(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing lechnical restrictions on automated querying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfivm automated querying Do nol send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct and helping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whether any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http: //books. google .com/l 




Jmms\ 



ľ. 



«' 7 




AKTES SCIENTIA VERITAS 



1 



)» 






r 



_tí t«- 



Slovenské Pohlady. 



ČASOPIS 



zábavno-poučný. 



Redaktor a vydavatel: 



Jozef Sltultéty 



ROČNÍK XIX. 




V TURČIANSKOM SV. MARTINE. 

TLAČOU KWIHTLAČIARSKO-ÚCASTrNÁRSKKHO SPOI^KP 

1899. 



AP 





.í^ 






OBSAH, 



Básne. c* . 

Strana 
/ Novo-zámsky padá. Somolický, str. 17. — Ja verím . . . Ľudmila Pod- 
y javorinská, 62. — Cigánske motívy. Somolický, 62. — Svetlo v tieni. 
i^udmila Podjavorinská, 80. — O Hromnieiaeh 1899. Bočko, 129. — 
Zámorská. Bočke. 169. — Z íunebrálu. Martin Sládkovičov, 169. — 
Z pôstnych dúm. Ľudmila Podjavorinská, 171. — Hviezdoslavovi. 
Martin Sládkovičov, 233. — Pesničky. O. B. 234. — Si^olu. Martin 
Sládkovičov, 800. — Jarné popevky. Martin Sládkovičov, 301. — 
Z Puskina: Prorok. Ľudmila Podjavorinská. Básnikovi. Samo Bo- 
dický. Pomník. Ľudmila Podjavorinská, 351. — Máj. Dlhomir 
Porský, 360. — Udalosť. Martin Sládkovičov, 361. — Zabudnúť . . . 
Kýčerský, 861. — V záhrade. Dlhomir Potský, 417. — Spyňnelá. 
Dlhomir Porský, 419. — Povzbudenie. Nevädza, 419. — Víla. Martin 
Sládkovičov, 456, — Je srdce . , . Ľudmila Podjavorinská, 469. — Zu- 
zanna. Dlhomir Porský, 460. — Kytka. Dlhomir Porský, 462. — Na 
Jána. —1—, 491. — V auguste. Dlhomir Poľský, 630, — Z tragédie 
Tatry. Jozefa Podhradského, 632. — Už idete . . .? Hviezdoslav, 669. — 
S Bohom ! Hviezdoslav, 670. — Letorôstky. Ľudmila Podjavorinská, 
607. — Cestou. Hviezdoslav, 633. — U hrobav. Hviezdoslav, 635. — 
Z básní Dlhomíra Poľského, 666. — O Všechsvätých. Martin 
Sládkovičov, 675. — Skovránoéek vysoko, vysoko ... O. B., 728. — 
Svadobná cesta. Povesí z rudu. Kýčerský, 129. — Podzimný po- 
pevok. Martin Sládkovičov, 734. — Starý motív. Tajovský, 744. — 
Pamasia. Orga L, 744. 

Novelly, rozprávky. 

Západ a východ. Črta N. A. Luchmanovej. Prelož. B. 8/. 20 

V chumelici. Črta zo slovenského života. C 66 

Hlasy z hrobu. Rozprávka pána N***. Napísal Nikolaj Ježov 75 

femilL Napísala Timrava 106, 156 

koda Hany! Črta od nás. C 240 

Domov! Zo života sibírskych prestahovalcov. Rozprávka N. Teleáova. 

Preložila Viera Dulová 292 

B4j noci májovej. Romanetto, od Ferka Urbánka 363 

Gijdoä. Napisal Pavel Kuzmány 377 

Zo života fantastu. Anton Bielek 381 

U Medveďov. Napisal Pavel Kuzmány 462 

Pod sviethom. Črta. Napisal Nechtik 469 

Traja Sergiejovia. Povesf v listoch. Od J. M. Petrovej 627 

LeSa Bartenev. Črta od J. Petrovej. Prel. Viera Dulová 600 

Z legend dávneho Egypta. Od Boleslava Pnisa Preložil J. Š 690 

MÔJ priateľ Maco. Napísal Pavel Kuzmány 697 

Bozpravy^ ôlánky. 

Cestopisné érty. Píše Martin Kukučin l, 81, 139, 204, 249, 313 

Príspevok k životopisu fiudovita Štúra. Podáva Daniel Lačný 12 

Domov slovauskej cirkevnej reči a maďarské zaujatie vlasti. 

Píáe Pavel Križko 39, 96 

Štefan lUarko Daxner. Vlastný životopis 130. 186 

O rodinných menách Boááckej doliny. Od Joz. L. Uolubyho 190 

Kremnické školstvo. Príspevky k dejinám osvety na Slovensku. Pise 

Patel Križko 218, 275, 3«6, 484, 50:>, 575 

^Radúz a Mahulena"". Zdena Herková 2 15 

V centrálnych Tatrách. Napísal Kornel Stodola ; 266, 338 

Alexander S. Puškin. Na storočnú pamiatku jeho narodenia. Jozef 

Skultéty 346, 414, 547, 612 

Skok do Maninskeho priesmyku — s odbočkami. Joz. Ľ. Holu- 
byho 400, 441 

Obrazy zo slovenského povstania* Na päťdesiatročnú rozpomienku. 
Prepracoval Svetozár Hurban Vajanský 447 

Komenský a Rousseau, dvaja horlivci v histórii výchovy. Na- 
písal dr. Ján Kvačala 541 



Strana 

4'esŤa s ostrova Saehaliua. Opisuje Jozef Krafta 591, 676, 703 

Návšteva na Slovensku. Napísal Favel Kuzmány 636 

Yyšetrvanie Slovenského ústavu na evanj. lyceume v PreSporku 

r. 1843. Z ^yRozpomieDok" Jáoa Francisciho Rimavského 661 

O piesni ^lírach sa mi ueurodiu^. Milan Lichard 687 

Osvedčenie Štefana Marka Daxnera. Podľa „Rozpomienok" Jána 

Francisciho Rimavského • 714 

Z dejov roku 1849. Pamiatka Jozefa Bellu. J. B 721 

Dorieká stupnica v slovenskej piesni. Milan Lichard 741 

Divadelná hra. 
Diabol v rsvii manželskom. Veselohra v i. deji, od Fr. Urbánka 26, 65 

Slovenský jazyky živá starina. 

Slovenské listiny, 58, 180. — Povery z Horných Bziniec. (Nitrian- 
ska stolica.) Sosbierala Ľudmila Podjavorinská, 58, 181, 307, 440, 665, 
626. — Betlehemská hra v Tajove, vo Zvolenskej stolici, 116. ^ 
Súdy nad strigami r.^ 1675 a v nasled. Zo zápisnej knihy mesta 
Krupiny. Podáva Fr. Snjanský, 173, 248. — Ostatné failangy. A. 
B— y, 177. — Svadba v feuboreéi. (Novohrad.) Emma Gotdpergerová, 
303, 374, 497, 667. — Záporný genitiv v slovenčine. Sk., 362. — 
Z predmluvy Bajzovej knihy ,,René'', 867. — Obuv Fudu v Lopa- 
šove. (Pri Vŕbovom v Nitre.) Opisuje Pavel Socháň, 368. — Ratková. 
Napísal Ilik, 370, 437, 499, 664, 626, C95. — Povery a povesti zo 

?itarej Turej. Viktora Hargaá, .í 7 2. — Moravskí Slováci, 376. — 
'o je slovenéina? —g—, 420. ~ O vlive slovenského Jazyka 
na poľské nárečia horalské. Sk., 428. — Ptaéá hlava a serco. 
Slovenská povesf. Nárečím spišským,, z Hnilčekn. Ján Kovalčík. — 
O Slovákoch a slovenskom jazyku. Sk., 491. — Odkiaľ sú „ruski'' 
obvvatelia báčskeho Kerestúra a Kocúra? Sk., 662. — Okolo 
Ivánki voda ééée, 694. - Slovenským veršovnikom. Sk., 696. — 
Z maďarsk«j slavistiky. Sk., 74&. ~ Slovanské slová maďarského 
jazyka. Sk., 748. — Sbierajme^ príslovia a porekadlá! 761. — 
Sbierajme piesne slovenské! Sk., 751. 

Beseda. 

Sviatok Hviezdoslava, 123. — Nový román grófa L. N. Tolstého, 
124. — V záujme slavistiky, 124. — Slovacismns, ako germa- 
uismus, 125. — „Osvieteuosf" maďarskej literatúry. Šk., 125. — 
ťborská etnografia a Maďari, 182. — Dve na tri. Šk., 183. — 
Materinská láska v Shakespearových tragédiách, 184. — Ako 
počítali ťesl v XIV. a XV. století nový. rok, 247. — Povesf 
o založení mesta Kremnice. Aurel Lehotský, 309. ~ Novo- 
nájdený Pnékiuský ver^, 601. - Z listov £udovíta ^túra Joze- 
fovi Fričovi, 601. - Nemci a ruský jazyk, 503. — Jozef M. 
Uurban Jozefovi Fričovi, 566. — Jozef M. Uurban generálovi 
Zachovi, 667: — K literatúre sa! ľ.udmila Podjavorinská, 627. — 
t Karolína Svetlá. Adolf Hcyduk, 632. — $ulek a Holuby, 763. 

Ijiteratúra. 

Dejiny české literatúry. Napsal Dr. Jaroslav Vlček, 61. — Jleronuc 
MaTMue (3pncKe. 1898. K Búra 186, 62. - Preápúrské Noviny o Baj- 
zovej knihe, 62. — Dobré Knižky, 128. — Všeobecná Knižnica, 
128. — Nevyhováraj sa! 128. Obzor literárni a umelecký.* 
Vydáva Jaroslav Vlček, 248. — H. Hobhm; Ct. Hyamx'b no.neft, 311. — 
Vzkriesenie. Nový román grófa L. N. Tolstého, 604. — Lacný Don 
Quijote, 604. Vzácny slovenský obraz, r>04. — Slovania v Ger- 
mánii. Fr. V. Sasinek, 763. Katolícke Noviny 1849—1899, 76*. - 
Kanonik Palkovič, prekladateľ sv. Písma slovenského, 765. 
Príloha Nivy na rok 1900, 755. -- Rnkováf slovenského pravo- 
phiu, 756. Dejiny duševného vývoja v lone ev. cirkve slo- 
venskej za posledných sto rokov, 766. - Martin Kukučiu — 
Hviezdoslav, 756. 



äok íMé. ÔoAit 1. 

Slovenské Pohlady. 

Cestopisné črty. 

PiSe Martin Kukučín, 
I. 

btrhol som sa zo sna, ako sa to obyčajne stáva, keď máš 
dôležitú robotu pred sebou. No a ja som ju mal. Ak sa dačo mimo- 
riadneho nepridá, vstúpim ešte dnes na pôdu Čiernej H017: vec 
tak zriedkavá, že som ju ešte nikdy neurobil, a kolko jesto ludf, 
čo ju v celom živote nevyvedú. 

Rú6ka stojí na štvrtej hodine. Najlepšia hodina, ani čo by som 
bol naríchtoval budíček. Začnem sa obliekaC v mračnom pološere, 
lebo šalogátre neprepúšťajú svetlo, v Kotore v túto hodinu bez toho 
nie veľmi hojué. Ačpráve je nedefa, nepreoblieko! som sa do čistej 
bielizne. Vzal som do povahy, že dakolko hodín strávim v prachu, 
v ktorom i čistá košela premení sa na nečistú. Ani som ešte ne- 
vpakoval do toľbice, čo som mal, už padá kameň na šalogátre. 
Otvorím ich, a tu na ulici môj druh domorodec s naším hostitefom 
včerajším — svojím to bratom, ktorý v Kotore je usadený : čaká 
8 torbicou v ruke a v haveloku zakrútený, ako o Všechsvätých. 
Tovedali mi, že ma počkajú v záhrade, kde som včera večer pil 
tak výtečnú plzeĎčinu. 

Dom je ešte tichý. Preto som sa ani neodobral od nikoho. 
Vytratil som sa na prstoch z neho ako >:Iodej, alebo sprisahanec 
a našiel sa v prázdnej, tichej ulici. 

Iba v bráne sedí dakolko chlapov v bokelskýtU čiapočkách. 
Jeden z nich hneď skočí a oznamuje mi: „Vaši druhovia čakajú 
vás v kaviarni a ja vás mám doviesf." A berie mi torbicu ako sa 
patrí na úslužného Bokeľa. 

Priatelia už pili kávu a ja som sa im pripojil. Známa vec, že 
t Dalmatínca nemáš ničoho, kým ráno nevypije kávy. 

gO nás lahko, ale kde je tretí. Toho sa tak lahko nedočkáme." 

.Ved sme i jeho prebudili", vraví náš hostitel. 

^Obrátil sa na druhý bok a odospáva druhý verš/ poznamenal 
som ja.* 

9 Ani ja by sa nedivil. Chladno, niet komárov, ustatým, doložil 
druh -domorodec. 

gCboď do hotel Trieste, číslo X a doveď toho pána sem," na- 



klada náš faostitel môjmu BokeTovi, ktorý odthodí, ako mu len 
pHra stačí. 

Vypil som kávu, dosC riedku — nuž kravské mlieko ! — počal 
šúIaC cigarettu z pozostatkov » kou trabantu "'f čo mi ešte z domu 
ostalo, keď sa ti tu pribmie náš Bokef a — sám. 

„Gosparu, bol som na čísle X, ale tam mi vynadaliv že čo 
búrim, že oni nejdú na Čiernu Horu. Potom som išiel t čísla na 
číslo, ak by ste, reku, boli číslo pochybili --: pobudli som celý 
botel a každého sa spytujem, či nejde na Čiernu Horu. Teraz tam 
nadávajú a hrešia až zemi tažko, a vášho pána niet...^ 

„A v ktorom hoteli V" ^> 

„Hotel Ginz!" 

„Veď som ti povedal Triesteľ' zakrfkol ho náš hostitel. Chlap 
odbehol a my sa chutne zasmiali. 

O dvadsaf minút sa dorútil i s naším druhom. Je vysmiaty 
a tvár mu zďaleka žiari ako plný mesiac. Čosi od spokojnosti 
a čosi od južného slnca. Ono totiž ju prípražilo natolko, že biela 
koža očervenela a na miestach i podskočila. A nás druh je štastný, 
že sa vráti domov, oborený ako cigán. 

„No, čí som sa opozdil, povedzte, vy pessimisti 1 ^ volá zďaleka 
vítazoslávne. „Viem sa ja ponáhlač i bez vás." 

„A o ktorej si vstal? Varí o tretej ľ' posmieva sa druh- 
domorodec. 

„Dost na tom, že som o piatej tu na mieste. ** 

„Gratulujem!*^ poklonil som sa mu ja. 

„Ale museli zalarmovaC dva hotele pre teba." 

Prišiel i náš furman a sobral nám batožinu i kepene. My sme 
ešte počkali, kým náš druh z Prahy vypije kávu, napíše kartu 
s obrázkom Kotora, „aby vedeli doma, že sa neztratil" — i tak už 
bolo i pol šiestej, keď sme vsadali do voza. 

Koč je obyčajný, krytý, na perách. No my sme dali krytbu 
spustiC, lebo je nebo jasné. Odobrali sme sa od nášho hostiteľa 
a furman pošibol kone. Hradská ako dlaň, počína sa hneď za me- 
stom dvíhaf, ale mierne — a my o d^olko minút prešli sme i cez. 
Škaljare, predmestie Kotora, a našli sa v poli, medzi vinicami, 
ktorých nenié práve veliká hojuosC. Nebo je čisté, aspoň teu malý 
kus, čo ho vidíme, iba Lovčen pokrýva biely oblak. No konečne 
i Lovčen má tú istú obyčaj, ako Choč : že si rád postaví na hlavu 
čiapku, lenže tunajšie slnce ju Lovčenu velmi lahko strhne. Pred 
takým slncom i taký starý pán, ako Lovčen, musí čiapku složiC. 

Cesta začína sa hneď krútit pomedzi polia a vinice. Došli sme 
i k fortu SV. Trojice. Fort býval v starých časoch, teraz to bude 
cele obyčajná kasáreň s malými magazínmi. Vojaci sú na priedomí, 
rozvalení na pažiti a ľahostajne sa dívajú na nás. Vedú si tu práve 
tak, ako by ich bolo Commando Sem poslalo „na letný byt". I po- 
vetrie je tu tak čisté. Tu sa i cesta počína delit na troje. Jedna 
je naša, do Čiernej Hory, druhá do Budve a tretia poza kopce a 
vrchy serpentínami do hora na pevnosti, ktoré sú s tamtej strany 
Kotora, vi8-á*vis Lovčenu. Všetky tri sú vzorne držané, aui čo by 



boli tunajší cestári študovali u cestárov turčianskych. Bez pochyby 
blízkost hranice oduševňuje tunajších cestárov, aby ukázali „tamtým 
zpoza Lovčena**, že nejedia svoj chlieb na darmo. 

I cestu do Čiernej Hory vystavila naša vláda, ba predĺžila ju 
až na Oetinie a z Cetinia na Rieku. Z priateľstva k susednému 
kniežatstvu, ačpráve ju Černohorci málo derú. Ak idú peší alebo 
na svojich koníkoch, idú radšej po starej ceste „do jazernej ma- 
tere**, než aby použili švábsky výmysel: pohodlnú cestu, na ktorú 
bez toho z protejších pevností dívajú sa čudnovaté „dalékohlady*' 
z fabriky Kruppovej. Poberajú sa jeden za druhým v husapcom po- 
chode skoro všetko nadol a len podajedni dohora. Chlapi i ženy 
kráčajú rezko, pružne, ako by sa ani zeme netýkali v svojich ľah- 
kých opánkach. Vlastne skáču s kameňa na kameň ako divé kozy. 
My by sme sa z takej výpravy vrátili s vytknutou nohou. Okrem 
Černohorcov vidno sa tu tmolit i financov. Musí ich byt v Kotore 
celá légia, ale zato sotva sa tam nájde fajčiar, ktorý by vyfajčil 
len jednu jedinú c. kr. cigarettu do roka. A bol by i vinovafý, 
ked môže fajčiC za lacný groš výtečný černohorský a pit nefalšovanú 
černohorskú kávu. 

Asi na pol cesty našli sme krčmičku pri ceste. Okolo nej ka- 
menie, krovie a vysoká ale riedka tráva. Ked sme sa blížili krčme, 
vyšiel pes na priedomie a prívetivé ovieva chvostom. Ked sme 
prechodili popri ňom, začal vrčat a keď suie ho minuli, rozbrechal 
sa zúrivé za nami, vyciera zuby a srst sa mu ježí na šiji. Tak nás 
vyprevadil asi na strelenie. Náš furman nás poučil : „Jeduje sa, že 
sme sa neprístavili v krčme. Keby sme se boli pristavili, bol by 
obskakoval okolo nás." I ubezpečoval nás, že to hovorí zo zkú- 
senosti. 

„Prečo nie ?" riekol som ja. „Keď mô^e byt ríésky pes, prečo 
by nemoliol byť i krčmársky?" 

Tu sme d >honili i slajfíara, ako strká pred sebou svoju varštaC 
o jednom kolese. Pozdravil nás svojim „bon džorno!", lebo je 
Puljíz. Šlajfiarstvo v Dalmácii a v týchto stranách prevodznjú 
vôbec len Puljízi. Preto ním i pravý Dalmatínec nesmierne opo 
vrhuje, ako všetkým, čo Puljíz robí. Iba jeho reč mele s nesmier- 
nym pôžitkom a hrdosťou. 

„No i tebe sa zunuje, kým prídeš na Krstac", vtipkuje náš 
furman. „Ako tým velocipedistom." 

„Ktorým?" pýtam sa ja. 

„Došli do Kotoru, že pôjdu na Čiernu Horu. Vyšli až ku 
krčme, ale zunovalo sa im šliapať. Vždy jednako, dohora — dor 
hora — nikde rovinka, nikde nadol — ech, i koňovi sa zunuje. 
Poslali do mesta po voz, naložili naň kolesá a vysadli i oni. Tam- 
hore sosadli a hybaj zas na velocipede^^ 

„A vašim koňom sa ešte nezunovalo!'' 

„Ani sa nesmie. Celú noc som ich kŕmil. A potom — sú 
kone," A šibol ich bičom, až len tak vyskakovaly. 

Neobanovali sme, že sme natrafili práve na tohto furmana. 
Koč veľmi dobrý, priestranný, čistý, y ňom zapriahnuté tri kone. 



Tretí 80 strany ;,na folgu**, ako o nás priahajii To poznamenávam 
za to, aby nás dakto nepotváral, že sme hádam na raskej trojke 
vjachali do Čiernej Hory t Ale ten tretí na folge predsa mal čosi 
ruského na sebe: práve tak sa chová ako „assessor** Selifana, ktorý, 
ako známo, putoval na trojke so svojím pánom Čičíkovým po de- 
dinách, keď chodil skupovať po statkároch „mrtvé duše''. I tento 
ako Selifanov assessor sa odCahuje a rád by po(ahova( za dlh&í 
konec. No gazda mu vybíja nemilosrdne bičom takú fílosoíiu 
z hlavy. Ináče kone, bárs len pod chomútmi, sú vysoké, silné, 
dobre riadené. Len tak sa dá mysleC, že celé tri hodiny mohly 
vydržať v behu a to vždy do vŕšku. 

Ubezpečujem každého, že sme sa ani minúty nenudili. Cesta 
na voze mi nikdy nebývala nudná, a čo by kone boly aké nanič. 
A ako by mala byt nudná práve tu ? Zákruta nad zákrutou, dakde 
prilepená k bralisku a pod ďou hlboká priepasť, alebo strmá stráň 
až dolu, k moru. Na takých miestach vystavený je miesto stĺpov 
solídny múr po krajíčku. Múry sú i na zákrutách, aby ti, ked ideš 
v dolinu, koč „z nedorozumenia" nesletel dakde do susedov. A 
možno tieto múriky sú i na to, aby si mal kde Černohorec odpo- 
činúť, ak sa náhodou na novú cestu zatára. Vídavame ich : daktorý 
fajčí svoj čibuk, iný chrápe na ^dravom povetrí a koníky medzitým 
vypásajú popri ceste — s hornej strany — ärárnu trávu. Daktorý 
je tak blfi^osklonný, že podvihne prst ku čiapočke, iný hladí kamsi 
a nás ani nepozoruje. No všetci sú obrátení tvárou k Lovčenu a 
tým druhým ku Kotoru a vôbec k Boke. Keď vidí pevnosť, tiež sa 
k nej obráti chrbtom. V úradnej reči sa toto vyjadrí diplomatickou 
fŕásou: „pomer náš k Čiernej Hore je najpríateľskejší''. Čím do- 
chodíme vyššie, múrikov tým viac pribúda i na miestach menej 
strmých. No tieto sú vyvedené len z kameňa, bez vakovky, na 
rýchlo. Furman nám vysvetlil, že ich postavili, kedT korunný princ 
Rudolf s manželkou cestoval na Cetinie. fieamtri saNfb^^ nalákali, 
že oko mladej arcikňahyne neznesie takýto hrozný ^hlad. A sku- 
točne, kto je nervósny, neraz pocíti zimomriavky, ked mu oko za- 
blúdi ta dolu, kam sa to prepadol nešťastný Kotor. 

V týchto výšinách panuje úplný pokoj a sviatočná tichosĹ 
Voz sme stretli jeden jediný, i to nie nákladný. Sedí v ňom akýsi 
Turčin vo fezi. Obdivoval som nielen jeho dlhočizné fúzy, ale 
i massívny zimník, do ktorého sa zakrútil. I on je na trojke, iba 
kočíš čo je v černohorskom ki*oji. Patrne príležitosť od direkcie 
pošty a telegrafu na Cetiní. I my sme natiahli svoje haveloky a 
nie sú nám ani najmenej ťažké. Odhora poťahuje čerstvý vetrík ani 
na Šturci alebo okolo Príslopa. Slnko síce svieti, ale padá ešte 
teraz zpoza koučiara velmi kosom, tak že je viac len pre parádu, 
než pre potrebu. 

Kepeň je tedy tu veľmi potrebný, ale zato druhá vec je zas 
celkom nepotrebuá. Mappa totiž. Celá Boka je hlboko pod tebou — 
vrchy sa vyrovnaly. I Gorazda, popri ktorej sme nedávno prešli, 
padla dosť hlboko pod nás. A ani na tejto pevností nemáš čo 
vlastne videť, iba čo sa belie na nej akási filagória. Čo by bolo 



hoduo videf, to je pod zemou. V Gorazde je uložené delo, letore 
nosí ponad Lovčen rovno na Cetinie, len nacielif. Dosial pravda 
neprobovali, či ozaj tak ďaleko nosí: nuž ale kto vie, čo nedoži- 
jeme ešte. Pevnosti na protejších vrchoch, ako by sa dnes boly 
uponížily 8 vrcha na rovinu. Tiež sú pod zemou pozakladané, ale 
tu už vidíš sa belief i domy a domce: villy to sotva budú. Akiste 
byty pre dôstojníkov a „manšaft". Nuž všetko sa to akosi pod 
nami ulahlo. Vrchy, ktoré som včera z Kotora krstil velikánmi, 
dnes sa akosi skrčily a ja musím odvolaf, čo som včera tvrdil. 
Boka je ako mappa vyrobená z hliny, usmiata, zelená, so štyrmi 
modrými machuľami. Zo včerajšieho kanála, ktorým sa náš Zagreb 
doredikal do Rotora, vytvorily sa štyri šumné jazerá. Mestá, dediny, 
i sám Kotor — to sa často ztratí zpod očú, keď sa nadhodí tu 
bralo, alebo aspoň ma&sívnejšia skala pri ceste. Krivošianske vrchy 
tiež s rešpektom uliehajú pred starým Lovčenom. Rieky, ktoré 
pretekajú s druhej strany Boky rovinou, na ktorej sú nekonečné 
kukuričné polia — tie vyzerajú ako biele tkanice. Iba more čo 
ostalo to isté, ako včera. Z Boky sa vyciedza a rozlieva sa všade, 
všade až ta, kde sa tratí v neurčitých obrysoch, zanesených rannou 
hmlou; ba ďalej, ďaleko ďalej. Čím sa my väčšmi dvíhame, tým 
väčšmi pribúda tej nekonečnosti, nie že by jej ubúdalo. Keby nie 
tá hmla, mohli by sme ztadiaľto pekne videf, ako tam kdesi v Bari 
merajú makarony rífom. 

Z ostatnej zákruty cesta už ide temer vodorovne, dlhou rovnou 
líniou, ako by ju natrahoval. Sme na výške 970 metrov nad mo- 
rom: tedy sme vystúpili asi do polovice Lovčena. Ešte raz de- 
filuje ti pred očami pohlad, ktorý sa nikdy nedá zabudnúc. Tu 
zrazu otvoľí sa pod tebou priepasf, ako by sa bol starý Lovčen 
rozčesol. Priepasf, že by ju nezamuroval ani najšikovnejší beamter. 
Na dne priepasti až do samého Kotora liýbe sa retaz žien a mužov 
po starej ceste. Na tejto čiare pošepkalo nás tuho na jednom 
mieste. Prešli sme cez zvariaky, ktoré sú vložené šikmým smerom 
do cesty. Furman nám zvestuje: 

„Páni, už sme na Čiernej Hore." 

Skoro som neveril saménm sebe, že som dosiahol, po čom 
som túžil tak dávno. Zamysleli sme sa všetci a som istý, že každý 
x nás bol v sviatočnej nálade. Prvý sa prebral druh z Prahy, 
poáúchal po vreckách, vytiahol rukavice a natiahol ich na ruky. 
„Aby ste vedeli, že držíme slávnostný vjazd do Čiernej Hory!** 
posmieva sa nám. 

,Aleže choď a nestraš tvojimi rukavicami," karhá ho môj 
druh-domorodec. „I tie si prepašoval zo Splita." 

„Ja vás na Getiní zničím, vlastne nie ja, ale moje rukavice. . ." 

„Mnoho ti šťastia." 

Vec je ozaj zvláštna, ako prestáva i tá chudobná vegetácia, 
keď sa prevalíš cez hranicu. Pôda je tak solídne kamenitá, že tu 
už ani tráva nerastie. Len pod končiarom Lovčena čo sa ti oko 
zastaví na tmavom flaku hory, ba i sám končiar je riedkou horou 
pokrytý. 



« 

Na 8edle horskom zastali sme a hodili ešte jeden pohľad na 
Boku, ktorá ztadialto vvzei*á ako prívetivá idylla, a ta ďalej na 
more, rozsiahle, otvorené do nekonečna, lebo sa pary rozišly a nad 
morom kloní sa čistá, modrá obloha. Ná& furman pošibal, Boka 
zmizla, potom i more za bralami a pred nami i za nami ostala 
sama Čierna Hora. 

I Lovčen zaostal za nami v pravo. Miernou úbočou spúšiimc 
sa nadol, do pola. Ak polom totiž môžeá menovat kameb na ka- 
meni a zpomedzi kameuia štipka trávy, kde-tu tŕn alebo šíp. Vidno 
kde-tu i záhonček, že by ho prikryl mojím havelokom. Obohnaný 
je múrom a tamdnu sú zemiaky vysadené, alebo šfúply jačmeťi 
ako okolo Námestova a Slanice. Pažite, stromovia, potokov, lúk a 
polí — toho všetkého tu nevidíš. 

Verte mi, ani Orava nenie najzadnejší orsák na svete: nieje 
tolme Pánu Bohu za chrbtom ! 

Dohonili sme kŕdel Černohorcov. ŤéCtry pod tažkými batohami 
kráčajú dost veselo a za nimi, ale na dištanciu, chlapi To sa roz- 
umie, chlapi bez batohov. Zato každý má v ruke dlhý čibuk 
a v druhej ohromný dáždnik, neviem veru načo. Ich biele, súkenné 
šaty nie sú sviatočné. Odišli včera do Kotora a dnes na svitaní 
sa vybrali domov. Nuž emflncipácia nevnikla až sem. Žena nosí do 
K(^ra dľva, zemiaky alebo syra. Nebodaj prepašuje pritom i dačo 
dohánu alebo kávy. Za utŕžené dva-tri šestáky kúpi soli, alebo 
kukurice a vracia sa dohora. Muž ju doprevádza, ale len na di- 
štanciu, ako to mužská hodnosC nakladá. Z chlapov daktorí dotkli 
sa čiapočiek. Ženy ani len nepozrely na nás. Ja som sa ich spýtal : 
„A zkadial tak zavčas rána, ženičky?'' Furman stíšil kone. 

Ženičky neodpovedaly. Niektorá pozrela na mňa s opovržením^ 
ako na človeka, ktorý sa nevie slušne chovaf. A skutočne dopustil 
som sa neslušnosti, lebo som sa na verejnej ceste prihovoril cudzej 
žene. 

„Pýtajú sa vás, odkial idete !^ zvolal na ne furman. On zná 
ich obyčaje, ale dobre mu padne ukázat, že opovrhuje takou „hlú- 
posCou". 

„Z mesta !^ odpovedá staršia babka, kdežto mladšie sa odvra- 
cajú od nás. 

„Vidíte, taký je tu národ", poznamenal furman. „Ani nevie, 
čo sa patrí.*' 

My sme neodpovedali nič na tieto poznámky nášho civilisova- 
ného furmana. 

Okolo deyiatej sme došli na Krstac. Tu je krčma, strážnica 
a všetko možné. Furman nám vychválil Andriju a navrhol, aby sme 
8i tu odpočinuli. Akiste jeho protektor. Pristali sme. Zatiahol 
8 cesty „na dvor**, čo je velmi suadná vec, lebo dvor nenie ohradený. 
Pristavil koftom jasle, poukrýval ich kobercami, aby nenastydly, 
toŕiž kone. My sme sa uvelebili za kamenný stôl, ktorý stojí pod 
slameným ústreším. Malé dievčatko vynieslo nám stoličky a odrazu 
sa tmolilo okolo nás päC-šes( vypasených mačiek. Krčmár Andrija 
v šatách čistých, vysoký, v mase, mal sa okolo nás veľmi úslužne 



a zdvorilé. Ako každý krčmár, ked mu prídu hostia. Prestrel čistý 
obrus, rozložil taniere, uože a vidliôky, nezabudol na servíty, ktoré 
zaváňajú práve tak tuchlinou, ako všetky servíty v civilisovauej 
Európe. Prišly i dve flase, jedna s červeným vínom a druhá s vodou. 

Vyšla i jeho žena, mladá a dos< driečna. Len čo postavila na 
stôl taniere s rozkrájanou surovou šunkou, čerstvým syrom a sa- 
lámou, zmizla hneď zase v dome, pozdraviac nás velmi ticho: 
„Dobro jutro ľ' Boli sme hladní, na čerstvom povetrí i žalúdok 
lepšie mele, než tamdolu. okolo mora. RaíiHJky nám chutily zna- 
menite. Syr je veľmi chutný, šunka čerstvá a víno pravé, dalma- 
tínske. Boli sme spokojní a tešilo nás zvlášte, že náš furman je 
človek praktičný a pritom statočný, lebo nás zaviedol skutočne do 
poriadnej krčmy. No a takého sprievodcu hodno mat vždy pri sebe, 
ked si v cudzom svete. 

Keď sme sa občerstvili, začali sme sa rozhliadať. Vo dvore je 
živo. Čapuje sa víno zo suda a roztáča medeuicami do malých 
súdkov. Keď došlo na dno a vyrazeným čapom vyliali zvyšok, An- 
dríja podal pomáhačom po pollitrovej medenici. Susedia sadli, uje- 
digú dosC biely chlieb a syr a potahujú pomaličky z medeníc, po- 
kyvujúc hlavou. Vidno, páči sa im načatý sud. Oni sú nie ešte 
sviatočne oblečení. Haliena i nohavice miestami sú i platane. Ale 
sú všetko chlapi ako jedľa, chudorlaví, ale žilnatí. Pod pletenými 
gamašami z bielej vlny napínajú sa podkolenové svaly pri každom 
pohybe, mohla by im ich závidet ktorákoľvek baletka. Chôdza im 
je pružná, ľahká sfa prvého gavaliera. 

Tu sedí rozvalený na kamennej lavici i akýsi šuhaj v bielej 
košeli, modrom prusleku a bielych nohaviciach, ale tesných, po 
členky siahajúcich. Skoro ako jasenovské, alebo žaškovské. Vycifro- 
vane sú i šnúrami skoro šíre dlane; a to nielen po strane, ale 
i v rozkroku. To už nenie oravská móda. Zato má jančiarky ako 
naši „mešťania", t. j. vo Veľkej Vsí. Fajčí cigarettu za cigarettou tento 
preoblečený Oravec a hľadí zamyslene do neba, ani čo by mu boly 
plte utonuly. Tu i tu pomkne svoju čiapku, ktorá už nenie veľko- 
vesská, ani černohorská, ale vysoká a biela. I ostrihaný je moderne, 
v tyle a okolo uší na krátko a v štici na dlho. Furman mi vysvetlil, 
že je to nie Oravec, ale kupec s dohánom a možno organisátor 
koDtrabantu do Boky. 

Prichádzajú i ženičky, chudorľavé, neveliké osôbky, každá je 
trochu nahrbená. Vidno, že sa nanosia tých batohov a derú sa 
v íažkej robote. Andrija im rozmeriava do vriec kukuricu, múku 
alebo i pšenicu. Zadivil som sa, ako sa zrazu tratia s očí, ako by 
ich zem prezrela. Len prekročí cestu, zahne na chodník a~už jej 
nevidí oko tvoje. Pole je plné hŕb kamenia, skál a^bralísk, za nimi 
sa taká ženička ztratí ako gáfor. Budú to mat v krvi, alebo sa 
tak naučily vo výpravách proti Turkom, keď musely nosiť za mu- 
žom merindu a muníciu. 

Pozrel som ukradomky i do domu Andrijovho. Obyčajný muro- 
vaný domec z kameňa pod slamenou strechou, dnuká prehradený 
doskovými stenami. Ako naše dalmatínske. Temer celý je naplnený 



vrcci mi, ktoré sú vo vysokých štósoch naukladuiié. V touito inn- 
gazíne je kútik pre postele a druhý pre kuchyňu. Audríja má i deti. 
Jedeu z nich, asi päfročný, pozerá zpoza uhla na nás, prst v ústach. 
Keď nan pozreš, vtiahne sa za uhol. Ja za ním — ale keď ma čul, 
on v nohy po múroch a kameni ako divá koza. Zastal až v stráni 
pod orechom a ztadial na mňa túka. A tu ma upútal i Lovčen. 
S tejto strany vyzerá trochu naklonený a po svahoch sa brnie čoii 
riedkej hoiy. Na temeni sa skvie biely bod: kaplica vladyku Rade. 
K nej putuje „na Petrovo'' i kňaz s rodinou, aby sa poklonil pa- 
miatke svojho predchodcu, vladyku Petra. Keď mi oko privyklo na 
jednotvárnu še(f „poIa", zbadal som v skalách pod stráĎou dedinu 
s neobielenýipi domcami pod slamenou strechou. Na prvý pohlud 
to vyzerá ako hŕby kamenia a štrku. S jednej strechy breše na 
mna zúrivé biely dunčo: keby sa ta lacman priblížil, iste by mu 
poriadne sostrihol pulidery. 

Odobrali sme sa od Andrija a jeho družiny a vsadli do koča. 
Vypočinuté kone letia v dolinu jednotvárnym, smutným krajom, 
kým sme sa nespustili na nevelikú roveň. Nebude omnoho väčšia 
od velkovesskej, iba fe je oválnejšia. Na nej sa rozkladá prívetivá 
dedina, vlastne meeto ~ Nieguš. Skoro som banoval, že nekŕmime 
radšej tu. Prvá výstavná budova, popri ktorej sme prešli, na 
jedno poschodie, pod škrydlou i pekne vybielená, je škola. Okolo 
nej je ohradený, priestranný dvor. Vo dverách stojí mladý pán 
učitel, opretý, s preloženými nohami, s revolverom za pásom. Ho- 
stinec a kaviareň sú pekné, výstavné ako škola, so stolíkmi pred 
domom, kde sviatočne vyobliekaní hostia sedia len tak „na sucho "*, 
fajčiac svoje cigaretty. Najviac sú v čižmách, daktorí v lakovaných, 
i zvedavo pozerajú za nami. 

I pred inými domami sedí svet, tu na prahu, tu po kameňoch 
a bi*vnách, čakajúc možno, kedy ozve sa zvon na „cľkvi'', ktorá 
— bez veže — stojí v úzadí mestečka. Prešli sme i popri kňazo- 
vom „dvorci**, dome na poschodie, stojacom v jednom rade s do- 
mami druhých mešťanov. Nebolo ho treba bieliC, vystavený je 
z tmavých kvádrov ako i kaviareň, kirtý škrydlou ako i bočné 
staviská a múr okolo domu. Brána na avore otvorená je do kor.in, 
ale okenice sú všetky pritvorené: niet gazdu doma. Z tohoto domu 
pochodí rodina Petroviča-Njeguša, ktorá dlhé roky dávala Čiernej 
Hore vlády kov, t j. hlavu cirkevnú a spolu i svetskú. Ich svetská 
moc pravda bola dost ohraničená: medzi druhými hlavármi bývali 
oni prví: no behom času, politikou, rozumom, pilnostou, obetami 
a — čo je na Čiernej Hore hlavné — hrdinstvom vyšvihli sa tak 
vysoko, ako stoja dnes. 

Z jednoho nízkeho domca vystúpil pop v čiernej reverende 
s čiernou bradou, ako hodváb sa lesknúcou. Na hlave má čemo- 
horskú čiapočku. Nazdal som sa, že ide od chorého, ale môj furman 
sa boží, že ten domec je „parochia''. 

Pospolitý národ pozerá cele ľahostajne na nás a dakedy ani 
nepozerá. Často im vyčítaš z tváre dost hlboké opovrženie. Iba 
jedna starena, stojacia v bráne svojho dvorku, rozložila ruky akýmsi 



nevídaným gestom biblickým a poklonila sa do pása. Takejto 
zvláštnej poklony ani jeden od nás ešte nikdy neprijal. Nie div, 
že sme sňali klobúk pred touto starosvetskou ženou, ktorá nás po- 
važovala možno za — Troch kráľov. 

Z roviny sa cesta počne zase dvíhaf. V pravo v nevelikej 
kotline ostane dedina, rozťahaná a dlhá „ani Žaákov". Dedina sa 
volá Dugi dó, do = náš Dol. I v nej sú domce pod slamou. 
Kde-tu záhonček siata, alebo i záhradôčka. Okolité kamenité kopce 
bmejú sa od krovia a riedučkej hory. Bude tu možno i paše medzi 
krovím. Z dediny vybehlo proti nám pol tucta chlapcov. Vyštverali 
sa stranou na cestu a čakajú koč so složeuýmí nazad rukami. 

Tu keď sme k nim došli, zvolá najsmelší: „Daj soldu!" 

Ostatní za ním ako v chóre: „Daj soldu I" 

Furman pošibol kone a chlapci za nami. Shodili sme po dva-tri 
krajciare. Chlapci pozaostávali, iba jeden ešte vytrvale vyskakuje 
za nami. Keď sa mu zunovalo, poklonil sa nám posmešne, ako 
tuďom, ktorí sú oklamaní a už letí nadol ku kamarátom, harcujúc 
ako mladý žrebec. 

I tu sú serpentíny, ako na Lovčene. Náš furman nám medzi- 
tým rozpráva svoje skúsenosti s rozličnými cestovateirai. S dakto- 
rými sa túlal po mnoho dní po ČíBrnej Hore, to sa rozumie, kam 
sa môže kočom pristúpit Predkladá nám kopu vysvedčení na vi- 
BÍtkách a kartičkách. Našli sme tu mená ruské, talianske, fran- 
cúzske, nemecké a anglické. Náš bodrý Daniel Hajdukovič, rodák 
zo Senja v horvatskom Prímorí, získal si od všetkých úprimnú 
pochvalu. Slúbili sme mu i my takéto svedectvo. A keď som ja 
doložil, že jeho meno príde možno i do novín : hnal kone tak tuho, 
že za kočom sa dvíhajú oblaky prachu. 

Dosf skoro sme vyleteli na Golobrdo, brdo = vrch, ktorého 
výšina obnáša okolo 1100 metrov. Ztadialto sa ide nadol zase 
serpentínami. Začali sme sa už spúštaC, keď som ja zvolal : 

„Počkajte, môj Hajdukovič. Čo vára tak nahlo?" 

A on zastavil ochotne rozparené kone. 

Prišla mi na um nemilá vec. Zabudol som si, vyberajúc sa do 
čiernej Hory, čosi doniesť, vlastne vypožičať. Nuž a vyzradím i to, 
CO* Zabudol som si vypožičať pero môjho suseda — Hviezdoslava. . . 
Bez neho si tu nijako neporadíš, ako by si nevedel ani on poradiť, 
keby mu ho tak dakto zpod ruky ukradol a riekol mu: „No a teraz, 
švagre, píš svoje „Prechádzky letom" a menovite opíš mi, ako to 
vychodí slnce." Nuž i Hviezdoslav poškrabal by sa za uchom a 
roka by mu klesla malomy selne . . . 

2^staneš tu tak, ako my, a srdce sa ti stisne akýmsi strachom 
a ľútosťou. Otvoríš v úžase ústa, keď sa ztadialto rozhliadneš po 
čudnovatej zemi kniežaťa Nikolu. Z nás troch podajedni boli v Al- 
pách, i vo Švajčiarsku, i ja som zbrúsil dosť hodný kus sveta — 
no niečo podobného, ako je toto tu, ani jeden z nás ešte nevidel, 
čítal som i opisy a práve i o tejto partii Čiernej Hory, daktoré 
velmi obšírne, iné i vzletné: počul som spomínať rozbúrené more, 
ktoré v najväčšej búri odrazu skamenelo — uo kde ostáva neviem 



10 

aký opis pred takouto 8ti*aänou, potriasajúcou skutočnosťou I Na 
celom obzore nevidíš iba vrchy. I to nie práve veliké, ale zato 
ostré, špicaté ako ihly, s roztrhanými stranami. Všetko je to holé, 
ako dlaň a sivé, že sa ti oko nemá na čom zastaviC. Nuz uenie to 
more, skorej jazero, zatvorené veľkolepými brehami so všetkých 
strán: obrovskými vrchami, ktoré obstaly naokolo, ako by sa boly 
prišly dívaf na toto čudovisko. 

Dlho sme stáli pohrúžení do tohto obrazu, akého sme nikdy 
ešte nevideli a tak skoro tiež nevidíme. 

„Ba či tu i dakto býva P zvolal druh z Prahy, prebudiac sa 
prvý z úžasu. 

„Černohurcil" odpovedá Hajdukovic pevným hlasom. „Počkajte, 
ukážem vám, kde leží ktorá dedina." 

Keď sme sa pohli v dolinu, niohli sme i z blízka prezreC da- 
kt ré partie tohto divného kraja. Kopce a bralá, ktoré prvej visely 
jeden nad druhým, ako by ich bol nastýkal — ako sme sa im 
blížili, tak sa začaly rozstupovaf, po stranách brniet a po úpätiach 
í zeienat. Medzi nimi rozkošné údolia, zákutia, zelené, rukou lud- 
skou obrobené. A skoro v každom údolí učupená je dedinka so 
skromným kostolíkom, alebo aspoh skupina domcov, ktoré my 
z vtáčej perspektívy vidíme. Medzi .údoliami sú vychodené chodníky, 
ktoré dakde sa dvíhajú i po stranách kopcov a vrchov a prevaľujú 
zas do údolia. A tak i v tejto divej prírode tečie život ludský, a 
kto zná, či nie i pokojnejšie i harmonickejšie, než v našich „skro- 
tených" krajoch. 

„Tamtá dedina sú Cekliči'', ukazuje nám Hajdukovic. 

„A čo sa nachodí v nej?* 

„Najkrajšie ženy v celej Čiernej Hore." 

„Zvláštne. Kde je bieda najväčšia, tam sú ludia najkrajší", 
poznamenal som ja. 

„Oh, tu nieto tak veľkej biedy. Cekliči je hniezdo Matanovi- 
čovcov. Bohatí ludia všetci. Jeden z nich je konsul v Kotore, 
druhý je minister financií. Dobre stojaci." 

„Tedy ani Čierna Hora nenie tak čierna, ako by sa zdalo." 

„O, jesto i bohatstva. Nájde sa." 

Ale to všetko ti už nezabladí dojem lútosti, ktorý si prv po- 
cítil. Vždy sa ti len vtiera mysel, že je tu bieda. Práve tak, ako 
Honfan nikdy neuverí, že Oravec okúsil kedy pšeničného chleba; 
vždy ostane v ňom dojem, že Zabország je Zabország a čo by hned 
i daktorí jedli pšeničný chlieb. 

„Keď sa bude následník zenit", riekol som ja, „nechže nedo- 
vedie ženu na Kotor." 

„A prečo?" 

„Ľahko by sa mohla domov vrátif, ak by bola maznavá . . " 

Spúšťajúc sa dolu vrchom serpentínami, z daktorých bodov 
nám padala do8( priestranná rovina do oka. Hádali sme všetci a 
uhádli sme, že je to roveň cetíôská. Netrvalo ani pol hodiny, keď 
sme sa už spustili na ňu. Bajce, roztiahnutá dedinka pod stranou, 
ostala nám v lavo s domami predsa len výstivnejšími. 



11^ 

Roveň, alebo ako ju tu zovú, „Cetinjsko polje**, je asi tolká 
zdĺže, ako z Martina do Vrútok a široká tiež asi tolko, obkolesená 
80 Yšetkýcli strán väcáimi-meDSÍiui kopcami a vrcbami. Na rovui 
sa rozkladá, a síce v samom prostriedku, Cetiuie: hlavné mesto 
tejto dŕžavice, tolme spomíuauej v dnešnom čase. Akosi sa ani ne- 
odrazia od sivého úzadia hôr, lebo krovy na domoch sú najviac 
kamenné, iba daktoré nové budovy sú pod červenou škrydlou. No, 
že sme blízko hlavného mesta, dosvedčujú väčšie-menšie skupiny 
sveta, oblečeného sviatočne, . ktorý možno z kostola, alebo po inej 
práci, ubiera sa do svojich dedín. Chlapi majú biele halieny, 
z tenkej látky, opásané žltým pásom, za ktorým je revolver, modré 
nohavice, biele gamaše a opáuky. Len máloktorý je v čižmách. 
Daktorý má po pleciach prehodenú struku — úzky dlhý plaid, 
ktorého strapce hrnú s oboch strán po ceste. Struku nosí teraz 
pre pamdu — ale v zime ju okrúti okolo seba a potom už môže 
i trešťat: Černohorcovi je v nej teplo. Poneváč je z kozej vlny, 
je dosf ostrá, ale i nepremokavá. Zasmial som sa chutne na tých 
junákoch, čo kráčali vážne pod slnečníkami, ba i širokými dáždni- 
kami. „Kto by si myslel, že sa tolme boja slnca!^ zvolali sme. Ba 
i jeden, ktorý vyháňa kŕdel kôz na pašu, kráča si takto pod dážd- 
nikom. Ženské i tu poberajú sa oddelene, ale zato veselo štebocú 
jedna s druhou. Daktorá je oblečená jemne a chodí tiež pod slneč- 
níkom: najviac ich ide v opánkach a obleku, ktorý je výrobok jej 
pilných rúk. 

Cetinie leží asi ako náš Martin. Veľkosťou a výstavnosfou tiež 
nevyniká velmi nad ním. Prvý dom, ktorý ti padne do oka väčšími 
rozmerami, je palác nášho „ministra" — t j. posla, nedostavený 
ešte. Iné domy stoja v radoch jeden pri druhom, skladné, svorne; 
väetky neveliké, jednoposchodové. Zariadené sú všetko pre jednu 
rodinu, po anglicky. Daktoré sú chutne čisté, koketné vyfarbené, 
sťa malá hračka z cukiii. 

Vjazd do priestolnice Čiernej Hory urobil na nás velmi dobrý 
dojem. Ulita, ktorou sme prešli, je plná ani Priekopy v Prahe. 
Ve<f je nedela. Ľudia v sviatočnom obleku alebo stoja v skupinách 
na ulici, alebo sa prechádzajú. Sú to najviac chlapi. 

Zastali sme pred Grand hotelom, ktorého frontu uvidíš Iobl čo 
vchádzaš do mesta, lebo takrečeno zatvára ulicu a cesta sa uhne 
okolo hotelu trochu na pravo. Grand hotel je „grande" tiež len 
v smysle cetíňskom; ale zato je i väčší, i vkusnejší, než Grand 
hotel maitinský, a malý park agáciový pred ním a rozložené stoly 
a stoličky dodáva mu predsa čosi veľkomestského. Je na poschodie : 
v prízemí kaviareň, reštaurant a kuchyňa, na poschodí salón a izby 
hostovské. 

A tak sme tedy na Cetiníl 



»^ 



13 



Príspevok k životopisu Ľudovíta Štúra. 

Podáva Daniel Lačným bednársky majster a bývalý mešCan modranský, teraz 

v Pezinku bývajúci. 

10 zrušení slovenskej katedry v Prešporku Ľudovít Štúr pri- 
šiel do Modry k svojmu bratovi Karlovi, ktoiŕ bol tam zprvu pro- 
fessorom na evanj. gymnásiume a potom niekolko rokov slovenským 
farárom. V ktorom roku prišiel Ľudovít Štúr do Modry, určite ne- 
môžem udaf. Okrem Karia mal brata Samuela, tiež farára, a naj- 
mladšieho Janka, ktorý stal sa sedríálnym sudcom v Trenčíne, 
odkiaf preložený bol do Rábu, kde udajue posial žije. ') Mal i jednu 
sestru, ktorej meno nezachoval som posial v pamäti. 

y Modre bol známy už i preto, že majúc tam brata farám, 
toho z Prešporka navštevoval. Modrania však oproti zvečnelému 
Ľudovítovi Štúrovi zväčša nepriatelsky sa chovali; mal i tajných 
priatefov, ktorí mu boli celou dušou oddaní, ale zjavných málo, 
keď meštianstvo toho času nebolo ešte národne uvedomelé. Ktorý 
z mešťanov zjavným priateľom byt ba mu osvedčil, ten bol vte- 
dajšou nemeckou vládou a mestskou vrchnosťou prenasledovaný. 

Y revolúcii r. 1848/9 (v kterom mesiaci — to neviem posial) 
prišiel Ľudovít Štúr do Modry k svojmu bratovi Karlovi, myslím, 
aby uĎho bezpečný útulok našiel. Z mešťanov ho ktosi . zbadal, a 
poneváč 500-zlatová odmena bola slúbená tomu, kto ho chytí a 
vrchnosti odovzdá: chceli ho niektorí chytiť za judášsku túto cenu. 
Ale to zavčasu zvedel už v Pánu zosnulý môj švagor Ondrej Minich, 
mešťan a blanársky (kušniersky) majster a brat posial žijúceho 
p. Daniela Minicha, ev. slovenského farára na odpočinku. V náhlosti 
dal do fary odkázať, ba i osobne ta išiel, aby Ľudovít Štúr niekde 
sa skryl, bo vraj nepriatelia chcú ho chytiť a vrchnosti odovzdaC. 
Aby sa nedostal do rúk nepríatelom, prinútený bol z Modry utiecť. 
Ušiel do hôr, cez ktoré ho starý modranský horár Martin Veštík 
do dediny Kuchyňa menovanej previedol, odkial Štúr išiel do Per- 
neka (obec v Prešporskej stolici, na západnom úpätí Malých Karpát) 
ku kat. p. farárovi a tak sa zachránil. 

Horár Máriin Veštík mal i syna Martina, ktorý bol dobro vol- 
níkom slovenským a po složení zbrane stal sa učiteľom na Brezovej, 
kde i umrel. 

Po revolúcii Ľudovít Štúr vrátil sa zase do Modry, aby mohol 
vychovávať sedem sirôt po svojom bratovi Karlovi. Vtedy si najal 
i súkromný byt v jednoposchodovom dome na námestí, bývajúc 
v prízemnej, na námestie výhľad udajúcej izbe. Ten dom bol Trem- 
lovský. Potom zase na druhú stranu námestia sa presťahoval, do 
domu Schnelovho, v ktorom býval až do doby zastihnuvšieho ho 
nešťastia na poľovačke. Živil sa spisovateľstvom, bo úradu nijakého 
nemal a sotva by bol i ktorý prijal. K tomu mal u seba i jednoho 
Srba z Belehradu, ktorého vyučoval a vychovával. Priezviska toho 

*) Teraz už v Trenčíne na pensii, Red. 



Srba neznám, bo na to som sa L. Štúra nespytoval ; on ho menoval 
Kosta. Tent ) Srb bol u Št?íra až do jeho smrti. 

Po cely čas zdržovania sa v Modre bol Ľudovít Štúr pod 
prísnym dozorom nemeckých žandárov, tak že nemal dovolenia ani 
len von z mesta vyjst a s meštianstvom nesmel sa verejne schádzať, 
aby sa s ním neoboznámil. I mňa z tejto príčiny nesmel navštevovaf, 
a tak iba dva razy bol u mňa pod večer, nikdy nie za dňa; ja 
tiež len s najväčšou opatrnosCou mohol som ho tu i tu navštíviť, 
aby ludia o tom nezvedeli. Najviac sme sa schádzavali vo viniciach 
po predbežnom hesle a tam prechádzajúc sa shovárali sme sa o roz- 
ličných národných záležitostiach. 

Roku 1854 *) boL ma požiadal, aby som v ten čas v Ivanke, 
neďaleko Prešporka, zdržujúcemu sa kniežaťu Michalovi Obrenovi- 
čovi list od neho zaniesol, aby sa mohol dozvedieť, či by ho a 
v ktorý deň smel navštíviť. Toto posolstvo som ochotne prijal a 
vykonal. List oddal som komorníkovi a ten kniežaťu, ktorého som 
tiež videl a tak osobne poznal, bo práve pri mojom príchode vy- 
prevádzal svojho švagra grófa Batthyányho. Návšteva L. Štúrovi 
bola povolená, ktorú v poslednom týždni pred Vianocami mal vy- 
konať. Tu L. Štúr bol ma zase požiadal, aby som ho ta odprevadil 
a cestu mu ukázal. Do Pezinka, na dobrú hodinu cesty od Modry 
vzdialeného, išli sme pešo, k ránu, ešte za tmy, aby nás nikto ne- 
zbadal, že spolu cestujeme, a v Pezinku sme si mali vymeniť karty 
na koňskú (koňmi ťahanú) železnicu, ktorá v ten čas z Trnavy do 
Prešporka viedla a rýchlejšiu premávku, ne/li na voze, obstarávala. 
Poneváč práve vtedy bol v Prešporku jarmok a tak viacerí známi 
mu Modrania prišli do Pezinka ku železnici, aby ňou rýchlejšie do 
Prešporka sa dostali, vymenili sme si každý osobitne kartu v ich 
prítomnosti, aby sme vyhli podozreniu, že dľa predbežne ushovore- 
ného plánu niekam spolu cestujeme. Ľudovít Štúr, chtiac takú ich 
pravdepodobnú domnienku ešte lepšie podvrátiť, spýtal sa ma hlasno 
v čakalni — jako by o ničom nevedel —, že kam idem ja? Ked 
som mu povedal, kam cestujem, zase hlasno povedal pred prítom- 
nými tam Modranmi: „Teda pôjdeme spolu ľ" 

Keď sme prišli z Ivanky nazpäť po železnici do Pezinka, išli 
sme zase ztadialto pešo do Modry, ale musel som i dve-tristo krokov 
vopred ísť, aby som ho mohol upozorniť, keďby ešte bol mal času 
utiahnuť sa, akby sa bol mal stretnúť s nejakou žandárskou pa- 
trolou, lebo už vyššie som podotkol, že mu nebolo dovolene z mesta 
sa vzdialiť. Cestu do Ivanky vykonal tedy potajme — neoznámiac 
ju patričnému žaudárskemu velitelstvu. Mojím vedomím bol len 
raz v Ivanke, vtedy so mnou. Ivanka bola majetkom Michala 
Obrenoviča. 

Z akej príčiny bol Ľudovít Štúr v Ivanke u Obrenoviča — to 
neviem ; dozvedať som sa nechcel^ a sám L. Štúr mi to nepovedal. 
Doviedol som ho do kaštiela, a ja potom odišiel som do hostinca, 
kam asi po dvoch hodinách i L. Štúr veselý za mnou prišiel. 

>) Nie 1855? 



14 

Na zpíatočnej ceste z Ivanky požiadal ma, aby som s ním 
o týždeň, tedy zase v pondelok (na ktorý však Štedrý den pri- 
padol), išiel na polovačku, na chotár trlinský. Triinok je dedinka 
od Modry v južnú stranu, na pol hodiny vzdialená, jej chotár hraničí 
s modranským chotárom. V sobotu tohože týždňa pri&li ho dvaja 
chlapci — ako honci — volat na polovku, s ktorými asi o 10. hodine 
predpoludním išiel polovať. Že išiel — nevedel som o tom^ bo sme 
na pondelok (v Štedrý deň) boli ushovorení íst spolu. Zem bola 
tuho zamrznutá. Poloval najprv vo viniciach, postupujúc k roliam 
za nimi sa rozprestierajúcim, smerom ku Šenkviciam (dedina vý» 
chodne od Modry, ua tri štvrte hodiny ce^ty ležiaca), a tak prišiel 
ku priekope, oddeľujúcej vinohrady od rolí. Kéď mal priekopu 
preskočiť, z opatrnosti spustil kohútiky a pušku zavesil si na plece, 
majúc jej cievy nahor obrátené. Ale ako preskakoval, noha sa mu 
na zamrznutej zemi skĺzla, následkom čoho nazad sa preäinul, t. j. 
padol; v páde obrátila sa mu puška dolu cievami, k jeho nohám, 
a jeden kohútik, silne naraziac na zamrznutú zem, rozbil kapslu — 
cieva vypálila a celý nábítok i s fujtášom yohnala mu do nohy. 

Jeden vozár z Kráľovej (dedina k severu od Modry na pol 
hodiny vzdialená) viezol v ten deíi ku železuici do Šenkvíc drevo 
a idúc nazpäC domov na Královú polnou cestou medzi rolami a 
vinicami „Šnaudy" menovanými bez modranský chotár, prišiel 
k miestu, na ňomž ranený L. Štúr ležal. Vozár, priezviskom 
Švrlinek, mal iba rebrinový voz, a na i^ebrinách boly krížom reťaze 
spiate. Na tento voz vyložil, pri pomoci tých dvoch už oclrastlej- 
šíťh chlapcov-honcov, raneného L. Štúra tak, že chrbát mal v ne- 
dostatku inej podložky na retazach opretý, a bez meškania pri- 
viezol ho do bytu vdovy Karkt Štúra, ktorá bývala na námestí 
v jednom dome (Emresovskom) s rodinou dr. Gajaryho. Tento 
Švrlinek žiadal vraj za dovezenie raneného Štúra 50 krajciarov, čo 
mu i vyphitili. Ten tiež neznul, co je kresCanská povinnosC a láska, 
a nevzal si za príklad milosrdného samaritána, ktorý bezzištne, ba 
s vlastnou obetou ujal sa a zachránil raneného, dopraviac ho do 
hospody! — 

Ked Štúra raneného doviezli, hneď pribehli žandári dopytovat 
sa, ako sa to nešťastie stalo a či ho niekto iný postrieľal. On 
povedal im, že akú starosť majú oňho, že ho nikto nepo&trieľal, 
že jemu samému sa to prihodilo. Hovoril im to po nemecky, a 
naposledok i toto : „ Jetzt wird aber die Regierung froh sein, wenn 
sie von meinem Ungliiek hôren wird!** Žandári odišli. 

Dr. Gajary tol prvý lekár, ktorvho — ako s vdovou Karia 
Štúra v tom istom dome bydliaceho — k ranenému Ľudovítovi 
Štúrovi povolali. Ale poneváč L. Štúr mal v Prešporku známeho 
lekára, menou) Majera: listovue ho požiadal, aby hned po obdržaní 
listu k nemu do Modry došiel. Túžobne ho očakával a mňa po- 
žiadal, aby som dal pozor na jeho príchod a jemu hned oznámil, 
akonáhle /badám, že cudzí koč k domu sa blíži. Konečne som 
zbadal túžobne čakaný koč zahýbať pri veži smerom na námestie, 
a oznámil som jeho príchod. Na moje oznámenie zvolal L. Štúr : 



iS 

„Poshánajte všetkých 7 dietok, aby prišly ko mne!" — Boly všetky 
Da dvore, a vbehnúc do izby, musely sa radom postaviť k jeho 
posteli. Akonáhle vkročil dr. Majer, nkázal Štúr rukou na deti 
v rade pri posteli postavené a povedal po nemecky: „Sebe, 
dr. Majer, das sind meine Waisenľ* (vidz, dr. Majer, to sú moje 
slruty!) a až potom ho privítal. Ja som tomu hned poiozumel, čo 
to znamená. Potom sišli sa traja lekári, totiž: Majer, Gajary a 
Emres, a prehliadnnc ranu išli do zadnej izby sa radiC. Po chvíli, 
príjdúc nazpät, potešovali L. Štúra, a Majer odišiel preŕ. Ale viac 
k nemu neprišiel. Gajary mu predpísal smradľavú, zelenej farby 
vodu na utnývanie a máčanie rany, aby vraj úpal (brant) bol roz- 
háňaný. Poneváč tá voda robila mu na rane veľkú pálčivosť, ktorú 
vydržať nemohol: na radu opatrujúceho ho so mnou Michala Hyla 
privolil Ľudovít Štúr, aby mu koňským mocom umýval a ovlažoval 
ranu. Poneváč nemohol ani sedeť. ani stáť, museli sme ho na plachte 
prekladať. Opatrovali sme ho štyria, totiž: ja, Jozef Kuchta, Ondrej 
Lauda a výšmenovaný Michal Hýl. 

V opatere bol vyše troch týždňov. Rana sa mu už hojila, za- 
celievala, a bol by býval zachránený. Pred úplným zahojením rany 
— ležiac ešte vždy na posteli — pohliadol po sebe i na ranenú 
nohu a zbadal, že noha sa mu stiahla a kratšou ostane od tej 
zdravej. Dňa 12. januára r. 1856 okolo 9. hodiny predpoludním pri- 
šiel k nemu dr. Gajary, a L. Štúr povedal mu: „Pán doktor, ja 
mám tú nohu kratšiu, — ja bych mal krivo choditV Oprobujte ju 
natiahnuť!" Ked to Gajary nechcel urobiť, povedal: ,Ale musíte — 
ja vám kážem na svoju zodpovednosť!"* Na takto vyslovenú žiadosť 
Gajary chytil opatrne nohu a proboval ju natiahnuť; ale keď pri 
tom Štúr boľastne zastonal, pustil Gajary nohu, a ked sa mu botusť 
trochu utíšila, musel zase probovať ju naťahovať. Štúr, myslím, 
následkom pocítenej veľkej boľasti ohmatal svoju ranenú nohu a 
Y tom pustila sa mu krv z rany. Zbadajúc to, povedal: „Už je 
zle so mnou"* — a v ten istý deň v noci umrel. Bol som pri ňom 
i 8 Kuchtom, až dokonal. Keď dokonával, okrem nás dvoch prí- 
tomní boli už v Pánu zosnulí: professor J. Kalinčiak; subrektor 
Ján Jaromír Majer, ktorého Štúr mal veľmi rád, bol s ním v úprim- 
nom priateľstve (v pozdejších rokoch Majer bol ev. nemeckým 
učiteľom v Modre, vyučujúc starších chlapcov — akoby v prí- 
pravnej pre gymnásium triede, až do svojej smrti, a hoc bol ne- 
meckým učiteľom, bol osvedčenýni, čistého rázu Slovákom a horli- 
vým buditeľom národného povedomia medzi slovenským meštian- 
stvom); vdova po K. Štúrovi a ešte žijúci Daniel Minich. 

Na druhý den, keď malo byť Štúrovo telo úradne pitvané, 
prišiel Ján Kalinčiak a povedal, že on má byt tiež svedkom pri 
pitve; ale poneváč vraj pitvanie človeka videť nemôže, po/iadal 
mha, aby som jeho miesto zaujal. Ďalej pitve prítoumí boh lekári: 
dr. Garay, dr. Emres, dr. Seibel a Jozef Uajíček, zvorolekár. Od 
pŕs počnúc na celom drieku Štúr mal pekné, čisté mäso; ale keď 
pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného 
Hebna od jablka nadol bola rozštiepaná. Vidiac porozsticpané kosti, 



lé 

požiadal som prítomných lekárov o niektorý kúsok z tých kostí oä 
pamiatku. Keď o clivífu oa moju /iadozsf privolil!, vyúali lui há- 
čkami jablko kosti horného stehna a jeden kúsok z rozštiepanej 
dúčele, a zamotajúc mi ich do handry, kázali vyvari(, aby kost 
zkazu nebrala. Po vyvarení boly kosti biele ako snáh, z ktorých 
pozdejšie poslal som jablko Ľudovítovmu bratovi Jánovi Štúrovi 
a kúsok dúčele dal som zaptaviC knihárovi Šimekovi do rámika 
z lepenky zhotoveného a sklom poki7tého, aby vplyvu povetria 
nebola vystavená a predsa bolo ju možno videt. Dla mojej žiadosti 
Šimek vyhotovil rámik, kosC zapravil i s kúskom pri pohrabe 
Štúrovom v kostole na oltár položeného venca a mne odovzdal. 
Kost však prepiloval a ako ctiteľ L. Štúra a upovedomelý národovec 
nechal i pre seba kúsok na pamiatku ; jeho dedičia, myslím, dosial 
ju opatrujú. Mnou opatrovaný kúsok kostí je v slovenskom mu- 
seume v Turčianskom Sv. Martine a tak aj jablko Jánovi Štúrovi 
doposlané. 

Pochovaný je Ľudovít Štúr v modranskom ev. cintoríne, a síce 
v predu cintorína medzi kňazmi. Pochovával ho dr. J. M. Hurban. 
Tak slávneho pobrabu nebolo od tej doby v Modre. Pred rakvou 
kráčali dvaja študenti, krížmo šable dr/íaci s nadstoknurými na 
nich citrónmi; za nimi išla panna, nesúca venec na tanieri; rakev 
nieslo 12 remeselníkov, 12 študentov a 12 rolníkov zamieíiavo; 
s oboch strán rakve neseno bolo 12 horiacich fakiel. 
> • Na jeho hrobe postavený je pomník, ktorý — spolu i s hrobom — 

ohradený je železným zábradlím 2 metre širokým a 2^1^ metra 
dlhým. Pomník má podobu pyramídy 2 metre 58 cm. vysokej a 
zhotovený z pekného bieleho granátu. Složený je z dvoch čiastok: 
z dvoch granátových podkladkov a z vlastnej pyramídy. Spodný 
podkladok je 53 cm. vysoký, predná a zadná jelto plocha má po 
82 cm. dĺžky a bočné plochy po 50 cm šírky. Na prednej strane 
tohto spodného podkladku je dvojitý pozlátený kríž a pod ním tri 
vrchy, Tatru, Fatru a Matru znázorňujúce. Nad S|>cdným podkladkom 
je zase už.sí, ktorého výška obnáša tiež 53 cm., dí/.ka prednej a zadnej 
plochy po 71 cm. a šírka bočných plôch po 34 cm. Na tomto vrch- 
nom podkladku stojí pyramída, ktorá má na prednej strane na 
spodku 62 cm. šírky a na vrchu 31 m. Na prednej ploche pyra- 
mídy pripravený je z bieleho mramoru pekne \ytesany a kruhovitú 
podobu majúci venec (priemer 29 cm.) a nad ním vyrytý den a 
rok narodenia a smrti Lud. Štúra. Narodený 22. okt 1815, umrel 
12. januára 1856. 

Ja som bo! s nebohým Ľudovítom Štúrom v priateľskom styku, 
oboznámiac sa s ním asi dvoma rokami pred jeho smrťou. Ob- 
znamenie naše stalo sa takto: Bol som chorý a ako chorého na- 
vštívil ma Lajko Doležal s Ľudovítom Štúrom, ktorého som vtedy 
ešte nepoznal. S Doležalom boli sme i priatelia i ďaleká rodina, 
keď jeho matka bola tiež z rodiny Lačných. Doležal predstavil ma 
Ľudovítovi Štúrovi a shovárali sme sa potom asi štvrť hodiny. Pri 
odchode povedal mi Štúr, aby som ho navštívil, keď vyzdraviem. 
Yelmi som si ho obľúbil, a tak sme od tej doby počnúc až do jeho 



smiti v priateľskom styku zotrvávali. Štúr navštevoval častejšie 
i Jozefa Dubovského, mlynára, a jeho brata farára; dalej už spo- 
meuutého Jána Jaromíra Majera, subrektora, ktorého mal najradšej 
zpomedzi učených v Modre; potom professora Jána Kalinciaka, mest- 
ského kapitána Samuela Mesíka; mešťanostu J. Hajíčka a farára 
Daniela Miiiicha. Ale že nemal k Hajíčkovi dôvei7, to mne sám 
povedal. Po práci najradšej sa prechádzaval pomedzi vinice a 
občasne poFovával pre zábavu, a túto zábavu mu ani xandári pre- 
kážaC nemohli, nemajúc k tomu úpravy. Ťažko umieral v tak mla- 
dom ešte veku, čo z toho súdim, kecf povedal: „Nerád bych umrel, 
ešte mám mnoho práce.** 



Novo-zámsky paša. 

V Nových Zámkoch Kúčôk Memhet zúri: 
»Kto tých gjaurov neprestajne búri?« — 
»Pane,« sluha škrípania sa laká, 
»a ten posol tu pri dverách čaká!« 

»Sem ho!« — Junák pred pašu si zastal, 
smiechom vraví, ako by sa chvastal: 
»Naši na list pečať nepribili, 
► matka ho len slzou pokropili.« 

»Aká matka ?« — »Tvoja, mocný paša, 
tvoja, moja, teda mater naša. 
Bánovčani aj to odkázali, 
že len sebe a nie tebe žali. 

»Otec kľaknúc, preklial ťa do pekla, 
obec v chráme: Amen! na to riekla; 
a ja posol — poznáš svojho brata? — 
vrhám slinu na tvár renegáta !« 

»Gjaurc besný, zaplatíš jazykom !« 
Vrútili sa drábi s divým krikom, 
viažu posla, kope ho i paša: 
»Takto, gjaure, káže viera naša!« 

Bánovčanom Kúčók Memhet píše: 
»Kúčók paša veľkým hnevom dýšc, 
I lebo váš gjaur doniesol mu chýry, 

že sa u vás odboj, pýcha šíri. 

»Gjauri besní, to si pamätajte: 
plaťte daň a potom iba klajtc; 
sto dukátov, dvadsať čakám volov, 
ináč bude málo dvesto kolov !<§!, 



t 



lÄ 



V tvári posla stopy strašnej múky. 
Vzal list pasov do piavej si ruky, 
Ťavou k srdcu vlastný jazyk tlačil, 
cestu krvou, kade kráčal, značil. 

Bánovčan! zahasili svetlá 

(i tak svieti na oblohe metla I), 

ale stráže mesto obchádzajú, 

lebo pašu z Nových Zámkov znajú. 

Polnoc ide. Podivná vec veru: 
Kto to zvoní v tejto chvíli mieru? 
Všetky zvony naraz zazvučaly, 
všetky sviece v chráme sa zažaly. 

Idú pozreť: kývajú sa zvony, 
srdcia bijú — smutné, fažké tóny; 
sviece horia — nik im nedal žiaru, 
a lud volá: »Bože, odvráť káru!« 

Mužstvo v zbrani. Starci, ženy, deti 

do chrámu sa ženu, kde sa svieti, 

plačú, prosia svojho Hospodina: 

»Zbav nás Turkov — zbav nás od zlosyna !« 

Stíchly zvony, žalm sa ozval smutný: 
»Miserere! Osud náš ukrutný !« 
Bánovčani do chrámu vchádzajú, 
medzi sebou posla svojho majú. 

Posol Ondrej Kupčok miesto vravy 
ukazuje jazyk svoj krvavý: 
preto zvony samé vyzvánaly, 
preto sviece duchovia zažali! 

« 

Nový nárek, kliatbou pretkávaný, 
víchrom trasie chrámu okná, brány, 
najväčší žiaT dvaja starci majú: 
tí, čo posla — syna objímajú. 

Vzal list rychtár, drzý obsah číta: 
»poddáme sa?4c mešťanov sa pýta. 
»Nikdy,« hromom zahuč^o v chráme, 
»pokým v žilách slovenskú krv mámc!« 

Matej Kupčok, poslov otec biely, 
rychtárovi poslal pohfad smelý: 
^Netrápte sa, osvobodím mesto, 
dám mu voly, dukátov bárs dvesto !« 



19 



Bánovčan! v tú noc nezaspali, 
bo im čudné zjavy spať nedaly. 
A kecf svitlo, Matej Kupčok starý 
kráčal k Zámkom, nesúc daň a dary. 

Na Budine vezír pije kávu, 
v mysli hladá, kto má hore hlavu, 
lebo on to nerád veru máva, 
jcstli hlava Tuďom zavadziava. 

»Jusuf spahi,« vezír neskôr vraví, 
»ty si Turek, Allahov syn pravý; 
vezmi zinku Kúčôk Memhet čaká — , 
ten renegát velmi mi už kváka« . . . 

Starý Kupčok zabúchal na bránu. 
r>Kto je?« — )>Posol, vyrid svojmu pánu.« 
»Nesie niečo ?« — )>S pozdravením dary, 
až tak zlato v mojej kapse žiari !« 

Kúčôk paša na dlváni sedí; 
zazrúc otca, mráz mu chrbtom sliedi.« 
»Matej,« starec bôFnym hlasom rečie, 
povedz, čia krv v tvojich žilách tečie ?« 

Nepokojne dupol nohou paša: 
»Bucíte hrdí, že je to krv vasa!« 
»Hrdý? Bože, prečože ma tresceš, 
že to šteňa strelou zabiť nechceš ?!« 

»Mlčte, lebo !« . . . »Lebo príde katan, 
skráti otca, zrehoce sa satan; 
syn môj! Chacha! ja mám pasom syna! 
Renegát! tu od matera slina; 

to zas moja . . . Mešťania sa vzdali, 
že si podliak, zlodej, odkázali. 
Daň tiež nesiem — svoju hlavu zdravú: 
ked už jazyk režeš, zjedz i hlavu !« 

Jazyk z kapsy vezmúc do pravice, 
hodil ho . . . a paša tre si líce. 
»Sberba! Drábi !<( paša volá stráže, 
janičiarska čelaď starca viaže. 

Zvony, zvony, novo-zámske zvony, 
aké divné máte dneska stony? 
Komuže tak smutno, desno hráte? 
— Čiň pokánie, čierny renegáte! 



20 



Na námestí $ibeň postavili, 
po kútoch sa ženy, deti kryly: 
»Bože, zbav nás od Turka, od škody !« 
Vrany kráču: dneska budú hody! 

Jusuf spahi došiel už do hradu, 
usmieva sa, prihládza si bradu, 
chváli pašu, že tak strestal brata, 
ale mysli: »Skutok renegáta«. 

»yešať budú?<( Jusuf spytuje sa. 
»Ano, zlodej, kradol drevo z lesa.« 
»Obzreme si, ako sa to vešia. « 
»Také veci neveľmi ma tešia. « 

Kňaz a starec pod šibeňou klačia, 
diváci sa s Turci husto tlačia. 
»Ameň!« Ajhla, hnusné dielo kata, 
hnusnejši však výrok renegáta! 

»Dobre,<ic Jusuf chváli dielo kat», 
hladiac na tvár pašu-kamarátá ; 
»smutno mu všaík bude samotnému, 
dajme teda spoločníka k nemu!« 

Kúčôk Memhet obzerá sa: koho? 
Jusuf na to: »Nerozmýšraj mnoho, 
probuj sám, veď zábava to milá, 
na druhý svet nie je ani mira!« 

Kúčôk paša trasie sa a bladne, 

pred Jusufom na kolená padne, 

lež v tom slučka — už je v rukách kata. . . 

Mrtvý otec kopol renegáta. 

SoMolický. 

^%» 



Západ a východ. 

črta N. Ä. Luchmanowô, 

opalna starcov Bašilovie bola velká štvorhranná, teplá a útulná 
izba. Nikolaj Stepanovič, v sivom plyšovom domácom kabáte, sedel 
v hlbokom kresle a driemal. Hlava, s hustými šedivými vlasmi, 
ostrihanými na krátko, odvisla na prsia. Okolo zatvorených očú 
ležaly troavo-modré kruhy; tenký, končitý nos vystupoval na tvári, 
í^eoa jeho, Natália Petrovna, sedela tiež tu, na nízkom kresle, a 
pozerala do ohňa na kozúbku. Na kolenách ležal jej velký biely 
kocúr a jeho okrúhle, zelené oči pozeraly tiež uprene, nemibajúc, 
do ohAa. Červená pabraba ležala ako podivná hŕba, lecikedy plameň 



2i 

vyblkoval v mihotavých jazýčkoch a behal V ťozpadlinách dreva, 
pridávajúc mu nové obrysy. 

Čo sa snívalo mačke, hladiacej očami Isidy? Bez pochyby nič; 
egoistický a smyselne kochala sa v teple a svetle ; ale domáca pani 
pozerala na pahrabu rozmarné dohárajúcu očami plnými sĺz. Nikolaj 
Stepanovič bol chorý, a ačpráve lekár nehovoril nič určitého, všetci 
v dome cítili už ten tlak inštinktívny, nepoddávajúci sa nijakej 
aualyse, ktorý udomácni sa tam, kde kraluje neviditeľná smrC. 

Dosiaľ Natália Petrovna odpovedávala spokojnými bežnými frá- 
sami, keď v spoločnosti rozhovor týkal sa smrti: „Čože, chvala- 
bohu, požili sme si dosf, bude čas ísC na pokoj. Nikolaj Stepa- 
novič dožil sa i hodností, i počeští, Bože daj každému toľko do- 
siahnut..." 

Ale teraz, keď krýdlo smrti dotklo sa jej prahu, názory jej 
razom ako by sa boly rozšírily, zjasnily, a s úžasom obzrela sa 
na život. 

Kdeže je život? Čím zaslúži spomenutia? Či žila niekedy so 
svojím Nikolajom Stepanovičom opravdove, či sa tešili niekedy 
tomu, čo mali? Či žiadalo sa im aspoň raz v živote zastaviť be- 
žiace hodiny? Nikdy! Žili vždy len budúcnosti, — „dnes" bol len 
stupeň, po ktorom vystupovali na „zajtra -". Hodností, rády, arendy, 
cesty do cudzozemská, všetko to malo cenu leu do tých čias, kým 
bolo ďaleko; akonáhle sa dostihlo, stalo sa faktom, bezodkladne 
patrilo minulosti a vyzývalo samo sebou nové nádeje a plány na 
budúcnosť. Život pre nich bol „príchodzí osud", v ktorom sa ne- 
trpelive áliapali, vyčkávajúc, kedy bude vyplnený celý soznam 
všetkého toho, čo si žiadali od života, aby potom už otvorili si 
dvere do korán... kam? To ani sami jasno nevedeli. Ale tu, keď 
dostihli všetku blaho zemské, keď možno bolo užívať zo všetkého' 
nadobudnutého, odhodlali sa prekročiť prah „predsiene" svojich'- 
očakávaní, a za otvorenými dvermi našli len — hrob. Cesta života 
je prejdená. Čo zostalo po nej? 

Ó, mnoho, mnoho! Taká massa udalostí, mien, toľká úcta... 
Ale kdeže je vlastné šťastie, tichá spokojnosť so všetkým?... Ta- 
kého šťastia nebolo, pre očakávania a plány Bašilovci prepásli 
vlastný život. Či bola láska medzi nimi?... Vážili si jeden dru- 
hého, celý život šli rovno, ale ctižiadosť, plány, užitoční ľudia 
a potrebné známosti tak zaplnili ich čas, že skôr boli spojenci, 
než manželia. 

Natália Petrovna utrela ručníkom slzy, kotúľajúce sa jej z očú, 
vzala kliešte na uhlie a, ľavou rukou pridŕžajúc zmaznauého kocúra, 
pravou začala prikladaC uhlie na uhlie a stavať celú ohnivú vežu. 

„Za celý život neurobila som nikomu nič zlého. Vychovala 
som dcéru pri pomoci najlepších učiteľov a učiteliek, jej svobodu 
neobmedzovala ničím" — v myšlienkach dokončila smutné súčty 
svojho života Natália Petrovna. 

— Nespíte? 
' Ľahké klopanie na dvere a otázka vchádzajúceho hneď žatým 
lekára Slovcova ozvaly sa tak neočakávane, že strhla sa Natália 



ŕetrovna, kliešte yypadly jej z ruky a vystavená veža jasno-červe- 
ného uhlia sa zvalila. 

— A-a, doktor ! — vítal príchodzieho prebudený starec Ba- 
éilov. — Rád som, že ste prišli! 

O hodinu, keď uspokojil, ako mohol, Natáliu Petrovnu, a pre- 
svedčil hlavatého starca o potrebe consília, lekár sišiel vnútornými 
schodmi. 

Dole boly otvorené dvere do bibliotéky ; prechodiac popri nich, 
Slovcov mimovolne zastal. Pri kasni s knihami, na nevelkom 
skladacom rebríčku stála Líza Bašílová. Sivé súkenné éaty tuho ju 
obtahovaly. Ani stužiek ani okrás, ani vysoko vytiahnutých plicc, 
len celkom jednoduchý driek a rovná sukňa, padajúca v pekných 
záhyboch. Tvár mala trochu vydvihnutú, ako by uzol vlnistých, 
tmavých vlasov bol prítažký jej hlávke. Pravou rukou preberala 
knihy na vrchnej polici. Velká lampa, zodvihnutá na otočke až 
k samej povale, osvetfovala celú strojnú postavu mladej devy. 
Slovcov videl jej krásny profil, temné obočie, kútiček červených 
úst, nežné hrdlo, biele ako mlieko, ktoré prechodilo nevystihnu- 
telnou čiarou ná pyšno vyvinutú hrúd. 

Zakaždým, keď Slovcov videl Lížu, urobila na neho zvláštny 
dojem. U tohoto dievčaťa ueobvčajne ženská krása spojená bola so 
silou a zdravím. Všetky jej pohyby boly lahké, graciósne a určité. 
Velké sivé oči hladely jasne a rovno. Bola vždy spokojná a veselá, 
i teraz, hľadiac na Ďu, nezbadavšiu jeho prítomnosť, cítil, ako prdia 
dýchajú mu hlbšie, srdce sa zohrieva, ako by prenikal ta akýsi 
teplý lúč. Neudržateľne Cahalo ho k nej, i prekročil prah bibliotéky. 

Líza obrátila sa, keď Slovcov vošiel a položil ruku na rebrí- 
ček, ako by chcel zabránil, aby sa nepomykol pod svojou drahou 
nošou. 

— Peter Dmitrievič, vitajte, čo ste sa prikradli, ani vašich 
krokov som nepočula! 

— Neprikradol som sa, po koberci nepočut, iste veľmi za- 
hĺbení. Idem od Nikolaja Stepanoviča, je seriósne chorý. 

— Seriósne? — deva nechala knihy a zi^azu neočakávane sko- 
čila s rebríka na protivnú stranu od lekára. 

— Co je 8 otcom, — povedzte, prosím? 

Doktor nechcel nastrašit devu, naopak, pokladal za svoju povin- 
nosť predbežne ukrývať svoje smutné očakávanie, ale mimovoľne 
začal z tej zámienky,ktorá ospravedlňovala jeho príchod do knižnice. 

— Nebezpečného niet ničoho. Ubezpečujem vás. 

— Peter Dmitrievič, mame nemožno povedať, ale mne treba 
povedať pravdu ! — V nepokoji o otca deva prišla blízko k dokto- 
rovi a uprene hľadela mu do očú, ako by chcela vystriehnut z nich 
myšlienky, ktoré nechcel jej povedať. 

— Povedzte, čo je s otcom? 

— Ustal, prestydol, ale, opakujem, dosiaľ niet ničoho nebez- 
pečného. Len práve vám chcel som povedať, lebo viem, vy máte 
na neho veľký vliv: prinúfte ho uevychodiť z izby, nepúšťajte 
k nemu mnoho ľudí, nedajte mu v karty hrať — každé vzrušenie 



jXf 



mu je škodné. Budem chodíC každý deň, a som presvedčený, že 
o týždeň bude zase na nohách. Ste sa uspokojili? 

— Skoro. 

— A teraz mi dovolíte pohovoriť si s vami za pol hodinky? 

— Sadnite si, Peter Dmitrievič, zapálte si! — Líza odišla 
ku stolu a pristavila ku kreslu, ktorého chytal da lekár, všetky 
potrebné veci ku kúreniu. 

S lovcovi trochu triasla sa ruka, keď vyberal cigaretu. Zrazu 
celkom neočakávane sebe samému rozhodol sa, že dnes, hneď teraz, 
požiada Lížu o ruku. 

Slovcov bol mladý, z dobrej rodiny, zabezpečený a nebál sa 
veľmi odpovede so strany starých Bašilovcov, no nie ich súhlas, 
nie srdce Lízy zdalo sa mu bit takýni životným darom, ktorý dostat 
mohol len človek vyznamenaný osudom. 

— Elizabeta Nikolajevna! — hlas Slovcov sa tak premenil, 
že Líza hneď pobádala, čo to znamená, čo povie ďalej; lahký ru- 
menec zalial jej tvár i hneď zmizol. 

— Možno, domýšľate sa, o čom odhodlal som sa hovorit 
s vami, teraz, keď nenazdajky našiel som vás celkom samotnú. 

— Počúvam.. . prehovorila ticho Líza, a sadla si oproti nemu 
na stoličku. ^ 

— Elizabeta Nikolajevna, odrazu poviem vám to strašné slovo, 
ktoré ma mučí. Neodpovedajte mi nič, to jest, nie, nie tak... ak 
nepozdajú sa vám moje slová, tak vyžeňte ma hneď, pretilinite 
jedným slovom. . . ale ak naopak. . . tak. .. tak len nevyháňajte. . . 
Elizabeta Nikolajevna... prišiel som prosiť vašu ruku... 

Slovcov ovesil hlavu a pozeral dolu na svoje topánky. 

Líza cítila dávno, že páči sa doktorovi, a navzájom páčil sa 
i on jej, ale rozhodne neočakávala nič takého rýchleho, a teraz 
srdce bilo jéj strašne. 

Vyhnať, pretrhnúť — za čo? Mlčať, prijať návrh? Či ho ozaj 
lúbi? — pozerala na mladého človeka, na jeho kučeravé, tmavé 
vlasy, padajúce v pekných závitkoch na čelo, na bľadú tvár a sivé 
oči, teraz také smutné ; páčil sa jej, bol jej sympatický, ale ona 
čítala, počula, že láska, to je niečo iného . . , Tak čože je -to — 
príde potom? Či ako. . . teda, to je ešte nie skutočný cit?. . . 

— Peter Dmitrievič, vidíte... — začala. 
Slovcov skočil. 

— Rozumiem ! mám odísť ! . . . 

— Nie, prečože... nie, — so strachom prisf^vila ho Líza. 
Slovcov zodvihol hlavu, zraky sa im stretly a tu odrazu celkom 

neočakávane, nervósne, ale opravdove sa zasmiali. 

— Prijímate moje nabídnutie? 

— Čože tak náhlite, — hovorila Líza, keď už opanovala sa, — 
veď ste povedali najstrašnejšie slovo... nevyhnala som vás, nuž 
tejaz si pohovorme. 

— Hovoiine ! — veselo zvolal Slovcov, odrazu vydýchnuv plnou 
líruďou. — Ach, ako mi je ľahko, ako by bol kameň so mňa spadol ! 

Zase sa oba rozosmiali. 



— Ale 60, Elizabeta Nikolajevna, nevydurili ste ma, no ani 
ste nepovedali, aby som zostal ; to znamená, že vo vašom srdci ne- 
po vedome hovorí niečo i za mňa, i proti mne . . . povedzte, čo 
zvláSte? Hoc začnite od toho, čo proti mne, to je ľahšie povedať! 

— Vidíte, — deva celkom zbíkla, — nie som . . . zalúbená . . . 
to jest, ja tak myslím . . . — sponáhlala sa, — lebo . . . keby dnes 
ráno bola som počula, že sa zenite. . . že inú. . . ja. . . ja neviem. . . 
či bola by som . . . neštastná . . . 

— Tak, no, a teraz . . . teraz . , . ked som vám už povedal, že 
vás ľúbim . . . 

— To ste nehovorili . . . zašeptala Líza. 

— Nehovoril?!. . Vidíte, moje srdce to tak často a tak 
hlasno hovorí, myslel som, že ste to i vy počuli!. . . Tak teraz. . . 
ked som povedal, že vás ľúbim, ak by som zmizol, umrel alebo 
odišiel niekam daleko . . . navždy ... ani by ste neboli zarmútení ? . . . 

Deva na široko roztvorila oči a pozerala na neho bez slova. 
V opravdovom vytržení načúvala, čo sa robí v jej srdci, — tam 
prebúdzala sa láska, ako by sa bola zodvihla nejaká hmla, ktorá 
ležala medzi ťlou a týmto, ešte tak nedávno cudzím jej človekom, 
ako by sa slnce prekrádalo na miesto tej hmly a zohrievalo a 
osvetľovalo všetko dookola. Ešte raz stretly sa zraky mladým ľudom, 
a v nich bola už skonfundovaná nežná láskavosť. 

— Nie, netreba ani umierať, ani odchádzať... — ticho po- 
vedala. — Ale vám poviem, že mám svoje náhľady a svoje ideále 
pre život . . . 

— Poviete mi ich?. . . 

— Áno, záleží len z niekoľkých slov. Chcem byť šťastnou 
nad všetku pochybnosť 1 . . . 

— Hľa, to je pekne ! To úplne súhlasí s mojimi náhľadmi ! 
Prišiel som práve k t'äm, hľadám práve vás, preto že cítim, že 
8 vami budem šťastný... Ako človek a ako lekár, poviem vám, že 
šťastie pozostáva v zdraví a rovnováhe ! Odpusťte, to môže sa vám 
pozdať pedantnou frásou, ale hovorím z duše ! . . . 

Slovcov vstal a priblížil sa k deve, oči pozeraly teraz pokojne 
a jasne, hlas bol pevný, ako keby hovoril s priateľom. 

— Vidíte, mám spôsohnosf byť šťastlivýin, preto že náruživé 
milujem život, zvlášte vo všetkých jeho prostých prejavoch, som 
šťastný v povedomí toho, že hrúd moja dýcha hlboko a svobodne, 
že moja hlava je spôsobná chápať a pracovať, že mi srdce bije ra- 
dostne a silne, milujem prirodu a v nej viem si nachodiť pôžitok 
pomimo všetkých podmienok ľudského života. Viete, že nie každý 
je spôsobný byť šťastlivým, mnohí považujú strádanie ako údel 
vznešenej povahy, ale, hľa, vy staviate šťastie ako rozhodnú pod- 
mienku života, a mne sa to hrozne páči! 

Lízina tvár horela, oči jej svietily, bolo jej smiešne, že doktor 
hovorí ohnivé a nejasne, no celou bytnosťou svojou mu porozumela. 

Áno, pravda, jedna z podmienok šťastia v rodinnom živote zá- 
leží v rozumení jeden druhému. Pocit nekonečne nožný a dôverný 
dvíhal sa z hĺbky jej panenskej, čistej a zdravej bytnosti. 



2& 

— Peter Dmitrievič, viete, čo cítim práve teraz ... v tomto 
okamženl?... Že som šťastná! 

Slovcov hodiPsa k nej. 

— Líza! 

Ale ona s nežným úsmevom ho odstránila. 

— Áno, som šťastná a viem, že vy tiež ale teraz dosť, 

nechajme tento rozhovor... kým otcovi nebude lepšie. Mne je až 
strašne byť takou veselou, ked otec a mama tak trpia! Ved mi 
veríte ? 

— Bezpodmienečne ! Nepotrebujem viac ani jednoho slova ! . . . 

— To je dobre. Posedte si ešte za chvíľočku, neodchodte. . . 
Odišla ku stolu a snažila sa opanovať svoje vzrušenie a pou- 
kladať rozhádzané knihy. 

On sadol si na predošlé miesto a zapálil si papirosu. Ďalej 
nerozvažovali, neanalysovali svoje city, mU'ali, ani len nepozerali 
jeden na druhého, a oba cítili sa hlboko šťastnými, pohnutými v po- 
vedomí sväzujúceho ich citu. 



/ 



A kým navrchu doháralo jedno jestvovanie a privádzaly sa 
v súhrn smutné výsledky prtíjdm3J císty, df)]u rozháral sa druhý 
život a íudia verili poznove v možnosť zemského šťastia. 

Prelož, fí. S. 

Diabol v raji manželskom. 

Veselohra v 1. deji, od J'V. Urháiika. 

OSOBY: . / . / 

I)r. Milo^ Ivanov, lekár. (•('/' 
*ýo . / f RIena, jeho Žena. ^ 

^ \S!>C^ }^\ Dr. Ivan Plachý, advokát. 
'im. » ^< /* t.'v « ^ Eudmlla Slávikova, spevjuka. .» 

i Ján Lazaroviŕ, fltatkár, ) ,._. „, /* / 

,- -- .IV x rodičia hleiiv r, 

Karolína, jeho žena. ) - / ^. - 

Baru^a, slúžka u Ivanova. /'/ / r *\' ^ ' 

Dej v dome Miloša Ivanova. 

Elegantne zariadená izba. V pravo a v ľavo dvere do boí'^ných izieb, pro- 
nlriedkom dvere na chodbu, ?^a ľavo v popredí toaletný stolík ao zrkadlom ; 
(kproti t4)mu na pravo písací stolík, pri ňom 8toli('*ka. Ňa prostricilku javisCii 
«UM, okolo stolice, na stole kvtka z cVrstvých kvetov, v" popredí javi^Ui 

» oboi*h fltrán okná, na nich íipkové zjíclony. 

Výstup 1. 

Miloš. 

M\\ú^ íäCilí pn stolíku na pnivo n i>íso; zrnzu odhodí n;dnie- 
vano pa|Úi»** -»■ fkiuo). 'i'o je stnichl ľ/ tn»tí h;ín>k pokn/ený, a to 



- / 



• 1 1 



^■M 



i^MMIMMaHBH 



vždy až keď som na samom koncil No dnešný deň sa mi veru 
dobre začína. Ale ináče to ani nemôže by(, ked! sotva že si človek 
oči zo sna pretre, už vidí pred sebou starú babu na dobrý začiatok. 
(PeéuĹ ktopat.) Yolno! 

Výstup 2. 

Ivan. Predošlý. 

Ivan (vdtupi prostriedkom v rntovnom pl? i ňtij « palifikoii v ruk^). 
Servus, amicel 

Milo.^ (bd^-mu v- ústrety^ »^ • radostne). Servus, Ivan! Ale si 
tó ty V ( Qbj i m a. ho srdečne.) 

Ivan. Ja veru, ja, ako vidíš, s telom i dušou. Boh ťa pozdrav! 

Miloš. Vitaj, brat môj, vitaj! Veru by som skoro vlastným 
očiam neveril, že si to ty. Kde si sa tu, prosím ťa, vzal? To je 
veru radostné prekvapenie. (Objíma ho znovu ) 

Ivan. Veru, veru po toíkých rokoch sme sa konečne zase 
šťastne sišli. 

Miloš. No, nechže sa ti páči — odlož (berie nro-in^ klebúk 
^ p a lič ku) a^ sadni si. (Ped^Lipu gtoli^yuu) 

Ivan. Ďakujem. ( Odloží otokčh tt.) Nasedel som sa dosť na 
železnici. ( Stane picr tŕ MíIoí o tí , položí mu ruku na plece a hladí 
iiHi il ô v e rn e do oéí.) Nuž a jakože sa máá, kamarát pod ferulou 
tej siedmej sviatosti — čo? 

Miloš. No, dakujem, dobre. A ty si ešte vždy svobodný ani 
ton vták? 

Ivan. Ano, to vieš. že kto sa raz opáli, ten sa ohňa bojí. Vieš 
dobre, braček, ako som obstal s mojou prvou láskou. Čo som pre- 
tipel, a všetko márne! 

Miloš. A čo je ozaj s tvojím ideálom? 

Ivan («mullié). To, čo bolo — ako som ti bol písal: zmizla 
bez stopy, zanechajúc môjmu rozorvanému srdcu večný bol a žial. 

Miloš. Nepodarilo sa ti vypátrať, kde je, čo je? 

Ivan. Podnes nič. Písal som na všetky štyri sveta strany, ale 
nedostal som odnikiaľ odvety. Konečne prichádzaly listy nazpäť 
s poznámkou, že sa neprMma. Ja som ziiril, zúfal, ale všetko 
máme. 

Miloš. To ťa srdečne lutujem. 

Ivan. Cas bolí, čas hojí. Konečne som sa utíšil a postavil som 
si za heslo života: „Miluj Boha, národ a vlasť; chráň sa ženy!" 
(Pe0ťe, fÁsňbf Jiáliodou^ na stolík.) Ach, ako vidím, ty spisuješ? 
Sláva ! 

Miloš. Len tu i tu v prázdnych hodinách, ktoré nji stav môj 
k vlastnej mojej zábave povoľuje. Ale (bies sa mi veľmi zle darí, 
už tretí hárok som pokazil. A práve ako si prišiel, hromžil som 
nemilosrdne na staré baby, rozmýšľajúc, či aj tento druh ľudí Pán 
Ik)h stvoril? 

Ivan (sirsmeje). Ha-ha-ha! akýže súvis majú stan^ baby s tvojím 
spisovateľstvom ? 



/ 



2? 

Miloš, Taký, že len st ará baba je tomu na príčine, že sa mi 
dnes tak zle darí. (PrCj3(rnäh'neväTO*1rore«^olu.) 

Iraíi, Tomu ja nerozumiem. A prečo práve staiá baba? 

Miloš, Preto, že sotva sa človek ráno prebudí, prvé čo vidí, 
je stará baba; a potom už máš nezdar a mrcha vôIu na celý 
boží deň. 

Ivapi (widivuuo). Ako to mysliš? Ved tvoja pani, dla podobizne, 
je cele mladá dáma, pravý anjel! 

Miloš. Áno, to máš pravdu, ona je pravý anjel, strežený starým 
cerberom, ktorý ruší mier a spokojnosť v domácnosti našej, ktorý 
ničí štastie a blaho naše. 

Ivan. Nerozumiem ťa, brat môj. Či snád máš v dome — Pán 
Boh s nami a zlé preč! — (oba^pé^ -sa, tjrjomne) testinú? 

Miloš. Čože testiná, to je intelligentná osoba, s tou by sa ešte 
len dalo existovať, ale tu je ovela horšie indivíduum. 

Ivan. Nuž a? 

Miloš. To je slúžka, kamarát môj drahý, — slúžka, stará, 
umrmlaná baba, a to snáď len dostačí ! (Ghodi nahm.wano horo^dolu.) 

TtHii (smeje sa). Ha-ha-ha, slúžka? A v tom si nevieš pomôcť? 
Vyprať a^Ä^eň ledačo a bude dobre. 

Miloš. Áno, keby sa to dalo tak lahko vykonať, ako sa to 
povie ; ale ono to nejde, naskrze nie. 

Ivan. Že nieí? Nuž a prečo? (Tajomne.) Či snád nejaký prie- 
stupok z Hl-edošlýcK ^ias ? (Obzerá sa — tichšie.) Či nejaký veselý 
žartík z^^vobodna bráni ti konať energicky? 

\3gŽož/Ach, ešteže ČoJ Ako si len môžeš niečo takélio mysleť i) 

Ivati^o teda viaže slúžku tú k vášmu domu? 

Miloš (FOÄpráya). Vec je takto: Stará táto baba \7pest0vnla 
moju testinú, a preto jej ju matka dala ako prídavok k venu. . 
Neskôr varovala zase moju ženu, a testiná zo samej vdaky za dol)re 
^7konanú službu priložila starú babu inventárne k \ýbave moji\j 
žienke. 

Ivan (padne nra y reč). Ako nádejnú varovkyíiu zase pre 
vaše deti? 

Miloš. Ba ako inventár rodiny Lazarovičovskoj, ktorého sa 
pozbaviť nemožno, lebo žena moja Ine k nej úctou a láskou detin- 
skou, pokladá ju viac za rodinnú relikviu, nežli za slúžku. 

Ivan. Teda starý rodinný inven*'*-, ktorý z piety prechádza 
s matky na dcéru. No nezávidím ti, kamarát ! Taký starý ošúchaný 
„šifonier" býva dosť nepríležitým míradím domácnosti mladomanželov. 

3í{loš ( podi ' áž deno). Je to, vidíš, pravý hriech domu. Je to 
mrákava, ktorá zatemňuje žiaru prekvitajúceho nášho šťastia a 
si)okojnosti. Je to diabol v raji manželskom. (Chodí nahnevane.) 

Ivan (k«iti-HaTmi). Hm-hm, nuž a či ozaj niet pomoci? 

Miloš (krčí lamenami). Ja aspoň neviem, a takto existovať je 
do zbláznenia. Ona ti vrčí od rána do večera, execiruje mís dta 
svojej ľubovôle. A najviac má so mnou roboty. Raz sa jej pozdáva, 
že som si vraj vonku dostatočne topánky nepoobtieral, a tu chodí 
vSade za mnou s handrou v ruke, utierajúc na dhĺžke moje stopy. 



Druhý raz sa jej zase pozdáva, že mnoho kurím, od čoho vraj 
záclony zachodia. 

Ivan ( omoje - aa ). Hahaha, no to je ozaj do popuku! 

Miloš ( pokraĎuj e). Ale to ja nemôžem ani vypočítať, kolko 
protivné mám. 

Ivan. Ja by som sa predsa len sprostil takej pliagy. 

Miloš. Nuž a jakoV Porád. 

Ivan. Vydaj ju. 

Miloš (rňaoDmoje sa). Ha-ha-ha! No, to je rada! 

Ivan. Nuž a či nie dobrá? 

Miloš. Prosím fa, kamarát, či sa ozaj nazdávaš, že by sa ešte 
i v devätnástom storočí mohol nájsť taký blázon, ktorý by ju za 
ženu pojal? To ja netrúfam. 

Ivan. Hovorí sa, že ku každému vrecu nájde sa i záplata, /^a^ 
„de-gttstibus B0R-68Í 4iftptttflndumj" 

Miloš. No ja by som si to nevzal na svedomie, že by som ju 
niekomu odporúčal, ani svojmu najúhlavnejšímu nepriatelovi. Ko- 
nečne nechajme to na vôľu božiu a tešme sa tou blahou nádejou, 
že všetko trvá len do času. 

Ivan. Pravdu máš! 

Miloš. Poshovárajme sa radšej o tých našich dobrých, staro- 
dávnych časoch. Nech sa ti páči, sadni si! (Eodá:>m mu st o ličku.) 
r- Ivan. Ďakujem! (Sáutae-^.) Veru, veru tak sa to minulo! 

f ^ Miloš. A po malej chvíli minieme sa i my. (NókaJvana papi- 
ro6k€HHÍ.) Nezapáliš si? 

Ivan. Gratias. (Vu iamy u uapál ťsi.) 

Miloš. Teraz ti predovšetkým musím moju žienku predstaviť, 
že by si sa presvedčil, že je pravý anjel. (Odchiidaftv la¥o.) 

Ivan (zadrží ha). Odpusť, brat môj, teraz ešte nie. Akýže 
dojem urobím na nežnú tú bytnosf v tomto mojom cestovnom habittí? 
Ak dovolíš, to urobím po tieto dni zvláštnu poklonu tvojej panej. 

Miloš { wÁú aa). Prosím, bude nás tešiť. ( Zapáli si papiros ku.) 

Výstup 3. 

Baruša. Predošlí. 

liaruša. (Komi^4 staiena — vystúpi z lava, v jednej -ritke 
držiac praoWvku^.y iiruhej- uterák. ZaetaRe v -meAi fiepozororan^.) 
Fi! (Odháňa -dym pracbovkoti.) To je tu ani v kasárni! No tie 
záclony budú vyzerať. ( L om í r ukami. ) A tá dlážka! Ktože to dočistí! 

Ivan. Dnes som prišiel \7lucne k tebe. Mám s tebou niečo 
dôležitého. 

Ľaruša (k -sebe). Ktože je? Nevie si to ani nohy utreť, ked 
príde do poriadneho domu. — Pekná spoločnosť! 

Miloš. Teší ma, braček, hovor len otvorene, čo si žiadaš. 

liaruša. No veru to. Ešte by si mal čo žiadať. Dosť, že nám 
blata nanosil. Má ten tie nohy, ani čo by bol tri dni oral. 

Ivan. Vedie ma k tel>e povinnosť národná, povinnosť naša, 
čestná a mravná, ktorú sme- podlžni našej, draliej Ludke. • 



29 

Milo^ (rmtostne). „Ludke"? Ach, čože je s tou cliuderkou? 

Banda (pihro postódm). Čože?! To začína byť zajímavá vec. 

Ivan. Ludka celkom statne sa chová. Len, aby sa mohla udržať, 
potrebuje podpory, a zvlášte podpory hmotnej. Preto som si umienil 
terajšie svoje prázdniny venovať jej .dobru. Chcem totiž všetkých 
našich priateľov navštíviť a ich požiadať o podporu pre ňu. 

Miloš, Pekne, velmi šlachetne. 

Ivan, Zahynúť jej nesmieme dať, poneváč sme jej v junáckom 
svojom zápale sväto-sváte prislúbili, že chceme k nej večne svätú 
lásku prechovávať. 

Baruša (ffdsBenň). Matička Kristova! Tu sa klujú krásne veci! 

Ivan (palccačuje). Áno, sľúbili sme jej, že sa chceme oôu 
vždy svedomité starať, o ôu pečovať a ju dľa možnosti podporovať. 

Baruša, Musí to byť poriadna osoba, o ktorú sa všetci páni 
starajú. 

Miloš. Čo sa mňa týka, ja stojím v slove, a preto milerád 
vyhoviem žiadosti tvojej, týkajúcej sa dobra rozmilej našej Ludky. 

/ftiCíj£(n (zlostne). Falošník, nuž a žena? (Tá úfcohá netuší, čo 
sa jej za cbrbtop stvára. Ale počkaj (hrozí), všal^ ja jej zavesím 
okuliare na ntesi 

Ivan. Samé prvé, pre ňu najpotrebnejšie je: peňažitá podpora, 
o ktorú u teba, bratku, u samého prvého klopem. 

Miloš (vytiahne z tobolky banknotu a podá Ivaaovi). No, tu 
máš, na dobrý začiatok. 

^aruša (k ob^gŕnstvu). No to tak! Človeka by porazilo, keby 
nemal dobrého a zdravého fundamentu."^ 

Ivan, Vdaka ti, priateľu, srdečná vdaka! (V>Kme banknotu a 

T>f JUi I U ' J U. f 

Baruša. Nuž či veno úbohej panej pôjde len tak lárom-fárom ? 
No dobre, že to viem ! 

Ivan (podá-Miloáavi ruku). Tvoja veľkodušnosť ma naozaj 
prekvapila, a myslím, že ked už chceš toľkú summu obetovať, že by 
nel>olo od veci, keby si to direktne sám poslal ta a pripojil 
k tomu pár riadkov. Ver mi, že pripravíš tým veľkú radosť. 

Bamša ( k s ohe ). Pokušiteľ, ešte k čomu ho nenavádza! 

Miloš. Ak myslíš, že bude tak lepšie, nuž dobre, urobím i to. 
( V^anM^feniaz^^- BAzpäí . ) 

JiufHšti- {mpu^ ruky a pokrucuje hlavou). 

Ivan (\'Staft4*). Tu som teda hotový. Keby sa mi všíuU* tiik 
vodilo! S Bohom! (Podáva ruku Milošovi.) 

Baruša (pre *ííI*a opovržlivej. Takýmto ľudom najlejKsití vyhnúť. 
(Odíde.) 

Miloš. S Bohom! A k(Hly budiune mať zase česť? 

Ivan. Neviem, ale prídem čím skôr. \yrU1 panej moju úctu ! 
S Bohom! (úsMu.) 

Miloš ( ¥olá g ft uim), S Bohom! 



-^ 



80 

Výstup 4, 

Miloš (sánj). 

Vždy ten samý — plný zápalu, nadšenia a obetivosti. Peniaze 
pošlem hned, lebo ináč by som mohol zabudnúť. (Sadiir k BfnUlui. 
ti pfž8 nn naYňtívnnlfn ) Teda už je! (Odložž pero, Aú novžtívenku. 
i s p^aifiisiiH -do-^bilky.) No už niet kedy, svrchovaný čas k ranným 
návštevám. Až prídem, dohotovím a zanesiem na poštu. (S b o rá sa 

\f- nHftbnHiij 1i»t. vloží (}(\ Rt.n]%.) 

Výstup 5, 

Elena. Predošlý, 

Eletia (v--gtegftntnej rannej t<M4l8ttef -¥- fa¥oj ruko no B io kuilui 
^ pnfTK^. kvety, pravou ošklbkáva po Itotoďcu velký hvez<lák, bo- 
voriar pri tom). Ľúbi ma z celej duše, celým srdcom, ako treba, 
dos< málo, len tak naoko — nič. (Opakuje.) Ľúbi ma z celej 
duše 

Miloš ( U iiri fi i A , .QnQ nfí7!hadn)*'j vpftHnp j^j do reči). A s celým 
srdcom, anjel môj zlatý! (S-ôtonk) A s celýin srdcom, (Nežne- 
■>j u objím a.) 

Elena ( prelfvttpon e). Ty ešte ^oma? Nazdala som sa, že robíš 
návštevy. 

Miloš. Nuž a či by som bol mohol odísť z domu bez toho, 
že by som sa od teba odobral? Práve som sa poberal za tebou do 
záhrady, aby som ti dal s Bohom. Ale ty si bola tak láskavá a 
prišla si mi v ústrety. 

Elena (vyčítave). S dôvernou otázkou, týkajúcou sa najsvätej- 
šieho tajomstva 

Miloš. Na ktorú som ti cele úprinme odpovedal, bez toho, 
že by som bol vedel, že, otázka tá týka sa mňa. 

Eletia. Nuž a či o tom pochybuješ? 

Miloš. Pán Boh ma chráň, aby som kedysi o tomto mal po- 
chybovať. Ja myslím, že láska budí lásku v bytaiosti vrelomilovanoj. 

Elefia (s citom). Bože daj, že by tak bolo; ale (smutne) dnešný 
sen ma trápi. (Sadne si.) 

Miloš (wnt^ sa). Haha, Elenka moja, hádam len neveríš 
na sny? 

Elena. Nie, ale tento sen nie je bez významu. Živosťou svojou 
vryl sa my hlboko do duše, a znepokojuje ma tým viac, čím 
väčšmi o ňom premýšľam. 

Miloš (p risadno k nej n nežne Jn objlme jednou rukou, druhou 
\ťzme.j£a ruktt). Nuž a či by si ma nezasvätila v tajomstvo toho 
(losného sna? 

Elena. Prečo nie V Vdačne; aspoň sa mi ulaví, ked ma potešíš. 

Miloš. Potecha je trpiacemu balsamom úlavy. 

Elena. Teda počuj. Snívalo sa mi nad samým ránom, že si ty 
nebol doma a ja som ťa v našej záhradke túžobne očakávala. Zrazu 
mi napadne, ž(» by som ía mohla niečím prekvapiť. Nerozmýšľala 



81 

som dlho, ale, natrhajúc najkrajších ruží, uvila som z nich utešený 
venec, ktorý mal byť symbolom našej vrelej lásky. 

3fíloš. Pekne, velmi pekne, Elenka, od teba, že i vo sne 
zaoberáš sa so mnou. 

Elepia (pnkra(^iý). Ja držím utešený venec ten vo výške, 
kochajúc sa v kráse jeho a tešiac sa na milé prekvapenie, ktoré 
som ti mienila piipraviť. Ústa moje jasaly radostne : Tak, tak musí 
večne prekvitať láska naša, večne, bez konca! 

Miloš. A ja som ti radosí tú iste pokazil — čo V 

Elefia. Ty nie, ale (r ozpráva " V gfmt^žtvo) v tom stane predo 
mňa neznáma dáma ako zloduch a dämonskou silou vytrhne mi 
venec lásky, roztrhne ho na poly a zlostne rozšliape. Ja som skríkla 
bôlne, ona s opovržlivým úsmevom mi^štila mi smeti z neho do očú. 
Na to som sa zobudila, dakujúc Bohu, že to bol len sen. (Vstane: ) 

3[ihš. Nič iné, len sen, a preto sa uspokoj, duša moja. Ked 
sa spí, len sa sní, (Vrtíme.) 

Elena (krúti záporne hlavou). Ach, tak živého a tak krutého 
sna som ešte nikdy nemala — až dnes. 

Miloš. Musela si, anjel môj, niečo rozčuľujúceho, strašného 
čítať pred spaním, a to pobúrilo natoDco obrazotvornosť tvoju, že 
duch tvoj neodpočinul si ani vo sne. Alebo si zle ležala, tak že 
pravidelný obeh krve bol hatený. Ale preto bud veselá. Sen nemá 
v živote významu. 

Elena. Bár by ani nemal! 

Miloš (po z r e na hodink y). Odpusť, už je svrchovaný čas na 
návštevy. S Bohom ostaň (bozká je^ ruku) a upokoj sa! 

EÍetta. S Bohom! Ale idem ťa kúsok odprevadiť. 

Miloš. Nech sa ti páči. Pôjdeme záhradou. (Odídu-j^Javo.) 

Výstup 6* 

Baruša (sama). 

Ľaruša (vjiatúpi z lava ; obzerá sa). Ja som len zvedavá, či 
bo poslúchol a či jej ozaj poslal tie peniaze. Ale potom necli si 
prípise, čo mu nadiktujeme, ja i stará pani. Takúto hanbu a potupu 
spraviť celej famílii! Mať takú ženu a posielať ešte dary iným! 
(VHvnrf ^tolíh—rtnjiir Itet, kukne doň — íwleíWMO.) Amen — tu 
sú ! Škandál ! (Zayie -& hnevom stolík.) Hotová Sodoma a Gomora ! 
(ZakmiuJ^ ľukMoi.) 

Výstup 7. 

Ivan. Predošlá. 

Ican (vL^talúiUUUttobMiu, v^tApi prostrieilkom). Odpusť, prosíur 
ía, ale ešt<» len slovíčko. (Zbadá Baruáu — ol^íwá »« pnHcvapono. ) 
Ach, pardon! (Stranou*) To je iste ten starý šarkan. No nič to, 
aspoň sa poznáme. 

Barfiša (p rfone a nevrf o). No, i^ože je tu krčma a či nejaká 
kasáreíiV K nám ked prííle poiiadny ŕlovek, nuž njyprv klope; a 
ktorý nemá toľko móresu, môže za dvermi ostať, kým sa mu otvorí, 



d2 



Ivan ( nm<fcjn aa ^fľai^nii ) Ha, ha! Erásno privítanie. No, 
počkaj len^ ty stará harmonika^ však sa vyrovnáme. (Mablfte.) Ráčte, 
prosím, láskavé prepáčiť^ však ja to napravím, fj^o ^o Avara o ^\\^y^ 
.ktepe?) 

Baruša (z dooono) . Amen, ten človek sa blázni. 

Ivan ( vptrží hlavu) . No? U nás keď kto vonku klope, tak ten, 
čo je vnútri, povie pekne, hlasne: „Volno!". A ked je ten vnútri 
natolko hlúpy, že nevie ani len tolko móresu, nuž vtedy človek 
celkom svobodne vstúpi (vojda dg^jaby) ^ pomyslí si o ňom, že 
iste pochádza ten pán alebo Ojh iiiiii i i m ii li á ň n m Raruj^i ) tá pani 
z tej dediny, čo to tam rozum na rífy merajú a móres na holby 
predávajú. 

Baruša ( alootno) . Čo? Ach, táto drzosti ( K oboooPBtvu , opo- 
vj»Hv^ p^yprfljúv na Tvrnifl ) No, to je iste z tej samej dieže po- 
struheô, čo tu aj ten ráno bol. Krásna čdiadkal Ba Čo zas tento 
chce ? Iste zas od druhej dámy posolstvo. (K-ívanovi) No, Čože je ? 
Čo chceme a koho hladáme? 

Ivan (komicky sa ukloní). Moja úcta ! Mám snáď štastie s do- 
mácou paňou? (ftfa ' ftn t m .) Zalichotím jej. 

Baruša ( \q)r ft ¥ujo -aLvla&y l.čaty; k -obeeenstvt^). Ten človek 
nezdá sa byť zlým; musí mať celkom dobré srdce. Ved on ma za 
viac má, ako všetci ostatní. (K-4£aQím.) Nech sa páči sadnúť, 
(ťodá. mn at.nličku>) 

Ivan (k* Gol[Mŕ j. Aha, to účinkovalo. (K^- B a ru ži.) Ďakujem. 
(Sadnft si.) Mám tedy česť s domácou paňou, alebo snáď príbuznou 
domu ? 

Baruša, No, čo mu poviem? (ROZpflCite.) Áno, to jest — áno, 
príbuzná — rodina. Prečože sa ráčite pýtať? 

Ivan, No len tak, poneváč vyzeráte taká láskavá, taká milá, 
taká dôstojná, taká rozšafná, taká dobrotivá, že by som si sám 
takú tetušku žiadal. (StnmmK) To pôjde do živého. 

Baruša (itízpaíiite). Ale ozaj? Snáď si ráčite zo mňa žarty 
robiť. (K Mbe<) Zdá sa byt celkom poriadnym pánom. 

Ivan, Ach, ešteže čo ! (K St»t)é.> Zdá sa, že takto dôjdení ciela. 
(K BftnHH.^ Taká osoba, ako ste vy, je nenahraditeľný, neoceniteľný 
poklad v dome. Lenže si ho všade nevedia dosť vážif, nevedia 
hodnotu jeho oceniť. 

Baruša (k Be b r). Ako by mi z duše čítal. (K-I^íäboví.) Veru 
je to svätá pravda. (K-í^ebe.) Škoda, že som ho tak zle prijala, 
teraz mi je už lúto. 

Ivan, Veď ja to viem, moja drahá, všetko, (strarrou) že si po- 
kušt>ni<» celého domu, stará pokuta celej rodiny a diabol v ľudskej 
košeli. 

Baru,^a (k sebe). To je človiečik, ani anjel, samá dobrota, a 
rozpráva ani čo by zlata ukrajoval. Ba kto je a č^ hľadá? Snáď sa 
ho opýtam. (K Ivimovi nápadne tuilo.) Ale, prosím, ak smiem sa 
spýtať, 8 kýmže mám Šťastie? 

Ivan (k-í^eír-). Čo jej poviem? (RfwnnýÄľa.) Ja — ja som — 
ja som doktor. Ale si nemyslite, že hádam taký obyčajný doktor, 



33 

akýcli je celý regiment; ja som (rf ŕiiazn e ) il ivotvorný, t. j. zdzracný 
doktor a liečim najviac bolesti srdca íudskébo, nešfastnou láskou 
zapríčinené. 

Baruša ( žiafno zavgdycbno ,-lftpi »i -HAou-jtfdce). Ach, škoda, 
že neprišiel prvej ! 

Ivan ( S pfttocom ). Ja pozaplácam rany bolavého srdca, ja 
posoôívam rozpuklé žialom srdcia, ja rozdúcbam plameň lásky už 
dávno vyhasnutý, a to všetko dla najnovšieho systému, to jest bez 
boíasti. 

Jiaruša (natešená). Ale naozaj? (Steauou). No, to je už ozaj 
majster nad všetkých majstrov. 

Ivan ( k Debc ). Začína byť zaujímavé. Ona tomu verí. Podme 
dalej. (K- Bani ši.) Slúži mi k tomu i tá dobrá vlastnosť, že ako- 
náhle pozrem na človeka, zaraz viem, kolko bilo. Ako, na prí- 
klad, vás vidím prvý raz v živote, a už viem, že ste i vy, chúda, 
raz milovali^ a milovali nešťastne. No, či nemám pravdu? 

Barma (utiera si ort zásterou). Ameô — a to tri razy. 

Irán. No, hla, nehovorím? A ja dobre viem, že všetci traja 
boli ludia mužského pohlavia. Pravda? 

Banda, Ba veru je tak. Ten jeden, ten prvý, bol pernikárom ; 
druhý bol človek poctivého remesla, a Martin Slanina, ten posledný, 
bol kaprál u vojska. 

Ivan ( k Bťbc ). Už viem všetko; viac mi netreba. (lí-Jiauíši.) 
No a ja vám i to poviem, že vy ste už len toho posledného naj- 
radšej mali. Či nehovorím pravdu? 

Banda, Bože, ved to bol aj za človeka! Ani ten tulipán. 
( Ľtirnr*i..oči.) 

Ivan, Vec nie je ešte ztratená. Môžete ho e^te mať. Ved i on 
za vami banuje. (S-k^miiJíOu vážnosťou.) Vy ešte môžtc byť svoji! 

Bartda (radiistníi). Ozaj? Bola by to možná vec? 

Irán, Celkom iste. Ak vás vezmem pod moju kúru, nuž za 
24 hodín máte od neho zvesť v rukách. 

Banda (sa žialň»»!r nt4f>s4ou). O, svätá Dorota! (K ívemori.) 
(okolvek budete žiadať, pán doktor, všetko, všetko rada obetujem. 
(Ut»er»-W"e4L) Ja síce peňazí nemám pri ruke, som služobné stvo- 
renie; ale — ale modliť sa chcem za vás celý môj život 

Irán (sfa on ew). Starý blázon! (K BrmiSi.) To nech vám nerobí 
nijakých starosti; ja od chudobných neberiem honorár. Mne jxistačí 
to |M)vedomie, že som dvoch nešťastných ludí šťastnými mobil. 
Tak chcetí* sa podrobiť mojej kúre? 

Banda (aa t t^ž e ná). Ale áno, s najväčšou radosťou. 

Irán (vááue^dá si cv.iker im nos). Ukážte ruku, ako vám ide 

pulS? (V4)ÄHtf--jt^ťtttu.) 

Banda, Ako hodiny, pán doktor, ako hodiny. 

Ivan (v4Ub«). No, transit. (StnvftOH.) Ha, ha, ani neviem, kde 
sa to maká. Škandál! (K. Baruši.) A čo srdce? 

Banda, Bije tak zčerstva, veselo, prosím poíiižene, ako by len 
l'í rokov malo. (Tism^ niky k srdcu.) 

3 



84 

Ivan ( ameje O ft ) . Ha, ha, ha I No, dobre, teda sa dá eôte po- 
moci (Slnmeii.) Vysvobodim aspoú priateľa z večných múk starej 
strigy. ( K Bmhďí .) Teraz pozor! Odpovedajte na otázky, ale čistú 
pravda, lebo od toho vebni mnoho zá\isí. (Vytiflhn" notes a c emzu.^ 
Ako sa volal ten posledný — ten najmilší? 

Baruša. Martin Slanina. 

Ivan (pite). Zamestnanie? 

Baruša. Vtedy bol kaprálom pri vojsku... 

Ivan, Ešte jedno. Potreboval by som nejaký znak z vás : kúsok 
vláskov alebo — 

Baruša (o«betee). Vdhčne poslúžim, vchčne. Kdeže sú nožnice? 
/ (Behá po javíéti,) Aha, v dmhej izbe. Zaraz, prosím, zaraz. (Otl- 
' b ohno v pra vo.) 

Ivan (amnjo sa). Ha, ha, ha! Tak sadigú vrany na lep a ryby 
na udicu! 

Baruša ( v r átt do a no o i e -v-iMiiU£ri.C^,iackož>) Prosím^ pán 
doktor, to hádam postačí? 

Ivan (slneje-ía). Ha, ha, ha, tá donesie celý vrkoč! To je 
škandál! ( Ukazuje vrkoč.) 

Baruša. Keď má byt, nechže je. Lepšie viac ako málo pre 
dobrý a istý účinok. (?*krfiti dfí pflp'^"^ ^^^ h^-ifanoici.) 

Ivan. Ach, účinok bude slívelý, a ja vám už vopred gratu- 
lujem. Načo by ste sa vy tu trápili, ba hádam si to za milost po- 
kladali, že vás tu trpia. Vy môžete byf svojou paňou, môžete mat 
sami slúžku. Môžete im všetkým ukázaf, že ich nepotrebujete, že 
ste vy sami sebe pani, pani Slanine vá. S Bohom! (Qd id^f) 

Bartíša. S Bohom, pán doktor, s Bohom! (Posi(}la ľA Rím 
bozky.) 

Výstup 8. 

Baruša (sama). 

No, takých ludí sa málo rodí, ako je tento. To je človek, ani 
ten medovníček. Inakší veru, ako ten náš pán, čo zazerá na ludí 
ani ten zamračený moriak. Ale počkaj si, len počkaj, však (a ja 
naučím po kostole hvízdal Čo chvíla je tu stará panL Ani som tej 
mladej nič nehovorila, že som poslala depešu za starými. Čo chvíla 
prikvitnú, a potom bude súd. (Škodoradostne tfk sneje.) Ha, ha, ha ! 
Však ti stará dá za druhými vypisovat, iným peniaze posielal za 
chrbtom úbohej, ne volnej ženy. Však ti tá predpíše regulu, %j 
8 tvojím kompanom, podla ktorej máš žii, ked si raz ženatý, a 
ktorá bude výstrahou všetkým falošným mužom. 

Výstup 9. 

Elena. Predošlá. 

Elena (vstópt- vážne). Čože je, Baruška? Čo sa tí stalo, keď 
robíš taký krik, ako by si sa s niekým vadila? 

Baruša (náhnevano). Však sa i vadím, i sa jedigem, že div 
od jedu sa nepominiem. 



85 

Elena (zadi^veBo). Ale s kým? Na koho? (O bzeíA 8a .) Ved tu 
nikoho nemáš. 

Baruša, Teraz viem, že nemám, ale som mala. 

Elena (zvedavo). Koho? 

Baruša. Pána — nášho pána. 

Elena. A na toho si sa tak rozsŕdila? 

Baruša (Bew4e). Naňho veni, naóho, a to z celej duše. 

Elena. Ale čože ste už zase mali spolu? Ja neviem, že vy 
takto jeden na druhého nemôžete navyknúť. A môj muž je dobiý 
^ človek. (Sadne si a zahráva sa s knižkou.) 

Baruša (pj^e-seba). Aha, dobrý I 

Elena (p ohračujo) . Taký statočný človek. 

Baruša (prA gphí^) Aha, však statočný I 

Elena. Tú dušu, to srdce by rozdelil s človekom I 

Baruša (stranou). Aha, rozdelili Však ho on všetko iným po- 
deli, a tebe ostane z koláča diera! 

Elena. Ach, Baruška, ty ani pochopu nemáš, ako vrelé ho ja 
milujem. 

Baruša (i¥e»kky). No on ver aj zasluhuje tej vrelej lásky I 

Elena (p okrač uje). Celý deň len naňho myslím a celú Božiu 
noc sníva sa mi len o ňom. 

Baruša (i fonid qr). Však i jemu sa sníva, ale (stranou) o iných. 

Elena {&, nadčoním). Každý tlkot môjho srdca patrí jemu a 
celou mojou dušou vládne len on — on jediný 1 

Baruša ( ht»di yiathov ku). Ale už to ani len počúvať nemôžem 
také daromné reči! Ved bolo by to, bolo, keby aj on tak smýšial. 
Ale on — (SíaniKnsa.) Darmo hovoriť. Však som ja dobre vedela, 
čo v ňom trčí. ( YýanamBO .) Mňa veru neoklame. Ale (uti^csusij^iiL 
zástecoa) to majú len starý pán na svedomí. (Pla&fíj Takúto hanbu 
— a potupu celej famílii! 
._ Elena (v stane gadi r e ná). Pre Boha! Čo to táraš? 

Baruša. Netáram nič ; ja hovorím pravdu. On je sveták nanič- 
hodný — potmehudol — falošník — nehoden svojej, dobrej ženy, 
ktorú klame. (Pteéer) Takáto hanba a potupa na celej famílii! 

Elena ( náfuživg) . Baruša! Spamátej sa v svojej zlosti. On je 
mojím mužom a pánom domu, a ty len jeho slúžka. Akože sa teda 
opovažuješ niečo takého o ňom tárať? Takú lož vymysleť. To ti 
nedovolím ! 

Baruša. To nie je lož. Starú Barušu ešte neopúšťajú sily, že 
by nepočula a nevidela, čo sa v dome robí. 

Elena (awdavo). Nuž a čože sa robí, hovor! Netráp ma. 

Baruša. Čo sa robí, zle sa robí. Náš milý pán sa kamaráti 
s Inámi čudnými, s lahtikármi, kadejakými pobehajmi. I dnes ráno 
bol tu jeden taký vtáčik. Že bol poriadny človek, bolo už z toho 
poznať, že si ani len nohy neutrel, ked vošiel, a tu kúril, že bolo 
dymu ani v kasárni. 

Elena. Nuž a čo tu hladal? 

Baruša. Čo hladal? Pokušenie — hriech. Spomínal pánovi 
akúsi osobu a pýtal pre ňu podporu. 

3* 



Elena, Nuž a pán — 

Ľaruša (i do k pto a oiomn st ol íku^ -vjliahnô lístok). Tu jo U»n 
dobrý, tu je ten statočný človek. ( Plafto ^ Takáto hanba a potupa 
pre celú famíliu! 

Ele^m OTstehaojfiií-iw* « -rttky). Ukáž I (Djohtiiu Cfla.) Pripojene 
posielam 50 zl., slovom päťdesiat zl. r. č., ako podporu našej drahej 
Ludke, privolávajúc jej srdečne: „Mnoho zdaru !" Už som temer rok 
ženatý, ale zato som nezabudol a zabudnúť nemôžem na Ludku 
našu. Ved! ona bola a je ideálom našich snáh. Ja chcem, chcem 
i nadalej plniť oproti nej svoje sväté povinnosti, ku ktorým ma 
mužská Česi a prísaha viaže, a zotrvám jej do smrti veniým pria- 
teľom. Dr. Miloš Ivanov. 

Ľaruša (krúti hlavou). Škandál na tomto svete! 

Elena (pu^M list HU Hlôl). Bože, bud mi milostivý ! Ja nešťastná 
žena L (Plače.) 

WarMša. To je tak, kto mužovi verí, ten už najlepšie pochodí ! 

jBfcížotiHifale). Baruška, keby som tak umreť mohla! To by 
bolo najväčšie st»«itie pre mňa nešťastnú, úbohú ženu! (Plače.) 

Baruša, Ach, D»4^ Ešteže čo? To by sa veru vyplatilo. Však 
stará pani poriadok 8pra>iay 

Elefia (bôlne). Ach, mamička moja drahá, keby ste vy vedeli ! 

Ľaruša CvtpaáUfi-JÉtf-do -roti). Oj, vie už, vie. Však som ja 
hnedt po žemliarovi poslala „depešu", a čo ch\1ía budú už tu. 

Elena (l iobotivo Baruši). Baruška moja, ty si hodnejšia od 
zlata! Keby som teba nemala, čo by som si len počala v mojom 
žiali a trápení. (Utíerínrŕ oči.) 

Ľaruša, No len, no! (HtedkfťEtenu.) Len nejdačme. Škoda by 
bolo našich krásnych očí kúpať v horkých slzách. Nič to neškodí, 
že sme mu na špiky došlý. Veď už s ním nebolo možno vydržať. 
Teraz skrotne! (Skodtwradoetne.) Od dnešného dôa my rozkazujeme 
v dome, a nie on. Však on skrotne. Aj musí, a ked nie, nuž dáme 
mu každú chvílu malú porciu toho pod nos ovoňať. 

Elena. Ach, ale to len predsa bolí. (T iono ntku k--»fdcu.) 

Ľaruša. No len, no! Však sa to zahojí. (StfÄftOU.^ Jeho bude 
ešte ináč boleť, nech len stará pani príde. (K Klono.) Len sa pekne 
krásne upokojme. Ja idem do kuchyne pripraviť obed, lebo čx) 
ťhvíla sú tu naši čakaní hostia. 

Elena. Chod, len chod. Mne samota ulaví. (('hodí ««my«k*ná 
hojĽCľdolu.) 

Ľaruša (odClľídžajúc). Len aby stará pani prišli, však mu my 
dáme! (Suw»j<^-sa.) Haha-ha, uvidíme, kto má pravdu, či on a či 
stará Bara! Škandál! Takáto hanba a potupa pre celú famíliu! 

Výstup 10. 

Elena sama. 

Eletia (flbzre sa, ide k písaciemu stolíku, vf^rme list zitovH 
Ju xuky iL.iita). Ja chcem, chcem i nadaU^j plniť opr(»ti nej svoje 
sväté povinnosti, ku ktorým ma mužská česť a prísaha viaže... 



37 

7(V-«j SlIeiiEäcTf.) Prisahal teda jej i mne, prisahal nám obom. Áno, 
obom — falošne. (OpovižllVé.) Krivopilsažník ! ( Hfadí do l i s tu.) 
/ Ludka — to je iste Ľudmila. Pekné meno. Ci snád zvučnosť mena, 
' či knisa tej, čo meno toto nosí, či bohatosť ducha, či dobrota jej 
srdca zaujala mysel, dušu i srdce jeho natoľko, že sa jej korí, že 
chc^ jej zotrvať do smiti verným fvj^wiSmTre) priateľom?! (Stmrtne.) 
Ach, iste pre\7šuje telesnými vnadami i krásou ducha mňa úbohú, 
f) opustenú stvoru! (Sklenne x^-i^Mí^h,- eakryje si x^ži.jučaíkom.) 

Výstup 11, 

Ľudmila. Predošlá. 

Ľudmila ( votupi r ^^Tnmr " aksami e t O¥Oi» jaadockoift- -obleku, 
^1 vrľkoti vlnčl ft tu ; -^nft hlave má cylinder, nar tvári hu s tý aévoj, 
v nikM bičík, kúri papiroskn). Tu nikoho. ( Obgor á s a^ ; d) a dá ťtenu.) 
Ach, ba nejaká dáma, snáá jeho sestra. ( Nahl ae . ) Dobrý deň! 

Elena (trhao sa, obzrc sžl,^ vstane i. Čo — dáma v jaadockom 
■ o llrk n? Iste pacientka. (U tro oi oči ;Jŕ Ľudm ila vtúdne.) Dobrý deň! 

Ľudmila (9to«ett). Aká krásavica! ^^ K Elene .) Ráčte, prosím, 
láskavé odpustiť, že vás z dumania vytrhujem; ale milou mne 
náhodou dozvedela som sa, že tu býva ,pán doktor Ivan — 

Elena (\ ^Qdno jej do reči). Ano, áno tu býva. Ale ho niet 
teraz doma. Prosím, ráčte — (Podá .|e^- stoličku.) On príde o pár 
minút ( Str a nou .) Pôvabný zjav! 

•'■) Ľudmila, Ďakujem! (S adno oi n edtrrnie e-^váfe-gávoj.) Ako 

elegantne býva! (ObÄefá-sarstraaou.l Len kto je tá dáma? Tá ma 
zaujíma. Ale iste je to jeho sestra, lebo zdá sa mi, že sa ponáša 
ua neho. 

Eletm (stomon). Zdá sa byť akási nepokojná. Možno, zle sa 
cíti. Aby som hádam poslala pre neho? Opýtam sa jej. ( K Ľudmile . > 
Ráčite byť nemocná? 

Ľudmila (zadireno). Ja? ( Vooolo m rozosmeje.) Ha-ha-ha! 
Jakživ som sa tak dobre necítila, ako práve dnes, tu pod jeho 
str^íchou. Z čoho súdite, že by som bola nemocná? Som snád pri- 
bľadá? Nie div, ked človek dve hodiny koňmo pospie^Jia, že ro/o- 
ľhvením zbladne. (Lapí sa "za líc^.) 

» Elena (zadÍTTOO). Vy sW-i>r4^i-A4'koiíi? To U nás zriedkavý 
ukáž. íStrwtmi.) Podi>Tiá deva! Krásna ani víla, tajomná ani májová 
noc. a predsa má čosi dämonického v sebe. 

Ľudmila. Môj drahý strýko kúpil tu v blízkych Jedlinách 
majetok, Z velmesta predošlý týždeň sme sa prestahovali. Ale ráčite 
veiiieť, že náhoda hrá v živote ľudskom veľký zástoj. Tak i ja 
šťastnou náhodou dozvedela som sa, že tu býva pán doktor, môj 
starodávny známy — priateľ z mladých čias. 

Elena (zadirPníV). (Jo?! (Stranou.) Pre Boha, nie je to zosob- 
nený zjav z môjho dnešného sna? (Tisne ruky k srdcu.) Mňa sviera 
hrozný nepokoj. 



Ľudmila (ftíki atuje). Tu nemala som viac miesta, ani pokoja, 
kým nenaskytla sa mi vhodná príležitosť zaleteŕ v jeho bydlisko, 
yyhlada( jeho dom a prekvapif ho šťastným shliadaním, ktoré tým 
milšie bude, čim neočakávanejSie bolo. 

Elena (l apí oa za hlavu; otran o u ). Bože, ja závrat dostávam. 
Kto je to? A čo vlastne chce? (Od hodlcme k Ľu dmile.) S kým 
mám šťastie? 

ĽiidmUa. Ráčte láskavé prepáčiť moju nešetrnosť, že som sa 
ešte nepredstavila: ja som Lulmila Slávikova, operná speváčka, 
snúbenica doktora Ivana — 

Elena (sobou ntfpíidno trhno) gúfale). Bože, buď mi milostivý ! 
O To ona — ona. Ach, môj sen I (Sklesne na stolicu.) 

Ľudmila ( p ric koftl k Elene, - fatpŕ-ju «i ruku). Nebesá, čo vám 
je? Chvejete sa na celom tele. (StoMOU.) To bude iste nervosita. 
( K Blen s^JL Ste chorá ? (V ogmo joj -yuku.) Chúda ! 

Elena (ptewôie uu rytjphno oroju ruku, majestátne sa po- 
'ttflYÍ prftd f i urimiln, nptfvrft tirr j nftÍŤfffH'ajiif) Netýkajte sa ma, lebo 
dotknutie vaše páli ma na tele, ako uhryznutie jedovatej zmije. 

Ľudmila (zadivoBo). Prosím! 

Elena (nácužive). Kto vám povolil vstup do zátišia našej do- 
mácnosti? Kto vám dovolil ru$iť mier a tiché šťastie naše? Čo 
vám dáva právo vtierať sa v raj nášho manželstva? 

Ľudmila (odhodlane). Láska, a nič iné iba vrelá láska, ktorá 
sa zrodila v kvete našej prvej mladosti. 

Elena, Výmysel, bájka — 

Ľudmila (havorf ďalej ^ citom). Milovali sme sa s celým 
zápalom mladistvých duši, idealisujúc si raj budúcnosti. IMsahali 
sme^si večne trvajúcu lásku a oddanú vernosť až do hrobu. 

ÍElenat. Nemožná vec. (Stranou.) Ved mňa vzýval ako prvú 
lássu, prvý'4deál svoj. 

Ľudmila i^ókrsíi^ujé). Krásne, prekrásne prekvitalo jaro lásky 
našej. Zrazu nastala búra so strany môjho strýka, ktorý ma díd 
na dráhu umenia. Aby prekazil, zničil ľúbosť našu, pojal ma na 
cesty do južných krajItL bedlivé sledujúc každý krok môj, aby som 
mu snád tajne neposielal^^niilostných listov svojich. Chodiac z kra- 
jiny do krajiny, z mesta do^ipesta, nemali sme nikde stáleho po 
bytu, a tak znemožnila sa korŕôš^ondencia naša. 

Elena (zdesene). Ja meraviem'^na celom tele. 

Ľudmila, Ja vzdor tomu, že po tietQ roky dostávala som nabíd- 
nutia tak skvelé, o akých sa mi jakživ aiki nesnívalo, dodržala som 
sľub svojej vernosti. Ale ked v blízkych ^í^linách strýk kúpil 
majetok a ja, príduc ta na letný byt, dozvedela^N^m sa, že sa môj 
roiláček tu zdržuje, nemohla som odolať tajnej nuK^i lásk^ 

Eletia (r oét t ulon o). Dosť toho blúznenia, dosť. Ušetrite mňa 
i seba. Jestli vám váš priatel z mladých čias, (pikantne) váš miláček 
sľuboval, prisahal lásku pri m M t ažkH| ( dôraznej mne prisahal vernosť 
pred samým Bohom! 

Ľudmila (zadTv'eno). Čo?! To nemožno veriť! 



8& 

Elena. Ak ste vy jeho milenka, jeho snúbenica, ja som 
jeho žena. 

Ľudmila (divH^ Čo počujem? Je ženatý? (Môfia^Mďirdliye 

Elena. Ženatý veru; už bezmála rok. 

Ľudmila {mtn^wjc) Tak tu nemám viac čo hlada(. Odpustite, 
že som vás znepokojila. Bučíte ubezpečená, že vás zo srdca ľutujem ; 
lebo muž, ktorý jednej slubuje, ( výguamnc ) prisahá lásku, vernosť, 
a inú vezme za ženu, nie je charakter, to je ľahtikár — podliak. 

Elena (v padne jej v loč ). Dosť už, dosť; on je predsa mojím 
mužom. 

Ľudmila. Nezávidím vám ho. Ale o jedno vás prosím: budte 
tak láskavá, oddajte mu túto moju navštívenku a povedzte mu, 
že vzdychy lásky mojej zmenily sa v slová hroznej kliatby, ktorými 
v chvílach zúfania ulavuje si rozorvaná duša nešťastnej jeho Ludky, 
hanebne zradenej a zničenej. S Bohom! ( Odcbád g a .) 

Elena (lap í sa za -htovu). Bože môj! Čo tu robiť? Jej kliatba 
padá na rováš šťastia nášho. A on predsa zasluhuje trest. (Razmýgla.) 
Už viem. (Vižae- k Ľudm ile.) Slečna, prosím vás, neodchádzajte. 
Vzkaz kliatby môžte mu sami vyrídiť. On strhol nás obe do prie- 
pasti, on je nám obom dlžen zadosťučinenie. (O tvorí b o čn é-dKere 
THi prflvo.) Ráčte, prosím, vstúpiť do bočnej izby a zabavte sa tam, 
kým príde. Potom zavolám vás. 

Ľudmila (^rŕti m) Znamenitý nápad. Tak sa najlepšie pomstím, 
a pomsta moja moja spása. (Vstúpi;) 

Vystúpia. 

Elena sama. 

Elena fami^ ^n ^^ ^fidiimim n^. Ja Snila tak krásne, rozkošné milo 
o šťastí rodinnom . . . Bože, buí pri mne ! Mňa opúšťajú sily. (Maká-- 
sL4g|Mi yt ch yUL&a Bto l i c e^ ktoré prevalí.) Pomoc ! . . . Baruša I . . . 
Ivan ! (Sklosnô a yaptdlie.) 

(BokonCtide.) 



•»^ 



Domov slovanskej cirkevnej reči a macfarské 

zaujatie vlastí. ') 

Hôe Pavel Krizko. 

(PokrmioTmnie.) 

A Čomu sa môže a má učiť zo všetkého toho každý človek? 

Iste len tomu, po prvé že nepovstaiy žiadne falvy v časiech 
Kocelových, Rastislavových a Svätoplukových a tak tieto názvy 
nezodpovedajú ani v najmenšej miere základným Volfovým požia- 

») Vidx SloveMké PohTady 1898. 



40 

davkám, a po drahé tomu, že je osobné meno v takýchto so slovom 
falva spojených názvoch nie dostatočné, aby sa ním dokázala ná- 
rodnosť toho ludu, ktorý obýval prvý tú ktorú falvii; ku tomuto 
treba ešte iných spoľahlivých svedectví a dôkazov. 

Nemožno, že by to nebol i sám Volf aspoň šípil, keďže bol 
často prinútený uznaí slovanský pôvod v tomto oddiele vypočíta- 
ných miestnych názvov. No to ho predsa nehatilo tvrdiť, že tieže 
názvy nemôžu byC slovenské, a šialiC svojich čitateľov i tým, že sa 
odvolával i na dejepisné zprávy, pravda len tak, ako si volal dľa 
anekdoty Cigáň za svedka Pána Boha, že je ten kôň jeho, na ktorom 
práve sedel, trebárs bol tohože koňa ukradoul len pred pol hodinou. 
Volf zamlčal žriedla, z ktorých údajne čerpal svoje dejepisné zprávy, 
lebo nemal žiadnych takých, ktorými by bol býval v stave po- 
tvrdiC to, čo hlásal, a predpokladal o svojich čitateľoch dľa maďar- 
ského porekadla, hovoriaceho, že „bolondnak fapénz is jó^ (= blá- 
znovi je i drevený peniaz dobrý), že mu iste každý z nich bez- 
podmienečne uverí a nenájde sa človek, ktorý by kriticky preskú- 
mal jeho prácu. Sklamal sa však v tomto predpokladaní. Zaslepil 
ovšem oči krátkozrakým ľuďom a pohladil srsC národnostným strešten- 
com, ale nedokázal ani v tomto oddiele, že „predchádzalo na týchto 
miestach Maďara také slovanské obyvateľstvo, s ktorým sa Slovák 
nestýkal a ktoré sa už dávuo bolp vmiešalo medzi maďarstvo, keď 
sa mohol dosfahovať Slovák v tieto kraje*'. 

Čo porozprával Volf za týmto odsekom o slovenských, z nem- 
činy pretvorených miestnych názvoch a aké utvoril z toho vývody 
a konsekvencie, to je zčiastky zbytočným, z čiastky nepravdivým, 
z čiastky násilne krúteným a z čiastky absurdným. 

Zbytočne je tvrdiC o daktorých obciach, že ich založili a 
v nich samí prví bývali Nemci, lebo nik nepochybuje, že tomu 
skutočne tak bolo na viacej miestach. O tom som hovoril už prv 
a pridal som i ja sám ku nemeckým osadám, ktoré bol Volf vypo- 
čítal. Tieto Nemcami založené osady malý prvopočiatočne i nemecké 
názvy, ôo je celkom prirodzenou vecou. Takými sú Ooltesynad. 
Rosenthal, Ballenstetn^ Hochstätte^i^ Marienthal^ Pfaffendorf^ Grúnau^ 
Neustift a možno i Wtinern a Terling v Prešporskej župe. Tieto 
názvy ovšem dokazujú, že sú nemeckými slovami a ich tvorcami a 
tak i zakladateľmi a prvými obyvateľmi v obciach týmito názvami 
opatrených že boli Nemci. Ale by sa ani nenašiel taký Slovák, ktorý 
by sa opovážil, nechtiac sa dat vysmiať, vyhlásiC ich za prvotne 
slovenské osady. 

Nepravdivým je však Volfovo tvrdenie pri názve Oajary^ nem. 
Gairíng, maď. Gajár, že je g nie slovenským hlasom. Že je sku- 
točne ním a to nie zriedkavým, to som dokázal už vyššie uvede- 
nými príkladmi, ktoré bych mohol i miestnymi názvami i obecnými 
slovami ešte značne rozmnožiť, keby toho bolo treba. Nepravda 
je, že by sa bol nemecký názov Schindau utvoril na základe ma- 
ďarského nážvu Semptp^ lebo hláskové skupeniny mp, mh (Krempnícz, 
Krem6nicz, SchemAnicz, Khom/)t, Khom&t, Khumjt^t, Khum6t, samjpt, 
sam6t, fremid, atď.) boly v nemeckej reči ešte i v šestnástom a 



4i 

Sedemnástom storočí každodenným zjavom a riekol bych reČovoU 
módou a potrebou, nemali teda Nemci príčiny premenií v prvej 
slabike samohlásku e na i a spoluhláku m na n, ani vynechať p^ 
keby boly slovo Schintau utvorili dla slova Sempte, O vela bližšie 
stoja slová Schintau alebo trebárs i Schindau ačpráve ho s ď len 
Volí píše, a slovenské Šintava a u vela prirodzenejšie je na prvý 
poblad, že povstal alebo nemecký názov zo slovenského, alebo 
naopak. Ktorý názov je starším a pôvodnejším, to nech sa pokúša 
vysvetliť filológovia, mne je dostatočným poukázaf len na to, že 
sa i táto obec nespomína pred tatárskym vpádom a tak že je 
nie možno dokázať, že by bola jestvovala už v deviatom storočí. 
Konečne je nie pravda ani to, že by Slováci vyslovovali slovo tŕn 
len s mäkkým i5, lebo jesto na Slovensku a menovite medzi Mo- 
ravou, Dunajom a Hronom i celé menšie-väéšie vidieky, kde slo- 
venský lud vyslovuje vždy iba tvrdé d. Z, n, < a tak teda i slovo 
tŕn iba s tvrdým w. A túto vlastnosť má i nárečie trnavské, teda 
je celkom prirodzeným, že trnavský a okolitý ľud vyslovuje pa- 
tričný názov nie Tníava, lež Trnava, tvrdo. I Trnávka v Tekove, 
Tmovo v Turci, Tmovec v Nitre, v Liptove a v Novohrade a Tmové 
v Trenčíne vyslovuje sa vždy iba s tvrdým w, a majú ten istý kinen, 
ktorý je i v názve Trnava. 

Násilne krútený je dôkaz o prvotnej nemeckostí hlohovského 
obyvateľstva tým, že mnohí terajší Slováci nezovú Hlohovec Hlo- 
hovcom, lež Frajštákom, dla nemeckého názvu Freistadl, Netajím, 
že je tomu vskutku tak, ale nemôže tajiť nik ani to, že sú tiež 
i mnohí Slováci, ktorí nezovú Hlohovec Frajštákom, lež Hlohovcom. 
Ale keby bol názov Hlohovec slovenskému ludu teraz už celkom 
neznámy a len názov Frajšták všeobecne užívaný, či by to bol div, 
kedže túto obec boli svojím časom dostali Nemci cele do moci a 
bývali v nej i panovali za viacej storočí? Alebo snád nemáme prí- 
klady na názvoch Konotopa — Ivančina, Černákov — Čepčín, Bobov- 
ník — Laclava a na mnohých iných, že novším názvom cele ustúpily 
a prišly v úplné zabudnutie staršie miestne názvy? Tento pád je 
čiastočne i s Hlohovcom — Frajštákom. No sám Volf uznáva, že je 
nemecký názov pozdejší maďarského názvu Galgócz, a keby bol 
v stave dokázať, že je hloh^ hlohyňa (ker, po nem. Schlehedorn, 
mad. galagonya, lat crataegus) pôvodne maďarským slovom a i prí- 
pona óce že je pôvodne maďarskou príponou, potom, ale len potom 
by bol mohol právom tvrdiť, že Hlohovec založili a prvotne mu 
dali i meno Maďari, že za týmito prišli ta Nemci a len za tými 
konečne Slováci. Následkovať však: maďarský (?!) názov Galgócz 
je najstarší, nemecký Freistadl druhý a slovenský Frajšták po- 
sledný, ergo: obyvateľstvo najprv maďarské, potom nemecké a na- 
posledy slovenské, to je patrne násilne vykrútený a vynútený dô- 
kaz a nič iného. Pravda je, že v Hlohovci bývali pred tatárskym 
plenom Slováci, po tatárskom spustošení, keď bolo divými hor- 
dami i hlohovské obyvateľstvo zničené, zaujali túto obec Nemci a 
po ich vyhynutí prevzali a zafudnili ju zase Slováci. 

A práve tak sa má vec i s názvom Beéa = Rccse z= Batsch- 



4ž 

ňorf, SaUersáarf = Račišdorf. Volf síce hovorí, že „je madarský 
Dázov azda pôvodne slovanský, ačpráve niet takého slovanského 
slova, z ktorého by sa bol mohol utvorit, okrem staro slovenského 
slova réčB = ige =: sloveso. Ja väak nepochybujem ani najmenej, 
že je tento názov skutočne slovanským a slovenským, lebo znám 
v slovenčine í osobné meno Beč, Rečko, Reček (vyššie spomenutý 
syn Hájikov a brat Krupcov i Hrubinov, živší v polovici trinásteho 
storočia) a znám i miestne názvy Riečka vo Zvolenskej, Rička 
v Marmarošskej a v Užhorodskej a Riečnica v Trenčianskej stolici. 
No znám i to, že práve v Prešporskerf župe, kde leží obec Reča^ 
žil v druhej polovici trinásteho storočia „comes Recha" alebo „comes 
Reche", *), syn Mikulášov, a že toto meno bolo i inde známe a dosC 
rozšírené. Ono je patrné v miestnom názve Reča, v maďarskom 
Récse, ba i v nemeckom ReUs-dorf tak, ako na pr. meno Buk 
v názve Buča. Novšie, spotvorene slová Ratzersdorf a Raäšdorf 
použil sta dôkaz pre dávno zašlé doby a pomery nemôže byC nič 
iného ako násilné vykrúcanie a prekrúcanie skutočnosti. 

I z nÁZYM Baisin = Bosing = Peslnok dôvodit, že v tom meste 
bývali najprv Maďari, potom Nemci a len potom Slováci, je — 
prinajmenej rečeno — až príliš odvážlivou vecou, lebo je slovo 
Bagín nie maďarské, Bosing nie pôvodne nemecké a Pezinok nie 
slovenské; správne a rozumne mwbio dôvodit len to, že sa v ma- 
ďarčine zachoval presne staro-slovenský názov toho mesta, ktorý 
názov obliekli Nemci do svojej reči sta Besin^ Pesin^ Pes^inh a 
Bessing (takto som našiel písaný tenže názov v mnohočetných listi- 
nách v kremnickom archíve) a Slováci prijali a užívajú sta Pezinok, 
zabudnuvší svoj vlastný starobylý názov Bazin^ kým bývali za viac 
storočí v tomto meste a v jeho okolí iba sami Nemci. Tak sa im 
stalo i 8 názvom Prešporok, utvoreným dta nemeckého Pressburg^ 
jehožto prvotný tvar Požú& tiež zachovala len maďarčina v tvare 
Pozsony^ tak sa im stalo i so slovom krsnár^ o nomžto som už prv 
hovoril, a tak sa im stalo ešte i s inými slovami a miestnymi ná- 
zvami. Neznám, že by stávalo v maďarčine kmeňu has alebo bez, 
ale to viem, že je slovo baz^ bez, baza (ker, nem. Flieder, maď. 
bodza, lat. sambucus) a osobné meno Bazín, Bozín ^) čisto a rýdzo 
slovenským a tam, kde sa teraz rozprestiera Pezinok v požúňskej X 

župe, že bolo ešte r. 1231 iba pusté územie, zvané Bazín alebo 
Bozín,*) ktoré patrilo r. 1256 ešte vždy sta také ku požúňskemu 
hradu. ^) O Nemcoch a o názve Bosing nebolo tu vtedy ešte ani 
slychu, ani chýru a že by tam vtedy už boli bývali Maďari, to je 
nie v stave nikto dokázat hodnovernými listinami. Názov Bazin 
svedčí, že bolo terajšie pezinské okolie pred tatárskym vpádom 
obývané čistou Slovačou, ako ku pr. i Bystrica, Kremnica, Štiavnica^ 
Dobronivá atď., ktoré po tatárskom vpáde tiež Nemci zaujali a vládli 
nimi za viac storočí. 



») Fejér: VI, 1, 51. 

^ Zná bo a spomína; Fejér: IV, 2, 106, 

^ Árp. iíj okm.: XI, 233, ^terra Alexandrí comitis Bozyn". 

«) Tamže: II, 269. 



43 

Čo popísal Volf o názve Tymau = Trnava zz Seqmbat, že 
totiž povstalo nemecké Tyrnau z latinského Tpmavia^ ďalej že 
v latinskom Tyrnavia väzí azda staro-slovenský trnh = tôvis, že 
je maďarský názov už včasné Szombat, znamenajúci staro-slovenské 
sqhota, a že slovenské Trnava povstalo z nemeckého Tyrnau práve 
tak, ako Grínava z Gríinau : toto všetko — okrem správneho deri- 
vovania maďarského názvu zo staro-slovenskébo slova sobota — sú 
číre absurda. Dla Volfovej logiky je äsí najstarším názvom ma- 
ďarské Szombat, za tým nasleduje latinský názov Tyrnavia so 
staro-slovenským kmeňom tmhj potom latiusko-nemecícý Tyrnau 
a len na samom konci že vraj nemecko-slovenský názov Trnava; 
tu teda museli bývaC najprv Staroslovení (Maraháni), znajúci a 
majúci slovo sobota, potom Maďari,, prevzaväf toto slovo sta szombat, 
za týmito Latini, uchytiváí kdesi staro-slovenské slovo trnb, ďalej 
Nemci, naučivší sa — neviem ako — od Latinov v tomto názve 
vyslovovat slovenské slovo trn^ tyrn namiesto svojho nemeckého 
dom a konečne prišli sem Slováci a pristrihli svoj miestny názov 
día nemeckej vzorky. Škoda, preškoda, že neudal Volf, odicial po- 
chodili jeho trnavskí Latini, aby som sa ich bol mohol opýtaf, od 
ktorých Slovanov si vypožičali slovféko trn a prečo ho obesili 
Nemcom namiesto dom. Veru difiSicile satyram non scribere. 

Absurdné je, keď Volf s vážnou tvárou hlása na konci tohoto 
odseku, že „tieto názvy ukazujú nad všetko jasnejšie, že Slovák 
zaujal tieto miesta nielen pozdejšie za Maďarom, ale ešte i za 
Nemcom, v ktorých je teda nie najstarším, lež najnovším obyva- 
teľom. Dla svedectva takto sa zamieňali jeden druhého: Marahán, 
Maďar, Nemec, Slovák." Keby ešte bolo možno uajsC koiké-toiké 
spoľahlivé dôkazy, že sú maďarské preklady Rózs'ivolgy^ nepodarený 
Éorostyánkô^ MagasfalUy Máriavôlgy^ Papfalu, Szôllôs skutočne 
maďarskými pôvodnými a nie prekladmi z nemeckých názvov 
Rosenthalj BaUenstein, Hochstäíten^ Marienthal, Pfaffendorf^ Wei- 
tiem, nuž by ešte mal Volf koľkú-toikú pravdepodobnosť za seba 
a za svoju náuku, ale niet žiadnych takých dôkazov a každý roz- 
umný človek musí videt na prvý pohľad, že sú nemecké názvy 
opravdovými a skutočnými pôvodinami a svedčí, že v osadách, 
tieto názvy majúcich, nebýval prv ani Marahán, ani Maďar, ani 
Slovák, ale Nemec. 

A čože povedaC o maďai*ských názvoch Qocznódy Cŕrinád, Neu- 
stift a Perling? Isteže tí Maďari, ktorí založili tieto obce a dali 
im názvy Gotiesgnady Griinau, Neustift a Perling, boli v skutočnosti 
opravdovými švábskymi alebo saskými Nemcami. Ja ich uznávam 
za takých a nepochybujem, že ich uzná spolu so muou za plno- 
krvných Nemcov i každý nestranný človek; doviest ich však do 
spojitosti 8 Marabánmi, ako to urobil Volf, to som veru nie v stave 
vykonat. 

V nasledujúcom odseku hovorí Volf, že „sú mnohá také slo- 
venské obce, ktorýchžto názvy sú jednoduchými prekladmi z ma- 
ďarských názvov" a potom vypočituje v Tekove Opafovce, Zlaté 
Moravce^ Vieska, Brehy^ Nemce^ Svätý Beiiedeky Svätý Kríä a 



u 

Ková Bana^ v Nitre Alexince, Svätý Peter^ Čeladince, Hrušovany^ 
Biskupova a Biskupice^ Streda^ Novejsa, Krásno^ Hoste^ Dobrá 
Voda, Podbranč a Podzámek, Svätý Krií a Nové Mesto, v Požúni 
Štvrtek Uherská Ves, Svätý Jur, Svätý Ján, Svätý Mikuláš, Ore- 
šany, Štefanovce^ Štefanova, Malá Ves^ Kráľova a Kaplna, 
v Trenčíne Dlhé Pole, Nové Mesto, Červený Kameň, Čtvrtek, 
Štvrtek, Biskvpice, Biskupský a Tridvory a konečne v Turci Malá 
Vieska, Svätý Martin a Svätý Peter 

Tu mi nádobno predovšetkým poznamenať, že Slováci nezovú 
Zlaté Moravce Morovcami, lež Moravcami, ktoré slovo je nie utvo- 
rené, ako učí Volf, zo slova mor = pestis, ale zo slova morava, 
moravec = Máhren, Máhrer = Morva, morvai, a že nikdy nehovoria 
Svätý Ben^d^k, lež jednoducho Beiíadík, alebo Svätý Benadík ; 
potom, že je slovo apát práve tak málo maďarským, ako slovo 
opát slovenským slovom, lebo obe pochodia z latinského slova 
abbas; ďalej, že veru slovenský lud často hovorí nielen Kaplnka, 
lež i v zmenšenom tvare Kaplna^ a konečne že Novú Baňu ne- 
založili ani Slováci, ani Maďari, ale pukanskí Nemci, čo sa stalo 
na sklonku prvej polovice štrnásteho storočia pod králom Karlom 
Róbertom, davôí jej najprv — r. 1337 — názov Štiavnica^) 
dfa potoka, zvaného Štiavuicou, potom ^— r. 1345 — Nová Baňa 
Štiavnica -) a konečne — r. 134o — Štiavnica iným názvom Kjrá- 
ľova Baňa „Kônigsberg**, ') až zostal u nich naposledy v ich reči 
len názov Kônigsberg = Kráľova Baňa. *) 

Čímže však dosvedčil Volf, že sú tieto vyššie udané názvy 
v slovenskej reči nie pôvodinami, lež iba jednoduchými prekladmi ? 
Či snáď niet dosí takých názvov všade tam, kde žili alebo žijú 
Slovania? Alebo snáď tiež poprekladali z maďarčiny takéto svoje 
miestne názvy i Rusi, Poliaci, Sorabi, Česi, Slovenci, Horvati, Srbi 
a Bulhari? Taký dôkaz zostal dlžen, lebo pri daktorých názvoch 
v zátvorkách uvedené citáty môžu svedčiť iba o tom« že patriční 
pisííri prekladali jestvujúce miestne názvy nielen do latiny (Saucta 
Crux, Sanctus Benedictus, Sanctus Petrus atď.), ale i do maďarčiny, 
nemčiny a iných vecí, ale že by bol zval dakedy i domorodý slo- 
venský lud svoje osady po latinsky, alebo po maďarsky, na to som 
nenašiel ani len jednoho jediného príkladu v celom tom ohromnom 
množstve listín, ktoré som až posial a to veru s najväčšou pozor- 
nosCou prečítal. A takého prípadu iste nezná ani nikto iný, ani 
neznal Volf, ktorý sa však neštítil vzdor tomu predsa napísať, ba 
ešte i v Maďarskej Vedeckej Akadémii bez zavrátenia prečítať. 
„I tu je svedectom to, že obýval tieto miesta prv Maďar a len 



') Fejér: Vlll, 4, 273, — „possessio Doniini Regis Seunych". 

^) Tamže: IX, 1, 345, — „nona montana Schewnycze nominata". 

^) Tamže: „Sceanichbania alio nomino Kunsperg*'. 

*) O tom rozpráva dosť obšírne Ferdinand Knaaz vo svojom diele 
„A Garam-melletti Szent-Benedeki apátság". Bodapest. 1890. Str. 
216—280. 



45 

potom 8a osadil tam Slovák, ktorý neukazuje ani teľaz súvislost 
8 Marabánom, Maďara predchádzajúcim." 

Volf ani len to neznal, aspoň nevídať z celého tohoto jeho 
spisu, že by bol znal, že všade tam prvotne jestvovaly iba kostoly 
viac obciam spoločné, kde sa teraz nachodía obce s epitetom 
Svätý opatrené, trebárs spomnel v Turci i Svätý Michal, ktorý bol 
ešte r. 1264 takým spoločným kostolom obciam Háju, Diviakom a 
Nedozoru, a vzdor tomu, že také kostoly ešte i dnes jestvujú. Prí- 
kladom toho je i kostol svätojánsky pri Kremnici na rozhraní 
Tekovskej a Turčianskej stolice, ktorý patrí obciam Piargu, Hornému 
a Dolnému Turčeku a patril až do r. 1618 i Konošovu. 

Ohladom takých miestnych názvov, ktoré sú v slovenskej reči 
odchodnými a neodvislými od maďarčiny a z ktorých, dla Volfa, 
zase len to vysvitá, že všetky tieto miesta znalý prv Maďara, ako 
Slováka, ktorý následkom toho nemohol byt ani tu potomkom 
Marahánovým, a ktoré sú dla tohože Volfa: Hoste = Keresztúr, 
Kosarovce = Kovácsi, Tekov = Bárs, Rybník = Szôllôs a Chalmova 
:= Nyitraszeg v Tekove, Brezany = Bôlgyén, Biélice zzz Bo, Kosto- 
lany = Szent-Vid (pri tejto obci dopúšťa, že sa zove i po maďarsky 
Noffy-Kosjstolány = Veľké Kostolany), Chtelnica =z Vittencz a 
Bsinee = Botfalu v Nitre, Dúbravka zz Hidegkút a Teldince = 
Mászt v Požúui, Fodskalie = Nádas, Vršatec = Oroszlánkô, Myšice 
a Nová Ves zz Révfalu a Vrtižer = Farkasd v Trenčíne a konečne 
Stránka = Szent-Mária a Kláštor = Turócz- alebo Znió-Váralja 
v Turci, ohladom týchto názvov dovoľujem si porobiť nasledujúce 
poznámky : 

Po prvé konštatujem, že sám Volf uznal, že pochodí maďarský 
miestny názov Kovácsi zo staroslovenského slova kovačb.. len 
o t tvrdil, že je maďarská prípona, ačkolvek i slovenská reč hovorí 
o viacerých osobách, že sú kováči^ teda tiež to isté i a síce sťa 
koncovku; tento názov teda nezneje prílišne po maďarsky. 

Po druhé konštatujem, že sa nachodí i vo Fejérovej i vo 
Wenzelovej listinnej sbierke len jedna jediná taká listina a síce 
z roku 1222, v ktorej je napísaný Szent-Vid, ale táto listina sa 
nevzťahuje na tekovské Kostolany, lež na istý majetok (possessio), 
ležavší v Rábskej župe vedia mesta Rábu.*) Tam, kde ležia tekovské 
Kostolany, mohol ovšem voľakedy stáť kostol sväto- vítsky, ale obec 
sama nikdy sa nezvala Svätým Vitom. Konštatujem pri tejto príle- 
žitostí i to, že pri maďarských miestnych názvoch použité epiteton 
sent^ senth, szent^ send^ gent, zenth je pred rokom 1082 v listinách 
úplne neznámym; až r. 1082 napísali ho po prvý raz, 2) potom 
r. 1176,') za tým r. 1209 a r. 1216,*) ďalej r. 1222 ^j a konečne 

") Fejér: Hl, 1, 358. 

^ Fejér: I, 450; „Szent Király Szabadja, villa in comítatu Vcspri- 



mieDsi**. 



^ Arp. tj okm: I, 73; „Zent Mihelfalwa". 

*) Fejér: UI, 1, 73 a 178; „Szent Gyoi^íy, pracdium". 

^) Tamže: 111, 1, 358; „Szent Ivan, possessio in comitata Janricnsi'' 

A Arp. új okm: VI, 411; „S. Juan". 



slovo, keď ho použili za poldruha storočia len sedem ráz, písavsí 
riadne iba latinské sanctus, a síce všade bez ohladu na národnost 
toho ludu, ktorý býval v obci, takýto epiteton v svojom názve 
majúcej, a bez ohfadu na vidiek, v ňomžto tá ktorá obec ležala 
v krajine. Len po tatárskom vpáde začali častejšie písavaf miesto 
latinského sanctus maďarské seent^ ale neprestali nikdy upotrebúvaf 
v písme i sanctus. Obecný lud iste všade vyjadroval tento pochop 
len svojou vlastnou rečou. Konečne konštatujem i to, že sa Yolf 
velmí mýlil a zaviedol na bludnú cestu i svojich čitatelov, nezna- 
júcich z vlastného náhladu opravdovú polohu obce Stránka zvanej 
i kostola sväto-marského v Turci, keď napísal, že sa maďarská 
Szent'Mária zove po slovensky Stránkou. Stránka je obec a má 
r. 1227. ') Z tohoto vídať, aké zriedkavé bolo v tých dobách toto 
v každej reči iba tento a takýto názov, kdežto je S»ent-Mária iba 
kostolom, spoločným okolo neho ležiacim viacerým obciam, pri 
ňomžto sa nachodí len fara a tuším škola, a okolitý slovenský i ne- 
ďaleký nemecký lud zove ju Svätou Marou alebo zkrátka len 
Marou, 

Po tretie rád bych vedel, odkedy sú slová tur (lat. taurus, 
nem. Auerochs) a gniov (nem. Klinger) slovmi maďarskými. Ne- 
upieram, že sú tvary Túróce a Znió tvarmi maďarskými, ale ich 
základom sú kmeny čisto sloveas^. Slováci síce zovú už od dlhého 
času mestečko pod zniovským hradom ležiace Kláštorom, poneváč 
sa v Ďom nachodil prenionštrátsky, kráľom Belom lY. r. 1253 za- 
ložený kláštor, ale sám hrad nezovú, ani ho nikdy nezvalí Klá- 
štorom, lež alebo Turcom, alebo turčianskym hradom a i mestečko, 
pod ním ležiace, nemohli zvat Kláštorom, pokým nebolo tam sku- 
točne kláštora. 

Konečne by bol mal Volf vykázaC a hodnoverne dokázat 
o každom, v tomto odseku uvedenom maďarskom názve, že povstal 
a i v pospolitom živote užíval sa prv ako názov slovenský, potom, 
ale len potom by bol právom mohol tvrdiC, že tieto miesta znalý 
prv Maďara, ako Slováka, Nagyov miestopisný slovník, vydaný 
v Budíne r. 1828, ešte nezná v Nitrianskej stolici Bó, len Belicz, 
Bilicz, ani Seenť Vid, ani Hidegkúi a v Trenčianskej stolici Nádas^ 
len Podszkal, ani Farkasd^ len Vrtizser, z čoho vfdat, že sú ma- 
ďarské miestne názvy Bo, Sjsent-Vid, Hidegkúi^ Nádas^ Farhasd 
novšími tvorbami a veruže ani zďaleka nesiahajú do čias mara- 
hánskych. 

A kolko je takých zpomed/J názvov, Volfom v jeho diele vy- 
počítaných! Veru znamenitá pôda pre povetrné zámky. Takú však 
uznal byť Volf príhodnou a súcou pr^ svoje výskumy. 

Čo však urobil v deviatej čiastke svojho diela hneď na po- 
čiatku, prevzavši Korabínskeho veršíky tiež sfa nepodvratný dôkaz, 
že bola kedysi zaplavená Maďarmi ešte i Liptovská stolica, na to 
nenachodim výrazu v celej na slová prebohatej reči. Korabínskeho 
detinská hračka je u Yolfa nie hračkou, ^e dost nezručne po- 

*) Fejér: III, 2, 106; „Szent Ivan, praedínm in romitata Janriensi." 



47 

užitým prostriedkom ku tomu cielu, aby pod plášíom, že hladá 
pravdu a chce poslúžiť vede, čím lepšie zaslepil svojich čitatelov. 
Ba že sa nehanbil nastolif svojmu obecenstvu i také veci! 

Jediný názov Magyarfalva, po slovensky Uhorská Ves, svedčí, 
že v tejto obci bývali a bez pochyby ju i založili Maďari; že by 
však pri iných, Korabínskym zveršovaných miestnych názvoch 
v madarčine nachodiace sa slová falva, nagy, alsó, felsó^ szent 
alebo práve názvy Gombáš Lipfsch (= Lupča), Ľemény (ľz Deman), 
Palugpa (= Paludza), Guot (rodinné meno), Básztohy, Behár^ 
(Masai (= po slovensky Vlašky a Vlachy^ pôvodne rumunské, 
v druhej polovici trinásteho storočia založené a po prvý raz len 
r. 1272 spomenuté osady), ') Bodo (= Bodice), Mihály (= Michal) 
a Ivan (= Sväté Jany), nadovšetko však grécke NihopoUs mohly 
byt hodnoverným svedectvom toho, že tieto osady pozakladali a 
v Liptove kedykoľvek nielen vo velkom, lež čo priam i len v znač- 
nejšom počte boli bývali Maďari, tomu nech verí kto chce ; rozumný 
človek sa iste s nevolou odvráti od takéhoto rozumkovania a ná- 
sledkovania. Kto chce poznaC to niekdajšie liptovské maďarstvo, 
nech si nesCažuje prezret v daktorom archíve listiny, keď i nie 
staršie, aspoň z druhej polovice šestnásteho storočia, a tam sa bude 
stále stretat s rodinnými názvami Svätojánsky, Paludzký alebo 
Palucký^ Andický Bohrovský^ Čemichji^ Jamnický, Madoíiansky, 
Trstiansky, OkoUéánsky, Poturnianskyy Smrečiansky^ alebo ako ich 
písavali baôsko-bystrickí Nemci: Schwaitoyanskhi^ PaUucgkhi^ An- 
tisskhi Moteschancskhi^ Okeliczanezkhi, PoUunnenszkhi, Schmer- 
$chencBkhi atd , ale nenájde pred r. 1560 ani raz, že by sa daktorý 
Lipták bol podpísal Szentiványi, Palugyay, Andaházy, Madocsányi, 
Okolicsányi, Pottornyay, Szmrecsányi, ako sa teraz zovú tieže rodiny, 
ako ani v susednom Turci ešte niet v tých časiech rodinných mien 
Ruttkay, Draskóczy, Tomcsányi, Csepcsányi, Raksányi, Zorkóczy a 
v Orave Kubínyi atď., ale sú ováem všetky len Vrútockým Draš- 
kovský^ Tomčínsky a Tomčanský, Čeptíansky, Rakšiansky^ Zor- 
kovský, KuUnsky atď. Akí to boli všetko Maďari, ukazujú ich ro- 
dinné mená, znejúce vždy iba takto od tých čias, ako povstaly. 

V. 

V deviatom oddiele svojho spisu nechce sa Volf viac zapo- 
dievať 8 takými miestnymi názvami, „ktoré by neboly alebo ne- 
premenené z maďarčiny^ prejaté, alebo pretvorené, alebo preložené, 
alebo novšie od maďarských názvov, pričom povstal nejeden slovenský 
miestny názov i z nemčiny, a ktoré názvy sa neobmedzujú len na 
úzky priestor, ale sú sfa sief rozložené po celom drievnom mara- 
bánskom území. ^ Nie, tým sa už nechce zapodieval On chce teraz 
hladaC i druhú požiadavku, „ktorej musia zodpovedať názvy sloven- 
ského pôvodu v bývalých marahánskych krajoch, ak chcejú svedčit 



í) Fejér: V, 1, 18L 



48 

toiD, Že vlasť zaujímajúci Maďari už tu Dašli Slovákov 8(a Basti- 
slavov a Svätoplukov íud. 

A táto Volfova požiadavka je: Miestne názvy nesmejú byť 
zrejme staroslovenskými, ale musia vykázať špecifičné slovenské 
vlastnosti. „Otázkou je len to^, píše doslovne Volf, „či je Marahán 
totožný so Slovákom **, i odpovedá: „Miestne názvy to ukázaly, že 
sa Slovák prisťahoval nielen pozdejSié za Maďarom, ale ešte i za 
tým pozdejšie došlým Nemcom na drievne marabánske územie. 
Takto sa dokazuje totožnosť týcb oboch odvážlivým výmyslom." 

Takto ozbrojený potom už vycituje tých 28 hlásku g v sebe 
majúcich miestnych názvov, o ktorých som hovoril už v UL oddiele 
(na str. 655 a nasl.). Hovoriť ešte raz o tejto veci bolo by úplne 
zbytočnýní. Podobne som hneď za tým vypočítal i celý rad miest- 
nych názvov, počínajúcich sa hlasom h a pochádzajúcich z tých 
čias, keď sa písavaly iné miestne názvy hlasom g. Teraz spomnem 
len sťa doplnok, že Volfom tiež sŕa charakteristický spomenutý 
miestny názov Belleg písavali ešte prv hlasom h, teda BeleA, ') ba 
i hlasom 0, totiž Beleir, ^) ako hlasom ^, totiž Byle^A, lebo sa tento 
názov takto napísaný nachodí po prvý raz iba r. 1299.') 

Ale Volfovu podmienku, že totiž miestne názvy nesmejú byť 
patrne staroslovenskými, lež musia vykázať špecifičné slovenské 
vlastnosti, ak majú dokázať totožnosť medzi Marahánom a Slovákom, 
nemôžem nechať bez poznámky. 

Čože vlastne Volf chce? 

Ak mu udám miestne názvy, v ktorých je nosovka <m alebo en, 
poťažne polohláska ii alebo i, spoluhláskové skupeniny ét alebo iď, 

1 epentheticum (OsrbWe), alebo hláska g (Gáder), tu mi povie, že 
sú to názvy nie slovenské, lež marahánske, ktoré vraj nezachovala 
slovenská, ale maďarská reč, lebo majú patrne staro slovenské zvlášt- 
nosti, a keď mu vypočítam názvy, v nichžto niet týchto zvláštností, 
tu odsekne, že sa patričné názvy a poťažne slová nachodia i v ma- 
ďarčine a tak nemôžu byť slovenskými, alebo ak ich niet v maďar- 
skej reči, nuž je hneď hotovf povedať, že nesúvisia s jeho mara- 
hánčinou, a následkovať, že došlý sem iba v časiech za nemeckými 
dosťaho valcami. 

Keby bol uviedol aspoň dakofko viet, alebo aspoň dakoľko 
slovenských slov, z ktorých by bolo vídať, ako vyzerala dla jeho 
náhľadu slovenská reč keď i nie v deviatom, alebo v desiatom 
storočí, teda aspoň v jedenástom veku, a bol by dokázal na takýchto 
príkladoch, že panoval rozdiel medzi jeho marahánčinou a medzí 
slovenskou rečou na území medzi Moravou, Dunajom a Hronom, 
potom by bol mohol právom vystaviť vyššie udanú podmienku. Ale 
on to neurobil, ba zamlčal schválne i to, že na pr. názov Géleinék = 
Illiuuík písavali v listinách už r. 1256^) i ĽUinuk = Hliuník, 



M B. 1214, Árp. Ai okm: I. 134 a r. 1223, tamže: VI, 364. 

*) Tamže: XI, 474, r. 1236 a 1260. 

») Fejér: VI, 2, 234. 

^) Fejér: IV, 2, 389 a Árp. tg okm.: U, 270. 



49 

r. 1270 «) l/i7/iwwMa = HliDOvá (voda), r. 1254 «) Hleuna = Hlina 
a r. 1418^) í//ynmÄ =: Hliuník, trebárs mohol dočítať sa o týchto 
veciach i v Czinárovl, na jehožto index sa tak často odvoláva, 
i vo Wenzelovej listinnej sbierke i v Zichyovských a iných listi- 
nách. Prečo takto pokračoval, to je nie ťažko uhádnuť. Raz síce 
bol prinútený uznať, že našiel slovo Váha r. 1271 napísané, i to 
uznal, že je názov Háj teraz už i po maďarsky len Háj, avšak 
o prvšom slove riekol, že je pisárovou chybou, a odkedy i prečo 
sa píše to druhé slovo, totiž Háj i v maďarčine len Háj a nie viac 
Gáj^ na to odpovedal zanovitým mlčaním. 

Maďari iste počuli a prejali mnohé slovanské miestne názvy 
i v drievnej Pannonii i na terajšom Slovensku a prispôsobivší ich 
svojmu jazyku, podržali a zachovali ich až po dnešný deň v ne- 
zmenenom tvare všade tam, kde sa boli usadili v desiatom storočí 
alebo i v nasledujúcich časiech, ako to isté urobili i Slováci, po- 
zdejšie zaujavší Maďarmi pozakladané a tak pôvodne i maďarskými 
miestnymi názvanii opatrené obce, ale v tých krajoch, kam vnikli 
iba ich pojediní synovia sťa kráľovskí povereníci, alebo o ktorých 
mali len z dopočutia, podržali i také slovenské názvy nezmenené, 
ktoré by boly v maďai-skej reči iste neznely po slovensky. Pri- 
zrímeže sa na pr. len miestuemu názvu Ugrócz. Či nevidíme na 
prvý pohlad, že je v ňom kmeň slovenský, a i sama prípona ócz 
že je iba maďarským tvarom slovenských prípon ec, ce? Len Slovák 
mohol nazvať Uhrovec v Trenčianskej stolici Uhrovcom a Uherce 
v Tekovskej župe Uhercami, a len potom si prikresali Maďari slovenské 
názvy Uhrovec a Uherce na Ugrócss^ a v Novohrade podržali názov 
Uhorská tiež len Uhorszka. Alebo snáď pochodia tieto názvy tiež 
od vtopiváích sa do maďarstva Marahánov? Ä to i vzdor tomu, 
že niet v názve Uhorszka žiadneho g, ale je tam to — vraj slo- 
venské — Ä? Kde založili obec Maďari a sami ju prvotne nazvali 
día seba, ako na pr. v Honte Magyarád^ alebo v Prešporskej župe 
Magyar, tam zval ju a zove i Slovák Madarovce (tú prvšiu) a 
Nemec tú poslednejšiu Magendorf, Magyarfalva je iba pozdejším 
prekladom slovenského názvu Uhorská Ves. 

No Volf žiada mať a preukázať v miestnych názvoch terajšiu 
slovenskú reč už v deviatom storočí, o tom však mlči, že ani ma- 
ďarská reč neznela v deviatom storočí tak, ako zneje teraz, a ak 
sa premenila /a toto jedno tisícročie reč slovenská, o čom nebude 
pochybovať žiaden rozumný človek, nuž sa premenila maďarčina 
v miere o vela značnejšej a väčšej. Povestná maďarská „Halotti 
beszéd* (= pohrabná reč) pochodí z trinásteho storočia**) a v nej 
sú slová milosťheu, brat-ym, ^miwí*ce-belevl, teda mihsf, bratý 
temnica patrne slovenské (Česi hovoria h'atr)\ túto reč písal 



') Árp. új okm,: VlII, 261 
^ Tamže: Vil, 361. 
^) Fejér: X, 6, 131. 

*) Dfa najnovších výskumov bola vpísaná do takzvaného Pray-co- 
dexu asi okolo r. 1238. 



4 



50 

ktorýsi iiiadai-ský kiiaz pre madarské obecenstvo v reči svojim po- 
slucháčom iste srozumitelnej ; nuž nechže sa teraz dnkto pokúsi po- 
vedal túto pohrabiuí reč madarskému ludu, či jej tento porozumie? 
Iste ju bude dižat /a všetko iné, len nie za svoju terajšia reč ma- 
terinskú. A tie slovenské výrazy počul pôvodca tejto reči od Mara- 
hánov? Ved tí boli dla Volfovej náuky už vyše troch storočí vto- 
7)ení do madaratva. 

Avšak dopusCme, že prejali Madari slovo milost od Marahánov, 
lebo má i v madarskej reči ten istý význam, ktorý i v slovanskej 
bohoslužobnej reči slovo milosih, ačpráve má maďarčina pre toto 
slovanské slovo svoje ešte i dnes užívané slovo malaszt, ale že sú 
slová brat a ^'mnwc'' = temnica lýdzo slovenské tvary, to vídal 
najlepšie z toho, že Madari utvorili z cyríllo-uietodejského slova 
1/brQPh svoje slovo barát^ vyjadrivší slovanskú polohlásku 'j> v svo- 
jom slove samohláskou a, a zo slova thfn%nica svoje slovo tômlôcss 
a nie temnecz, timnucz alebo timnecz. älová brat a temnica sú par 
excellence slovakismy. 

A že sa slovo brat nevkizlo snád len pisárovou chybou do 
spomenutej pohmbnej reči, ale že bolo známe nielen požúňskym 
Slovákom a s nimi súsediacim Madarom, lež i v iných slovenských 
krajoch, toho dôkazom je miestuy názov Bratku, obec v Tekovskej 
stolici,*) BratJcovica, samota vo Zvolenskej stolici,^) Ľra tanec, 
samota v Zalanskej stolici. ^) 

Veru všetky okolnosti svedčia, že Volfovi neMo ani o pravdu, 
ani o nestrannú vedu, ale o celkom iué, s pravdou a s vedou 
v priamom odpore stojacie veci. 

Majstrom je v sofistike a v tom, že sostavuje nie prirodzené, lež 
také podmienky, ktoré bntRo nemožno nikomu vyplniť (v maďarčine 
bladaC staré, až do rieviateho storočia siahajúce slová, kdežto je 
maďarská reč z toho veku žiadnej živej duši na celom svete nie 
známa), alebo keď kto vyplní daktoré podmienky, hneď povie Volf, 
že všetky slavismy v maďarčine pochodia len z jeho vybásnenej 
maraháučiny. 

Slováci, vraj, už ani len preto nemôžu byt bezprostrednými 
potomkami Rastislavovho a Svätoplukovho fudu, poneváč zovú 
Svätopluka Svätoplukom a nie Sfentopulchus om, Zwontibulc-om, 
Zventibaldus-om, Zveutibold-om alebo Zi>ev3oxXsxo;-om, ale Maďari 
sú ovšem bezprostrednými dedičmi toho ľudu, ačpráve tuhože 
Svätopluka zovú tif.ž Szvatopluk-om a nie tak, ako chce mnC Volf 
od Slovákov, ani Ssvanto alebo SzentO'plwkom. 

Ale táto okolnosť ho nemýli ani najmenej; on predsa volá 
vítazoslávne, že „toto ešte ostrejšie oddeľuje Maraháua od Slováka, 
ako í7 = A", a o tom g ^= h bol už prv povedal v tomto oddiele, 
že je sotva potrebným ostrejšie oddelenie, ako to, že slovenčina 
má všade h (?l?), kde marahánčiua upotrebuje g. 

') Spomínajú listina ostrihomského arcibiskupa Martyría, pochodiaca 
z r. 1156 a uložená v ostr. kap. archíve: 14, 3, a a Fejér: II 138. 
^) L. Nagy: Notitiae politico-geograpbio-statisticae, str. 462. 
^ Tamže: str. 3ô6. 



51_ 

Konečne sa dovoláva i vehlasných slovanských filológov Jagica 
a Miklosicha, i tí majú svedčiC za pmvdivost Volfových uaúk. 
I týmto podstrkuje obratným spôsobom, ako by boli tvrdili, že slo- 
venská reč nezná hlasu g a nosoviek. Jagič sa obráni sám, ak totiž 
uzná za dobré daf sa s Volfom do reči, pred touto insinuáciqu 
lepšie, ako bych to bol v stave urobiť ja; Miklosich je už dávno 
mlt^ý. nemô/e teda odpovedát teraz tiež už mŕtvemu Volfovi, ale 
z Volfových slov: „ezt bizonyára a tót nyelvre is érti" (= toto 
istotne rozumie i o slovenskej reči), vidno, že Miklosich nikdy a 
nikde netvrdil, ako by slovenská reč nemala a neznala hlasu g a 
nosoviek. ') 

Ou hladal maďarské, alebo aspoň kofko-tolko po maďarsky 
znejúce miestne názvy na celom území „medzi Moravou, Dunajom 
a Hronom**, ačpráve stolice Zvolenskú a Oravskú pominul mlčaním 
a o Liptovskej sdelil iba Korabínskeho veršíky, hľadal tie názvy 
v dielach Czinárovom, Ortvayovom, Korabínskeho, ba i v naj- 
novšom Helységnévtáre (do listín nenazrel a k živému ľudu a jeho 
reči nešiel) a ako tvrdí, ponachodil na tom území veľké množstvo 
maďarských miestnych názvov, rozprestierajúcich sa „Trenčínom 
ďaleko za Žilinu**, snáď až do pruského Sliezska, lebo i tam je 
Boroszló (slov. Vratislava, nem. Breslau), ba i do Saska, kde 
známe miestne názvy Drezda (slov. Dražďany, nem. Dresden) 
a Lipcse (slov. Lipsko, nem. Leipzig). A na tomto základe dôvodí, 
že pozakladali všetky tie obce Maďari, alebo aspoň odňali Mara- 
hánom. Ale táto jeho logika kríva na obe strany. Veď i krajiny 
Spanyol', Francsia-^ Olasjs-, Tôrôk-, Gôrôg , Námet-, Angôl ,, 
IjengyeU, Orosz- atď. ország v Európe, EgyesuU Allamok v Ame- 
rike a podobne i iné v iných čiastkach zeme majú v maďarčine 
takéto buď pretvorené, buíf preložené, buďže i rýdzo maďarské 
názvy, i hlavné mesto v Cislajtánii zovú Slováci Viedeň, Nemci 
Witn a Maďari B^cs; či pre Pána Boha všade tam bývali prvotne 
Maďari, alebo či ich všade taui predchádzali Maraháni? Ja bych 
sa veru neopovážil tvrdiC, že bývali všade tam Slováci, kde jestvujú 
od nmďarčiny úplue neodvislé slovanské miestne názvy, trebárs sú 
mi významy týchže názvov i v slovenskej reči úplne jasné a 
srozumitelné. 

O Volfových vývodoch v desiatom oddiele jeho diela netreba 
mi hovoriť obšírnejšie, lebo môže sám láskavý čitateľ posúdiC ich 
správnost alebo nesprávnosť z toho, čo som až posiaľ popísal o jeho 
príkladoch a náukách. Maďari chvália Volfa za jeho múdrosC a 
ostrovtipnosí ; ^) zaslepil ich svojou sofistikou, alebo sa neprizrel až 
posial žiaden Maďar Volfovým pravdám a nepravdám bližšie a hlbšie 
do očí. 

Mundus vult decipi, ergo decipiatur. 

(Dokončenie.) 
♦fr^ 

') Dotyčné nosoviek Miklosicba mohol sa tak dovolávať. Red. 
•) Vidz ktorési septembrové (r. 1897) číslo časopisu „Magyar- 
orsiwg'', kde písal o Volfovora diele dr. Karol Sebestyén, a „Századok", 



62 



Ja verím . . . 

Ja verím, že mňa život neoklame. 
Čo nasluboval, iste splní, iste; 
čo v túžbu nasialy v činy porozvije: 
nadšenia ducha vysoké a čisté. 

A verim: márne nad mnou neprešumi: 
on v plnej kráse, v plnom jasotu 
mne zaskveje sa v rodolubej práci — 
a v smrti žehnať budem životu. 

A viera moja že ma neoklame, 
mne záruku už sladkú život dal: 
ja našla v žití smery ducha vzletom 
a stretla jasný túžob ideál. 

Ľudmila Podjavorinská, 



Cigánske motívy. 

r. 

' ^voboda ma mala, 
hora pokrstila, 
na zrosených prsiach 
zem ma odkojila. 

Noc ma kolísala, 
vetry mi spievaly, 
keď som horko plakal, 
vily sa mi smialy. 

Mach mi dal podušku, 
zimzeleň povojnik, 
vily ma štípaly: 
Čušíš, malý zbojník! 

Striebornú košielku 
daroval mesiačik, 
a pri mojom krste 
čkal žalmy vtáčik. 

Svoboda ma mala, 
pokrstila hora, 
keď noc odchádzala, 
hojdala ma zora 



ročník 1897, soôit VIII, str. 715-725, orgán Maďarskej Historickej 
Spoločností, v ňomžto uverejnil gróf Góza Kuan svoja kritiko o tejže 
Volfovej práci. 



Moja dobrá mater 
nemá páru v svete: 
zohrieva ma v zime, 
tôňu dáva v lete. 

2. 

Moje verné husle 
štyri struny majú, 
ako srdce bije, 
tak mi ony hnýú. 

Ked ma srdce boli, 
moje struny plačú 
a na husle z oči 
fažké slzy skáču. 

Ked je nebo jasné, 
radosť v srdci hýri: 
Zasmejú sa oči, 
výsknu struny štyri. 

V radosti a, v žiafoch 
moje husle zvučia, 
lež ked hrajú za chlieb, 
vtedy hnevom skučia. 

Husle moje, husle, 
hrajteže mi verné, 
pokým sňah nepadne 
na tie vlasy čierne. 

A keď začne sňažif, 
tabla oka zájde: 
Zahrajte mi v pochod: 
Domov, more, hajde! • 

3. 

Hon, hori, humno horí, 
veď to gazdu neumorí, 
gazda na rok zas žaf bude 
a ja driemaf v svojej búde. 

Hori, hori, podložili, 

aby gazdu naučili, 

že i Cigáň rád ma teplo, 

miesto hviezd i vatry svetlo. 

)>Kto ma zničil ?« gazda háda; 
pri ňom stoji žena mladá. 
Nazri, gazda, do jej oči, 
hneď ti pravda z nich vyskoči. 



u 

Marci, čo ma rada mala, 
mať do oči uhle dala, 
a tíe toľko iskier malý, 
že mi dušu pálevaly. 

Marca, čo ma rada mala, 
očami ma pálevala; 
dnes už inde ťahá mechy 
a ja driemem bez potechy. 

Humno horí, podložili, 
mojej Marci počarili; 
pozor, gazda, na gazdinú, 
nepúšťaj ju na dedinu ! 



4. 



Zima, zima, ako zima, 

ale vetry studené! 

Ach, tie vetry — pána mráza 

divé kone ujdené! 

Sánkovať sa pán mráz išiel, 
ale kone zle držal; 
nad hlavou mi búda stone, 
či to len kôň zaerdžal? 

Do koliby kopytami 
divé kone búchaj^, 
moje deti pri ohnisku 
za nechty si dúchajú. 

Zima, zima, ako zima, 
nepotrvá za roky, 
ale velké stromy vála 
jeden vietor divoký! 

Druhý raz si, pán mráz, kone 
lepšie držte v opratách, 
lebo nerád, ked ma bijú 
kopytami po pätách. 

Vetry, vetry, nespievajte, 
ked mi deti fíkajú; 
Tu máš — zase ako organ 
všetky škáry piskajú! 



6. 



lište jednu na rozchodnú, 
novučičkú novomódnu: 



o tom, ako more žije, 
kecí ho mrcha osud bije 
a po poli fujak vyje. 

Ukradne si dreva z lesa 
a do búdy utiahne sa; 
stiahne klobúk až na oči — 
potom nech sa fujak toč i 
po poli a po úbočí! 

Za dobre vždy s hladom býva, 

kmotrajú sa od jakživa ; 

aby zuby nehrkaly, 

dá im korisť — svoj prst malý. 

Takto more zuby šiali. 

Smäd sa na hlad veTmi hnevá, 
preto zriedka sem chodieva; 
a keď lice žižeň máva, 
oko vlahu mu podáva — 
horká býva táto riava! 

Jedno verí, že ked zomre, 
nik viac naňho nezasomre, 
že tam hore nad hviezdami 
pán je rovný s Cigáňami — 
znovu súdi Boh nad nami! 

Co je láska, musí vedef, 
lebo musel pre ňu sedeť: 
Keď ho Anča oklamala, 
sekera sa rozohnala — 
Anča smutný pohrab mala. 

Aj na šaty myslí krásne, 
na strieborné gomby jasné: 
nádej mu ich darovala, 
ale Anča rozdríapala — 
zloba zdrapy rozobrala. 

Zahral som vám na rozchodnú 
novučičkú novomódnu: 
O tom, ako more žije, 
keď sa v chladnej búde kryje. 
Pukla struna — srdce bije. 



•M* 



Somolický, 



v chumelící. 

črta zo slovenského života. 

V našom malom dome bolo troje chorých, bez nádeje na xy- 
liečenie; a len ten, kto, už bol v takom položení, vie to i pochopiť. 
Tak radi by sme boli pomáhali, poTahŕili^ ale v takom páde len 
málo možno urobiť smrteľnému človeku so všetkým rozumom a 
jeho vynálezmi. Rozmýšľa, ako by ešte bolo možno pomôcť? K tomu 
v dome sú velké výdavky; a to je snáJ šťastie, lebo pri tom človek 
vTáti sa do sveta, rozbolený cit potom menej uškodí zdravým, 
otužia sa, čo je veru potrebná vec pri opatrovaní chorých. 

Tak bolo i u nás. Peniaze sme nevyhnutne potrebovali. Vy- 
pravili sme tedy zo statku predať, na jarmok, do neďalekého me- 
stečka. Dobrý gazda Petrovský šiel so slúžkou Katkou, mladým, 
milým dievčaťom. Sniažik padal ticho hneď včas ráno, ale okolo 
druhej popoludní prišiel víchor, chumelica oči zasýpala, s jednoho 
miesta schytila sňah, na druhé nakopila celý breh. 

Nastal večer; vdova Jurčová, čo nás vyvarovala, prišla na 
priadky, že by nám bolo veselšie. Víchor bol tuhý, len tak obloky 
rinčaly, a my sme vo velkom nepokoji načúvali, kedy prídu naši 
•s jaimoku. 

Chorým sa priťažilo, boli nepokojní. Udrela desiata, i jedenásta, 
a neprišli. Jurčovú sme uložili do Katkinej postele v čeľadníku, 
my sme však nič spať nemohli. V burácaní vetra ako by sme boli 
počuli nárek šestnásťročnej Katky a jej matere, že jej jediné dieťa 
hynie v tej chumelici ... Tu zas žena a deti Petrovského sa nám 
zjavily v znepokojenej obrazotvornosti; prišly nám na um rozličné 
strašné príhody, a noc nemala konca. 

Ked udrela piata hodina ráno, som vstala a volala na Jurčovú : 
„Stará mať, či ste spali niečo, ked tí naši neprišli?" 

„Spala; prečo nie? Ved je Pán Boh všade! A ved išli s našimi 
ludmi.** 

Zostala som zahanbená. Ona silnejšie verila, a tá viera ju 
uspokojila; ona tíško a pokojne spala. 



Naši jarmočníci kráčali rezko, hoci sa im nohy do mäkkého 
sňalm borily. Petrovský stále žartoval, aby Katke cestu oblahčoval ; 
— on mal tiež dcéru, jej vrstovnicu. Ľudia sa im cestou priliová- 
rali, a tak cesta rýchle ubiehala. Každý sa zdôveril, čo bude ku- 
povať, hromžili na cestu, že je planá, ťažká. Našim jeden mladý 
šuhaj stále do cesty sa plietol, hovoriac: 

„Ujček, či je to vaša dcéra? Velmi ustane." 

„Ale ticho bud! Ved mi je to žena. Nechcela ma poslúchnuť, 
nuž som ju pojal, aby zkúsila, čo chlapi vystoja na jarmokoch." 

Katka sa smiechom dusila, a šuhaj ustúpil, keď počul, že je 
to už žena. 

Konečne došli na miesto, rýchle sa poprezvedali, v akej cene 



je statok. A predali Malinu^ na ktorú sa kupec chytro našiel. Ale 
pohnút sa sami nemohli v tak planý čas. Prizeí^i sa tedy po 
jarmoku, kde šlo živo. Čo jarraočnô vyberal, krí kal : „Dajte peniaze 
od miesta!" Predavači vyhovárali sa, že ešte nič nepredali, s jednej 
i s druhej strany padaly ostré slová, a konečne zaplatiť museli. 
Tu chudobná ženička kupovala za ostatný groš deťom medovníky 
a koláče. Vyfintená dáma jednala sa do krve, aby druhý raz zase 
parádnejšia mohla vyjsť na ulicu. Jedni prichodili. druhí odchodili ; 
nehladeli, či niekoho postrčia, či mu stupia na nohu, každý sa len 
ponáhľal predať alebo kúpiť, kým bol deíi. 

Po jednej strane stáli garbiari, a chlapi neprestajne vyberali 
remeň na krpce, ktoré si potom sami doma zhotujú. Starý, vážny 
a dobrosrdečný garbiar, poznajúci výtečne povahu nášho ludu, že 
najradšej prijme v žarte pokarhanie i poradu, hoc už tretí deň nič 
teplého nejedol, žartoval práve s valachom, čo si vyberal krpce: 
„Kubo, nuž čože to máte za Dunču, čo vám ovce pojedá? Že aj 
toho roku pár zožral?" 

Kubo sa zapálil a vyhováral psa, že zas pred medvedini bráni 
ovce, a rýchle zmizol v zástupe. 

Gazda z tej obce sa priblížil, usmievajúc sa: „Ale ste mu ten 
hrach zaliali! Ved im už aj gazda Sýkora po prstoch poklepal. 
Ked videl, Čo sa robí, vybral sa v noci na sálaš ; prišiel nad ránom 
ku košiaru. Tu milí valasi varia ovcu na kotle, koža predo dvermi 
z jehp ovce — hned si poznal znak na ušiach. Prišli do škripca, 
a hnéd mu sľúbili jahňa i tri noci lúky košarovať . . . Zišlo by sa 
ich už preosiať a dlhých zjednať!" 

Tak to išlo jedno za druhým. Cudzí sa porozchodili na noc 
po krčmách, kde jedni pili, druhí driemali oblečení. Kedy-tedy strhla 
sa i svada, najmä ked sa dajednomu klobúka dotkli, — že je to 
vraj chlapom koruna ! — kým krčmár neprišiel a neuchlácholil obe 
stránky. 

Bolo ešte hodne tma, ked jarmočníci naši sobrali sa ku želez- 
ničnej stanici, že by ich vraj železnica nenechala. Tam búchali, a 
rozospaté ospbníctvo predsa len otvorilo v takej chumelici, čo mu 
ako ťažko padlo. Konečne vymenili si karty, vlak sa pohol i došiel 
na ich stanicu. Ale cesta bola tak zadutá, že sa museli všetci za 
ruky pochytať a brodiť sňahom — asi dvadsať osôb. Konečne tak 
došli domov. Šaty, najmä ženským, boly celkom zmrznuté. Bolo to 
radosti, ked došli zdraví. Žena Petrovského, mať Katkina ä my 
všetci sme ani nevedeli, ako ich máme uhostiť. Rozprávaniu nebolo 
konca; vždy znovu začali, čo všetko zkúsili. 

Mne oči padlý na obraz, kde Kristus Pán podáva ruku Petrovi 
na mori, a zdalo sa mi, že počujem, ako hovoria Jeho sväté ústa : 
„O, lude malej vieiy!" 

(\ 



u 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Slovenské listiny. *) 

4. 

Štefan Borcbíczk^f kremnickému hlavnému Rychtarovi. 

Zdrawy etc. 

Ponewadž nam mnoho chýry gedu ze wsseh etran od okolytích 
dobrých susedou skrz pohana a nebo Turka (h)odna wecz jest abych 
nie sa wystryhali a na seba pilnú starost gmelj. Pretože chtel sem 
wmilost skrze ty weczy requirowaC aby w rajst (vaša milost) raczyla 
njekolik drabow posiati ku pomoczi nassemu bajtmanowi tým lep- 
ssje abj sme mohli bezpečnegssy zustawati, kteražto wecz aj w 
rastiam ku welikeg bezpečnostj bude služity. Tj druhý pak po- 
trebujem na pomocz na to gyste mesto yako prweg byla objcey 
totižto do Suteskeg. ^) Což werym že W. Msty to raczy učinití, 
niečo pre dobre susedstwo, nyčo pak pre ochranu krestyausku, mezi 
tim w myst w mocz a w ochranu paua boha porúčam a dobre se 
gmiti žadam. Dátum in Ladomér 20 Aprilis Anno 1652. 

W Mstgam rad služý 

Borchiczky Istvau m. p. 

(II. 26. 12. 2674.) 

5. 
Štefan Borchiczky knBmnickému hlavnému Richtárovi. 

Generose etc. Salutem etc. Neny tagna wecz (v) yak welikem 
nebezpecženstwy tu pry hrone zustawagi okolnye dediny y nineg- 
88) ho času Z nyekolik strán rozlicžne chiry pmiesli obzwlasste na 
Galnu (Jahiá) na hornú Trnawu že se welmy strogi pohan, nebo 
se rozbehnuti yim gest, nebo poddaty Tyurku, Nebudely od wassich 
milostý negaka defensio a pro^isio ku ochrane, gistotna wecz bez 
služebnosty Tureczkeg nebudú niuoczy zustawat, kteru wecz y po 
sawad welmy tessko zdrzugem, pod hlawu straczem hrozým a rak 
na weliko nebezpecženstwy gegich gim branira. Prosím teda W. 
Mst. w takowegto obeczneg weczy continuatim nyekolik drahou aby 
sporiadala sem k suteskej, wedle ktorých i okolne susedstwo y wassi 
milostj budnczný časj bezpečnegssje mohu zustawaty, ginacže ne- 
budeli od wassivh Msty negekeg pomoczy a obrany, nebudeme 

>) Vidz Slovenské Pohľady 189&, str. 684. 

^) Suteskeg toľko znamená, ako drevom zarábaná cesta. Matunák. 
— Čes. soutés, soutéska, pi. -y = úžina horní, klonza, prosmyk. der 
Engpass. Kolt III. =r prieUz. Šujanský. — cf. č. stéz, stézka. Sútezká, 
meno doliny a prielazn od Starých Hôr (Zvolen) do Tarca. Šujanský, 



muoczy zniestj. His D. Vram G. Dno Deo commendo. Dátum Lado- 
mer 8. 8bris A. 1656. 

G. D. Vrae ad serviendum paratissimus. 

Stephanus Borcziczky m. p. 

(11. 26. 12. 2761.) 

6. 
Ján Szôllôsy, Janovi Matko, hláv. Rychtarovi kremnickému. 

Službu etc. Czuo pysse Pan Bai-takowycz Gašpar Pan wicze 
kapitán Lewiczky a Pan Praefectus Swato Benedicky, že Turek 
ukrutný strogi se wen na rabouku kazdu hodynu zlistow zaprawe- 
nych w mení lystu W. M. lepssye wyrozumegu Protoss prosym W. M. 
ke by raczyly met starost ohd (o to) aby w zdyczky by (byli) hotowy 
wo zbrogý Na ten czas W. M. Pánu Bohu poruczam. In Sancta Cruce 
die 1. Febr. 1658. 

W. M. wzdy dobrý prytel rad sluzj. 

Szeoleosi János m. p. 

(II. 26. 12. 2764.) 

7. 

P: S. Pan Nagy Ferencz pribehol na Boyniczky zamek dnesz, 
psal do nassebo widieku pánu feô Capitanovirj pánu Revay Mik(lo)- 
ssowj do slowenskeho Prawna abj hned nassj pany zeraeuj ysslj na 
pomocz k Boyniczom nebo Oszlanom ze Turka z Tabo:a wisslo na 
rabowaniu okolo 14 ti8icz, a ze gestlj rrcdadia tu pomocz, že i nass 
widiek neobstogi, takže hned sam pan Revay Mikloss a Pan Baan 
Ssandor tu umná sadlý na posslu o hodine 7. wec/er bezalj do 
Boynicz ktomuže pánu Nagy Ferenczovj abj v gedno Consultovalj, 
pribehnú zase w noczj na spatek gak ten chir prissiel hned p. Revay 
Capitan poslal k p. Vice Ispanowj abj rozkázal hned pánom ze- 
manom žebj se zobralj do Slowen. Prawna a hore sedalj pohotowe 
bilj; newim czo w teg Consultatý zawru nezwiem než kde se na- 
wratia. Pan Ferencz powedel že wc/era (včera) Turczi wipalili 14. 
dedin Lehoij a tak Welkemu Pólu že wcžera bilj ysslj ale Welko 
Polania se branilj y že se obranilj nepustili gích dat se wipalit, 
tegto noczj a zitra obawat se abj n.i Oszlanj neprisslj a do toho 
widieka wie Pan Buoch ezno s namj bude, Curier bežal ex Transil- 
vania do Widne k geho Jasnostj, powedel že Tatár a kurtanj (Kurdi?; 
prissij až k Waradu k Sakmaru že 7 zastaw bilo pribehlo a do 
bitek sa chitilj ; ale Sakmarsky že wipadlj huszarj ten dobi tok od- 
gali, dwecet tatarow stalj a gednelio kurtana žiwe chitilj toho dnu 
do Sakmaru priwedlj s prisahalj ten ŤjB p )wedel Tatára y kurtanow 
wssetkcih že nenj wicze od 8. tisicz, Pan Dionisiiis Banffy z Foga- 
rassu a giiy wernj geho Jasnostj také y Sasske mesta pisalj geho 
Jasnostj len 10 tisicz nemcza žebi gini dal na pomocz že wäseczy 
hore sadnú a (urka budú bit. Dnesz gine nowinj prísslj Pan vice 



ft6 

generál kossiczky hornim vidiekom rozkázal hore sedati že Sin 
tatárskeho Choma 40 tisiczmj piissel k Waradu Že chcze tadie 
k Senderowu (Boršod. 8t.) giti; a tak horniu zem, abj protj nim 
yssla, toto pisal Pan Groff Teokeolj Istvau gen. osw na orawskj 
zamek hned s tohože zámku geden Ofíiczir o 6. hodine wecžer pan 
Roviczký zlistj pána Grofibwimj yssiel samo tretj tadieto k pánu 
Palatinuszowj, na nocz do Nedožeria, bola homia zem dokonala 
8 pánom Palalinusom, že malj datj tisicz konj, ale ninj rozkazuge 
pan Vice General kossic/kj na hlawu sedatj Apaffi bil pisal do 
hornej zeme abj hore sedalj a bilj pohotowe Tatára toho že owlazu, 
ale widiekj wssadie bezpecžne gsu gako y nass nikdie hor) ne- 
zarubalj uss sme u welikem nebezpeczenstwj len Pan Bnoch s namj 

Prosim W. M. geden list Pánu Triczatnemu zkomorj Uherskeg 
spolu zlistem geho Welkomo/.nostj Pánu Joanu, Andreae, Joanellj 
druhj Bistricze snad se prihodnost zawda odeslatj y do Stiawnicze 
p. Mattheo Sspruch a jine Particulares odslúžim se W. M. Adj (Až) 
ten Thradskj Gurier bude se z Widne nawraczat czuo slissim W. 
M. odpissem gesrli nemusíme utiecj. Len tolko welmj na náhle. 

Rudno (Turóc) 16 Aug. Ao 1663. 

G. D. V. Páter et Stor addictissiraus 
M. A. G. u Paar m. p. 

In. P. S : obawat se abj bore Hruonom nessiel Pohan nebo od 
Priewíze a neho giniidj na Banské mesta a na uasz treba bj bilo od 

sigi wzatj 

(II. 26. 12. 2826.) 



Povery z Horných Bziniec ') 

(Nitrianska stolica ) 

81. Za vec na liek darovanú nemá sa ďakovaf — „aby bolo 
naplat**. 

82. Šaty zlým človekom nosené v praní veTmi „(ažko púščajú". 

83. Tie obliečky, ktoré nevesta v čas svadby mala na perinách, 
za rok nesmia sa opraf. 

84. Ak robis dáke „bobony*" (iary), nezrad sa s tým nikomu, 
bo účinok vy stane. 

85. Keď horí a dakto nahý obehne okolo horiaceho domu, oheň 
ďalej sa nerozšíri. Alebo stôl hore nohami obrátif. 

86. Pri jedení má sa jedlo ,,dočista" zjest z misy, bude pekný 
čas. Dievky a mládenci zato majú ,,dočista* vyjest, aby ich budúci 
(budúca) bola „hladká** — totiž nie rapavá. 

87. Z vajca na Mateja (24. febr.) zneseného vždy vyliahne sa 
dajaká „nestvora* — na pr. húsa o troch nohách, s dvoma hla- 
vami a pod. I na nepodareného človeka vravia, že je to „macejove 
húsa**. 

1) Vidz Slovenské Pohľady 1898, č. 10, str. 624. 



t\ 

88. „Sčasná zelinka" má nevýslovné čarovnú moc; ale musi 
JQ odtrbnúf panna v rajskom obleku. Ináče trhaná neprinesie štastia. 

89. Ked prší a slnko svieti — čerti sa smejú. Alebo čert Židov 
uchytil. 

90. Keď dievča hvízda, v deviatich kútoch sa to ozýva a Pa- 
nenka Mária plače. 

91. O rapavom vravia, že narodil sa na strnisku, alebo že 
„čert na ňom hrach mlácil*'. 

92. „Nedokŕsčence** (= deti krstu nedošlé), chodia v noci do 
„žebráčne** (výklenok kostola) plakať. 

93. Kým je chlieb v peci, nesmie sa izba vymetať, lebo by sa 
všetka „sporína"' vymetla. 

94. Keď detí nohami klátia, psotu volajú do domu. 

95. V ten deň, v ktorý v stajni teliatko pribudlo, nemá sa 
dať nič z domu, ani peniaze, ani žobrákovi, ba ani požičať dačo, 
aby „bosorky užitek neodebraly". Dobre je zachovať to za 9 dní. 

96. V deň prvej jarnej oračky gazda pohládza volky vajcom, 
aby počas práce boly pekné, hladké. Vajce i s vrchníkom chleba 
darujú žobrákovi, „že sa vie dobre mollit** (modliť). V ten deň varia 
slíže, aby boly tlsté klasy — hojná úroda. 

97. Keď dieťa nesú na krst, vkladajú mu pod pazúšku trochu 
šefranu a krajciar: ak by dostalo dakedy „nesčascie*' (zrádnik), ten 
šefran dajú mu vo vode vypiť, a krajciar zakopú na miesto, kde slnko 
nedosvieti. 

98. Ktoré dievča (mládenec) častejšie zapne si kabát tak, že 
mu jeden gombík zvýši, dostane vdovca (vdovu). — Keď sa dievča 
krivo opasuje — tiež ujde sa jej vdovec. 

99. Kto nezje jedlo dočista a tmie sa, „nebudú mu šaty svoččáť". 

100. Prasiatka na chovanie kúpené, prvej než dajú sa do 
chlievca, treba tri razy udreť o roh pece — budú velké a tučné 
ako pec. 

101. Urotek (šechtár) po precedení mlieka má sa vodou splák- 

nut a voda do mlieka vyliať. „Mljéko plače za vodu — ", hovoria 

gazdinky. 

— -^v — 

Literatúra. 

Dejiny české literatúry. Napsal Dr. Jarosl((r Vl(H\ 
ilucent české literatúry pH českém vysokém učení pražskéin. Sek'xt 
osraý. V Praze. Nákladom Jednoty českých íilologňv. 181>8. Velká 
1G^ str. Bf)— 128. Cena 60 kr. 

Nás bližšie týka sa v tomto sošite VIII. článok v sošite pre- 
došlom začatej hlavy: Poesio ovčácká: Lukáš, Václav a Jiŕí Volný; 
Slovák Hugolín Gavlovič. Ďalej IIL a IV. článok druhej hlavy: 
Protestantismus na Slovensku. Krman, Jakobei, Ambrózi; Bahyl; 
Bél. Veráovci protestanští mezi uherskými Slováky: Markovič, Čer- 
Ďanský, Pavel Doležal, Hruškovič, Hocio. (V predošlom sošite bolo : 
Slovensko protireformační. Tniavští jesuité a Žilina, Vliv český: 



62 

Ilorčický, Pekelný žalár. Produkce domáci : TaináSi, Snirtník, Abra- 
hámfi, Ilobík, Dubuicai a jiní; Máčaj.) 

JIETOIIMC MATimE CPIICKK. KftMra 186. y Hobomo Ca^y, 
1898. Stť. 235. 

Celá kniha venovaná je P. J. Šafárikovi. L y ciiOMeH IlaBJíy 
JocH*y lIIa4'apHEy, Od Ďorďa Magaraševiča. — II. Kóje cy npH- 
jiHEe CTBopH.ie IIIa4>apHE0By HcTopHjy cpncKe E&HxeBHOCTH. Od 
dr. Kamenka Subotiŕa. — 111. llHCMa naB.ia Jochm IlIa<i>apHKa h 
A^aMa JlparocaiijBeBHhaé Podal Ďoide Magaraševic. — IV. IlaTponaT 
Cpncce H0B0ca,^cKe rHMHasMje ysHMa y oôpaiiy IL J. Illa4>apHKa iipejt 
Kp. yrapCKHM HaMCCHHiDTBOM 1824. roÄ» Podal Ďorde Magaraševic. — 

V. II. j, IUa4>apiiK M cpiiCKH je3MK. Od prof. Rad. Vrchovca. — 

VI. IlaBwie J. IlIa^apHK. BMorpa*CKO-HCTopHCKa cjíHKa, Str. 113—233. 
Zaral dr. Ďorde S. Ďordevic, dokončil S. N. Tomič. 

Túto knižku svojho Letopisu Matica Srbská mala vydať roku 
1895, na storočnú pamiatku narodenia P. J. Šafárika. (Ako známo, 
od roku 1819 do 1833 Šafárik žil v Novom Sade, ako professor 
srbského gymnásia.) Ale ochorel a potom i umrel dr. Ď. Ďordevič, 
ktorý bol poverený spísať Šafárikov životopis; umrel, ked prácu 
svoju bol len zaáil. Dokončiť í)ordevicovu prácu Matica získala 
S. N. Tomica, docenta takzvanej velikej školy belehradskej. Tým 
pretiahlo sa vydanie Letoi)Í8u na pamiatku Šafárikovu. Práca To- 
micova vypadla obšírnejšie; tu podáva len jej prvú časť, Život P. 
J. Šafárika, a druhá časť, ešte väčšia od prvej. Literárne a vedecké 
diela P. J. Šafárika, vyjde podelená do štyroch kníh I^etopisu 
roku 1899. 

PreSpúrské Noviny o Bajzovej knihe. PrešpársJcé 
Novhiy, ktoré vychodily gd K júla 1783 do 30. júna 1787 a ináčo 
samy v texte zvaly sa Slovenskými Novinami, malý i rubriku pre 
literatúru, pod nápisom: „N^co učeného." Čo teraz zovieme číslom 
novín, u Prešpärských to bol „list". V liste 8. júna 1785 vydanom 
takto oznámily v tej literárnej nibrike knižku Jozefa Ign. Bajzu: 

„Tohoto roku wyšla gedna w našj Uherské Slovenčine sepsaná 
kniha, která má následujgcý tjtul : Bené mládenca ľŕíhody a Sku- 
ľr/ío'/f, které wydal Jos. Ign. Baj^a. W Prešpflrku, wytišténá v Jana 
Michala Landerera 1783. Tato kniha záležj ze dwauch částek; 
Prwnj giž wyšla, w rukách nékterých Slowákä giž gsaucý obsahuge 
rozličné nebezpečenstwj a lozdjlné hránj štéstj, které René potkalo, 
pľwe n(»žli se do wlasti nawrátjc o dálegšjm swého žiwobytj stawé 
mysleti počal; W druhé pak wygjti magjcý, wjkonal tentiž René 
ginou cestu mage za wädce gistau duchownj osobu, ski-ze njž ny- 
négšjho swéta l>éh, staw a okolostogjčnosti lidj pŕjgemnau, ale 
ostrau myslj powažuge. Podlé tohoto te<ly gedenkaždý na pred 
dobre rozwážiti sobé múze, co kaupj." 

Ani dosial nevieme viac o obsaJiu tejto Bajzovej knižky. lYešlo 
len sto a niekolko rokov, a väčšina Bajzových spisov sa potratila; 
aspoú ťažká vec }o poshiadávať ich. I tejto knižky (René) ako 
predtým Jaroslav Vlček, tak neznal ani v II. Tovaryšstve (1895) 
pán — ///, špeciálne zaujímajúci sa za dobu Bernolákovskú; našiel 



C3 

len jej titul v Bernolákovej DisserUttii (1787) na poslednej strane. 
(Dosiíil chybujú nám niektoré i z Bernolákových spisov.) 

Tak hodno je poznačiť si i takéto oznámenie v Prešpurských 
Novinách. 

Sbomik Mnseálnej slovenskej spoločnosti. Ročník 
III, sväzok II. Turčiansky Sv. Martin, 1898. 

Obsah: Pavel Križko, DrioMia mestská administrácia v Krem- 
nici a v iných slobodných kráíovských mestách. — Július Botto, 
Tisovec. Nákres miestopisný. — Vršatský, Zvyky a obyčaje v Sol- 
čanoch. — Joz. Lud. Holuby, Zpráva o „Hradiskách," predhistori- 
ckej velikej osade pri Zemanskom Podhradí v Trenčiansku. — 
Ilehor Uram Podtatranský, Nemoce a ich liečenie u pospolitého 
ludu. — I^edsednícka reč. — Dr. J. P. Katalóg numismatickej 
sbierky Museálnej slovenskej spoločnosti v Turčianskom Sv. Mar- 
tine. — Archív. 

Literárne Listy. Príloha ku „Kazateľni**. Ročník IX., číslo 1. 

Obsah: Najdôst. ordinariat b.-bystrický a „KazateMa", vlastne 
„Literárne Listy". — O cirkevnom básnictve. Píše Tichomír. (Po- 
kračovanie.) — Literárny obzor: letopis Živeny. — ^Aký to tur- 
čiansky konvent"? — Všeličo. — Nové slovenské spisy. — Nové 
vydania, 

CesUý Lid. Ročník VIII, 5ísk) 2. V Praze. 

Obsah: Renáta Tyršová, O praktickém použití lidového orna- 
mentu českého. III. Nábytek v slohu národním. — Dr. Z. Winter, 
O staročeských slavnostech. — Alois Hlavinka, Pílroda — kmotrou 
národní písné. — Dr. Ant. Podlaha, Václava Frant. Kozmanecia 
lidové hry z let 1()44 — 164<i z rukopisu strahovského kláštera. III. 
O planém nedorozumení mezi dvéma sedláky. — Dr. Čenék Zíbit, 
Pokusy o pŕirozený výklad pover česko-slovenských na sklonku 
XVIII. a na začátku XIX. veku. — Jos. Klvaňa, Národopisné drobty 
ze Slovenska moravského. — Paberky z archivft domácich i cizích. — 
J. Hellich, O národním kroji ženském r. 1848. — Dr. Cenék Zíbrt, 
K dejinám české literatúry lidové. — Prof. J. Šíma, Wíspévek 
k české lidové knihomalbé. — Ant. Svoboda, Pozdra\7 našeho 
lidu. — Jos. Kessler, Léčitelstvi lidové, — F. Otruba, Povesti o 
jenerálu Janu Šporkovi. — Prof. Jan Koida, Pííspévek ku poznám' 
československé majoliky. — Dr. K. V. Adámek, Tance lidové v okresu 
hlineckém. — Hádanky. 1) Dr. Čenék Zíbrt, Slovenské hádanky. 
(Zo starého rukopisu, dľa mienky redaktora ť. Lidu z druhej polo- 
vice XVII. alebo zo začiatku XVIII. stoletia; dost-al ho od pani 
Terézie Vansovej. Velmi vzácna sbierka.) 2) Jan Tykač, Divné 
propovédi pro zbystrení a vybroušt-ní rozumu Frant. Fišara v Dlouhé 
Tŕebové r. 18:^;'). — Jan Soukup, Proč Buh vzal lidem vedení o 
smrti. — Jos. Vluka, Rozmuvy (rozpríivky), aby se chytil ženich. — 
Vlád. Francev, K otázce faustovské (Faust-Ťwardowski). — Po- 
hádky. 1) B. M. Kulda, Moravské národm' pohádky a povesti z okolí 
sloupského. 2 1 Jos. Či/már, Pohádky slovenské. l*odle vypravovaní 
Iv>' Mínarikové, bohyne v Mor. Lieskovém. — Ter. Vansová, 
Paberky povier a oby čajov z (iemer-Malohontu. (,,Z Gemer-Malo, 



64 

hontu" ? To nejde po slovensky. To je „Gômôr-Kishontból". Red.) — 
Dr. Č. Zlbrt, Dfevéný kostel ve Velké Hrabové. — Ant. Toroíček, 
Sedlák od stoletl šestnáctého na Litomyšlsku. — Jiŕí Malovaný, 
Nárečí z Císafova a okolí na Morave. — Ferd. Pátek, Česká litera- 
túra lido vedná za rok 1897. 

Magyar írók élete és niunkái. A Magyar Tud. Akadémia 
megbizásából irta Szinnyei József, a Magyar nemzeti múzeumi 
hirlapkônyvtár ôre VI. kôtet, 5. fiizet. Koch — Kolosy. Budapest, 
1898. (Životopisy a diela uhorských spisovateľov. Z poverenia Madlar- 
skej ved. akadémie spísal Jozef Szinnyei, kustos časopisnej knižnice 
v Uhorskom národnom museume. VI. svázku 5. soSit^ obsahujúci: 
Koch — Kolosy. Pešť, 1898.) 

Ani len KoUára nevedeli si ako-tak spráMie a slušne sostaviť. 
To je už velká hanba pre toto vydanie 1 Matka Jána Kollára volala 
sa Katarína /renda; riadnym farárom v Pešti stal sa po smrti 
svojho principála Jozefa Kalchbrennera roku 1834. (Samá nespráv- 
nosť!) „Politické jeho (Kollárove) ciele, z ktorých niektorí obviňo- 
vali ho, dosial ešte nedokázali sa proti nemu úplne. (Čo je to?!) 
Čas ukáže, nakolko povedome alebo nechtiac zasiahol do pohybov 
doby. (O Jánovi Kollárovi majú dokázať niečo až budúce časy?! 
Vect o ílom jest už celá literatúra, a nikto nenašiel na ňom ničoho 
nejasného, záhadného. I osobnosí jeho vlastná, i ciele jeho boly 
práve veľmi jasné.) Konal podľa vnuknutia svojho vnútorného pudu, 
ČO' však malo väčšiu dôležitosť, nežli hádam on sám myslel. Toto 
chceme veriť i o antipatii proti maďarstvu, ktorá mala teké smutné 
následky a ktorá v rokoch vojne za svobodu predchádzavších vznikla 
v našej krajine vo veľkej časti jeho prácami zobudená." Ako ne- 
historicky to vykladá ! Spisy Kollárove podrobne vypočituje, pravda 
nie bez hrubých omylov. Kollárovi pripisuje i knižku ivančianskeho 
Ondreja Šoltísa: Apológia, to jest Obrana, kterau se odrodilci, jenž 
od swé národnosti Slowanské odstupuj i, brániti cl^téjí, ti pak, ktefj 
w nj stojí, posilniti se mohau. Sepsaná od Ondfeje z Prawdomluwic. 
Budín, 1841. (Ostatne, toto je len prevzatý omyl; má h#i dr. 
Ján Jakubec; táto Šoltísova knižka všeobecne bola Kollárovi pri- 
pisovaná.) Výklad čili pŕjmétky a ^Tswétlivky ku Sláwy Dcefe 
tlumočí sa po madarsky: Uitmagyarázat leányJcdJc számára, to 
jest že je to výklad \ier>' pre dievčatká. Viedenský professor 
dr. E. Albert, ako nemecký prekladateľ Kollára, je tu Alhrechi. 
Niet v Pešti človeka, ktorý by o Kollárovi korrektne a objektívne 
bol vedel napísať? Ak nebolo by ho v Pešti, bolo ho hľadať dalej. 
Kto bude chceť dôkladnejšie sa poučiť o Jánovi Kollárovi, obráti 
sa 8Íc>e inam, nie k ,, Magyar írók élete és munkái" ; ale reputácia 
vydania vyžaduje, aby niečo seriósneho, hodnoverného bolo v ňom 
o takých historických osobnostiach, ako je básnik Slávy dvcry. 

O Adamovi Fr. Kollárovi, učenom direktorovi dvomd knižnice 
vo Viedni za Márie Terézie, tu dočítame sa, že sa narodil v Tarchovcj. 
Totiž tam, kde — Jánošík. 



RoX 1899. Soiit 2. 

Slovenské Pohľady. 



-^■M^ 



•^^■^ -^^w •f-^^.y^-^ 



Diabol v raji manželskom. 

Veselohra v 1. deji, od Fr, Urbánka, 

(Dokončenie.) 

Výstup 13. 

Baruša. Predošlá. 

Ľaruša (xaíúfá^ Yjfídnej nika mé^ va r oň ku, ■ ^ ^ruh^l lírnčel^). 
Čo tu padlo? (Ohypriž ^^ yovri^ ELmw -^AfHrmH Jmitek Í VftťeÔktt, -»k>ží 
mky.) Na — ameó, už je po nej! (Krieei Elenu.) Pre Boha, čo 
robíme! Matička sedmibolastná, veď je už u tamtých! (Sferiftflft- 
Eloaih) Pani veľkomožná, Elenka! Anjel zlatý! Je mrtvá! (V^.) 
Pomoc! — pre Boha, pomoc! 

Výstup 14. 

Karolína. Lazarovič. Predošlé. 

Karolína (nápadne kriklavo oblečená dánn^ dľa starej módy ; 
v jednej ruke slnečník, v druhej plnú vyšívanú kapsu). Co je, pre 
Boha y Čože sa robí V (Zazm^ Elenu.) Ach, rany Kristove ! (ítedí 
'^^n^rník i kap'iu nn zem- — tre Elenu.) Moje diefa jediné! 

Baruša (kfič ŕ ) . Umrela, pre neho umrela! Len pre neho! 
Škandál ! Takáto hanba pre celú famíliu. 

Lazarovič (koiňjcký starec, s okuliarmi na -nose, v jednej ruke 
má^ ničníkj^ s\Tchník a palirku, v druhej nesie veíkň skatulu. Jiehá 

fdkillaXIi?hjVlÍA^^)- Ka — Ka— Ka Ka— Karolínka, vo— vo — 

vody — vody! 

Karolína, Tu je — tu je kolínska. (Z^Wthne kapsu a vytiahne 
z sxtíj (hňiiikxL, kropí Elenu a dá jej pod nos.) Elenka! 

Kl^in (p wherá ya). Kde som V Bože! (Vystre ruky.) Mamička! 

fíaruša. Žije! 

Karolína (oUjí m o Ele nu). Elenka, moja P'^lenka, veilže sa 
spamätaj ! 

EUna (smutne). Mamička, ja umrem ; ja som nešťastná ! 

6 



66 

Karolína. Neumreá, dievka moja, neumreš. Však ja urobím 
poriadok, a bude zas dobre — punktum! 

Baruša (zopnú inhy). Chvalabohu, zase žije! 

Lamrovič (radoetnc). Ži— ži— žije, E— e— elenka žye! Ďa — 
dä-dakovať Pánu — Bohu! 

Karolína (o biffo oa). Vejár, daj vejár. 

Lazarovič, Ve — ve — vejár! 

Baruša (v^ié). Vejár — chytro vejár ! ( Podá o to ol fttnóho «to- 
läMr4Č8rofíne.) 

Karolína (o v i ova Blon u). Tak — Elenka — tak. Však ti to 
prejde ! (K Imzaiu r ífcuvi ue vrlo.) Čo to vláčiš na tých rukách ? 
Chodíš s tým ani večný Žid hore-dolu. 

Lamrovič (Kňrolíno). Ka— Ka— Ka— Karollnka — 

Karolína (kiahne, i nn o). Ka-ka— ka! Nekakaka, len to odlož 
niekam a pomôžeš mi ju von vyviesť, do záhrady, na čerstvé po- 
vetrie, a bude po paráde — punktum! 

Ĺazaromé (polfiží všetko íiä ^t^Ucu.) U— u— už. (V«dú- -Blenu 
na. Ťavo von ) 

Karolína (odohádJ^UjDl^). Tak, dieťa moje, tak. Tam na čerstvom 
povetrí okreješ. (K BamSi.) Baruša, sprav trochu limonády, alebo 
rozried malinovú šťavu s vodou, dones do záhrady, a bude po pa- 
ráde — punktum! (JPdíd e s Eleno u a Lazarovičom.) 

Výstup 15. 

Baruša sama. 

Baruša ŕnodopre si bokv. h ladí jml nimi). Veru pekná paráda, 
človek by od laku zahynul, keby nemal pevný fundament (Bddiádaa 
sa ostatnýipi v lavo.) Škandál pre celú famíliu. (O di d e a hn e d sa 
vťáti, d r ž i a c v# výške li«tv ružovej obálke; radostne.) List! Už 
list od neho. Ležal v kuchyni na stole. (Zbožae.) Bože, večne ti 
budem íakovať, že ma od radosti neporazilo, ked som ho zazrela. 
(BericáHst.) Ach, to je vôňa nad bobkový list a majeráu. (Ovešia, 
položí okuliare, na aos a číta adresou.) T. c. (Pye ae ba .) Čo to len 
znamená? Aha, už viem; iste: Tisíckrát ťa pozdravujem. (CítfrthteJ.) 
Madam Trnka. Borbála koniha kisašoni — (Lopái&jäajmzerá a Sla- 
bikiije.) tisztelettel. (Pre seba.) Čože je zas toto? Hádam, že by 
priletel. (Radostne.) Ach, prileť — prUeť len, holúbok môj drahý! 
(Bozká list, .tisne ho k srdcu a prejde javišíom.) Adressa je veru 
pekná. Poznať, že je učený človek ; pozná módu a vie móres. Však 
nie je nadarmo honvídom. liOn aby i list nebol madarský, lebo by 
som to ťažko preložila, a inému by som to nerada zdôverila. Svei 
je všelijaký. (Otvorí liíit a číta.) Nie, nie, píše po slovensky! (Črtit 
Mthtas.) Níijmilejšia moja Bárka! Ty jediný poklad môjmu srdcu! 
(Utre «i g ást ef O tt ^i.) Píše tak krásne, že si to človek ani nezaslúži. 
íOwa íff^l ftj.^ Ja teba na stotisíc ráz pekne pozdravujem a všetko 
dobré ti z celého srdca vinšujem. Tešilo by ma, keby ta týchto 
mojich pár riadkov pri dobrom a stálom zdraví vynatrafiť ráčilo. 
(Prô »eba.) Píše ozaj ako nejaký učený človek. 



67 



Výstup 16. 

Karolína. Predošlá, 

Karolína (vetó-ronku). Baruša! 

Baruša (poiim). Už ma zase volajú. Akože I Ako čo by človek 
pre seba ani len toíko času nemohol mať, že by si list prečítal. 
(Čítft-dStej.) Čo sa môjho zdravia týka, som, dákovať Pánn Bohu, 
zdravý. Srdce moje horí láskou k tebe a ja dňom i nocou túžim 
po tebe, drahá Bárka moja. (TJt ro oi oč i.) Ja to odrazu neprečítam ; 
ja mám srdce mäkké. 

Karolína (volá vnnku hlflflnÝJSif) Baruša, Baruša! 

Baruša (ozvň sa). Už, uži (Pípe-eefea.) No, len si povolaj. (Číte— 
žalčj^V Ja ťa chcem šťastnou spraviť, chcem ťa pojať za pravú a 
vernú (r adootec) manželku, ak to má byť vôIa Božia. A preto sa 
netráp v službe — ty môžeš byť sama sebe pani. 

Karolína (\tóue vylúpi). Baruša, tú limonádu? Čože si za- 
budla? 

Barí4ša (^fhnvUL^t, prrlaknntrf) Ja — ja — (Stranw.) Od 
radosti som zabudla na limonádu. (Pi^) pcbff.) Čo jej poviem? 

Karolína. No čo Ja — ja?" Povedz radšej odrazu, že si za-- 
budla, a je po paráde — punktum ! 

Baruša. Nie — nie; nemala som citrónu. 

Karolína. Mohla si tedy malinovej šťavy doniesť. 

Baruša. Tá — tá, ,tá nám veru zaplesnela. 

Karolína. No, to s vami dobre vyzerá. Na šťastie nie je viac 
treba. Pani je už celkom pri vláde... Čo to čítaš za list? 

Baruša (strainnf). Amen — tá má dobrý nos. ( Kn Karolín e 
j:t upačitc .) List? Veru krásny list. (Vag m e-ooudný-fat-i^ -Balíka, 
k^)rý j j :ff>r^_j)dhAHiifl ) Tu nech sa páči, takéto listy sa u nás 
čítavajú, 

Karolína (vezme, číja Äeptom). Aha, toto je teda ten list? 
Viera, už viem všetko. Úbohé moje dieťa, takto som si sa ťa za- 
opatrila. Pekne som ťa vydala. (U ti e ra si oči.) 

Baruša. Veru, veru pekne. Škandál pre celú famíliu! 

Karolína. No, ale počkaj. ( H r ozí. ) Počkaj, však mi ty prídeš 
pod mušku. Už sa ja dávno na teba chystám. 

Baruša. Vedl by aj zaslúžil. Takýto posmech, takáto hanba 
pre celú famíliu. Zajtra búde celé mesto plné klebiet. Človek sa 
bude hanbiť na ulicu ukázať. 

Karolína. Ved ja tomu nájdem spôsob. Ja to uvediem do po- 
riadku. Ty chod a sberaj jej prádlo, šaty, striebro, periny, zaobal 
to tak, ako sem prišlo. Nájdi vozy, jeden pre batožinu, druhý pre 
nás. Ja nenechám si dieťa trápiť a mučiť — jediné svoje dieťa ; ja 
vezmem si ho domov, chúda. A on nech* si už potom iným kolko 
chce vypisiye, nech si ide k svojej (posmešne) Ludke, Nedbám. Ja 
t^k urobím, a bude po paráde, punktum!! 
J y} ^'^O^ Baruša (pr^-^eba). Amen, - už je dobre ! To som ja vedela. 






6* 



68 

Výstup 17. 

Elena. Lazarovič. Karolína. 

Lazár or ič (ved ie E l eni i | kt fl> ríi je v tmfl¥ýcb ňciMch ). No-no-no, 
už je do-do-dobre! 

Karolína, Chvála Pánu Bohu! Aké si mi bladé, úbohé dieťa! 
(Hlftdk4JEjenu.) Sadni si. (VnAú jŕj ftt.n1iŕku.) 
C Elena, unkujem^ mama. Už mi je dobre, ked som sa ti mohla 

vyžalovať. Dobre, že ste prišli. 
f J Karolína. Dobre, veru dobre; sama som rada. Aspoň urobím 
poriadok, dieťa moje. 

Elena. Aký poriadok, mamička? 

Karolína. Velmi dobrý, dieťa moje. Ty pôjdeô domov — domov 
s nami. (Bri/np) Punktum! 

Elena (naivne). Aj Miloš, mamička? 

Karolína (trbae oub<»u). Na, tu máš! Čo sa ti robí? Ešteže 
čo! Ten musí byť potrestaný za svoju nevernosť. Nech sa potrápi, 
alebo nech si vezme svoju Ludku^ a je po paráde. Punktum I 

Elena (r oBmj&la ). Ale — ja myslím, že by sme mali predsa 
jeho vziať na otázku — s ním prvej hovoriť. 

Lazaroiie. Ta-ta-tak je. 

Karolína [mhs^säisaxD). A prečo? 

Elena (gd ľ á b av^)). A ak by predsa len nebol vinný? 

Karolína (zlAStQii.fia rozosmeje). Ha, ha, ha, moja milá ne- 
vinnosť! A ten list? A tá päťdesiatka? A tá dáma v dome, čo ho 
čaká? 4Ukazuje v stranu, kde je Ľudmila ski7tá.) To je čo? To je 
nevinnosť? Krásna nevinnosť! 

Elena (sinutnc). Ach, pravdu máš, tá dáma — tá dáma. . . 

Lazarorú\ A-a-ale; to môže byť jeho se-se-sestra. 

Karolína (pnhťdlivo). Aha, sestra ! Pekná sestra ! Ved vy mu- 
žovia ste všetci rovnakí: jeden ako druhý, ako by vás z jednoho 
kusa ušil. 

Lazarovič (v komickom gadivení). A-a-ale, Ka-Karolínka. 

Karolína. Kakaka, nekakaka, už som povedala. Elenka pôjde 
domov. Baruša najme dva vozy : jeden pre batožinu, druhý pre nás, 
a je po paráde — punktum ! 

Výstup 18. 

Baruša. Predošlí. 

Baruša (n^rie- colú hromadu" štattól Torii6»©j vf4fkosti, košíky, 
bo pár rfíM^níkov). Fi ! Však sa človek narobí, ako blázon. 

Karolína (k Bftťuäi). Tak, tak, Bárka moja, sem to poskladaj 
(UkaKi^^ mieeto v úzadí) a sponáhlaj sa, ako najlepšie môžeš. 

Elena (odvráti sa, zakrjje si oči). Ach, môj sen! 

Lazarovič (chodiac hore-ilolu zamyslený, zalomí rukami a po- 
vážlivé krúti hlavou). 

BaruSa. Fi ! (Utiani ú pot zásterou.) Tečie so mňa ; ale nech. 
Rada to robím, aspoň sa už raz vysvobodím z tohoto pekla. (C)díde, 
ak m hňed zas vráti s JBoa batožinou.) 





60 

Lazarocíč (k oboooDOtvu ). V-v-v ktorom si ty iste s-s-sama 
lu-luciferom. 

Karolína ( ukladá ppinoconó vec i). Tak. Však sa on začudiye, 
až^najde všetko prázdno. 

Baruša (odloží novoprinesenú batožinu, položí na stôl malý 
lístok). Tu je akýsi list. 

ifZaJZč ] ('•'^«'° " '^''^^^- List? List?, 

Baruša. Už ho dávno posol priniesol, ale pre samé starosti 
zabudla som ho odovzdať. 

Elena (radostne). To je od Miloša. ( K BaruS i.) Vidíš, vidíš, 
aká si ty zábudlivá na starosť; to je strach s tebou! 
^^^ Baruša (ufaaeÄá). Na starosť! A čože, už niet starších ludí 
(^^ odo mňa na svete ? (Nahno v a ná odíde pre batožinu.) 

Karolína (htedHwr lístok). Ale čo píše, čože chce? 

Elena (čtta -hlasne): Milá, drahá žienka moja, nečakaj ma 
s obedom, idem ku chorému do Vranovej ; to je 5 hodín cesty. 
Srdečne ťa lúba tvoj verný Miloš. (Zamysli s*.) 

Karolína, Falošník! Iste počul, že ho tu čaká milé prekva- 
penie. (Ukazti}e-¥--strftft% kde-je littdntfla) Vymyslel si cestu do 
Vranovej. Ale nech. To ho ešte lepšie prekvapí, ked tu nájde pusto, 
i^^ prázdno. 
^*C — ^ Baruša ( prin o si e -vefký ť^eatwTiý tôš). No, to je aj div, že 
človek tu i tu niečo zabudne! Hádam toho mám málo na hlave? 
Ba človek nech nemá pevného fundamentu, ani by to nevydržal. 
(Odíde.) 

Karolína, No, no, už je dobre. Ved nebolo nič náhleho. Dones 
ešte panej plášť a klobúk, a potom zájdeš pre tie vozy. 
^^yw Baruša (odctattiľajúC). Narozkazujc toho, že by desiati mali 
čo robiť. Ale ved ma už nebude dlho preháňať. (OdídfL) 

Elena (hladí^«« list a číta). „Srdečne ťa lúba tvoj verný Miloš." 
Má to byť irónia, alebo další klam? 

Barnša (denesie ptóM a^ílobiik). Tu je všetko. Aby som niečo 
nezabudla, aby nebolo zase zle. (Odíde.) 

Výstup 19. 

Ostatní bez Baruše. 

Karolína (podáva Elene plášť i klobúk). Tu máš, dcéra moja ; 
tu máš plášť i klobúk. Obleč sa, nechže vidí, ak by prvej prišiel, 
že si schystaná na cestu. 

Elena (váha). Ale — mamička — snád — 
Karolína (p adno joj do reči). No čo snád? Len ty mňa po- 
slňchni, ja som starý praktikus a viera vrabcov na lep chytať. Len 
sa obleč. ( Pomáha^ Jpj ) Tak! A jestli by nás ešte tu zastihol, drž 
sa smelé, hrdo, odmerane, dievka moja (HťOÄÍ mužovi.) A ty tiež 
aby si mu nejaké poklony nerobil! Ani mu len ruky nepodať. 
Vôbec si ho ani nevšímať, neobzreť. Punktum! 




70 

Lazarovic. Ale, Ka-Karolfnka — 

Karolína (nfixdfi)^ Zase už to tvoje Ka-Ka. Čo som povedala, 
už vieš, a je dosť — punktum ! 

Výstup 20. 

Miloš Predošlí. 

Miloš (vstúpi prostriedkom ; v jednej ruke má pláôť a patifku. 
v-Aidí^pklobú^). Tu som, Elenka. (^re ludlCrrv.) Acli to je ra- 
dostné prekvapenie I Vitajte, drahá maminka I Dobrý deň, otecko! 
(Ha fí" yai*^i<"^j "^^^ riiifii K/^^kftťj. i)M..sa mu. ^bťá^ chrbtom.) 
Ale (z edi r en o) čo je? 

Elena (k-sboponotvu). Trasiem sa na celom tele. 

Miloš (ide<JLliaza£avide^pedá¥a laajaiktt). Vitajte, otecko 
drahý! 

Lazarovic (rhffí mu nim rnfipi<] Vi-vi. . . 
Karolína (prfano ho obflre). No! 

Miloá (z4Mlmmo). Čo sa to robí? (T /la ir F.Iqtip, n g ž" ^ ) Elenka! 
igto ii u~(n evrlo «a> odvráti, zakryje si šatkou oéi a-eó^aie-plftóe). 
Miloš (^^Iam irrffnm niky; zadivftnn) Ale 5o sa to stalo? 
Tajné spiknutie proti mne, či čo? 

Výstup 21. 

Baruša. Predošlí. 

^L iJv^ N Baruša (n ooio oĎto pl n o bat ož iny, ko lko loa - m ôž e luiiesf). 
Vozy sú už tu 1 (Odloží- bfttežinu) ubodá -Miloža.) Aha, už solí 
vrabec v pasci! 

Miloš (o baorá batož inu). Čo to znamená ? (K^-Sanié^) Čože to 
snášaS? 

Ľnmía (h o dí ploo o m ú s d i iáti s a). 

Miloš. No, tomuto nerozimiiem. (Stane v sírod javiSfft». pogerá 
iíkúmfi^f ° jpíinniiA mm íiirniiíihn ) Prosím vás, Tudia drahí, čo sa vám 
robí? Povedzte mi, čo je? Čo máte proti mne? 

Karolína (stane oproti nonuu .jednu ruku opre o pás, druhou 
opi«« M o fitél a pohrdlive meria Miloša). Pán zaf robí sa cele 
nevinným. Ako by- na svedomí nemal tajných hriechov. 
I Miloš (eadi von o). Aké tajné hriechy? Nerozumiem. 

Baruša (pre-seba). Aký svätý! Nevídali! 

Karolína (pikantne). Ťažko verejne porozume( tomu, čo sa 
/^^ verejnosti bojí. Ale načo sa pretvárať? Už je pozde. Šťastnou ná- 
^^"^^ hodou a Prozreteľnosťou božou odokrytá je tajnosť vášho románu, 

pane. To by sme si veru neboli mysleli. l*reto sme sa tak zdesili. 
Už to^ viete; j^unktum! ^ 



Miloš (za divoHOj . Môj román, nad ktorým ste sa zdesili? Ne- 
chápem veru. NeprežU som nijakého románu v svojom živote. 




t^ 




71 

Karolína ŕpiclílavo). Tak sa zdá, že pán zať je pra>7m umelcom 
v pretvárke. S tou samou líčenou zbožnosťou, ako tají svoje po- 
klesky teraz, vyznával pred rokom láfeku našej jedinej dcére a pri- 
sahal sa, že ona jediná je královnou jeho srdca a zostane ňou až 
do smrti. No teraz sme sa presvedčili, že slová tie boly podvod, 
klam a faleš. 

Elena (wéMe^, Ja nešťastná žena! 

Lazarovic (fc-Éterre). Ne— neplač, Élenka moja. Ne— ne — neplač ! 

Miloš, Ako vidím, nejaká podlá klebeta pobúrila vás proti mne. 

Elena. Oj, keby to bola klebeta! ^Pteée.) 

Karolína, Klebetám by človek neveril, keby nemal zrejmých 
dôkazov v rukách. Ale našli sme list na jednu dámu, ktorá iste 
väčšie nároky má na vás, nežli — 

Elena ( paduf jij T ^č). Tvoja pred Bohom sprisahaná ne- 
šťastná žena. 

Miloš. Aký list? Akej dáme? Ja som nijakej dáme nepísal. 

Baruša (ráaafi). Písal! Videla som na vlastné oči, a posielal 
jej peniaze, a sluboval, že ju neopustí. To som počula na vlastné 
uši. Škandál, posmech a potupa pre celú famíliu! 

Miloš (ApmTTBlJMA. ^^)^rin Jiíirwttt^^ Tak teda už viem, zkade 
vietor duje. Nejaká hlúpa intriga tejto jedovatej zmije. V tomto 
páde som prihrdý ospravedliiovať sa. (Beiiu klobúk-a-paJi^u.) 

Karolína (zloHtfte.-ša-smi4^). Ha-ha-ha! To sa mi lúbi. 

Elena ■ podrážti^mo k ,MilQčovi). Chod len, chod. Ty pôjdeš 
v iavo, my pôjdeme v pravo, aby sa cesty naše nikdy viac nesišly. 
Ale vezmi so sebou i to, čo nás na veky rozviedlo, zničilo. ( Podá mu 
l irt na Lu d k u.) Tu je ten list, i s peniazmi. ( Hodí ho opuviž t i ve.) 

Karolína, To je ten pravý dôkaz. Čierne na bielom. Punktum ! 

,azarovič (Chodí hore ílolUj kťŔtr pOTážHve hlavou). Ach — 
ach — ach. 

Miloš (zodvihne list, . íujätc naíL-i i - hl as i to s a-jroaosmej^), Ha- 
ha-ha! A toto vás pobúrilo? 

Karolína (pidJavo). A toho nie dosť? 
'léna Aby človeku srdce puklo! 

■^'4 č í^ lu f a HÍíK M|j| 
iloš. Nuž veí ten list nie je dáme, ako ste sa mylne do- 
mnievali, ale dobročinnému spolku „Ľudmila". Spolok ten sme my 
ešte ako študenti v naáom hlavnom meste založili a podnes zdanie 
účinkuje. Zaviazali sme sa každoročne hmotnou podporou prispievať. 
A poneváč som posledné roky nič nedal na podporu túto, posielam 
teraz razom 50 zlatýcli. 

Karolína, Podarilo sa vám to, pán zať, obrátiť strašnú vec na 
nevinný spolok, a my by sme vám uverili velmi vďačne, keby tu 
nebol ešte i druhý dokument, dokument živý! 

Elena. Ktorý vie hovoriť a svedčí proti tebe. 

Baruša (sa zhrozí). Ksto i čosi živého? Anioň, cehí Sodoma 
a Oomora! 

haza/rovič (k^ Miloáov i). Ta — tak, pán zať. 



72 v 

Miloš. J a vám ne rozumiem. Aký dôkaz? /</>^'^'^ / 

Elena (pfettttcm). Dáma, dáma elegantná, ktorá ga ¥goho¥oni 
lioní rhndf 7íi Biojfm wiláiLkuuj) ktorej si ty, prvej než mne lásku, 
vernos( prisahal, a tak má ona prioritou právo na teba. {M^ 

y^dv átráv^ ^ kHf> jfi T.iiH w i ljr ; t A víínii m * mikU ) ft-osím, nech sa páČi. 

^ Už vás čaká. 
i,/\^ Baruša (p ro oelm ). ^meň už ho majú! 



íT 



Výstup 22. 

Ľudmila. Predošlí. 

riudmila (vstúpi,, ^ obzerá sa; ^hadjj^^ jlnftR a prí^^rá ^ mu). 

Éleiia /S t a ne s i t a k. Ží » Ay bQla.s jedn£|i strany oproti MiloSori; 
s druhej strany je liudmila, MHqš r prostriedku ; ostatní sú v úzadí 
a napnuto hladia na Miloša. Etena predstavuje Mitoi^ To je 
dr. Miloš Ivanov, (pkWaifl) váš starý známy z mladých čias, váš 
railáček, váš snúbenec a (»-^Cra2l>m) môj muž, ktorého ste hladali. 

Ľudmila (udÍYpn»). Tak? Neznám toho pána. 

Miloš. Ani ja nepamätám, že by som kedy v živote bol mal 
šťastie. 

. Kafy^ia (Elene). Vidíš, ^rozumeli si. Jedno mihnutie oka 
postačí tak^ luďom, aby sa don«tdli^ 

Ľudmila {k«EUme ) To je tedý váš pán manžel? Teší ma. 
( P4)dá mu ruku .) Ja som Ľudmila Slávikova, speváčka. 

Miloš. Snúbenica môjho priateľa, doktora Ivana Plachého? 

Ľudmila. Áno. 

Miloš (p rivotivo pndá juk u). Prijmite moju úctu. Bude to ra- 
dostné shliadanie. 

Elena ( k Ľudmi le). Ale ved ste predsa hladali doktora Iva- 
nova, a to je môj muž. 

Ľudmila (k Elene). To je, prosím, omyl — nedorozumenie. 
Ja som hľadala doktora Ivana IMachého, ktorý sa vraj tu, v tomto 
dome zdržuje. 

Miloš. Áno, ale v hornom poschodí. Môj dobrý priateľ. RáiHe, 
prosím. (Usádza -j^ m divá ea a*- tMMliuy.) Čo chvíľa je tu. Mám 
ho predstaviť mojej žene. 

Ľudmila {ukAvBÍfít) Doktor Ivan Plachý? 

Miloš. Áno, on. 

Výstup 23. 

Ivan. Predošlí. 

Irán (vBtupHJúť hovorí). Vy o vlkovi a vlk za dvermi* Dobrý deu ! 

Miloš (ide v ústr4^ lYdUPVi» podá nui.ruku). Vítam ťa. Ideš 
v pravý čas. Čaká ťa radostné prekvapenie. (Yi ^ie I ra na .pred 
r^Udmilu.) 

Irán (zh&dííjéfr ĽnúmtíTt;'mémtaKTiTfňÁ). Ludka ! Drahá Ludka ! 
(Objíme ju.) 



78 

Ľudmila (laduslire). Ivan! (P t^ o ží mui lT5Yn^ä'pŕsia.) 

Ivan (iwwšcne). Konečne po tolkých rokoch sme sa zase sišli. 
Ludka moja! 

Ľudmila, Aby sme sa viac nikdy nerozišli. Drahý môj strýko 
konečne privolil a tým prestávajú všetky nemožnosti. On dá nám 
svoje požehnanie. 

Ivan (rtwteetee). Ó, šťastná hodina, v ktorej som našiel znovu 
poklad srdca, svoje ztratené blaho. 

Ľudmila. Láska naša — naša spása! (ShoYára i5a Septím 





iloš (ttfižXlfiJíJElÄne). Elenka moja, či ešte pochybuješ o mojej 
láske, o mojej vernosti? 

Elena (iHiuUae). Hanbím sa sama seba^ že som mohla byt taká 
zaslepená. (Xežne k Milošovi.) Milko môj, nehneváš sa V 

Milo.^ (ohjíme ju & hoaká jej ruku). Bože chráň a zavaruj, 
Elenka moja. Ja viem, že si ty nie vina. 

Elefia, Nie veru ; ja by som jakživ nebola pochybovala o tvojej 
láske a vernosti, ale dnešný môj sen ma pomátal, k tomu mi 
Baruša ukáže list s peniazmi na Ludku a hneď na to prišla slečna 
F^dmila, ktorú som v rozčúlení už nerozumela, zameniac krstné 
meno Ivan s tvojím priezviskom Ivanov. Viac mi nebolo treba! 
Cítila som sa takou nešíastnou, opustenou, že nežiadala som si nič 
iného, len smrť. 

Milo^, Bože chráň od smrti. (ôtrfíTTrP'ju ) Nám kynie život. 
Len nikdy never snom a klebetám, lebo tieto vedú č4isto k žiarli- 
vosti, a žiarlivosť je najväčšia neresť, najukrutnejší jed v stave 
manželskom. 

Elefia. Nikdy, nikdy viac! Ani teraz by sa to nebolo stalo, 
keby nie Baruše. (Nahneinnm pťwjerá aa-óu.) 

Miloš. Ved ja hovorím, že je ona diabol v raji nášho man- 
želstva. 

Ľarnša. Na, amen! Teraz to ešte všetko na mne zhorí. 

Elena (pedrážttew). Veru na tebe, lebo ty si všetkému na 
príčine. Velmi rada podpáliš hriech v dome. 

Lazarovič (k iiai ' uš ij. C — čo — čo si robila u nás, t — to robíš 
i tu. Z — zloduch! 

Karolína (k^Bar^ši). Môžeš sa hanbiť. Na starosť tratíš rozum. 
Takýto škandál pre nič za nič. Načo si nás volala? Pošle schvál- 
neho posla; ja som si myslela, že sa dom srútil. Ty máš každú 
chvílu nejaké žaloby; to musí raz navždy prestať. Rozumieš? Raz 
navždy — punktum! 

Banda (Stane v -stred javišťa, opre ruky o pjís). Vy sa na- 
zdáte, milí páni, že budete na mne na starosť drevo rúbať? O, nie; 
nepotrebujem ja vašej milosti. Mňa čaká iné šťastie. (Vytialuio list 
a^pmlá KaioIíuu^) Nech sa páči. Idem sa vydávať. Mám to čierno 
na bielom, a písmo nepustí. (NÄpo4lobBÍ Karolínu.) Punktum! 
(Odíde.) 



74 

Výstup 24. 

Predošlí bez Baruše. 

iX ^tci (8 im»jú flu). Vydávať? Ha-ha-ha! (PittfiiaýttuiaJistSj^ktojý 
K wol h nm fe) 

Karolína (dtdíviUl)^ (Vskutku. ]V\j Htaiodávny milenec, Martin 
Slanina. Volá ju a sTubuje jej; že si ju ve/nie. {Sm/ňtíLA^.) Hahaha, 
a ona to verí, starý blázon! 

LnzaroviL S— s Pánom — Bohom! Aspoň bude po— po— pokoj. 

Elena (nt iminrhrni) A my jej vďačne udelíme požebnanie. 
Pravda, Miloš? 

Miloš. Zo srdca radi. (D iv á oa na l ist.) Ale (k Ivanovi) veď 
je to vari tvoje písmo? 

Ivan, Uhádol si. Z priateľstva k tebe dovolil som si malý žart. 
Prevzal som úlohu divotvorného lekára, ktorý lieči láskou zmorené 
srdcia a kriesi už dávno zamretú Túbosf. Vypátrajúc tajnosti srdca 
vašej starej Bary, napísal som list s podpisom jej starodávneho 
milenca. List zázračne účinkoval na jej zahrdzavené city lásky. 
Uverila vábivému klamú a hodlá odísť za svojím miláčkom, ktorého 
adressu má v liste. 

{Všetci ( amejŔ e a ). Ha-ha-ha! Bravo! Sláva! Znamenitý nápad! 

Miloš ípnHiivfl ^ÝaUftY' "^^^""^ Vdaka ti, priateľu. To si nás 
zbavil diabla, ktorý zlomyseľné rušil naše šťastie a spokojnosť. 

Ivan. Vec tá poslúžila i mne. Keby mi nebol napadol tento 
žart, bol by som už ráno odcestoval a tak minul svoje šťastie. 
(ŤTlEáľiyr na f lUdmtfn ) Takto vyčkal som to, za čím toľké roky 
túžila duša moja. Našiel svoju milovanú Ludku, ktorá mi doniesla 
vesť, že jej strýko, terajší majiteľ Jedľová, svolil k nášmu sňatku, 
ktorý ~ dko sme sa už dorozumeli — o tri týždne chceme sláviť. 

Ľudmila. A ku ktorému vás všetkých úctivé povolávame. 
i- Miloš, 
í Elena. 
\ Lazaromč. 
\^ Karolína. 

Miloš (blatoic). Bože, daj šťastia vám i — nám! 

Ivan (íLMiloňori) Neboj sa, priateľu, zloba sa prepadla. (Yy> 
bnlí T p n pin m ľ rlrnŕ Tln nnT.al ftr^' """ P'^^tý'" J^^ n i ň a iW^j a drží 
h o vo výške.) Diabol je preč z raja manželského! 

Všetci (zadiveno sa smejúc pozerajúc oa vrkoč). 

(Opona spadne.) 



<^^ 



Ďakujem, a gratulujeme! (Podávajú ruky.) 



76 



Hlasy z hrobu. 

Bozprávka pána N***. Napísal Nikolaj Ježov. 

oialo sa práve takto rok, na Vianoce. 

Priatel môj, Evgeuij Vasilievič Možajský, s ktorým nevidel som 
sa temer desať rokov, poslal mi dost čudný, až záhadný list. 

„Milý N***, — písal mi. — Ja som pochopil, že život je ko- 
pejka *). Štasíie ludské je bez ochrany. Ty staviaš, — nedobrá 
náhoda posotí a sborí tvoju budovu. Rozpomeň sa, aký som ja bol 
kedysi pozitívny, praktický, reálny atd. Teraz všetko sa prevrátilo 
hore dnom. „Teraz, braček, ja nie som tenl" Hovorievam sám 
sebe: akú podporu mal som ja z nechutného talentu, ktorý bol mi 
daný pre život? Zachránil som ním svoje blaho? Ó, všetko sa 
sboľilo, všetko uletelo a nevráti sa. . . Čože mi zostalo? Echo roz- 
pomienok, meno. . . „Čo meno — prázílny zvuk!" Hla, konečne na- 
šiel som dobré slovo: zvuk. . . Ó, to je niečo divné, nevysloviteľné. . . 
Ostatne, dosC už hovoriC o tom, čo ma pozbavuje rozumu. — Sire, 
kto ste vy vlastne? Ja som vás, môj dobrý, poznal ako okúzľujú- 
ceho idealistu a zarmúteného pre svojho nešfastuého blížneho; 
pravda, život je taký veľký figliar, že z milého idealistu spraví 
k 40 rokom lakaja v duši a karrieristu par excellence, ale... 
Ostatne, ty, môj milý, nehnevaj sa, to ja tak, hundrem a iste 
klebetím na teba. Nuž čo: otupno mi je v našom mestečku, chcem 
ťa navštíviť a s tebou stráviť vianočné sviatky... Prídem v pred- 
večer, a vtedy poshovárame sa o všetkom podrobne. Do yidenia. 
Zostávam, milostivý pane, váš najoddanejší sluha Evgenij Možajský, 
kolležský sekretár." 

Bol som veľmi zadivený. Po prvé, nerozumel som tónu lisfa; 
Možajský vyznamenával sa vždy zdvorilosťou, tak že jeho čudný 
humor, príkrosti a familiárnosť jemu celkom sa nepodobaly. Po 
druhé, pozastavil som sa, že list nemal ani hlavy, ani päty. Jedno 
zo dvúch : alebo je Možajský psychične chorý, alebo mi písal . . . 
v opilom stave. Konečne tretia okolnosť bola taká, že nemohol som 
veriť v seriósnosť listu: Možajský rozprával o svojom príchode ko 
mne, ani o návšteve z Cárskeho Sela do Petrohradu, a vec je v tom, 
že on bol professc rom v jednom z miest Ufimskej gubernie — ľahko 
povedať: prídem, braček, k tebe! Ale ako to vykonať je druhá 
otázka. 

Vedel som, že Možajský mal rodinu, žil usporiadane, o čom 
kedy-tedy i písaval mi, pravda cele v zdržanlivom tóne. 

— Možno popredku povedať, že nepríde! — pomyslel som si, 
krčiac plecami. — Čože by utekal z donm? Bal aká myšlienka: 
či sa nerozišiel so ženou? Mohla ho nechať, a on od žiaľu začal 
piť, tak to bude ... 

O tri dni Možajský prišiel. Zmenil sa na nepoznanie, bol chudý, 
žltý; pritom zdal sa mi byť zľahka nadutým a znepokojeným. 

^) Kopejka, medený peniaz, stá čiastka rubľa. 



76 

— Nebudem ti nepríležity? — bola prvá jeho otázka. 

— Naskrze nie, — odpovedal som ja. — Ved vieš, ja som 
svobodný človek a rád strávim sviatky v spoločnosti... 

— Ako si ty ostarel. N*** I Čo (a mohlo tak zohnúť, skaličit? — 
hovoril on, obzerajúc ma so všetkých strán. 

— Vidím sa ti i zohnutými skaličeným? — pýtal som sa ja, 
obzerajúc jeho vlastnú postavu, ktorá veru bola i zohnutá, i v úplnom 
smysle slova skaličená. 

— Veru, braček . . . velmi si sa premenil ! I oči máš nové : 
ľahostajné. Tvoj úsmev nie je dobrý : opovr/livý a zlahčujúci. Bože 
môj, ako skoro tratí sa u ludí všetko, čo je mladé a má cenu I 

Usmial som sa a povedal som: 

— Vieš, Evgenij Vasilie, veJ si ani ty neomladol. . . veru, nie. 

— Ja ? Ó, ja som horší od teba sto rá/. ... ja som mŕtvy . . . 
ja nežijem, som — mŕtvola... 

Tvár- jeho vyrazila takú bolast, že ma zdesilo. Poznamenávam, 
že pred prílhodom Možajského v noci čítaval som viauočné povesti 
Ch. Dickensa a črty Ľdgara Poe. Nenadály príchod môjho priatela, 
jeho chorá, bladá tvár a čudné slová: „Jasom mŕtvy, ja nežijem," 
priviedly ma, aby som sa tak vyslovil, na „sviatočnú myšlienku" : 

„A čo, jestli môj priate! skutočne umrel, a ko nme na ná- 
vštevu prišla mátoha ? Brr, strach 1 Na každý spôsob dáme mátohe 
osobitnú izbu, preto že mátohe nebude zle umyC sa a preobliecC 
sa s cesty. 

Možajský prišiel akosi príliš naľahko: malý kufrík v rukách — 
a viac nič. Kufrík ten nedal môjum lakajovi, ale ho zaniesol do 
izby sám. Potom umyl sa, ale sa nepreobliekol, ieu sa oríadil a 
vyšiel ko mne ešte bfadší. Ja volal som ho ubedovat. 

— A, zajesf si veru nebude zle! — povedal Evgenij Vasi- 
lievič. — Ale je už i čas, veď sú štyri hodiny. 

Nezdržal som sa a povedal som, po malej pause: 

— Nech sa ti páči, Možajský, ale predsa, ja tvojho príchodu 
nemôžeui pochopiť. Si mi velmi milý, no tvoje zjavenie nanajvýš je 
čudné. . . 

— Prečo práve? 

— Ktože odíde pred sviatkom Božieho narodenia z domu? 
Tvojej rodine, ja myslím, bude otupne bez teba... 

— Ja, braček, — povedal pomaly Evgeuij Vasilievič, — ne- 
mám rodiny. Žena i... deti... niet ich. Boly... viac ich niet. 

— Ako?l Vari... 

— Umreli. Naraz všetci umreli, na tyfósnu horúčku, a ja som 
zostal, áno... Už máš rozriešený rébus. 

Všetko bolo mi pochopitelué, a ja som cítil k môjmu bied- 
nemu priateľovi hlbokú sústrasf. Ztratil naraz i ženu, i deti, — 
to veru prídeš o rozum, ak nie navždy, aspoíi na časí A Možajský, 
ako bolo možno súdit z jeho terajšieho stavu, miloval vrelo tých, 
ktorých tak nenazdajky ztratil. Nestihol sam mu ešte odpovedat 
ani slova, keď nasledujúca frasa Evgenija Vasilieviča opät ma 
skonfundovala : 



77 

— Takým činom, N***, ja neodišiel som na sviatky od svojej 
rodiny. Ináče, vzal som si ja moju rodinu so sebou, — hovoril, roz- 
rezávajúc uzly. 

Podobné reči počuí je dost trápno, preto že tak hovoria len 
ludia zrejme pomätení. Pozrel som na Možajského. Bíadá jeho 
tvár zdala sa byt maskou, oči sa mu prevrátily a na riasach svisiy 
vyhŕknuté slzy. 

— Mám ju v kufre! — hovoril ďalej, fikajúc. 
Bol som už celkom zdesený. 

— „ S viatkovaí takto s pomäteným!** — myslel som si. — „To 
je veru originálne prekvapenie!" 

Ale Evgenij Vasilievič premohol nepokoj a začal jest kotlettu. 

— Dobrá I — hovoril. — Vasia a Pavluša tiež lúbili kotletty. . . 
Vedel si. N***, ie mal som dvoch synov? 

— A-áno, pamätám, písal si mi, že si sa oženil... a... 

— A o defach som ti vari nepísal? 

— Písal i o detach. 

— Pravda, písal. Pamätám. Mal som, braček, dvoch chlapcov, 
8- a 6-ročného... i ženu, Alexandru Jakovlevnu . . . a hla... 

Ovesil hlavu ... Bál som sa tešií ho. V takom žiali potešovať 
nemožno ani pokojnejšieho človeka, a Možajský bol rozčúlený. Jeho 
reči o „rodine v kufre" zdaly sa mi byť zjavným blúzneuím. Myslel 
som si: to nie je iuáče. zdržím svojho hosfa so tri dni, a potom 
bude treba odviesí ho do nemocnice. . Ale akú má tvár! To 
skelet, ale nie tvár! Chudák, nešťastný! 

— Povedz, N***, — hovoril Evgenij Vasilievič, — nezdám sa 
ja tebe pomäteným? 

— Prosím ťa, ako ti to môže prísť na um . . . 

— Nie, braček, ani nehovor! Zbadal som ja tvoje podozrivé 
pohľady! Ó, tie ľahostajné oči hlavnomestského úradníka... Neboj 
sa, ale, ak som i pomätený, to len málo, a pomätenosť moja je 
z tichých . . . 

Nevedťl som, čo odpovedať. 

Po obede, majúc obyčaj pospať si, vyhováral som sa pred 
Možajským. On povedal: „Ja si tiež oddýchnem s cesty," -— a roz- 
išli sme sa do osobitných izieb. Ja som, rozumie sa, zaspal a vo 
sne videl som môjho priatela ako mŕtveho, ktorý šiel ma objímať 
a usmieval sa večným úsmevom skeleta. No razom zobudil ma 
postranný šum : čosi kleplo, ozvalo sa mi v uchu, a ja som otvoril oči. 

V tom okamžení počul som akési bzučanie, tenké zvuky, ne- 
súce sa ko mne nevedomo odkiaf. Ako by sa mi bolo ďalej sní- 
valo. Raz poznával som tie zvuky, raz nie; ako by zvučalo piano, 
ako by pišťaly vtáčie hlasy, a zase všetko premenilo sa v sipenie 
a poklepkávanie. Podivné tieto zvuky boly tak tiché, ako by boly 
vychodily zpod zeme. Predsa rozoznal som, /.e povstávajú v i/be, 
danej môjmu, priateľovi, a odtiaľ, mäkké ako páperie, doletujú do 
mojich uší. 

— Čo by to mohlo byť? — myslel som si. 

Bzučanie a napodobuenie nmziky razom prestalo. Niekto hlboko 



78 

vzdychol . . . bolo počut suchý tresk, a potom zase tie tenké, trnúce 
zvuky — a nové vzdychy, hlboké, smutné, s priduseným plačom 
pretrhly tisinu môjho bytu. 

Potichúčku vstal som s dívána a na prstoch vyšiel som z izby; 
zastal som pri dverách Možajského izby — zvuky a vzdychy, bez 
véetkej pochybnosti, išly odtiaf. 

— Ach, ach! Bože! -- bolo počuC plač (poznal som hlas £v- 
genija Vasilieviča). — To je vyée mojich síl 1 Drahí moji ! Milí 
moji, ako ma mučíte! 

Ozvalo sa piano, zastenaly tenké zvuky... 

— Deti moje, premilé, drahé. . . — prihováral sa a spolu fikal 
Možajský. — Šaša, duša... 

Triasol som sa v strachu od zimuice. Nemohol som nijako 
pochopiť, čo sa deje v izbe môjho nenormálneho priatela. Ale jeho 
plač bol taký úžasný, že premohol som svoj strach a — otvoril 
som dvere. . . 

Za stolom sedel Možajský a čosi držal pri tvárí. Počul šum, 
zodvihol hlavu, zbadal ma a skočil. 

— N***, priateľ môj ! — zvolal. — Ja som neblúznil, ked som 
ti hovoril, že priviezol som svoju rodinu so ^ebou. . . pozri, tu je! 

— Čo je to V! — pýtal som sa. 

— To? — Veliký a strašný vynález génia! To je fonograf, 
hračka konca stoleria, známa teraz každému, možno nie celkom 
zdokonalená, ale. . . pre mna v nej, v tejto malinkej mašinke, v tejto 
hračke, je celý svet minulosti, svet mojich bývalých radostí, svet 
terajéich neznesiteľných boľastíl Počúvaj, tu máš druhú trúbku... 
Počúvaj, N***, dobre, to spievajú moji Vasia a Pavluša, a žena im 
akkompanuje. 

l^ustil fonograf, a ja, priložiac trúbku k ušiam, rozoznal som 
veľmi zretedlne zvuky piana; potom dva nepevné detské hlásky 
slabo, ale jasne zaspievaly : 

Ptička Božija ne znajet 
ni zaboty, ni truda, 
chlopotlivo ne svivajet 
dolgoviečnago gniezda. 

Jeden hlások vyslovoval šleptavo: „Pticka Bozija.. .** Možajský 
povedal hluchým hlusom: 

— To slepce Pavluša... môj malý Pavluša. 
V tom fonograf podával: 

— „Teraz, deti, tancujte!" 

— To je hlas ženy... je taký zvučný a nežný, ako bol... 
Pane Bože, ako mi je íažko! Bože, pošli mi smrť! N***, braček 
drahý, ja umieram I 

Začal zas len plakat, pozrel na mĎa detsky-žalobne a bil sa 
v prsia rukami. . . 

— Evgenij Vasilič, spamätaj sa, pre Boha! — ozval som sa 
ja. — Ved seba privedieš bohvie do čoho, ak nebudeš pevnejší... 

— A do čoho privediem seba? Do blázinca? — ja rád prídem 



79 

O rozum ... Do hrobu ? — ja hľadám smrť, možuo, že som blízko 
samovraždy... Všetko prepadlo pre mna so smrťou ženy a detí! 
Hovorím ti, že som mŕtvola... Ja dnes sa zarežem! 

Bol strhaný a strašný. Trpel velmi, ale videí boTasti iného je 
tiež múka nemalá, o tom som sa ja vtedy presvedčil. Márne som 
ho prehováral, — Možajský nepočúval slov rozvahy. Iste už do- 
stávala ho do svojej moci extása« ktorá priviedla túto smutnú hi- 
stóriu k takému istému smutnému koncu. 

— Evgenij Vasilič, dovol mi odniesť tvoj fonograf a zamknúť 
do stolíka, — prosil som sa mu, — Prosím ťa! 

Tvár Možajekého potemnela. 

— Za nič na svete! — povedal mi. — Alebo ty, nemilosrdný 
človek, chceš umierajúcemu vziať poslednú útechu? To je môj jed, 
ale jed sladký ! 

— Môj niilý, to je prameň tvojho zúfania. Tvoj fonograf treba 
rozbiť, ten je pre teba nedobrý. . 

— Aha! Ty si, vidno, pochopil, aké to strašné dieťa génia? — 
o/il môj priatel. — Vnikni, N***, vnikni d» toho: veliký vynálezca 
odňal hlasy hrobu ! Ty vieš, že fotografia milého umretého človeka 
budí žinl, ale ten žial prináša tiché uspokojenie. Prečo? Preto, že 
fotografia je nemá. Ale toto, toto. . . tu hlas počut ! Umrel človek — 
umrel i hlas. . . Teraz je už nie tak ! A v XX. století, možno, i smrť 
bude premožeuá... čo ty tak na urna hladíš? Ja nehovorím ab- 
surdum... Veda — Bôh! A ja som neší'astuv nie preto, že mi 
umreli moji nezapomenuteľní, ale preto, že žijem na konci XIX., 
a nie XX. stoletia! 

Márne som ja vykladal, že podobné predpoklndnnia sú ne- 
možné, márne sonj presviedčal, že Možajský všetko preháňa. Pozrel 
na mha posmešne a pýtal sa: 

— Možno, ty skoro budeš presviedčať, že hlasy mojich detí 
a ženy nie sú opravdivé, nepodobné živým? Prestaň. Daj mi na- 
plakať sa nnpočúvať mojich milých, dovot nahovoriť sa o nich. . 

A plakal, že nebolo možno ho zdržať, rozprával o tom, akí dobrí, 
poslušní, milí chlapci boli jeho Vasia a Pavluša: čierni ako brúk, 
obratní, obdarení, ružoví — ozajstná podobizeň svojej matky. Ho- 
.voril i o tejto: bola krásavica tvárou i dušou; anjel-strážca bol 
v nej samej; ale zlá sila — choroba — premohla všetko... Kde 
je anjel s čistou dušou, kde dvoje detí, podobných chenibťnom? 

bopovediac posledné slová, Možajský skočil a zadychčaný 
skríkol : 

— Tu sú... v tejto mašiuke-hračke! U/asný geuij drží ich 
v diafragme, na krehkom valci z parafina! Čo je to, N***, co? 
Vysmievanie Božej vôle, alebo ... A čo ty mňa, braček, rukami 
držíš V Na stenu driapať sa ja nejdem! PusC ma! 

Hodil sa k fonografu, pripmvil ho a mlčky, posunkom, volal 
ma vziať trúbku: 

Vo fonografe hlások bystro čítal : 

V noci do kolísky decka 
mesiac jasne zasvietil. 



80 

— Vasia, VaseĎka... zdravstvuj, Vasia! — do takto kývajúc 
hlavou, hovoril Možajský. — Zdravstvuj, môj život! I 

A opät tiekly jeho slzy, poznove bil sa v prsia päsfami, volal 
smrf, preklínal ju. .. 

— Bom I — razom ozval sa zvon pod samými našimi oknami. 
Začínala sa utiereň; slávnosť narodenia Krista Pána nastala. . . 

Zvon s veže počul i môj príatel. Tvár skrivila sa mu. 

— Slávnost... veselosť... stromček... — ozval sa. — To 
všetko bývalo u mňa 1 A teraz ? Kto mi ich vzal ? Vráíte mi sviatky, 
môj vianočný stromček, moju rodinu! 

Dlho som sa trápil s biednym priatefom. K ránu povážlivé 
zhoršil sa jeho stav. Prišiel lekár, pozrel chorého a povedal: 

— No, tomuto nebude treba vestfálskej šunky na sviatky! 
Zavezte ho do nemocnice, má zapálenie mozgu. 

Do týždňa Možajský umrel. Jeho fonograf je dosial zachovaný 
u mna. Predstavte si, ja od tých čias nepočul som ani raz hlasov 
jeho ženy a detí: nemám odvahy počúvat „hlasy z hrobu''... 



■•^f'- 



Svetlo v tieni. 

Ako by to míkvo bolo, 

ako pusto v žití, 
keby v ňom len samé slasti — 

žiadnych vlnobití! 

Keby v ňom len samé jasy 

bez tieňu a šeru — 
skoro by v tom krásnom svete 

nudno bolo veru! 

Kde si teraz láska tróni, 

sebeckosť by sadla, 
kde cit ctnosť si pridružuje, 

bezcitnosť by zvládla. 

Srdce by sa o prvenstvo 

stále s umom prelo, 
až by v pôtke porazené 

v žulu skamenelo. 

A bez srdca Bože, Bože, 

aká .žitiu cena? 
Bárs ním skorej do života 

strasť je oprávnená. . . 

Ale čože utrpenie, 
ak sa s citom snása?! 

útecha tam vždycky v práve, 
nádej nevyháša. 



81 



Co Boh dobra v dušu vložil, 
v ňom sa prezradzuje, 

ono žitia nepoznané 
krásy odhaľuje. 

Ono myse! oceluje, 

ono srdce túži, 
— až sa znovu v život staviaš 

osviežený, dúži. 

Až ti znovu radosť vzprúdi 
srdcom zlednatelým — 

a ked nová prijde zkúška — 
už si mužom celým! 

Ba keby len samé jasy 

bez tieňu a šeru — 
oj, to by v tom krásnom svete 

nudno bolo veru! 



Ľudmila PocijavorinskcL 



Cestopisné črty. 

Píše Martin Kukučin, 

n. 

Y bráne nás prijal nepocbybne hotelíer sám, no v tom zmätku 
sme ho nezbadali. Bol ako i druhí z cetiňskej intelHgencie, v sviatoč- 
ných šatách, a takých šiat pred hotelom i v chodbe sa mnoho na- 
teraz hemžilo. Zato sme sa držali verne sklepníka Tomicu. Je to 
6uhaj urastený, oblečený v civili. Vyviedol nás na poschodie. 

Po chodbách a schodoch našli sme všade prestreté koberce, 
ktorý luxus hneď padne do oka človeku nerozmaznanému hotelovou 
mizériou v Dalmácii. Y pitvore na stenách sú obrazy a fotografie, 
a to najviac Humberta, Margherity, kráľoviča Viktora Emanuela a 
jeho ženy, Eleny černo horskej. 

Izby nám vykázali neveliké, jednoducho zariadené, ale čo nám 
tiež padlo prvým razom do oka, spoľahlivo čisté. Váblivo nás po- 
zývajú železné postele s pozlátenými šrankami — a čo hlavné, černo- 
horských rozmerov. Ba i Čemohorcovi by boly pripriestranné. Na 
nich je celý systém dost tažkých pokrovcov, aké by si v Dalmácii 
ani o Všechsvätých nesti*pel na sebe. Umyli sme sa, preobliekli 
čistú bielizeň a Tomica nás na dôvažok vyobšíval metlicou. Ked 
sme sa takto ogabali, Tomica nás prišiel zvat na obed, pardon, na 
Cetiní sa povie: déjeuner... 

Vstúpili sme do salóna, ktorý je priestranný, pokrytý kober- 
cami. Obloky hladia na námestie, vlastne na hUvnú ulicu. V ňom 

6 



82 

pokryté stoly, lenže každý o sebe, tak že spoločuost nemusí sa 
pomiešať, čo by možno nebolo každému príjemné. Medzi príborami, 
pohármi, fľašami a flaštičkami usmievajú sa nám krásne, čerstvé 
jahody, snáď pred hodinou naoberané, na sklenenej mise. Nuž úprava 
stola sama v sebe značí mnoho a budí tú náladu, ktorá sa môže 
príhodné nazvat „predobedová^. Mne sa pozdalo aspoň, že som 
v Martine a mám sadnúC za vábny stôl majstra Balku, vlastne pani 
Balkovej, ktorý stôl ešte vari nikdy nikoho nesklamal. Je v salóne 
i veliké stojaté zrkadlo, po stenácli obrazy, mnppy, a pravá stena 
odo dverí dekorovaná veľmi vkusne čcrnohorskými handžármi, opas- 
kami, čiapkami, puškami s nádherným vyhĺjaním a strukami. Nuž 
vyznám, že sme sa v tomto salóne zaraz počali cítiC ako doma. 

Za stolom pred zrkadlom sedia dvaja páni, oba blond. Jeden, 
až krikľavo blond, je vysoký, suchý v svetlých šatách. Pritom sedí 
vytiahnutý, ako by bol ražeň prezrel. Hýbe iba rukami a čosi i hlavou, 
a poneváč je za stolom, rozumie sa i dolnou čeľustou. Kusy pe- 
čienky miznú zpred neho, ako by ich za plot hádzal. Prehovoril 
dakolko slov súdruhovi „ke-se-ke" — no slová tak prehadzoval 
sem a tam po ústach, ako Pucovec horúcu švábku. Po tomto znaku 
som hned poznal, že je to Angličan. A skutočne je to anglický 
konsul zo Skadra, ktorý tu substituje „ministra"'. Anglický minister 
s kňazom sú na ceste do a či z Londýna. Druhý z nich je onmoho 
okrúhlejší, pohyblivejsí a francúzština tečie mu z úst sladko ako 
mlieko. I nehltá tak pažravo, ako jeho sused. Vidno, že jie naozaj 
s chutou. Pozdejšie mi vysvetlili, že je^ to vychovávateľ následníka 
i všetkých kňazových detí. Nuž na prvý pohľad v tomto elegánovi 
nebol by poznal svojho bývalého kollegu a či pána brata. 

Pánom sme sa len nemo poklonili a vyhliadali príhodnejší 
útulok, kde budeme sami. I padol nám pohľad na stôl v pravo odo 
dverí, pod prekríženými handžármi. Lenže i za ním už sedí hosť. 
Pán územčistý, blondín, v čiernych šatách a bielej kravate. No 
miesto fraku má na sebe čamaru a či atilu. Nás si nevšíma, iba 
Tomicovi vraví: „Sil vú plé mutardl" 

„Bude iste Poliak,** usúdil som ja. „Len ako sa sem, kalika, 
dostoll** 

S tým sme i prisadli k stolu s nemou poklonou ja a druh- 
domorodec. Druh z Prahy, ako sa ani ináč nedá mysleť, trápi sa 
kdesi v izbe so svojou toalettou. Pán nám poďakoval tiež nemou 
poklonou a obhrýzal ďalej prižiarené jahňacie rebierko. Keď sme 
chlípali dobrú polievku s kuracími drobkami, vošiel i náš druh 
v celej svojej sláve, vysmiaty, rozžiarený šfastím. Obrátil sa na 
nás a už-už chcel hodiC dáku poznámku, keď zazrel pána pri nás. 
Zarazil sa, pozrel skúmavým pohľadom hneď na nás, hneď naňho 
a konečne, miesto nemej poklony, pozdravil s pražskou prívetivosCou 
nášho suseda; „Má úcta!" 

„Má úcta!** ďakuje pán, teraz už celkom iste v čamare. 

Predstavili sme sa hneď a tak sme sa dozvedeli, /e nás šťastná 
náhoda sviedla s krajinským a ríšskym vyslancom, pánom B. Ne- 
treba ani dokladaf, že sme sa úprimne zaradovali. 



83 

Na teuto spôsob sa za naším stolom zas rozliehaly zvuky 
„douiácí**. A to so strany nášho priatela a pána vyslanca zvuky 
celkom plné, v pi*ažskom širokom a hlbokom dialekte, s mojej 
strany zvuky už dosť dobre rozriedené podtatranským — nuž po- 
vedzme, aby sme učencov neurazili — idiomom, a so strany druha- 
domorodca vyšpikované tvrdou horvatskou výslovnostou a premiešané 
horvatskými frásami. Nuž išlo to. Pán professor Bílý bol by sa síce 
škrabal za uchom. Možno by bol hneď vytiahol tužku, popodtahovat 
chyby — no Tomica bol nesmierne uveličený, že čuje akýsi jazyk, 
ktorý je nie ani ruský ani českf a predsa vyzerá ako trochu polský. 
Ba i páni pod zrkadlom prestali razom drkotať a zvedavé načúvajú, 
čo sa to za kongress odbavuje pri susednom stole. 

S p. vyslancom je na Cetiní i mladý dr. Č. (Meno u nás velmi 
známe.) Vybrali sa spoločne na cestu, už dakolko dní, čo sú tu a 
— ako praví turisti — sami nevedia, koíko tu ešte ostanú. Tak 
môžu cestovať, pravda, len ludia neodvislí, ako dr. Č., ktorých ne- 
viaže čas a druhé okolnosti. Dr. Č. je na obede u ktoréhosi hodno- 
stára a pán vyslanec sa práve vrátil z visity od nášho núnistra. 
Vyprostredkoval si pas do Skadra a pán minister mu dal na dô- 
važok kavaza, aby sa poslancovi v Skadre dačo neprihodilo, o čom 
by musel rokovať immunitný výbor Reichsrathu. 

Bárs mi i vyhodí mnohý na oči, že sa akosi tendenciósne 
krútim na cestách okolo kuchyne a jej produktov: ja nemôžem 
v sebe učičíkaf starého Adama, práve ako ani spomenutý už raz 
Čičikov. Déjeuuer pozostával, okrem polievky, z mäsa, pečienky, 
múčneho jedla, ovocia, vína a kávy. Treba poznamenať, že sú to 
nie porcie vymerané na loty. Nech si berie každý dľa chuti a 
„náruživosti". Jedlá sú dobré, chutné a umelecky pripravené. Vidno, 
že sa po Cetiní poneviera hŕba dobrých francúzskych kuchárov. 

Po obede prirodzene išli sme sa hodiť, lebo sme boli dosť 
utrmácaní. Ostatne ako sa vidí cez obloky, poznať, že tej obyčají 
holduje celé Cetinie. Ulica je prázdna, nevidíš na nej človeka. No 
spať sa mi predsa len nedalo. Po ti*etej som už sostúpil do brány. 
Nemajúc druhej starosti, pýtam sa sklepníka z kaviarne, kde je tu 
„trafika". Tu nevedia síce, čo je to za bylina — no ukázali mi 
predsa kaviarničku na hlavnej ulici. Z dlhej chvíle vybral som sa 
ta, že priatelov, keď sa prebudia a vypijú kávu, prekvapím cetin- 
skými cigarettami. Ulica je dosial prázdna. Ale je i čistá, hladká, 
že nevidíš na nej kamenčeka, ani prachu. Tá istá čistota sa ti 
usmieva z domov, oblokov i bielych záclon za oblokmi. Skoro by 
si sa nazdával, že si nie v prestolnici Čiernej Hory, ale v dakom 
útulnom, čisto držanom kúpeli. 

V kaviarni som naozaj dostal cigaretty: po pol krajciari kus. 
Zapálil som si a vôňa doháňa mi pripomenula, že tento skvelý vý- 
robok neprešiel pečlivými rukami dobročinného äráru. Veru ozaj, 
kto to vlastne kúri ten lepší náš dohán, ked ho ani za drahý groš 
nikde nedostaneš? Ved i „sultan-iior'* proti takejto jednoduchej 
cigarette predsa je len dohán pekne nakrájaný, elegante pakovaný, 
ale zato bez prirodzenej vône. 

6* 



84 

Ja že pôjdem dohora, až na kraj mesta, no prišiel mi na um 
slnečník. Ja bo nerozostieram ani o Jakube, keď i na našich ostro- 
voch slniečko junácky pripeká. No že slnce môže maf takúto dämo- 
nickú silu, že tak môže bádaf do tyla, do hlavy i do očí — to 
som spozoroval až na Cetiní. Osvetlenie je tu ešte ostrejšie, farby 
ešte krikľavejšie než pod dalmatínskym slncom. Na oči mi navrely 
slzy od tuhého svetla. A keď som sa z tohto jasu slnečného vrátil 
do kaviarne hotelu, dlho sa mi pozdávalo, že „sedím s chlapci 
v kamennej pivnici**. Ako by tu bola tma, bárs obloky nie sú za- 
streté. Žily na sluchoch mi ešte dlho tikly, a nech mám kubický 
obsah súdruha z Prahy, skoro by sa naľakal, že ide na mba host, 
ktorý tofko velebných a dôstojných pánov z náručia sna previedol 
do lepších svetov. 

Vypil som kávu, akú iba v Seltmanke na Priekopách som ke- 
dysi píjaval. Platil som za fi\i ô kr. našej necvendžiacej mince. 
Lacnota odtiaľ, že na kávu, cukor, rakíju nenaváľali tu daní a 
všakových poplatkov. Kilo jemnej kávy stojí tu 54, cukru 24 a 
kilo najlepšej hovädziny 20 kr. » 

Mesto sa počína prebúdzat. Popred hotel hurtuje akýsi kočiar. 
Vyšiel som na ulicu, no pod slnečníkom. I z druhých domov a 
dvorov vychádzajú majestátne postavy. Všetko v národnom kroji, 
skvelom, nádhernom, v lakovaných čižmách. Nikto nenie bez slneč- 
níka, a ja sa už nepozastavujem nad tým, ako dnes predpoludním. 
Za hotelom kdesi zahrmel zase kočiar. Možno ten istý, čo prvej. 
Zpoza uhla hotela vyhraní sa koč priestranný, elegantný, pred ním 
dva krásni vranci španielskej rasy. 

No mňa zanímajú väčšmi tí, čo sedia v koči. Na kozlíku sedí 
kočiš i vari sluha v prostom kroji národnom, ale novom a čistom. 
Na sedisku sú dvaja nádherae oblečení. Zprava sedí mladý človek, 
čieray, s malými fúzikami. Vlasy i fúzy sú čierne ako žúžoľ, i piet 
je počerná. Je to mládenec, že i mužské oko spočinie na nom 
s úľubou, pri pohľade ktorého každé ženské srdce by zabúchalo 
nepokojne. Nenosí dulamy, ako ani jeho spoločník, ktorá sa tak 
veľmi ponáša na našu halienu. Majú tmavo-červené kabátky, na 
nich prusleky, t. j. tiež kabátky, z ktorých rukávy lengajú dolu 
chrbtom. Tieto prusleky sú celé povyšívané širokými zlatými šnú- 
rami a miesto gombíkov vyložené zlatými hliadkami. Trvalo len 
okamih, čo preleteli popri mne. Kone letia besno, hlavy majúc 
vystreté napred, s(a pri dostihoch. Vôbec kočišia radi popúšfajú 
kohom uzdu a nedržia mnoho na majestátny trop v takte, ako to 
vídame po mestách. 

Ja som tušil, že mladý človek bude nepochybne následník 
Danilo. Tušenie sa potvrdilo zaraz. Skupiny ľudí po ulici sa roz- 
stupujú akoby do gliedy. A keď sa koč príblíži, každý sníma čiapku 
a klania sa tým istým biblickým gestom, ako stará ženička v Ne- 
guši, do pása. 

Pristúpil ko mne i hotelier, pán Vuk Vuletič. Chlapina ako 
jedľa, tiež v paráde, iba že má dolamu kávovej farby. Človek veľmi 



Q5 

scestovaný, ktorý hovorí plynné francúzsky, taliansky a čosi i ne- 
mecky. 

„No, či ste videli následníka?" 

„Tedy následník to bol?" 

„Áno. Odišiel na poľovačku na Rjeku." 

„BanujeDQ, že som nevedel iste, že je to on. Bol by ho aspoň 
pozdravil, čo i nie tak biblicky, ako to tu vidím." 

Siáli i moji druhovia, vypočinutí, dobrej vôle. Vybrali sme sa 
všetci na „hotel Bajnvajn", hladaf pána, na ktorého sme mali lístok. 
Hotel Rajnvajn — meno znie trochu ironicky, no, na, Šťastie, tu 
málokto tuší, čo znamená „rein" a „Wein" — ten stojí skrčený 
medzi druhými domami v prvej pobočnej ulici. Dozvedeli sme sa 
tu, že náš nádejný protektor je v úrade a len asi o hodinu sa 
vráti. Nechali sme mu navštívenky a adressu. Keď sme sa brali 
na náš hotel, padla nám do oka na blízkom kopci akási filagória 
s pozlátenou strechou. Nemajúc druhej roboty, vybrali sme sa ta, 
aby sme s kopca mohli lepšie prehliadat mesto. 

Z hlavnej ulice odrazili sme sa v ľavo, a tu sa nám ukázala 
krátka široká ulica, a či skôr námestie. Ede-tu strom a po oboch 
stranách domce, ktoré sa pretekajú v čistote. S nimi tuho kontrastuje 
dost priestranná budova na poschodie, so žltými, neovakovanými 
stenami, ktoré s tamtej stmny zatvára námestie. Obohnatá je dosf 
vysokým múrom, na uhle ktorého je nevysoká štvorhranná veža, 
alebo ak sa vám tak páči, bašta. 

Dovtípili sme sa, že sme blízko dvorca. A skutočne v lavo, 
oddelený od druhých, stojí priestranný dom poschodový. Je vy- 
farbený na plavo, iba rámy na oblokoch a dvere sú biele. Na 
balkóne je vztýčená žrď na zástavu. Okolo domu sú subtílne že- 
lezné šranky, za nimi priestranstvo vysypané bielym, drobným 
pieskom. Do parterru sa vychádza dakolko širokými, pohodlnými 
schodami. Pred železnou ohradou prechádza sa s nohy na nohu 
mladý človek, vysoký, driečny, v opánkach, s puškou na pleci. 
Medzi palácom a spomenutou baštou je vysoká, košatá lipa so 
sediskom zo zeme. Tu si hovie okolo lipy tlupa mladých, uraste- 
ných ludí pri cigarettách a rozhovore. 

Pristúpili sme k nim a pozdravili. Všetci poskákali na nohy. 

„Prosím vás, či je toto dvor?" pýtam sa, ukazujúc na palác, 
pred ktorým prechádza sa mladý človek. 

„Áno, to je dvor gospodárov," odpovedá jeden z nich. 

;,A ten, čo sa tam prechádza s puškou, bude nebodaj perjanik." 

„Tak je, pane. I my sme perjanici," doložil hrdo. 

„Teší ma velmi. A čo je táto stará neovakovaná budova?" 

„To je biljar. Tam býval prvej gospodár. Vidíte múr i bašty. 
Teraz sú tam úrady, ministers, tváveliký súd a dolu gymnásia." 

Keď sme počuli spomínat „biljar", nezasmiali sme sa. I sprie- 
vodca, i Baedecker volá starý dvor Biíjarom. Bol v nom billiard, 
snáď jediný v tie časy na celej Čiernej Hore, a tak od neho na- 
zvali i dvor. 

„A tieto druhé domy?" pýtam sa ja. 



86 

^To 8Ú domy ministrov. Ten, čo má tú sklenenú verandu, je 
dom anglického, ten prí ňom ruského ministra. A tento tu je kňaza 
Mirka." 

„A či kňaz Mirko nebýva vo dvore?" 

„Býva v svojom dome a jedáva u gospodára." 

Zadívali sme sa na domček Mirkov. Z domu dvere vedú hneJ 
na námestie, pri nich oblok. Na poschodí tiež dva obloky so strany 
námestia. Ale pečlivá čistota dodáva i tomuto skromnému domku 
výzor mikroskopickej villy. 

„Ani kňaza Mirka nieto doma?*" pýtam sa perjanika. 

„I on je v Londýne." 

I, A kedy sa vráti?" 

„To my nevieme." 

Za „Biljarom" sa hneď dvíha breh, na ňom pošmúrna budova 
o malých oblokoch a hrubých múroch. I bez vypytovania videli 
sme, že je to monastýr. No na stranu, na rovine ešte vidno krásny 
kostol, neveliký, z bieleho kameňa, celkom nový ešte. 

„A či je to katedrála?" pýtam sa perjanika. 

„To je dvoma crkva. Katedrála je tam hore, v monastíri.' 

n A čia je to záhrada pri dvornej crkvi?" 

„To je všetko vlády ko vo." 

Odobrali sme sa od perjanikov a cestou popod breh, na ktorom 
je monastýr, poberali sme sa k filagórii. V lavo leží pri ceste vlady- 
kova záhrada, v nej sa prechádzajú dvaja popi v čiernych reveren- 
dách a čiapkach, ako ju nosí každý Černohorec. Čierne brady sa 
im lesknú na slncí, sfa hodváb. Boh vie, čo je to, ale cestou po 
Čiernej Hore nevidel som popa so šedivou bradou: všetci mali 
tiikéto čierne, husté a jemné brady. 

Cesta sa dvíha pomaly, skrúcajúc sa okolo kopca, porasteného 
dubovinou nevysokou a druhým krovím. Filagória sa nám ukázala — 
nuž a pod tým zlatým krovom našli sme pomník Danilov. Stojí na 
ňom zlatými literami vyryté: „Mitropolit Danilo Gospodar Crno- 
gorski rodjen godine 1677, stupio na vládu god. 1696, prestavio 
se god. 1735". Výhlad na Cetinie a celé pole cetiňské je ztadialto 
prekrásny. Cetinie ztadialto naozaj nápadne sa ponáša na náš Martin, 
i ulice sú tak akosi rozložené. Iba že tu chybí svetochýrna dlažba 
a náš povestný trottoár, vyvedený zvariakovou mosaikou — no a 
čo najhlavnejšie: prach a rozhlásená mláka pred stoličným domom, 
v ktorej sa kedysi daktorý zo stoličných pánov i s bryčkou ne- 
omylne utopí. 

Pod monastýrom sme stretli na zpiatočnej ceste nášho Hajdu- 
koviča. 

Sbehal celé mesto, konečne ho perjauici poslali v túto stranu 
za nami. Prišiel nás volaC, aby sme šli do parku, lebo ide byt 
koncert 

„Po koncerte vás vyveziem na Belvedér. Tam vidíte všetko, 
čo sa dá na Cetiní videC." 

Park je za hotelom, priestranný, i cestičky založené. Iba stromy 
čo sú primalé a riedke. V prostriedku je pavillon pre hudobníkov. 



8? 

V noín sa hemžia už muzíkauti v svojich vojenských uniformách. 
Kňaz totiž svoju dvoruú muziku premenil na vojenskú, odkedy má 
Čierna Hora svoj bataillon „stáleho" vojska. 

„Či je pán kapelník tu?" pýtam sa muzikanta, ktorý práve 
prechodil popri nás. Muzikant nemal ani kedy odpovedať, len od- 
behol. O chvílu vystúpil z pavilloniku nevysoký" „schneidig" officier 
v lakýrkach so sablou, prevesenou cez plece, po ruskej móde. Čia- 
počku má na stranu koketné, fúzy má mocné, ale sú, ako i brada, 
do končitá pristrihnuté, blond. Nuž typ to nenie cernohorský, ale 
Čecha by v tom officierovi tiež nikto nehľadal. 

„Pán kapelník Vimi?" pýtam sa ja. 

On salutuje, skúmavo si nás prezerá. No konečne vidno, že 
je istý, že z nás nikdy nevidel nikoho. Ale nič preto : on vie dobre, 
že mnoho ľudí ho zná, ktorých on nikdy nevidel. Predstavili sme 
sa mu, a už sme sa ztratili v rozhovore. Zrazu pán Vimr pozre 
na hodinky a obráti sa ku pavillouku. 

„No tak, Jeníku! Já tam pŕijdu!" 

Za pulpit sa postaví plecitý chlap, podvihne ruku s paličkou — 
a o chvílu už sa odrážajú zvuky akéhosi pochodu od okolitých 
kopcov. 

,.Máte tam tedy i našich?" pýta sa ho druh z Pmhy. 

„Toho jednoho. Ostatní sú domáci. "* 

„No vidíš, a hrajú ako Ondríčkovia," chválil som ich ja. 

A skutočne, kapela hrá nielen präcísne, ale i s ohňom. 

„Ale je za to s nimi biedi," žaluje sa pán Vimr. „Ked ho 
vyučíš, napadne mu, že má doma robotu. Odhodí, fagot, nechá ma 
tak a ja sa zas môžem s druhým trápiť, kým ho vycvičím." 

Pán Vimr je od rokov na Cetiní a vžil a akkomodoval sa, ako 
každý vysfahovalec-Čech, deíinitívue. (Mnoho ráz by bolo i lepšie, 
i statočnejšie, keby sa menej ľahko vžívali do nových pomerov.) 
No pán Vimr je človek statočný, ktorý svojmu národu i tu slúži 
ku ozdobe a chvále ; je všeobecne obľúbený a vážený. Z dvorského 
kapelníka stal sa prvým vojenským kapelníkom/ ^Jeho uniforma je 
ako každého ofíiciera. Nad kabátkom nosí pruslek, ktorého rukávy 
dolu chrbtom lengajú. Pruslek je vyšívaný tmavými šnúrami a 
bliašky miesto gombíkov sú, myslím, mosadzné. Na prusleku vidno 
i prázdne slučky: ked bude paráda, na ne navešia svoje vyzname- 
nania, ktorých, ako vidno, má mnoho. 

Pán Vimr musel k svojim ľudom a k nám pribehol Tomica 
s jedným neznámym pánom. To je náš protektor z hotela Rajn- 
vajnovho, ktorého sme doma nenašli a on nás vyhľadal v hoteli. 
Hued sa nás opýtal, dokedy máme vôľu ostať na Cetiní.** 

„Do zajtra rána,*' odpovedáme my. 

„No, ked je tak, s časom treba ekonomicky zachádzať. Poďme 
na cestu, ukážem vám dvor. Bohužiaľ, neuvidíte ani kňaza ani Mirka. 
Zato sa vyplatí videť kňahynu a princessu Xéniu." Následník hneď 
popoludní odišiel na lijeku." 

Sadli sme na lavicu pred parkom. Pred nami cesta, za íiou 
dvorec následníka Danila v rozsiahlom parku a či záhrade. Budova 



8ft 

tmavo-modrá s bielymi šalogátrami, na poschodie, príestraDná 
i 8 akýmsi luxusom a vkusom vystavená. Pred ďou hriadky s kvietím 
a krovím, cestičky vysypané bielym pieskom, basin s vodou, teraz 
náhodou naplnený. Záhrada je obtočená železným plotom a roz- 
siahla brána otvorená je do korán. S pravej strany a v úzadi dvorca 
je park, zarastený stromovim, a to dost husto. V tejto čiastke za- 
riadil následník priestor na lawn-tennis, šport, ktorému sa on rád 
venuje a pozýva na hru k sebe tých, ktorí majú prístup k dvoru 
a znajú túto hru. 

Pred dvorcom je teraz veľmi živo. Deti behajú po cestičkách, 
dámy v svetlých a tmavých toalettách prechádzajú sa, počúvajúc 
hudbu. Kňahyäa prišla počúvaf hudbu a obzret synovo gazdovstvo, 
čo sa stáva každý deĎ, ako náš sprievodca hovorí. Ostatne vec je 
to už všeobecne známa, že kňahyňa je najkrajšia žena v svojej 
krajine, ale i najlepšia a najpečlivejšia matka. Aspoii toto neopo- 
vážil sa dosial upierať ani jeden z toľkých pamfletistov. 

Predo dvere dvorca zatiahol koč s perjanikom na kozlíku a 
kočišom v národnom kroji. Druhý koč, tiež hotový, čaká v úzadí. 
Officierí a perjanici prebehujú popred dvorec sem a tam, daktorí 
výndu schodmi a ztratia sa vo dvorci. Onedlho vysadla kňahyňa 
Milena do koča s akousi dámou v tmavej toalette. Kňahyňa vyzerá 
ešte mladá, tvár jej je krásna, pekne oválnej podoby, bez vn&sok. 
Bohaté čierne vlasy vo viicočoch sú okrútené okolo hlavy, s nich 
od vrch hlavy padá dolu chrbtom čierny, riedky závoj. Košeľa 
i pruslek sú bohato vyšívané zlatom a plavá serbijanka, bez rukávov, 
siahajúca niže kolien po modrej sukni, dodáva ešte viac majestát- 
nosti jej naozaj vznešenému zjavu. Náš sprievodca, človek, ktorý 
často dochodí k dvoru, povstal a poklonil sa biblicky až do pása. 
My, nezvyknutí na takéto poklony, složili sme klobúky a poklonili 
sa, ako kto vedel. Kňahyňa ďakovala nám, vľúdne kývuuc hlavou. 

Medzitým zastal i druhý koč pred domom. Doňho vstúpila 
príncessa Xénia s akousi dámou v bielych šatách. Ostatne i v tvári 
je dáma biela, i vlasy sú iej biele, ako ľan. Ani čoby bola hrdza 
na ňu padla. Hneď som hádal, že to bude Anglíčianka, a náš pro- 
tektor mi prisvedčil. Aspoň viem, po čom sa dajú poznat Angli- 
čianky. 

Príncessa Xénia, ako všetky dcéry kniežaťa čemohorského, je 
krásne dievča. Postava štíhla, svižná, elegantná. Pleti je čiernej, 
ako pravá južná krásavica. Ona sa už nenosí »na národne". Má 
módne popolavé šaty, ktoré veľmi dobre pristanú k jej tmavej pleti. 
Z celého zjavu veje vkus, elegancia, noblessa i dievčenská grácia. 
Nuž nenie to už Černohorka, ale čosi internacionálneho, kým sa 
i ona nevydá. Pozdravili sme mladú „gospodarícu" s oduševnením, 
ako to zasluhuje jej krása. 

Tu som sa spýtal sprievodcu, ktorá z kňazových dcér je naj- 
krajšia. Prišiel do rozpakov a konečne sa priznal, že tažko tu roz- 
hodnúť. A skoro od každého na túto otázku som dostal takúto 
odpoveď. Môže sa povedať, že „jedna krajšia od druhej **. Vyznačujú 
sa nielen krásou, ale i dobrotou, prítulnosťou k rodine i otčine. 



89 

Ked priély veliké kňahyne z Petrohradu, plné mesto národa ich 
očakávalo. Stará kňahyňa čakala ich vo dverách dvora — no keď 
koče zaataly, nemohla sa zdržat a sbehla dolu schodmi na námestie 
a tam privinula svoje dcéry na srdce materské. Tam čakali i druhí 
príbuzni z Neguša a Cetinia a príbuzní (po kňazovej materi) z Bajca : 
ludia nebohatí, niektorí tak prostí, ako ktorýkoľvek Čemohorec. 
A veliké kňahyne vybozkávaly sa s nimi po starej obyčají, ako 
ktor^olvek pospolitá Čemohorka. Takej scéne netreba komentov. 

Pred skončením koncertu sadli sme i my do nášho koča a 
vybrali sa na ten Hajdukovičom toľko spomínaný Belvedér. Možno 
jemu záležalo väčšmi na tom výlete než nám. Vidím, že koč očistil 
i šíry na koňoch, i kone vykefoval: zažiadalo sa mu trochu brilf- 
rovat 80 svojím záprahom pred elegantným svetom cetiňským. Pre- 
viezli sme sa zase bočnou ulicou, pred hotelom Rajnvajnovým ; 
popri poslanstve tureckom (v dosť priestrannom dome so záhradou) 
i popri poslanstve francúzskom. Toto zas je domec málo čo väčší 
od Mirkovho. Y tej ulici leží, vlastne stojí i Zetský dom: budova 
ako náš Dom, len nie tak vysoký a viac rozložitý. V nej je mu- 
seum, divadelná sála, arsenál a čitalňa. Hneď za mestom, na ľavo, 
sú vojenské .magazíny, kasáreň a nexecírplatz"*. Magazíny vystavené 
sú v slohu magazínovom. Čierna Hora počala držat stále vojsko — 
jeden celý bataillon. Bataillon na ten spôsob, že každé 4 mesiace 
pristúpia noví rekrúti. Toľko postačí úplne, aby sa plnokrvný Černo- 
horec naučil celkom dobre zaobchodif i s najsložitejšou puškou. 
Strieľať a cieliť bez toho vedel prv, než obul baganče. 

Chlapci sa cvičia od rána do večera, vytrvale. Kommandant 
je následník Danilo. Officieri-cvičítelía sú všetko ľudia mladí, vzde- 
laní v školách cudzozemských. Sú to praví polyglotti: hovoria 
francúzsky, taliansky, niektorí nemecky, a mnohí i rusky. Tieto 
cvičby neraz majú interessantných divákov — našich officierov 
z Boky. Drobia si tu i tu výlet na Cetinie — pravda v civili — 
a prizerajú sa, ako to ide tá černohorská muštra. Chvália menovite 
„materiál^ — tak sa tuším volá vo vojenskej reči prostý vojak. 
Starí officieri čemohorskí, menovite vysoké šarže, nemôžu sa pravda 
vykázať kursami po cudzozemských školách. Oni sa učili taktiku 
a stratégiu po vrchoch a priesmykoch z praxe, v bitkách s „ne- 
krstom" a bojoch „za krst častni i slobodu zlatnú"*. A také diplomy, 
podpísané dušmanskou krvou, mnoho ráz zavážia viac, než najod- 
bornejšia vzdelanosť officierska. 

Cesta popod bralo vtiahla sa zas medzi kopce a dvíha sa po- 
maly dohora. No dosť skoro museli sme zastať. Hajdukovič nám 
oznamuje, že sa dvorské ekipáže vracajú. Poneváč bol s nami náš 
sprievodca, museli sme i my sostúpíť a pozdraviť kňahyňu i prín- 
C688U. Keď prešiel „dvor**, my zas vysadli a o dakolko minút boli 
sme na Belvedéri. 

Vrch má výšku nevelikú, na ňom je krčmica pod slamenou 
strechou na drevených stĺpoch. Tam sedí so svojou paňou i náš 
minister a kochá sa vo veľkolepom výhľade. Otvára sa odtiaľto 
pomedzi väčšie vrchy a pohoria naďaleko, ta nadol, na rozsiahlu 



_fto 

ľovinu, pri ktorej sa blyští v láčacb zapadajúceho slnca jazero Ska- 
darské. Vyzerá ako uzajstoé more a jeho obrysy tratia sa vo hmle. 
Obzor zatvárajú s tej strany obrovské vrchy Albánie, ktoré i od- 
tiaľto imponujú výškou a divokosťou foriem. Pohlad tento nenie 
ani zďaleka tak hrozne majestátny, ako z Golého brda, no je prie- 
strannejší a rozmanitejší. Miesto skutočne zaslúži, aby každý, kto 
príde nu Cetinie, obetoval tých dakolko minút a prišiel sa pokocbat 
týmto zriedkavým výhladom. 

Keď sme mali vysadnúť do koča, ktorý nás čakal dolu nižšie, 
videli sme smerom od krčmy dochodiC dvoch jazdcov. Jeden sedí 
na vrancovi, druhý na sivom koni. Kone oba šlachetnej krve, ohnivé, 
nespokojné, až im ihi^ pod kožou každá žilka, a uzda zaprskaná 
penou. No vidno, že sú koníci i dobre vydressírovaní pod sedlo. 
Oba jazdci sú mladí. Jeden bielej pleti, okrúhlych foriem, vysoký, 
i ruka biela, mäkká. Druhý je čierny, vlasy mu až iskria na slnci. 
Čierny od prírody i od slnca opálený. Je dosC vysoký, kostnatý, 
chudý. Oblečení sú švihácky. Límce a manšetty skvejú sa belosCou, 
prané dakde v Trieste, alebo možno vo Viedni. Oba sú Petroviči, 
bratanci, blízka rodina kňaza. Jeden je syn prvého ministra. Ten 
jemný študuje v Paríži, nebodaj na kňazove útraty, a tento čierny 
v Carihrade na útraty padišaha. Teraz sú na vakáciach doma, a 
kňaz im dal k disposícii svoje krásne jazdecké kone. Ostatne kňaz 
nevyznačuje takto snáď len chlapcov zo svojej rodiny. Veď konečne 
na všetkých nakladá on zo svojej privátnej kassy a sám ich drží 
v evidencii. A keď sa šuhajci vracajú na vakácie, prvá ich cesta 
je pred gosudara, kde prichodí dobre sobrať sa ; možno lepšie, než 
pred zkušebnou komisiou. No ale musí sa uznať, že takíto chlapci 
i zasluhujú jazdiť na takýchto koňoch. Sedia v sedle tvrdo, hrdo, 
a menovite ten čierny jazdí ani rodený Turčín. Skutočne, niet 
krajšieho pohľadu, ako podarený kôň a na ňom dobrý jazdec. 

Keď sme sa vrátili do hotela, slnce už bolo zapadlo. Nastal 
príjemný chládok. Vyšiel i Tomica s nezbytným odznakom všetkých 
kelnerov, servítom na ruke, a volá nás „k obedu". Takto pozde, 
o siedmej, som ešte nikdy neobedoval. Nuž ale človek privykne 
ku všetkému, ako ten Cigáň. Dali nám: polievku, mäso, dve pe- 
čienky, múčnik akýsi cifrovaný, ovocie, a kto chcel, mohol pit 
čiernu kávu. No my, čo sme odbavili svoj riadny kurs u Primasô, 
síšli sme pred hotel a dali si doniesť plzeňského vo fľašiach. Pritom 
sme prehodili i kepene po pleciach; chládok začínal byt viac než 
príjemný. Plzeňčina i bez ľadu tu na Cetiní zbaví. Pán vyslanec, 
dr. Č., Vimr a my traja tvorili sme akúsi filiálku Zlatej Prahy pred 
grandhôtelom cetiňským. Hostia, čo vchodili a vychodili, zastavovali 
sa zvedavo, čo to má zas ich Vimr za kompániu okolo seba. Práve 
nám rozprával svoje chutné černohorské anekdoty, keď sme razom 
zatíchli a počali načúvat 

Hneď pri boteli, na ľavo, stojí dos£ rozsiahla poschodová bu- 
dova, múrom ohradená, že do dvora nevidíš. V nej je dievčenská 
„gymnázia'', ako oni svoj pensionát volajú. Otvoreným oblokom 
z tejto budovy znie akási nábižná pieseň. Za ňou druhá, tretia. 



Tichá je tá pieseň, duraná) že sme načúvali so zatajeným dychom, 
aby nám ani pianissimo neušlo. Za každým číslom prestávka, čuje 
sa tichý rozhovor, i výkriky. Speváčky sa možno radia, ktorú ešte. 
I v rozhovore a menovite v chóre vyniká utešený, plný alt čísi, 
na daktorom mieste on dominuje nad celým chórom. Speváčka od 
divadla nemusela by sa zaň zabanbií. Potom prišly piesne veselé, 
svetské, krátke a hravé. Naostatok sa ozvaia Nikolova: „Onamo, 
onamo*" . .^ Nikdy som nepočul túto krásnu pieseň takto prednesenú ! 
Známy alt i tu sa lichotivé vtiera do ucha. 

Boli by sme vďačne celú noc počúvali, no po kňazovej piesni 
nastal šum, ktorý pomaličky zatíchol. O chvílu vyhasly svetlá 
v oblokoch a pensionát ostal celkom tichý. 

Spev z ústavu naladil nás vážnejšie, nemohli sme akosi prísf 
do koľaje. Počalo byt i vefmi chladno a daktorí z nás majú dispo* 
síciu k reumatismu. Utiahli sme sa do kaviarne. Mladí páni za- 
bávajú sa okolo billiardu. Bielu dolamu vyzvliekli. no tik, že im 
ostane preveseuá na páse a tvorí akoby zásteru, lenže zástera ne- 
stojí na predku. Títo hráči skoro výlučne sa shovárajú francúzsky. 
Prečo, nemohol som vyskúmaC. luáč francúzštinu čuješ i na ulici, 
a to i od detí, z lepších domov. Taliansky sa čuje vefmi málo a 
nemecky ešte menej. Ostatne to neuvádzam ako obíahčujúcu okol- 
nosC: francúzština je tiež cudzia, ako i nemčina a taliaQČina> A zjav 
je to vždy smutný, keď sa vlastuá reč k vôli cudzej zanedbáva, a 
to dobrovoľne, bez nátisku. Túto mienku som vyslovil viac ráz a 
páni pozerali na mňa s podivením, čo to za čudáka. To bol dnes 
môj jediný rozhovor „politický" s cetiňskými pánmi. Politisuje sa 
tu veľmi málo, aspoň verejne — menej, než by sme mysleli. Tu 
sa politika nehovorí, ale robí; i to nerobí ju ktokoľvek, ale len 
jediný človek, gospodar sám. Nieto tu ani žurnálu, okrem Glasa 
CiDOgorca, nieto ani, na večné sfastie, parlamentu. Náš rozhovor 
dnes večer točil sa okolo vecí obyčajných. Ako, kedy, i kadiaľ naj- 
ľahšie je vystúpiť na Lovčen, čo treba nosií, kde sa usalašiť a pod. 
Pán vyslanec a dr. Č. vyberajú sa zajtra ráno na Lovčen. S nimi 
ide i Vimr; každý tedy snaží sa prispeť dobrou radou obľúbeným 
hostom. 

Odobrali sme sa od spoločnosti a od nášho cetiúského pro- 
tektora, ktorý tiež bol na chvíľku prišiel do kaviarne. Moji druhovia 
odobrali sa na dobro a ja „na dozajtra''. Keď sme vyšli do izieb, 
vyplatili svoj účet Tomicovi a nariadili mu, aby ich zobudil o piatej 
ráno. Jednoho volajú povinnosti domov, súdruh z Prahy zas dáva 
väčšiu prednosí moru, než vrchom Čiernej Hory a Bŕd. Vrchov má 
vraj dost i v Čechách. 

Ja som sa rozhodol premenit prvotný programm a ostat tu, 
kým mi nevyprší môj krátky „dopusť*. Mora sa beztoho dosC ua- 
užívam a tu ma všetko vábi kúzlom novoty. Chcem aspoň letkom 
a na vlastné oči videŕ, čo a ako je to v tejto podivnej krajinke. 
Aby ju preštudoval do gruntu, to nebol môj cieľ a úmysel. Nemám 
k tomu ani príprav, ani času, ani druhých prostriedkov. Ostatne 
som sa mnoho ráz presvedčil, že to „študovanie^ i s veľmi velikým 



9Ž 

appaľátom vypadne do8( štúple. Naučit sa môžeš všeličo, ale oči, 
oči I Na nich ostanú vždy okuliare, cez ktoré vidíš všeličo na- 
kríveno a všeličo hore nohami. A tvoje súdy a sentencie vypadnú 
tiež tak skrivodlivo a dakedy i hore nohami. Lebo nemožno všetkých 
ludí merat tým istým rífom, na spôsob humpoleckého súkna: ludia 
a národy sú na štastie nie súkno ani číslice, ale organické, živé 
bytnosti, každý so svojím vlastným mozgom a dajeden i so svojím 
srdcom. Istý professor v Prahe bol zakríkol tiež jednoho ^znalca" 
svätej Rossie takto: „Gož vy myslíte, že poznáte Rus dokonale, 
když jste sebral v nékolika krčmách po pftl tuctu vší?** A spoloč- 
nos( drastickému professorovi prisvedčila. 

Na Cetínf sa spáva znamenite. Chlad, komárov niet Pokrývky 
na posteliach neboly tak ťažké, ako som na poludnie očakával. 
Spal som na dúšok do piatej ráno, i vtedy iba čo ma prebudil 
štabarc v susednej izbe. Moji druhovia sa sberali na cestu do 
Kotora. O chvílu vošli odobraC sa odo mna. Mne bolo trochu clivo, 
že ostávam sám na území cudzieho štátu : bol som už na nich tak 
privykol na tejto ceste, že sa mi až zdalo, že cesta bez nich ne- 
bola by ani zpolovice tak zábavná. No vzdor týmto citom obrátil 
som sa na druhý bok, a keď hôt^l zatíchol, zaspal som znovu. 

Slnko už stálo dost vysoko, keď som vyšiel pred hotel. Na 
nebi nikde obláčka a pred hotelom hlboký chládok. Ulice sú ešte 
skoro celkom prázdne. Iba kde-tu vidiečanka, čo ženie pred sebou 
koníka pod bremenom drva, zeleniny a podobných vecí. Trh sa 
odbavuje na jednom z bočných námestí, ak práve vidiečan nemá 
svoj stály dom, kde jeho tovar riadne odbemjú. Tu i tu prebehne 
prázdny voz, alebo naplnený pieskom. Pohonič poháňa stojačky vo 
voze. Zpod stráne ozývajú sa detonácie ako z kanóna. Trhajú 
skaly na stavebný materiál. Dakedy sa ozvú i vojenské salvy, 
vyvedené na cvičíšti, a to velmi präcísne. Vidno vyháňať i statok, 
menovite kozy a ovce, sta v dakom našom malom mestečku. Zas 
tiahnú chlapi s motykami, alebo sa vlečie lenivo záprah územčistých, 
ale mocných volov s pluhom vo vozíku. 

Také je ráno na Cetiní v najkrajšom mesiaci — v máji. 

No v zime tu bude ťažšie panstvu, prívyknutému k hluku sídel- 
ných miest Sňah zaveje hory a doly, cesty a domy. Čas prichodí 
zabíjať spávaním. Pospolití sa utiahnu k svojmu ohnisku, lebo ani 
tunajšie domy nie sú bárs skvele k zime zariadené. Ohnisko i tu 
zaujíma pol kuchyne, na nom lavice a klady, kde môžeš pohodlne 
sedeť. Tu tečú rozprávky o dávno i nedávno minulých časoch a 
príhodách — to sú katedry národného dejepisu, ktorý tu nenie 
tak ďaleký a mrtvý, ako dejepisy naše. To sú katedry národnej 
piesne a bašty starých, dobrých tradícií. 

Po káve, keď som si zapálil, zastal predo mnou človek velmi 
zanímavý. Nesiaha mi ani do pása, zato má ruky vyvinuté ako 
ktorýkolvek mocný chlap; i hlava je veliká, ako pri normálnom 
človeku. Iba nos v sedle je prelomený a spodok vyvrátený nahor. 
Ináč sa nevidí žiaden druhý príznak kretinstva alebo ktorej telesnej 
vady, ktorá by bola zarazila normálny vzrast tohto človeka. Fúzy 



93 

má marciálne, i každú cbvífu hladí ohromnou rukou túto jedinú 
vec, na ktorú môže byt hrdý. Kabát má našský, ostatok je kroj 
národný. 

„Dobré ráno, pane!^ pozdravuje, dotknúc sa piestom čiapky. 
Rukou sa podoprel o bedru. 

„Bože daj!*" ďakujem ja. 

„Ako sa máš, pane?^ 

„Nuž len tak pomaly. A ty?" 

„Nuž hla — vidíš." A sklopiac očí akosi haiíblive, že mi ho 
až bolo lúto, pohodí] plecom. „A ako ti žena?'' pýta sa ma. 

„Ja ženy, braté, nemám." 

„A otec?" 

Takto sa ma vypýtal na celú rodinu, a keď počul, že „nemám", 
vždy akosi zasmútil. A keď sa dozvedel, že som ich toľko a tofko 
nevidel, to sa mu zdalo nemožným. 

„A čo — chodíš vždy po svete?" zvolal udivený. „A čo pre- 
dávaš?" 

„Nepredávam nič." 

„Tak si boháč. Angličan na príklad." 

„Angličan som nie a boháč tiež nie bohvie aký velký." 

Teraz už pokrútil hlavou a zamyslený hladí do zeme. Iste môj 
život sa mu predstavil ako akýsi čudný problém a on probuje lámat 
si na Ďom hlavu. Pozeral som nan s veselým úsmevom, čakajúc, 
čo to on povie. Konečne podvihol hlavu, pozrel na mňa a už mu 
oči zasvietily. Ale zrazu ich odvrátil a premeneným hlasom, ako 
človek, ktorý sa odhodlal premenil rozhovor, pýta sa: „Či máš 
cigarettu, pajie?** 

„Tu máš. A ako ti je meno?" pýtam sa ho teraz už ja. 

Povedal mi akési meno; myslím Luka. Cigarettu zapálil, dym 
odfukuje 8 velikým pôžitkom. A stojí. 

„Či si raňajkoval?" pýtam sa ja, použijúc bežnú frasu na na- 
šich ostrovoch. Neviem, prečo práve na raňajky kladú tolikú váhu. 

„Nie ešte," odpovedá chvatne, a oči sa mu svezú na dievčenský 
ústav v zrejmých rozpakoch. A stojí... 

Tu sa mi situácia rozjasnila. Gospodar zabránil žobrat. Ostatne 
toto nenie žobrák precibrený. Policie nevidno, zákaz gospodarov 
nemôže ho v tomto okamihu hatif. No s neho padla i na mňa 
akási ostýchavosf. Bolo mi fažko len tak pohodif mu krajciar. 

„Ani si sa neoholíl," začal som s druhej strany, ukazujúc um 
dost veliké struisko na brade. „Varí nemáš brítvy!" 

„Ja sa sám nebolím,*' ríekol tak vážne, že som sa nemohol 
zdržal smiechu. 

„A koľko sa platí za holenie?" 

„Päť soldov." 

„No — choď, ohoľ sa: tu máš ešte za druhý i*az. A podal 
som mu šesták i päC krajciarov. Peniaze držal chvíľku v dlani, 
potom ich pustil do vrecka s takým dôstojom, ako špauielsky grand. 
A stojí a vypytuje sa ma: kto som, odkiaľ som, kam idem, a ko- 
nečne zasalutoval a vzdialil sa vážnym krokom. Kto by nás bol 



94 

pozoroval oboch, bol by zrejme videl, že ja som bol natešenejší, 
že sa mi podarilo tak šikovne prestúpit gospodarov zákaz, než on, 
ktorý mal z toho i malú oročku. 

Siéli i páni vyslanec a dr. Č. Velmi som sa zadivil, že sú 
ešte na Cetinf. Myslel som, že v túto hodinu budú dakde okolo 
Negušov. No zdá sa, že tolo opozďovanie majú všetci Pražania 
v krvi, i zabúdanie v ceste všakových kúskov z batožiny. No to 
nepatrí sem na Čiernu Horu. Vzdor opozdeniu držali sa ako Tudia, 
ktorí stačia. Vypili kávu so znamenitým chlebom a maslom, a po- 
píjali vodu, ktorá je až mutná od veľkého obsahu kyseliny uhličitej. 
Vodu čerpá celé mesto zo studne, vlastne z vodovodu, ktorý ju 
dováža z ďalekých vrchov. Vzdor tejto ceste dlhými vodovodami 
voda je čerstvá, chutná a bohatá na kyselinu uhličitú. 

I ulica počala oživovat. Tu prebehne slúžka s krčahom na 
studňu, ktorá je skoro pred samým hotelom, tu professor s knihami 
pod pazuchou hrnie do „biljaru'', alebo do ženskej gymnásie. Tu 
hodnostár pod slnečníkom kráča vážnym krokom do úradu. Zas 
akási guvernantka v čiernom vodí chlapca a dievčatko na rannú 
prechádzku. Obe deti sú ani malé hračky v ich čistom, chutnom 
národnom kroji. Konečne sa vynorila z ktoréhosi dvora i postava 
pána Vimra, s čiapočkou nad uchom. Šabľa mu je skrytá pod (až- 
kým kepeňom, tej istej fasony i farby, ako kepene officierov ruských. 
S národným krojom snáša sa taký kepefi dosC divne, aspoň kým 
privykneš. 

Keď pán Vimr prišiel pred hotel, nastala trma-vrma. Sluhovia 
snášali kepene, plášte dolu, i nezbytný fotografický apparát dr. Č. 
Druhí odbehli po proviant, iní dovádzajú kone pod sedlom i „sa- 
marom" — sedlo, na ktoré sa môže naložiť bremeno. Potrvalo dosť 
dlho, kým naložili na samare muníciu a batožinu; konečne vysadli 
i páni. Kone sú nie práve nebezpečné. Pánu vyslancovi som spo- 
menul, aký by urobilo eifekt, keby na takomto koni prijazdil na 
šibrinky Sokola pražského, alebo na slávnost prvého mája vo 
Stromovke. Keď spoločnosť odišla, pred hotelom zavládlo úplné 
ticho. 

A predsa tá tichost nenie tak úplná. Z ústavu zavznieva piano 
a spev, chúlostivý, nesmelý. Necvičené hlasy chovaniek vystupujú 
a sostupujú C-dur škálou so zúfalou jednotvámosCou. Aké to teraz 
múky za umelecký pôžitok predošlého večera! 

Otvorila sa i pošta a ja odišiel telegrafovat do Kotora, že 
druhovia sa vracajú. Kartu na dostavník som naložil Tomicovi, 
nech ju kúpi. 

Keď som sa vrátil z pošty, už sa neozýval spev z ústavu. Zato 
hneď za múrom dupocú kroky chovaniek, ako ich učiteľka učí v po- 
chode. Pritom kommanduje ostrým hlasom : „A-din! Dval Adin dval" 

Keď sa tôňa pomaly privliekla až ku stolu, Tomica ma pozval 
ua ,.zajutrak". Zajutrak tento bol tak dôkladný, že mohol kedy- 
koľvek prijat i meno obeda. Ačpráve sotva minula desiata, ja som 
si predsa len poradil i s týmto prehojným požehnaním. Povedomie, 
že do večera sotva sa k čomu dostanem, a potom čerstvý horský 



96 

vzduch, účinkovaly tak» že som si s pečienkou poradil. Vyplatil 
som účet a sišiel pred hotel. 

Pred odchodom diligencie nastala okolo pošty trma-vrma. Jedny 
dostavníky prichodia, tu z Rjeky, tu z Kotora, a druhé sa hotujú 
na tú istú cestu. Okrem cestovateľov je hŕba sveta, ktorý odpre- 
vádza cestujúcich, alebo čaká na poštu z Podfíorice a Kotora. 

Dostavil sa i môj cetiilskv protektor. Lúči sa so mnou tak 
srdečne, ako by sme sa od rokov poznali a boli najlepší priatelia. 
Odovzdáva mi lístok na svojho priateľa v Podgorici, v ktorom ma 
akiste mu odponiča. Ja som ho prijal s povdačnosťou, bái*s vyznám, 
že by bol radšej cestoval „na svoju piisí*', než takto z ruky do 
rukj*. Nasledovala celá hŕba dobrých rád a upozornení, kde a ako 
sa mám držať. A môj protektor ma musel konečne nechať, odvolaný 
svojím úradom. 

Postillion zatrúbil raz, dva... 

Ľudí sa nahrnulo, ako by mal vyjachať najmenej osobný vlak. 
Medzi nimi poznávam dakolkých z včerajších perjanikov zpod lipy. 
Obstali jednoho druha a ako vidno, lúčia sa s ním, bozkávajúc u 
objímajúc ho. On zronený vsadá do dostavníka. Oni obstali koč 
i vchod do neho. Kíiždý usiluje sa mu preriecť úprimné, utešené 
slovo. 

„No nič' to — ved ty zas prídeš !"* 

„A čo sa, boga ti, strachuješ?" A pod. 

Pomedzi nich sa predral ku dostavníku i akýsi hodnostár v lako- 
vaných čižmách. Bielu mocnú ruku položil mu na plece. „Dávaj 
si pozor, synko I" napomína ho láskavé. „Vráť sa zdravé. A pozdrav !" 
A vybozkával sa s ním srdečne. 

Mladíkovi sa zaleskly slzy v očiach a malomyseľne ovesil hlavu. . . 

,,A kto ide ešte? ' pýta sa hodnostár hlasom, ako by koraman- 
doval najmenej brigádu. 

„Oni tamto, zdá sa mi," odpovedá postillion dosť skromne, 
hodiac okom na mňa, ktorý čakám, kým ten svet trochu odstúpi, 
že sa vtiahnem do diligeucie. 

„A kam ideš?" pýta sa ma hodnostár hurtovne a hľadí na 
mila, ako by ma chcel na zajutrak obriadiť. Prezrel si ma pritom 
o<l hlavy do päty a ked i s tým bol hotový, vysadlo mu nesmierne 
opovrženie na tvár. 

„Do Niksiča," odpovedám nie bez indignácie a hľadím mu tiež 
ostro do očú. 

„Budeš mať spoločníka do Niksiča," zvestuje tam tomu v dili- 
gencii. Ale akým tónom hovorí s ním ! Myslel by si, že to nie ten 
istý človek. Potom sa obrátil ko nme, zase tak ako prvej, i pýta 
sa s tým istým opovržením: „A čo si ty? Kampioništa?" 

Usmial som sa, že mňa držia za človeka, ktorý je i mne v c(^ste 
najprotivnejší, za reisendera. Počal som i chápať, prečo si ma pre- 
hliada tak opovržlivé, a hnev sa mi zaraz utíšil. 

„Nie,** odpovedám ja. „Ja som doktor." 

„Boga ti, doktor!" vyriekol s tokým úprimným podivením, že 
sa mi zrazu pozdalo, ako by ja bol svoj diplom našiel dakde na 



96 

ulici a nebol viedol preň za toTké roky celkom systematickú vojnu 
8 osudom a konečne i s prirodzenými nepriateľmi Studenstva — 
professormi. „Pekne, pekne" — pochvaluje ma hodnostár. „A aký? 
Vari jazyčný 1" 

Jazyčným doktorom a myslím, velmi prípadne, rozumel advo- 
káta. A na čele počaly sa mu zas síahovaí vrásky. 

„Medicíny," odpovedám ja. 

„No, to ma teší skutočne. Prečo si hned nepovedal?" A usmial 
sa už cele priateľsky. „No, nech sa ti páči vsadnúť, pane. Treba sa 
hýbaí. No, s Bohom. Odporúčam ti tam toho dnu." A podal mi 
ruku na rozlúčku, bárs som mu nebol predstavený. 

Ysadol som dnu, hodil havelok na predné sedisko a pozerám 
oblokom z truhly, ktorá sa volá diligenciou. Pomedzi svet prebíja 
sa malý člo\iečik a o chvíľu dvíha sa z hlbín mohutná ruka. 

„Sretan put, gospodine!" odoberá sa môj Luka. Tvár mu až 
svieti na slnci, pekne oholená, vyleStená mydlinami. Nikdy som sa 
nenazdával, že tak chytro slúchne a dá sa oholil 

Archa Noemova sa pohla. Môj spoločník vyhol sa z obloka a 
pozdravuje svojich druhov. S druhej strany kýva mi rukou môj 
malý Luka. Prešli sme i popri Zetskom dome a daktorí z perja- 
nikov ešte vždy bežia popri dostavníku a tešia svojho priateľa. Ko- 
nečne pozaostávali jeden za druhým ; zaostalý i domy, a my ostali 
sami. 

Môj spoločník spustil sa na sedisko, nahŕbil sa a hľadí do zeme. 
Tu i tu utre ukradomky slzu, ktorá sa mu tisne do očú . . . 



•M« 



Domov slovanskej cirkevnej reči a maďarské 

zaujatie vlastí. 

Pifie Pavd Krixko. 

(Dokončenie.) 

VI. 

Komu skutočne záleží na pravde a na nestrannej vede, ten, 
skúmajúc miestne názvy, obráti a musí sa obrátit predovšetkým 
ku starobylým a hodnoverným listinám a potom bude pilne skúmaf, 
ako zove prostý ľud v svojom kraji ležiace obce a jednotlivé 
čiastky z ich chotárov. Obzvlášte miestne názvy vrchov, vrškov, 
dolín, potokov, potôčkov a riek, honov čiže ďahov, pastvísk, rolí, 
lúk a podobných chotárnych čiastok sú najspoľahlivejšími svedkami 
a dôkazmi, aký a ktorý ľud im dal ich názvy, bývajúc tam a majúc 
s nimi stále styky, lebo tieto názvy ešte až posiaľ neuspela po- 
hltnút alebo pretvorít ani maďarčina, ani nemčina tam, kde Maďari 
alebo Nemci za dlhšie časy stále nebývali, alebo ich na národ- 
nostnom rozhraní pretvorila tak, že je ešte i teraz jasným ich 
starý, prvotný útvar, ako na pr. v šurianskom chotáre v Tekove 



97 

Balát^ prv Balaio ') dosvedčuje, že znel tento názov pôvodne 
Blato. 

Obzrime si teda pre svoje poučenie daktoré listiny. 

Najstaršiu, na územie medzi Moravou, Dunajom a Hronom 
a menovite na župy Tekovskú, Nitriansku a Komárňanskú, vedia 
toho však i na potisské kraje vzťahujúcu sa listinu znám z r. 1075, 
ktorou za1o2il král Géza L sväto- beňadický kláštor v Tekovskej 
župe pri Hrone. 

V tejto listine ') sú vypočítané nasledujúce miestne názvy : 
Gran (flumen), Borsu (castrum, civitas), Braian (villa), Plesiuicze 
(mons), Kresecz a Kresech (villa), Sarraczka (rivulus), Silona 
(aqna), Feniosaunicza (rivulus), Lima (rivulus), Huni („silva, quae 
bungaríce surkuscher vocatiir**), Baka (villa), Chus (mons). Prestucz 
(rivulus), Scenlleus; (villa), Talmach („villa piscatorum"), Gai (ri- 
vulus), Sulko, Orduksara (lacus), Konachi (villa), Susolgi (terra), 
Tapla (rivulus), Radmera (rivulus), Wydriczki (mons), Sikua 
(terra, rivulus), Tazzar („villa bissenoruni**), Hudwordiensium bis- 
senortim villa, ^) Nitra (aqua), 2armo5 (aqua), Pa^ran (villa), Súri, 
Taina, Fius^ Bilegi, Baluan (villa). Ludan (villa), Semlar (villa), 
Compa (aqua), Saronffilu^ Mikolafalu^ Kokot, Nažal (silva), Ke- 
sielci. Wag (fluvius), Samto (villa), Danubius (flumen), Camarun^ 
Wagetuin (locus), Sitovaiuin (locus), Gegu (villa), TToio^er (piseina), 
Tomowa („de tornowa abbatissa** ), Bichor (civitas), Rikachiartand 
(villa), Firegi (aqua), Geohlu (mons), Zyla^ Žila, Besenendi (ortus), 
Fige (piscina). Pote (vadus), Fireg (vadus), Bocur (fluvius), Uo- 
tuandi (puteus), Dirsidi (puteus). Gunreidi (sepultura), TocímU^ 
Nová Civitas (urbs), Aruch (angulus), Archisti, Tiza (auqa, fluvius), 
Ostrá (piscina), Wolne (piscina), Saruston (piscinaj, Keubi (pi- 
scina), Haperies (piscina), Sulmus (piscina), Ecetona (piscina), Filu 
(piscina), Ertue (piscina), Nandurton (piscina), Zirega (piscina), 
tJztura^ .ffttCK (fluvius), ŕertiíť^rod (civitas t, Cunuton Geghi, Alpor 
(.terra et aqua circa aquam tiza"), Zecum^ Zounuk (civitas), 
Surchuer („idest aqua"), Kurth (villa), Sagi fvilla), Uuger (fluvius), 
Kesekun (aqua), Scilu (piscina). Taká (mons), Sorul (mons), Ku- 
siiza (piscina), Kerektou (piscina), Sokord (piscina), Horgas (pi- 
scina), Halastou (piscina), Feirtou (piscina). Egreš (piscina), Ilo- 
siouer (piscina), Pelu („terra ultra tizam"), Kengelu (aqua), Zecu, 
Lugtha (villa), Uuuri. Zunde (terra), Vetendi (sepultum), Zebeli 
(vallis), Mehr (aqua), Sapi (terra), Cundura (aqua), Curice (flumen) 
Mtlinhalmu (terra), Cartech (villa), Bichari, Turda (castrum) 
Zobuzlon vasar („hungarice"), Benildi („transitus super tizam"), 

• 

') R. 1621. Balato rét. U grófa Károlyiho v Budapešti — egyetem- 
Qtczai palota — nachodiaci sa Bosnyákovský archív: 34, 28 a r. 1696 
„Protom Balaia. Tamže: 28, 20. 

-) Zachovaná je celá v prepise kráľom Andrejom II. r. 1217 vy- 
hotovenom, ktorý sa nachodí v Ostríh. kap. archíve, ladu)^ 9, fasc. 3.. 
nro 3. 

*) Terra Udvard = Dvorníky. 

7 



98 

Curicea (aqna), Grrys (fluvius), Ľuhoz (villa), Ooenucha i Boznucha 
(villa), Geledfíuk (villa), Kerestur (villa), I^lu (super Danubium), 
Chonu. 

O zemiach pri Tise ležiacich hovorí kráľ Géza I. a potažne 
táto listina, že sa nachádzajú v Uhorsku, a vypočituje sťa také 
menovite Meler, Sapi. Pelu^ Sagiy Alpar, Chorú, Tireg;^) o ma- 
jetkoch v Tekove, v Nitre a v Komárne to nehovorí, ačpráve ležaly 
i tie v terajšom Uhorsku. Prečo tak? Iste len preto, že v jeho 
casiech hranice dnešného Uhorska ešte neboly totožné s jeho teraj- 
šími hranicami, alebo chcel označiC výrazom m hungaria kraje 
Maďarmi obývané, kdežto v Tekove, v Nitre a v Komárne na 
územiach benadickému kláštoru darovaných Maďarov ešte nebolo. 
Inej rozumnej príčiny a odpovede si myslet nemožno. 

Doslovne podané tieto miestne názvy vzťahujú sa z jednej 
čiastky na územie dolno-tekovské, dolno-nitrianske a horno-komár- 
ňanské, teda na územie i vtedy i teraz slovenské, z druhej čiastky 
však na kraje potisské, už vredy Maďarmi zaujaté, a na Sedmo- 
hradsko. 

Nás zaujímajú teraz len pridunajské kraje, ačpráve nachodíme 
i pri Tise miestne názvy slovanské i ludí. majúcich slovanské mená, 
ako sú v tejto listine spomenuté Deucha (= Devča, stotník;, Beche 
(= Beča) a jeho brat Drusba (= Družba), Tergud {= Trgút, Trhút), 
Zerfn (strážca krúlových koni), Bocz (= Bôc, udvorník), preto si 
obzreme bližšie len tie prvšie názvy. 

A tu nachodíme v terajšej Tekovskej, Nitrianskej a Komár- 
ňanskej župe: 

a) obce: Brajanice-) Knezeč, Tlmač^ Kováči čiže Kosarovce 
TesárCy Bešeňov, Pogranicey Šarovce, Tajná, Bilag, Balvan, Lada'- 
nice. Zemľáre, Šiarovce a či Žiarovce^ Miktda, Kokot (z: Kohút) *) 
Kostelce, *) Komárno^ Voznica, Hlinnik a v maďarskej forme Bárs 
(slov. Tekov), Buka (slov. Pukanec), Szôllôs (slov. Rybník) a Ke- 
resztúr (slov. Svätý Kríž); 

b) vody: Hron, Šaracká, Žitva, Štiavnica, Lišna, Prestúé, 
Háj, Teplá, Radmiera, Žikva, Trmaš, Kompa, Váh, Dunaja Vojoier 
a do maďarčiny preložené Čertovo Blato (ôrdôg sára); 

c) vrchy : Plešivica, ^) Hont, hora zvaná po maďarsky Szurkos- 
eser := smolnatá čerina, dubina, alebo — ako zovú takúto dubovú 
hoi*u v Novohrade a v Honte a možno i inde, cerina, ^) Chus, 
Vydriéky^ Navzal: 

d) zeme a hony (ďahy): Šašov, Žikva. 

Medzí názvami obce označujúcimi sú dva také, ktoré znejú 

') „In supradicUs terris in hungaria'' etc. 

^) Táto Qž dávno viac nejestviye. Ležala dakedy pri Hrone poniže 
Beňadika. Neznat, kedy zahynola. 

^ Dnes už Párkány v Ostrihomskej žape. 

^) Dnes po maďarsky Kesztôlcz, v Ostrihomskej župe. 

^) Pri Blatnici v Turci je vrch Flešovica, 

*) Srovnaj obec Cerovo v Honte. 



99 

iuáce v slovenskej a ináíe v maďarskej reči, a tieto sú Tekov = 
Barš a Rybník zi SzôUôs ; tretí názov Keresztúr je prekladom slova 
krii a štvrtý, totiž Kosárovce = Kovácsi, je len zdanlivé dvoj- 
rečovýra názvom, lebo sú obe slová slovenské, a túto obec nazvali 
Slováci Kosarovcaroi, lebo sa tamejší ľud zabýval tým, že zhoto- 
vúval, kul kosy, článok to pre roľnícky kraj veľmi dôležitý, a Ma- 
ďari jej dali názov Kovácsi preto, lebo tiež znali, že v tej obci 
bývajú kováči; Maďarmi užívaný názov tejto obce označuje teda 
kováčstvo vôbec, slovenský názov však iba špecifíčne jeden druh 
z kováčstva, tak, ako sú i klinčiarstvo, nožiarstvo, u Nemcov Huf- 
schmied, Zeugscbmied, Messerschmied iba isté, špecifičné druhy to- 
hože remesla. 

Akože si však vysvetliC názvy Tekov z= Bárs a Rybník = 
Szôllôš? 

Ja nachodím kľúč k tomu v analógiách iných miestnych názvov. 
Poviem príklady. 

V tatárskom plene zahynutý medzi inými i tekovské obce 
Kopemicn, Lúčky a nitrianska Ťužina a potom ležaly ich chotáre 
za dlhý čas úhorom, pusté, ale názvy sa udržaly stále v susednom 
slovenskom lude. Po čase došli do týchto krajov Nemci a zaujavší 
tie pusté chotáre, pozakladali tam poznovu obce i neznav.sí ich 
pôvodných názvov, lebo sa nemohli dorozumeC so susednými Slo- 
vákmi, daly im názvy nové Deutsch-Litta, Honneshäu, Schmiedshäu, 
Kopernickí Nemci počuli, že sa zove susedná slovenská obec Lutila^ 
vzali teda jej názov v tvare Litta do svojej reči a použili ho i 
pre svoju osadu, ale začali zvať túto svoju obec k vôli rozdielu 
Nemeckou Lutilou, Deutsch -Littsí, a susednú slovenskú dedinu 
Windisch'LittR = Slovenská Lutila a tak zovú obe tiero obce až 
podnes. Avšak lúčanskí a tužinskí Nemci dali svojim osadám celkom 
nové názvy dľa náčelníkov Jána (nem. Hanns, Honues) a Schmieda, 
ktorí ich ta boli doviedli. I maďarčina podržala staré názvy 
Kapropcza^ Lúcska^ Tuesina. 

Takto si vysvetľujem i názvy Tekov, Rybník a Bárs, Szôllôs, 
I Tekov a Rybník musely spustnúť, a síce málo za tým, ako sa 
boli dohrnuli do Uhorska Maďari, a obyvateľstvo týchto obcí potkal 
asi taký osud, ako pozdejšie Koperničanov, Lúčanov a Tužincov, 
totiž že vyhynulo až do nohy. Ale spustošené obce zaujali potom 
Maďari a neznaváí ich drievnych názvov, dali im nové Bars^ Szôllós, 
kdežto u susedného slovenského ľudu i staršie až podnes sa udržaly. 
Tekovu prilepili pozdejšie Nemci názov Pessenburg; prečo? to si 
neviem rozumne vysvetliť. 

Miestny názov Baka je nie iné, ako maďarský tvar sloven- 
ského názvu Pukan, Pukanec. 

• Vody, vrchy a zeme označujúce názvy v Gézovej listine, vy- 
počítané na hontianskom, tekovskom a nitrianskom území, sú von- 
koncom rýdzo slovenské, lebo v názve Fenio-Saunícza je slovo 
fenyú iba jednoduchým prekladom slovenského slova jedľa, slúžiť 
majúcim za rozdiel tohoto potôčka od Bukový Štiavnice pri te- 



100 

rajšej Novej Bani, a Orduksara (= ordog sára) je tiež len pre- 
kladom, zhotoveniam día slovenského názvu Čertovo Blato, 

Všetky tieto názvy, i obecné, i vodné, i iné svedčia zrejme, 
že eš(e i koncom jedenásteho storočia, teda asi o dvesto rokov 
po príchode Maďarov do Uhorska, bývali v dolnom Honte, v dolnom 
Tekove, v dolnej Nitre a v hornoni Ostrihome i v hornom Komárne 
až po Dunaj Slováci. Ináče si nemožno predstaviť, ^e by sa boly 
tam udžaly všetky ich miestne názvy. Kde pozdejšie bývali Nemci 
za dve storočia, tam máme ešte i dnes hony, vody, vrchy, stráne, 
doliny atď. pokryté nemeckými názvami a len výnimečne zachované 
tu i tam i staršie slovenské názvy. A to isté vidíme i pri obciach 
cez storočia Maďarmi obývaných, ako na pr. v Šuraniech, kde sú 
všetky chotárne názvy okrem Balát a MahoJa (=: mohyla) maďarské. 
V listine z r. 1085 toho zjavu niet a to je velmo poučným sve- 
dectvom, ze tie kraje obýval Ind slovenský. 

Porovnáme-li túto skupinu miestnych názvov s tou druhou 
skupinou pri Tise, o nejžto krát (léza I. hovorí, /e sa nachádza 
„in Hungaria" (= v Uhorsku), nuž nám musí na prvý pohľad na- 
padnúc veľký rozdiel medzi oboma týmito skupinami, lebo nielen 
to, že v prvšej panuje až na maié výnimky slovenčina, vyznieva- 
júca a vyčnievajúca jasno i z maďarskoch tvarov patričných miestnych 
názvov, ale obzvlášte tá okolnosť, že sú v druhej skupine i názvy 
pojediných obcí, i zemí. i rybníkov a iných vôd až na nepatrné 
výnimky i v kmeňoch i v slovotvorných príponách rýdzo maďarské. 
l>^mto už možno uveriť, že na tomto území bývali už od dlhšej 
doby Maďari a pozakladali i viaceré nové osady i opatrili ich 
zo svojej a nie z inej reči vzatými názvami. I tu síce nachodíme 
obce, zvané Novu Civifas^ Cernigrad^ Zoumik (= Solník), Ijugta, 
Cartech (z=: Kazteč), Turda (= Tvrdá), Zobuzlou (= Sobesiav) a 
Duboz (rr Dubovec alebo Dubovce), a vody Tisa, Ostrá i Uztura 
(maďarský tvar z Ostrá), Eceiova, Zirega, Cundura (=: Kundra), 
Ctirice a Curicea (=z Kuriča, Kuričná) a Crgs (= Križ, teraz Kôrôs), 
ale tieto možno považovať iba za staršie, tu byvším slovanským 
obyvateľstvom utvorené a od neho Maďarmi v dedictvo prejaté 
názvy. Že bývali ešte i v tej dobe i Slovania medzi Maďarmi, to 
dokazujú vyššie udané osobné mená. 

V druhej listine, vystavenej r. Uôtí ostrihomským arcibiskupom 
Martýriom, ') sú v Nitrianskej župe spomenuté obce Ľ>vorany (duor), 
Siladice (súlad), Lopašov (lopas), 1/everice (neuerci, dnes po mad. 
Never), Neinčice (nemcyc). Slatinka (Zaltinc, tiež jej niet). Čierna 
(chirna, tiež jej už niet), Koleúa^y (colunch), Vydrice (eidrici, 
tiež jej už niet), Jalanova (Jeleň, teraz Sf/m-falva), Černice (černie, 
už nejestvuje), Brané (brcmen), Málanta (teraz samota), Ripňany 
(Ripin), Šurany (Surnn), Otrokovce (otroč), Sokolovce (poscolou), 
Tímáčik (Tulmacic), Boleslavce (bolosloi), Brodrince (brodrihc), 
Pta (pta), v Tekovskej župe Beladice (belad) a Biľag (belep) a 
v Hontianskej župe Nicky (Nek), Plaštince (plast, dnes Palást). 

') Ostr kap. archív: 67. 1, 1 a Fejér: 11. 140.) 



Kamenica (Kamence), Badín (badía), Turovce (Tur), Sebechleby 
(Scebechleb). 

Tretia listina, vydaná týmže arcibiskupom Martýriom r. 1156 ^), 
obsahuje v sebe nasledujúce miestne názvy : Bisfuč, potok, VUkovce, 
obec íiiitc a vitki, Bosn^ obec, Kumpa, potok, Bratka^ obec a 
Levice (Leua), obec. 

V štvitej listine, pochodiacej z r. 1165^) sú spomenuté Ohedicc 
(Edeci) a Slepčany (Selepchen), obe sta „praedium" =: kopanice, 
alebo lazy, stošky, folvarky. 

V listinách z r. 1219 a 1222 pochodiacich a vzCahujúcich sa 
na sebechlebský chotár v Honte'; naznačené sú Blúdovce (Blonduch, 
Blondich) a Hont (Hunt) hrady, Zeregna a Plesivica (Plesca) 
vrchy a Lubuš („lubus palus, Lubus potokh"j, Lúzna („Luzna 
pothok"), Medzný Potok („meges potach, Meges pothok" > a Mláka 
(lagku) vody. 

Listina z r. 1234*) vykazuje v slepčianskom chotáre horu 
Háj („wlgariter Moys Gaya") Mojžišov, Žitva, Choča (Hecha) 
a Trnča (Terenche) potoky a Hyndice (hinnd) i Slepčany (Ze- 
lepcben) obce. 

Mohol bych ešte hodne dlho pokračovat v takýchto výkazoch, 
totiž sdelit a vypočitovať slovenské miestne názvy, nachodiace sa 
v hodnoverných listinách z doby pred tatárskym vpádom a vo 
väčšom množstve po roku 1241, avšak myslím, že bude dost i toho, 
čo som posial sdelil, a že sa môže z toho každý človek presvedčiť, 
že býval v tých krajoch stále ľud slovenský i potom, keď prišli 
Maďari do Uhorska. 

ľosial spomenuté listiny a v nich obsažené názvy vzfahujú 
sa v.šetky na kraje, ležiace budto na terajšej národnostnej slovensko- 
maďarskej hranici, burfže nie ďaleko od nej vzdialené, teda je i 
celkom prirod/.enou vecou, že sa nachodia v týchže listinách zavše 
i čisto maďarské miestne názvy. Tieto sú dôkazom, kde bývali, 
počnúc od jedenásteho storočia až po tittársky vpád, Maďari, ako 
svedčia naproti tomu slovenské miestne názvy o slovenskom oby- 
vateľstve. 

Na kraje severnejšie le/iace a menovite na župy Trenčiansku, 
Turčiansku, Zvolenskú, Severo-Hontiansku, a Novohradskú vyše Ipla, 
ako i na stolice za týmito sa nachodiace, totiž na župy Oravskú, 
Liptovskú, Spišskú, Šarišskú a Malohontsko-Gemerskú vzťahujúcich 
sa listín niet pred ktmcom dvanásteho storočia a tak je ani ne- 
možno posbieraC i tamojšie miestne názvy z tých časov. 

Ako ďaleko znali Slovensko Maďari v prvej polovici jedenásteho 
storočia, ovšemže nio všetci, lež iba na kráľovskom dvore, o tom 
nás poučuje zemevid, dobropovestným maďarským dejezpytcom a 



h Ostr. kap. archív: 40, 3, 8 a Fejér: IL 13h. 

^) Ostr. kap. archív: 9, 1, 1 a Arp. új okmánytár: VI, 104. 

^) Ostr. kap. archív: 15, 2, 1 a 15. 2, 3. 

*) Tamže: 9, 2, 5. 



dejepiscom di*. Júlom Paulerom zhotovený a Uhorsko z r. 1038 
vyobrazujúci. *; 

Tento muž sosbieral (neviem, odkiaO všetky toho času známe 
obce a vypočítal ich takto: 

a) Západne od V'áhu v Požúňskej župe Pošúň (mad. Pozsony, 
nem. Pressburg), Bolnmice (Bagan, maď Bohunicz), Brestovany 
{BristeHy maď. Bresztováu), Krupina (Knimhd, maď. Korompa, 
nem. Krupa), v Nitrianskej župe Negyed (teraz už nejestvuje), 
Farkašj (Farkas, maď. teraz Farkasd), Siladiee {Saladis, maď. 
Szilád), Bin (teraz už nejestvuje), Madunice (Medencz, maď. Ma- 
Hunicz), Krakovany (Krako, maď. Krakován), Orviš^e {Rivis, maď. 
Orvistye) a v Trenčianskej župe Brána {Braňa, „poita vegni", 
teda krajinská hranica, povyše Trenčína); 

b) medzi Váhom a Nitrou v Komárňanskej župe Szimô (maď. 
teraz Szemô), v Prešpoi*skej stolici Chmeľ (teraz už samota čiže 
pusta), Kimelan (Chmelauy[?|. maď. obec. pri nej Magyar Sok\ 
v Nitrianskej stolici Trnovec {Durnucz, maď. Tarnócz), Veča {Weza, 
maď. Vág-Vecse), Šintava {Semte, maď. Senyte), Bojnická (Baj- 
mocska^ maď. Bajmócska), Hlohovec (Galgouchy maď. Galgócz), 
Koplotovcc (Koplody maď. Vôrôsvár), Baňa (Bania, teraz už ne- 
jestvuje). Močonek (kedysi iste Močentk, ako ukazuje tento názov 
v starých listinách, kde je písaný Muchenlcj Mucheniky maď. Mo- 
csonok), Cabaj {Ceobaj, maď. Czabaj), Kráľova (Králi, maď. Királyi), 
írek (Érig, maď. Úreg; írek = dedictvo =: dedina), Norovce (Honor, 
uíaď. Onorig), Šišov (Sisso, maď. Sissó), Nitra (Nitra, maď. Nyitra), 
Šarlušha (Sarhtsca, maď. Sarluska), Nad Lány (Nadlani, maď. 
Nadlány), Borčany (Borgan, maď. Borcsány), Račka, Bačky, Itačice 
(Racsicz^ maď. Racsicz), Koettrice (Kozurau, maď. Koczúr), Bojnice 
{Bajmoch, maď. Bajnócz) a v Trenčianskej župe Beckov {Bolondouch, 
maď. Beczkó; že sa zvala táto obec po slovensky prv Blúdavce 
alebo BlúdoveCy na to poukazuje jej starodávny názov Bolondouch 
= Bolondócz), Nozdrkovce (Nozdrogócz, nmď. Nozderkócz). Trenčín 
(Trechen^ Trmcheti, Trinchen, maď. Trencsén), Dobrá (Dobrou, 
maď. Dobra), Latkovce (ÍAttk, maď. Latkócz) a Radiša {Radsicz, 
maď. Radissa); 

c) medzi Niti*ou a Žitv.u v Nitrianskej stolici Sanctus Ipol 
(kláštor, maď. Szent Ipoly ; teraz už nejestvuje), Dráiovce (Drazey, 
maď. Darázsi). Lefantovcc (Elefant, maď. Elefánt), Nováky (Nouak, 
maď. Novák), Prievidza (Previgyan, maď. Privigye), Janikovce 
(Ewnu^ maď. Emôke), Hmčiarovec (Grincsa, maď. Gerencsér), 
Pogranice (Pogran, PograUj maď. Pográny), Sobor (Zobor, Zobur, 
maď. Zobor), Gýmeš (Ghimes, maď. Ghínics), Zire, maď. Zsere) a 
v Tekovskej žu|>e Kostolany (Kosztolany, maď. Kosztolány); 

d) medzi Žitvou a Hronom v Nitrianskej župe Vajka (Vakaj, 
maď. Vajk), v Tekovskej župe Nevidzany (Neieicz, maď. Néved), 
Várad (Varad, maď. Várad) a Tekov (Borsu, maď. Bárs) a v Ostri- 

■) TOľténehni iskolai atlasz. Budapcst. 1898. List 9. 



homskoj župe Čenka ( Chenka, maď. Csenke) a Bínovce {Beni^ macT. 
Bény); konečne 

e) pri Ipli južne Hont {Hunty maď. Hout) a ešte južnejšie 
Novohrad (Neugrad. maď, Nógrád) i východne od Rimavy Gemer 
(Gumnr. mad. Goraôr) hrady. 

Horaá čiastka terajšej Trenčianskej župy, počnúc od Trenčíua, 
ako i Tekovskej povyše hradu Tekova, z Hontianskej a z- Novo- 
hradskej severne od Ipľa a celé terajšie župy Oravská, Liptovská, 
Spišská, Šarišská, Abaujská, Tornauská, Zemplínska, Malohontské- 
(iemerská. Zvolenská a Turčianska, bo!y dla svedectva tohoto zeme- 
vidu na kráľovskom dvore známe iba sťa vrchy a lesy; ani jednej 
jedinej obce, tým menej rieky alebo iného mlestopisného predmetu 
neznali na celom tom území onodobní Maďari. A prečo V Lebo tu 
Det)ývali a tadialto nechodievali. 

Avšak i tieto kraje neboly pustými; neboly iba samými horami 
a divými pustinami. I tu boly obce a žili v nich ľudia, pravda 
nie Maďari, ale Slováci. 

Eduard Windakiewicz, bývalý banský merník vo Vindšachte 
pri Štiavnici, skúmavší staré banské práce v Štiavnici a v Kremnici, 
vypočítal a určil na ich základe, že štiavnické baníctvo siaha zpät 
až do siedmeho a kremnické až do šiesteho storočia;^) on určil 
vek pre kremnické baníctvo na základe dla baíiských prác von 
z Kremnice sa nachodiacich. nemavší ani tušenia, že sa tutejsie 
baníctvo započalo nie tam, kde ho teraz vidíme, lež tam, kde dnes 
už leží samo mesto Kremnica. Keď sa však vezme i toto územie 
do povahy, nuž svedčia tieže starodávne banské diela, že v Krem- 
nici muselo jestvovať baníctvo už vtedy, keď sa narodil Kristus 
Pán, teda dávno pred príchodom Maďarov do Uhorska. Kde však 
bolo baníctvo, tam museli bývat i ľudia. A Kremnica leží v hornom 
Tekove, Štiavnica v hornom Honte ďaleko od Hrona v dolinách 
luedzi vysokými vrchmi. Keď však boli ludia pri týchto baíiach, 
iste museli bvvat i v pohronskej doline, lebo tá je hlavným údolím 
a len ním mohli sa dostať niekedy i do Kremnice i do Štiavnice. 

ľtolemäus, živší v druhej polovici druhého kresťanského 
storočia, vypočitujúc národy južne od Baltu bývajúce, udáva medzi 
nimi i Oravcov a Turčanov'-), znal teda miestne názvy Orava a 
Tnrec, bez pochyby potoky, lebo dľa potokov a riek dáva zavše 
názvy i iným národom. A tieto názvy, Orava, Turec^ udržaly sa 
až po dnešný den, čt) by nebolo bývalo možné, keby neboly 
byvaly stále obydlené tieto kraje. 

Nad Sielnicou, dedinou to neďaleko Zvolena ležiacou, vídať 
ešte i dnes starobylé, ohňom stavané kamenné hradby, aké sa 
ponacbodily na viac miestach a boly vedecky preskúmané v Čechách. 
Vedecké tieto výskumy dokázaly, že také stavby siahajú zavše až 

') sJabrbUcher der k. k. geologischen Reicbsanstalt.^ Wien. 1866. 
Svázok 16, sošit II, str. 219 -224. 

') Vidz o týchto veciach Slo\. Pohľady, ročník 1892, str. 725 
a nasledujúce. 



do štvrtého predkresfanského storočia. Sielnické rumy ua kopci 
Zámok zvanom teda tiež svedčia, že neboly tieto kraje, totiž Zvo- 
lenská župa, pustými už na začiatku kresfanského veku, 

A to isté dosvedčujú i početné nálezy kamenných, bronzových 
a kosteuých nástrojov a šperkov vo všetkých tých župách, ktoré 
sú znázornené sŕa pusté hory na spomenutom zemevide. 

Ale nám tu ide hlavne o to, aby sme sa dozvedeli, či 
v týchto stranách bývali Slováci í prv i vtedy, keď došli z Ázie 
do Uhorska Maďari. 

Odpoveď a jasné poučenie v tomto ohlade poskytujú nám 
miestne názvy, ktoré žijú v ľude a s ľudom tieto kraje obývajúcim, 
prechádzajúc ústne s pokolenia na pokolenie už od vekov veľmi 
dávnych. 

Vezmime si ua pr. Bábin a Babiagura (v Orave), Bábina 
(v Spiši a vo Zvolene), Bubinec (v Gemeri), Babindol (v Nitre), 
Pravno (obce v Turčianskej i v Nitrianskej stolici; lat i maď. Próna; 
Pronus = Perún, Prono), Pravenec a Lclovce (obce v Nitrianskej 
stolici. Perún, Lei, Po'.el, pohanskí bohovia), Nokle (hony čiže ďahy 
v Háji a v Belej v Turci), Čiertai, Čertovica, Peklo, Pekelník, Žiar, 
Žiarec, Dievčia Skala, Havran-Skala (takmer v každej slovenskej 
župe na viac miestach), Turiéky (obec v Novohrade a vrch pri 
Banskej Bystrici vo Zvolene) a podobné, na pohanskú bohoslužbu 
poukazujúce názvy a na prvý pohľad vidíme, že pochodia ešte z tých 
vekov, keď tu bývali a dali týmto miestam takéto a podobné názvy 
naši pohanskí predkovia. 

Alebo si povšimnime miestne názvy Bobrov (v Orave), Bobrovec 
(v Liptove), Bobrovnik (v Liptove a v Trenčíne), Tura a Turolúka 
(v Nitre), Tumá a Turovo (v Trenčíne), Turec, Turček, Turany 
(v Turci), Poturnú, Turík, Turíček (v Liptove), Turník (v Spiši), 
Turina (v Šariši), Turňa (v Torne). Turčok a Turnava (v Gemeri), 
Turecká a Turová (vo Zvolene), Turopole (v Novohrade), Turovce 
(v Honte) a Zuberrr^ Zubrica, Zubrohlav* (v Orave) : či nebadáme, 
že sú ich kinennii bobr^ lur, subr^ teda slová vyzuamenávajúce 
zverov: bobra, tura, zubra? Tieto názvy dal tým miestam ľud taký, 
ktorý žil vtedy, keď tam spolu s nim žily i bobiy a tury, zveri 
to v našich ki^ajoch iste už dávno, predávno vyhynuvšie. 

A čože povedat o názvoch, ako sú na pr. Lokča, Lupča^ Valca, 
Molča^ Suč't, Sučany^ Liptov, Orava ^ Zvolen, Choé, Urpín, Japfú, 
Brané, Briač, Brána atd., v ktorých síce sú kmeňmi patrne slo- 
venské slová, ale ich smysel je až príliš temný? Či tieto názvy 
nesiahajú ďnieka pred deviate storočie? A takýchto slov je obzvlái^te 
medzi názvami nie tak obce, ako viacej len pojedíné ich chotárne 
čiastky označujúcimi znavnenité množstvo. Utvoril si ich prostý ľud 
a zachoval si ich prostý ľud; ani tlačené, ani písané diela nemajú 
o to žiadnej zásluhy. 

Volf hovorí v deviatom oddiele svojej práce, že sa presvedčí 
každý, kto sa bude niekedy zabývat pilným skúmaním miestnych 
názvov v slovenských stoliciach, že sa Slováci len po maďai*skom 
zaujatí viasti a síce dost pozde sem dosfahovali ; nuž miestne názvy, 



105 

kiOré som, práve vybral z listín pred tatárskym vpádom vystave- 
ných, potom z Pauleovho zemevidu a konečne zo živej reči, svedčia 
o protivnom, a na jeho otázku: „Ki a jovevény?" (:= kto je pri- 
šelcom?) dávajú určitú a jasnú odpoveď, že je ním nie Slovák, ale 
Maďar. 

Dúfam, že sa mi podarilo dokázaf prítomnou prácou, že je 
Slovensko pravlastou slovenskému ludu a tak teda i to, že sú 
Volfove uauky v tomto ohľade nie prácou, nie vedou, ale bezpod- 
statnými tvrdeniami a modernú uhorskú a či vlastne ^maďarskú 
štátnu ideu' s vedeckej strany oprávnil, ospravedlniť a podopret 
snažiacimí sa táraninami. 



Nemilý. 

Napísala Timrava. 

U Mrázovičov ledva stačili sa navečerať, prišiel ženatý Štefan 
Šporinský — malý a velmi nespratný chlapík, sused a priateľ 
Mrázoviča — a zastauúc pred stolom, napínal vyzývavo krátku 
postavu, vyknicujúť konce hustých, tmavých a veľmi pekných fúzov, 
a pozeral vyšetrujúci) na domáceho pána, ako by ten, ač nič nepočul 
ešte, bol protestoval popredku, i zavolal: 

^No, starý, do roboty!" 

Domáci pán sedel na diváni ešte od večere, komótne roz- 
ložený. Pohýbal sa, odložil fajočku na bok za diváň, sadol rovno 
a riekol, úplne oddaný do osudu čo jakého: 

Xo, tak je darmo, darmo. Devušky, kde ste V'' 

Ale nik sa neukázal na jeho zavolanie. Jedna, dcéra Sabína, 
odpratovala zbytky večere v kuchyni, druhá, sestrina dcéra a sirota, 
čo prišla sem letovať, nerobila nič, ale v záhrade \m kvetoch pod- 
perovala sa ružami — lebo tej cieľom žitia zdalo sa byť zdobiť a 
krášliť sa — že akby ešte dnes nejaký hosť prišiel. Domáci pán so- 
sbieral sa teda s dešj>erátuou tvárou — lebo bolo mu najnepríjem- 
nejšie, keď mu niekto rušil sedenie po jedení — a zavolal čez 
dvere do kuchyne i oknom do záhrady, zkade dopočul spievanie 
Anny: 

„Deti, poďte dnu I* 

Najskôr prišla náhlymi kroky Sabína pehavej tváii. (M boka 
hodila pohľadom na Šporinského, majúc obočie stiahnuté. Ona na- 
veky také mala, a utrápené čelo. Žtratila mať zavčasu a starosť 
o dom padla skoro na jej hlavu, i navykla k tomu výrazu tváre a 
myslela, že naveky taký musí mať. Nespýtajúc sa nič, ako by už 
vedela, čo ju volali, šla ku stoličku a, vjtiahnuc priečinok, vyberala 
karty z neho. Druhými dvenui, od hosťovskej, s drzým spevom 
vošla tuho stiahnutá a vvtinteuá Anna, bvstrá a rezká, ako živé 
striebro. Vo v}'krojenej čipkovej blúze so širokými rukávmi ako 
oplecká a na hrdle so skvejúcimi perlami vyzerala veľmi vábne, 



lóé 

najmä ked zdvihla sivé oíi s veľkými bielkami a zasmiala sa ukážuc 
biele lesklé zuby. Piistúpila ku stolu a, nedbajúc o nich, pozrela 
do zľkadla naproti visiaceho vábnym pohľadom, ako by i samú seba 
chcela očariť, a zdržujúc uradostený úsmev, sadla a začala vraveť. 

„Krásne vy tu máte všetko, baťko ná§, krásne. Tá záhrada je 
ako raj. Saba, vidíš, ako som sa podperilaV" ukazuje na červené 
ruže medzi čipkami na jdeci zajiäté, a oči zasvieťa jej, ako by 
riekla: Však som pekná s nimi?... Potom s túžbou si myslela, 
keby ju niekto videl dnes! 

Sabína práve pristupovala s kaitami ku stolu a neveľmi odušev- 
nená od ruží — lesku Aniných očú neporozumela — usmiala sa slabo, 
ako by riekla: „Čo mňa po nich!" Sadla na obvyklé svoje miesto 
proti Šporinskému a hned dala sa do rozdávania tarokov, netrebými 
posunky od akejsi netn)ezlivosti. Totiž jej dnes oveľa lepšie by 
padlo sedeť v kúte izby najdalšej a rozmýšľať. Ráve dne«, keď 
chystala večeru s Dorou, napadlo jej, že za koho asi vydá sa ona, 
ked je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá? Rozdajúc karty, 
stiahla hlavu medzi plecia, zdúdlila sa, že sa jej chudý chrbát vydul 
v červenej \7sivanej blňze, a nechutne obzerajúc svoje karty, chy- 
stala sa, že bude rozmýšľať o tom i pri hre. Ale tu vytrhol ju 
výkrik rezkej Anny, ktorej oči svietily navek>', ako by čosi očakávala, 
volajúcej na vstupovavšieho mladého člov(»ka belavej hlavy, jehož 
zaklopania nepočula Saba. 

„Či šťastie nesiete, či nešťastie?" 

Saba obzrela sa ku dverám a hned vystrela chrbát rovno, za- 
páliac sa. 

„Šťastia, nešťastia?" spytuje sa Anna, veselo shŕňajúc karty, 
ale ked pozrela na klaňajúceho sa a videla jeho tvár bez radosti, 
spamätala sa a pomyslela si: „La! načo som sa prihovorila. . . ten 
nech sa nadúva!" 

Totiž mladý človek Edo Červeň bol synom na vnivoč \7šlého 
boháča a hneval sa na c(»lý svet, nenávidel a nechcel sa ani shovárať, 
že on musel byť notárom a nie bohatým, neodvislým pánom, ako 
jeho predkovia. Chcel sa skvieť, a že to nemohol, vravel, že je 
ztratený človek. Na Anin(» slová iba usmial sa maliciósne a ne- 
riekol nič. Jeho aj interessuje ich hra a oni! On len zato chodí 
dívať sa sem ... To jest on sám nevie, prečo chodí, ale to vie, že 
mu je každý človek protivný. Zastal ku Šporinské^mu, že bude sa 
prizerať, kým ho to neomrzí, ale neriekol slova. Všetci ho nechali 
na pokoji; nech sa nadúva, ked mu to dobre padne! 

„Ktože má vydať?*' spytuje sa Sa)>a, ktorej boly líca dosiaľ 
červené pre ten chrbát, a Čeneň to videl, i bola trocha zmýlená. 
„Ale, pam» Červeň, jmíte pomáhať i ume niekedy!"* ,Ozaj tomu 
som sa nemala prihovoriť!' pomyslí si potom, spamätajúc sa, ked 
ten staval sa, že nepočuje. Jeho aj dojmu takýchto slečien pri- 
hovárania, ked za ním malý túžiť, pozerať dievčatá rodín znatných. 
Zdvihol bradu dohora a tak zpod privretých mihalníc pozrel hnevno 
a opovTžlive na ne, že opovažujú sa ho rušiť. Anna zbadala to a. 



tot 

:ždržujúc samopaáný smiech, zahryzla si do pery. Saba však spýtala 
sa po druhý raz: 

„Kto má \7daťV*'. . . ,Ba ozaj leu kto by si mňa mohol vziať V 
pomyslela si hned potom. 

„Vy ste rozdávali, tak vy nemáte ľ* odvetil jej Štefan Šporinský 
prísnym tónom. Sedel naproti nej ako obyčajne, a, hiyzúc cigaru, 
hladel ponad jej hlavu na stenu. Vôbec držal sa tam nápadne 
slobodne. Sedel celkom nedbalo, vyťahujúc krátke nohy pod stolom, 
jeden laket opieral o kiaj stola, potrhujúc konce hustých fúzov 
drobnou jemnou rukou, pritom mal výraz očí, ako by sa mu chcelo 
prieíiť a aj istý je toho, že sa bude. Ináče on by ani nechodieval 
sem, ale tu domáci pán je takej prírody, že mimovolne núti a 
dobre sa vidí naó sa obrikovať. Opierajúc svoje ostré, ale nápadne 
pekné oči na toho pokojnú a krotkú tvár, čakal, kedy mu príde na 
um, že je on prvý. 

„Xo, vydaj, starý, vydaj!'' poduril ho, vidiac, že darmo čaká. 

„A kto. . . či jaV. . . som myslel" . . . spamätá sa ten a berie 
bielu ruku s holého temena, kde bol si ju založil, ako by sa chránil 
od čohosi. 

„Nuž a kohože by som pozval starým? Do čerta! vedzaspíme. 
Už pol hodina, ako sú karty rozdáte. ** 

„Ba celá!" pomyslí si s opovržením nenávidiaci ludí Červeň 
a diví sa, ako môžu ich karty zaujímať a ako môžu sa dohadovať 
pre ne jedno s druhým. „Ech, dbám ja o to, že ty vieš, že si 
pekná!** pomyslel mrzuté, vidiac, ako Anna, zdržujúc figliarsky 
úsmev, pozrela k nemu, či je ešte nadutý. Schválne pozeral na 
Mrázoviča, ako ten, poobzerajúc svoje kaity, VTavel si: „Tak je 
darmo, ked ja mám vydať !..,'' I \7tiahne od kraja dnUiú, no 
vloží ju nazpäť a vytiahne, čo pri nej bola. Tu rozmyslí si zas 
inak a vytiahne opäť tú piTÚ. Podrží ju v ruke, jiokrúti hlavou 
nad ňou a složí kartu na stôl. 

^Báťko, haha, báťko, vy máte hrozné trá])enie!'' zasmeje sa 
mu Anna a zatielska rukami oduševneno. Totiž jej teraz všetko 
zdalo sa krásnjín a radostným a jej tvár, s túžbyplnými očima, ako 
by očakávala čosi veľkolepého, len tak jasala. Červeň, uvidiac jej 
dobrú vôľu, rovno spustil oči na ňu, udiveno pozrúc, ako by vravel : 
«To nepochopujem!"*. . . Šporinský videl, že Mrázovičovi páčila sa 
radosť nad ním, a podiážil sa nesmierne. 

„Xerozmýšiaj tolko!^ zavolal. 

„Štyri, päť... fikrmeute. . . I" domáci pán vyzdvihol zmužile 
ruku s kaitou, že ju trepne o stôl, no pokrútil hlavou zas a chcel 
položiť nazpäť. Ale tu prišlo mu na um, že zlostný Šporinský 
ohriakne ho, i odhodí ju od s(»ba s posunkom ruky a pohnutím pier, 
ako by riekol: 

„Hocak hynúť". . . 

„Xo skoro, devuškal** napomínal potom dcéru, ktorá mu sedela 
na pravej strane a tiež rozmýšľala. .,Ale sa za veľa neodhodláš, ako 
by 8i kto zná aký vážny krok mala spraviť!" 

-Hahaha!** zasmiala sa Anna chutne, a i Cerveňove blailé 



108 

pery — ač nechcel — na okamženie okiášlil úsmev. Potom hned 
zaknísal sa mizute a pozrel na Mrázoviča, ako by sa hneval, že 
sa musel zasmia(. 

Tu ozvaly sa kroky v predizbe a medzi kartigúcimi povstal 
ruch. Anne líca zbíkly a oči zaleskly sa jej obzvláštnym leskom. 
Rýchle pozrela po sebe i ružiach. Len Sabínu neklamala predtucha ; 
sfahujúc utrápené čelo, ozvala sa neočakávane: 

„To už zase ten Čipčan!"* 

Nie dost že tu musí sedeť, ale ešte strpeť i toho, ktorý 
mieša sa do všetkého. K tomu, že ho nemohla zniesť, vychytili na 
ňu, že je zahĺbená doň. I SMaStí čelo, aby videli, že čo vraví, 
vTavl úprimne a tak i cíti. Predsa pozreli na ňu zvedavé, ba i 
Óerveň spustil mihalnice, hladiac na jej pehavú tvár za dlhšie. 
Sabína nalákala sa tolkých pohladov, a že by to ukryla, chytila 
karty, započnúc ich s velkou horlivosťou miešať. No vypadly jej 
z rúk a rozletely sa po stole. 

„Nono, Saba, nono!** hrozí sa jej Anna figliarsky. Pozrela 
veselo na dvere, kde zavznelo hurtovné zaklopanie, ale s jej tváre 
už zmizlo pohnutie a prestal i jasot očí. 

„To je nemilý človek I^ stačila ešte Saba jwdotknúť utlumeno, 
kým ten otváral dvere. 

„Hm, hm!** oíhetil ženatý Šporinsky podozrivo a hryzúc cigaru. 
Saba zapálila sa a veľmi ju to mrzelo. Teraz už bezpečne môžu si 
mysleť, i Červeň, žt» lúbi naozaj Čipčana. Chcela sa nejako obrániť, 
ale času už Uv^liolo. Karol Čipčan pristupoval už hurto\Tio, ako vojak 
nejaký, u klaňal sa drzo a nepríjemne znejúcim hlasom. Potom pri- 
stúpil ku každému a nečakajúc, kým mu podajú ruku, potriasol on 
každému, i slečnám, po kamarátsky, nezbadajúc, že Saba robí 
omrzlé čelo a v Aniných očiach je výsmech. Vynechal len ČeiTeňa, 
lebo ten, držiac sa \7sokomyseľne, stránil sa ho zdaleka, aby ani 
blízo neprišiel k n(*mu, a zastal pyšno pri okne. 

„A, to je ten, co sa nadúva v zúfalstve?" pomyslel si Cipčan 
rozmarné a fikol perou. „Ked ty tak, i ja tak !- obišiel ho a zastal 
za chrbát Šporinského. kde prvej stál Č(»rveú. Pokolísal svoju vj- 
sokú, hranatú postavu na podošvách, zaškúlil na slečny zaliečavo, 
usmial sa samolúbe a spýtal sa hlasom, ako by ich examenoval: 

„No, slečny, ako ide V** i začal si v dlhých, hrubých a od vela 
kúrenia ožlklých prstoch krútiť papirosu. „Myslím, že bez mňa 
hocak?** a úsmev rozmarný a samoľúby zíise zjavil sa na jeho 
bladej dlhej tvári pre interessantné slová, čo povedal. 

„Skutočne, vy ste veľmi chybeli!" prisviedčala mu Anna a ne- 
zdržala sa smiechu. 

„Som si mysleli** vtipkuje on dalej a vypne sa povedome, 
pozrúc čiemyma ako žuch očima dookola. Ako interessantné vie sa 
(m shovárať so slečnami! Oči jeho zjwd hustých, dovedna sraste- 
ných obh' zašľahly i k Čeneňovi, či zbadá i ten. Ale Červeň pre- 
chodil sa po izbe, nedbajúc o nič a o nikoho, a srdce jeho už bolo 
preplnené nenávÍ8ť4)U. Ani neobstál tam už za veľa, ale zašomrajúc 
dobrú noc, vzdialil sa preč. 



109 

,l)i\Tié chlapca I- piHlotkol up<»vľžJivť Cipcan, keif sa dvere 
zatvoril) za níin, a pozrel, Ci všetci súhlasia. Wni ueriekli niC\ 
ako by nepočuli, Anna obzerala kaity je<lnej - osemnástky - 
\Tobrazenie. Len Sabíne žiadalo sa iH)vedať mu čosi protivného, 
ale ke<í odišiel Červeň, zabudla o tom, ba i to, že je tam Čipi^an. 
Opäť \7K)žila lakeť na stôl a pritisla chladné prsty — ona naveky 
také mala - na ustarostené c^elo, svraštiac ho. 

.Vydať, sleCnal" napomenul Čipcanzi>oza chrbtii Šporiuského — 
ktorého velmi sŕdilo, že mu tam stojí a on celkom zblízka musí 
počúvať jeho hľanato znejúci hlas -- i otrčil prst do Anny, lebo 
tá bola prvá. Anna. uvidiac otrfený prst, piTstrela karty pred oči 
ako vejár, ako by rozmýšľala, ktorú vydať, kým jej prejde smiech. 

p Ale ja som skutočne zvedavá, za koho sa ja vydám!" roz- 
mýšľala Saba. opierajúc zpod dlane prenikavý pohlad na prostred 
stola. ^Pomyslime si len, i v zime na bale ČerveňoMi sestru vy- 
krúcal doktor, ktorý odišiel. Žanku Matvickú učitel, Annu Karol 
Škarlát, Minku Tichota (Vrveft, a mňa nik ustavične! Ríiz, dva 
razv', tri razy, akoby len zo slušnosti!" Tu vyhodí na napomenutie 
Čipčana žaludovň dámu, čo bola na kraji, a lined položí malú stu- 
denú ruku na čelo, že bude pokračovať v rozmýšľaní. 

,Xie tv, vezmi nazpäť kartu, Saba!** skríkli na Au všetci. 

,Co, čo?" trhne sa tá, a pochopiac, o čo ide, vezme kartu 
zpát. Červená v pehavých lícach kladie ju medzi druhé a vrhne 
pohľad zpod obočia na Čipč<ma. 

„A čo?" myslí ten, jemuž páčilo sa splašenie Saby. „Ja by sa 
tu mohol i oženiť!" 

„Tento!" nadá mu Saba v duchu, ako by on bol vina, a už 
dá pozor. Hrala Anna, na pomoc volajúc dvadsiatku, ktorú mal 
Šporinský. 

„Teda tak?" pi>zuamenal. ked sa zv(»delo, domáci pán. „Hm, 
my sme teda. Saba. vovedne. No, darmo je. daimo...** 

„Pomysli sj"... Snuje Saba opäť svoje myšlienky, zabudnúc 
zase o hre. „Žt» ani na Eleninej svadbe mňa obzvláštne nik ne- 
zveleboval. IVavda, že som nie pekná..." myslí si a vzdychne zhlboka. 
I>ruhá by to neuznala o sebe. i cíti sa zato akosi statočnou veľmi. 
„Ani bohatá, ani duchaplná, tak nie div, žt^ všetci majú ohľad na 
mňa, len že som dcéra tatuškova. A preto ja by veľmi rada ve . . . ** 

„Dievča, č-o mi prebíjaš!- okríkiie ju s hrôzou tatuško a prísne 
pozre jej na tvár. „Čo nedáš pozor I?" zahnní, vidiac, že je celkom 
zmätená a nevie, ako. čo. Anna rozosmiala sa veselo, aby všetko 
obrátilo sa v žart. 

„Znameniu^ dievča!" pomyslel si zato o nej Čipčan a zaškúlil 
na jej hlaMi milo. „S tou žiť Imla by radosť!'' 

„A s kýmže som, s kýníV*" chce sa spýtať rozpálená Saba, no 
zľakne sa, vidiac, že ešte i oči ženatého Šporinského ostro upnuté 
sú na nej. a slová ostanú jej v hrdle. 

„Moja dievka, ked sa hráš, nedriem, ale tu bud celá!" karhá 
Blrázovič dcéru už miernejším hlasom a berie karty do ruky, aby 
prečítal ich obsah. „Päť, osem, trinásť... dvadsaťsedem. O dvadsať 



IIÓ 

sme piehiali ; ani kráľa uemáme. Kto to slýchal, moju osemnástku 
bije sklzom!" popudilo ho ešte raz. 

„Vy," otrčí očadený prst do Saby Čipfcan, „vy ste zalúbená, 
slečna!" i zaškúli k nej a na konec úst sadne mu štverácky 
úsmev. 

„A hádam do teba!' zašonue v duchu Saba a hrozne sa na- 
hnevá. No neprotirečí, lebo ked by sa bránila, mohli by si doista 
mysleť, že je tak, ako on vraví. Iba stopla Annu chudým krátkym 
lakťom a šepla jej s pomstivosfou : 

„Celkom tak \7zerá, ako strigôň!'' 

„Haha!" smeje sa Anna popredku a potom pozrela naň. Sku- 
točne, hrubé čierne obočie srastené a dlhý bladý nos dávajú mu 
ako mak výzor prlšeiy. No vidiac, že on zbadal, že si o Ďom 
šeptaly, pokárala ju, so smiechom šepnúc: 

„Také povedať o človeku nejde!" 

„Vy, slečna, bývate vehni rozčúlená," začal žartovať i Čipčan 
veselo, tušiac, že ho Anna zastávala. „Vy ste chorá..." Tu ako 
by mu nová myšlienka napadla, dlhá tvár jeho dostala rozmarný 
výraz a on vravel: „Kto zná, či aj nie naschvál. . . Je to gavalier 
ten nový doktor!" i pozrel na Annu, či zbadá, že zase ako interes- 
santne žartuje on. Ale tá teraz skoro sklonila hlavu nad karty a 
nezdala sa zbadať jeho vtipy. Podotkol teda ešte : 

„Som ho už videh človek naozaj zvláštny; šťastný okres I..." 

„No. to sa ešte nedá popredku povedať... takto je ta..." 
odpovie nechutne domáci pán. 

„Popredku vieme, starý, že je na nič!'* zavráti ho zlostný 
Šporinský. Bol by zahriakol Čipčana, ale toho nedržal za hodného 
dohadovať sa s ním. „Som ho videl i ja; takto je zajímavý, ale. . . " 

„No la!" myslí si Anna, zdvihnúc čerAenú tvár od karát 
s akýmsi trucovitým výrazom v očiach velmi sa lisknúcich, a pozrúc 
po všetkých s vysoká, vstala od stola. 

„Snád bolo už dosť hry na dnes?" spytuje sa nežne, ale bez 
lúbeznosti váblivej. 

„Mne... pre mňa..." vraví váhavo Mrázovič, už sám na- 
sýtený. 

„Pravdaže dosť! aj vela!" ozval sa zlostný Šporinský a vstal 
od stola tiež. Odchodiac, stopol sa do otlaka Čipčanovho, lebo 
vlastne jeho nesmierne rozdráždovala prítomnosť hranatého Čipčana, 
ktorý práve nad hlavou robil mu krik, ač mu už dva razy riekol, 
že by odišiel ztade. 

Slečny, ako z klietky vypustené vtáčatá, hned vybmkly von, 
Saba do izby najdalšej rozmýšlať, a Anna do záhrady zase k ružiam. 
Čipčan, nenajdúc už radosti v izbe, odporúčal sa tiež. Popri lese 
záhradnej idúc, začul tiché dumné nôtenie. Slová boly Anine, ale 
že spev bol dumný, neveril celkom, že to ona, i vstal na skalu a 
pozrel ponad lesu. 

„Slečna, vy neviete, že spievate!" zavolal a usmial sa, za- 
Skúliac k nej. I čaká, že tá ^7jasnenú trár -- lebo je on tam — 
zdvihne k nemu. Vskutku zdvihla ju, ale akúsi mrzutú a v očiach 



111 

zlý s\it. ČipcÄnova dlhá tvár prijala výraz nemilého sklamania. 
Kto zná, prečo zacítil žiadosť zle vraveť na ludl. 

„Slečna, čo poviete, ten Šporinský je divný človek!" započal 
svojím drzo znejúcim hlasom, Anna pozrela udiveno a potom za- 
smiala sa. 

„To je jeho veď* rečie. 

Cipčan riekol potom, že je Červeň prepodivná tigúra. Anna 
neriekla nič, len sa zasmiala, a ked o doktorovi riekol, že škoda^ 
že ho nepozná, to že je ešte tiima, už sa ani neusmiala, ani ne- 
povedala nič. Je to trochu priveľa nad troma naraz zlomiť palicu! 



Karol Čipčan bol merník a prišiel pomerať panské hory a lesy 
na dedinu. Ubytoval sa, že nebolo inde miesta v dedine, v kancel- 
láríi notárskej, rozložiac sa so svojimi mappami a retiazkami v zadnej 
sieni. Bol už dva týždne tam, a cítil sa obzvláéte dobre a čerstvo 
v čistej vrchovatej dedinke. Rád videl i pole i hoiy, i svoje re- 
tiazky, ale hodiny u Mrázovičov sti*ávené páčily sa mu nevyslovitelne. 
No od ostatnej návštevy cítil akýsi nemilý cit a nespokojnosť. Tri 
dni ani nešiel ta, a i teraz, stojac pri okne, nevedel sa rozhodnúť, 
či ísť. Hľadel oknom, ale nevidel, že Cerveňova sestra, bľadá Že- 
luška, tiché dievčatko a tenké ako cvernička, polieva kvety v zá- 
hrade, pri včelíne Tvár jej je nežná a veľmi sa líšiaca od výrazu 
bratovej tváre, ktorý chodil po dvore, na oči sťahujúc klobúk — 
ač už slnce zapadlo — aby ani nevidel ten svet nenávidený. Pii- 
tom spodná časť tváre, nezakiTtá particou, mu je chladná a ako 
zamknutá. 

Čipčan, vidiac ho, usmial sa rozmarné, ako na bláznivom, a 
vyšiel von s úmyslom, že dobre bude popichať ho trocha a zabaviť 
sa na uom. Priblížil sa k nemu a zastil neďaleko, ako železný stip, 
potom usmial sa, lebo napadlo mu, aké znjímavé môže byt: on, 
sila, a tento tenký, chatrný, ač vysoký, a nadúvajúci sa proti nemu. 

„Dnes... dnes bol zvláštny čas, čo myslite?** vravel svojím 
drzo znejúcim a tiež silu prezradzujúcim hlasom, i zaákúlil naň, 
8 utajenou dobrou vôľou čakajúc, ako prepodivne odpovie. No dlho 
neriekol nič Červeií. 

„Čo myslím?...** započne konečne a nepozrúc na Čipčana 
zdvihne bradu ešte vyzývavejšie i nerečie ďalej. 

„Poľovačka sa vydarila?^ oproboval ešte Čipčan. 

Teraz skrútol hlavu Červeň a pozrel po ňom od hlavy do päty 
vysokomyseľným pohľadom. Potom, odvrátiac oči, odpovedel ne- 
pravdu, aby mu bolo hocak odpovedeno: „Vydarila..." Načo sa 
spytuje takú vec, čo vie. Aj bez takých hlúpostí ho dosť nenávidí. 

Karol Čipčan vedel, že sa poľovačka nevydarila a že Červeň 
nikdy nič nezastreli, no už neriekol nič. 

„Nech sa uadúva!" pomyslel si, blahosklonne dajúc mu pokoj 
a, tiež ním opovrhujúc, pobral sa von zo dvora do Mrázovičov. 

„Ale predsa mal som ísť do záhradky," napadlo mu, keď vy- 
šiel 7.0 dveriec. „Želuška je ako holúbok!'' I pozrel ponad nízke 



112 

dvercia. Vskutku, tak ako 8i predstavoval, stojí tam, krhlu s vodou 
držiac v ruke, druhou zdvihuje umočkanú sukienku, aby sa jej 
o prašuú zem neobtierala. Čipčan usmial sa samolúbe, no nevrátil 
sa. Veď sa síde s nou ešte dosC ráz. Urobiac si paplrosu v za- 
čmudenych prstoch, poberal sa do Mrázovičov. Tam našiel dom 
pustý, ale stará Dóra riekla n.u, že sú v záhrade. Pánov našiel 
vo včelíne so sítkami na hlave — to iest Mrázoviča a Šporinského, 
alu nemal vôle ísC medzi brnkajúce včely, ač mu Šporinský i za- 
volal zlostne: 

„Sem sa, sem, na pomoc!" 

„Čo to robíte?" odpovedal on a odvrátiac sa, pozrel po zá- 
hrade, hľadajúc slec^nj. Pod orgovánom na skale sedela Saba, v lone 
knižku držiac, ale Čipčan nechodil o tú. Málo potechy z nej; ani 
je pekná, ani milá... Rozdráždené dievča, ktoré si nevie so sebou 
rady I 

No ani Saba ho nezbadala. Ona vôbec dnes hneď od rána 
ch )vala sa veFmi nápadne. Vstala zavčasu a kási naplašená. Za- 
budla sa učesaf, iba keď ju Anna na to upozornila, a ustarostené 
čelo dnes jej desat ráz väčšmi zvráskavelo. Popoludní hneď, ledva 
sa naobedovali, uchytila knihu a šla sadnúť pod orgován. No ne- 
prečítala len nápis knihy, hneď začala mysleť. 

„To je predsa divná a strašná vec, čo sa so mnou stalo 1 . . ^ 

Totiž snívalo sa jej v noci, že ako sa ti*ápieva čez deíi; za 
koho vydá sa ona asi, keď je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá, 
a tu povedal jej kýsi hlas — a v tom je tá desnosť: „Vydáš sa 
za Štefana Šporinského!" 

Odtial už nemá pokoja, ba cíti sa ako ani nie svoja. 

„älečna... kde vám je koruna?*' zavolal Čipčan k nej, za- 
škúliac rozmarné, či zbadá i táto, že zase začína vravef iuteres- 
santne. 

„Čo za koruna?** diví sa ona. 

„Slečna Anna!*^ i zakolíše sa na podošvách, a vždy len škú- 
liac na ňu. usmieva sa samoľúbe. 

„Ha, či ja viem!'' odvetí ona, miesto a povediac ha od omrzlosti, 
že ju vytrhuje. Nemá ona dosf starosti i tak? 

„Toto je vskutku lahodné dievča!" pomyslel si Čipčan, od- 
vrátiac sa a, pozerajúc na druhú stranu, myslel o Anne. Práve 
prichodila zpod ovocných stromov celkom bielo odetá, trocha stro- 
jene a koketné, na tvári úsmev žartovný a trocha lichotivý. Čipčan 
zaškúlil už teraz na túto zaľúbeuo. Dievča zvláštno! No tu, ako 
prišla oproti otvoreným dverciam, vedúcim do dvora, zrazu zastala 
na okamih a tvárou preletelo jej prekvapenie a akési polakanie. 
Potom oči zaligotaly sa jej zvláštnym leskom a usmejúc sa akosi 
neobyčajne nežno, /mizla bez slova, zkade prišla. Čipčan obzrel sa 
za seba čez otvorené dverce do dvora, a jeho tvárou tiež preletelo 
prekvapenie, ale nemilé. 

„A,* zašomral, tušiac čosi divného, a srastené čierne a hrubé 
obočia svraštily sa mu. „To ten doktor?" i pozre za Annou tázavo; 



liš 

ale jej už nebolo vidno nikde, len Saba klučí tam pod orgovánom 
so svojou knižkou a myšlienkami. Zavolal teda tej: 

„Slečna, slečna, nový zvláštny bos€!** Zvláštny povedal schválne, 
akoby s trucovitoston, ba ešte i pánom do včelína zavolal: ^^^áni, 
vzácny hosf, vzácny hosť!" 

i»Eh, čo!** nasrdili sa tí nie na bosta, ale na Čipčana, že vôbec 
vraví. Ale, zvediac, kto ide — bost spytoval sa Dory, kde sú do- 
máci, i počuli jeho hlas — ostali akísi netrpeliví a spešno, aui si 
robotu nedokončiac poskladali sitka s hláv a vyšli mu v ústrety. 

,A,* divil sa Čipčan, vidiac, ako si ruky stískajú s ním a že na 
všetkých tvárach úsmev, ako by milovali jeden druhého nadmier. 
Páni, ako vidno, len dotial, kým ho nevidia, vedia o jeho chybách 
a ničomnom živote. Ked ho majú v blízkosti, vidia a počujú hlas 
jeho, zabudnuté je všetko. Čipčan usmial sa opovržlivé a napäl 
zmužile postavu. Jeho síce neoklame ! I čakal pyšne, kým sa k uemu 
obráti. 

Doktor Imrich Marmara, strednej výšky a velmi elegantný pán, 
keď privítal sa s Mrázovičom a Šporinským, vskutku približoval sa 
ku Čipčanovi. Kráčajúc akosi drzo, tuho zapierajúc nohy do zeme, 
pozrel na vypätého Čipčana a jedoým pohľadom hneď prezrel ho 
celého. Usmial sa pre seba a predstavil sa mu: 

9 Doktor Imrich Marmara — ** 

„Už sme sa sišli ..." odpovedal teu neočareno. 

^Nepamätám sa. .." 

n Ráčite ma(, ako vidno, krátku pamät... V pivovare..." 

Marmara za dlhšie oprel svoje čierne a velmi jasavé oči na 
zmužilú tvár Čipčana, a nepovediac nič, odvrátil sa, uvidiac, že 
zpod orgována s knižkou prichodí Saba. Bola akási naplašená — 
ako obyčajne, keď sa s cudzím stretla, a Marmara i pri tej a jedným 
pohľadom zvedel, akého je ducha; i páčila sa mu svojou naplaše- 
nosťou. 

Páni na zdvorilé napomenutie — lebo Marmara bol plný zdvori- 
losti — šli dokončif svoju prácu do včelína, a ostatuí ostali pri 
kvetoch. Čipčan stál ako kohút vypätý na boku, kolíšuc sa na 
podošvách a púšfajúc do súmraku zmužile dym cigarettový. Od 
boka zaškúliac na elegantný odev príchodzieho, spýtal sa hlasom, 
ako by Marmara bol len jednoduchý človek: 

/Kedy ste zaujali stanicu?" 

Ten skrútol najprv svoju elegantnú čiernu hlavu k nemu, po- 
zrel jagavými očami dlhšie, ale schválne bezvýrazné, a riekol veľmi 
zvoľna, ako by myslel na iné: 

„Kedy?" a naklonil štihlú peknú postavu trocha vopred. „Tuším 
dva týždne... Sám neznám..." dokončil nedbalo. 

Čipčan videl to, frkol perou opovržlivé a pomyslel si, že je 
nehodne s ním sa zapodievať, a kúril. 

„Teraz by som mala azdaj niečo povedaf ja?° myslí si na 
strane Saba a pozerá okolo, kde je Anna. I posbieralo sa jej na 
čele veľa vrások. 

„Neráčte sa s nami zapodievat . . . nie hodno!" riekol jej 

8 



114 

Marmara do poly žartom a hlasom ueiným, i pozerá dookola ako 
by čosi očakával. Sabína naskutku zapálila sa a omrzela. Divný 
človek, vidí ju prvý raz a ako si to dovoľuje zachodit! Ba čo je 
to za človeka? 

„Poď, Anna, podl*" zavolala, vidiac, že konečne ide i tá zpod 
ovocných stromov. 

Poďte, slečna, poďte I" zavolal i Čipčan, ako ku starej dobrej 
známej — aby videl Marmara — „predstavím vám niekoho!* 

Ale tu videl, že Marmara, nedbajúc oň, ide v ústrety Anne, 
a ona trochu zbíadlá a zmätená, ale s tým zvláštnym leskom 
v očiach, stúpa nezbadano po kvetoch, s úsmevom, rezko prichodí 
k nemu, ako by sa ponáhlala čím skôr byt pri ňom. Doktor zbadal 
to a usmial sa. 

g Ja, tak už netreba predstavoval P'' zavolal čipčan, hľadiac na 
nich, a ochladol. 

„Slečnu videí mal som česC pred troma rokmi na Bartalove,*' 
vysvetľoval Marmara akýsi potešený a, obrátiac sa k Anne, po- 
znamenal zdvorilé: 

„Poznal som vás hneď, čo ste sa trocha i premenili!'' 

„Premenila som sa?" vraví tá a oči tázave i trocha bojazlivé 
upre naň, ako by sa spytovala ešte: „a som neošpatnela?'' 

„Ste krásna !** odvetil on s úsmevom, že jej spraví i*adosf. 
Anna vzplanula v tvári ako dolapená. 

„Nó, čo to vravíte. .** riekla ticho a s výčitkou, ale nie bez 
úsmevu. 

„Že sa mne to snívalo, je predsa nie hocičo !* myslela si medzi- 
tým Saba a, použijúc príležitosti, podišla k otvoreným dverám vče- 
lína, že pozre na toho, ktorý bude jej súdený. 

„Nie je špatný..^** uznáva láskavo, vidiac ho bez klobúka už 
v hustom šere, ako sa usiluje i s otcom, že by čím skôr skončili 
robotu a mohli k Marmarovi. 

„Si ty farbák, starý!*" zavrčal na Mrázoví (^a, uetrpelive každú 
vec mu z ruky berúc a zlostiac sa, že ten nič nedokončí. Obzrel 
sa ku dverám a videl Sabu. 

„Poďte sem!** zavolal jej. 

„Medzi tie včely !"" zdesila sa ona. 

„Aha, aha, Saba, choď len, choď!*" zavolá Anna za chrbtom jej 
so smiechom a hlasom, ako by bola za čosi veľmi oduševnená. 
Marmarove jagavé oči vela upieraly sa na ňu, a ani dobre nevie, 
čo vraví. „To jest, nejdi, nejdí, hahaha!" 

Saba pozrela na ňu, potom zase na Šporínského. 

„Nuž a keď vás i uštipnú, tak čo?" kričal jej ten. „Koľko 
mňa uštiplo a vášho otca! Poďte toto chytiť, starý je netrebý!" 

„Aj, zlostník, ľaľa!** diví sa Saba a odvracia spešno. „Ešte je 
nič a už rozkazuje... A čo robí!*' zhrozila sa, vidiac, ako dupol 
nohou, lebo ho zase jedna čerstvá včela uštipla na šiju. A ona aby 
za toho šla?..." 

„Oh, ja nejdem!" zavolala celkom splašene, pozabudnúc sa 
úplne, keď on volal ju, ab; mu šla žiadlo vytiahnut Bojac sa. 



m 

ye ju zahriakne, na smiech radostnej Anny i druhých utekala pťéč 
zo záhrady. Nezastala iba v kuchyni pri stole, kde sadla na čeltulnú 
lavicu. 

,Aký je to hrozný človek, len teraz vidím !** myslela si tam, 
strmo dýchajúc od ponáhlania. „Ak len mám trocha rozsudku, to 
sa nestane. . ."^ 

„Ako sa ti páči Marmara?*" zavznela jej nečakano otázka Anina. 
Už šli všetci do izbv a Anna vyvolila si cestu kuchyňou, kde tušila 
Sabu. 

^Výtečuý človek ľ" odvetí Saba ochotne, hneď sa spamätajúc 
zo svojich dúm. 

„Zvláštny!* doloží Anna, pozrúc na Sabu, od oduševnenia horia- 
cimi očami a s tajomným úsmevom, ako by čosi milého ešte vedela 
o ňom. Nerieknuc viac, zvrtla sa a odbehla preč. 

„A už odišiel?'' zavolala za ňou Saba, potom sklonila hlavu, 
dajúc si ju do dlaní. 

„A ani sa neodobral odo mňa. . ." myslela si, nepočujúc Aninej 
odpovede. „Pravda, že ani nie hodno; som nepekná, nemilá, ne- 
bohatá. . . A tá už dom prevráti i** napadlo jej, začujúc oduševnený 
a sladký smiech Anin ozývaf sa z druhej izby. „Tá musí byt za- 
ľúbená do toho s tými očami. . . Ale ved na sny netreba nič dat!*' 
pomyslela si zase. Vstala a pozrela von oknom do záhrady, hladajúc 
Šporinského. No nikoho tam už nebolo, len Čipčan stojí pri kve- 
toch rosou zapadnutých, ako drevený stĺp — nešiel s druhými dnu — 
a držiac v začmudených prstoch cigarettu, kúri, dobre sa nezadiisiac 
v dyme. Dlhá hlava síce zmužile čnie mu na pleciach, ale na blado- 
žltej tvári vyráža sa cit hrozne nepríjemuý. Saba so vzdychom od- 
vrátila sa od okna. 

pOzaj, čo sa mu stalo?'' myslela si jemná Želá o Čipčanovi, 
sediac večer na dvore, keď ho videla vracat sa a zasta{ pred svo- 
jimi dvermi ako stjp. I darmo čakala, že sa obzre a zbadá, ako 
výtečne jej pristane ružová nová blúza. 

„A akú má imposantnú Ivú hlavu !^ 

.Slečny u Mrázovičov boly doma?" spýtala sa svojím nežným 
hlasom a oprela dlho svoje tiché oči naň, že on, pocítiac jej po- 
hľad, ppzre a vidí, aká je dnes pekná. 

rÁno, doma!" odvetil on nakrátko, vrhnúc oči k nej. 

„Milé dievčence sú to..." podotkla ešte. 

„Máte pravdu, Saba je interessantná!" 

„Saba?-* diví sa Želuška, nepochopujúc ho. Potom myslela si, 
že sa pomýlil v mene, a neriekla nič. 

(DokoaôMiie.) 



»♦ 



116 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Betlehemská hra 

v Tajove, vo Zvolenskej stolici. 

OSOBY: At^el. Kubo, otec. Stacho, Fedoff Junák, jeho synovia — valasi. 

Anjel (spieva): 

Sem, sem, kresCania, 
K jasličkám Pána, 
Sem pospiechajte, 
Kráta vitigte. 

Mária Panna nám porodila, 
Krásneho synka v jasle vložila. 

Glória ! 

(Medzi spevom položí betlehem na stôl.) 

Fedor (skokom dna): 

Pochválen Pán Ježiš, aj Márie meno 
V radostných diioch týchto nech je velebeno. 
Bo celé krestanstvo v dňoch týchto sa chystá — 
Hla, slávi pamiatka narodenia Krista. 
Tú krásna prihoda narodenia Jeho 
* Chcem vám dnes predložiC dta Písma svätého. 

Dovolte nám tedy i vy, drahí páni. 
Domácich zabaviť ta vo vašom stání. 
My sme síce všetci stáva pastierskeho. 
Ale pochodíme z roda kráľovského. 
Bárs naši predkovia, tí tiež stádo pásli — 
Na kráľovskom tróne sa tiež často našli. 
Náš staraôký otec, ten má mnoho rokov. 
Ale až nejeden vypil mlieka okov. 
Že je vetmi starý, svet ho Kabom volá, 
Ale jeho hlávka ešte není holá. 
Jak ráno, tak večer, bárs má práca mnohú. 
Nikdy nezabýva modlievať sa k Boha. 
Bohabojných ľadí v activosti máva, 
Na domáca mravnosť veľký pozor dáva. 
Mám brata staršieho, Stachom sa menuje, 
Radosť ho počúvať, ked kedy g^di^e. 
To ma tak behajú po tých gajdách prsty, 
Jako by sa ihral s valaškoa v sv€(j hrsti. 
Mám brata mladšieho, Janákom sa zove, 
Nejednej vykrútil ten až krky sove; 
Tak vie hajdachovať a skákať od zemi, 
Že ma v skoka ani nohy vidno není. 

') V Národních Listoch 1. janoára 1899 podal JoMef Oregor, 



117 

Čo len kolvek vidí, to on všetko epravi, 
Na valašky vtákov vyrezáva hlavy. 

Staeho (tiež tak skokom): 

Kde sa toíko bavíš, môj drahý Fedore? 
Už fa dávno hľadám ta po celom dvore, 

Fedor : 

Že som sa dnes neskôr navrátil do domu, 
Hej, brato, Stachn môj, nečadoj sa tomn. 
Bo čo som dnes videl, to už snáď na svete 
Viac videť nebudem, bárs som v mladom kvete. 

Stacko : 

Rozprávíg, Fedore, čos' videl takého? 
Asnácf si ty videl draka nejakého? 

Fedor : 

Len si sadni ko mne a pilný dig pozor. 
Keď ja vyrozprávam, potom zas ty hovor. 

(Sadnú si jeden proti dmbémn, opiersôúc sa na dlhé palice.) 

Jako som napojil stádo pri salaši, 

Ztadiaľ som šiel s nimi na kopánky naši. 

Naraz čojem silné po doline hlasy — 

Mne od stracha dúpkom hore stály vlasy. 

Vybehnem na skaln, hladím na vše strany, * 

A ta ide plno ľadn, karavány. 

A kade len vedie z cudzích kngov cesta, 

Lad sa z všade hrnie do našeho mesta. 

Junák (dna a stane si proti tým dvom). 

Fedor (k nemn): 

Vitaj nám, Janáka! Naž čo je nového? 
Povedz nám, čos^ počal, čos' zkásil dobrého? 

Junák : 

Aj ja som si žiadal čím skôr byti s vami. 
Ale som sa bavil dlho za horami, 

Bo som dvom pocestným ukazoval cestu 

A som ich priviedol až k samému mestu. 

Fedor: 

Aj tys' teda videl tiež ten tud neznámy, 
Ktorý šiel do mesta našimi cestami? 

JuntUc: 

Jako bych nevidel, keď som tam bol s nimi 
A som sa shováral, ako s príbuznými. 
(Sadne ku Stachovi proti Fedorovi.) 
Ako som so stádom s vrchov sišiel dole, 
Ztadiaľ som sa díval na betlemské pole. 



118 

Naraz zazrem, plno tadu pocestného 
So viech strán sa valí do mesta naéeho. 
Dlho som sa díval na ten ľad neznámy, 
Opretý o skala medzi myšlienkami, 
Môj Dnnko zabrechne a ja sa obozrem, 
Dvoch pocestných ľndí ko mne kráčaC zazrem. 
Ja idem oproti, radostne ich vitam, 
Čože by žiadali? slušne sa ich pýtam. 
„Ukáž nám, synáčkn,'' hovoria, „náš milý, 
Kde je tu len cesta, bo sme pobládili. 
My sme z Nazaretn, rodom Galilejci, 
Prišli sme na rozkaz cisára sem všetci, 
Aby sa popísal Tnd mocnárstva jeho, 
Kde ktorý len žije, dta rodu svojeho. 
Radi by sme tedy aj my prísC do mesta. 
Kde tad popisujú, by sme prišli dneska. 
By sme v Betleheme pre našu chudobu 
MohU si vyhľadat nocľah a hospodu.^ 
A ja nad ich prosbou ľútostou pohnutý, 
Šiel som im ukázať, bárs som bol ustatý. 
Konečne som s nimi rozlúčil sa v ceste. 
Keď som sa už badal až pri samom meste. 
Toto teda, bratia, tá príčina bola, 
že som sa neskoro navrátil dnes z poľa. 

Kubo (dnu a stane si pred predošlých. Cestou vraví. Má bradu, fúzy 

z konôp). 

Nuž čože, synkovla, čo sa shovárate? 
čo to za jakú vec, tu vospolok máte? 
Či Junák doniesol zas dačo nového? 
Že s takou pilnosfon počúvate jeho. 

Fedor: 
Junák nám hovorí, že počul na ceste. 
Že akýsi popis bude zajtra v meste. 

Kubo : 
Tak je. Vyšiel rozkaz od cisára daný, 
By mocnárstva jeho ľud bol popísaný. 

Fedor: 
Čngte ale, bratia, aby sme raz spali 
A po denných prácach na pokoj sa dali: 
(Ľahnú si tí tnga, čo sú na zemi. Kubo si kľakne, klobúk na valašku 

položí a modlí sa.) 

Kubo : 
Pane, hlas môj zdvíham ku trónu Tvojemu, 
Bo si deň zas prídal k životu našemu. 
Shliadni, prosím, láskavé na synov mojich, 
Ktorí v odpočinku sú po prácach svojich. 

(Ľahne si aj on k nim. Spia.) 



119 



Anjel (spieva): 
Glória, Glória, in excelsis Deo! 

Stacho (zodvihne hlava). 

Čis' počni, Fedore, tíe tábezné hlasy? 
Ktoré bolo počať hen ta na salaši. 

Fedor (ospalý): 

Spí, bratkn, v pokoji, to sa ti len snivá. 
Alebo sa kohút až k rána ozýva. 
Kto by teraz spieval o pravej polnoci? 
Zlý dnch ale do nás nemá žiadnej moci. 

Stficho (strmšie): 

Veď sa ja žiadneho ducha tiež nebojím, 
Ale ver mi, brata, za to dobre stojím, 
Ked som ten hlas počal, že som nespal vtedy. 
A j akési svetlo videl som na nebi. 

Fedor (namrzený): 

No, len tahni, Stacho, nechaj spat iného. 
Nebad darmo zo sna i otca starého. 

(Ľahnú si oba.) 

Anjel (hovorí): 

Vstaňte hore, pastieri, 
Bo na vašom majeri 
Narodil sa Mesiáš, 
Ktorý spasí svet i vás. 
(Fedor a Stacho vyskočia.) 

Stacho : 

No, či nemám pravda, hej, bratka Fedore, 
Že som vskatku počul spev na našom dvore. 

Fedor : 

Ej, verím, bratka môj, bo na nši vlastné 
Počul som nebeských duchov spevy hlasné, 

(Vyskočia: Kubo a Junák.) 

Kubo : 

čože sa tu robí, hoj, synovia moji? 
Čo to jaké svetlo nad salašom stojí? 

Fedor (k Junákovi): 

Chod pozreC, Junákn, však si ty dosC smelý, 
Čo je osvietený náš Betlehem celý? 

Junák (vzdorovité mykne sebou). 

Hej, bratku, ja nejdem ani na krok z domu! 
Ani ma z vás nikto nenavedie k tomu. 



120 

■ 

Fedor: 

Poďme všetci pozre( na tie divné veci, 
Ktoré sme z aiýelských rozumeli rečí. 

(Spievigúc chodia do kolesa, strkajúc palicami. Y predá Fedor, Stacho, 

Junák, Kubo). 

Spev: 

Mesiačik vysoko ešte stojí; 
Lnd sladko spočíva na pokoji: 
Len my sa berieme k tej radosti, 
Ktorú nam zvestoval duch z výsosti. 

Po čom svet túževal dávne časy, 
Čo s neba žiadaly mnohé hlasy: 
To sa teraz plní v Betleheme, 
To videť 8 radosťou ta ideme. 

Plesajte, bo prišiel už Spasiteľ, 
Od dávna žiadaný Vykupiteľ: 
Vstávajte, národy, poďte s nami 
Chválu vzdat Ježišku za jastanú. 

(Stanú si proti betlehemu. Fedor na pravo, druhí od neho na Ťavo). 

Kubo (ukáže na Anjela oboma rukami). 

Pozrite, čo sa to tu belie pred nami, 
Jakýsi duch ide osvetlen žiarami. 

Anjel : 

Čo sa ma bojíte, čo trápite seba? 
Hta, velikú radosť prinášam vám s neba, 
Bo sa vám narodU sveta Vykupiteľ, 
Od dávna žiadaný predrahý Spasiteľ. 

Kubo (kročí k betlehemu). 
Sem tedy, synovia, pristúpte len k nemu. 

(Všetci sa poklonia betlehemu, snímu s hláv klobúky, Fedor a Stacho 
„kalpaky**. Po poklone znovu stanú na miesta svoje.) 

Učiňte poklona a dajte česť Jemu. 
Fedor (sníme „kalpak'^, stane proti betlehemu): 

Vitig nám, Ježišku od dávna žiadaný, 
Tys' prišiel svet spasiť od Boha poslaný. 
(Kľakne na jedno koleno.) 

Ja za to pred Tebou padám na kolená, 
Ábych bol účastným tiež Tvojho spasenia. 

(Vstane a kročí na miesto.) 

St(uho (tiež tak, lenže hneď kľakne): 

Aj ja Ťa tiež vítam, Spasiteľu drahý, 
Abys* mi poprgal ten Tvoj žiTot blahý. 

(Na miesto.) 



1>1 

Junák (tíež Uk): 

A ja sa tiež teiím nad príchodom Tvojím, 
Tebe sa oddávam celým srdcom svojim. 

(NazpftC kročí.) 

Kubo (na obe kolená, sopne raky, položiac ich ua valaško, na ktorej 

ma sj klobúk): 

Tisíckrát Ťa vítam, Ježiška premilý, 
-Ty si občerstvenie sklesnotej mej sily. 

(Vstane a hovorí k synom). 

Synovia, plesigte, že nám Boh z výsosti 
Láskavé ndelil tak velké milostL 
Bodte mn povďační, plňte vôtu Jeho 
A vždycky sa držte pokánia svätého. 

Fedor: 
Teraz si ideme nejakú valašskú pieseň zaspievať. 

(Fedor sa raz otočí, dmhí kročia ďalej a spievajú. Fedor zahvizdne, 

hajdnchnje) : 

Fedor smižný paholík, 
Čo vyskočí na kolík. 
Na žinčičke nežije, 
Len si vínko vždy pije. 

(Na bok ide.) 

Stacho (Uktiež): 

A Staško je tiež hoden. 
Nikomu je nie roveň. 
Ani čert ma nechybí! 
Že ma každý závidí. 

(Na bok.) 

Junák (zatne valašku do dlážky a taho zahvizdne. Za prvé dva riadky 

piesne obíde okolo valašky): 

Vivat, bača, vivat v kvete, 
Ako ruža kvitne v lete! 

(Ešte raz na prste zahvizdne, skrútne klobúk, podopre si boky a hig- 

duchoje). 

Vivat, bača, vivat náš. 
Pôjdeš s nami na sálaš! 

(Rýchlejšie): 

Na salaši dobre býva, 
Na salaši pokoj býva. 
Vivat, bača, vivat náš. 
Pôjdeš B nami na sálaš! 

(Skrútne klobúk, zafaviidne, vezme valašku a ide na svoje miesto.) 



] 



lži 

Kubo (árii sa oboma rokama valašky, ako by nevládal. Chce zahvizdnúC, 

ale mu zlyhá): 

Sedí Kubo za bokom, 
Číta ovce klobúkom, 
Tato jedna, tnto dve, 
A tá tretia bode mne. 
(Chce zahvizdnáf.) 

Fedor: 
Teraz si ideme niečo ztgesť a zapif. 
(Vyne z kapsy „vereMúr". Proti Stachovi): 
Salos tebe, Stacho! (Pge a podá.) 

St€ícho (tíež): 
Salos tebe, bača Junák! (Pge a podá). 

Junák (tiež): 

Salos tebe, Kobo! (tak). 

Kubo (tiež): 
Salos vám! (Pije a schová do kapsy.) 

Fedor: 

Teraz ideme niečo Ježiškovi oferovaC. (Dolo kalpak. Na koleno). 

A ja Fedor, smižný paholík. 
Ja Ti ofengem takô jabĺčko, 
Ako moje srdečko. Sebe hryz! (Preč.) 

StacJto (Uk): 

A ja Stacho smižný paholik, 
Ja Ti obettgem takú klbáso. 
Čo Ťa tríkráť ňoo opášo. Sebe hryz! (Preč,) 

Junák (tak): 

A ja bača smižný paholík. 
Ja Ti ofengem takého barana. 
Čo ho ne^eš od večera do rána! Sebe hryz! 

(Preč.) 
Kubo (tak): 

A ja Kobo smižný paholík. 
Ja Ti ofengem jedno hrodo syra. 
Aby ťa ňoo nachovala tvoja matka milá. 

Sebe hryz! (Preč.) 
Fedor: 

Už všade kohútky napospol spievajú. 
Dennice sa tratia a zore vstávigú; 
Mesiačik vysoko za hory zachodí. 
Slniečko k znamenio svitania vychodi. 
Vrátme sa ož tedy do domo našeho, 



Kým svetlo nastane slniečka krásneho. 
By sme sa ku stádam dostali zavčasu 
A čím sk6r ovečky vyhnali na pašu. 

Anjel : 
Z toho sa srdečne teším a radi^em, že nám Boh dal dožiť a do- 
čakaC tieto radostné sviatky, totižto narodenie Pána Ježiša Krista. Aby 
sme mohli nielen na tento rok, ale na mnoho budúcich rokov pri stálom 
a dobrom zdraví tieto sviatky dožiC a dočakaC a naše práce šfastlive 
konať a po beha života nášho aby sme sa mohli s tým novonarodeným 
Ježiškom v nebi radovať a tú anjelskú pieseň prespevovať : ,, Sláva Boha 
na nebi, pokoj ľaďom na zemi**, to vám srdečne vinšigem a prajem. 
(Yezme betlehem — odchodía niekotko kngciarmi od domácich obdarovaní. 
Akže majú v dome dievča, naž mo na odchode zaspievigú i druhú 
sloku niže udanej piesne, ak nie — spievajú len prvú sloku.) 

Pieseň (na odchode). 

Už sa zťato odberáme, 
Kozy, ovce zigímame — 
Pri betlemskom salaši, 
Kde bývajú valasi. 

Anka, Anka, srdce moje, 
Ked ja umrem všetko tvoje: 
Bačkory, šnbice. 
Aj staré nohavice. 



BESEDA. 



Sviatok Hviezdoslava. Nás velký básnik Hviezdoslav 
2. februára doplnil pol stoletía svojho veku. Prebudení Slováci z tej 
príležitosti takrečeno zasypali bo prípismi úcty a vďaky ; telegrafický 
drôt hore Oravou vedúci nemal ešte takého horúceho dňa, ako 
tohto 2. februára. Spoločnosť prebudených Slovákov bola blaho- 
dejne vzrušená. Ozvali sa i tichí, ináče mlčiaci ludia. Jeden z ta- 
kých tichých, od víru sveti vzdialených, v dennej svojej práci po- 
hrúžených, pozdravil básnika — ako možno čítat v 14. čísle Národ- 
ných Novín — nasledovne: 

Hviezdoslavovi. 

No čo ma mrzí pritom, kliatba celá: 
ie pribúda nám mnohý súdny hosť, 
a nebude im skoro — hostitelá. . . 

Hviezdoslavov: *A prvý voz*. 

Hej, milá Músa, dan^ bielou rukou 
pieseňky ladnej bár len malý skvost, 
daj aspoň raz mi prelesC sladkých zvukov: 
bo Hviezdoslavov chcem byC súdny hosť. ~ 
Ja počul neras spevu búrne vrenie, 
zvest starú, búrku historických drám; 



124 

mne ▼ mysli Puikin s Oneginom tenie 
a rád si na nich v ticha spomínam. 
A mnohých bardov zUitohlasé piesne 
sa T mojej dnši strblietaly vraz, 
ich tóny k srdcn prilahly mi tesne, 
v ňom znejó i znieť bndú mnoho ráz. 
No s takou silon, s takon mocou v slove 
nevniknul nikto v môjho žitia vír, 
nik tak nezapel — duše na pokrove — 
jak Hviezdoslav náš, spevu bohatýr! 

— Veľmožný Pane J Kto Vás učil vrave?! 
kto ukolísal v tajná hĺbku dúm, 

kto na Vás hviezdy striasal trblietavé? 
ich pádu v piesňach Vašich počuť šum, 
vodopád jak by padal Niagary 
do duše prúdom a lial svetla svit 

— sám Pán Boh kázal anjelovi vari 
poklady piesní pre Vás odokryť? 
On požehnal Vás! Obzor tudí tesný 
On porozšíril, vložil v dušu jas: 
preto Si veštcom i hrdinom v piesni, 
Imperátor a samovládca — krás! — 
Dig, Bože, sily poňať cit Tvoj skvúci, 
tú pravdu silnú Tvojich krásnych slov, 
čo hádže smelo sveUa plápol vrúci 

do chmúrnych, chladných rodu nášho dňov. 

Milý, radostný deň bol tento 2. február. Ako účinok jeho bude, 
že knihy Hviezdoslava stanú sa nám ešte vzácnejšími, rozšíria sa 
a budeme v nich viac čítavať. 

Slovenské Pohľady dvojnásobne majú príčinu vrelo žiadať básni- 
kovi ďalšieho požehnania od Boha. Na mnohé letá!! 

'Nový román grófa L. N. Tolstého. Na konci minulého 
roku petrohradská Niva mohla oznamovať, že pre nový ročník má 
román grófa L. N. Tolstébo: Voskresenie. V 3. tohoročnom čísle 
svojom zase oznamuje: „Gróf Lev N. Tolstoj — ako známo, i v kor- 
rektúre ešte neobyčajne starostlivé dorábajúci svoje diela — prosil 
nás na istý čas odložiť tlačenie jeho románu: Voskresenie. My, 
pochopiteľná vec, ničím nechceme pomýliť pokojnú prácu nášho 
znamenitého spisovateľa a preto ponáhľali sme sa osvedčiť grófovi 
Lvovi Nikolajevičovi súhlas, presvedčení, že i čitatelia Nivy úplne 
odobria cit, ktorým v tejto veci boli sme my vedení.** V oznámení 
tomto potom ešte doloženo, že tlačenie Tolstého románu začne sa 
v U. čísle Nivy. Ako známo, iViva je týždenníkom : 11. číslo príde 
jej — podľa nášho kalendára — na predposledný týždeň mesiaca marca. 

Y záujme slavistiky. V svojej peknej monografii o P. J. 
Šafárikovi, vydanej v moskovských Drcvnostiach (trudocb Slavianskej 
Kommissie Imperatorského Moskovského Archeologičeského Obšče- 
stva), prof. P, A. Lavrov dotkol sa otázky, postavenej ešte Šafárikom, 



J 



1 25 

že jeden professor (ako je i v Rusku na niektorých universitách) nie 
je dostatočný pre všetky predmety slovanskej katedry. Miesto jednoho 
žiada troch professorov. V súvise s týmto návrhom prof. Timofej 
D. Florinský v Universitetskych Isviestiach kijevských v záujme slavi- 
stiky žiada : vystrojenie dobre zaopatrených vedeckých expedícií do 
slovanských zemí, kommandovanie podía možnosti väčšieho počtu ob- 
darených mladých lodí do zemí južných a západných Slovanov itudovat 
na mieste slovanské jazyky a literatúry, skúmat a badat etnografiu, 
zaneprázdňovaf sa v archívoch a bibliotékach vážnejších centrov 
Slovanstva ; ďalej nevyhnutná vec je vydávať učebné pomôcky slavi- 
stické — grammatiky, slovníky, obzory histórie slovanských literatúr, 
etnografické karty, sbomíky vzorných literárnych diel, pamätníky 
stariny atď., zaviesf pravidelnejšie knižné spojenie so slovanskými 
zemiami, čím častejšie usporadovat v Rusku učené slovanské sjazdy, 
založiť velkú centrálnu slovanskú bibliotéku a rozmnožit slovanské 
oddelenia v universitných knižniciach, založiť slovanské historické 
a etnografické museum, napokon založil slovanský vedecký časopis. 
Prof. Florinský hovorí, že Rusko už mocou svojej politickej rolly 
má byt stredištom študovania Slovanstva. 

Slovadsmus, ako germanismas. V literárnej rubrike 
Národných Listov (13. januára) dr. V. Flajšhans považuje slovacis- 
mus pre český sloh za takú vadu, ako germanismus. Možno, ani 
nemyslel to tak zle; ale keď zatracovanie obidvoch, slovacismu a 
germanismu, povie sa jedným dúškom a bez rozlíšenia (» . . . po- 
zoruje se již manýra a to hlavné v slovacismech a germanismech"*), 
tomu nemožno inak rozumeC, ako že slovacismus pre český sloh 
je taká vada, ako germanismus. „Slovensky zní nám ,rodisko^ a j.* 
Keby to počuli Kollár a Šafárik — ako smýšFali na pr. v 20-tych 
rokoch — pozreli by jeden na druhého ! A ,ohnÍ5Ä;o'? Čítali sme už i od 
tých čias, od Svätopluka Čecha: 

Své doby setbo myšlenkovou metá 

dlaň novinára v širý, dalný luh 

a v tiská dne, jak v ohnisAfu se stretá. . . 

yyOsvietenost^^ madarskcj literatúry. Maďarská belletri- 
stická literatúra lepšie sa mala za oných časov, keď spisovatelom 
tvrdšie sa žilo ; teraz v Pešti spisovatelia sú velkí páni, ale litera- 
túra je biedna. Z príležitosti posledných prednášok v Kisfaludyho 
spoločnosti našli sme v jedných peštíanskych novinách dosť dobrú 
charakteristiku tých pomerov. 

Starý spisovatel maďarský, žijúci zakopaný kdesi na vidieku, 
prišiel do Pešti. Rozumie sa, c^\:el si pozreť i zasadnutie v Kis- 
faludyho spoločnosti. Ale cítil sa tam vetmi cudzím. „Keď poob- 
zeral som sa v sále, kde predtým skromní pracovníci belletristickej 
literatúry maďarskej vystupovávali pred svojím obecenstvom, dnes 
na tej istej tribúne, kde predtým stávali ozajstní básnici, aby slovom 
svojím oduševňovali národ, sedí, robí komédie, alebo drieme hro- 
mada , osvietených páuov*", na ktorých zpoza stĺpov, z kútov, bn- 



l2é 

dáca spisovatelská generácia po:jerá s nienSou úctou, ale ft vácáott 
bázňou, nežii za oných časov na ošúchaných „blahorodých pánov** 
pozerali terajší osvietení. 

Pane Bože, ako sa povzniesla maďarská literatúra! Každý 
spisovateľ, ktorého včera vec^er videli sme vystúpiť, je osvieteným 
pánom. Aká pekná vec, že títo znatní páni uponížia sa k nám, 
biednym starým spisovatelom, a sú milostiví hovoriC po maďarsky, 
písat verše, otváraC rečou zasadnutia a referovať o veciach spolko- 
vých." 

Pri dverách starý spisovateľ pýtal sa mladého človeka, kto sú 
tí páni okolo predsedníckeho stola? „Lebo ja tu nepoznám nikoho. 
V novinách som čítal, že bude tu zasadnutie Kisfaludyho spoloč- 
nosti" . . . 

Mladému človeku bolo smiešne, že môže byt niekto taký ne- 
orientovaný. Poučil ho, že predseda je „jeho osvietenosf pán Pavel 
Gyulai, člen magnátskej snemovne, rytier rádu sv. Štefana, člen 
dírektória Frankiinovej spoločnosti atď. atd." 

„Ah I" zvolal som od radosti, „maličký Gyulai! Teda to je on! 
Bože, aký je už starý. Ja poznal som ho ešte ako pľäceptora triedy, 
v ošúchanej jeho atile Vtedy ešte i písaval." 

„Druhý predseda," vysvetľoval ďalej mladý človek, „teraz ne- 
prišiel. To je jeho osvietenosf pán Karol Szász, biskup, člen magnát- 
skej snemovne, rytier Leopoldovho rádu" . . . 

„A tí páni so dvoch strán okolo jeho osvietenosti pána Gyu- 
laia? Šediví páni, plešiví; jednoho hlava až trasie sa od staroby. 
Už museli mnoho podstúpit v živote." 

„Od jeho osvietenosti na pravo, to je jeho osvietenosC Zoltán 
Beôthy, ministeríálny radca ^), člen správy vo Vedeckej akadémii, 
predseda komisie, 7.kúšajúcej professorov stredných škôl, predseda 
professorského spolku, člen správy v účastinái*skom literárnom 
spolku bratov Révaiovcov". . 

„Ah, ah!" vzdychol starý spisovateľ v podivení, „ten náš 
Zoltán! To sú zmeny! A veď je to celkom mladý človek, a už toľko 
úradov má. Preto tak ostarel"... 

„To ešte ani polovica jeho úradov. Ale vás by to ani ne- 
zaujímalo, keby som vám ich vypočítal." 

„Ej, veď som ja poznal ešte i jeho starého otca v Komárne. 
Bol jednoduchým remeselníkom." 

Mladý človek opát sa uškrnul. 

„Bafko, my to lepšie vieme, čo bol ctený starý otec jeho 
osvietenosti sloviauskeho dr. Zoltána Beôthyho. I otec jeho bol 
tajným radcom, a ešte starý otec!" 

Skonfundoval ma. Títo mladí páni všetko lepšie znajú, ako 
my zaostalí starí ľudia. Ovesil som hlavu a pokorne sa pýtam : 

„A, prosím, ten druhý starý pán je kto?" 

') Podľa svojho povolania Beôthy je aniversitným professorom, ale, 
aby značil Yäčšieho pána, dali ma tital miDisteríálneho radcu. Tento 
BeOthy je typickým príkladom toho, aký nemá byC ačenec. Red, 



Í2l 

„To je jeho osvietenost Július Vargha, titulárny minísteŕiálDy 
radca, vicedirektor štaristického úradu krajinského, rytier rádu 
Železnej koruny, štatistickej krajinskej rady — "^ 

Dostal som závrat. Veď je to lesk pre maďarskú literatúru, 
o akom nikomu nemohlo sa ani snívaf! Tolko veTkých pánov prí 
jedinom malom stole. A tfto páni tu prednášajú, predsedajú a sta- 
vajú sa, ako by ich maďarská literatúra interessovala. Bože môj, 
veru sa dožila maďarská belletristická literatúra!^ 

Osvietení páni boli nie len tí pri predsedníckom stole. I pred- 
nášali takí velkí páni. Prvý bol osvietený Gustáv Heinrich, ktorému 
tiež málilo sa universitným professorom byt a nosí titul ministeriál- 
neho radcu. 

Predstavitelia maďarskej literatúry v Pešti — dokladajú Slo- 
venské Pohľady už celkom samy — majú sa dobre, ale literatúra 
nemôže sa pochváliť. Dobrobyt, hodností, sinekury nie nepomáhajú — 
naopak, ako by vadily duchu. Najmä v poesii Maďari ničoho nemajú, 
čo by vystúpilo nad prostrednosC. Dnešnému maďarskému básnikovi 
ani len pohladef k výške Aranya, Petôfiho, Madácha — dostal by 
závrat. A predsa i maďarisáciou o kolko viac iutelligencie pribúda 
im teraz, nežli za času Petôfiho, alebo Madácha. ') 



') My vlastne málo spomíname, že Petôíi bol pomaďarčený Slovák. 
Netreba zabúdaC ani na svedectvo matriky v peštianskej maďarskej ev. 
cirkvi, kde sú roku 1849 zapísaní jeho rodičia ako umretí a pochovaní: 
otec v marci, matka v máji. Tento matrikolárny zápis o otcovi hovorí, 
že bol rodom z Novohradu, o matke, rodenej Márii Hrúz, že bola z Turca. 
V Torci — ako to zas vieme z iných prameňov — totiž v dedine Lieénom 
zvanej, jej rodičia boli: otec Ján Hrúz a maf Znzana. Matka Andreja 
Seberínyho, rodená Katarína Kríž, Seničianka, roka 1818 poznala v Pešti 
Petôfiho matka ešte ako svobodnú a zachovala o nej svedectvo, že veľmi 
ľúbila slovenskú prostonárodnú pieseň. Po maďarsky vtedy ešte ne- 
vedela. (Živena H, str. 244 si ) Nevedel po maďarsky ani asodský farár 
Daniel Mikuláš, ktorý 19. sept. 1819 sobášil Štefana Petroviča a Mária 
Hrúz. Nevedela po maďarsky ani sestra Máriina, od roka 1840 vydaná 
na Asode za kurátorom Faškom. Štefan Koreň« v rokoch 1835—1838 
v Asode professor mladého Alexandra Petroviča, pozdejšieho veľkého 
básnika, poznal tiež oboch jeho rodičov ako Slovákov. Matka — podta 
udania tohoto svedka — len ako vydatá, „medzi Kánmi po maďarsky 
sa ačila a správne nikdy nedoačila.*^ (Živena II, str. 265.) V školskom 
roku 1834/5 Alexander Petrovič, pozdejší Petôfí, bol žiakom piaristi- 
ckého gymnásia v Pešti. Ta, na jar 1835, ako konfírmanda ačil ho 
slovenský e v farár Ján Kollár, rozumie sa, po slovensky. Prvá spoveď 
Petôfiho bola teda ešte slovenská. 

Slovák bol i Imrich Madách (Madač), básnik Tragédie človeka (Az 
ember tragédiája), ktorá tiež dodáva leska maďarskej literatúre. Neznám 
genealógie a histórie Madáchovcov, neviem, ako ich rodina prišla do 
Novohradu (básnik Imrich Madách tu narodil sa a žil na Dolnej Strehovej), 
ale koreň svoj mali iste v Liptove, v Madačanoch, V starých listinách 



126 

Literatúra. 

Dobré Knižky. Sošit I. Bájkv, Napísal Somolický. V Tur- 
čianskom Sv. Martine. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účast. 
spolku. 1899. 16®, str. 32. Cena 10 kr., poštou 12 kr. 

Bájok v knižtičke je trínásf. Všetky sú podané prostým, jas- 
ným štýlom, miestami s prostonárodnou uaivitou, ktorá je vzácnou 
vlastnostou takéhoto rozprávania. Tendencia bájok je dob: á : všetky 
byú na to, čo je u Slováka slabou stránkou ; pôvodca 1 touto svojou 
knižtičkou usilige sa budít, posmefovat, burcovať svoj národ. Temer 
je primnobo tej — politickej školy; nebolo by vadilo — k vôli 
rozmanitostí — dotknút sa v dvoch-troch bájkach aj inej struny. 
(Nedávno u nás v bájke majstrom dokázal sa [Slovenské Pohľady 
1892 - 3] pán Fr. Šujanský. Škoda, že nepokračuje.) 

Ďalšie sošity Dobrých Kniiick — ako na obálke čítame — budú 
obsahovat i dobré rady a poučenia pre všetky potreby života, meno- 
vite z oboru hospodárstva, záhradníctva, o chove dobytka a hydiny, 
auf. Jestli podniku dostane sa väčšej priazne, sošity budú vychodit 
obrázkami okrášlené Predavačom Kníbtlačiarsky účast. spolok dáva 
velký rabatt 

všeobecná Knižnica. Martin Kukučiu: Hody, ludová 
kresba. V Uh. Skalici. Nákladom Teslíka a Neumanna. 189^. Uspo- 
Haduje Gabriel Bargár. Číslo 1. Cena 15 kr. Str. m. 16"^ 64. Heslo: 
V rečí žije národ. 

Všeobecná Knižnica sľubuje „vydávaf spisy našej literatúry, 
jako i prevraty (!) cudzích spisovateľov.** „Sošity budú vychodit 
mesačne, no možno sa na ne i predplatit s 80 kr. na 6 číslov, a 
80 1 zl. 50 kr. na 12 číslov u vydavateľa v Skalici." „Jedno číslo 
je h do8Íaniu za 15 kr.** Tiež oznamuje sa, aké práce vyndu dálej. 

Úcta k slovenskému jazyku^ akú prechováva i pán Bargár, vy- 
žaduje inakšej prípravy. Text Kukučínovej ľudovej kresby s väčšou 
láskou a pozomosfou bol podaný v Slovenských Pohľadoch 1884, 
odkiaľ je tu odtlačený s vydavateľovými — zvláštnostami. Ale čomu 
sme sa od roku 1884 naučili v slovenskom pravopise, o tom tu 
nebadat ani tušenia. 

Nevytiovár^J sal Krátke odpovede na obyčajné výhovorky 
a námietky vo veciach náboženských. Pre ev. a. v. krestanov v tieto 
nebezpečné časy sostavil dla iných i pôvodne B, v B. Nákladom 
nTranosciusa**, vydavateľského a kníhkupeckého úč. spolku v Lípt 
Sv. Mikuláši. 1898. 16^ str. 72. 

Dobrá knižka! 



táto liptovská dedina (na pr. v XV. stoleti) prichodí i ako Madacsház^ 
y jazyka Madáchovej veľkej básne príchodia slovacismy, na pr. : 

S az Úr mindentol, mit lehdni enged, 
Méltó adót szent zsámolyára vár — 

po slovensky : Boh od všetkého, čomu dýchaí dáva atd. V maďarčine 
tehelni neznamená život; Maďar dýcha (lehel) na pr. na sklo. Na Dolnej 
Strehovej v Novohrade básnik žil medzi čírymi Slovákmi. 



Rok 1809. Soiit d. 

Slovenské Pohľady. 



'^rpíp^^ 



O Hromniciach 1899. 

xiabio horská fujarenka, 

babio-horská fujara, 
hrala s* krásne, že to bolo 

jak kostolná fanfára. 

A my s Tebou modlili sa, 

a my s Tebou stukaií, 
od slzavých Tvojich zvukov 

jak od rosy okriali. 

Len nám spievaj, len nám spievaj 

z Tvojej lásky nevôle, 
tak nám Teba poslúchať je 

jak vo sviatok v kostole. 

Babio-horská fujarenka, 

babio-horská fujara, 
napájaj Ta sám Boh milý 

zo žriel viery a jará. 



BoČko. 



♦*«^ 



Štefan Marko Daxner. 

Vlastný životopis. 

btefan Marko Daxner, národnostou Slovák, náboženstvom evan- 
jelik a. v., narodený roku 1822 dňa 26. decembra v mestečku Tisovci 
v stolici Gemersko-Maloboutskej, pochodí z rodiny šľachtickej, ktorej 
praded na skone 14. stoletia pod cisárom a kráľom Žigmundom 
z Helvecie prišiel do Ubár a za vyznačenie sa v bitke pri Nikopoli 
zemianstvom uhorským odmenený bol. 

Otec Štefanov, Ján Daxner, rodom z Tisovca, zúčastnil sa vo 
vojnách francúzskych ako insurgent uhorský ; žatým slúžil v úrade 
stoličnom ako prísazný, slúžny a assessor súdu stoličného, spolu 
za 30 rokov ; bol za mnohé roky inšpektorom cirkve ev. tisovskej ; 



pod jeho správou vystavila cirkev tisovská terajší svoj chrám, ktorý, 
čo do veľkoleposti a ozdoby, prináleží v Uhorsku medzi prvé evau- 
jelické chrámy. Jeho účinlivostou a pod jeho správou boly vystavené 
hradské cesty dolinou rimavskou, prez Tisovec do Brezna a MuráĎa 
vedúce. Umrel roku 1847, zanechajúc dvom synom svojim. Jurovi 
a Štefanovi, okrem skrovného dedičného majetku čestné meno muža 
bezúhonného charakteru. 

Mladší syn Štefan Marko, už otcom svojím vedený, hotovil sa 
ku stavu právnickému. Fílosofické štúdia odbavil v Prešporku, kde 
pod vedením nezapomenutelného Štúra iskra povedomia národného 
slovenského a 'slovanského roznietená bola v ňom v plameň, celú 
bytnost jeho preniknuvší. 

Právnické štúdia dokončil na koUegíume prešovskom, kde 
v spoločenstve s Jánom Čipkom breznianskym medzi tamejšou mlá- 
dežou utvoril družstvo slovenské na spôsob ústavu prešporského 
sostavené; v dímžstve tom on sám prednášal históriu Slovanstva 
podľa výtahu zo Starožitností Šafárikových vypracovaného. 

Po skončenom teoreticko-právnickom kurse, roku 1843 a 1844, 
bavil sa Štefan Daxner takmer za dva roky doma v Tisovci V ten 
čas žili v Tisovci dvaja mladí, duchom národným nadchnutí a po- 
zdejšie i v literatúre slovenskej proslulí mužovia, a síce August 
H. Škultéty, v tom čase kaplán pri boku slávneho superintendenta 
Pavla JozeflFyho, pozdejšie professor na ev. gymnásiurae vo Veľkej 
Revúci, a Jonatan Čipka, kandidát teológie, pozdejšie farár cirkve 
ev. drienčanskej. Daxner bol tretím údom družstva tohoto. 

Samo sebou sa rozumie, že traja mladí, za všetko dobré a 
krásne zaujatí mužovia slovenskí nemohli ostat nečinnými. Ako 
výsledok ich účinlivosti spomenutia zasluhuje na poli literatúry 
Zorfiička, zábavník pre malé dietky, a potom sbierka prostonárod- 
ných povestí slovenských, ktorých čiastka pozdejšie pod redakciou 
Francisciho a Dobšinského tlačou uverejnená bola. Na poli spoločen- 
ského ži\*t)ta objavila sa ich účiolivosC v tom, že založili v Tisovci 
spolok striedmosti, obecnú sporiteľoicu, obecuú knižnicu a konečne 
nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Škoda, že účinlivosC druž- 
stva tohoto netrvala dlho, lebo po dvoch rokoch Škultéty a Čipka, 
za farárov povolaní, odobrali sa na stanice svoje. Daxner odišiel 
do Pešti, aby tam praktický kurs dokončil. 

V Pešti pri boku tabulámeho advokáta Alexandra Vrchovského 
pracujúc, bol spolu, asi do roka, námestným notárom cirkve ev. 
slovenskej práve v tej vnútorným nepokojom a trenicami pamätnej 
dobe, keď cirkev slovenská pod vedením slávneho Jána Kollára od 
cirkve nemecko-madarskej z ohľadu spoločného majetku sa oddelila 
a činom tým od nadvlády nemecko-maďarskej osamostatnila. 

Koncom roku 1846 Daxner složil zkúšku advokátsku a osadil 
sa doma v Tisovci ako advokát. 

Rok 1847-my bol pre Uhorsko v politicko-občianskom živote 
pamätný tým, že roku toho boj medzi stránkou opposicionálnou a 
konservatívnou svrchovaného stupňa dosiahol. Daxner pripojil sa 
k stránke opposicionálnej, čo pre neho tým prirodzenejšie bolo, 



181 

lebo jeho otec už dakofko rokami predtým oslobodil urbaríálnych 
poddaných svojich od takzvanej panštíny, uspokojac sa miesto toho 
s miernou, ročnou peňažitou odmenou, ktorá s roka na rok i od- 
púštaná bývala. 

Koncom roku 1847, za času zasedania siiemu, Daxner vystavil 
na mestskom dome v Tisovci maličký programm, určený k tomu, 
aby slúžil za základ petícii, ktorá so stránky ludu na snem mala 
byt podaná. 

Programm ten záležal z troch punktov, a síce: 

1. Vyzdvihnutie záväzkov urbaríálnych a oslobodenie ľudu od 
jurisdikcie panskej. 

2. Usporiadanie župného shromaždenia na základe repräseutácie 
ludu tak, aby každá obec ako pravá mravná jednota v živote štát- 
nom skrze istý počet zástupcov v shromaždení stoličnom zastúpená 
bola. 

3. Povýšenie reči ludu za reč úradnú v stolici. 

Na programm tento už značne podpisov shromaždeno bolo, 
keď roku 1848 v dňoch marcových neočakávane a improvisovane 
zjavily sa zákony z roku 1848, čím nadrečeuá petícia stala sa zby- 
točnou. 

Pri slávnostnej publikácii zákonov týchto, pri ktorej príleži- 
tosti bol i výbor stoličný v smysle článku XVI : 1848 usporiadaný, 
vystúpil Daxner na rynku rimavsko-sobotskom uprostred sbroma-* 
ždenia slovenského ludu s rečou slovenskou, vyslovujúc radosC ludu 
slovenského nad tým, že vyzdvižením záväzkov urbaríálnych a juris- 
dikcie zemsko-panskej sú hlavné okovy feudalismu odstránené; v reči 
ďalšej Daxner narážal na to, že artikul XVI. ešte len slubuje organi- 
sovat výbory stoličoé na základe zastupiteľstva ľudu, kdežto pri 
úprimnej zaujatosti za slobodu občiansku organisácia tá už teraz 
možnou bola; ďalej narážal i na to, že uvedením reči maďarakej 
za reč poraduú v shromaždeniach stoličných ľud slovenský z úča- 
stenstva na poradách týchto je vytvorený. Zákonodarstvo spôsobom 
týmto urobilo ľud slovenský i hluchým i nemým z ohľadu najkraj- 
šieho politického práva, to jest z ohľadu účastenstva v samospráve 
stoličnej. 

Za vystúpenie toto, hlavne za to, že bolo slovenské a tak proti- 
zákonné, bol Daxner na zodpovednosť ťahaný, a toto bol začiatok 
tých mnohých inkvisícií a prenasledovaní, ktoré Daxner v naaledo- 
vavších časíech za vec národnú podstúpil. 

Tie isté snahy, ktorým Daxner v shromaždení stoličnom dal 
výraz, objavily sa i v susednej Liptovskej stolici a Daxner prítomný 
bol v máji roku 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši v porade, z ktorej 
pod vedením Kleina a Hroboňa vyslaná bola depuUícía k výboru 
stoličnému, žiadajúca: aby výbor stoličný úradne repräsentoval 
u ministerstva za uvedenie reči slovenskej ako úradnej do porád 
výboru stoličného a za usporiadanie stolíc na základe zastupiteľstva 
íudu. Výbor stoličný uzavrel predložil žiadost túto ministerstvu. 

S publikáciou zákonov z roku 1848 vstúpil do života i artikul 
XXil. o národnej garde. Daxner bol v Tisovci skrze dve silné. 



2 tamejšieho meštianstva sostavené stotiny za prvého kapitána 
jednohlasne vyvolený. Aby ako kapitán čestnému povolaniu svojmu 
za dost urobK mohol, začíäl Daxner študovať stmčnejšie kompendia 
o službe vojenskej, praktický návod dostávajúc od Gašparca, býva- 
lého lieutenanta pri cis. kráľ. vojsku, pozdejšie honvédskeho majora. 

Škola 8 podofficierom, do ktorej každý mešťan svobodnf prí- 
stup mal, tak bola usporiadaná, že v nej nielen služba vojenská 
sa vysvetľovala, ale aj inšie, zčiastky zábavné, zčiastky poučné 
predmety sa prednášaly a na dennom poriadku postaveué politicko- 
občianske otázky pretriasaly. Okrem toho sostavený bol i osobitný 
čestný súd pre gardu národnú. 

Výsledok počínania toho bol ten, že národná garda tisovská 
v krátkom čase dokonale robila všetky s dvoma stotinami možné 
pohyby a evolúcie a že v nej povedomie ľudskej a národnej hod- 
nosti vyvinovat sa počalo. S usporadovaním národnej gardy za- 
počaly sa i agitácie o vyslanca na prvý snem peátiansky. 

V ochodzi malo - hontskej vystúpili dvaja kandidáti: Eugen 
Kubínyi, majiteľ statkov na Klenovci a hlavný slúžny stolice Ge- 
merskej, a Jozef Ratko, zámožný fiškál prednejších dynastií gemer- 
ských a mesta Rimavskej Soboty. Kubínyi pri posviacke zástavy 
národnej gardy v Tisovci z počiatku mája roku 1848 vydržiavanej 
osvedčil sa verejne za programm Daxnerov a sľúbil zastávať práva 
národa slovenského, následkom čoho stal sa kandidátom slovenskej 
stránky. Poznamenať treba, že výbor stoličný, aby pri voľbách 
snemových živel slovenský rozdrobiť a tak maďarstvu víťazstvo za- 
bezpečiť mohol, úmyselne a proti všetkým pravidlám poloho- a 
národopisným tak podelil stolicu na 6 volebných okresov, že ani 
jednoho čisto-slovenského okresu nebolo. Okrem toho výbor sto- 
ličný vo všetkých okresoch za sídla voľby také mestá vyznačil, 
ktoré už vtedy nepriateľským duchom naproti živlu slovenskému 
vynikaly. 

V súhlase s horeudanými snahami stoličného výboru i povere- 
níctvo stoličné, voľbu vyslanca v okrese malo-hontskom spravujúce, 
usnieslo sa na tom, že popisovať voličov jedine v Rimavskej Sobote 
zasedat bude, počítajúc na to, že takýmto spôsobom zo slovenských 
na 5~-6 míľ vzdialených obcí čím menej voličov dá sa zapísať a 
ešte menej dostaví sa na voľbu. 

Tisovec požiadal síce povereníctvo, aby i na horné strany okresu, 
menovite do Tisovca, prišlo popisovať voličov, ale povereníctvo za- 
vrhlo zákonnú žiadosť túto. Daxner v shromaždení meštianstva 
tisovského vystúpil zrovna proti výboru stoličnému a povereníctvu 
okresnému a odkrývajúc ich horeudané snahy, upozornil meštian- 
stvo na to, že úkladom týmto jedine tak možno vyhnúť, jestliže 
meštianstvo tisovské na popis do Rimavskej Soboty húfne sa do- 
staví. Nárada táto bola jednomyseľne prijatá. Vojenský pochod na 
dve stotiny podelených voličov tisovských tak silne účinkoval na 
obce dolu dolinou rimavskou ležiace, že takmer z každej obce 
voličia hromadne pripojovali sa k Tisovcu, tak že už do Rimavskej 



138 

Soboty nie dve stotiny, ale celý batallion voličov vtiahol, vystaviac 
front oproti, mestskému domu. 

Týmto spôsobom zmarené boly zámery protivníkov, nasti^ojenó 
proti voličom slovenským, a nebolo viac pochybnosti o tom, že 
Rimavská Sobota v čas volby prepadne proti Tisovcu. 

Čo vskutku i stalo sa ; lebo pri voľbe kandidát slovenský väč- 
šinou vyše tisíc hlasov stal sa vyslancom snemovým. 

Porážka táto i rozmnožila í rozhorčila protivníkov národnej 
stránliy v Gemeri a Malom Honte. Vojenské držanie sa meštianstva 
lisovského pri popise voličov a pozdejšie pri volbe samej, hlavne 
však reč, ktorou Daxner proti výboru stoličnému a povereníctvu 
okresnému verejne vystúpil, stály sa príležitosCou k zádrapkám 
novým nielen proti Daxnerovi, ale i proti jeho druhom, menovite 
Jánovi Franciscimu, kapitánovi gardy bnúšfanskej, a Michalovi 
Bakulínimu, na ten čas na Kokave najpopulárnejšiemu mužovi. Ob- 
viňovali ich, že sa hotujú k povstaniu, že stoja v porozumení 
s kamaríllou o Jelačičom, vtedy už vykričaným vlastizradcom, že 
búria lud proti vrchnosti stoličnej atď. 

Ohovárania tieto upovšechnily sa a dostaly povahu mienky 
verejnej, tak že skrze výbor stoličný bola vyslaná nová inkvisfcia 
proti Daxnerovi a druhom jeho. Pri bezvýslednej inkvisícii tejto 
poznamenat treba, že hlavný slúžny stolice Gemerskej, Széplakí, 
vynasnažoval sa prehovorit Daxnera a Francisciho k tomu, aby za- 
dakovali z kapitánstva; ale Daxner nepod volil sa rade tejto, ostanúc 
í naďalej kapitánom gardy tísovskej. 

Medzitým trenicami týmito prebudené náruživosti vždy väčšieho 
dostávaly rozmeru, a to tým viac, že im potrebná potrava nechybo- 
vala. Udalosti v Bauáte, Báčke, Sedmohradskn a Horvatsku, v kto- 
rých zárodok nastávajúcej domášnej borby poznat bolo, nachádzaly 
i na Slovensku súcitu a ozveny, a kongress slovanský v Prahe 
31. mája držaný mal ten účinok, že i v slovenskom národe pocítila 
sa potreba toho, aby sa národ za svoje práva ohlásil. Stalo sa to 
v shromaždeni národnom v Liptpvskom Sv. Mikuláái vydržiavanom, 
v ktorom petícia pred ministerstvo a pred snem o uznaní práv 
národných formulovaná a hore poslaná bola. Daxner a Francisci 
zúčastnili sa v shromaždeni tom, následkom čoho pozdejšie v inkvi- 
sícii plešivskej podchytávaní boli z toho, že by sa pri tej príleži- 
tosti s Hodžom, Hurbanom a Štúrom boli usrozumeli o usporiadaní 
revolúcie v národe slovenskom proti vláde maďarskej. 

Na petíciu sväto-mikulášsku ministerstvo odpovedalo vyhlásením 
náhleho súdu vo všetkých horných stoliciach. Hodža, Hurban, Štúr, 
ako účastníci sjazdu pražského, museli utekat. Mnohí z prednejších 
národovcov kryli sa po horách, aby ušli prenasledovatelom svojim ; 
v Báčke, v Banáte zorganisovalo sa povstanie Srbov. Bán Jelačič 
stal sa diktátorom Horvatska a hotovil vpád do Uhorska. Snem 
peátiansky, v otázke financiáluej, vojenskej a taktiež vo viac smero- 
dajných štátnych zásadách s vládou viedenskou rozpadnutý, usta- 
novil k obrane vlasti, poťažne k obrane nadvlády maďarskej nad 



134 

ostatnými národarni, vyRtavíf vojsko dvestotisíc mužov silné, ku 
ktorému cielu predbežne štyridsaC tisíc mužov malo byt 4ryzdvibnuto. 
Pravda, že ustanoveniam týmto chybovala kráľovská sankcia; 
ale stolice to nepriviedlo do rozpakov; myslely si, načo nám krá- 
ľovská sankcia? rozkážeme a stane sa. Medzi inýini tedy aj výbor 
stolice Gemerskej pod heslom, že je vlast v nebezpečenstve, usta- 
novil v lone svojom previesC rekrutáciu, vydajúc v tomto smere 
potrebné úpravy štábnym dôstojníkom gardy národnej. 

V týchto okolnostiach Daxner držal shromaždenie ľudu y Ti- 
sovci, v ktorom vyslovené bolo, že ustanovenie stolice o rekrutácii 
nezaväzuje občanov, lebo nie je zákonom kráľovskú sankciu ma- 
júcim, ale je mienkou len jednej čiastky svevolne sriadeného vý- 
boru stoličného, ktorá nie obecenstvo, ale len sama seba reprä- 
sentuje. Uzavretie to vo forme repräsentácie bolo stoličnému výboru 
zaslané. 

Veľmi dobre charakterisuje vtedajšiu situáciu okolnost tá, že 
výbor stoličný následkom repräsentácie tejto nič iného urobit ne- 
vedel, ako to, že naložil hlavnému veliteľovi homo-gemerskej ná- 
rodnej gardy, majorovi Gedeonovi, aby rekrutáciu najsamprv v Ti- 
sovci dal previesC. Gedeon, v ustanovený čas prijdúc do Tisovca, 
kázal vystaviC obidve stotiny pred mestský dom. Kým on s magi- 
strátom na mestskom dome porobil prípravy k losovačke, sišla sa 
garda a Gedeon oznámil cieľ príchodu svojho, upravil Daxnera 
k tomu, aby velel prvej kompánii k losovačke stúpaf. Ale tu so 
stránky obidvoch vystavených stotín, ako z jasného neba hrom, 
ozval sa jednomyseľný hromový výkrik: „Nepôjdeme ani jeden!" 
Výkrik ten, neustále opakovauý, premenil sa po chvíli v hrozby 
naproti rekrutacionálnej komisii, naproti výboru stoličnému a na- 
proti Maďarom. Szakal, adjutant majorov, ktorý s jedným Tiso- 
vanom pustil sa do ostrejšieho rozhovoru, bol pochytaný a značne 
postískaný ; len Daxnerovi podarilo sa sem a tam natriasaného adju- 
tanta vyslobodil z rúk ľudu, ktorý sa s národnou gardou bol po- 
miešal. 

Odrazu bolo počut: ^Von s tými tnm na mestskom dome!" a 
ľud rozjatrený počal sa násilne tisnúí do mestského domu. 

V okamžení tom, pohľadom na rastúcu rozjarenost ludu ne- 
málo prekvapený major gardy národnej, na radu Daxnera uznal, že 
tu inej pomoci niet, ako odvolaC rekrutáciu a tak utíšit do radnej 
chyže tisnúci sa ľud. V nastúpivšej prestávke Gedeon dal si pod- 
písaC svedectvo, že on povinnosti svojej urobil za dos(, a svedectvom 
tým opatrený bez najmenšej urážky sadol na voz a odišiel preč. 

Následok udalosti tejto bol ten, že v celej stolici nielen medzi 
Slovákmi, ale i medzi Maďarmi rekrutácia prepadla a magistrát 
stoličný sotva bol v stave jeden slabý batallion vystavit, s ktorým 
zúčastnil sa v fažení proti Jelačičovi. 

Vina udalosti tisovskej a tak spolu vina za prekazenú rekru- 
táciu padla na Daxnera; s ním spolu obviňovaní boli aj Francisci, 
kapitán národnej gardy hnúštanskej, a Bakulíni na Kokave. S druhej 
strany nechybovalo na poburujúcich chýroch, že národné gardy od 



1 36 

Rimavskej Soboty počnúc až po Patnok majú prísC na exekúciu do 
Tisovca a že Tisovec na prach a popol obrátený bude. Pre uspo- 
kojenie meštianstva Daxner dal vystaviC riadne predstráže až po 
Hačavu a v samom Tisovci usporiadal dennú a nočnú službu bezpeč- - 
nosti. 

Národná garda tisovská, nedostanúc od výboru stoličného zbrane, 
zbrojila sa sama, nie síce preto, ako by azdaj podstát dosavádnej 
legálnej opposície svojej bola chcela zanechat a osamotnelá bez vý- 
hladu na úspech vrhnúC sa v krvavý boj, ale hlavne preto, aby 
svojím ozbrojením imponovala tým streštencom, ktorí výbor sto- 
ličný chceli donútiC k násilným krokom proti Tisovcu. A ciel tento 
skutočne podaril sa; lebo výbor, obávajúc sa srazenia, exekúcie 
neupotrebil, nechajúc Tisovanov za čas v pokoji. 

Medzitým postaveniu Tisovca prajné dovtedy okolnosti odrazu 
zmenily sa. 

Nasledovalo zajatie Filippoviča a Rotta, zpiatočné taženie bána 
Jelačiča a porážka Hurbana na Myjave. Noviny hlásaly, že celá 
Viedeň a vojsko prešly k revolúcii. Národní mužovia slovenskí 
z Liptova, Turca, Zvolena a Novohradu zanechali stanice svoje, a 
ktorý z nich nemohol za hranicu, hladal útočište v Tisovci. A toto 
bol príhodný čas na pokorenie Tisovca. 

Daxner bol citovaný, aby sa predstavil pred spravujúceho prvého 
viceišpána; priatelia radili mu, aby sa odstránil, čo však Daxner 
ohľadom na vtedajšie okolnosti urobit nechcel, hovoriac, že by útek 
jeho bol rovný zapreniu veci samej. Fraucisci bol d&a 6. októbra 
nocou, keď z Tisovca do Hnúšti šiel, skrze komisára Chudobu 
lapený a v sprievode pandúrov o polnoci do Tisovca dovedený. 
Vystavené predstráže poznaly ho a daly hlas o tom Daxnerovi; 
v pár minútach bez poplachu bola národná garda na nohách; pan- 
dúri boli v tichosti odzbrojení a s komisárom Ghudobom vovedne 
pod stráž postavení. 

V nasledovavší deň sostúpila národná garda v shromaždenie 
obecné, z ktorého vyslaná bola deputácia k správu vedúcemu vice- 
išpánovi Fáymu, aby svevolné lapanie pokojných občanov pristavil 
a jestliže naproti Franciscimu a Daxnerovi žaloby jesto, aby tie 
riadnou cestou pokonaC dal, lebo nemo, nisi citatus et convictus, 
detinerí non potest. A spolu osvedčila sa garda, že ona za obi- 
dvoch kapitánov ručí, presvedčená o tom, že oni pred odpoved- 
nosfou za skutky svoje v úteku nebudú hladat obrany. Deputácia 
vrátila sa od Fáyho s tou odpoveďou, že Fáy upotrebí celú moc 
stolice, ba i susedných stolíc, aby opposíciu Tisovca zlomil, a od - 
kapitánov gardy očakáva, že na citáciu ustanovia sa pred vrch- 
nosťou svojou. Spolu Fáy dal čestné slovo deputátom v tom smysle, 
že sa naproti Daxnerovi a Franciscimu žiadna nezákonitosč nestane. 

Toto čestné slovo bolo príčinou toho, že Daxner a Francisci 
v bezvýhradných obstojatelstvách dobrovolne dostavili sa na po- 
volanie pred spravujúceho prvého viceišpána dňa 10. októbra 
v Plešivci. 

Čestné slovo držalo sa tak, že obidvaja boli uväznení ; dva dní 



1 86 

pozdejšie dovedený bol k nim Bakulíni; o týždeň potom vyše 40 
mazov, ktorých verejná mienka označila ako prednejäích ludí 
slovenských v Gemerskej stolici, priviedli do Plešivca ako väzňov. 
Obvinenie, i to je národovec slovenský, dostatočné bolo k odôvod- 
neniu žalárovania. 

Medzitým celý magistrát gemerský bol zaneprázdnený inkvi- 
síciou proti Daxnerovi a Franciscimu vedenou; véenH)žnýro spô- 
sobom shladávali sa dáta, čo, kde, ktorý v privátnom diškurse pre- 
hovoril podozrivého, verejné vystúpenie Daxnera proti výboru stolič- 
nému, zjavný protest proti rekrutácii, zoprenie sa gardy tisovskej 
proti Gedeonovi a následkom toho prekazenie rekrutácie v stolici, 
ozbrojenie sa gardy tisovskej, rozšírenie proklamácie Štúrovej boly 
positívne dáta za základ inkvisícií slúžiace. Okrem toho bolu mnoho 
vymyslených chýrov o porozumení s kamarillou a Jelačičom, o vlasti- 
zradných úmysloch odtrhnút horné Slovensko od Uhorska a založit 
ríšu Svätopluka. 

K súdeniu žalôb týchto sostavené bolo štatárium v Plesivci, 
pred ktorým pozdvihnutá bola obžaloba pre vlastizradu. 

Pri poslednom, viac dišpute dvoch stránok nežli inkvisícii po- 
dobnom výsluchu zjavné bolo trom hlavným väzňom, že im iáe 
o život. Videli na dvore hotoviC stĺpy, na ktorých viset mali. Žia- 
dali tedy sudcov svojich, aby, keď majú umret, neboli vešaní, ale 
strieľaní, aby mladý ich život skončil sa bleskom a hrmotom. Du- 
chovný ich stav charakterisuje pieseň v okamženiach týchto Franciscim 
složená a Daxnerom dodatkami doplnená: „Hoj, traja sokoli, či vám 
žial za svetom ?** 

Výrok smrti bol donesený; ale v tej hodine zjavila sa ruka 
Prozreteľnosti božskej, donesúc chýr o ztratenej bitke pri Švechate. 
Sudcovia nemali smelosti na svoju odpovednost exekvovaC svoj súd 
a predložili vec splnomocnenému komisárovi Karlovi Szentiványimu. 
Zakročením Szentiványiho premenila sa sentencia smrtná a traja 
hlavní väzňovia boli odsúdení na 3-ročné väzenie o samote. S nimi 
vovedne boli ešte dvadsiatidvaja národovci slovenskí, z ktorých 
pätnásti boli Tisovania, od dvoch mesiacov až k dvaročnému väzeniu 
odsúdení. 

Medzitým udalosti nezastaly ; generál Schlick približoval sa ku 
Košiciam a bolo sa obávaC toho, že ľud sám oslobodí väzňov svo- 
jich ; z tej príčiny okolo 15. decembra Daxner, Francisci a BakuHni 
v železách pod strážou do Pešti odvedení a tam v Neugebäude 
profosovi od regimentu Turského odovzdaní boli. 

Z času väzenia v Neugebäude spomenutia zasluhuje noc medzi 
4 a 5. januárom. Celú noc do hodiny druhej po poluoci stál hrmot 
v Neugebäude zčiastky od vozov, zčiastky od ľudí, ako by celé 
batalliony dolu schodami dupkaly. Ráno o siedmej hodine vkročil 
rýchlym krokom profos ku väzňom, spytujúc sa každého väzňa 
osobitne, kto je, čo je, zkade je, za čo, od koho je sem poslaný. 
Na otázku, čo to bol za hrmot cez noc, profos, ani neodpovedajúc, 
tak rýchle ako prišiel, vzdialil sa. O hodinu profos vrátil sa celkom 
8 úctivou tvárou a poklonami nazpäC, vysvetlil pohádku tej noci, 



187 

hovoriac, že on každý mesiac oddával „vlasfobi*aňnjúcemu povere- 
níctvo" prírastok väzňov svojich; pominulý večer, baviac sa až do 
polnocí a jednoho z priateľov svojich, len ráno dostal rozkaz ešte 
večer prišlý, aby nových, v decerabri pribudlých väzňov udal po- 
vereníctvu ; on len ráno mohol urobí t za dosC rozkazu tomu, odnesúc 
menoslov nových väzňov na mestský dom. Ale „vlasťobraňujúceho 
povereníctva" už nebolo tam, lebo o štvrtej hodine ráno odišlo po 
železnici do Solnoku a Debrecína. zaberúc so sebou všetkých, až 
do 15. decembra do väzenia prislých politických väzňov, ktorých 
premávka v noci zapríčinila ten neobyčajný hrmot Vázňovia ďako- 
vali Bohu za milost, že ich v krátkom čase už po druhý raz takým 
zrejmým spôsobom oslobodil od zahynutia. Ô pár dní pomocou 
Viliama PauKnyho, ktorý o mieste ich uväznenia náhodou bol sa 
dozvedel, bolí grófom Vrbnom a bánom Jelačičom na slobodu pre- 
pustení. 

V Pešti, dozvedíac sa o tom, že dobrovoľníci slovenskí pri Preš- 
porku pod hlavným veliteľstvom poľného zbrojmastra Šimuniča stoja, 
pospiechali do Prešporka a ztadiaľ ku Leopoldovu, kde skutočne 
nachádzalo sa do pol druha tisíc dobrovoľníkov slovenských pod 
vedením Janečkovým, vtedy u ľudu Žižkom nazvaným. Uvítanie 
priateľmi, menovite Janečkom, ktorý poznal Daxnera ešte z r. 1845/6 
z Pešti, bolo srdečné. Vstúpiac do radu dobrovoľníkov, slúžili so 
zbraňou v rukách trónu a národu pri obliehaní a dobytí Leopol- 
dova, potom pri obliehaní Komárna, kde upotrebovaní bývali k naj- 
ťažšej službe vojenskej, následkom ktorej i počet dobrovoľníkov 
značne sa umenšil. 

Zúčastniac sa v bitke pri Ácsi dňa 26. apríla 1849, na zpia- 
točnom ťažení ku Prešporku, boli pridaní ku avantgarde, kde vy- 
trvalosťou svojou vydobyli si chválu vtedajšieho kommandanta avant- 
gardy plukovuíka Dorsana. Nespravodlivé zachodeníe tohože s dobro- 
voľníctvom, neuznanie Janečka skrze Ôimuniča prinútilo dôstojníkov 
dobrovoľníckych starať sa o reorganisáciu celého sboru. Jednomyseľne 
uznaná bola potreba toho, aby dobrovoľnícky sbor dostal osobitného 
hlavného veliteľa zpomedzi dôstojníkov riadneho vojska a aby bol 
poslaný na Slovensko, lebo len tam mohol vynahradiť ztraty svoje 
novým mužstvom. 

Prevedenie úlohy tejto bolo sverené Daxnerovi, ktorý, odíduc 
do Viedne, zprávou v ministerstve vojny písomne a slovne podanou 
vymohol to, že barón Lewaitowski, kapitán od generálneho štábu 
Gocovho, bol vymenovaný za hlavného veliteľa slovenských dobro- 
voľníkov a dobrovoľníctvu dostala sa samostatná úloha očistiť banské 
mestá a vôbec horné Uhoi^sko od maďarskej guerilly. 

Reorganisácia dobrovoľníctva prevedená bola pod správou Le- 
wartowského zčiastky v Skalici, zčiastky v Rastislaviciach (Recse) 
pri Prešporku; za tým jeden celý batallion, pozostávajúci zo 6. stotín 
a jednej stotiny reserv7, složil prísahu na články vojenské v tom 
smysle, že chce bojovať až do pokorenia revolúcie maďarskej za 
sväté práva trónu a sväté práva národa slovenského, uznané skrze 
Jeho veličenstvo vyslovením princípu národnej rovnoprávnosti. 



18S 

Sbor tento až do konca júna bol vystavený na čiare Váhu 
proti Komárnu; v júli pohol sa prez banské mestá a horné Slo- 
vensko očistiť kraje tieto od guerilly. 

Z Kremnice Daxner vyslaný bol s jednou stotinou do Liptova, 
aby tam pomocou Hodžovou nový, druhý batallion organisoval a 
jaíco velitel druhého batalliona za päC dní v Brezne k Lewartow- 
skému sa pripojil. Daxner zodpovedal úlohe tejto. Z mužstva, hrnú- 
ceho sa z obcí horno-liptovských, sostavil jeden úplný batallion a 
jednu stotinu strelcov. Potom, osvobodiac barrikádami zatarasenú 
kommuuikáciu medzi Liptovom a Zvolenom, prez Čertovicu pripojil 
sa v určitý čas v Brezne k Lewartowskému. 

Ďalšou úlohou jeho bolo očistit od guerilly dolný Spiš a horný 
Gemer, čo sa mu bez nehody i podarilo. 

Pripomenutia zasluhuje, že Daxner a Bakulíni, prijdúc na čele 
dobrovoľníkov do Gemera, usniesli sa na tom, že nepomstia sa na 
protivníkoch svojich, ktorí ich na smrt odsúdili, dajúc týmto činom 
dôkaz kresťanstva slovanského. 

Do Tisovca Daxner svolal shromaždenie ludu, v ktorom takmer 
všetky horno-gemerské obce zastúpené boly. Y shromaždení tom 
uzavrelo sa jednomyseľne podať Jeho veličenstvu prosbu o to, aby 
horné Slovensko bolo zorganisované ako osobitná korunná zem, na 
základe národnom, s úradnou a v školách s naukosdelnou rečou 
slovenskou. V shromaždení tom vymenovaná bola deputácia, ktorá 
od obcí podpísanú petíciu odniesla do Viedne k Jeho veličenstvu. 

Následkom úradného, od vtedajšieho civilného správcu krajiny 
pochádzajúceho a k vrchnostiam stoličným rozposlaného rozkazu, 
aby takí občania, ktorí za času revolúcie pre vernosť svoju k trónu 
od stránky revolucionámej prenasledovania trpeli, podľa mena a 
s udaním zásluh oznámení boli vyššiemu miestu, Daxner obšírne 
opísal utrpenie národovcov slovenských v Gemeri a predložil dielo 
toto vyššiemu miestu, odporúčajúc vysokej blahosklonnosti najmä 
podajedných chudobnejších druhov svojich a spolu Čeľadných otcov, 
ktorých rodina skrze to prenasledovanie utrpela citlivú materiálnu 
škodu. Ale vec tá ostala bez výsledku. 

Roku 1850 tá čiastka aristokracie uhorskej, ktorá nemala dosť, 
smelosti zúčastniť sa v otvorenom boji, pozdvihovala hlavu svoju. 
Ona, s poklonou Mefista približujúc sa k trónu, hovorila: Nie my, 
pane, nie my, ale tí tam sú nebezpeční; to sú panslávi a russisti. 

A tak sa zdalo, že vo vládnych kruhoch vďačne prijímali de- 
nunciácie tieto ; aspoň hotovosť, s ktorou pokrytských staro-konserva- 
tívcov dosadzovali na pr\'é úrady stoličné a proti národným mužom 
slovenským, vernosť svoju k trónu skutkami dokázavším, za hocakú 
plctku inkvisície vj'sielali, ukazuje pravdivosť hore udaného po- 
znamenania. Z mnohých príkladov pripomeniem len jeden: pri prvom 
popise obyvateľstva, preveilenom z jari roku 1850, madaróni gemerskí 
zjavne počali agitovať za to, aby sa ľud slovenský nie za Slováka, 
ale za Uhra dal zapísať; pred vojenskou, popis vedúcou komisiou 
však v ten smysel vykladali vec, že Úhor je LTngar, t. j. Madar, 
a Slovák je Sláve, to jest pansláv, Rus. Národní mužovia slovenskí, 



139 



medzi nimi Daxner, opreli sa proti tomuto štatistickému klamstvu 
a vykonali to, že Jur Daxner, na ten čas hlavný slúžny v Malom 
Honte, pokoril agitátorov týchto úradnou mocou. Toto zavdalo prí- 
činu k delaciam pre agitácie panslavistické a shora hned prišiel 
rozkaz inkvirovať vec. Výsledok inkvisície bol ten, že gróf Anton 
Forgách, na ten čas splnomocnený komisár dištriktu košického, pre 
ostrejšie zakročenie proti agitátorom madarónskym s úi-adu suspen- 
doval hlavného slúžneho Jura Daxnera, Štefanovho brata, a pri na- 
stúpivšej, koncom roku 1850 prevedenej organisácii celkom ho vy- 
nechal, ostatných ale podla pravidla: calumniare audacter, semper 
aliquid haeret, ako podozrivých preznačil. 

(Dokonôenie.) 



■••♦• 



Cestopisné črty. 

Píše Martin KukuČin. 
III. 

Ja som sedel pri svojom novom druhovi ticho Tušil som, čo 
je to asi 8 ním : nechcel som ho vyrušovať z tichého smútku. Tvár 
nápadne bfadá, skoro popolavú, líca vpadlé. Iba čo na líci horia dva 
okrúhle fľaky rumencom; i oči sivé majú nápadne živý lesk, ako 
pri človeku, ktorý si vypil šampanského. Vlasy má neposlušué, farby 
neurčitej, viac popolavej, než gaštanovej. Fúzy, nie velmi dlhé, sú 
tiež naježené. Vôbec vidno, že náš človek sa zanedbal následkom 
akéhosi trápenia. A čo ho trápi, Tahko sa dovtípiš, ked počuješ to 
suché, trhané pokašliavanie. . . 

Pozerá zádumčivé po vrchoch, i po celom vidieku, ktorý sa 
nám z Belvedera otvára. Výhľad je skvelejší než včera. Pod horúcim, 
poludňajším slncom pary sa podvihly a kraj hrá vo farbách nád- 
herných. Pozerá zádumčivé na tento skvelý obraz, možno sa s ním 
lúči a, kto vie, aká predtucha zaľahla mu na dušu . . . Krovie i po- 
jediné stromy defilujú pred oblokom diligencie a zapadajú do úzadia, 
ako by ich ta ukladala dáka neznáma ruka. Konečne sa prebral 
z dúm, narovnal nachýlenú šiju, vypnul akoby námahou prsia, po- 
zrel ukradomky na nma, a keď sa stretol s mojím pohľadom, v ktorom 
sa možno vyrážala sústi*asC, usmial sa akosi smutne a spolu detsky. 
Hádam sa i zahanbil, že som mu prvej videl slzy v očiach. 

.Čo si taký smutný?" pýtam sa ho ja veselo. „A či ti hádam 
ostala ,tam-hore' mámilá?" 

Usmial sa a pokrútil hlavou. „Ó, nie. Ale, vieš, čo je: doktori 
ma poslali domov. Musí byf príčina, a ja sa bojím... *" 

„No, zato nemusíš zúfaí. VeJ ty ozdravieš, taký mladý a mocný !* 
Mohol mat skutočne málo čo viac od dvadsiatich rokov, čo, pravda, 
pri daktorých chorobách nedá sa považovat za velikú výhodu. No 
naňho predsa len účinkovalo. Ba priložil som mu svoju nohu k jeho — 



140 

jeho hnáty boly najmenej dva razy tak mocné, ako moje. Omakal 
som mu i svaly na ramene, ktoré tiež ešte neztratily tvrdost a 
pružnosť. „Ty si junák, človeče!" zvolal som po tejto visíte. „Ty 
bys' ma mohol vyhodit z tejto truhly a či diligencie, ako hru&ku, 
kebys' chcel." 

Zasmial sa a v smiechu ozvalo sa zas trochu veselosti. 

n^ kto si ty?" pýta sa ma. 

Ja som mu vyrozprával, kto som, i kam idem, všetko na dúštek. 
Lebo ak chceš, aby ľudia mali akú-takú dôveru k tebe, nesmieá sa 
pred nimi zakrývať závojom tajnostkárstva. Položil som taký exMnen 
i pred hodnostárom pred cetinskou poštou, no môj druh z neho 
nepočul ani slova, zaujatý na všetky strany od priatelov. 

„A čo (a bolí?'' pýtam sa ho ja. 

„Tuto, žalúdok," rečie mi, položiac ruku na žalúdok. Ja som 
sa musel usmiaf: ako každý národ i pri chorobách má svojho ko- 
níka. Slováka skoro vždy „bolí proti srdcu**, i keď mu je napríklad 
kolika. (I z toho vidíte, aký je Slovák tvor sentimentálny: srdce 
mu je všade.) Južan zas v prvom rade všade vidí len žalúdok. 
„Nemôžem jest,** rozkladá mi ďalej. „Doktori vravia, že mám ka- 
tarrh. Boh vie I A kašel akýsi nešťastný ..." 

„Ty si perjanik. U koho?" 

„U následníka. Včera mi dal zavolat oboch doktorov. Bol 
i strýc — ten, čo si ho videl. Veliký súdac. Hovorili čosi francúzsky 
či nemecky. A mne najhoršie, o ktorom hovorili... Dali pi( Giess- 
hiibler i ešte akúsi vodu. £j, keby tu bol môj doktor M. 1" 

„A ôi ty poznáš doktora M.?" zvolal som zadivený, že pozná 
ešte doktora, ktorý pred totkými rokmi bol na Cetiní a teraz je 
v Dubrovníku, ktorého i ja dos( dobre poznám. 

„A akože? Ešte keď bol na Cetiní. Bol som tiež takto ochorel. 
A on: neboj sa, synko, choď domov. Pi mlieko, jedz mäso, jahňa- 
činu, kuracinu... A ozdravel som. Oj, u násjedrubý vzduch. Ako 
balsam. A voda! A ty, pane, pozn«1š ty doktora M.?" 

Minulý týždeň som bol uňho, keď som bol v Dubrovníku." 

„Keď ho vidíš, pozdrav ho odo mňa, od C. . . Oj, on nás dobre 
pozná; celú rodinu, i plemä.^ 

Rozveselil sa, rozrečnil. Vytiahol zpoza pása škatuľu a začal 
šúľaC cigarettu. 

„A či ti nezabránili doktori kúrit?" pýtam sa ho ja. 

„Zabránili. A aku to vieš?" No hneď sa dovtípil. „A už viem. 
I ty si doktor. Čuješ, pane, ty ma musíš prezret." 

„Keď si ty žiadaš, vďačne." 

,A teraz už smiem?" ukazuje cigarettu. „Vraj dve-tri denne I 
A čo budem, boga ti, robif celý den!" 

Ja som naú tuho dobíjal, aby slúchal doktorov. Môj prísny tón 
ho zara/il. Konečne riekol: „Vieš čo — medicíny začnem píC až 
doma. No a do tých čias nech budem vo všetkom ako iní, zdraví. . . " 

Ako vidno, pacienti i na Čiernej Hore vedia si najst svoje 
zadné dverce. 



Od BeWedera sa cesta spúšCa bokom pohoria, ktoré ostáva v ľavo. 
V pravo je dolina, dlhá, dosC široká, a leží hlboko pod nami. 

To je veliká dolina Ceklínska. I ona je na miestach spopre- 
trhávaná ostrými kopcami, medzi ktorými sa zelonaju zorničky a 
lány posiate a vysadené. Na všetkých stranách belejú sa domce 
vo väčších-menšfch skupeninách, alebo i osamelé, ako na zázrív- 
ských „folvarkoch^. Ede-tu medzi domami vyniká skromný kostolík 
8 kurtavou vežou, alebo i bez nej. S tamtej strany vystupuje mier- 
nym svahom dost vysoká retaz vrchov, ktorá na pravo zatvára 
vidiek. Dolinkami a sedlami vrchov belejú sa vychodené chodníčky, 
kde-tu i hadovitá cestička, ktorá prielazmi a údoliami vedie do 
„Záhoria^. Môj druh spozoroval, že mna to veľmi zantma i s veľkou 
ochotou mi rozkladá, kde leží ktorá dedina: tu blízko Dobrsko Selo, 
dálej Strugari a tam dolu hlboko a po strá&ach rozhádzaný Ceklin. 

Zanedlho zastala naša diligencia. Tu stojí osamelý dom, krčma, 
alebo ako sa tu zovie, „han**. Postillon Luka priberá sa napôjiC 
svoju vyznojenú trojku, zapriahnutú do diligencie, a my vstúpili 
sme do hana, ja viac zo zvedavosti, než z potreby. 

Rozkázali sme si kávu. Krčmárka, akási veselá, jazyčná ženička, 
nie stará a nie ani škaredá, zadiera ustavične do perjanika a kočiša, 
ktorý tiež vošiel za nami. Mnohé slovo, alebo narážku, ani som ne- 
rozumel. Iba smiech mojich druhov svedčí, že to má byt čosi opa- 
prikovane. Keď sa jej žaloval, že je chorý a schudol, odvrkla mu 
asi takto: „Pes sa vylíže," alebo „zdravie ti dušu honilo", a tiež 
som počul i naše príslovie: „Zlá zelina nevyhynie", vo vernom 
preklade. Nuž moji spoločníci ani nevychodia zo smiechu, a ja, ked 
vidím teraz perjanika, začínam pochybovať o jeho chorobe. Celý je 
vymenený. Ja počúvam, naťahujem uši a prichodím k presvedčeniu, 
že reč, ktorú, ako som myslel, mám už úplne v moci, má ešte 
mnohé tajnosti, do ktorých som nevnikol. 

Káva bola veľmi dobrá. Uvarila ju v medenom imbriku, ako 
sa všade varí na juhu, na žeravom uhli. Nad nízkym ohniskom 
preložené je po trámoch plné vrece čohosi. Ked som sa spýtal, čo 
to tam drží v dyme a horúčosti, odpovedala mi, že kávu. Tu sa 
tedy káva kupiýe hneď na vrecia, ako u nás múka. Zato sa jej 
i mína hodne. 

„A či by ste si teraz už zahryzli?" pýta sa nás šelmovsky. 
My sme nemali nič proti tomu. Doniesla stehno, ktoré som ja 
držal za šunku, pozbavenú slaniny. No to je „košet" — vyúdené 
stehno baraniny, černohorská špecialita, s ktorou sa stretneš v každej 
krčme. Ja som s predsudkom vybral kúsok a olúátil blanu od mäsa. 
Nie som priateľom ani surovej šunky a tým menej surovej baraniny. 
No moji druhovia zato jedia chutne, zahrýzajúc s mäsom cibule, 
vlastne čohosi, čo je medzi cibuľou a cesnakom a ktoré tu pred- 
kladajú v každej krčme, a to i s vňaťou. Do cibule som sa už 
nedal, ale kúsok košeta bol chutný, mäkký i dosť šťavnatý. Veľmi 
som sa zaradoval, ked nám doniesla rozkrájaného čerstvého syra. 
Toľko rokov, čo som ho nejedol! No keď som vložil prvý kúsok 
do úst, sklamal som sa. Najprv preto, že bol ako by ho bola vy- 



Uži 

tiahla z rôsola, a potom zarážal až nepríjemne lojom. Možno i ce- 
tinský zajutrak ma urobil takto výberčivým. 

Po trakte sme si ešte dosC dlho posedeli na kladách, ktoré tu 
slúžia miesto lavíc, a pri cigarettách sme sa shovárali s našou krč- 
márkou. Trovy,* čo sme urobili, platil perjanik, i to tak delikátne, 
že to nikto nespozoroval. 

Keď sme vsadli do diligencie, ktorá oproti tomu, aký bol chládok 
v hane, zdala sa mi ako ohnivá pec — môj druh bol akýsi roz- 
jai*ený, veselý. Krčmárka mu svojimi vtipami rozohnala fažké pred-, 
tuchy a odpoly ho uzdravila. Kúri ako Turek cigarettu za cigaret^tou 
a na moje námietky odpovedá t;ým svojím detinským úsmevom a 
líška sa mi sta diefa, keď chce udobríš prísneho mentora. 

Cesta minie kotlinu ceklinskú a vtiahne sa medzi vrchy, vlastne 
dvíha sa na ne serpentínami. Vrchy sú porasteué horou, ani ako 
dakde okolo Tisovca — samá bučina a dub. Chlad z hory nás 
osviežuje v tomto poludňajšom úpeku. Do našej archy sa tisnú 
oblokami i oblaky prachu, ktorý sa dvíha na ceste dávno nezmok- 
nutej. Konečne sme sa vytiahli na sedlo hôr. Nevidíš ničoho, iba 
vrchy, tu blízo pokryté horou, lain ďalej holé a otupné. Obraz pred 
nami zatvára mohutná re(az albánskych vrchov. 

Keď sme sa spustili serpentínami na Rjeku, oviala nás razom 
hluchá, neznesitelná spara, ani čoby sme boli dakde v Dalmácii na 
Prímorí v najtuhšiu kanikulu. Prebehli sme skoro celým mestom, 
kým sme došli k baňu. Tu mi postillion pošepol, že v Ujeke dostat 
i dobré pivo. To som vedel i bejs neho, a síce od Vimra a dr. Č. 
Pozval som i jeho na pohár — z opatrnosti, aby nás tu „neza- 
budor, a s perjanikom sine odišli do hostinca. 

Mesto Ŕjeka leží na Rjeke Crnojeviča. „Rjeka^ bárs veími 
nezodpovedá tejto vode, ktorú s dobrým svedomím môžeš nazvať 
i močidlom. Spád má malý, alebo ho možno ani nemá. Aspoň ne- 
vidno, že by tiekla. Pokiyíá je „perinami", v ktorých sa lažú milliony 
žiab. Ich koncert, bárs je poludnie, rozlieha sa široko-ďaleko. A čo 
býva večerom! 

Mestečko je pomerne dosf výstavné. Domce sú na poschodie, 
obložené pavlačmi, altánmi, verandami — to všetko z dreva, pekne 
cifrovane vyvedené. Oblokov daktorý dom vôbec nemá, aspoň nie 
na ulicu. Prízemné miestnosti ani nemajú steny na ulicu. Poschodie 
spočíva na murovaných alebo drevených stĺpoch, s(a v Rožnove 
pod Radhoštom. V prízemí sú sklepy a varštate všakových remesel- 
níkov. Kupci sedia po turecky v svojich sklíepkoch a kráta si čas 
čibukom a čiernou kávou. Sú v úplnom negližé: biele gate, košela 
a vysoká biela čiapka z plsti a či vlny — to je celá toaletta. Druhí 
tiež takto vyobliekaní povalujú sa v malebných skupinách po brehu 
rieky, kde akási ženička predáva hlinené misy a hrnce — iní sa 
utiahli do člnov a tam „chrápu chrapotom chraplavým'', alebo sa 
z dlhej chvíle hojdajú a kúra. A majú i čo kúril ! V každom sklepe 
vidíš na púdii aspoň jednu hŕbu jemne krájaného dohánu, žltého, 
voňavého: oka za ÔO kr. 

V hostinci nás sklepník prijal francúzsky. No ja som sa s ním 



143 

predsa len pojednal : čosi spustil on, čosi pridal ja, tak že sme sa 
octli y taliančine. Dante Alighierí dost lahJco že sa obrátil v hrobe, 
ak nás počni — no i sklepnik sa obrátil, a to na opätku, a do- 
niesol nám dve fľaie nikšicského. I v Nikšiči už majú svoj pivovar. 
Pivo toto je dobré, ked je chladné — no a toto predsa len bolo 
chladnejšie, než slnce tamvon na ulici. 

Aby sklepnik neexamenoval mňa — talianski sklepnici majú 
túto krásnu obyčaj — začal som ho examenovat ja. Odkiaľ je, od- 
kedy je tu, prečo nehovorí srbsky a pod. Dozvedel som sa, že je 
z Barí, predtým slúžil v Skadre a odtial ho osud zavial sem na 
Rjeku. 

Za druhým stolom sedí tiež hosf, pred ním prázdna šálka. Je 
mladý, tučný, biely, pleti jemnej. Čierne vlasy, čierne fúzy a oči 
veliké hľadia akosi zádumčivé a či ospalo na tento smiešny svet. 
Človek skutočne krásny, iba že tvár, ako skoro každá ozaj krásna 
tvár, je bezvýrazná. Nuž je to typ viac orientálny, než černohoráký. 
Kabátik i pruslek je tmavý, hodvábny, ale kroja černohorského. 
O chvíľu vstúpil druhý hosC, tiež takto pansky oblečený a biely. 
Šiel k tomu prvému, ktorý povstal a hodnú chvíľu čosi medzi sebou 
rormľali. Dáka mondóka to bola — frasy, aké vymieňajú ľudia, 
keď sa sídu. Keď ceremóniu odbavili, sadli za stôl a začali sa hlasno 
shovárat. Nuž ak zakaždým zabijú toľko času, keď sa sídu, a to 
len prázdnou ceremóniou, ktorá je vždy jednaká, nie div, že sú 
takíto tuční, neohorení, lebo pre samé ceremónie ani nestihnú pri- 
braC sa do dákej roboty. 

V hostinci je čisto, ako kdekoľvek v Prahe. Chlieb rozkrájaný 
na tabličky asi v ten spôsob, ako ho kalvíni mávajú pri spovedi, 
je biely a chutný. I syr, tiež tak rozkrájaný, je veľmi dobrý. Nie je 
presolený a nerazí toľme lojom. Dali nám i slanej ryby, tiež tak 
nakrájanej na kúsky, všetko bez pýtania. A to všetko ako dodatok 
k pivu, dodatok, ktorým sa napomáha veľmi odbjt nikšičskému pivo- 
varu. Po stenách sú rozvešané obrazy, všetko podobizne, a to : kíiaza, 
následníka, Alexandra III., Humberta, Margherity a dakoľko krikľa- 
vých, lacných obrazov z poslednej rusko-tureckej vojny. 

Keď sme prechodili cez mesto, perjaník ma upozornil na dvorec 
khazov. Chutný domec na briežku ; starosvetsky, o malých oblokoch. 
Ale je zato čistý, vybielený, škrydlou krytý, vyriadený, ako všetko, 
na čom spočinie oko Nikolovo, ktoré, ako badám, musí byt nie len 
v politike, ale i v gazdovstve ostré, prenikavé, tak že postriehne 
každý neporiadok alebo nečistotu. Tu sú už okenice otvorené, i brána 
a sklo na oknách odráža od seba tuhé južné slnce. Pod kôlňou, 
ktorá je hneď pri ceste, stojí vypriahuutý dvorný kočiar, na ktorom 
včera príjachal následník Danilo. Teraz, kto vie, kde bude. Možno 
odpočíva v dvorci, alebo sa túla dakde po revíri. 

Revír je hneď niže mesta za riekou. Kopce a vrchy zarastené 
mladou a starou horou. Diviny musí byt v ŕiom hojnosC, podnebie 
je tak teplé a paša tiež dobrá. No i na druhých stranácli kniežat- 
stva passionátny poľovník nájde hojnú korisf: ak chce, i divé kozy 
a vlkov. 



144 

Pole je stisDuté medzí strmými vrchami a pozostáva vlastne 
zo záhrad a viníc, ako vidno, pečlive obrábaných. Tunajšie víno 
chvália; nuž, súdiac dľa povahy, musí byt i dobré, i tuhé — asi 
na spôsob dalmátskeho vína po ostrovoch. 

Všeobecne sa toto okolie Rjeky porovnáva so Švajčiarskom. 
Bárs som v Švajčiarsku nebol, no predsa len myslím, že i toto 
prirovnanie, ako každé porovnanie — kulhá. Vrchy sú prinízke, 
priokrúhle, akési kupolovité a prikrotké na Švajčiarsko. Rjeka zas 
ani sa nedá vmyslet so svojím lenivým tokom medzi bystriny Hel- 
vecie. Šfastie, že je stisnutá medzi vrchami. Ináč by sa musela 
po každom daždi rozliat na ďaleko, niäC pole a otrávit vzduch 
roiasmami malárie. Ačpráve i takto myslím, zimnica bude tu dosf 
častý hos(. 

Za Rjekou počínajú stromy rednúC, a keď sme vyšli na vrch, 
kde sa rozkladá dedina, ktorú by u nás pravdepodobne zvali Ko- 
hútky a ktorej srbské meno nedá sa položil na papier — tu sa ti 
otvorí výhlad na holé kopce a vrchy, ktoré sa poznenáhle spúštajú 
na velikú roveíi podgorickú. I tu na vrchu sme napojili kone pri 
hane, my sme ani nevošli do krčmy. Ztadiafto cesta spúšta sa 
dlhými serpentínami nadol, do kraja, ktorý čím ďalej tým je jedno- 
tvárnejší a smutnejší, bárs pláva v nádhernom osvetlení slnca, ktoré 
tu ešte väčšmi, než na Cetiní, oslňuje. Na tej jednotvárnosti nemení 
ničoho ani to, že kopce a polia nie sú pusté, ako sa nám zďaleka 

{)red8tavuje. Pokryté sú voňavou „kadnjou" — šalvija — ktorá majúc 
istie biele, nedodáva ani najmenej zelene. No zblízka toto šalvijové 
požehnanie hrá do modra, lebo kaduja práve kvitne. Vzduch je celý 
naplnený opojnou vôňou tohto kvetu, nie práve príjemnou. I cesta 
v týchro stranách nie je práve výtečná. Miestami sa diligencia hádže 
ako čln na vlnách. Kde uenie cesta vysypaná kamením, tam zas 
dvíhajú sa oblaky prachu, ktorý preniká všade. A to tým väčšmi, 
že diligencíu ani nemôžeš zatvorit, lebo by si sa zašiel od horúčavy, 
ktorá je ako v Dalmácii o kauikuli, iba že ju nemierni lahodný 
vetrík od mora. 

V týchto asi miestach je bývalá hranica Čiernej Hory, zpred 
ostatnej vojny. Vystúpili sme tedy na územie, ktoré berlínsky kon- 
gress prisúdil kniežatstvu, ktoré vlastne ono svojou krvou dávno 
pred berlínskym kongressom bolo vydobylo 

Po štvrtej hodine sišla diligencia konečne na podgorickú roveň. 
Ona sa rozprestiera odtiaľto do nepriehtaduej diaľky až po Skadarské 
jazero a s druhej strany po Podgoricu, vlastne po vrchy v úzadí 
Podgorice rozložené. Tento pohľad živo mi pripomínal pohľad na 
rovinu od Terian po Šahy, ktorú cestu som bol tiež v takejto ho- 
rúčave a v takomto prachu kedysi vykonal. Iba že niže Terian 
rozprestieraly sa nekonečué polia kukurice už dozrievajúcej, kdežto 
táto rovina je čiastočne neubrobená, čiastočne vysadená kukuricou 
a dohánom ešte nevelikým. 

Nuž prach je na tejto ceste ozaj neznesiteľný. Mali sme ho 
plný nos, škrípe nám i medzi zubami. Na poli sa popása lenivá 
črieda oviec po vyhorenej trávičke, za ňou sa hýbe valach s dlhou 



Í46 

puškou na pleci a revolverom za pásom. Už i prvej sme stretávali 
pojediné postavy, alebo i menšie skupiny sveta. No teraz čím dial, 
tym častejšie nám prichodia oproti takéto skupiny. Žeoú pred sebou 
kravy, ovce i nezbedné svine, ktoré pod chvíľou by zabehúvaly na 
role, keby ich nemal kw zavracaC. Daktorí idú peší, druhí na koni. 
Všetci sú veselí, rozjarení, ako obyčajne jarmočníci. Tiahnú z Pod- 
gorice, kde je každý týždeň takýto universálny trh. 

Potešili sme sa, keď sme sa dotrmácali do baňa, dnes, chvala- 
bohu, už ostatného. Popri nom tečie rieka, bystrá a čistá. Postilliou 
Luka zatiahol i s diligenciou do nej. Ja som sa vyumýval na po- 
toku, vyplakal ústa a s veľkou chutou vypil šáločku kávy, ktorú 
nám uvaril mladý krčmárik. Vtedy som sa presvedčil, že čierna 
káva je najlepší liek od smädu. Vodu som sa totiž neopovážil pit 
z potoka, vzal som si výstrahu z choroby môjho pražského súdruha, 
čo ho bola pochytila v Dubrovníku. 

Od hana je pole výtečne obrobené až po samú Podgoricu. Naj- 
viac sa tu sadí pravda dohán, ktorý má veliké renomé, a to právom. 
Dohán je už na piad vysoký, kukurica siaha do kolien. Sedliaci sa 
trápia po poli, okopávajú kukuricu a dohán. Motyky majú, ako 
po celej Čiernej Hi)re, dlhočizné porisko. Černohorec i ked kope, 
je vystretý a vidíš na ňom — a nech hovoria národní ekonomi, čo 
chcú — že jeum lepšie pristane puška než motyka. Cítiš, že táto 
robota mu je len akoby pobočné zamestnanie, kým nastane robota 
naozajstná^ keď zas zahrmia delá, orol zaveje... 

Tu už jarmočníci idú jedným tahom, s(a processia. 

Zpomedzi hustého stromovia v pravo zabelely sa nám steny 
Kruševcii, ktorého červená, škrydlová strecha vyčnieva nad stromami. 
Kruševac je palác knieža(a Nikolu, vystavený v rozsiahlej záhrade 
na pravom brehu Merače. Na druhom brehu, vis ä- vis palácu, roz- 
kladá sa veľmi malebne slávne mesto Podgoríca. 

No cesta ide rovno, kým nepríde sa k Vezírovmu mostu. Tu 
sa skrúti v pravo k Podgorici. Vezírov most je stavba veľmi dô- 
kladná, solídna, vyvedená z kvádrov. Je skoro tak dlhý, ako želez- 
ničný most pri Turauoch. Diligencia ide pomaly, lebo húfy statku 
a jarmočníkov pokrývajú uíost a cestu. Vyzerá to ako dáky tábor 
i 8 proviantom na úteku. Chlapi sú všetci ozbrojení aspoň len revol- 
verom, ak nie i puškou. Tu vidím i ženskú, ako junácky sedí na 
ohnivom pejkovi, ktorý pod ňou ihrá a prská. Oblečená je v hod- 
vábe ako i cetiňské dámy a biela pekná ruka drží tvrdo uzdu. Sedí 
v sedle po chlapsky, hľadí slobodne a drží sa hrdo ; málo si všíma 
sveta, ktorý sa trmáca v zaprášenej diligencii, alebo práve musí 
ísC pešky. 

O málo minút sme boli v meste. Chvalabohu! 

No málokedy ma potkalo také sklamanie ako dnes, ked som 
vtiahol do ľodgorice. Úfal som sa najbť staré, rozhegané turecké 
mesto a ja som našiel mesto celkom moderné. Sklop za sklepom, 
jeden ako druhý, ani väč.^í ani menSí, uniformované, opatrené (^íslami. 
Xa jednej strane párne, na druhej nepánie číslice. To vám je Pod- 
goríca. 

10 



Díligencia zastala pred poštou, kde som s radosfou vystúpil. 

A tu sa mi zrazu pozdalo, že som sa ja vlastne doviezol do 
Turčianskeho Sv. Martina, i to na shromaždenie Živeny. Že som 
nesostúpil pred poštou v Podgorici, ale pred martinským Grand- 
hôtelom. A zkadial taký optický klam? Nuž ztadial, že i v Pod- 
gorici je skoro tolko cigáňov, koľko ich býva o Živene pred martin- 
ským Grandhôtelom. I títo sú takí dotieraví, bezočiví, ako martinskí. 
Ulusia by bola úplná, kebys' tu dakde videl českého študenta v ha- 
veloku, ako študuje — oni študujú všade — „rázovitý lid", alebo 
ako ho mocným hlasom budí „z tisícročného spánku" : na čo pur- 
deci odpovedajú jednostajne: „Pán velkomožný, dajú mi grajciar". 

Obstali ma purdeci 10— 15-roční, otrhaní, polonahí, ako SáSky. 
Jeden mi trhá kepeň s pleca, druhý tašku z ruky, iný zase vreští, 
že ma dovedie do hotela, tretí mi núka fajočku na predaj a strká 
mi ju pod samý nos a desať ich kričí: „daj mi soldul" Jednoho 
som odpravil lakťom, druhého dáždnikom, tretieho nohou — no, čo 
je to pre tak mnohých? Zato postillion Luka spravil krátky po- 
riadok. Vzal bičisko tenším koncom do ruky a sotva toto kleplo 
dvom-trom po hlave, celý kŕdel sa rozpŕchol na všetky strany. 

Perjanik sa chystal so mnou na hotel Ľuropa. No sotva vy- 
stúpil z diligencie, obstúpili ho páni všetko ▼ čižmách, daktorí 
v lakírkach, vybozkávali a odvliekli so sebou. Iba čo odskočil na 
chvílu ko mne s heslom, že sa uvidíme zajtra ráno. 

Pojal som jednoho purdeka, nech ma vedie do hotela. Chcel 
mi hneď vziať tašku i kepen, no ja som to nedovolil. Nie že mi 
snáď tašku ukradne. Na Čiernej Hore i cigáň sa odučí kradnúť, 
lebo tu zákon nežartuje. No bál som sa, že mi do kepeňa a do 
tašky dačo pribudne. Kučeravá hlava, nikdy nečesaná, a handry, 
potom táto horúčava — nemožno, aby on nemal so sebou spoloč- 
níkov. Ostatne hotel je v tej istej ulici, kde pošta, a to len na 
dakolko krokov. 

Hotel je budova nová, na poschodie. Dvor priestranný, čistý. 
V izbách nenie luxus, aleje zato čisto. Umyl som sa; malý šuhaj, 
syn hostinského, ma oprášil a bol som zaraz „comme il faute''. 
Áno, francúzsky som to vyslovil, lebo mám pred sebou návštevu. 
Návštevu u akéhosi K. effendiho, na ktorého nosím taliansky lístok 
od môjho protektora z Cetinia. Neodolal som a prečítal som i lístok — 
a ten je tiež písaný taliansky. To ma, vyznám úprimne, znechutilo 
a trochu i prestrašilo. Kech na Cetiní viem, že ma posiela do domu, 
kde sa hovorí taliansky, pravdepodobne by bol našiel dáku vý- 
hovorku neprijať také odporučenie. No teraz bolo už trochu pozde. 

Najprv som musel vpísať meno i všetky druhé dáta do knihy, 
ktorá ide na políciu. Vidíte tedy, zas ako by bol prišiel do Turčian- 
skeho Sv. Martina na Živenu... 

.A či poznáš K. eíTendího?" pýtam sa chlapca. 

^Čí poznám!'' odpovedá sebavedome. 

„Vieš, kde býva?" 

,Ci vieml* 

,Či ma odvedieš k nemu?" 



U7 

„Velmi vďačne." 

„Tedy podrae." 

«A ty si doktor, čo lieči?" pýta sa ma chlapec celkom kama- 
rátsky. Keď som mu prisvedčil, on dodal: „I my máme doktora. 
Ak chceš, ukážem ti ho." 

„Daj ty vášmu doktorovi pokoj. Len ma ty veď k effendimu." 

Išli sme tou istou ulicou, ktorou sme vtiahli do Fodgorice na 
dilígencii. Mohol som dôkladnejšie prezeraC skliepky. V nich vša- 
kovy tovar. Najviac mäsiari. Len kde sa tu míňa tolké mäso! Pred 
skle]»ami na trotoari sedia po turecky kupci i subjekti. Starí kúria 
z čibukov, mladší cigaretty. Skoro pri každom na stolčeku káva. 
V^idíš tu ludí každej branže. Vo fesí i pod turbanom celkom ne- 
falšovaným na podholenej hlave, i v bielych vysokých čiapkach 
pajackých, ako sme ich videli na Rjeke. Vidno deti, uličníkov, 
šarvancov na kŕdle. Zas prechodia húfy vidiečanov v najrozdielnejších 
krojoch. Prechádzajú sa i úradníci, offícieri a hodnostári v čižmách 
a Idkírkach a čistých svojich oblekoch. Ulice sú rovné, ako by ich 
natrahoval, jedna do druhej ústi v pravom uhle, sú široké, prie- 
stranné. Popri trotoaroch, ktoré slúžia kupcom k sedeniu a nie nám 
ku chodeniu — vedú stromorady. Kde sa ulice snímajú, vidíš ve- 
liké štvorh ranné námestie. Na prostriedku námestia vysoká pyra- 
mída. Na nej sa dočítaš, že sa toto mesto volá Mirkova Varoš. 
Mirkova, na pamiatku slávnych bojov velkého vojvodu Mirka, otca 
kňazovho, z r. 1862. 

Effendí býva na vyhnanci, v samom prvom dome, ktorý bude 
čosi starší od druhých. Otvorila nám slúžka v národnom kroji. Ja 
sa jej pýtam, či je pán doma a dávam jej lístok môjho cetiňského 
protektora. Nechala ma na chodbe a vbehla do domu. V izbe roz- 
čúlenie, rozhovor, suškanie, behanie sem a tam — konečne tá istá 
slúžka sa vracia a vedie ma do salónu. 

Prezeral som ho so záujmom, kým vojde dakto z domácich, 
lebo v takom salóne som ešte nebol. Podlaha je celá zakrytá ko- 
bercami, pri stenách nízke kanapy. Na stene podobizne, aké maliari 
malúvajú dľa fotografie. V prostred izby stolík a okolo neho fotele. 
Jedny dvere vedú na chodbu, ktorými som ja vošiel a druhé do 
izieb. Tieto, odpoly sklenené, s riedkymi záclonami, sa otvorily 
o chvllu a ja som stál zoči-voči tučnému pánovi, europejsky ob- 
lečenému v Fahkých šatách, ktorý ma víta vefmi srdečne, taliansky. 

Už cestou bol som posbieral celú vedu taliansku, ako akkumu- 
látor, keď sa nabije elektrinou k ťažkej práci, čakajúc na isto, čo 
ma za tortura čaká. Oddal som mu pozdravy, i rodine, od môjho 
cetiňského protektora. 

Effendi je mravov uhladených, ako človek, ktorý sa pohyboval 
v dobrej spoločnosti, súc dlhé roky v službe diplomatickej u otto- 
manskej vlády. Vľúdny, shovorčivy a vzdor tučuote, veľmi vrtký 
pán. Iba čo sa zadychčí tu i tu od sadla, a vtedy počká chvíľku, 
aby Bi vydýchol zhíboka. V druhej izbe som čul tichučké kroky, 
ktoré tam pri dverách zastaly. Načúvali nás odchýlenými dvermi. 
No mĎa to nič nekormúti. Rozkladám svoje zkúsenosti na Čiernej 



lis 

Hore effendimu s takou výrečnosfou, sto referent dákeho panamina 
y talianskej komore. Sára nad sebou som bol uveličený. 

Nád effendi nenie osmanlija, ba ani mohamedán. Je to Armén, 
osud kto vie odkial zavial ho v tieto strany. U nás by ho rozhodne 
vyhlásili za Žida. Výraz tváre, plešina, vlasy kučeravé, nos mocne 
ohnutý, gamby hrubé — všetko to znaky židovského typu. 

Práve som rozkladal — na svoje ospravedlneuie — že som sa ja 
neučil systemacky, dla grammatiky reč, ktorou hovorím, ale len 
dFa sluchu. Efifendi sa nesmierne zadivil, krútiac podivením hlavou. 
A praxe mám málo, preto mi tak ťažko prichádzajú výrazy na Jazyk. 
A tu sa mi prihodil malér: „ťažko*" som nevyjadril s „dimcile**, 
ale ngrave". Effendi sa uklonil velmi zdvorilé a začal srbsky, čo 
kdesi okolo Podgorice horko-tažko sosbieral. Ja som nedopustil, 
aby sa on toľme namáhal, maltretoval som udatné i ďalej slávnu 
reč Petrarcovu. Taká je vám prehnaná zdvorilosti Nuž ale čo ne- 
urobíš, ked máš do činenia s diplomatmi? Zo zdvorilosti rozlieha 
sa v salóne moja klassická taliančina (benátsky dialekt) a jeho 
elegantná srbština. Mňa začala zabávať táto potýčka medzi dvoma 
zdvorilosťami ; i umienil som si, že nepopustím. A potýčka nezabáva 
len mna, ale i tam za dvermi kohosi. Škárou som zazrel usmievavé, 
veliké oko, upreté na mňa. No len okamih. Zápät žatým čuť zase 
lahké kroky odznievať do ďalšej izby. 

O krátky čas došla čierna káva. Doniesla ju tá istá slečna, 
ktorej oko som zazrel cez škáru. Je dosť vysoká, gaštanových vlasov, 
oči má veliké, čieiiie, ako otec. Slečna ma prekvapila krásnou 
srbštinou. Za ňou vstúpila i jej matka, rodom z Boky Kotorskej — 
tiež hovorí ako dcéra, lenže šušlavo, ako v Dalmácii na viacej 
miestach. 

Situácia sa premenila. Ja som preskočil do srbstiny, effendi 
do taliančiny a tak sme boli oba v svojom elemente, šlo to velmi 
dobre teraz už pri káve a cigarettách. Ja som bol povďačný môjmu 
protektorovi, že ma sem poslal. Videl som z každého slova, každého 
pohfadu, že ja, človek vonkoncom cudzí, som im predsa milým hosťom. 
Moja radosť bola ešte väčšia, keď vstúpil do svetlice vysoký mladý 
človek v civili, manírov našských. Poznal som v ňom snúbenca 
domácej slečny ; človek, ktorý sa narodil v našej monarchii, študoval 
vo Viedni a teraz žije v Podgorici, kde sa otvára budúcnosť kaž- 
dému odborne vzdelanému človeku. 

S effendim som sa rozlúčil i s jeho rodinou; prijal som od 
neho pozvanie, že pozajtre večerom pôjdeme poprezerať srúcaniny 
na Duklje. 

Pod ochranou pána F., slečninho snúbenca, vybral som sa 
Mírkovou Varošou. No hneď sme sa odrazili v pravo na holé prie- 
stranstvo, kde celý deň kypel bujný jarmaročný život a ešte posial 
úplne nezamJkol. Týmto trhom musí sa prejsť, kto chce (st do 
starého mesta — vlastnej Podgorice. 

Na trhu i cestou sme stretávali postavy, z ktorých každá 
zasluhuje maliarskeho štetca. Mohamedánov vo vysokých bielych 
čiapkach a negližé s ue/.bytnými pantoffami na nohách. Cigáňov 



149 

i ta tak otrhaných ako všade inde, ktorí práve takú lármu stvárajú, 
ako i naši po jarmokoch. Suchých, kostnatých Kuéov a Piperov — 
revolver za pásom, dlhá puška na pleci. Daktorý miesto čiapky má 
na hlave uviazanú šatku... Vzdor horúčave nosí daktorý i kožuš- 
tek bez rukávov, teraz pmvda srstou na vouok a v zime ho obráti 
srstou dnuká. Daktorý nosí za opaskom handžár, ktorý sa blyští na 
slnci 8(a dobrá britva. Musíš obdivovaC tú kapricu, že sa mu ne- 
zunuje v takej horúčave' tolko zbroje vláčiť so sebou, ktorá predsa 
len musí zavážit. Došli sme na breh Morače s pravej sti*any. Tu 
merajú kyšu, hustú, krásnu do hrncov. Čiže som dávno nevidel 
tolkoto mlieka na jednom mieste! Bol by sa kyše i napil, no od- 
strašovalo ma to, koľko a akých ľudí sa dneska uad nou povytriasalo, 
a potom nepáči sa mi mlieko v medených kotloch a čo by boly 
neviem aké čisté. Darmo je, mlieko je najkrajšie v našich rimav- 
ských širaniciach, keď sa chlípe bielou drevenou lyžicou. Celé 
kopy cigáňov a jarmočnikov sa tisnú okolo týchto kotlov a popíjajú 
z medeníc kyšu. Légie múch sa roja nad nádobami a nejedna sa 
hodí do kyše, pravda zas ľahko vybrdoe, lebo sa nemôže zaboríf 
do tak hustého elementu. 

Morača na týchto stranách má koryto veľmi tesné ; vysokánske, 
všakovak vytrhané a vydreté brehy. S tamtej strany je breh terra- 
sovite snížený. Na najnižšej takej terrasse má svoje sídlo tunajšia 
kolónia cigánska. Vzdor jarmoku ozýva sa kladivo z kolíb. Kŕdle 
malých ci^^čat plákajú sa v studeuej vode. Idúc takto popri brehu, 
došli sme na miesto, kde Ribnica vteká do Morače. Ponad ňu vedie 
neveliký most, ktorého teraz veru netreba, lebo Ribnica je nepatrný 
potôčik. Tak sme došlí k starému mestu, ktoré leží v kline medzi 
oboma potokmi. 

Žiaden inženier neurobil ešte skizzu tohto mesta a ľahko sa 
ho ani nenájde, ktorý by si šiel hlavu lámat nad takým chaosom. 
Ulice židovského mesta pražského sú ozajstné boulevardy oproti 
podgoríckým. Krúfa sa sem a tam, presekujú v najdivnejších smeroch, 
8Ú tesné — nuž nevymotal by si sa z nich tak ľahko. 

Najprv ti napadne veliké množstvo detí, čo sa zabáva pred 
mestom. I na juhu, kde je v detoch veliké požehnanie, toto množstvo 
je predsa len mimoriadne. Pritom sú to deti uniformované. Nielen 
že majú vigany akejsi jednej, neurčitej farby, ale i vlasy všetkých 
bez výnimky sú červené. Sú to deti mohamedánske. U nich je 
obyčaj, že defom farbia vlasy. Zavolali sme dievčatko asi desať- 
ročné : malo i obrvi i nechty zafarbené. Teraz ešte užíva zlatú 
slobodu, chodí bez pokrytia. O dva roky príde pod zatvor a na 
ulicu bude smiet vycbodiC len zababušená, aby ju nepovolané oko 
neznesvätilo svojím pohľadom. I potom sa bude farbit, lenže nie 
na červeno, ale na čiemo. 

Turecká ulica dla predpisu prorokovho vyzerá dosť jednoducho. 
Dom je ohradený vysokým múrom a hrubým. Ak dom stojí na 
ulicu, tedy zas nemá ani jednoho obloka v tú stranu. Tieto múry 
nú miestami narútené Vidno i domy, ktoré takto uarútil zub ča^iu 
a čosi i gule z poslednej vojuy. Tieto rúcaniská medzi domami 



160 

dodávajú mestu zvláštoej poesie. Kraszewski by nad staré mesto 
napísal : Morituri. Mošeja vyzerá ako kopa sena. A do tej kopy za- 
bodnutá žŕdka — to je minaret. Na minarete je naokolo pavlač, 
z ktorej vyspevuje muezzin, keď príde čas „klaĎania" a známej 
ceremónie „umývania". Jesto tu i kostol pravoslávny, ba i katolícky. 
I kresťanské domy sú tu ohradené ako Jerusalem. Mali sa i prečo 
takto ohrádzaŕ. Ich ženy a dcéry, menovite čo krajšie, tiež nevy- 
chodily na ulicu. Nie že by im bol bránil „zákon", ako mohame- 
dánskym — ale strach. Na ktorú driečnu dievku padlo oko agovo, 
ani sa nenazdala, ako sa octla v jeho dome. V Skadre ešte dodnes 
panujú takéto romantické obyčaje, ktoré poviedkárom daly už toľko 
látky k interessantným rozprávkam. 

V Podgorici sa pomery celkom premenily. Každý sa pohybuje 
slobodne. I táto švarná pravoslávna, čo pozerá za nami z brány 
svojho domu. Je skutočne krásna, vyzerá ako pravá princezná. 
V turecké časy by ju bolo iste vynašlo ostré oko daktorého Spahije. 
A teraz iba čo starostlivé oko materino bdie nad ňou. Ked mat 
zbadala, ako sme sa zastavili a udivení pozeráme na jej kľásnu 
dcéru: hneviivo ju zavolala do dvora a s hurtom pričapila vráta. 
Možno ju dosial hreší, že vyložila svoju krásu lacmanskému oku. . . 

Jednou zákrutou octli sme sa z nezrady v úzkej uličke. Dve 
turecké ženy sedia na prahu brány a bezstarostne trkotajú. Suseda 
prišla k súsede večierkom na posiedky. Obe sú mladé, nepokryté, 
tak že sa stalo, čo sa staC nemalo — daurské naše oči spatrily 
ich buclaté vyfarbené tváre prv, než ich dámy stačily zákryt ruká- 
vom. Jedna sa hneď vtiahla za bránu, druhá miesto toho, aby sa 
sponáhľala za i^ou, pustila sa pred nami v behy. Možno v zmätenosti 
to urobila a možno i z koketérie. Tá sa nájde i pri pravoverných 
ženách. A fažko takej mohamedánke utekaf. Nohy nemôže poriadne 
dvíhaf, lebo by z nich sletely pantofle. Skoky veľké nemôže robiC, 
lebo jej sukĎa, vlastne široké nohavice do členkov, prekážajú. 
Prevracia sa ako vykŕmená kačica s boka na bok, nachýlená do 
predku a nohy ukladá jednu ku druhej prstami dnuká a pätami 
na vonok. Nemohli sme sa zdržaC smiechu nad týmto výjavom; 
naschvál sme zastali, aby sme jej obľahčili útek. No zato som 
predsa len pozeral za ňou, kým sa ztratila za najbližším uhlom 
ulice. Nedivte sa: ženy v nohaviciach tiež nevidíš každý deň! 

Po tomto výjave sme si dávali lepší pozor, aby sme turecké 
dámy zase dakde neprekvapili. Nie zo strachu pred mužmi, ale 
pred políciou. Tá bdie úzkostlivé, aby sa mohamedánovi vlas ne- 
skiívil. Ináč ma môj druh ubezpečil, že z predošlých dám ani 
jedna nebude nás žalovaC. Ani im nenie ľúto, keď sa zastavilo na 
nich oko cudzieho muža, čo priam i ďaura — a menovite ak spo- 
činulo na nich so zaľúbením. Preto len matrony v rokoch a tie 
čo sú nie pekné, chránia sa pred pohľadom cudzieho muža. 

V tomto labyrinte uličiek stretol som podgorického kollegu. 
Ide s popom, a ak takto oba jedným vrzom poctia daktorého pa-. 
cienta svojou návštevou, ten iste im nebude povďačný. Kollega je 
človek mladý, bradu nosí po moskaľsky — medicínu vyučil sa 



151 

V Moskve — ale za to je v národnom kroji. Nosí, možno k vôli 
pohodliu, miesto čižiem prostonárodné opánky. Závidel som mu 
takú lahkú a vkusnú obuv v tejto horúčave. Netreba podotýkal, že 
i on nosí za opaskom revolver. 

Na vela sme sa vymotali z uličiek a došli na druhý konec 
mesta zase k Morači. I tu sa preháňajú kŕdle mohamedánčat. Brehy 
sú tu tiež vysoké, vytrhané, na miestach popodmielané. Na brehu 
stojí i dakedajší zámok podgorícký, teraz smutná srúcanina. Roz- 
rúcal ho pušný prach v poslednej vojne, ktorý sa bol zažal v maga- 
zínoch. Za riekou zato kňazov Kruševac hrdo dvíha hlavu: naj- 
krajší a najväčší dom v celej Podgorici. Šalogatre sú spustené, 
brány zatvorené i park pustý. No v zime ožije i Kruševac, ked 
doň zavíta na dakoľko dní gospodar alebo následník. 

S tejto strany je rozsiahla stará budova na brehu. To je 
hospodárska škola. Ale len cez leto. Cez zimu sa pretvorí škola 
v kasáreň. Vojenské cvičby sa v Podgorici konajú v zime. 

Nuž pokrok sa vtĺska, čo i horko-ťažko, až sem do starého 
mesta, hniezda pravoverných celej Čiernej Hory. Knieža, ako každý 
hrdina, je i kavalier bez hraníc. A najtolerantnejší proti bývalým 
nepriateľom, ktorí padli pod jeho žezlo. Vie on podmaňovať zbraňou, 
ale ešte lepšie múdrym a láskavým obcovaním v čas pokoja. Zato 
sa rád stýka s nimi ; zato i vystavil taký nádherný dvorec, nádher- 
nejší než na Cetiní, aby im zaimponoval i vonkajším leskom. 

Kráčajúc takto brehom, vidím vtesané schody do dola. Zdola 
zavznieva veselý hovor a výkriky. Nahli sme sa nad rieku a po- 
zorovali dosť dlho dievčatá, ktoré tamdolu perú a šanty vystrájajú. 
Sújtiež v nohaviciach, iba že sú nie tolme vypasené, ako bývajú 
ž«iy vydaté. Nemajú ani papúč na nohách, lebo stoja vo vode. 
Bolo by to šantovanie trvalo kto vie dokedy, keby nebola jedna 
z nich pozrela do hora a nespozorovala, ako sa na ne dívajú dauri. 
Zakryla tvár rukávom a druhé sa tiež odvrátily. My sme za dobré 
uznali ztratiť sa čím skôr v uličkách starého mesta, kým nás da- 
ktorý mládenec tu v zakázanom nepristihne. I slnce počína zapadať 
a o chvíľu nebudeme mať beztoho čo prezerať. 

Ked sme vyšli z mesta, stretli sme troch mohamedánov. V pro- 
striedku ciepka prihrbený starec vyše deväťdesiatročný pod ohrom- 
ným turbanom, ako to vídať na starých obrazoch. Divím sa, že mu 
lilava neodpadne pod toľkou ťarchou. V ruke nosí čibuk o dlhom 
pipasárí. Doprevádzajú ho dvaja mládenci. Jeden pod fesom, je učiteľ 
národnej školy, ktorú udržuje štát pre deti mohamedánske. Druhý 
mladík je rodina starcova. Toto je najbohatší aga v Podgorici, L. 
Vyzerá i on i jeho vnuk ako Žid. Vzdor slovanskému priezvisku 
vidno, že je v ňom slovanskej krvi málo. Cez storočia sa všakovak 
pomiešala s cudzou krvou. Starého agu i knieža neobyčajne \7znacuje. 
Urobil ho i assessorom okružného sudišta — - toľko asi čo naša sedria. 
A ked príde na hlasovanie a präses sa ho pýta: „Čo ty myslíš, 
ó, ago?" on lojálne odpovedá: ^Ja myslím práve čo ty.^ „Ale 
predsa len povedz, ako ty myslíš?'' „Hovorím ti, že myslím práve 
ako ty." No vzdor tejto velikej spokojnosti, kto by mohol uhádnuť, 



162 

ČO rayslí tento starec, ktorého živobytie zapadlo do cele nových 
pomerov? Či ozaj nespomenie kedy starú slávu, i staré dobré časy? 

Zase druhá skupina mohamedánov a to v šuštiacom hodvábe. 
Jesto ich viacej, ale v prostriedku kráČÄ najonakvejší. Sotva bude 
mať päťdesiat rokov, no zato chudá jeho tvár celá navráskavená 
ako húžva a žltá. Od celého jeho zjavu veje akási melanchólia. 
Môj druh ich pozdravil, odpovedali všetci až prezdvorile. No oko 
ostalo chladné, len čo si môa poprezeralo skúmavo a s opovržením. 
O sdielnosti, úprimnosti ani chýru. Šaty má na sebe pestré, vôetko 
pravý hodváb. Kabátik tesný, nohavice široké po členky, žlté; na 
nohách črievice a pás. Nosí dlhý kaftan až po päty, ale len na 
pleciach prehodený. Okolo čiapky má oviazaný biely pás : znak, že 
vykonal svätú púť k hrobu prorokovmu. Okrem tohto pása po takej 
púti dostane sa mu i titul „hadži". A hadži požíva velikú vážnosť 
medzi pravovernými. Hadži sa utiahne od kšeftu i každej profánnej 
roboty a vhĺbi sa do „náuky". Učí sa korán, z ktorého ani taký 
hadži velmi nezmúdrie, ked ho najprednejší teológovia nerozumejú. 
Ostatne sa oni neučia smysel koránu. Dosť je, ked teológ pochytí 
dakolko slov, alebo plané výpovedí z korána, aby mohol nimi púšťať 
hrúzu na pravoverných. Tieto slová a chýr, že sa zaoberá náukou, 
obostrú ho zvláštnym nimbom. A ten nimbus udržujú ešte tým, že 
sa nepúšťajú s hockým do reči a v rozhovore sa nikdy nezasmejú. 

Druhý z nich tiež tak pestré je vyobliekaný, tiež nosí biely 
pás okolo turbana. Lenže tento už vôbec nehovorí. Ide nesmieme 
vážne a ked rečie slovo, to užnaraílu razí koránom. Ale chôdza! 
Chôdza je hlavné kritérium hodžu. Už ňou musí ukázať, že je pravý 
vyvolený prorokov. Kníše sa zvláštnym spôsobom, ako by mal kríže 
polámané, alebo ako by bol ňsad pohol a nemohol sa prihnúť. To 
je chôdza, dľa východných básnikov, podobná knísaniu cedra na 
horách Libana... Tvár jeho je ešte väčšmi navráskaná, židovská, 
i fúzy má tak podstrižené, ako ich podstrihujú ortodoxní židia. 
Naôho som upozornil môjho sprievodcu a Imed sa spýtal: „Či je 
to nie hodža?" 

„A ako ho poznáte?" pýta sa on prekvapený. 

„Čítal som kedysi, akú má mať hodža chôdzu." 

„Áno, hodža i hodžija v jednej osobe!" dotvrdil môj druh. 

Takýchto hodžov, alebo už farárov, je v Podgorici hodne. No 
zato nie každý z nich bol pri hrobe Mohamedovom. 

Mne ich je akosi lúto. Tie vycivené tváre i tá smutná črta 
okolo uvädlých úst, to musí budiť sústrasť u každého. Konečne je 
to rasa odsúdená na smrť. Predbežne pravda len v Európe. Rasa, 
ktorá nemôže vydržať jasné svetlo civilisácie kresťanskej. Rasa, 
ktorá hynie, akonáhle nemôže utlačovať, znásilňovať a ničiť druhých ; 
ktorá sa pomaličky, sama od seba, uťahuje do Asie, k svojmu 
hniezdu, z ktorého sa bola vyrojila k podmaneniu sveta. Rasa, ktorá 
ani v Asii sa neudrží, akonáhle Európa sa preplní a počne svoju 
civilisáciu i v Asii rozširovať. 

Mnohí myslia, že tento cudzí pre nás svet spojí sa s nami, 
prijme našu kultúru, assimiluje sa. Oddaní tejto krásnej nádeji už 



163 

i hovoria o Horvatoch a Srboch ^mohamedánskej viery". Ba čo je 
ešte krajšie, Srbi a Horvati vedú už i medzi sebou spor, komu 
z nich má pripadnúť táto korisť, sťa oní poľovníci, í^o sa pobili 
o medveda, ktorý ešte kto vie kde po horách šarapatí . . . Nuž assi- 
milovanie skutočne prichodí velmi do módy, assimilovať sa i môžu 
jednotlivci — ale massa? Nuž lúto mi ich je, práve tak, ako mi je 
lúto tigra, ked netrpelivým krokom meria klietku, H by nenašiel 
dakde dvierka. Zato mi nepríde na um prosiť krotiteľa, aby mu 
doprial zlatej slobody — viem, čo by prvé vyviedol, keby sa von 
dostal . . . 

Na vonok tedy je to i tu všetko v poriadku. Jeden druhému 
preukazuje velikú úctu^ schádzajú sa, shovárajú sa. No zato mohame- 
dánsky svet je práve tak uzavTetý do seba, ako u nás Židia. 

„A prečo sú takí chudí títo vaši mohamedáni ?'* pýtam sa sprie- 
vodcu. „Pozrite, akí sú Černohorci. Všetko zdraví, mocní, červení, 
a títo tu vyzerajú ako rekonvalescenti po ťažkej chorobe. A či je 
tu mnohoženstvo na vine V" 

Druh mi vysvetlil, že niet ani jednoho mohamedána, ktorý by 
mal dve ženy. Ani jednomu sa nezažiada duplované manželské 
blaho. Zato sa ženia mladí. Najhoršie, že sú vždy zatvorení v svojom 
dome. Potom pijú primnoho kávy, čosi i rakije a kúria mnoho. Zato 
jedia málo a skromne. Cibuľa, chlieb, ryzkaša a zase ryzkaša s lojom 
a kyslé mlieko — to je menu i na stole bohatého agu. Mäsa vidia málo. 

Zem je najviac v ich rukách, a zem je veľmi úrodná. Tu sa 
rodí najlepší dohán v celom kniežatstve. I ten sa predáva oka po 
50 kr. I v Mirkovej Varoši vidím ho po sklepoch celé hromady, 
jemne krájaného. Cigaretty sú i hrubé i dlhé, a čo je hlavná vec, 
majú veľmi jemný papier. Predávajú ich po dve za krajciar. 

Nešťastná Čierna Hora! Ešte ani nemá pojmu, čo zahrňuje 
v sebe to krásne slovo: monopol; aké požehnanie. 

Effendi, spoločenských foriem veľmi dbalý, hľadal ma v hoteli 
a zanechal mi kartu. Ináč som ho ešte dnes stretol na ulici. 

Dosť utrmácaní zasadli sme za dlhý stôl, pod jahodou pred 
hotelom prikrytý. Onedlho sa sišli i druhí hostia a večera sa začala. 
Večera a nie diner ako na Cetiní. Bola polonaša, polodomáca, ale 
veľmi chutná. Najväčšmi mi chutil znamenitý žitný chlieb, akého 
som nejedol iba na Slovensku. Dalmatínci opovrhujú žitom, pečú 
malé bochníky pšeničné. To je jediná vec, ktorej náš človek v Dal- 
mácii najíažšie odvykne. Druhá vec, čo mi cliutila, bola mladá 
jahňačina, varená s kelovou kapustou. I toto jedlo bolo asi na ten 
spôsob spravené, ako by ho u nás spravili. Poneváč všetkého dávajú 
tak veľké porcie, že môži^š jesť čo ti hrdlo ráči : ja som sa najedol 
kelu; pečienky a múčneho jedla som sa už ani nedotkol. 

Súmrak sa spúšťa na mesto, no ulice sú ešt<* živé. Napadla 
mi figúra v civili, a síce celá v plátne, pod slameným klobúkom. 
Chodí krokom, akoby ho na cirkol vymeral, hla^i dvíha dohora, 
ako by čítal hviezdy. Tento čudák je Angličan, ktoi-ý sa tu a v okolí 
od dakoľko dní túla. Bol i v Skadre, ba i na vidieku, v Albánii, 
a to tiež takto. Iba že k tanieru položí revolver dobre nabitý, ked 



164 

obeduje v daktorej albánskej krčme, ináč by mu ľahko mohla pre- 
sadnúť dáka albánska haluška. 

Večera so mnou dosť veliká spoločnosť. Všetko mladi ludia 
neoženení, najviac úradníci. Daktorí bývajú v samom hoteli. V civili 
sme len traja: okrem mňa a môjho spoločníka, expedítor z pošty. 
Je tu medzi druhými predseda okružného sudišta, človek sotva 
tridsaťročný, pekný, vysoký, čierny, s ohni\'ým rozunmým okom. 
On je „jazyčný dr.** Vyštudoval práva v Rusku. Prekvapil ma zna- 
losťou slovenských pomerov ; takou znalosťou, s akou som sa i v Prahe 
málokedy stretol. Videl i Vajanského v Petrohrade a rozprával 
o ňom s velkým uveličením. Tento človek vôbec v každom ohlade 
dokazuje, že vzdor mladosti zasluhuje hodnosť, ktorú mu pridelili 

Právo a spravedlnosť na Čiernej Hore prisluhuje sa dosť jedno- 
ducho, ako celá správa zeme je čo možno zjednodušená. Nešťast- 
ných §§ nieto veľa. Netreba ani jazyčných doktorov; §§ zákona 
zná každý človek, poneváč zákon je nič iné, ako kodifikované staro- 
dávne súdnictvo, ako sa vyvinulo v národe. Papieru sa tu mnoho 
Hezkazí. I pred velikým súdom ide procedúra ústne. Process sa od- 
reže čím najkratšie. Kto nenie spokojný s výrokom najvyššieho 
súdu, ide pred gospodára pred lipu alebo pred jeho dom. On vy- 
počúva každého, vypýta sa, rozsúdi dla zákona a svedomia, poteší, 
a kto zaslúži, toho i potresce. A každý, ak mu aj nevypálilo po 
vôli, odchodí uspokojený od gospodára, bozkávajúc ho v kolená. 

Sedel s nami i professor na hospodárskej škole. Vyštudoval 
v Češku, a česky hovorí ako rodený Čech. Dobre mu padlo, že 
našiel človeka, s ktorým môže hovoriť česky a o českých pomeroch, 
do ktorých, ako vidno, vžil sa bol dokonale. Od radosti, že sme 
sa tak sišli, ani sme nepili biele víno podgorické — bez toho za- 
čalo mať chuť po octe a bolo pomútené — ale dali sme sa do 
nikšičkého piva, ktoré, chladené v bystrej Morači, bolo velmi dobré. 
Ináč z tohto rozhovoru s pánom professorom som prišiel ku interes- 
santnej zkúsenosti. Že totiž präses okružného sudišta lepšie a 
dôkladnejšie bol poučený o Slovákoch, bárs študoval v dalekom 
Petrohrade, než pán professor, ktorý sa vzdelával v najbližšej našej 
blízkosti. V jeho náhľadoch aspoň nebolo istých predsudkov oproti 
nám, ktoré si pán professor z Češka doniesol. 

Sedeli sme takto pri priateľskom rozhovore do polnoci. Ked 
som sa lúčil s velikou spoločnosťou, predchádzalo mi, ako by bol 
8 nimi známy roky a roky. Taká je južná povaha. Otvorí ti dušu 
do korán a osvojí ťa razom. No rozlúčiť som sa musel^ lebo do- 
stavník odchodí zavčasu a nečaká nikoho. 

V izbe bolo teplo, bárs som obloky našiel otvorené. Staré 
mesto je pohnížené v hlbokom spánku, tiché a tenmé. Iba vysoké 
minarety čo sa belejú v tme, v Mirkovej Varoši sa e-šte kde-tu svieti 
a mladý svet sedí ešte na pažiti okolo harmoniky. Jej zvuky sa 
rozliehajú na ďaleko tichou nocou. Spustil som šalogatre a pri ne- 
zatvorených oblokoch, zakrytý iba plachtou, oddal som sa na od- 
počinok. Celkom po dalmatínsky. 

*M« 



165 

Nemilí. ') 

Napísala Timrava, 

(]>okon£«nie.) 

Záhrada u Mrázovičov beleje 8a od zakvitnutých stromov a 
vôňa ich a spev vtákov spríjemňuje popoludnie. Všetci vyšli pod 
stromy, i sused ženatý Šporinský, nadýchať sa vône, iba Sabína 
ukryla sa v dome. Bola vyšla i ona medzí druhých, a tu stalo sa, 
že srditý Šporinský, mysliac na čosi, tri razy zahľadel sa na ŕiu. 
Po dva razy presadla si inde, ale na trefom naľakala sa a zrazu 
huplo jej do hlavy, že je ten človek zaľúbený do nej. Pozrela naň 
splašene, ako by prosila o sľutovanie, ale vidiac, že on, ako by ani 
nerozumel nič, len dalej hľadí, hľadí ustavične, ušla preč. Teraz 
stojí utiahnutá v kuchyni, kde pekávajú chlieb, pri prevrátenej 
zváračke, ktorej na dno Cigánka vykladá karty jednu ku druhej. 
Práve prišla ako na zavolanie. Saba síce neverí, čo bude rozprávať, 
a len preto dá si vykladať, aby svoje myšlienky zaujala iným. • 

„No, verfže vravte už!** napomenie ju netrpelive. Pozrúc na 
nu, len teraz vidí, aká je veľmi stará a ošklivá. 

„Aj, ja mám nápady!*' posmieva sa sebe v duchu a puzre tajne 
cez škáru rozsušených dverí, či nik nezbadá, čo sa tu deje. Cigánka 
položila ostatné karty na dno a začala hlasom ako by rectovala: 

„Bohu milá, ľudom príjemná, chudobe dobrá, budete požehnaním 
pre ten kraj, kde sa dostanete. Veľké šťastie vás čaká, radosť vás 
potká. Všade, kde sa ukážete, sa vám radujú, chvália vás na všetky 
strany, či je mlado, či je staro, že takej osoby nieto ani vo troch 
stoliciach, ako ste vy, ani takej peknej!'' 

„A ešte čo?^ posmieva sa Saba a pozre na škáru dverí. Môžu 
prísť domáci. Nie že by skorej riekla, či jej je súdený Šporinský ? 

„A či sa vydám?* spýtala sa. 

„Akoby nie! Dostanete muža krásneho, bohatého a dobrého. 
Každý ho chváli, či je staro, či je mlado, aj chudoba. Druhé vám 
ho budú závideť . . . chýr mu ide ... " 

„Ech!" Sabína spravila rozmrzelo rukou posunok. „Povedzte, 
čo bude!** 

„Pán bohatý a dobrý, ved vidíte, aha, že vám tu stojí. Pôjdete 
na cestu, jednu dlhú ..." 

„Ale^či bude kňaz, doktor, notár? Že pán; ved to viem, že nie 
sedliak !** zlostí sa Saba; práve počuť akési kroky, a mužské. Či 
to nie tatuška! 

„Pán, pán, bude mať majetok, ako tu pán bporinský majú. Ved 
vám tu stojí na tejto karte, a ja nemôžem od pravdy!" 

„Tak to just bude on!" pomyslí si Sába. „A bude vdovec?" 

„Pán Boh chrái^! mládenec, a krásny, biely a červený! Každá 
vám ho bude závideť, už som povedala, toho pána Cervorta." 

') V predošlom čísle omylom ostalo: Nemilý — miesto množného 
počtu. Red, 



166 

„Čo? haha, ved ste povedali, že nebude notár, ale pán..." 
„A či sa pán Červeň nie pán, a nemali majetok ich apuôko?" 
„Ich, apuško! Búchate dve na tri a neviete nič! Čo som dlžná?" 
„Ako sa môžem daí na také hlúposti naviesť a počúvať?" my- 
slela si nazlostená, a zatíchne i zabúcha jej srdce lakom. V pitvore 
vidno prichodiť elegantného Marmaru s fialkovou vôĎou. Spýtal sa 
vyšlej Dory, kde sú domáci, a zvediac, že v záhrade, sobral sa ta. 
Saba vydýchla. 

„No či by vám aj tento nebol?" vraví Cigánka, zbadajúc, s akým 
záujmom pozerala Saba cez škáru. 

„No ale že už čušte!" zahriakne ju Saba a vyberá z vačku pe- 
niaze studenými drobnými rukami i hodí jej na dno. Cigánka ešte 
pýtala staré topánky, potom starú sukňu, potom ručník. No Saba 
rozzlostená vyšla, nechajúc ju tak, tichým krokom a so založenými 
rukami prešla dvor a vošla do záhrady. Nešla hned ku druhým 
pod stromy, ale ku studni, k lese, kde si sadla na srub. Za štvrť 
hodinu asi pozerala do vody, že si vidí tú pehavú tvár, ale že 
%rchu kvapkalo do nej a voda triasla sa, nahnevala sa a pobrala 
pod stromy, zkade zavznieval triumfálny smiech Anny. Uvidiac ich, 
prvé, čo hľadala medzi nimi, bol Šporinský. Tam bol a hrýzol ci- 
garu v lesklých bielych zuboch a hľadel ako iní na vyfintenú Annu, 
ktorá, opierajúc sa o slivku a s trblietajúcimi očima, ako radosťou 
opojená, vraví a rozpráva neustále. Pri nej stál elegantný Marmara, 
pre seba jaksi sa usmievajúc a hľadiac si jemnou počernou rukou 
lesklé pekné fúzy. Počúvajúc Annu, vedel, že obzvláštny lesk a 
úsmev jej patrí jeho prítomnosti. Naproti nim ako sudca stál zmu- 
žile Čipčan a prísne škúliac na nich, krútil papirosu v zažlknut^ch 
prstoch i držal sa, že počúva rozhovor troch starých — Mrázoviča, 
Šporinského a šedivého Panáka, ktorý bol kmotrom Mrázovičov a 
prišiel ešte ráno — ale on odsudzoval Annu. Ako možno, že taký 
sveták upiera svoje oči na ňu, prísť do toľkej radosti ? . . . 

J, Viete," volá Anna úplne oduševnená, „ja som sa celkom za- 
ľúbila do dedinského života." 

„Ja myslím, že do inšieho!" poznamenal zlomyseľné Čipčan, 
čo ona jednak nezbadala. Vôbec nevedela celkom iste, že je tam 
i niekto iný krém Marmaru. 

„Naozaj, naozaj, už som celá dediučianka. Pane Marmara, uve- 
rili by ste, že som vstala predvčerom o štvrtej — jaj, a ako bolo 
krásne, záhrada samý slávik — a včera so starou Dorou navarila 
obed pre dvadsiatich robotníkov? Zvláštne, zvláštne!" 

Marmara usmial sa na jej reči a pozeral i tešil sa nie jej slovám, 
ale v nej samej a v jej radosti. No Čipčanovi, stojaciemu na boku 
ako železný stĺp a počúvajúcemu rozhovor troch starých, nepozdaly 
sa jej trblietajúce oči, ani spokojný úsmev Marmarov. Frkol perou, 
otriasajúc ožlklým prstom popol cifcaretty, a podotkol chladne: 
„Nič v tom nevidím ideálneho variť 20. koscom, či komu obed!" 
Teraz už zbadala, že je tam a rozumela čo povedal, i pozrela 
naň, roztvoriac oči. Či ona preto vraví, aby Čipčanovi zdalo sa to 
ideálnym? No zabudla hned o ňom zase a vravela dalej. 



ibi 

„Naozaj som ani nevedela... to jest, ved som už bývala na 
dedine dosC ráz; ale táto je najkrajšia. Poď, poď, Saba!"" zavolala 
zrazu, vidiac príchodit okúňajúcu sa Sabu. Sabu mýlilo, že bol tam 
Šporínský, a miesto toho, aby prišla na volanie, za čo obzrel sa 
k nej i Šporinský, odbehla preč. Anna zasmiala sa cvendžiaco zato, 
ako nad čimsi velmi radostným a krásnym. Chcela ísC za ňou, ale 
tu pridržal ju niekto nežne za rameno. To Marmara berie sa, že 
odíde a chce sa odporúčať. Anna zadivila sa a zmenila zrazu. Či ne- 
po vravela nejaké hlúposti, že už odchodi? I hladí mu tklivo na 
tvár, ako by chcela zvedieť príčinu. 

„Musím dnes ešte na lazy . . " vraví on. „Ruky vám bozkávam I" 

„Neodíditel" zdržiavali ho páni. Ešte vypil za pohár vína s nimi 
za zdravie dvom domácim slečnám a pozrúc plamenné na Annu, od- 
išiel vyprevádzaný Mrázovičom po bránu. Páni posadali zase na 
lavičku, a Čipčan, ktorý pozoroval, ako Anna hľadí ponad lesu a 
dedinu za hrdým kočom elegantného Marmaru, pristúpil k nej od 
boku, nemohúc to strpe(. 

„Slečna^, započal utlumeno, aby páni nepočuli, „ja by vá^ 
rád niečo povedal . . " 

„Čo?" spytuje sa snivo ona, nevediac dobre, kto k nej vraví, 
a len keď vybehol koč z dediny, pozrela na neho. 

„Čo chcete povedať?" spýtala sa, a sťahuje ako mak obočie. 
Teraz, vidiac ho, priSly jej na um jeho poznámky, ked sa s Mar- 
maroro shovárala, a len teraz ich pochopiac dokonale, zapálila sa a 
cítila hnev, i vraští čelo popredku na jeho reči. 

„Milovať... to jest — " Čipčan nevedel, ako by sa mal vy- 
sloviť najlepšie. „Poznáte tú výpoved, že. . . nie, jednoducho: milovať 
človeka nehodného, je — riekol by som — hriech!" 

„A to na čo sa vzťahuje?" diví sa ona, naschvál nerozumejúc, 
a pohľad stáva sa jej chladným. Čipčan pokolísal sa na podošvách 
a sbieral slová v duchu, ako trefne jej odpovedať. Ale ona potriasla 
netrpelive hlavou a nedbajúc oň, rezko odbehla. 

„Nie, nie, nebudem dnes hrať v karty!" zavolala pánom, ktorí 
sberalí sa dnu a volali ju so sebou. „Nech ide Saba." 

Čipčan sklamane pozeral, ako zmizla; potom pobral sa i on 
za druhými do izby. Páni i kmotor šedivý sadli ku stolu, čakajúc 
na Sabu, ktorú museli tri razy volať. Tá totiž už hodinu sedela 
v izbe najdálšej a nechcela ísť, bojac sa. Na štvrté volanie pobrala 
sa konečne krokom, ako by ju niekto stíhal, a obzerajúc sa všade 
dookola, či nieto, kto by ju zamenil. V hosťovskej, idúc, zazrela 
vstupovať Červená, čo ztratil život, lebo mu otec premrhal majetok, 
i pribehla k nemu. Celá sa chvejúc schytila ho — nevediac o tom — 
za ruku a nedala sa mu ani pokloniť. „Pane Červeň," \Taví strmo, 
iba do poly vypovedajúc slová od náhlosti, „prosím vás, choífte sa 
za mňa hráť, hrozne vás prosím!" 

„Prečo, a čo sa deje?" podivil sa on, skláňajúc hlavu, a tvár 
zrazu a neočakávane zmenila sa mu, prijmúc výraz kýsi mäkký, 
milý, ako u anjela. Zdvihol jej ruku, ňouž kŕčovite držala jeho 
prsty, a pritisol ku sebe, no hľadí na ňu tázavo a rozkazujúce, 



158 

aby ju jeho oči upútaly, a nie čo on robí s jej rukou. „Viete, že 
ja nehrám nikdy?" 

„Ale dnes smilujte sa, smilujte a chodte I" prosí ho ona úpenlivo. 

„A čo sa deje?" diví sa on. Stisne jej studené drobné prsty 
ešte v odchode a potom, ako by bol obanoval, prijal na seba výraz 
ešte spumejší. Šiel, kam ho posielala, no nezostal tam, a Sabína 
musela íst ku taroku. 

„Ktože to slýchal kedy, ešte i v lete hrať sa v karty I" šomrala, 
idúc cez dvere a strmo ich zatvoriac za sebou. „To nikde nerobia ; 
ved ja mám aj inakšiu prácu, vedenie celého domu. A Anna čo 
vyhutuje?" Pristúpila ku stolu a odtisla stolec, kde jej bolo miesto 
nechané, i pozrela po všetkých. Totiž miesto nebolo jej, ale Anino, 
no sadla bez slova, ešte naradovaná, že nebude naproti ŠporiiN 
skému sedeť, lebo naproti sediacim i mimovolne oči vždy sa stretávajú. 

„No, slečna, a nieže tak roztržité, ako minule I" napomenul ju 
Čipčan hned a zastal za jej chrbát. Ked je nie tu Anna, s touto 
sa zabaví, čo je aj nie duchaplná. 

* „Podte V7!" odpovie ona, a už sa i dvíha bystro. Teraz, teraz 
zacítÚa, že je tu predsa horšie sedeť, blízko ku Šporinskému. Jej 
blízkosť kto zná či ho nedrážil 

„Ja, slečna, ja, viete, len dívať sa rád, ked sa hrá nadarmo. 
Takto zdá sa mi, ako hra detí ..." 

„Čo tolko vraví!?" zlostí sa v duchu Saba, ktorú už všetko- 
začalo mrzeť. „ČJo koho do toho, čo sa jemu zdá. . . Už sa nedivím, 
prečo je taký zlostný navek) !" myslí si, počujúc, ako Šporinský 
nanosil sa do Čipčana, pre jeho odpoved Sabe. 

„Nešťastný je; premáha sa, to je, lebo cíti, že blúdi... Len 
by niečo nespravil ; iba sa bojím . . . Žena mu je i tak chorľavá, 
nebolo by nápadné. Ejl" zatúži horlivé, „ale ja toho vinu nepo- 
nesieml" 

„Človek má mať naveky čisté ruky!" zahriakol vtedy Šporinský 
domáceho pána, ked ten už od hodnej chvíle obzeral si ruky, že 
sú mu nečisté a nevedel sa odhodlať umyť si ich. Keby si druhý 
umyl, a jemu boly čisté ! . . . Šporinský mu to i povedal a vy vadil 
sa, Sabína s buchotajúcira srdcom počúvala, ako kričí jej na tatušku, 
a pozerala od boka bojazlivé k nemu. Sedel zlostne, kolíšuc sa na 
stolci, a hrýzol cigaru, opierajúc oči na stenu nad šedivou hlavou 
Panáka. Tu zbadal, že oči jeho nevidia tam pehavej tváre, ktorá 
tam bý\'a, a to ho spamätalo. Pozrel dookola, že kde sa tá hlava, 
ktorú navyknutý je vídavať tam, podela ztade, i zastavil sa na 
Sabíne, prizrúc sa s joj otázkou, ako by nerozumel. 

„Lien ako mi to neprišlo na um, že on dávno a toľko dívaval sa 
na môa? Nuž, nuž..." predstaviye si v duchu Saba, ako i pred- 
včerom najskôr díval sa na óu, potom do povaly a hrýzol cigaru 
ako v zúfalstve. „No, čo robiť, čo robiť?" trápi sa a čelo svraStí sa 
jej úzkostlivé. Berie karty, čo on nadelil, a kladie ich jednu ku 
druhej netrebo od chvenia prstov. „Či máte nepožehnanú ruku. Aké 
zlostné karty!" rečie spumo, aby ju znenávidel, i nezbadá; že sa 



pomýlila, miesto plané povediac zlostné. Ani nezbadala, že sa do- 
okola smejú. 

J, Vy ste zlostná!" odpovedal jej on, nakloniac hlavu bližšie 
k nej a prizrel sa jej ostro do tváre. 

„Naveky takto zachodí so mnou!" myslela si, rozčulujúc sa 
ešte väčšmi od jeho pohľadu. „A to si tým naiste chce uľaviť. Ver' 
s Annou tak nezachodí ; s tou naveky pekne . . . Ale mĎa nenávidí, 
že trpí pre mňa... Nie tú, ja túto chcem složiťl" rečie mrzuté 
ČipčMiovi, ktorý jej radil za chrbtom. 

„Slečna, slečna, ved je to králi" 

„Ale vidíte, že z tej farby viac nemám!" 

„Nuž ale kráľa složiť nemožno!" smeje sa Oipčan. „Už ste 
zase roztržitá, zaľúbená ..." 

„Zabudla som!" spamätá sa Saba a berie nazpäl „Strigôô, 
čo chce?!" pomyslela si, zazrúc na ruku Čipčanovu, čo sa jej strkala 
tam do karát. Lebo nech sa on hrá, alebo čo. 

„Krstný apa, naozaj šla Nelka Augustovská za toho vdovca 
Pukana?" spýtala sa zrazu šedivého Panáka, a nečakajúc odvet)fi^ 
doloží chvatom: „To neviem, ako mohla vykonať!" 

„Teraz nemysli na Nelku," napomenul ju otec, „ale tu bud celá." 

„Veru, vy ste prvá, vydajte!" doloží Šporinský a hryzie cigaru. 

„Ja len to chcem povedať," pokračuje Saba svehlave a vyhodí 
červeného kráľa — lebo o tom už i tak vedia, že ho má ; vypadol 
jej z ruky, ked sa dohadovala s Čipčanom — „že tak nemúdre ne- 
vykonalo ešte dievča, ako tá!" 

„Prečo ?" zastarie sa Čipčan. „Vy teda, slečna, podľa tej národ- 
nej: Lepší je mládenec na drevenej nohe?. .."i zaäkúli milo dolu 
na jej temeno — bol i on mládencom. „To ste mali lepšie biť!" 
zavolá Panákovi, s ktorým sišiel sa teraz po prvé a ktorý bol 
celkom zahrúžený do hry, nič iné ani nepočujúc. 

„Keby som len tohto nepočula!" hnevala sa Saba v duchu. 
Či ona jemu vraví o vdovcoch? 

Ženatý Šporinský zahľadel sa do karát, oko padlo mu na osem- 
nástku a on, vyhodiac ju hned, obrátil sa k Sabe a spýtal sa, 
pozrúc na ôu s myšlienkou: „Vy by ste nešli za vdovca?" 

„A čo by mal zlaté zámky!" odvetí Saba naskutku a zadychčí 
sa. Potom vzdychne obľahčeno a pozre veselšie dookola. 

„Iba šťastie, že teraz vdovcov nieto na okolo. . . Ja mám dať?" 
spytuje sa domáci pán. Zdvihne kartu a začne rozmýšľať, držiac tú 
zdvihnutú a hľadí na druhú. „Osem, dvanásť, tikrmentel" 

„Od kraja!" zavolá mu zlostne Šporinský. 

„Lebo by tí chudáci zle obstáli. Ked už popredku vypoveduješ," 
pokračige v dobrej vôli domáci pán a pukne kartou o stôl. Okolo 
zasmiali sa, ešte i starý krstný apa, a Čipčan zavolal rozmarné: 

„Slečna, slečna, ale ste stromfovaná!" 

Saba zahryzla si do pery a sama videla, že týmto veť nespravila 
ôkody v Šporinskom. Zahľadela sa na karty a tu napadol jej jeden 
dolník. 



l6Ó 

„Pozrite, krstný apa," ukazuje ho a oti zablysnú jej radosťou. 
„Tento ponáša sa na toho protivného Pukana." 

„I^eéo protivného?" zastane sa skoro Čipčan, v nádeji, že sa 
zase chutne zasmeje, i zabúda na Annu. 

„Prečo, prečo?" povie ona dychtivé, ako by sa hnevala, že musí 
povedať, „že rád má dmhú a nie ženu!..." 

Všetci pozreli k nej jedným výrazom, ešte i starý zahrúžený 
do hiy krstný apa, ako by vraveli : čože jej je ? 

„Tebe je to nie potrebne spomínať," napomenie ju tatuško bez 
vtipkovania a čelo zatemnie sa mu nespokojnosťou. 

„Tak, takí" dosviedča i Šporinský, sberajňc karty dovedna a 
podáva jej. „Nech sa lúbi rozdať, už je po hre. . ." 

Saba čakala najprv, až si ruku vezme z nich, a len potom 
vzala. Prehodila ich pár ráz a hneď začala rozdávať. ČipČan upo- 
zornil ju: 

„Preložiť, slečna!" 

„Čo chce tento?!" nadá mu v duchu Saba, nepriateľsky pozrúc 
£a seba, kde stál on. Potom položila karty pred Sporinského. Ten 
práve zapaľoval si cigaru — preto nemohol ju upozorniť — i čiahol 
rukou, nehľadiac ta, a zachytil i jej studené prsty. Tu zbadal, že 
sa mu cigara kýva v cigarníku, a zaujatý tým naprával ľavou rukou, 
pravú držiac na kartách a ruke Sabinej. 

„Preložteže! Ved preložte!" napomína ho ona, celá horiac. 
Dotknutie jej ruky musí ho naiste rozcuľova^ I vytrhne si rýchle 
ruku zpod jeho dlane. 

„Čakajte. . . čože ste taká netrpelivá?" \Taví on, rýchle pozrúc, 
čo bola príčina, že sa mu ruka trhla. Preloží karty a zapaľuje znovu 
zhaslú cigaru. „Aká roztržitá, nervósna!" 

„Zaľúbená!" napráva rozmarné Čipčan. Potom obanuje, zbadajúc 
nevôľu na tvári domáceho pána, 

„Povedzte nám, slečna, do koho?" zadrapil sa predsa priehárčavo. 

„Ech, tu ide o vážnu vec, nie hlúposti!" zavrátil ho srditý 
Šporinský a, hryzúc cigarník, hodí okom po Sabe. 

„Treba sa doktora poradiť, hľa, tu bol. Slečna Saba je nie 
zdravá, dostane „nerveníieber". Netreba nič zameškať!" 

„No zas!" diví sa Saba a naľaká, ako sa starie o jej zdravie. 
^Len by ste nevraveli!" 

„Ale skutočne," povie i starý krstný apa, obrátiac šedivú hlavu 
k Mrázovičovi. „Ja som Sabínku takú ešte nevidel!" 

„Jaj, krstný tatuško!" zaupí ona s výčitkou a prosebné. 

„Nuž a dáte sa tu ľakať za vás?" okríkne ju netrpelive Špo- 
rinský a prizre sa jej srdito do očú. „Nemyslite si, že len tí trpia, 
čo sú chorí, a tí nie, čo na to musia hľadeť!" 

„To je na neznesenie!" lká v duchu Sabína a už jej je skoro 
do plaču. „Mne je nič, mne je nič..." i zajiká sa a nevie dalej 
vypovedať. Všetci dívajú sa na Ďu a dobrý krstný apa prosí, aby 
ukázala rúčku. 

„Ukážte, ukážte !** rozkazuje i Šporinský a i on siaha po nej. 
No tu Saba skočila a aby zahabala, skoro začala sberat karty jej 



161 

nadelené. No ledva ich pobrala, vysypaly sa jej z chvelých rúk, a 
každý ich videl. Šporinský a všetci hladeli na ňu a ona zmätená, 
skoro plačúc, odtisla stolec od seba. 

^Nebudem sa hrať!** rečie, a nečakajúc odvety, vybehla von. 

„Chod, chod na čerstvé povetrie!" zavolal jej tatuško, spo- 
kojný, že vyšla. 

„Ved teba nič nevyruší!'' nanosil sa doň Šporinský, nazlostený 
pre pokojný výraz jeho tváre. „Ja by hned dal zapriahnuť pre Mar- 
maru.** 

„ Marmara sa práve tak nerozumie do toho, ako ja ... " odvetil 
ten, nie že bol tak presvedčený, ale mrzelo ho miešanie sa Šporin- 
ského. 

„No to je už, starý, nie pravda ! Nie že by zastával Marmaru. 
Je darebák ako človek, ale ako doktor je výtečný." 

„Ale skutočne," ozve sa i šedivý krstný apa láskavé. „Treba 
by sa bolo poradiť." 

„Nuž a čože jej je?" spytuje sa domáci pán a ide zpoza stola 
k oknu so zunovanou tvárou. Nechcel veriť, že by bola chorá, lebo 
by mu to bolo velmi nepríjemné a nepohodlné. Pri okne na stoličku 
nalial po kvaterke vína do pohárov, a aby si zalial nepríjemnosť, 
Stmgol o najbližší. Ostatní ako na povel, čujúc štrngot, vstali jedno- 
myseľne a pristúpili vypiť, Sabínu nechajúc už na pokoji. 

„Ako žije ten človek a čo urobil?" myslela si medzitým Anna, 
v záhrade opretá o múr pri otvorenom okne izby, kde hrali v karty. 
Bola vyfintená a vyperená červenými ružiami. I bola velmi pekná 
v svojich bielych šatách ; ale na čelo, ani Sabe, padol jej mrak. 
Sedela pod orgovánom, na Sabinej skale, už od dávna počúvajúc 
spev slávičí. Ked počula spomenúť meno Marmaru, šla k oknu. 
Chcela ísť, že sa spýta o vine doktorovej, no rozmyslela si a len 
ked odišli hostia, spýtala sa Mrázoviča: 

„Baťko, prečo tak odsudzujete Mannaru?" I svieťa jej oči 
ako velmi zveilavej. Mrázovič pozrel k nej z oblakov dymu, spravil 
najskôr nechutnú tvár, potom riekol: „Preto, lebo je odsúdenia 
hodný. Svoje povinnosti nekoná, len hýri . . . Človek bez cti a sve- 
domia. — A pod, moja lúba, zapál!" doložil, lebo ho už dávno 
mrzelo, že si dym zle vidí a darmo fajčí, no svetlo spraviť sa mu 
nechcelo. 

V úzkom, pažiťou zarastenom dvorci opretá o plot stojí &iba 
so ŽeluSkou a hladia ponad záhradu na cestu, kade vracaly sa 
pluhy 8 poIa, kde úhorili. Obe s velkou radosťou pozorovaly, ako 
každý pohonič kričí na záprah, len do poly vypovedajác slová. Saba 
je zrovna samopašná a taký duševný mier cíti, že sa smeje, ako 
sa mohla báť sna a byť taká sprostá. 

„Hek, Rož — ko!" volali pohoničia. „Ča, Vid — láš, hojs, hojs, 
hojsl... Hió, Vrán — ka!" Po pažitnatom dvore prechodil sa Červeň 
8 nafúkanou tvárou a hvízdal, nedbajúc o nič. 

„Ale je to zvláštno!" volá zakaždým Saba a smeje sa poteše- 
ním, i pozre za Červenom, ktorý bol zastal, potriasajúc nohou, ne- 

11 



162 

ďaleko, ale oedbal o ne. „Ja som to dosial nezbadala, hahaha, ani nik 
to nezbadá, ak je nie upozornený. Len ako to tebe napadlo, Želka ? 
Ty si výtefenál" 

„Hahal" zasmejú sa obe, a i fúkajúci sa Červeň musí prestať 
hvízdať na okamženie. Pery sa mu rozišly. Potom ako by bol od- 
súdil seba, že sa usmial, odvrátil sa do poly spumo. Či jeho jej 
radosť zaujíma? 

„Nože, ako tento budel" upozorňuje Saba na dolu idúceho 
tenkého sedliaka s belejúcimi sa peknými zuby. Totiž držiaval ústa 
otvorené. Obe, i Červeň, začali hladeť na prichádzajúceho, poCúvajúc. 

„Hojsl" volá sedliak, zvolna zakývajúc bičom nad volmi, no 
neudre, ale zastane, aby ich nepredbehol. Potom ide popri ich boku. 
„Hojs, hojs!" kričí len to, nič iné, ako by naschvál. No tu mu 
voly zakärovaly do dvora Adama Miôoje, zkade ich bol kúpil v zime. 
Bystro pribehol k nim, chytiac ich za jarmo a ťahal na cestu 
nazpäť. 

„Ča Bŕŕ, ča Br— Brna!** 

„Vidíte, hahaha!" smeje sa víťazoslávne Saba, pozrúc na 
Červená. 

Keď pluhy prešly, zbadali, že im nohy chladí rosa, i šli si 
sadnúť na podstenie na lavičku, kde ležala roztvorená kniha, ktorú 
čítal Červeň. Slečny sadly vedno, a Červeň dva-tri razy prešiel sa 
dolu dvorom, potom zastal neďaleko, ale len do poly obrátený k nim. 
Slečny hraly sa prvej na capky, rozveselené príjemným večerným 
povetrím, potom začaly spomínať svoj detinský vek. 

„Pamätáš sa, keď sme to malý vo vašej záhrade tie domčeky?" 
vraví Saba a oči jej svieťa radosťou. „Aj vápnom obielené, a bábok 
hrúza ! Pamätáte sa ? Aj vy ste sa hrávali s nami, nuž, nuž ! " obracia 
sa k Červeno vi bystro. „A ja dobre viem, raz sme viedli vojnu proti 
Turkom a museli sme vám každá po desať vojakov vystanoviť. Vy 
ste boli kráľ, viete... viete?" 

Červeň usmial sa nasilu, a potom hneď ostal ešte nevľúdnej- 
ším. Zdvihol vyzývavo hlavu a hladel nenávistné na oblaky. Čo bude 
o tom spomínať, veď ona vie, že vtedy bol držaný ešte ako nejaký 
malý knieža. 

„A už by sme boli vyhrali, ale tu moja slúžka dopustila sa dákej 
zrady," vypravuje Saba ďalej. „Tak bolo, takí Potom ste ju odsú- 
dili na sťatie hlavy. Jaj, a to bola taká strašná vec na zuby, po- 
čúvať, keď ste jej hrdlo rezali nožom — tolko handár!" i priloží 
drobnú studená ruku k ústam, ako by jej i teraz zuby tŕply. 

Želka zasmiala sa dumno. „Aha, viem, viem... 

„A vieš, Želka, iba sme bosé chcely behať. Aj vy, aj vyl" 
zavolala so stupňujúcou sa dobrou vôľou na od\Táteného Červená. 
„A Mina Tichota, jaj, či to bolo maznavé dievča I Čo sme sa jej 
len trocha dotkly, hneď bola muzika. A ako hrozne šušľala!" ^ 

„Keď sme sa jej obyčajne dobre dotkly!" poznamenala Želka 
dumno. 

„Hahaha, to je pravda. Koľko ráz sme ju za vlasy ťahaly, že 
mala také červené ... A Mara Ryboje ? To sedliacke dievča n^ na- 



168 

veky na zlé veci navádzalo, a predsa sme ju rady malý . . . Ale či 
viete!". . . volá Saba so smejúcimi očima, „ten detský vek bol pekný, 
ale ten, čo za ním nasledoval, ten nemá rovného v živote! To bol 
najkrajší." I zasmeje sa hlasno a oči lisknú sa jej oduševnením. 
^Ked som ja bola 15-ročná, mne sa svet celkom inakším zdal, ako 
bol. Voda nebola^ len voda, a noc čosi... čosi nevystižitelného, 
tajomného, však, Želka?" 

^Mne sa zdalo," rozhovorí sa i tichá Želka, „že som ja nielen 
ja, ale ešte kto zná čo velkého; niekedy zdala som sa divnou, že 
som sa dosť ráz večer bála sama seba!" 

„Hahaha, to bolo, to bolo zvláštne 1 " zvolá Saba v bezhraničnej 
dobrej vôli. 

CerveÄ zaknísal sa a pozrel k nim od boku. Nebude tomu 
konca ? On v akom je rozpoložení ducha, a tieto nešetrne samopašia 
tu. Hryzúc tenkú bezfarebnú peru a so zlomyseľným výrazom v tvári 
pobral sa, že odíde, lebo všetko je na neznesenie ! Skrútnuc sa, videl 
vstupovať slúžku od Šporinských do dvora, i dočkal ju, kým príde. 

„Čo je?" spýtal sa, ked prišla, spumo. 

„Poslali ma pán, že pani velmi ochoreli, že sú hádam už 
v ostatnom!" 

„Čo?" diví sa Želuška a vstane, Saba však splasne rukami, 
zvolajúc: „Pre Pána, pre Pána!" a všetka radosť zmizla jej z líc. 

„A čo im je?" spytuje sa bladá Želka, stranou pozrúc na Sabu, 
že sa tak prílišne nalákala. 

„Zase to klanie... pán doktor sú tu od polnoci!" 

„To je hrozná, to je hrozná vec!" vzdychá Saba, úplne po- 
lakaná, a už nemá pomeškania tam. Želka šla do izby, že sa schystá 
a pôjde do Šporinských, a Saba, zabudnúc tam robotu, pobrala sa — 
neČÄajúc ju — preč. 

„Prečo tak strašne premenená?" spýtal sa jej nejasno zvuč- 
ným hlasom Červeň, ked popred neho prechodila. Bol zbladol na 
nečakanú zvesť o utrpení človeka, a hnevajúc sa zato na seba, stál 
tam, trucovito dvíhajúc hlavu hore. Sabino zmenenie prekvapilo ho 
a on hladel na ôu zpod spustených mihalníc pohľadom plným my- 
šlienok. Také prílišné dojatie je predsa smiešne, ked on nemá ni- 
jakej lásky k nikomu. 

Saba pozrela naň, ked hovoril k nej a usmiala sa nežne a 
dychtivé, nevediac čo riecť. Hádam vyzradiť mu všetko, nech ju 
chráni? 

„Prídite k nám ešte dnes, prídite!" zašeptala dychtivé. 

Červeň neodpovedal ani tak ani tak, hladel ešte chvílu s pri- 
vretými mihalnicami na červené od vnútorného vzbúrenia líca Saby, 
potom odvrátil sa mrzuté a začal hvízdať, hľadiac vyzývavo na 
oblaky. 

„Ked náruživosť zaslepí človeka, v stave je spraviť čokoľvek!" 
myslí si Saba, idúc cez dedinu domov. „Ale nech si nemyslí, že ja 
takto pôjdem zaň. Ako ja len žiť budem s takým tajomstvom?" 
Pri dverách ich domu zastala, lebo prišlo jej na um, že by 

n* 



164 

dobre bolo ísť do Šporinských chorú pozreť. Zachytila sa, ale uvidiac 
dom Šporinského, zrazu dostala strach a vrátila sa nazpäf. 

„Ja som nie vina, ja som nie vina!" myslela si, rezko kráča- 
júc nazpáť a skoro trasúc sa netiT)elivosíou a vzrušením. „Pomysli 
si, pomysli..." začne rozprávať s prestávajúcim dychom Anne 
v izbe, kde tá vyšívala pekne oblečená, ale s tvárou bez vôle — 
o triumfálnom, zvláštnom lesku očí ani chýru — : „Šporinská je 
zase velmi zle!" 

„Naozaj?" zadivila sa tá a potom hned rečie: „Poslať pre 
doktora V" Jaksi pudom hnaná — že príde i sem — zdvihla sa, 
že sa pozre a napraví vlasy pred zrkadlom, no rozmyslela si a 
sadla opäť. 

„Nezdá sa tebe to strašným?" spytuje sa Saba, vidiac, že 
Anna nič podozrivého nevidí v tom, a i jej začína sa brieždiť a tvár 
meniť na jasnejšiu. Ona je predsa dáko len potárané dievčii, ktoré 
si namyslí hlúpe veci! 

„Ba je to naozaj strašná vec... chudinka!" lutuje bez toho, 
že by na to myslela Anna a zrazu zbladne. „Niekto ide!" rečie, 
počúvajúc, a tvár zaskveje sa jej, no len na okamih. Skutočne, 
o chvíľu bolo klopano na dvere a dvaja páni vstúpili, Mrázovičom 
sprevádzaní. Marmara, elegantne odetý i teraz, nie bez fialkovej 
vône, a hranatý Čipčan. Obe slečny bystro vstaly proti nim, so zveda- 
vými tvárami. Marmara klaňal sa zdvorilé a zbadal hned, aké bez 
vôle je čelo Anny.^ 

„Nič nebude Šporinskej?" spýtala sa ho Saba prvá — čo ne- 
býval jej zvyk dosial, a pozrela naň dychtivé. 

„Neozdravie ..." odvetil on proste, čo nik nečakal, ako naschvál, 
a jasavé oči jeho, ktoré tušily nájsť tu potešenia, stály sa vážnymi, 
skoro chladnými. Anne, vidiac ho tak, zdal sa nepochopiteľným a 
strašným, s tou bezohľadnou pravdou. 

„Jaj, bez svedomia!" myslela si naľakano. 

„Naozaj, naozaj neozdravie?" spýtala sa tak hladko cvendžiacim 
hlasom, ako by ho chcela obmäkčiť a spraviť milosrdnejším. „To 
by bola predsa hrozná vec ... " 

„Neozdravie!" opätoval Marmara i po druhý raz a nezmenený. 
Jakýsi šum nastal. Saba ušla do uhla izby najďalšej a Marmara, 
prehovoriac čosi vážneho s Mrázovičom, odporúčal sa. Anna obrá- 
tila sa k oknu, aby hľadela, kým Marmara príde k svojmu vozu 
na hradskú, ale Čipčan — ktorého tvár prezradzovala kési tajené 
rozjarenie — videl, že oči jej dostaly vlahu a zato sa odvracia. 
„Surovec taký. . ." prišiel jej šeptať, ako by ju potešoval, dôverne. 
„Nehodný veru vašej lásky!" 

„Kto vám povedal, že ho milujem?" spýtala sa ona, zrazu 
hrozne popudená, a s nenávisťou pozrela k nemu, že ustrnul. 

„Nemilujete ho?" spýtal sa on a na dlhej žltkavej tvári jeho 
zjavil sa víťazstva cit a samoľúbosť. „Ste múdra teda, chválim vás 
zato! A teraz vám i vyzradím, že sa spytoval o vaše veuo, lebo 
jeho už len bohatá žena spasí." 

„Kto je zvedavý na vaše tajomstvá?!" spytuje sa ona a vzplanie 



165 



väčšou nenávisťou proti nemu. „Nik sa vás nespytuje, ani..." Ne- 
povediac viac, lebo v svojom rozhorlení vravela len, čo sa jej na 
jazyk donieslo bez rozmyslenia, i zasekla sa, nevediac ani čo riecť. 
„Odpomík jeden!" pomyslela naň, a hodiac prácu, vyšívanie, 
na postel, vzdialila sa nazlostená. 



V dláždenej kuchyni večer sedela sama Saba so starou Dorou. 
Zo susednej izby zavznievaly hlasy domácich i Šporinského, ktorý 
už bol vdovcom. No Saba nedbá, že je domáca dcéra, nepohne sa, 
ale sedí už vyše hodiny na posteli Dorinej. Dala nohy na stolček — 
lebo na zem nebol y by jej dočiahly — lakte na kolená, čelo do dlane 
a lkala: 

„To je hrozná, to je hrozná vec! Od pohrabu len tri týždne, 
a on nesedí doma, ale príde sem!" 

„Nože, nech už idú dnu, no!" núka ju stará Dóra už po tretí 
raz. „Čože sú ony za kišasonku, ked nejdú k hosťom? Ved ich 
ovravia!" 

„Ach, ja som najnešf«astnejšia, najpotrestanejšia . . . Vy sa ne- 
starte!" odsekne Dore nahlas. „Nik mňa dnes tam nevidí!" 

Aj kým bola chorá, prišiel každý deň; k tomu počula včera 
pri dverách, ako žaloval sa. že mu je teraz na neznesenie najviac 
preto, lebo si ženu nemiloval tak, ako mal. 

„Ako by sa nestarala?" zahriakne ju Dóra, ktorá sa nazdala, 
že ked ju od mala vychovala, že jej je mama. „To sa nesvedčí tu 
sedeť a nechať hostí í" 

„Tam je Anna!" odsekne Saba a potom začne prudko: „Radšej 
sa štarte, čo dáte na stôl. Máte plnú izbu hostí, to, to!"... 

„A čo by sa ja starala?" smeje sa Dóra potešená, že to jej 
hostia. „Plná izba, ten jeden pán doktor, ojej ! . . . Nech len idú, a 
nechže sa vrtia okolo neho ..." 

„To vám po\1em," pretrhne ju Saba dychtivé, „že si vy pri- 
veľa do volu jete." 

„Ej, nuž akože by nie, vcd som ich ja vychovala!" 

„Vy, že ste ma vychovali?" nasrší sa Saba. „Osemročná som 
bola, ked mamička umrela, a potom som sa sama vychovala." 

„Veť sa! Ja som sa trápila s nimi, a takí boli zlostní, ako 
i teraz." 

„Už som vám povedala, že mi hocičo vraveť nebudete, že ma 
musíte odtiaľto lepšie uctiť." 

„A prečo?" diví sa tá a usmieva na horlenie Saby. „Lala, akí 
sa, to by boli s tým Špo — " 

„Čušte!" skríkne Saba a skočí s postele celkom preč od vzru- 
šenia i ponáhľa sa von. Nezastala iba v Červeňoyom dvorci pažiťou 
zarastenom. Tam pozrela dookola, ako by riekla : „Či som sem prišla?" 

v 

V kuchyni na vydrhnutej lavičke sedela Zeluška s akýmsi 
Ŕíastným úsmevom, a zazrúc Sabu, stiahla ju k sebe. 



léé 

^„Ty, dievča," vraví jej Šeptom. „Mne sa ti on velmi páči. Po- 
Ciyeš? Ja ti ho obdivujem, zbožňujem — Oipčanal" 

„Naozaj ?" diví sa Saba a pozre oži veno k nej. Ale vidiac tichým 
Sťastíín poliatu jej tvár, hned zamračilo sa jej čelo. Hla, aká je tá, 
a ona koľko sa musí sužovať! 

„Ved je tebe dobre!" povie s výčitkou a skoro s plačom. 

„Nuž?" diví sa Želka a usiluje sa pozreť jej do tváre. 

„Hej, keby si vedela.,, som nešťastná!" vraví Saba a ovesí 
hlavu, dusiac plač. 

„A čo... prečo?" spytuje sa bľadá Želuška a usmieva sa lá- 
skavo, mysliac si, že Saba miliye jej brata a bojí sa, že nie je vzá- 
jonme milovaná. No Saba, vidiac, že Želka berie jej žiaľ na žart, 
nahnevala sa a nanosila do nej. 

„Si ty myslíš, že môže byť také dievča... Je to naozaj ne- 
svedomitosť, čo je človek aj nie duchaplný. . . lebo taký zlostník. . . 
ty sa nazdáš, že je to . . . alebo, že ja . . . To ti poviem, že by radšej 
nežila!" 

„Čo, čo, čo? Ved ja z toho ani slova nerozumiem!" kričí Želka 
a smeje sa, zdvih ujúc jej hlavu hore. Tá utrela zlostne líca dlaňami 
a chcela zase vraveť, ale, zdvihnúc oči, videla, že nie sú samy. 
Prišiel i Červeň a stojí tam v súmraku so zdvihnutou vyzývavo 
bradou, ale pozerá s privretými mihalnicami na ňu. Saba usmiala 
sa zahanbením a nežno jaksi, ako by prosila za odpustenie. Červeň 
zbadal to, nepopáčilo sa mu a odvrátiac sa vyšiel. Tu vstala mimo- 
voľne i Saba a pobrala sa ku dverám, že odíde jaksi zmenená 
v okamihu. 

„Zato neutekaj!" zdržiavala ju Želuška a ťahala nazpäť k sebe, 
no Saba nemala pomeškania tam už, k tomu prišiel jej na um zase 
Šporinský. Chcela zvedieť, čo sa deje doma. Dóra už nebola v ku- 
chyni, šla teda k dverám svetlice a počula, že sa tam veľmi po- 
maly shovárajú. Zrazu zavznely rezké kroky a dvere sa rozletely, 
Y nichž zastala Anna. 

„Pod dnu skoro!" vravela jaksi prudko a omrzle Sabe, ako 
by práve tú bola hľadala. „Kde sa toľko moceš?*' Totiž páni odišli 
včely pozreť, ona ostala s Marmarom sama a už sa nevedia sho- 
várať spolu. I chytí Sabu za ruku, že ju stiahne dnu, ale tá, po- 
čujúc kroky a hlasy vracajúcich sa pánov, vytrhla sa a ušla skiyť 
sa do kuchyne, kde chleba pekávajú. Anna šla za ňou a v pitvore 
stretla sa s pánmi. 

„Hľa, aký ostal!" súdila Saba Šporinského, cez škáru dverí 
hľadiac naň. „Je vážny, ale sa to len tak stavia, že by nezvedeli 
ľudia, že nebanuje za ženou!" Počula, ako sa spýtal Anny, kam 
ide, a prosil, že teda ked ide z domu, aby šla jeho synáčka ročného 
pozreť — prechorel mu. — To už chce ostať o samote s otcom a 
vypýtať ju ! nazdala sa Saba. Ked sa vzdialili všetci, i Saba vy- 
stúpila z kuchyne a prišla ku dverám počúvať. Jaksi utlumeno 
shovárajú sa tam, ledva počuť. Vše prejde sa jeden po izbe, vše 
druhý, ale otcov hlas začína byť kýsi vzrušený. Tatuško pre hocičo 
nevýnde z koľaje. Šporinský pýta ju I Tu ozvaly sa kvapne kroky, 



let 

ako by ku dverám sa náhlily. Či to už nejdú ju volať? Saba, ako 
bez roziunu, sobrala sa a utekda opäť do Červeňov. 

Cez pažiť prebehnúc, ked už chcela vykročiť ku dverám, lapil 
ju niekto v poly. 

„Ked už toíko chodíte," počuje nad svojou hlavou hlas Čer- 
vená, „tak vás už nepustím preč!" 

„Pre Pána!" Saba nalaká sa a bráni celou silou. „Nie, nie, 

v Jŕ Ti 7 I 

nie 1 . . . Zelka, Zelka I . . . " kričí a slzy ju zalejú, že ten nedbá nič, 
ani že kričí, ani že je strašná vec byť oblapenou nie ženskými 
rukami a že už i Želka vyšla, ale pustil ju, ked sám chcel. 

■y, 

„Pod dnu... čože je?" vraví jej Zelka, zatvoriac dvere na 
dome, a zavedie ju dnu i čaká so zdržovaným smiechom nejaké 
vysvetlenie. Ale Sabe tak srdce búchalo, že zmiatla sa od toho a 
zabudla že, vie vraveť. 

„Ten tvoj brat je veru divný človek!" vypovedala na vela 
s výčitkou. 

„Vieš čo, Saba moja?" šepce jej tá do ucha, ač vedela, že nik 
nepočuje. „Ved ti je to zalúbený do teba a chcel by ťa vziať! „Čo, 
íe čo?. . ." skríkne Saba, roztvoriac oči a zajikne sa, zase nevediac 
vraveť. Striasla sa pre strmé buchotanie srdca, potom tvár zaskvela 
sa jej nadšením. Tak ju chce aj druhý, čo je aj nie pekná, ani 
bohatá, ani duchaplná! Nevie, či smiať sa, či plakať. I odvracia 
hlavu od Želky na bok a dlane dajúc na ústa, zasmeje sa hlasno 
v radostnom opojení. 

V tú chvííu vychodil Marmara nikým nevyprevádzaný od Mrá- 
zovičov. V pitvore zbadal, že ho nohy nechcú niesť dalej, a ako 
opitý potácal sa ku stene. Chcel sa opreť tam, kým mu prejde; 
ale tu Anna, vracajúc sa z domu Šporinského, vstupovala na prah 
a videla ho. 

n Jaj, Čo je?" skríkla nalákaná, vidiac jeho zbladlé čelo v svetle 
visiacej malej lampy s povaly, a mysliac si, že mu je zle, ponáhľala 
sa ku pomoci. 

„Nič mi je!" zavolal on divným podráždeným hlasom a oči 
Siahajú mu plamenné k nej, ako by sa hneval a bál jej blízkosti. 
Anna odstúpila onemená, a on, premohúc sa nadprirodzenou silou, 
vzchopil sa znovu. Potom usmejúc sa, ako by ju chcel udobriť, od- 
porúčal sa zdvorilé, ale bez podania ruky. 

Na dedine na lavici nad potokom stretol Čipčana a ač videl, 
že ten bol už do poly nad vodou, hlavaté stúpil i on na lavicu. 
Čipčan pozastavil sa, čo je to za vec, ked na lavici nemožno vy- 
stúpiť, ale pozrúc na Marmaru a vidiac jeho neprirodzený stav, 
vrátil sa nazpäť on. Mrzelo ho predsa, a aby ho hneď i potrestal, 
riekol uštepačne: 

„Vám, ako vidno, zle sa niekde povodilo!" i zaSkúlil na toho 
zmenené líce rozmarné, ale i s nenávistou. 

„Zle!" na to ten vztekle. „Pýtal som Annu, ale nemá dosť 
peňazí!" 

Čipčan zapálil sa od hanby zaô. No vedel, že vyzradil to prosto, 



16S 

aby ho podráždil svojou bezohladnosfou, i pomyslel si chvíľku, čo 
mu odseknúf. 

„Minka Tichota má ich na príklad dos<!" 

„I ja tak myslím!" odpovie ten ešte vzteklejšie a prudko 
prddúc, ponáhla sa ku svojmu ligotavému koču^ ani neobzrúc sa 
o CipČana, ktorý opovržlivé sprevádzal ho zrakom. 

Medzitým Anna pribehla ku dvom do izby a spytovala sa hned 
odo dverí: „Čo sa stalo Marmarovi?" 

„Nepáči sa mu, že máô málo peňazí!" odpovie Mrázovič velmi 
rozčúlený, a oba, on i Šporinský, pozerajú jej na tvár. 

„Ach!" diví sa ona prekvapene, potom zasmeje sa neprirodzene. 

„Nerob si z toho nič, Anička!" poteSoval ju Mrázovič; „ked 
nie tento, bude druhý ..." 

„Neviem, či. . ." i zarazí sa seba samej, že nevie nijak poriadne 
vyslovovať slová, i hlas ako nie jej. No skoro, aby to i druhí ne- 
zbadali, vzchopí sa a dokončí : „Neviem, či nájde sa i druhý taký, 
ktorému by som k mojim peniazom bola dostatočným dodatkom." 

„Ako by sa nenašiel?" ohlási sa zrazu Šporinský, predošlým 
priečnym hlasom, ako by sa hneval, že sa tak znevažuje, i hryzie 
cigaru zlostne. „Pravda, že sa nájde i bez peňazí!" 

„To je istá vec!" zašomral si Čipčan, ktorý práve vtedy pri- 
stúpil ku dverám v predizbe a dopočul, čo sa shovárali. Zaklopal 
so zmužilosťou na dvere a vstúpil, no Anny nevidel v ten večer, 
len ako zmizla z izby, ked on vstupoval. 



Pekný, teplý letný predvečer je. Slnce s červenými lúčami 
osvetľuje svet i dvor, belejúci sa od suchoty, kde stál Karol Čipčaň. 
Na uliciach život a radosť. Všetko, čo cez deň v domoch pouťaho- 
vaní boli, vyšli, ako včely z úla, na svieže povetrie. Lebo ludia 
v meste, kde býval Čipčan, boli velmi znatní a neradi horúce slnce. 
Ale Čipčan, prizerajúc sa inženierskym okom na plot svojej záhrady, 
na ňomž opreté ležaly cenené ružičky, necíti žiadnu radosť, čo je 
slnce už aj nie horúce. Hrubé čierne a srastené obočie sťahuje 
prísne vedno, a ač stojí tam ako železný stĺp, duch mu je po- 
razený. 

Ked Marmara tak neslušne zachoval sa proti Anne, on ju ob- 
sypal láskavosťou a pýtal, mysliac si, že tá povdačne hned padne 
mu do náručia. Ale ona radšej vydala sa za Šporinského, ktorého 
zlosť nemá páru. Pýtal Sabu — aj aby dokázal Anne, že nezúfa, 
no tá šla za Červená, ktorý bol ztratený človek, a nie zaň. O je- 
dinej Želke vedel, že mu je naklonená, ale tú on chcel trucovať 
a nevzal ani tú. 



•M* 



1C9 



Zámorská. 

Pod Tvoje kriedla hrnieme sa, 
Ty, čo si stvoril zem, nebesá, 
V dialke od rodnej, milej zeme, 
Otče, neopusť svoje plemä. 

Nás tisla neresť, krutá beda, 
tma, opustenosť od suseda, 
hladať vyšli sme, či nerastie 
rukám robotným inde šťastie. 

Oj, neraz v slzách naše zraky, 
ked tiahnú vtáci a oblaky 
ta v kraj tatranský drahý, svätý, 
kde sú milých nám hroby, chaty. 

Požehnaj ich tam, Milostivý! 
Nech srdcia láskou, klasom nivy 
zlatým zarodia preveselo, 
by sa im nikdy nezacnelo. 

Požehnaj i nám. Ľútostivý! 
statočné duše, chlieb poctivý; 
túžba po pravde, chtivosť dobra, 
nech z nás každého spraví obra. 

Zabudnúť nedaj: čím s* nás stvoril, 
a čo by svet sa na nás boril; 
v Tatrách, za morom, v práci, v boji 
chceme zostať vždy svoji, Tvoji. 

•^^^ 



Bočko, 



Z funebrálu. 

1 osvätnou mysFou v náruč berem zaši 

varito tiché ... na ňom flóru čierny mrak . . . 

I ladím k piesni — Jakáž' bude asi? 

Nech povie fáťol ten a slzavý môj zrak. 

Ved vždycky mi, ach, zvoní v uši, 

ožíva zase a zas v duši, 

juž plní slastným blenom, blennou slasťou žiafu: 

ten dumno-tiahly tón, 

tón úpenlivý, tklivý z funebrálu... 

Nedávno za dňa zčernel dom môj tmami, 
sťa keby zvisnul nad ním strašný šerý mrak; 



iíô 



no nebol mrak, lež obro-perufami 

zatienď okná kýsi čierny velevták — 

Ó, jak som strnul! srdce moje 

sovrely kruté nepokoje — 

Ach, jaký chýr I Ó, beda, beda ! Bože živý I — 

Ja počul tiahly tón, 

tón z íiinebrálu tklivý, úpenlivý. 

Až omráčil ma. V prvej mnel som chvíli 

čuť smrti samej spev — Hachl jako spievala! 

Jej hlasy plno, silno hlaholily 

tak tklivo, úžasno, až duša zmierala — 

Z jej spevu triumf kýsi zunel, 

ba hromom hrmel, pyšno dunel, 

sťa po víťaznom boji vrah, ked triumf slávi, — 

a krahla moja hrúd, 

ked čul som hrôzy spevavej jej vravy: 

»0d vekov trón môj šerý pevno stojí, 

som králka, caríca som samodŕžavná, 

mám vehlas, moc, som víťaz v každom boji, 

môj prestíž dieťa, starec jednak cíti, zná, 

môj krok je stejný púšťou, rajom, 

podzimom dumným, jasným májom; 

sťa havran: na suchú i čerstvú vetev sadnem, 

a jako povodeň : 

rozkošným luhom, púšťou jednak zvládnem,^ 

»A jednak cítim radosť, triumfujem, 
či tu, či tamto srdce strýznim, poraním, 
či ráno, v poludnie, či večer čujem 

sa otriasť vozduch rujnou kvilbou, plakaním 

Hla, zas sa zdvihla moja berla: 

i padla v prach hned vzácna perla, 

zmrtvela biela drahá, požehnaná ruka, 

a zlaté srdce — v prach . . . « 

Tak spievala . . . Mňa omráčila múka. — 

Po chvíli však som zkvílil usedave . . . 

Plač ulavil, — i sotrúc slzy, stíšiac ston, 

ja k postlaniu som spiechal nedočkavé, 

tú ruku zlúbať, zlúbať ešte napokon 

i čelo, na ňomž pokoj drieme, 

na rakev hodiť za hrsť zeme, 

s modlitbou želať . . . Pozde — Zdvihol rov sa snivý, 

a vzduchom zaznieval 

tón z funebrálu úpenlivý, tklivý. 

Tón úpenlivý, tklivý z funebrálu: 

i^Ach, jak je biedny, jak je márny život, ach!« — 



1?1 



v prach musíš hodiť, jako dáku skalu, 

skvost srdca, lásky plný zrak — ach, všetko v prach! 

Koruna v prachu zasypaná I 

Ver* ztrata ťažká, bôlna rana! 

Ó, strádam, želíem, tesknim, oko zamoká mi . . . 

Nuž, s Bohom! drahý rov! — 

Ach, stmilo sa, — pút moja pod mračnami ! . . . 

V tom — čo to? zázrak? prelud obrazností? 

Hľa, svetla záplava . . . Snád od Betléma ? — Hej ! 

Hlas sladký — iste s nebies vj'sokosti 

to anjel — : »Nebojte sal Zvesti radostnej 

som zvesťou, slyš ju každé plemä: 

Narodil sa vám v Betleheme 

Spasitel, Kristus Pán...« V to chválospevu znenie 

z ^úst chórov nebeských : 

»Cesť Bohu — pokoj zemi — zarúbenie. . . !<( 

A licom mojim steká slzná vlaha, — 
no v dušu prská svetlo, lúdi v ňu sa mier.. . 
Ó, zni-že, zni, ty milostná zvesť drahá! 
Ó, dušo, chop sa jej, a ver, a ver, a ver! 
O, prispor. Pane, prispor viery, 

jej svetlom svieť, ked tmí sa, šerí! 

Spi sladko, Sladká ! Spíš ? Hej I Pospi chvíľu malú ! 
Tu v srdci žiješ, bdieš . . . 
)>Blahoslavení . . . « čujem z funebrálu . . . 

Martin Sládkomčov. 
^«» 



Z pôstnych dúm. 

iMám rada súmraky dňov tichej, pôstnej doby. 

Vše duše nálada ma svedie k hrobitovu 

(tie žitia hranice tak dumy vábia, zovú!) 

a v mysli ku mŕtvym stupujem v temné hroby. 

Jak zvláštny, zvláštny svet! Niet mraku tam, ni svitu, 
niet noci ani dňa — len temnosť nekonečná; 
niet vzruchu, nálady: tá istá stála, večná 
a prísna mŕtvota vše sviera bez súcitu. 

Tamhore šumia dni a desaťletia rázno, 

zvrat časov mení svet, národy vo bytnosti — 

tu jedno stoletie — len atóm vo večnosti, 

a večnosť — ? niet pre ňu hraníc : to večné prázdno. 



172 



Jak zvláštny, zvláštny svet! Bez vzruchu citu, nemý, 

tu ležia pokojne, jak sem ich položili, 

zbavení podoby, všetkého, čomu žili: 

prach z prachu povstalý — prach uložený v zemi . . . 

K nim život nezšumí — a v život nedovidia: 
tu ležia pokojne, bez bôlu, zášti, tuhy; 
že jeden miesta viac zaujal nežli druhý, 
v príkladnej svornosti ni to si nezávidia. 

Neznajúc minulosť, nežijúc prítomnosti, 

ich starosť nesúži, že dalej ako budú? 

bez strachu, vedomia blížia sa v rozklad, v hrudu, 

rozdielnej podoby, rovnaké leby, kosti. 

Bez krásy — špatnosti, bez slasti, bôlu, stonov 
tu dlejú, dalekí života víru, šumu — 
im borba národov nevtisne žialnu dumu, 
ich v mieri neruší úpenie millionov. 

Ich láska nemorí, nenávisť nesužuje: 

obrani o slasti, sprostení hriechu, vášni, 

stupili v mŕtvotu — a smrti spánok strašný 

— to snenie bez snenia — sa rovnomerne snuje . . . 

Jak zvláštny, zvláštny svet! Tu môžeš vraveť vela 
o kráse, hodnosti — a jaké v žití zmeny, 
jak láska v nenávisť, jak pravda v lož sa mení 
a šťastie pozemské že zriedkavé je zcela. 

Tu môžeš vynášať zdar, skutky, sp osobnosti, 
svet ktoré vavrínami venčí — z každej leby 
v hrobovej temnote sa výrazne ti šklebí 
len jedna odveta: »Ó, márnosť nad márnosti l« 

A predsa mŕtvota tá bez života nenie — 

to temno bez svetla, skončenie bez nádeje: 

kás' istá útecha ti srdce teplom hreje, 

že priechod iba to — nie večné rozptýlenie! 

Ze priechod je to len v tie vyššie, lepšie svety, 
či tiché uspanie len zemských rozvlnení — 
a smysel hlboký v tom harmonickom snení 
ten v}'šší života ti za hrob jasá, svieti . . . 

A dušou chápajúc ten smysel nezmýlene, 
tak sladko precítiš slasť žitia — smrti práva, 
smrť v celej velebe sa pred dušu ti stavia 
a život v celistvej kráse a v plnej cene. 

Ľudmila Pú(Íiavorin8ká, 



173 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Súdy nad strigami r. 1675 a v nasled.*) 

Zo zápisnej knihy mesta Krupiny 
Podáva Fr. Šujanský, 

Pohledávány Druhé! 

R. lt>75. dne 30. Zary lidehel obecné liasska nékdy Jana 
Drlenichtjho pozústala manželka na múky odsauzena byvssi, prvé 
vssak dobro volne, podlé napomenuty N. Magistrátu, takto gest 
vyznala: ^Čo mám tagiti, striga gsem! a djabel ke mne pri bre- 
zynách Babynskych prystaupil, a mal oči gako pesti. a nohy kamene, 
gidauce s Prybyíkou ze Štávnicy; ano i tu v Krupine sem s(z)a 
tym s ňou do póla chodila: a ukázal sa mi v parsaume mužském 
gako mládenec, a prisahala som mu, že mu budem služiti, a slibo- 
val mi mnoho penézý, y mél ciňenja — tenže neprýtel se mnau. 
A když nám dával penjze na vjno, tehdy sme ho Urozeným Pánom 
zvaly. Zatjm gak mne za muž do Krupiny z Babineg vzali, tehdy 
v(u) Bábely zase ke mňe prissel, a tam mne y cechoval pod lopat- 
kámy gakoby ma nječim vsstipol. Y když byla ta povetrica, tehdy 
som bola na hostine v(u) kriveg Katrussy v dome Baráňi Palovom ; 
Bábela pak veliký vjetor z vreca vypustila koženého, takže Szelényi 
Pálkyno žito, ktere prostrednjho mlyna umyvaly, y s plachtami 
hore zodvihol a prevrátil. Za tjm pak na Keletsényi Istvánovom 
humne sme sa mazaly s masťou a v syvau mačku som sa obrátila. 
Ano y Ljsskovu ženu djabel v mem parsaume chodil dáviti, nebo 
gá som ho poslala. Njekterá pak striga má gednakaždá gednoho 
Pána, a njekterý čert má y try strygy. A když Igalička mala 
s Certem svadbu, tam sem byla a s nou neyvjce lotroval, a zatym 
když nemél s kým y semnou lotroval, — a gméno mél Gaztareus. 
Masť také s kterau se strigy mastja, tu sám nepriznjk a prepasnjk 
robil, a neyhlavnegsseg strigy dal takovau masť — . A které penjze 
nám dával, tje sme strovily gako gine, které len neyhlavnegssej 
strigy dával, a nje giným — . Ano y baurku sme činily z tohože 
vreca remeného, které v(u) Bábely zňstalo. 

Po mukdľh dohrovolné ryzndvala takto: 

Trikráte sme se strigj- scházaly s|)olu v roku, gedenkráť na 
Božje Narozenja; druhykráť na na svatyho Filipa Jakuba, po tretjkráť 
na den Matky Božeg sgátneg (t. g. na den Xarozenj Panny Marye). 
Když dáviti chodja strigy, tehdy djabel sám gide v parsaume 
stridžjm a striga s njra, která tu ven zustané. Katarjna Flgessovskd 
nékdy po Martinovi Dravakém posustald vdora pod mučeným vy- 
znávala: „Y gá som také striga, a Vjťah Pala sama som dlávila 



') Vidí Slovenské Pohľady 1896, str. 750. 



174 

V parsaume ženském, a prelahla sem ho cez prse v spúsobe Prje- 
pasnjka gako chlap — . A když som ssla na vinicu, tehdy ten Prje- 
pasnjk byl gako pes a skučal —, a zvgedol mne na červeneg hore 
v spúdobe mého muže Martina^ a když dokonal zly skutek, poznala 
sem ho že ge neprjaznik — . A gedenkráť yssla som s Raškou do 
Štgavnicy v nocy, tehdy dával nám tenže neprjaznik vjno piti. Potom 
sme yssly do bani, mesto peňezy dal nám yhlja pri hutách, ano za 
Pána som ho držela. Jaké y Pampusska ge striga gako gá, a do 
Stjavnicy s nami chodila, y když penjze nám dával, a ten Neprjaznik 
8 nami bol. S mogou vúlou djabel Jakličku dávil." 

Po tnuJcách d. 2. (dňa 2. rijna) Rjgna na MestsJcém dome vyznala : 

„V Korčekovom parsaume dávila ma, a mala velké zuby dva 
s kterymi ma uhrizla na prsnjk, a zatjra mne strábila Pečicherka." 

Maryna Matajsova Matege Zrpjckýho manželka ani pred ani 
po mukách, ba ani pod neyprjsnegssjmi mukámi ničeho nechtila 
vyznati, ač proti ni obecné Inquisicyi zgevná svédectvy se pre- 
ukázala. 

Gind Maryna dcéra Mikulásse Veľkého, Jana pak Curmového 
manželka pred mukámi vyznávala takto: „Netagjm že y gá som 
striga a naučila mne Igálička Maryna pred gednýra rokom, když 
som sol chodila kupovati k neg a svjedla mne v geg sestry komore, 
a tam byl neprjaznik, a prjsahala som mu, že mu budem slaužiti 
a geg Pánem zvati; a sliboval mi, že mi dá strjebomy Pás, a 
strjebornau misu gako Igaličky. 

Pod mučeným mluvila takto: Pampausska ge striga gako y ga, 
a s nami chodila y se mastila. Ano y Halgasskyna djevka Juda 
ge striga gessťe za djevoctva; a byla semnou v Bábely v hostine; 
ano y stridžou masťou chťela Bábelino devča mastiti — . Y u Grotky 
sem ay s Igaličkou bola, Ygálička gu dávila a gá som v pitvore 
bola. A když povetricu spravily na Kňazovej hore, tam bola Hal- 
gasskyna djovka y Pampausska. A Ľáhela na na kupé sedela — . 
Ygálička ay Ľáhela když nám neprjaznik nosyl gesti ; Ygálička ho 
zvala Pánom Durkom — . Y (U) Bábely y ľjatkova Doryssa bola 
v hostine, než žeby byla striga o tom nevjem. Y u Šovca som bola 
8 Igaličkou, a sama som ho dávila gedenkráť. Ano i pri prostred- 
nom mlyôe sem byla ve dne, když žito Szelényi Pálkyno vjtr hore 
vzal, a mastily sme sa v humne Balog Mihályovom. S Prjepasníkom 
som dvakráť mala čiňenja... 

Anna Jana Illaváče ginače Pampticha manželka mučená 
gsauc vyznávala: „Striga gseui, a Bábela ma naučila pred rokem. 
Pjatková Doryssa a Bohíd Durirka spolu sme sa mazaly, a krivá 
Katrussa dala nám masti. Bábela pak mne svjedla u Barani Pala 
u kriveg KsLtrussy, Neprjaznika som Pánom zvala, a obcovánj sem 
m^la gedenkráť s nym. Mély sme y ssjatre na Kôazoveg hore a 
byla tam liasska, Dravka, Pjatková a Koritárka, ano y Matajska; 



176 

a strigy gsau, a tam sme y vetri pausíely spolu y s Bohaš Durí" 
čkovou. 

Dorofhea Giriho Koritár manželka pred y pod mučenjm tež 
y po mučenj, ačpráve pohledávagjcým skrze Magistrát sgednoceným 
svedectnjm, gako y Anny Jana Pampaucha manželky a ostatných 
strig dúkazemi zlosť gegi dosti vysvetlená byla, predce vssak ni- 
čemu Priznati se nechťela. 

Giná DoTothea nékdy Ondrege PjaiJco pozustála vdova dobro- 
volĎe pred mučeným vyznala, a proto ani pod múky daná ne- 
byla. „Z dobrej vuly, milj Paný, povjem, že som striga, a byla 
sem na KĎazoveg hore v ssjatre, a tam bola Rasska, Pampusska, 
Koráfka Maryna, Matajska, Bohuš Dttrjčka, Mne pak svjedla 
Bábela gako sem počala na trhu prodávati. V Barani Palovem 
dome prisahala sem djablovi, a Pánem sem ho zvala. A když nám 
dával penjaze, obrátili se za tym na uhlja. Na Igaličkyneg svadbe 
prjtomná sem také byla. A když nás neprjaznik napomynal a v tom 
sme ho nepočauvaly, tehdy nás hrosôe trestal. Ten pak Pán náš 
Djabel byl gako mládenec pekný Pikhardues rečený. A mély sem 
skutek zlý s nym od toho času gako sem se k nemu oddala. Kerý 
JakuhovH ženu Jelenu som dávila, a byla sem rýsovau Mačku, a 
Bábela mne mazala, kterážto mas( až posavád gest u Pampaussky. 
V tom pak ssjatry byly semnau Rasska, Matajska, Koritárka^ a 
Kovácka Maryna, Dravska, Pampausska, krom Halgasskineg djevky 
(kterau sem nevidela) a tam sme vjetr veliký spravily. 

Kaiaryna nékdy Girjho Bohussa pozustála vdova pred a pod 
mukámi vyznávala : „Y gá sem striga a chodila sem s Rasskú, Bábelú, 
Koritárkú, Matajskú, Pjatkovä, Pampusskú (krom Halgasskyneg djevky) 
gako strjgy. Mély gsme Pána v čjemych šatách a Pánom ho na- 
zyvaly gsme, a dával nám penjaze, dobre nás choval gako Pán. 
Gako sem pak striga, giž gest tomu deset roku, a gemu sem slau- 
žila. Tri razy sme se schazyvali v roku, gedenkráť na Božje Naro- 
zenja, podruhé na sv Filipa Jakuba, a po tretj na den S. Mary 
sgatneg. A když sme se s masíou mazaly, Ijetaly sme y s ťelmi, 
a kde sme spadly, tam gsme zústaly. Rozkaz pak djablovi gestli 
sme nevyplnUy, po pätách nás bil; toho pak djabla a neprjaznika 
sme zwaiy Bacharyasseni. Iwjetor pak Rasska a Bábela z koženýho 
černýho vreca pausstť^Iy. Ano tohože neprjaznika sem nevidela y 
včil, když mne dnu do tegto Kopňoveg Pivnicy ') vedeli (vedli), 
v spĎsobu mladého mládenca, ano y na tegto lojtre, gak sem skrze 
Kata na ôu položená podruhé se mi ukázal. Na vjno mi peť, ssest 
y vjce polturákov dávaJ, a te sem strovila — . 

Poznamendnj: Ačpráve pod mukámi Maryna Matagska stará 
baba, a Dorota Girjho Koritdra manželka pro zgevnau zatvrdilosť a 
zlosť ničeho vyznati nechťely : nie mene vssak prédca kunsst dabelsky 
anéb čarodegnjcky skrze predgmenované spolu-učastnice a tovaryss- 
kyne své na gevo priveden gest, proto pak slussne spálené byti magj. 

') Miesto mačiarne. Kopňový, a4j. od kopúa, mad. Koponya, leb, 
lebefif ninrlčla hlava, L calvaría. 



176 

Ortel neh odsanzeny, 

Poôevadž preddotCenych žen gakožto Báchely Jána ňekdy Drže- 
nkkého, Kaiarjny Martina, óekdy Ľ(0)ravského, a Girjho Bohmsa 
nékdy pozostalých manželek, taktež Maryny, Gana Čurmi a 
Anny Jana Hlavače ginač Pampucha, vdovy y vlastnjm proti 
sebe vyznánjm y proti Mary ne Matege Trrpjnského vúbec Matajsa *) 
a Dorote Girjho Kontára (Koritára) manželkám, žebi tež byly 
zgevné strigy a Carodegnice očitým dosvedčeným, náležiíe a gasné 
vysvetleno bylo : proto tyto čarodegnice podlé zákona Božjho y pri- 
rozenj, čo zgevné strigy, aby živé na klétku^) vložené a spálené 
byly, Katarjna pak po Ondregi nékdy Pjatkoviy a liachd vúbec 
Éasska rečená po Janu ôekdy Drženickém pozustálé vdovy, na 
prjmluvu Ďekterých pobožných mužu, z milosti Slávneho Magistrátu, 
drjv aby se sťaly a potom ťela gegich s ginými spálily, skrze saud 
nalezená gest, 

Takováto hrubá povera skrze vykonávanj domnelých čaru a 
kauzlu negen okolo leta 1675-ho, v tomto mesťe panovala, ale giž 
dávno predtjm Vrchnosť čary provozugicý ženy ze sveta kljdila. 
Jako se to gessté roku 1620. se Zuzannan Senteljnovau, Suchau 
Nesstau a Veronikau prihodilo. Na prvnj Znzanna(u) totižto Se- 
meljnovau tehdegssj messtan zdegssj gménom Ondrej Krdmer stjžnost 
takovau pred magistrátom složil, že geho malému djteti dočarila 
takže oslepnauti a okriveti musylo, odtuď pak že ani gjsti, a tak 
ani žiti nemohlo. Na čež k saude(u) potažená byla, a tam skrze 
hodnoverné svédky presvedčená v kauzedlnjctvj postižená mučejm 
vyznávala : 

1. Že pred 12 lety ku čarodegnjctvj skrze byvalau svau Panj 
Šusterorau privedená byla; 

2. že z nenávisti Kasspara Buckoré manželce Márie živé strjbro 
ve vode vypiti dala; 

3. že pred dúm Ondrege Kramera takovau vodu, v které velikau 
žabu zmyla vyljla tjm cylom, aby ten kto prvnj tudy pňgde na 
smrí vyschl; 

4. že Janna lAkeiho v obličegi anebo tvárnosti djabla v nocy 
dlávila, a v pravé rameno uhrizla; 

5. že tak gako Žofm Urbanova a Mokossova Manželka sve- 
dčila činila; 

6. že se Suchau Nesstau a Veronikau spolu čarodegnicemi 
v tvárnosti maček v dome Sébjanovnn, tak tež s Mivyana y Pána 
Ondrégc Pjatka, Pána Palassty Ladysíava, a v Szelenyi Andrasové 
pivnicy tu y tam bývali — 

7. Že tauto dabelskau mocy a takovymto čarodegnym spúsobem 
dvakrať baurku a mráz splodily, a tak vinnice a ovoce skazyly ; 
y povetricy také že spúsobily. 

H. Že s dablem sodomszky hrjch pachaly — . 



M Matges (m. Matheis) = Matej. 

^ Klietka to = mohyla, hranica, 1. rogus. 



J11_ 

Veronyka pak a Nessta mučené tomu se priznaly, že hned 
v tvárnosti ptáka, hned opót mačky spolu y se Zuzannau Sentelj- 
fwvau sem y tam chodjvaly; a že na Senohrazy gsau syce — 4 
strigy, ale že pred oči diihel priati gim nedopusti. 

Ňa takovata blaudna sebe y giných mámenj, které toho staro- 
vekého času za skutečnau prawdu gmjno bylo, takovýto saud a ortel 
skrze zdejssj Magistrát vyrknut byl ňemerkau recj: 

Potom když Zuzanna Semelin, Nessta a Veronyka Vssemohau- 
cýho Boha, prevelebné Trogicy Sväté zaumyslné a s predsevzetjm 
svým se odrekly, naproti pak tomu dablu samotnému slaužiti slibem 
se zavazaly, sebe pak do počtu čarodegnic a kauzedlnic privťelily, 
mnohým lidem sskodjce skrze to negen na statku a gmenj, ale y na 
ťele, zdravj a prospechu, ba y na životu : proto ačpráve by pro tak 
veliké zlosti dabelské neyprve žhaucými klésstémi trhaný za živa 
na rosst alebo klétku vložený a spálený bjti mély, pŕedce vssak 
z milosti Božj a kresťanské Vrchnosti gakožto Saude a Radných Pánu 
toho Mesta Krupiny, aby vssecky try mečem ze života na pažiti *) 
(palauku) krkaučum niže dolnj brány sprovodjny, a tamže skrze kata 
pohrbeny byly, aby tak Božj y obecná spravedlnosť slussňe se pri- 
slaužila. 



Ostatné fadang^y. 

Jako vôbec všade po Slovensku, tak i v Jabríkovej a Tajove 
(vo Zvolenskej stolici) dospelejšia mládež spoločne vydržiava fašang. 

Týždeň, alebo najviac dva pred ostatným fašangom, ushovoria 
sa spoločne mládenci dedinskí, ktorý z nich chce s nimi spoločae 
fašangovať. Ktorého jeden alebo druhý nenávidí, toho nepripustia 
medzi seba. 

V poslednú nedeľu fašangovú popoluduí mládenci schádzajú sa 
do krčmy, ba mnoho ráz započínajú tanec už i v predchádzajúcu 
sobotu večer; každý má podperený klobúk „voŕiačkou", alebo zim- 
nými kvetami, ba i kohútím perím. Avšak opravdivý tanec zapo- 
čina sa len po poludňajších službách B< žích v nedelu. 

Dievky, naoko ostýchavé, po dve po tri kradnú sa do krčmy 
dedinskej; pozdejšie prichádzajú i staršie ženy a obsadia lavice 
okolo stien v krčme. Žeuáči a starší už chlapi idú do bočnej izby ku 
i^tolom. 

Tanec sa započne. Každá dievka s netrpelivosCou očakáva, 
ktorý mládenec ju príde pojaC do t;inca. Tanec trvá daleko po 
polnoci, až proti ránu dievky idú domov chovať a d«>ji( statok, 
ba mnohé musia i s udiekom íst „do mesta". Mládenci sa tiež 
rozídu na odpočinok domov; len muzikanti zostanú v krčme po 
laviciach spaC, skoro až do poludnia. 

Okolo poludnia v pondelok schádzajú sa i mládenci znovu do 



') OdtiaT pažitný — z nem. Wascnmeister, m. gyepmester. 

1% 



178 

! 

krčmy, i jedoa-druhá dievka, ale nie na dlho. Lebo v pondelok I 

popoludní idú fašangovat po Tajove, v utorok popoludní zase po ; 

Jabríkovej. 

Fašangujúca mládež vychádza 8 muzikou z krčmy, poskakuje I 

si, a za nou hŕba zvedavých detí. Jeden mládenec, obyčajne mladší, 
ktorý s nimi nefašanguje (býva to z chudobnejších), nosí veľký 
železný ražeň na slaninu za nimi po domiech. Z mládeucov nie- j 

ktorý ide vopred do domu na oblok zabúchať: „.Ujčok (alebo: tetka), 
či pustíte s fašiangami?'' Tu je vôbec vo zvyku, že mladší 8tai*ších | 

ináč ani nepozvú, ako ujčok a tetka. Dnu už čakajú na nich; na 
stole je piichystané hríate pálenô, koláče, krapne, mäso, obyčajne 
bravčová údenina. Domáci odpovedia mu: „Nak sa vám leu páči 
dnu prejsť!" Len málo domov je v celej dedine, kde by ich ne- 
pustili, lebo by si to za hanbu počitovali. Len do takého domu 
ich nepustia, kde je niekto chorý, alebo majú nejaký smútok v dome; 
uo zato dávajú im aspoň po pár krajciarov na trovy. 

Mládenci s muzikou a výskaním prichádzajú do domu, a muzi- 
kanti pred dvernii započínajú známu fašangovú pieseň: | 

Tato nám nedali, 

tuto nám dajú, ! 

tu koňa zabili, I 

tu rebrá mtgá. 

Keď vkročia, hned započne sa tanec, povykrúcajú kde-ktorú 
dievku a domácu gazdinú, aby mala vefké konope; potom domáci , 

ponúknu ich ku stolu. Každý vezme si čo chce, a muzikanti do- | 

stanú pár krajciarov do basy — a na ražeň dajú im rezeň slaniny. 
A takto chodia z dom do domu po celej dedine až do tmy v pon- 
delok večer. Ked už obišli celú dedinu, s muzikou a s výskaním 
vrátia sa do krčmy. Hneď sa nahrnú dievky i ženy, až je plná 
izba. Tanec sa započne znovu. V pondelok alebo v utorok večer je 
„šatkový". Každá dievka vie už, čo to znamená, a preto obzerá si, 
či má peniaze v šatke v poriadku zaviazaué. 

Tento šatkový tanec pozostáva z toho, že jeden mládenec za- 
krúti tanier do šatky, hodí naň pár krajciarov a hrká nimi. Iný 
mládenec zprvotku tancuje len sám, potom sa poobzerá dovôkola 
po izbe po dievkach a pojme niektorú do tanca; tanec tento trvá ! 

len pár minút Ked mládenec pustí dievku a pojme zase inú do | 

tanca, tá predošlá odmení sa 20—50 krajciarmi, ba zámožnejšie | 

i 1 zlatým, ktoré peniaze dávajú sa na tanier. Takto to trvá dotial, 
dokial všetky prítomné dievky nie sú vykrútené. Peniaze tieto idú 
pre muzikantov a na spoločné trovy pre mládencov. 

Dokial „šatkový" trvá, nesmie nikto iný tancovať, okrem toho 
mládenca, ktorý dievky vykrúca. Tanec trvá v pondelok v noci dlho, 
až proti ránu sa rozídu domov spaf. V utorok predpoludním v ta- 
kom istom poriadku sa schádzajú do krčmy, jako v pondelok. Po- 
poludní idú fašangovaC po Jabríkovej, až do tmy. 

Len v utorok večer býva mnoho ráz hluku a smiechu v krčme; 
lebo teraz je najviac tu i žien, neraz i dost už starých. Niektorému 



179 

furtákovi napadne myšlienka, rozkáže muzikantom zahraf strašiak. 
Ženy to dobre vedia, čo to znamená. Preto jedna pred druhou 
uteká von skorej, aby vyhla tomu, keď príde rad na kvákanie za 
vlasy. Ale polnoc pomaly sa chýli; dedinský hlásnik príde opo- 
menúť tancujúcich, že je už dvanást, nastáva „svätý pôst*. Dievky 
a ženy začnú sa smutné domov poberaf. Mládenci i ďalej zostanú 
ešte v krčme a počtujú, kolko majú príjmov a výdavkov. Jestli 
peňažné dobre stoja, pijú spoločne ďalej až do rána, na spoločný 
účet, ale len pri rozhovore, lebo husle už visia, zamíkly, nesvo- 
bodno ďalej hrat Ak je viacej výdavkov než príjmu, nedôchodok 
musia fasangujúci spoločne zaokryt zo svojho. 

Ale nielen velkí mládenci faáangujú, ale i menší chlapci chodia 
s drevenými ražňami po domoch. Takíto malí fašangovuíci, ba 
i Cigáni, keď prídu do domu, začnú sa krútit na izbe, alebo v pi- 
tvore, a spievajú: 

Fašange, Turice, 

Veľká noc — príde, 

kto nemá kožuška, 

zima ma bude. 

Ja nemám, ja nemám, 
len sa tak trasiem, 
dajte mi slaniny, 
že sa vypasiem. 

A tambore na komore 
sedí kacúr na slanine; 
chodzte si ho odohnati 
a mne kúštok odrezati. 

Ak sa máte porezati, 
idem si sám. odrezati; 
a tak vám hu zarovnám, 
že vám kúska nenahám! 

Ešte asi pred 30 rokmi chodievala i školská mládež fašangovat ; 
rodičia školských dietok darovali slaniny, múky, peniaze a iné veci, 
ktoré sa potom snášaly do školy a tam napiekly sa koláče, na- 
varily sa opekance s bryndzou; tiež kávy sa navarilo, a pritom 
bola i muzika v školskej sieni. Takto bavievala sa i mládež školská. 
Toto volali „chodenie s Blažejom*'. Dnes zaniklo už i to: ba mizne 
i kroj mužský, už skoro docela ustúpil novote; ešte ženské ako- 
tak pridržiavajú sa staršieho kroja. Mládež hneď si myslí, že je 
„pánom*', keď ma topánky po móde, vy škrobenú košefu, farbistú 
mastičku na hrdle. 

Vo februári 1899. A. B— y. 



1%' 



180 



Slovenské listiny. 

8. 

Mestu Kremnici. 

Službu 8wogu wzkazugem wam gakozto pánom swogim Susedom 
na dliche (dlhé) czasy Etc. Mnoho chirow wsseczko ginakssých nam 
donassegú od toho okrútneho pohana, Protož az welegaký gistotný 
chyer slyssim wassim mylostem ta hore odkážem. Penyze ktereste 
wase mylosti poslalý fl. 28 a ď 80 nagal som dwanast drabow a 
dal som gim pogednom ziatom na pol mesycze, wicze bych bol na- 
gal ale som nenayssol takowých kterýbý ktomu hodný bolý. Stim 
wasse milosti porúczem milému Pánu Bohu. Dan od Sho Benedika 
8. die April 1574. Semlýcký Janos. Sho B. Porkoláb. 

(Kremnický archív. Tom. I. Fons 26. Fasc. ô. Nr. 761.) 

9. 

Jakubovi Borosovi, novo-banskému rychtárovi. 

Salutem etc. Známo cziným wassey milosti, ze tim drábom 
kterych ste knam poslalý dnes se vyplný messiecz, p(r)otoz ya was 
prosím jakožto sweho pána suseda, zebyste ta hore do Kremnicze 
lyst pysaly, aby gim gesste penezy poslalý dolu. Len dokúd Turczý 
na trawú kone wypustje, Zatím prydú y nassy pany, potom ya 
budem gim wre(a)wity aby ony nassy pany wyecz drabow nagely za 
swoge penyze. Stim was porúczem milému pánu Bohu. Od Swateho 
Benedyka we czwrtek pred S. Durom Anno D*** 1574. 

Semlycký Janos Sho Benc. polkrab wass sused. 

(Tamže: L 26. 6. 774.) 

10. 

List Mikuláša Kovácsyho Gabrielovi Bakayovi, krčmárovi na 

Brehoch. 

Salute etc. Domine Gabriel, ty') lyde, ktery gyi po nassem 
yarmaku, a nesstesfy pukanskem posledne try sudy doviezly any 
se my vkazaly, á neb opewedely. Prosim wás kapusty kapuste (kúpte) 
za to dežomne obily, ktere gest u wás kam nagwycz budete muczy, 
nebo potrebugi y k zámku kapusti, ponewatž se zde pomaly od- 
rodyla. Odpisste my tež kterak se wam krczma dary, a mnoho ly 
jesste wyna mate pozustalyho. Toto wam tež na wedomost dawam 
že pohan zase se prewyezol wen preš Dunag zwetssy sylou. Oznámte 
pánom Novobanskym a y brezanom z Brezoyczanmy, žeby se welmy 
dobre opatrily, nebo gy stotna wecz gest, že se nebo na nassych 
Lewyczach, nebo na Swatem Benedyku, a nebo na Nowobanczanech, 
a spolu 8 nimy y na Brezanech, gakoly na Breznyczanech zbehnuse 



*) Kursívoa sádzané y v pôvodine je: ý. 



181 

nesstesty kterežto Pan Boh sy raczy od nás odwratity. Než tak se 
poselstwy prynasse, že se na tyeto mysta dowedowal Eztergomsky 
Beek; kterak su vpewnene. Ktery tento lyst ta hore ponese ten 
tak strany kapusty, gakoly y strany desuok (dosjek) gest ta hore 
wyprawen, gestly gesste mnoho wyna doma niate bar byste daly 
odwiesty do mesta Noweg banye, opatryte se kam naglepssye bu- 
dete wedety. Valete Lewae die 8. oct 1640. Amicus vester. Nie. 
Kowaczy. 

P. L. Chcze sem ya nemohl dostatý na wassu stranu: toho 
pul zlatý ho potom wezmeme do pocztu czo ste bily poslaly od 
Richtára breskyho. 

(Tamže: IX. 26. 9. 2208.) 

U. 

Uj bánya Generoso Dno Stephano Paal Provisorí Eminentissimi Dni 

Cardinalis honor. Sanctae Crucis Dno etc. 

Generose etc. Salutem etc. 

Tegto pomynulei noczi odwanaczteg hodinj prjsjl k nam lyst 
od Swateho benedika wterems to pyssu, že by turek gystotne hore 
hronom tyahol, kteryssto lyst tento nass posol pry sebe yma, a 
W. V. (Vašej Urodzenosti) preczitati muže. Protoss W. V. y wsseczek 
Wydyek pokorne prosyme aby nam na náhle gednich padesat drabou 
na gedny 4 aneb ô dny na pomocz dalj, nebo bože zawarug gestlí 
by Swati benedik a nas owladal, ta hore dalej by sa mu malo 
protiwiti mohli. Stim W. V. Pánu Bohu pomcžame Dátum Regio- 
monte raptim 1. Febr. Ao 1641. 

W. V dobrí susedj 

N. Judex et Jurati 

P. S. Prosíme W. V abyste ten S. B. lyst Pánom kremnicžanom 
odeslalj. 

(Tamže: IL 26. 9. 2303.) 



Povery z Horných Bziniec 

(Nitríanska stolica.) 

102. Kto večer pozre sa do zrkadla, dostane „zlátennicu" 
(žltačku). 

103. Ak dievča chce vedieť, za koho sa vydá, nech večer na 
Jura (24. apríla) potme utrhne deväf byliek trávy alebo akejkoľvek 
zeliny a dá si na noc pod hlavu — prísnije sa jej. Z tej istej 
príčiny kladú si pod hlavu v čas ťahania poskonných konopí 9 
sverepých konopí, kúsok chleba z domu, kde patričná ešte nikdy 
nebola, a celý kus mužského odevu. 

104. Na Ondreja (30. nov.) dievky ulamujú ratolesť čerešňovú 
a zasadia ju do hrachu. Treba ju potom každý deň poliať ; ak do 
Vianoc rozkvitne — dievka vydá sa. 



182 

105. Taktiež, ak v záhradke prvý rozkvitnutý hrebíček (klinec) 
je červený ; jestli biely, nevydá sa v tom roku. 

106. Jestli dievča uvarí si prvé púčky ruží, a vodu, v ktorej 
sa varily, vypije, bude krásne ako ruža. 

107. Ak si zafúbený do dakoho a ten lásku tvoju neopätuje, 
vyhľadaj halúzku, ktorú, kým rástla, voda obmývala, a nos ju na 
srdci. Koho si zažiadaš — ten si (a zamiluje. 

108. Aby konope vysoké narástly, majú dievky vo fašiangy 
v tanci vysoko vyskakovať. 

109. Konopné semä má sa siaf pred Medardom; na ten deň 
alebo po ňom zasiate zle vzchodí. Keď na Medarda präí, bude präat 
40 dní. Alebo 40 dažďov padne jeden po druhom. 

110. Keď gazdiná chlieb vyne z pece a umyje ho, nech tou 
vodou pokropí zem, nebudú sa v dome blchy držaC. 

111. Ak v Advente dievky tancujú, slivky nezarodia. 

112. Žena, ktorá začitovaním lieči zrádnik, nesmie tým istým 
začitovaním pomáhaC koňom. Ktorá raz pomohla koňovi, tá nad 
ludskou chorobou viacej nemá moci. 

113. Pri siatí žita za celý čas gazda nesmie prehovorít ani 
slova, lebo žito bolo by snetivé. 

114. Keď puká (práska) náradie, v tom dome dakto umre. Ak 
puká stôl, umre gazda; ak truhla, gazdiná. 

115. Komu odpadne opätok s obuve, tiež mu dakto blízky umre. 

116. Ak dakde ponúknu Ca chlebom, odkroj si, ale nenos chlieb 
z domu — to gazdinky nerady vidia. Tým chlebom — kto vie 
čarovat — môže odobrat kravám úžitok. 

117. gObosorovanú" kravu poznat po úžitku : od takej mlieko, 
syr i maslo hnojom zapácha. 

118. Sen dobrý nemá sa zradit prvej ako za tri dni — ináče 
sa nesplní. Zlý nezraď, kým slnko nevyjde, aby sa nesplnil. 



BESEDA. 



Uhorská etnografia a Maďari. Maďari s veTkou dô- 
slednosťou umlčujú všetko, čo mohlo by svedčiť, že v Uhorsku bývajú 
i Slováci. Ale keď niekto zo zahraničných Slovanov zaujme sa za 
Slovákov s takej stránky, ktorej Maďari za nič neboli by si po- 
všimli, vtedy ich to velmi mrzí. Tak, keď prof. Fr. Pastmek sbioral 
na Slovensku dialektologický materiál, v Pešti sa duli, že čo sa tu 
mieša Čech; keď Česká akadémia vydíala Zátureckého sbierku slo- 
venských prísloví a porekadiel, boli zase urazení a hovorUi, že 
takú slovenskú knihu vďačne vydala by Akadémia maďarská. Teraz 
v Eihnographii, orgáne Etnografickej spoločnosti maďarskej (1899, 
str. 76), žalujú sa na prof. V. I. Lamanského. Pre národopisnú časť 
Musea Alexandra III. v Petrohrade Lamanský vypracoval vraj taký 



183 

programm, že v nej budú mať svoj oddiel i Slováci, Horvati, Srbi, 
uhorskí Rusi a Slovinci! 

Slepota! Slepota z politiky prešla i do vedy madarskej. Čím 
väčšmi budú Madari vytierať Slovákov z počtu živých, tým horli- 
vejšie budú sa zaujímať za nás slovanskí bratia. Čím menej svedectví 
bude po museach peštianskych o minulom i prítomnom živote slo- 
venského národa, tým snažnejšie budú sbierať také svedectvá v mu- 
seach Moskvy, Petrohradu, Kijeva, Odessy, I^rahy, Krakova, Lub- 
lane, Záhrebu, Belehradu, Sofie atd. Prirodzená vec! To nie je 
slovanská propaganda, to je vedecký záujem. 

Dve na tri. To jest Volné rozhledy pražskej „Osvety^. Po- 
chodilo po novinách i časopisoch, že v lievae des revues Raoul 
Deberdt vyhlásil za plagiáty najlepšie diela francúzskej literatúry 
posledného stoletia. V svojej rubrike „Voľné rozhledy" pražská 
Osveta vypísala o tom mienku jednomyselne opakovanú: „Ale pŕese 
všechno hledání vzoru zústanou veliká díla píece velikými," a potom 
bez všetkej spojitosti, len tak dve na tri, doložila k tomu : „Taková 
práce modemího drobnohledného kritika zapadne zrovna tak, jako 
když malý národ hlási se k slávnym synum svým, kteŕí pŕestoupili 
na pňdu jiného národa. Proto Slovenské Pohľady marné reklamují 
Petôfiho (ačkoliv se ještô r. 1H35 zpovídal slovensky a ku prijímaní 
ho pripravoval — Jan KoUár), když v nejslavnéjší básni hlasá hrdé: 
„Madar jsem" ; a marné Medají proto slovacismy v Madáchové 
Tragédii človeka! Odrodili se — ať zústanou Madary. — Spíše 
prisvedčíme slovenskému Hlasu, že nesluší žebrati u maďarské vlády 
o amnestii pro odsouzeného redaktora Pietra. Když není spravedl- 
nosti, milosti nepotrebujeme — tak asi vj'znívá posupná jeho noticka." 

Predovšetkým, z poznámky predošlého čísla Slovenských Po- 
hľadov (str. 127) vjčítať reklamovanie Petôfiho pro slovensl^ národ 
mohol len pán — Zákrejs. (Lebo, podla všetkého, on je pisateľom 
tých ostroumných (!) Volných rozhledov.) Ved hned v prvom riadku 
tej poznámky je povedano, že Petôfi „bol pomadarčený Slovák". 
A to je reklamovanie? Keby pán Zákrejs bol pochopil niečo, ked 
pred dvoma rokami chodil na Slovensku, vedel by, že v zdejších 
nepekných bojoch národnostných Slovákom je dobrá vec zachovať 
si, akých ľudí dali Madarom. Ale zachovať si to tiež neznamená 
reklamovať ich. Distinguovať pochopy a veci pán Zákrejs nevie, 
no zato s veľkou bezpečnosťou poučuje. Madari nútia Slovákov učiť 
sa po madarsky, preto poriadny slovenský časopis nemôže byť 
oduševnený za madarskú literatúru. Pritom všetkom od p. Zákrejsa je 
vari neskromnosť poučovať Slovenské Pohľady o madarskej literatúre, 
na pr. o básňach Petôfiho („v nejslavnéjší básni hlása hrdé: „Madar 
jsem!") Lásku k všetkému, čo je madarské, tak fanaticky nikto 
nehlásal, ako Petôfi ; najviac ak Kossuth (druhý renegát slovenský) 
mohol by sa v tej veci s ním porovnať. *) Ale zato Petôfiho, majú- 
ceho pred očima svojich slovenských rodičov, chránil dobrý vkus 



^) Kto by chcel objasniť otázku, z čoho je ten fanatismos a slo- 
venských renegátov, tým by ich tiež reklamoval pre slovenský národ ? 



184 

(velký básnik nemôže byť bez vkusu) udreť sa v prsia — ako si 
to pán Zákreja predstavuje — a zavolať: „Madar soml" On ospevuje 
dolnozemskú (maďarskú) rovinu, kde sa narodil, spieva plamenné 
vlastenecké piesne, roku 1848 volá Madarom do duše, aby povstali, 
vôbec nesčíselne volá ich meno tak i tak, objíma i karhá ich a 
skutkom dokazuje, ako sa oddal madarskej veci, ako srástol s ňou ; 
ale „Madar som!" nehovorí nikde. — A o Madáchovi, pôvodcovi 
madarskej Tragédie človeka, poznámka v Slov. Pohľadoch bola 
literárno-historická. Osveta mala by mať tolko intelligencie, že by 
to videla, rozoznala. 

Pravda, to všetko potreboval pán Zákrejs, aby mohol prísť na 
ten Hlas. Ale aká to spravodlivosť miešať tu do veci Slovenské 
Pohlady? O jakej účasti Slovenských Pohľadov, vlastne ich redaktora, 
vie pán Zákrejs pri krokoch A. Pietra o amnestiu? V Prahe bol 
i — Sabina; ale slušný Slovák, keby bol mal vtedy niečo proti 
Osvete (tu obraciame sa už na adressu pána Václava Vĺčka), bol by 
mohol stotožňovať ju so Sabinom? Ináče tomu malému krúžku, 
ktorý peštianska vláda od niekoľko rokov väzením chce zlomiť, veru 
ťažko by bolo vytýkať, že by sa nejako- veľmi chránil Vacova alebo 
S^edína. Z neho i teraz traja sedia vo Vacove a štvrtý je na ceste. 
Pán Zákrejs práve popálil sa, ked sa obrátil za Hlasom. Pri tom 
Hlase, tam je hotovosť k žertve! Tí bojujú proti svojim, nie proti 
nepriateľovi. Ako by všetkým biedam slovenského národa bol na 
príčine malý krúžok turčiansko-sv. -martinských národovcov, a nie 
šovinismus a strašná netolerantnosť pomerami \7nesenych Madarov. 
Tí nepotkajú sa so štátnym fiškusom a s nijakým nepriateľom slo- 
venského národa! Šk. 

Materinská láska v Shakespearových tragédiách. 

U Shakespeara — hovoria Angličania — možno nájsť všetko, ako 
v biblii. A predsa v jeho veľkých dielach niet ani jediného žen- 
ského typu, ktorý by zosobňoval materinskú lásku. Otcov, i veľmi 
nežných, sebazapieravých, v drámach Shakespearových jest dosť, 
ale matky podivne málo prichádzajú. Desdemona (Otello) i Cordelia 
(Kráľ Lear), Rosalinda i Čelia (Ako sn vám ľúbi), Silvia (Dvaja 
Verončania) i Hero (Mnoho hluku pre nič), i Jessica (Kupec vene- 
dánsky), i Imogeua a Helena (Cymbelin) sú v drámach bez matky. 
Matky niektorých heroín Shakespearových prídu síce na scénu, ale 
vždycky v roliach žien málo znamenajúcich alebo nemravných. Júlia 
(Romeo a Júlia) márne sa prosí svojej nemilosrdnej materi, tá 
posmieva sa srdečnému bôľu svojej dcéry. MaC Hamletova je ne- 
mravná žena, ešte nemravnejšia od svojho muža. Shakespeare, ten 
jemný znalec ľudského srdca, tak sa zdá. vôbec nepoznal citu mate- 
rinskej lásky. Genij Shakespeara ponímal celú hlbinu lásky, ktorej 
schopná je žena ako manželka, dcéra, sestra, slúžka a priateľka, 
ale láska materinská zostala mu neznámou. V tejto veci novejších 
bádateľov v Anglii už zaujímajú otázky: Aká žena bola Shakespea- 
rova mat? Akou matkou bola jeho žena? 



Bok 1899. Sofiit 4. 

Slovenské Pohlady. 



^crpljp.^ 



Štefan Marko Daxner. 

Vlastný Životopis. 

(Dokončenie.) 

X ri nastúpivšej koncom roku 1850 organisácii zpomedzi ná- 
rodovcov slovenských v Gemeri len tí boli do úradov poprijíraaní, 
ktorých pre ich kvalifikáciu zavrhnút nebolo možno. Medzi týchto 
patril i Štefan Daxner. Stal sa námestným štátnym zástupcom 
v Rimavskej Sobote a zastóval úrad tento až do novembra 1854. 

Ako štátny úradník, plniac verne povinnosti svoje, neprestával 
pritom zastávaC záujmy ludu svojho, kde sa mu k tomu priležitost 
zavdala. 

Tak v záležitosti nových poštových staníc, vidiac to, že správa 
stoličná navrhuje otvorit nové poštové stanice jedine v dolných 
krajoch, v interessoch maďarského obyvateľstva, upozornil obce 
slovenské na okolnost túto a petíciou slovenskými obcami pod- 
písanou, ktorú sám ako deputát vo Viedni v ministerstve doručil, 
previedol to, že nové stanice poštové v záujmoch priemyselného 
ludu slovenského v Rimavskom Brezové, v Tisovci, vo Veľkej Re- 
vúci a v Jelšave otvorené boly. 

Prvý následok činu toho bol, že cesty na horných stranách 
stolice Gemerskej ako cesty poštové do lepšieho stavu prišly. 

Prospech tento viedol k podujatiam novým, menovite k úmyslu 
otvoriť cestu medzi Liptovom a Gemerom. V bezprostrednom su- 
sedstve nachodiace sa tieto slovenské kraje, ačpráve plodinami, 
výrobkami, slovom potrebami svojimi obapolne jeden na druhý sú od- 
kázané, predsa ani v materiálnom aui v duchovnom ohľade v žiadnom 
spojení nestály, nemajúc cesty, ktorá by ich bola spojovala. Daxner, 
znajúc, že kommunikácía duchovná po materiálnych cestách chodí, 
umienil si pracovať na stvorení takejto cesty, ktorá by dolinu ri- 
mavskú 8 dolinou Váhu do bezprostredného spojenia priviedla. 
Týmto cieľom vypracoval promemoria, dátami topogi*afickými, obchod- 
nými a priemyselnými odôvodnené a zaopatrené podpisom všetkých 
obcí, počnúc od Rimavskej Soboty až po Tisovec. Spis tento doručený 
bol vtedajšiemu ministerstvu obchodu a verejných prác, na základe 
tom naložené bolo vtedajšiemu staviteľskému úradu stolice Gemer- 
skej preskúmať čiaru otáznej cesty a možnosť jej prevedenia, čo 
sa roku 1853 nivellovauím sedem míľ dlhej čiary tej aj stalo. 

13 



186 

No nie všade bol Daxner tak šťastný v podujatiach svojich ; tak 
na príklad nemohol prekaziť, aby ožďanské ev. gymnásium neprešlo 
do Rimavskej Soboty a nebolo spojené s tamejším gymnásiumom 
kalvínskym. Prenesenie a spojenie to stalo sa skutkom. 

Oproti tomuto gymnásiumu v Rimavskej Sobote Daxner usiloval 
sa založif reálku slovenskú vo Velkej Revúci. Jeho pričinením stalo 
sa, že kapitál peňažitý, 24.000 zl. vynášajúci, mesto Vefká Revúca 
vyznačilo k založeniu slovenskej reálky a že mestá a obce Ratková, 
Kamenany, Tisovea poslubovaly značné fundácie. Námestná rada 
v Košiciach schválila síce podujatie toto, ale žiadala, aby skrze 
zakladateľa právo vymenovania jeduoho professora bolo prenesené 
na biskupstvo rožňavské a právo vymenovania direktora na ná- 
mestnú radu. Ministerstvu podaíiá repräsentácia, že námestná rada 
odoberá práva tie, ktoré v smysle najvyššieho patentu o školách 
zakladateľovi prínáležajú, neviedla k cieľu; následkom čoho Veľká 
Revúca vzala nazpät kapitál svoj a rozdelila ho v lone svojom p^tdľa 
počtu cirkevuíkov medzi cirkvou evanjelickou a rímsko-katolíckou. 
tým cieľom, aby úroky z kapitálu toho vynaložené boly k napomoženiu 
výchovy ľudu. 

V úradnom živote Daxner vynasnažoval sa reč slovenskú 
v smysle rovnoprávnosti národnej udomácniť ako reč úrailnú v zá- 
ležitostiach stránok slovenských. V tomto ohľade prichádzal do čas- 
tého odporu so súdom stoličným a okresnými úrady. 

Spory tieto zapríčinily, že Daxner pri definitívnej organisácíi 
za staatsanvalti do Zemplínskej stolice bol vymenovaný. 

Ten istý spor trval i v Zemplínskej stolici medzi Daxuerom 
a tamojším stoličným súdom, následkom čoho Daxner roku 1857 
bol preložený do Sabolčskej stolice, do Veľkého Kállóva, ako radca 
k tamojšiemu stoličnému súdu, kde medzi čírymi Maďarmi účinko- 
vanie jeho v národnom ohľade na čas prestalo. 

V Kállóve za času zasedania prvého reichsrathu roku 1859 
Daxner vydal maličký spis „Hlas od Tatier*, v ktorom pojednáva 
o rovnoprávnosti národnej ako o princípe smerodajnom, pri nastáva- 
júcej organisácii monarchie a zvlášte Uhorska rozhodujúcom. Na 
konci diela tohoto vyslovené sú zásady, ktoré pozdejšie v memo- 
randume sväto martinskom určitejšieho rozvedenia nasly. 

Čo sa memorandumu a kongressu sväto-martinského tyče, pre 
objasnenie veci dobre bude obzref sa na vtedajšiu situáciu politickú 
v Uhorsku. 

Roku 1860 nielen z pristavenia patentu septembrového, v zá- 
ležitosti sriadenia cirkví ang. a helvétskeho vyznania vydaného, ale 
hlavne z dejstvovania a chovania sa poľného zbrojmajstra Benedeka, 
na ten čas civilného a vojenského gubernátora Uhorska, očividne 
patrná bola snaha vtedajšej vlády spriateliť sa s aristokraciou uhor- 
skou. Aristokracia sama spozorovala smer tento a umienila si pria- 
teľstvo svoje nedať za lacnú cenu. 

Z tej príčiny, ked vyšiel diplom októbrový, ked Vay bol za 
kaucellára vymenovaný, ked námestuá rada a kr. kúria v Pešti, 
stoličné výbory s novým magistrátom stoličným obnovené boly, ked 



187 

soem svolaný bol a voľby na základe zákona z roku 1848 prevedené: 
so všetkými tými koncessiami aristokracia uhorská neuspokojila sa, 
dobre znajúc, že čím viacej žiadaf bude, tým viacej obdr/í. Za istý 
čas aristokracia sama so sebou nebola na čistom, akú cenu má 
ustauovif priateľstvu svojmu. Ale stav ten netrval dlho. Heslo od 
emigrácie maďarskej Panskému kassínu zaslané a odtiaľ po všetkých 
výboroch stoličných rozšírené, znelo: restitutio in integrum, ozývalo 
sa všade jako jediná výminka priateľstva a pokoja vnútorného. 

S manifestom októbrovým vovedne vydané c. k. nariadenia 
podržaly organisáciu súdov stoličných a platnost rakúskeho občian- 
skeho zákona až do toho času, kým snem nové zákony donesie. 
Ale výbory stoličné vyhlásily rakúsky codex a c. k. súdy za ne- 
zákonitosf a v smysle hesla svojho sriadlly si osobitnú stoličnú 
sedriu, spolu ale via facti uviedly do života stručné zákony uhorské, 
odopierajúc výkon výrokom súdnym, od c. k. nezákonitých súdov 
pochádzajúcim. 

V smysle diplomu októbrového a osobitného c. k. nariadenia 
finančná záležitost a vojsko patrily do celoríšskeho parlamentu. Ale 
výbory stoličné vykričaly za vlastizradcu toho, kto sa opováži daň 
platiť, a usporadovaly honvédske pluky z roku 1848. Snem bol po- 
volaný do Budína; ale aristokracia chcela držaf snem v Pešti. Snemu 
boly predložené písemností na nastúpenie trónu skrze cisára a kráľa 
Frana Jozefa I. poťah majúce. Snem odpovedal tým, že odoprel 
panovníkovi príslušný titul. Slovom nastúpil stav anarchický, v kto- 
rom oproti vláde a jej nariadeniam beztrestne sa agitovalo. 

V týchto časoch, ešte z Kállóva, Daxner vyzval Jána Jesenského, 
na ten čas konštitucionálneho slúžneho v Turčianskom Sv. Martine, 
aby skrze predstavenstvo sväto- martinské dal svolať kongress ná- 
rodný, v ktorom by žiadosti národa z ohľadu prevedenia rovnopráv- 
nosti národnej formulované a snemu predložené boly; lebo teraz 
každý toľko práva má, koľko do úžitku vziaC je v stave. Podobné 
vyzvanie Daxner poslal i Jánovi Čipkovi do Brezna a magistrát 
tohto slobôd, kr. mesta už sa ustálil na tom, že svolá kongress 
národný, keď zjavil sa v novinách prihlás od rychtára sváto-martin- 
ského, povolávajúci repräseutantov národa slovenského na deň 6. 
júna 1861 do Turčianskeho Sv. Martina k porade národnej. 

Daxner, ešte v máji 1861, ako disponibílny sudca, vrátil sa domov 
do Tisovca a pospiechal na kongress slovenský do Martina, kde po 
dvojdňovej debatte jeho návrh, najhodnejšími synmi národa sloven- 
ského zastupovaný, zvíťazil veľkou väčšinou hlasov a pozdejšie vo 
forme memoranduma národa slovenského bol snemu predložený. 

V kongresse sväto -martinské m Daxner vyvolený bol za úda 
výboru národného; jako taký bol údom vyslanstva memorandum 
sväto-martinské snemu predloživšieho, taktiež údom vyslanstva toho, 
ktoré v záležitosti politickej organisácie Slovenska vyhotovenú pe- 
tíciu 12. decembra 1861 Jeho veličenstvu vo Viedni podalo. 

Koncom roku 1861 Daxner bol menovaný za druhého pod- 
župana stolice Gemerské- Malohontskej, ako taký zastával spolu i pred- 
sedníctvo stoličného súdu. 

13* 



188 

Poneváč v anarcbičnej dobe roku 1861 s vytisnutím reči ne- 
meckej výlučne reč madarská za reč úradnú uvedená bola a na- 
riadenie kráľovské, s diplomom októbrovým vydané, obmedzilo díplo- 
matičnosC reči maďarskej jedine na vnútornú službu úradov štátnych, 
z tej príčiny Daxner vydal úpravu na podriadené úrady v tom 
smysle, aby pri úradných pokonávaniach so stránkami užívaly reč 
stránok a len vo vnútornej službe úradnej reč maďarskú. 

Táto úprava narobila mnoho hluku a bola skrze komisára 
kráľovského zničená, následkom čoho predošlý neriad z ohľadu 
užívania reči maďarskej zákonitej platnosti nadobudol. 

Vidiac, že spojené luteránsko-kalvínske gymnásium v Rimavskej 
Sobote je ústav odnárodňovanie slovenskej mládeže za cieľ majúci, 
umieoil si Daxner založit vo Veľkej Revúci evanjelické slovenské 
gymnásium, aby rodičia slovenskí mali ústav, v ktorom by dietky 
svoje za dobrých krestanov, trónu a vlasti verných občanov vy- 
chovať mohli. Plán tento, z počiatku u priateľov s malou vierou 
prijatý, u nepriateľov vysmievaný, po prekonaní mnohých nesnádz 
pri pomoci a spoluúčinkovaní horlivých synov národa vydaril sa, 
tak že v Revúci slovenské gymnásium osemtriedové povstalo. 

Ako podžupan Daxner mal najlepšiu príležitost uskutočniť od 
10-ich rokov u obecenstva v zapomenutie prišlý úmysel svoj o ceste 
horný Gemer s Liptovom spojujúcej. Poneváč verejné práce sotva 
postačovaly už jestvujúce cesty v dobrom stave udržiavať a nádeje 
nebolo, že by jedine o Maďarov starostlivá vláda skrze možné stavby 
slovenským krajom poskytla zárobku, z tej príčiny neostával iný 
spôsob, ako skrze dobrovoľné obete započať dielo pre materiálny 
a duchovný dobrobyt spomenutých krajov tak veľavýznamne. Meštian- 
stvo tisovské vynikalo nad všetky obce obetovavosťou svojou ; účin- 
livosti Ľudovíta Kubányho, slúžneho ochodze malo-hontskej, pri- 
písať treba, že obce jeho okresu od každého osobitníka po jednom 
a od každého robotného kusa statku tiež po jednom chlapskom dni 
obetovaly na túto cestu. Rimavská dolina podpísala 1000 zlatých, 
a hneď zprvu z dobrovoľných obetí sišlo sa do 15.000 robotných 
dní, s ktorou silou možno bolo piikročiC k stavaniu cesty prez hory- 
doly vedúcej. 

Dielo to, pod správou Daxuera do konca roku 1864 asi na tri 
míle dostavené, stretalo sa s mnohými protiveustvami, najmä so 
stránky Slovákom neprajných vyšších úradníkov stoličných, obvinú 
júcich Daxnera, že stavia cestu pre okolie slovenské. Medzitým 
mal Daxner to zadosťučinenie, že po jeho odchode z Gemera do 
Debrecína ministerium prijalo cestu tú medzi štátne kommunikácie 
a vystavenie celej čiary naložilo skrze prácu verejnú. 

Odchod Daxnera z Gemera nasledoval koncom roku 1865 ná- 
sledkom najvyššieho rozkazu Jeho veličenstva. 

Už predtým, menovite roku 1864, keď nepriateľská Slovákom 
stránka videla, že založenie revúckeho gymnasta je dielo zakončené, 
množily sa žaloby proti Daxnerovi ako agitátorovi slovenskému, 
tak že kancellária uhorská z počiatku roku 1864, z tej pokrytskej 
príčiny, že Jeho veličenstvo pri obsadení všetkých úradov naložilo 



189 

zachovávať oárodnú rovaoprávaosC a že pri zmenkových súdoch niet 
muža, ktorý by národuosC slovenskú zastupoval, preložila Daxnera 
do Debrecína za radcu k ramejšiemu zmeakovému súdu. Proti na- 
riadeniu tomu repräsentovaly slovenské obce Gemerskej stolice 
k Jeho veličenstvu; Daxner pospiechal do Viedne, kde na výsluchu 
u Jeho veličenstva podarilo sa mu nečisté príčiny preloženia svojho 
odkryt a vyviesť to, že nariadenie kancellárie bolo ad acta položené. 

Medzitým prišiel rok 1865; kancellárom stal sa Majláth. Pod 
ním prevedené bolo vymenovanie úradníkov stoličných v smysle 
maďarskom, aby nastávajúce vofby na snem pre madarstvo zabezpe- 
čené boly. Aj Daxner vystúpil v Gemeri ako kandidát na vyslanstvo 
snemové s programmom národným, ktorého hlavným puuktom bolo : 
národná správa, národná cirkev, národná škola. Stránka jeho mala 
prevahu v ochodzi roalo-hontskej, keď odrazu následkom tajných 
deuunciácií prišiel rozkaz od kancellárie. ktorým Daxnerovi naložené 
bolo bez odkladu nastúpiC miesto svoje pri debrecínäkom zmenko- 
vom súde. Nová cesta do Viedne a prosba, aby aspoň prez na- 
stávajúcu volbu vyslanca snemového doma ponechaný bol, ostaly 
bez výsledku. 

Najvyššiemu rozkazu Jeho veličenstva za dosC učineuo byt 
muselo; následkom čoho Daxner pred volbou zástupcu snemového 
odobral sa do Debrecína. 

Činom týmto jeho stránka, nemajúc vodcu na čele, pri volbe 
ostala v menšine. 

Z Debrecína pri konci roku 1866 Daxner poslal priateľom a 
súdruhom svojim do Gemera malý programm o tom, ako by lojálne 
sily v národe slovenskom cieľom organického spoluúčinkovania sria- 
dené byt malý. 

Spis tento, dostanúc sa do rúk nepriateľov národa slovenského, 
zavdal príležitosť k novej terroristickej inkvisícii, z jari roku 1867 
prevedenej. Na základe spisu toho hľadali panslavistické sprisahanie 
proti celistvosti Uhorska a snahy pripojenia sa k Rusku. Professor 
revúcky dr. I. Zoch. notár revúcky Karol Štefančok, notár ratkovsky 
Daniel Gallay a bývalý slúžny Michal Bakulíny boli uväznení. Mnohí 
národovci slovenskí, zčiastky ako inkvisíti, zčiastky ako svedkovia 
inkvirovaní. 

U Daxnera v Debrecíne bolo prekutanie domu, pri ktorej 
príležitosti nielen že mu všetky písma shabali, ale okrem toho 
i privátne, po pošte na neho prišlé listy za celé dva mesiace na 
pošte lapali a otvárali, usilujúc sa týmto spôsobom vyhľadať dôkazy 
nejakej viny. 

K tomu ešte i súd debrecínsky o uväznenie požiadaný bol, čo 
ale, poneváč špeciíicná, uväznenie odôvodňujúca príčina nebola udaná, 
nestalo sa. 

Z inkvislcie tejto, proti Daxnerovi a druhom jeho vedenej, 
nielen že nedosvedčily sa vlastizradené alebo velezradné úmysly, 
ale práve naopak, dokázalo sa to, že slovenská národná strana 
8 horúcou láskou k potlačenému národu svojmu vždy spojovala ne- 



zloinnú vernoBt k najvyššiemu paDujúcerou domu a k vlasti svojej. 
Následkom čoho inkvisícía tá, od kráľovského fiškusa za be/základnú 
uznaná, zastavená bola. ') 

O rodinných menách Bošáckej doliny. 

Od Joz, L, Holubyho. 

J ako sa o tom v starých listinách dočítať môžeme, eSte po- 
čiatkom XVII. storočia neboly u nás mená rodín, čili, jako náš lud 
hovorí, priezviská, tak pevne ustálené a všeobecne v úžitku, jako 
za časov našich, ale ač už vtedy vyskytujú sa zhusta priezviská, predsa 
sa často stávalo, že ku krstnému menu pridávali meno krstné otcovo, 
zriedkavejšie matkino, alebo označenie remesla, zamestnania, ro- 
diska alebo bydliska patričnej osoby. Tak vídavame v starších listi- 
nách písané mená: Ján Petrovic, Adam Katrin (syn Kataríny), Martin 
Kováč, Ondrej Školák, Michal Lieskovský a podobné. Časom aj 
tieto z iných mien utvorené rodinné mená, alebo mená zamestna- 
nia, jako by skamenely a rodinám zostaly. Velmi vzácne sú ro- 
dinné mená staro-slovenské, dávnejšie aj v tomto okolí sa nacho- 
divSie. Medzi Zem. Podhradím a Bošácou je hon Borisov, zvaný, 
patrne dla istého Borisa tak pomenovaný. Nedaleko Borisova je 
chotárny kopec, v chotárnej listine z počiatku XVII. storočia po- 
chádzajúcej Svorádovec zvaný. Toto meno nám svedčí, že tam ke- 
dysi mal dom alebo chalupu „Svorád", o ktorom nič bližšieho ne- 
známe. Že ale Svorádovec znamená bydlisko Svoráda, to nám do- 
kazujú aj iné, takej koncovky mená domov, alebo už pustých miest- 
ností. Tak už dávno nebýva v Zem. Podhradí rodina „Káry" meno- 
vaná; ale dom Károvec jestviye; kde býval Šustina, to miesto sa 
menuje Šustinovec, a Peráčkovec po Peráčkovi, Škapovec po Ška- 
povi sa dodnes menuje. Vyše Zemianskeho Podhradia je studnička 
v poli, ustavične, i v najväčšej šuchote výbornú vodu dávajúca, pod 
menom Zvardoňka známa, iste dla dajakého Zvardoňa, ktorý tam 
mal svoj podiel pozemku, týmto pekným menom nazvaná. Ale o 
Borisovi, Svorádovi aZvardoňovi, čo boli? a kedy túžili? v žiadnych 
tunajších listinách spomienky není; a toto práve je svedectvom za 
starobylosť týchto mien. 

Kto by bol tak tupý, že by nechcel znaí význam svojho ro- 
dinného mena? A kto by nad tým už nebol premýšľal, z čoho sa 
jeho meno odvodzuje? Ved velmi mnohé terajšie rodinné mená ja- 
koby v jadre obsahujú históriu tých rodín, ktoré ich nosia; a je 
to nielen zábavné, ale aj velice poučné, čo nám tieto rodinné mená, 
alebo priezviská, jedným jediným slovom hovoria a svedčia, ked sa* 

*) Upozorňujeme na memoáre Štefana M. Daxnera, vytlačené v Slo- 
venských Pohľadoch 1892 (str. 305 a nasI.) a v niektorých punktoch 
vzájomne sa doplňujúce s týmto vlastným životopisom. Tento z rukopisu 
Št. M. Daxnera, u jeho synov, pre Slov. Pohľady odpísal pán Július 

Botto, za čo mu v mene dobrej veci vyslovujeme srdečná vďaku. 

Red. 



im bližšie prizreme. A o týchto menách chcem ctené čitatelstvo 
našich „Slovenských Pohľadov" prítomnými riadkami na chvílku 
pobaviť, a velmi by ma tešilo, keby som týmto svojím pokusom 
aj iných k tomu priviedol, aby nám takýmto, alebo iným, priehľad- 
nejším a dôkladnejším prehovorením o rodinných menách svojho 
bydliska alebo najbližšieho okolia, podali príležitosť k poznaniu vý- 
znamu a jak možno aj pôvodu priezvísk. So suchým, jedno pod 
druhé popodpisovaním, alebo jedno vedľa druhého, jako sklenené 
koraly na motúz ponavíiekaním rodinných mien evanjelickej a kato- 
líckej farnosti Bošáckej doliny, nechcem nikoho unúvať; lebo to by 
nikoho ani nepoba\ilo, ani nepoučilo, a bolo by teda kazením pa- 
pieru a plytvaním s čerôou tlačiarskou. Ale ked si tie mená roz- 
triedime dľa ich koreňov a pôvodu, obsahu a významu : tak sa nám 
ešte aj tie, zdanlivé prázdne a holé mená, — ked aj ľudí, tieto mená 
nešivších, alebo dosiaľ nosiacich, stranou necháme, — stanú boha- 
tým prameňom . milej zába\7 a užitočného poučenia. 

Túto moju prácičku nazval som len skromným pokusom, lebo 
o tomto predmete ešte nečítal som ničoho v slovenskej reči, a tak 
slovenského vzoru nemal som pred očima. Ale nepovažujem to za 
hanbu učiť sa od Nemcov; preto obstaral som si dielečko Vilma- 
rovo: „Deutches Namenbiichlein. Die Entstehung und Bedeutung 
der deutschen Familiennamen. Marburg, 1898", a, trošku ináče 
roztriediac tunajšie priezviská, v mnohom dľa jeho návodu som po- 
kračoval. Pravda, že by tieto riadky boly o mnoho zábavnejšie, keby 
mi boly stály k službám bohaté soznamy rodinných mien z roz- 
ličných strán Slovenska, zvlášte z jeho strediska; že ale takých 
nemám a teraz na sklonku života ich sbierať bolo by prineskoro: 
obmedzím sa len na mená v nabližšom mojom okolí bežné, lebo 
viem, že z čiastky aj celok poznať môžme. 

Rodinné mená, čili ustálené priezviská majú svoj pôvod: 1. 
v cudzojazočných krstných menách, len veľmi zriedka v staro- 
bylých rýdzo slovenských osobných menách; 2. v mene rodiska lebo 
bydliska patričných osôb ; 3. vo vlastnosíach telesných alebo dušev- 
ných tých ktorých ľudí ; 4. v zamestnaní alebo remesle ; 5. v slovese 
nejakú činnosť označujúcom; tí. v menách rozličných zvierat; 7. 
v menách rastlín, hromadne lebo pojedine rastúcich; 8. v názvoch 
nástrojov, domových čiastok, pokrmov, rúcha a čiastok tela; 9. 
v názvoch stupňov pokrevnosti a príbuzenstva ; 10. v názvoch časov, 
počasí, telies nebeských, úkazov prírody; 11. v detskej reči; 12. 
v madarskej a nemeckej reči ; 13. konečne uvádzam rad priezvísk, 
mne nejasných, ktoré si netrúfam do žiadnej, číslami 1 — 12 ozna- 
čenej triedy uniiestiC, a práve medzi týmito môžeme hľadať naj- 
staršie rodinné mená. 

Prizrime sa už teraz radom týmto rodinným menám. 

1. Krstné meno Adam dalo pôvod priezviskám: Adaméch, 
Adámať, Adamčé, Adámek, Adamovic, Adamička. Ábel vyskytuje sa 
T tomto kraji zriedka jako rodinné meno, a jako krstné meno sa 
neužíva; za to je rodina Ábel v Nitriansku na Brezovej rozšírená. — 
Z osobného mena Aba pochádza rodinné meno Abovský, a síce 



takým spôsobom a postupom, že dom, v ktorom býval Aba, nazvaný 
bol „Abovec", a toho, kto pozdejáie na Abovci býval, menovali 
Abovským. Na taký postup premeny mena máme aj teraz mnoho 
príkladov, jako sme už daktoré vyššie spomenuli. Už dávno v našom 
kraji neužívané krstné meno Blažej (Blasius) slúži teraz za rodinné 
meno a prichodí aj vo forme Baláž, tak, jako u Maďarov. Meno sv. 
Blažeja je aj mendíčkom dobre známe, lebo chodievajú po domoch 
pre kantorov vyberať vajcia. Barbarou by si dnes žiadna matka, 
ani za svet, nedala pokrstiC dcérečky; ale v predošlých storočiach 
sa to nie zriedka stávalo, o čom svedčia od Bary odvedené mená 
rodín : Barin (t. j. syn Bary č. Barbary), Baríny, Baiborič, Barborás ; 
lenže toto posledné meno môžeme aj od barbory (= basy) od- 
vodzovať; ale Baríuec a Barínka sem patria. Priezvisko A polen po- 
chádza snáď z osobného mena Apollinára. Meno Bartolomej po- 
známe v priezviskách: Bartoš, Bartek, Bartoníček, Bartôäek. Po 
Benediktovi nazvané boly rodiny: Beno, Beňéch, Bencík, Benko, 
Beneš, Benešík, Behovíč. Rodina Brimus dostala svoje meno iste 
od dajakého „Primus^'-a. Daniel sa objavuje v rodinných menách: 
Danko, Daniš, Danek, Danielčík. Krstné meno Dávid zostalo ro- 
dine nezmenené, jako aj meno Eliáš, Meno Fabian vyskytuje sa 
v tunajšom okoK zriedka, za to je tým častejšie vo farách kocha- 
novských. Agáta = Hatá, vyznieva z jediného, tu známeho prie- 
zviska, Hacéch. Osobné meno FratUiSek, v susednej Morave veľmi 
rozšírené, u Slovákov nášho kraja zriedkavé, pozná sa v rodinných 
menách: Fraňo, Feranec, Ferancovic, Frno, Feráček. Gabriel dal 
meno rodine Gabriš. Gallus je pôvod rodinných mien : Havel, Ga- 
lúsek, Galovčík, Gavalec, Havalec, Havlíček, Galo. Fortunát sa 
pozná v mene rodiny Fortún, a Florián v priezviskách: Floriš a 
Froliš. Gerson je pôvod rodiny Gerzo, Gerža. Z krstného mena Ján 
povstaly mená mnohých rodín, a síce: Janík, Janéch, Janek, Ja- 
neček, Janúš, Janušík, Janda, Jančo, Janšto, Janega, Hanko, Hanu- 
lic, Hanic. Meno Herman zostalo rodine nezmenené, a Henrik pre- 
menilo sa na Hendricha; ale Jonáš zadržalo pôvodnú forma. La- 
dislav je zastúpený v rodinách: Laco, Lacko. Jaktíb dal mená 
mnohým rodinám, z ktorých máme nasledujúce: Jakuš, Jakubec, 
Jakubík, Kubo, Kubovic, Kubík, Kubák, Kubiš, Kubišík, Kubinec. 
Zo ženského mena Katarína pochádzajú mená rodín: Katrinec, 
Katriných, Katrušin, Katrnčák, aj Katríučák, a dozaista aj Kačic. 
Meno Lukáš je známe v rodinách: Lukáč, Lukáček, Lukáčik; či 
sa ale od Lticie odvodzuje rodinné Lucie? s istotou netvrdím. — 
Máme i rodiny Marek a Mareček zvané, a Matúš sa len v diminu- 
tíve vyskytuje jako Matúšik ; za to ale Margaréta dala meno rodi- 
nám : Margala, Margetin a Mandinec, a Mate^ vidí sa v menách : 
Macek, Mackovíc, Macejéch, Matiásek, Matejoviech a Macunda; 
Michal ale v rodinách: Michalík, Mišéch, Miskovic, Mihálec, Mi- 
hala, Miháloviech, a Mikuláš dal pôvod priezviskám : Miklóš, Miko, 
Mikulec, Mikulínec, Mikulčík, Miklánek, Mišura. Z mena Martin 
pochádzajú: Martinek, Martík, Martyá, Martíka a Marták. Z krstného 
tneua Mária sú rodinné: Marián, Marák, Mamnják a Mariných, a 



193 

Z Ondreja: Ondrášek, Ondrášech, Ondráškoyic, Ondrejička a Oodra- 
šica. Jozef je v rodinnom mene Ozefák, — Silvester v priezvisku 
Seivesta sa poznáva. Meno rodiny Stacho je utvorené z mena 
Eustach, a Šaška snáď z Alexandra, jestli nie od šaška, t j. blázna 
v lepšom smysle. Z mena Uršula pošly rodinné mená: Uráalík a 
Oršulic, a od Júlie pochodí meno Ulišin; lebo tu krstné meno JuIia 
vyslovujú Uliša, a Uiisin znamená Juliinho syna. Urban zostalo 
nezmeneným menom rodine a uachodí sa i jako Urbanovský, t. j. 
v, dome pôvodne Urbanom obývanom bývajúci. Tea dom do dneška 
menuje sa „Urbanovec". Z Tobiáša utvorilo sa priezvisko Dobiš. 
Pavel sa vypočuje z rodinných mien : Palko, Paléch, Paviŕk, Pavlo- 
vič, a Peter v rodinách : Peter, Petríček, Petrovic, Petráš, Petrucha 
a Petroviech ; kdežto Pascal prichodí v priezviskách : Paško a Paáka. 
Pilát nepodsrúpilo premeny; Rochus len nepatrnú v Roch, Rehor 
v Rehora a Rehorovic, Vít vo Vido, Laurentius vo Vavro, Vojtech 
vo Vojtek. Potomci Zuzy čili Zuzanny nazvaní boli Zuzic, a Žig- 
mundovi Zigo aŽižka; za to tým rozmanitejšie sú mená rodín od 
krstného mena Georg (Juro, Jur) odvodzované: Ďurík, Ďuríček, 
Ďurdík, Ďurák, Dzurák, Dzurina, Jurák, Juráček, Jurík, Jurika, 
Juríca, Juríček, Juríčat, Jurovic, Juriš. Staro-slovanské meno Jaro- 
slav nosí skrátené rodina Jaroš zvaná. Z mena Štefan povstaly 
rodinné mená: Štefko, Števko, Štefanovic, Štefanec, Štefánik, Ištván- 
čin. Toto posledné utvorené bolo týmto postupom: Ištvánovu ženu, 
jako vdovu, menovali „Ištvánka", a jej syn nazvaný bol Ištvánčin. 
I z mena Šimon, ktoré v predošlých storočiach muselo byt značne 
rozšírené po našom kraji, pošly rodinné mená: Šimo, Šimko, Šimo- 
vie, Šimonovič a Šimúnech. Krstné meno Sebastian je tu teraz ne- 
známe, ale za starodávna muselo byt užívané, lebo zostaly rodiny Šeban 
a Šebík zvané. Potomci dajakej Kristíny nosia meno Tinka. Izidor 
zmenené nachodíme v mene Vizidor. Krstné meno Valentín máme 
v menách rodinných: Valo, Valčík, Valencík, Valovic, Valentíny; 
Václav ale nosí rodina nezmenené, a iná vo Václavek zdrobnené, 
a zase iná vo Vacula zmenené. Toto sú, s výnimkou slovanských 
osobných mien Jaroslav, Ladislav, Václav a Vojtech, z cudzojazyč- 
ných osobných mien pochádzajúce priezviská, o ktorých sa nemôže 
povedať, že by patrily medzi najstaršie rodinné mená. (Zajímavé 
by bolo uviesC aj rad takých mien, jakými sa síce rodiny nepíšu, 
ale ich predsa trpeč musia, keď si ich lud do knihy svojej pamäti 
zaznačil. Sú to buď posmešné, buď žailovné, vtip ľudu dokazujúce 
mená, zachytené často z jednoho znaku alebo vlastnosti patričných 
osôb, a výborne ich charakterisujúce. Že ale tieto nepatria do rámca 
rodinných písaných mien, tedy o nich teraz pomlčím. 

2. Po rodisku alebo bydlisku dané, prijaté a časom na rodiny 
príschlé mená vyskytujú sa všade, a tak aj u nás často. Tak Bánec, 
Bánovský pochádzali pôvodne z Bánoviec alebo z Ľánova; Belan 
z Belej; Brezovák a Brezovský buď z blízkej Brezovej na Morave, 
alebo z nitrianskej Brezový; Bátovsky prišiel z Bátoviec a Bor- 
šický z Boršíc, V Čičmanoch, veími chudobnej to, ale pre krásne 
výšivky dobrú povesC požívajúcej dedine, mala pôvod rodina Čič- 



m 

tnanský ; v Ľrietome Drietoinský a Drietotnan. Ktorý nemal urbár- 
skeho sedenia, ale len na hoštdku býval, dal pôvod rodine „Hoš- 
tacný" zvanej. Rodiny Hanák a Hanáéek jakoby prstom ukazujú 
do moravskej Hanej, zkadiaľ kedysi na Slovensko pťišly. V Hruso- 
vovn treba hladat pôvod rodiny meno Hrušovský nosiacej ; z Hôrky 
neďaleko Tematína pochádzal Hôrčan U hory bývajúceho nazvali 
Horák a Horáček ; a zkadialsi s horných strán došiel Horňák. Nás 
Doloo-Trenčanov už Nitrania radi nazývajú horhákmi; kdežto Dolno- 
Trenčan tým názvom poctieva každého, kto vyše Trenčína býva. 
Koreň rodiny „Kolačanský" je v Kolačine; ale rodina Kočický zvaná 
dostala meno dla ulice dediny Štvrtku, Kočke menovanej. Rodina 
Kochan zvaná menovala a písala sa počiatkom nášho storočia Kochá- 
novcan a pochádza naisto z blízkych Kochanoviec. Konečný býval 
iste dakde t/o hovcí dediny: či ale Kojecký dla Kojetina bol zva- 
ným, nemôžem istit len to trúfam. Kostolan dostal meno od ro- 
diska, a to bolo buď Kostolná niže Trenčína, alebo Kostelné v Nit- 
riansku, alebo práve až Kosiolatiy v trnavskom poli alebo v Tekov- 
skej stolici. Velikou vzácnosťou je meno Litvanec,, z ktorého vy- 
rozumievame, že jeho nosič až z Litvy pochádzal. Zemianska ro- 
dina, meno Lieskovský nosiaca, pochádza pôvodne nie /. Momvského 
alebo Zemianskeho Lieskového, ale z Lieskovca pri Dubnici a tam 
sa písala „Kozík** ; ale jej členovia, ktorí boli trosku k ško!áni latin- 
ským privoňali, písali sa v predošlom storočí so záľubou Lieszkóczy. 
Lehotský býval buď na lehote, alebo pochád/al z daktorej Lehota 
zvanej obce. Dľa podania bol z Ochodvice v hornom Trenčiansku 
v prvej polovici XVIL storočia douesťný /enou v putni mužík 
maličkej postavy do bošáckych kopaníc, a stal sa zakladatefom 
volmi velikej rodiny „Ochodnický" zvanej. Okrutský (nesprávne 
„Okrncky" lebo práve piecifrovano „Okrutzky" a „Okruczky** 
písaný) pochád/a z Okruiy vyše Púchova, kde Váh v toku svojom 
okrutu rol»í. Na pažiti bývajúceho nazvali Pažitskym, a to meno 
rodine zostalo, nech by potom jej členovia bárs v prostriedku veli- 
kého mesta boli obydlení bývali. Petrensis sa iste pôvodne menoval 
Skalský, že býval buď na skale, lebo pod skalou, alebo pochádzal 
zo Skaly (Skalky) na pravo Trenčína. Porubský prišiel z Poruby, 
a Podhradský nosí meno rodiska svojho. Podhradia, Rodiny Horvát 
a Chorvát zvané, a po celých Uhrách veľmi rozšírené, pochádzajú 
z Chorvátska ; a v Poľsku musia hľadaC svojho praotca, ktorí nosia 
meno Polák, Poláček. Rodina Rác prišla iste z krajov Srbmi obýva- 
ných. Rakovický z Rakovíc a Ryšňovský z Ryšnova pochádzajú. 
Rybnický dostal meno od rybníka, pri ktorom mal chalupu. Že v Bo- 
šáci, zakiaľ tam stál kláštor a bol mníchmi obývaný, vedľa neho 
aj rybník musel by f, to dokazuje meno honu „Zárybnícke^ ; ale ten 
kláštor bol už r. 1691 rozrumený. Aj vyše Zemianskeho Podhradia 
bol v sade rybník, a neďaleko neho chalupa, jejž obyvateľa Rybni- 
ckým menovali. Nápadné je v tomto, samými Slovákmi obývanom 
kraji, meno rodín Slovák, Slováŕek, ktorého sa im iste tu nedo- 
stalo. Mohly ale k tým menám tak prísf, že z tohoto slovenského 
kraja prešli bývaC do kraja neslovenského, kde sa im toho mena 



195 

dostalo, a potom, keď u/ mali ustálené tie mená, zase sa daktorí 
vrátili na Slovensko a tu to meno podržali? To by sa bolo mohlo 
staC, keby Maďar toho nového obyvatela slovenskej národnosti bol 
nazval Slovákom a nie Tótom, a keby Nemec vedel a chcel sta- 
točne vyslovit meno „Slovák" a nie „Schlowack". Preto je prijateľ- 
nejšie : že tie mená dané im boly v Morave, a rodiny tieto ztadiaf 
sem sa dostaly. Rodina mena Senican pochádza zo Senice, Selecký 
zo SélcQy Rozvadzský (nie Rozvacký) ináce Dym, z Rozvade niže 
Trenčína, Súčanský zo Súce, Šuranský zo Šurian, Srnánck znamená 
mladšieho Sróana, zo Srnieho pošiého, Turan a Turana z Turej. 
Trenčan z Trenčína, Udičan z Udice, Uher, Uhrík z kraja Maď/rmi 
obývaného. Sychrovský mal iste kopanicu na svahu vrchu Sychrnva, 
a po tom bydlisku bol pomenovaný. Rodina mena Uličný bývala 
iste v dajakej bočnej ulici. V Zemianskom Podhradí je ulička Vrzulov 
zvaná, iste día dajakého Vrzala, jako z verbálnt^j formy mena za- 
tvái*am, z Moravy pochádzajúceho; a día mena tej uličky povstalo 
i rodinné meno Vrzalovský, ktorý, že tam medzi záhradami býval, 
aj Zahradskýiu sa písal a píše dosial. 

3. I vlastnosti telesné a duševné daly pôvod mnohým menám 
rodinným. Keď tieto vlastnosti boly prílišne nápadné, v\ badal ich 
fud hneď a použil ich k označeniu patričnej osoby; a keď sa také 
slovo stalo bežným menom: naposledy mu i rodina zvykla a ho 
podržala. Musel to byí človek nečistý, zababraný, ktorý prvý dostal 
meno Ľáko, a lakomým poberkárom, ktorý brával aj to, čo nebolo 
jeho, kt«)rý si uhonil priezvisko Bero, Ľerk\ Berák. Rýchlosťou 
v behu sa vyznamenával BehúL Bielou pleťou a bľadými vlasmi sa 
vyznamenával Belohlavý, Biely, Belúé; čierne vlasy, oči a pleť daly 
rodinám mená: Čemý, Černala; po červenej tvári nazvaní boli 
Červená a Červenčik; a muž s velikou bmdou dostal meno Bradáč 
Bosák chodieval bosý aj vtedy, keď iní sa obúvali. Drčo znamená 
človeka drkotavého, brbtavého, ktorý hovorí piate prez deviate, bez 
hlavy, bez päty. Levoručka, ktorý ľavou rukou krájal, rúbal, pílil, 
nazvali menom Krchňavý Galbavý. Figúra mal iste nápadnú tvár, 
alebo celu postavu tela. Na ktorom prvom prischlo meno Homoľa, 
mal iste hlavu podoby homolovitej. Hurtoň, Hwtik znamená človeka 
všetko so zbytočným krikom a hurtom robiaceho. Cudzie diefa, 
jakoby za vlastné prijaté, považované a vychované, keď dospelo, 
dostalo meno Chovanec. Už toto meno samo nám svedčí, ze sa 
medzi Slovákmi nachodili ľudia milosrdní, ktorí sa opustených sirôt 
ujímali a ich za členov rodiny prijínmli. Holý, Holčck, Tlolec, 
Holčik^ Holička a Uolenda znamená neodetého, alebo len nedosta- 
točne a chatrne oblečeného, tak jako Pleško, Lysý, a možno aj Pich 
(ktoré slovo aj sysľovi podobné, tu známe, zvieratko označuje) 
plechavého. Pliešek nemôžeme odvodzovať od pľachu železného, ale 
tiež leo od plechavosti, ktorá pri starých ľuďoch nikomu nápadnou 
nenie, ale mladým je na velikú ostudu, lebo musia často kúsavé 
narážky počúvať na vysoké čelo, ktoré siaha až do tyla. Jaško 
znamená človeka pochabého, zjašeného. Hladký dostal meno po 
hladkej, vždy vyholenej tvári ; Hlávka od malej, Hlaváč a Hlavatý 



l9é 

od nápadne veľkej hlavy. Hubený bol chudého, vyziableho tela; 
tak jako aj Chudým Chudo, Chudovic nevynikli ani bohatstvom, 
ani tučnosCou tela. Ľudský sa vyznamenával láskavosťou k fudu, 
a Letko vrtkavosfou alebo prílišnou pohyblivosťou v chôdzi. Chrapo 
musel byt naozaj majstrom v rozkošnom chrápaní, keď túto jeho 
šikovnosť íud priezviskom jeho zvečnil. Či meno Klsáky aj Kusák 
vyslovované, od slova „kusý", t j. necelý, okypUmý, ochromený, 
pochádza? netrúfam si tvrdiC, ale sa domnievam, že tomu tak byC 
môže; ale od slova „kusý" odvodzujem rodinné meno Kusenda, 
Že meno Kusenda pochodí od slova n^usý"*, tak jako Holenda od 
^holý^ s príponou „enda**, nápadnou síce, ale dos( často sa vy- 
skytujúcou: pokladám za isté. O Kusenduch je tu podanie, ktoré 
môže byC pravdivé, že sa v prvej polovici XVII. storočia z Kutneg 
Hory sem presťahovali. Táto rodina je v Bošáckej doline zo všetkých 
najpočetnejšia, a vyslala už roje aj do iných krajov. Hubáček bol 
istotne synom Hubáča, pre velkú hubu tak nazvaného. Kttdláč po- 
chádzal istotne z Moravy a vyrábal tam kudly, t. j. chatrné nožíky, 
takrečené žabidráče, a tam aj to meno dostal a s sebou na Slo- 
vensko doniesol ; lebo v našom kraji nikto nehovorí takým nožíkom 
„kudla**, ale „britva, britevka". Kto často, viac zo zvyku, než z po- 
treby odkašliaval a kuckal, dostal h podržal meno Kucek. Kramár 
tiež nebude tunajšia pôvodná rodina, ale piíšla z Moravy, kde sa 
tunajší „kupecký sklep** krámom a v nom tovar predávajúci kra- 
márom nazýva. Kučera — velmi po Slovensku rozšírené meno — 
dostalo sa patričným po kučeravých vlasoch hlavy, a KonHtý po 
hlave, na temeni nápadne končitej, bol nazvaný. Komu sa dostalo 
mena Krivý, ten iste rovno nechodil, ale mal aspoň jednu nohu 
chybnú, tak že v chôdzi kríval; a Drobný, Malý, Malec, Malíček, 
jako aj Krátky, boli ludia nápadne malej postavy. Leíák bol sotva 
ranostajom a rýchlym do roboty, keď sa mu od dlhého vylihovania 
toho mena dostalo. Kvačák a Kvačala od kvačania (sedenia na 
bobku, nemecky: hocken) boli tak nazvaní. Kvačala prišiel snáď 
jako Kvačal z Moravy, kde je podobnej formy priezvísk mnoho, a 
to a na konci mena prirástlo mu tu na Slovensku. Mizerák bol 
mizerný, snchý, do ktorého chodila duša len spávať. Z mojich far- 
níkov posledného Mizeráka pochoval som už dávno, a aj ten, 
chudiak, bol omíne et nomine mizerákom a polutovaniahoduého 
vzozreuia. Múdry vynikal znalosťou písma a hádam aj výrečnosťou. 
Nerád musel byť človek neporiadny a svárlivý. Neboháč velikým 
majetkom nevládal, ale ani hladu a núdze nepoznával. Plesnivý bol 
od šedivých vlasov tak nazvaný, a Náhlik býval nerozvážne náhlivý. 
Novák a Novota mohli dostať mená jako novopribudlí občania, 
Behák ale od hrmotného smiechu bol nazvaný. Plaček a Želibabka 
od nemužskej, babskej plačlívosti majú priezviská. Meno Netúha 
značí človeka nevytrvalcho v práci. Pevný vynikal silou tela, Byzý 
mal hrdzavo-cervené vlasy, a Rojko bol opravdovým pobehajom a 
rojcivým, Pisklák ale dostal meno po pištiacom, tenkom hlase. 
Starý, Stárko, Kmeí a Kmetko museli svoje mená dostať až vo 
vyššom veku, na rozdiel od mladších členov rodiny. Siváček dostal 



197 

meno od sivých očí a nie snáď od nosenia sivej farby rúcha. Surov- 
čík bol človek hrubý, drsný, surový. Sladký bol bud ľúbezný alebo 
vedel pekne, sladúčko hovoriť, za to ale Šubrák chodil upískaný, 
umazaný a zašubraný, a Strašák pre nedbalosC vyzeral jako stra- 
šiak proti vrabcom do žita nastražený. Široký mal široké plecia, 
znak sily tela, alebo bol krátky, tučný a širokého brucha. Keby 
Šalec bol býval rozumným človekom, nebolo by sa mu toho mena 
dostalo. Strapina chodil iste otrhaný, že s neho strapy a zdrapy 
visely. PopeUc'i býval bud zapopolený, jako Pecivál, alebo mal 
šedivé vlasy, jako popol, a Pectích sa tiež len pod pecou povaľoval. 
Tupý bol bud tupého, slabo vyvinutého rozumu, alebo mal príliš 
éapatú, ploskatú hlavu, Štrba by nebol nikdy k tomu menu prišiel, 
keby bol mal všetky zuby zdravé ; ale že mu ich viac chýbalo, pre 
tú štrbinu, keď už mal v hube hodnú tmu, dostal to priezvisko. 
Jak nebol Škára tiež štrbavý, tak mal iste prázdnu medzíerku 
medzi vrchnými zubami-rezákmi, jako škáru: a to platí aj u nás 
tak, jako u Peršanov, zvlášte pri dievčatách a mladých ženách, za 
krásu zvyšujúce. Škulec, Skulík hľadel každým okom v inú stranu. 
Oprávnenú výčitku a zaslúžené pokarhanie obsahujú mená, dané 
dospelým osobám slabých zdržiakov, nevediacich alebo nechtiacich 
na uzde drža( a krotiC plyny v črevách sosbierané, ale im do korán 
bránu otváravších : Triách, Trtúšek, Trtkovic, ktoré mená sa dosial 
udržaly. Veselého ducha bol, ktorému dali meno Vefielý, a svobody 
milovný, nenávistník každého otroctva: Sloboda a VoľniL Podivné 
je meno dosiaľ v Bošáci žijúcej rodiny: Vylúštený, ktoré znamená 
kastráta; toho istého významu je aj Kopúnec. Nevieme, ci na tých, 
ktorým sa prvým toho mena dostalo, násilne taká operácia pre- 
vedená bola? a či nemoc tú operáciu nevyhnutelnou urobila? alebo 
vada bola od narodenia? Snáď býval od zlosti až zelený, ktorému 
sa dostalo meno Zehnák, a suchý, ale pevný, jako žila, koho na- 
zvali Žilka. Zicháček ale bol tým menom stigmatisovaný pre usta- 
vičné ziechanie. Zlatý, Zlatovský bol buď bohatý alebo sa mu pre 
výborné duševné vlastnosti toho pekného mena dostalo. Konečne 
Zubko mal buď drobné, buď jak, lopata hrubé zuby, v ktoromHo 
poslednom páde žartom sa mu toho mena dostalo. Tak som znal 
v mojom rodisku muža, ktorý mal jedno oko veliké, jakoby z hlavy 
vyliezajúce, a toho ešte v mládeneckom veku dievky, šelmy, po- 
ctily menom Očko. 

4. Od zamestnania alebo remesla dostaly nasledujúce rodiny 
svoje mená: Bandúr, Bndúr a Ľadurik boli iste stoličnými pan- 
nými pandúrmi alebo hajdúchmi. Baňák a Haviemik poukazujú na 
baníctvo, s ktorým sa nosičia tých priezvísk zanášali. Baŕa, Bacík, 
ukazujú, že povstaly v takom kraji, kde sa stáda oviec cez celé 
leto na hoľach a vrchovitých pastvinách opatrujú, a že kedysi aj 
T našom kraji bačovia po kopaniciach ovce pásavali ; a mená Ovčák, 
Valach, Valachovič tiež poukazujú na pasákov. Bednár, B^dnárik 
pôvodne zhotovoval drevené nádoby, a ujaté meno remesla prenesené 
bolo na potomkov, nech by sa tí s čímkoľvek i n ši m zanášali. Ro- 
dinné meno Blanár nám svedčí, že aj na Slovensku bývali nielen 



200 

dľa v^^znamu : tuli-s ? či si tu ? interrogatíyne. Fujač snáď od fú- 
kania dostal meno. Máchala, pôvodne iste „Máchal*', Machovic^ 
pochádza od mácbania či máčania, a snád ztadiaf pochodí aj skalický 
„mach", t j. opilost, lebo tam často počuC spomínal „burčákoveho 
mácha". Oprehal, Opršal^ Šukal, Vrzála (pôvodne Vrzal)y Zbudila 
(pôvodne iste Zbudil), Natieral, Vyhĺral Pospíšil Kročil, Fmčala 
(pôvodne Frnčal), Dočkal, Dorrffl, Kopal, Kopel, Odstrčil, Potrásal, 
Rozsypal, Skácel, Vymazal, Hradil: to všetko sú mená z Moravy 
kedysi sem sa dostahovaváich rodín, lebo tam takého tvaru rodinné 
mená velmi zhusta sa vyskytujú. Aj medzi teraz už maďarskými 
rodinami sa takéto mená nie zriedka nachodia, a čo by ich jako 
cudzím pravopisom do iného rúcha preobliect sa usilovali, predsa 
že je Klauzál = Klouzal, Zmesskall = Zmeškal, Doleschall = Do- 
ležal, alebo pouemčeno písané meno Sauertbal = Zavŕtal, hneď 
každému, kto triezvo na vec hľadí, je patrné. Tu často prichodiace 
meno Revay držím za meno verbálne imperatívne „Revajl" od re- 
vania, a nie totožné s turčianskym zemianskym rodom Révay. Škúci 
prišiel istotne z Moravy, a že vyslovoval ŕ, dali mu Slováci meno, 
ktoré nosí, že bol „ŕkoucí". Postálek znamená mladšieho Postala, 
tedy zase prišelca moravského. Proeházka je v Čechách a na Mo- 
rave veľmi rozšírené priezvisko. Sahaj držím za imperatív slovesa 
sahat, a jak meno zemianskej rodiny Žamec, tak, a nie Samec, jako 
ho vidím písané v XVII. storočí, písané byť má: tedy i to je im- 
peratív slovesa zametat. 

6. Fauna je zastúpená tiež v našom kraji rodinnými menami 
tunajšieho obyvateľstva, a uvidíme, ktoré zvieratá si vybrali ľudia 
k pomenovaniu dľa nich rodín. Býka menuje tunajší ľud buľom, a 
na kom spozoroval dajakú podobnosť či sily, či bučania, či vilnosti, 
alebo iných vlastností s býčimi, tomu dali meno: Búlík^ Bulica, 
Bulovic, Buľko, Buliridáš. Meno Borsuk, Borsek mohlo povstaC len 
v takom kraji, kde jazveca menujú borsukom, čo som v Bošáckej 
doline ešte nepočul, ač toto zviera je tu známe pod menom jazvec. 
Vlk, Vlček boly nazvané osoby pre dajakú podobnosí ich vlastností 
s vlčími. Koho Zajacom pomanovali, bol iste bojazlivým, lebo že 
by sa bol na zajaca ponášal, to je nemožné. Kutia a Jelenčík jasne 
nám hovoria, dľa ktorých zvierat sa tie rodiny pomenovaly. Už som 
vyššie povedal, že zemianska rodina teraz Zamec písaná a vyslovo- 
vaná, v starších dobách písaná bola Samec, ale či tak aj vyslovo- 
vané bolo to meno? to teraz neuhádneme. Jak ho tak vyslovovali, 
tak by aj ono patrilo do menoslovu tejto triedy. Z vtáčích mien 
dá sa dost dlhý lajster ornitologický sostavit, ktoré označujú rodiny. 
Brheľ alebo brhlík menuje sa tu maličký vtáčik, dľa ktorého snáď 
malej postavy človeka nazvali BrhloviČom. Ale toto meno je zdrob- 
nené a znamená mladšieho Brbľa, jehož meno ale v tunajších matri- 
kách sa nenachádza, len tu spomenuté diminutivum. Čermák. Crmák, 
Čermáček, Čiéek, Pipíška, Sýkora, Stehlik, Vrabec, Vrábeľ, Vrdblik, 
Vrablica sú dosC rozšírené priezviská na Slovensku a zvlášf v našom 
kraji. Ťažko by bolo uhádnuť, prečo dostal dakto meno Ilúserík, 
Jarábek, Kréák, Kulich, Kulik, Kukuča, Kuvíček, Kohút, Kokeš, 



Holuh, Hrdličla^ Spáči ky Sluia Siraia, Ale iste sa to stalo pre 
dajakú podobDOsf vlastností. Však vieme, čo to znamená, ked lud 
povie o dakom: „To je kohút!" alebo: ^To je taký kuvik!" A že 
človeka 8 nápadne dlhým nosom prirovnali k sluke, klebetného 
k rapotajúcej strake, v podobe ľúbezných rečí sladké drevo strúha- 
júceho — k hrdličke, a dobráka bez žlči k holubovi, o ktorom sa 
hovorí, že ani žlči nemá; lebo keby ju mal, že by sa mu cez den 
aj desaf ráz pukla: pochopí a rozumie každý. Yýminečne aj typ 
tváre ukazuje jakúsi neopísateľnú podobnosť s tým ktorým vtákom. 
Tak znal som kopaničiara Kuvička, z ktorého tváre na prvý pohľad 
som vybadal istú podobnosf s kuvikom. 

Človek nezmestný, pichľavý, nazvaný bol Jeio^ Jeiko. Slimák, 
Slimáček bol snáď spozdilý a chodil slimačím krokom. Ryby sú 
zastúpené v tunajších rodinných menách len veľmi slabo, lebo len 
Harínek a Šunec sa nachodí v matrikách Zato ale z iných chladno-* 
krvných zvierat máme rodinné mená: Žabka, Žabčík a Žabinský. 
Hmyz je zastúpený jediným, ale veľmi významným priezviskom: 
Ploštica. 

7. Rastlinstvo: hory, húštiny, stromy, kvety, zeliny atď. daly 
tiež značnému počtu rodín mená. Sú tu: Borot^ dľa boriny na- 
zvaný, Chrasttna, nie od chrasty, ale od nízkeho krovíčia tak zvaný, 
Šumiehrasty Hájek, Hrabina^ Dúbrava^ Dúbik^ Dubnická, Buček, 
Tmčík, dalej : Vŕba, Vasso, Varovan, Hloška, Hlózek, Hruška, Du- 
lak, Orieška, Malinka. Máme i Kvetáka, a obľúbené kvety vysky- 
tujú sa v menách: Ružička a Fiala, Turánek sa môže odvodzovať 
od Tnrana, t j. z Turej prišlého a tu sa osadivšieho občana; ale 
aj jedna, k magickým cieľom často užívaná rastlina sa menuje 
,» turánek*", a toto meno mohlo byC použité za označenie osoby. 
Hospodárske rastliny máme zastúpené v priezviskách: Ozimina, 
Šošovica, Cícer, Krupička, Repa, Repčák. Kuchyiiské rastliny daly 
mená rodinám: Chrenko, Dzina, a Rumánek tiež od rastliny bol 
bol tak nazvaný. Jediná, v priemysle potrebovaná rastlina, chmeľ, 
vidí sa v rodinnom mene Chmelíček. Na ovocí obyčajných slív, ešte 
nezrelých, vídaC často plody hubkou Exoascus Pruni znetvorené, 
jako hrachové lusky predĺžené, ktoré ľud menuje „bosrmánmi", 
dakde „grajanci". Takýto nepodarený plod slivkový prenechal svoje 
meno Bosrmán človeku, snád tiež nepodarenému. Hríby máme za- 
stúpené v jedinom rodinnom mene Harasnik. Harasník je hríb po- 
dobný dubáku, ale jedovatý, ktorý sa len tak môže bez škody a 
nebezpečenstva požívať, ked sa čerstvý rozkrája na kúsky, vriacou 
vodou zaleje a po scedení vody usmaží alebo uvarí. Plieseň patrí 
tiež medzi huby, ale meno Plesnivý znamená snád šedivého člo- 
veka, jako sme to už pod č. 3. spomenuli. 

8. Rodinné mená dľa nástrojov, nádoby domových čiastok, po- 
krmov, rúcha a čiastok tela dané, máme v najbližšom okolí na- 
sledujúce: Brdo, Ilôlik, Kosa, Kolek, Križko, Krokvička, Kružic, 
Korytina, Kyjác, Lahvička, Mazár, Strecha, SvorčU:, Švančar, 
Cvančara, Švančarik (švančara je široká, na kresanie dreva po- 
trebovaná sekera). Kopa, Kôpka, Kľuka, Kabelík (kabeľa = kapsa), 

U 



202 

Chalupa^ Chalvpči/c, Ľienko, Devko (dno alebo pokrývka drevená 
nádoby), Hroták^ Hobeľa^ Holba (nosič prvý tohoto mena iste lúbil 
z celej holby pofahovaf), Podkovčík^ Poákovič, Košíky Švíhruha, 
Osievka (malá opálka na osievanie zrna), Bif^ Sopúšek^ Socha^ Zá- 
vrška. Ďalej : Krajíček^ Klepetka^ Mrván (koláé v podobe venca 
spletený, s dierou v prostriedku, jaké sa dakde k svadbám peká- 
vajú a na ceste k sobášu družbami medzi lud rozhadzujú)^ Perní- 
ček^ Šiška^ Varčeky Bryndza^ Kvasnica^ Mliečko^ Placek^ Kašša^ 
Kaššfchy Kaššovic; Hrčka^ Kolenlk^ Kolinek^ Kunda^ Palec ; Gaco^ 
HuŤika, Čepica. Ťažko bolo by hádat: prečo takéto mená rodiny 
dostaly ? 

9. Názvy stupňov pokrevnosti a príbuzenstva poskytujú nám 
len málo ustálených rodinných mien. Také sú : Pastorek^ v Bošáckej 
a Lieskovskej doline bývajúca rodina. Čefadnérau otcovi vdovu, 
majúcu z prvého manželstva deti, pojavšiemu, sú tie deti ženine 
pastorci. Siroták bol iste sirotou bez otca a bez matky, že sa mu 
toho mena dostalo. V matrike staršej našiel som i meno Báčik 
písané. Jestli to nenie lapsus calami, a to meno sa s dlhým á aj 
vyslovovalo: tak by znamenalo otcovho alebo matkinho brata, jako 
je to aj u Maďarov bežné, ktorí strýca (otcovho brata) a ujca 
(matkinho brata) tiež „bácsi" menujú. Mne sa ale zdá, že to meno 
len náhodou vpísané bolo s dlhým á, ked ho inde všade vidím písané 
8 krátkym a, jako Bačík: a tak, jako som to už pri č. 4. povedal, 
znamená mladšieho baču. Svatko znamená mladšieho člena rodiny 
Svat. ZatkOy Zaťovic^ Strýc a Strýčkoviech sú známe rodinné mená. 
S istou Iútos(ou čítal som v tunajšej staršej matrike zomrelých, 
že pochovaná bola vyše 40-ročná Anna Pankhart vulgo Pipíška 
zvaná; lebo tá úbohá nezaslúžila si toho potupného mena, ktoré 
na úu prischlo, a za hriech rodičov trpela ona posmech a potupu 
za celých 40 rokov. Pankhartom zovú nemanželské dieťa, a pank- 
hartove nemanželské dieťa menujú faganom. 

10. Názvy časov, počasí, telies nebeských, úkazov prírody, 
patria medzi vzácnosti medzi priezvískami, a také máme v našom 
ki^aji len tieto: Chvíla, Pochvila^ Príhoda^ Vetrák (ktoré meno 
označovalo snáď človeka vetroplacha, roztržitého, nerozvážneho), 
PátkOf Kratochvila, ktorýmžto menom označili zábavného a vese- 
lého muža; Mrázik bol suád zamrklej, kyálej tváre; Dym^ Hviezda^ 
MesáCy Masácy Masáček. snád od okrúhlej, plnej tváre tak nazvaný, 
lebo aj dnes sa hovorí o takom človeku, že má tvár jako misa, 
jako mesiac na plne. 

11. Z detskej reči povstalé mená sú vefmi zriedkavé, a ked 
sa aj za čas v ústach ľudu udržujú, leu výminečne rodinám zo- 
stávajú. Je to veľmi rozkošné, jako deti, zakiaľ nevedia dobre 
hovorif, predmety svojou rečou označujú. Raz prišla matka s malým 
dievčatkom k nám. V kuchyni ležal na zemi psík, na stoličke se- 
dela zamyslená kočka, a v kúte sedela v koši na vajciach hus. 
Dievčatko poobzeralo sa ua všetky strany a, ukazujúc prstom, 
usmiate rieklo: „Haul — Miau! — Gag!" a týmito primitívnymi 
slovami pomenovalo psa, kočku a hus. Mimochodom spomeniem, 



203 

Že v detskej reči počujeme dakedy prekvapujúce slová a výrazy. 
Tak jedno moje dieťa malo vo zvyku, že kedykoľvek sa v noci zo- 
budilo, volalo: „Zazaj cécuľ" (zažni sviecu); a ked sa mu to da- 
kedy stalo po vôli, 8 vyjasnenou tváričkou rieklo veselo: „Úde 
foto I" (Už je svetlo.) Či neprekvapí hneď na prvé počutie, že dieťa, 
ktoré o gréckej reči jakživ neslýchalo, „svetlo** vyslovovalo „foto", 
kedže „fós^ (genitív: fótos) grécky znamená svetlo? Ešte i v slov- 
níku detskej reči našlo by sa mnoho slov, čo jak pohúžvených a 
skomolených pre neohebnosť detského jazyka, ktoré by daly čo 
premýšľať nielen filológovi, ale aj fysiologovi. Ale vráťme sa k ro- 
dinným menám, z detskej reči pošlýra. Jedna vetev velikej rodiny 
Kusendovskej menuje a píše sa Unčík, Darmo by sme si nad tým 
hlavu lámali, čo to meno znamená, keby sme nevedeli, že daktoré 
deti ručníku „unčík" hovoria. Iná vetev tejže Kusendovskej rodiny 
volá sa Eusenda- ilfaitir. Toho mena pôvod a význam tiež len 
v detskej reči nachodtme. Matka poslala malého chlapca vypožičať 
mažiar k susedom; a že chlapec ešte nevedel dobre hovoriť, po- 
vedal miesto „mažár'' — „mažúr*" : to potom zostalo mu za meno. 
Aj rodinné meno Matuka nepochádza snáď od Matúša alebo Mateja, 
ale z detskej leči, keď diéta miesto „motyka" povedalo „matuka**. 

12. Maďarského a nemeckého pôvodu, ale už dávno posloven- 
čené rodiny máme tu len v malom počte, a poznáme ich hneď po 
menách. Maďarského pôvodu sú : Gonos (gonosz =: zlostný, zlý), 
Hálgas (snáď hallgass = mlč!), HéUš (helyes = miestny, výborný), 
Zongor, Bajza^ Buday, Gerliczy (gerlícze = hrdlička), Nado, vlastne 
Nagy (zz: veľký). Pôvodne nemecké rodiny boly : Burgel (iste : Biirger 
= mešťan), Hanšpigel (Eulenspiegel, jehož bačkorovičiády sú tu ľudu 
dobre známe zo spisku Škarniclovského nákladu). Ostatne nemusel 
byť pôvodne Nemcom, ktorého Hanšpíglom nazvali, ale mohol byť 
veselým štverákom, lebo aj teraz štveráčivé, bystré deti ich matky 
so zvláštnou záľubou prezývajú maznavým menom „Hanšpígeľ*. 
Ilabdák bude bez pochyby skomolená nemecké „Hab' Ďauk" ; lebo 
keby bolo z vojenského kommanda: „HabtAcht!" utvorené, muselo 
by sa písať a vyslovovať „Haf)ták", jako to naši vojačkovia napospol 
vyslovujú. Švábik bol pôvodne Nemec, bárs by nepochádzal práve 
zo Švábska. Švacho odvodzujem tiež z nemeckého „Schwach", a 
Št^ter mohol mať len nemecké meno, bárs bol rýdzim Slovákom, 
keďže aj teraz menujú Slováci ševca jemnejšej obuve „šustrom". 

13. Keď sme takto v predchádzajúcich bodoch priezviská oboch 
farností Bošáckej doliny cez roztrieďujúcu riečicu preosiali: ostala 
nám ešte kôpka zajíma vých rodinných mien, ktoré si netrúfam pod 
žiadne z uvedených čísel vniesť, ale ich tu podávam osobitne a 
zväčša prosto, bez poznámky, a myslím, že práve medzi týmito na- 
chodia sa najstaršie priezviská, na každý pád staršie, než sú tie, 
ktoré dľa rodiska alebo zamestnania utvorené boly. Mená tejto 13. 
triedy sú nasledujúce: Bunčák, aj Bončák písané, Bocora, Baco^ 
Badik^ Brida^ Burián (buriánom zovú z troch zvonov najväčší), 
BušOy Cahaj, Cnrcnaj Čano, Čanko (v Honte je dedina Čankovce), 
Čietkiuj Čícko^ Cimo (toto môže byC skomolené písané meno Šimo, 



od krstného mena „Šimon*' pochádzajúce), Dobiš (snáď pochádza od 
mena Tobiaš), Dulák (suád od ovocia dule č. kdule, alebo od krst- 
ného mena Július, po madarsky Gyula, a slovensky tvrdo vyslovené 
Dula); Faldft^ Fádrus; Gárdoň^ Gašo, Gavora^ Gerla^ Geľo (či 
z mena „Gellius" ?), Goňo^ Golec^ Gráč^ Gráčko, Gorčiky Gabeľa; 
Hargaš^ Hatala (snáď od mena Hatá = Agatha), Helik^ Herdk^ 
Herol (snád z nemeckého Herold), Hodúľ, Uodulík, Hulín, Hulinek 
(netrúfam si tvrdit, že by znamenalo človeka, z Hulína pochádza- 
júceho, lebo by koncovka priezviska iná byC musela), Hulmíky Ho- 
dal (či od hodu, hodovania?), Horečný; Chajo, Chodúr (či od cho- 
denia?), lkáš; Kmilčík^ Kulova, Lobik^ Madera^ Majnoch, Maršah 
Marchalin (Maršali pôvodne znamená v nemčine opatrovníka ko- 
niarne), Mitana^ Mitánek^ Mizák, Navrovič, Píza, Rudoš^ Rogoň^ 
Rogoňa; Savan^ Surma (pod surmou rozumie sa v našom kraji 
kravall s krikom, hrozbami a bitkou); Šamák^ Ševeľa^ Šebor (jak 
nepochádza od Sebastiana, tak možno v tom mene vypočuť jakési 
meno starobylé: .Všebor", s vynechaním prvej hlásky), Škapo^ Škyta, 
Šumaj^ Šupák^ Švehla, Šupelák; Tábora^ Talčík, Turga, Uko, Va- 
gačy Vašina (snád z mena „Vašek"), Žucha. 

Konečne zaslúži zvláštneho spomenutia, že mnohé rodinné mená 
vyskytujú sa aj zdrobuelé, jako na pr. Bušo, Bušík, — Ko/ák, Ko- 
záčok, — Slimák, Slimáček, — Polák, Poláček, — Masác, Masáček, 
a iné, ktorých tu vyššie hojnosí bola spomenutá. To zdrobnelé prie- 
zvisko neijnamená vždy malej postavy človeka, ale pravidelne mlad- 
šieho člena rodiny, asi tak, jako mená na vie, alebo -vič sa kon- 
čiace, na pr. Peter — Petrovic, Pavel — Pavlovič, Beno — Beóovié. 
Aj u Nemcov k menu pridané „kleín-** neznamená malej postavy 
človeka, ale mladšieho člena rodiny toho istého mena, jako Michel — 
Kleinmichel, Paul — Kleinpaul, Kurt — Kleinkurt atd. 

V tomto pokuse objasnenia a vysvetlenia rodinných mien naj- 
bližšieho môjho okolia, možno, že som kde-tu pochybil. Bez chýb 
nebýva žiaden pokus. Ktokoľvek mi tie chyby ukáže a ich opraví: 
každému budem za to povdačný, lebo taká oprava poslúži nielen 
mne k poučeniu, ale aj iným, ktorí by mali chuC z hromady pro- 
stých, suchých priezvísk niečo nám napísaC, čo by nás i mito po- 
bavilo, i známosti naše aj v tomto smere rozšírilo. 



«»«.. 



Cestopisné črty. 

Pifie Martin Kukučín. 

IV. 

U piatej ráno ozvala sa postillionova trúba. Slnco osvietilo 
okolité vrchy i čiastku podgorického poľa. Pred poštou som našiel 
dve dilipencie. Jednu včerajšiu, ktorá sa vracia na Getinie, druhú, 
ktorá nás má doredikat na Nikšič. 



ao6 

S^aáiel som i druha perjanika, ktorý, ako vidno, už dávno vy- 
čkáva na diligenciu a netrpelive. Hja, nedivme sa; ide domov. Je 
akýsi sviežejší dnes ráno a veselo ma pozdravuje. Ked zatrúbil 
tretí raz, hoc neviem, načo i trúbil, ked sme bez toho všetci boli 
sídení — vsadli sme do voza a Mirkovou varošou, potom Vezirovým 
mostom vyjachali do pola. 

Cestovanie neslubuje velikej pohodlnosti. Nachodíme sa dnu 
štyria — tedy zaplnené všetky miesta. Perjanikovi to tiež nenie po 
vôli — vyšiel na vonkajšie sedisko, na ktorom tróni postillion. 
I*ráve chcel som to urobiť ja, ked ma predbehol. Zato na prednom 
sedisku zostal som sám, bárs ma tí dvaja nasilu chceli posadit na 
zadné. Oni i na diligencii držia v úcte pohostinstvo a všemožne sa 
starajú, aby nezavadzali cudzincovi, bárs je to hned i len celkom 
obyčajný „kampioništa", reisender, za ktorého ma i oni držia. 

Ináče sú to patróni velmi mlčanliví. Jeden hladí týmto oblokom, 
druhý druhým, a tu i tu hodia slovo, i to tak mysteriosne akosi, 
že som nemohol vybrať súvis a smysel. Ani mi nemohli zrejmejšie 
demonštrovať svoje opovrženie. Nachodil som sa tedy v dosť trápnej 
situácii, no prevládal som predsa svoj nepríjemný pocit a staval sa, 
že ma oni ani najmenej nezanímajú. 

Vybral som iba tolko, že cestujú tiež do Nikšica. 

Zato som si ich aspoň dokonale poobzeral, aby si mal čím 
krátiť dlhú ch vílu. Jeden z nich je vysoký, chudorlavý, ale velmi 
svižnej súmernej postavy. Tvár je typu čermákovského, velmi vý- 
razná. Nos ohnutý, pod ním sa hrdo krútia mocné fúzy skoro až 
po samé uši. Zpod čiapočky sa dvíhajú kučeravé vlasy, že ju skoro 
celú zakrývajú akoby vencom. Medzi nimi ako i vo fúzoch len 
kde-tu sa zabelie šedivé vlákno. Oblečený čisto, do no\7ch šiat, 
ako človek do cesty, ked ide medzi známych. Na prusleku mu visí 
Danilov kríž i akési šujtáše, ako nosievajú vojaci, čo dobre strieľajú. 
Pás s revolverom a striebornými hodinkami obrovského kalibru, 
biele gamaše a na nich nové opánky — to je asi výstroj tohto 
driečneho človeka. Drží sa hrdo, menovite jeho krásna hlava na 
širokých pleciach. Jeho druh volá ho kapetanom — hodnosť to 
nielen vojenská, ale i civilná. 

Jeho druh je omnoho kostnatejši, mocnejší, i v pohybovaní 
ťarbavejší. Nemá na sebe kabátka; pruslek nosí na košeli, ani 
oravskí sedliaci. Miesto opánok má cele obyčajné topánky. Vlasy 
mu hrajú trochu do červená a sú naježené na všetky strany ako 
klince. Fúzy pod nosom tlapkavým tiež tak v neporiadku trčia na 
všetky strany. A ked sa zasmeje, ukážu sa veliké štrbavé zuby. 

Za Vezirovým mostom diligencia zastala a vstúpil do nej zas 
náš perjanik. 

„Vonku je chladno," vraví mi, „poťahuje od hôr, prišiel som 
sa skryť." 

Pochválil som ho, že sa tak šetrí. 

„Vidíš, ti/ sme sa tiež bili s Turkom," zvolal hned, ukazujúc 
mi za Moraču na nevysoké kopce a bralá. „Pravda, ja nie, ale tuto 
kapetan.'* 



„Naozaj?" zvolal som so záujmom, vyzerajúc oknom. Moraia 
tu tečie bystro, ako pravá horská rieka; brehy vysoké, vytrhané; 
koryto posiate balvanmi, ktoré voda vyhladila, kde-tu i pokryla 
machom. Ľavý breh sa dvíha kopcami a bralami, až prejde k reťazi 
vrchov, v ktorých sídlia Piperi a Kučovia. Na pravom brehu, ktorým 
vedie i naša cesta, sú kopce, ktoré sa viac podobajú náisypom a 
šiancom. 

„Nože, rozprávaj doktorovi, ako to bolo, kapetane 1" zvolal 
môj perjanik. 

Eapetan hodil na mňa okom omnoho priaznivejším a rozpráva 
dosť nedokonale priebeh bitky, ktorá tu bola 6. septembra 1876. 
Ukazuje násypy na pravom brehu, kde boly turecké delá a reserva. 
Bitka bola na Triebači, kde Božo Petrovič s batallionom cetiňsko- 
negušským a ceklinským opovážil sa postaviť proti Dervišovi pašovi, 
ktorý mal 15.000 chlapov a hodne kanónov. „Naše dva batalliony 
sa (h-žaly tuho; potom prišiel ešte pop Ilija s dvoma batallionmi 
a tak sme Turkov handžármi naháňali." Tu pri Morači už bolo 
vlastne len másiarenie nad luími, ktorí poodhadzovali zbroj a mu- 
níciu a cvalom sa ponáhľali uchýliť na šiance s druhej strany rieky, 
a či vlastne do Podgorice. Známo, že sa rieka naplnila ubitými a 
utopenými, a po tomto moste z utopených prebrodilo sa vojsko na 
druhú stranu. Turkov tu padlo a utopilo sa okolo 3000. 

Ked rozprával tieto podrobnosti, kapetanovi neraz zažiarilo oko 
a líce zapálilo sa rumencom. Ináč, ako vidno, on málo čo vie 
o celkovom priebehu bitky. Konečne i nie div, ked pomyslíme si, že 
nemal sa kedy v takej tuhej robote zanímať o také veci, ktoré 
sa jeho netýkaly. Vodcov menuje jednoducho: Božo Petrovič mu 
je gospodin Božo, Ilija Plamenac, vojenský minister, pop Ilija. 
Plamenac ako farár urobil veru čudnú karriéru; taká karriéra sa 
dá mysleť len na Čiernej Hore, kde popi len do nedávTia nosili 
revolver za pásom, ako ktorýkoľvek druhý občan. Dnes, pravda, 
už chodia v reverendách. 

Kapetan sa rozohrial starou slávou a opýtal sa ma teraz už 
celkom sdielne: „A čo ty ideš, pane, do Nikšiča? Vari si ty ten 
doktor?" 

„Ktorý doktor?" 

„Čo ho vymenovali." 

Vysvetlil som mu, že som ja len obyčajný turista. Rozhovor 
prešiel na druhý predmet, kde som ja musel účtovať zo svojich 
zkúseností na Čiernej Hore. Počúvali ma práve tak dychtivé, ako 
ja prvej kapetana. Oni sú na svoju vlasť nesmieme žiarliví a ked 
počujú od cudzinca priaznivý úsudok, vidno im na očiach, ako im 
to lahodí. 

Cesta do Nikšica od mosta Vezirovho ide rovno na sever, rovnou 
čiarou, údolím Morače. Údolie sa rozširuje poznenáhle, až sa otvorí 
čím dalej tým rozsiahlejšia rovina, ktorú zaujímajú polia Bielo- 
pavlovičov, ktorými tečie lenivá teplá Zeta. V týchto stranách je 
čemohorský Banát. Po kopcoch vinice, na rovni pšenica, kukurica 
a dohán. Popri ceste vidím ovocné stromy i v poli po brázdach a 



207 

Inedziach. Čerešne počínajú sa červenieť a tiež i broskyne. Vidíni 
medzi druhým stromovím i fík)'. Temno-zelená farba ich listia zďa- 
leka ich robí nápadnými, ako i zvláštna, všakovak spoprehybovaná 
podoba stromu. Na jednom mieste mi neušiel háj olivový, ktorý by 
ináč lahko oklamal svojím sivým iistím nezkúseného pozorovateľa, 
že je totiž vŕbie. Na poliach pracujú sedliaci v širokých, plátených 
gatách — najviac okopávajú motykami o dlhom porisku. Inde kol- 
čujú krovie, pretvorujúc neužitočnú pašu v úrodné pole. Pod tu- 
reckým panstvom toto všetko hlivelo zarastené chrastinou. Kde-tu 
vidíš oráča za záprahom mocných územčistých volov, ktoré sa lenivo 
vlečú brázdou, oháňajúc sa chvostom. 

Moraču sme dosť skoro minuli, a držíme sa Zety, kým i ona 
sa nezatočí v pravo do prostriedka roviny Bielopavlovičovskej. One- 
dlho sme zazreli v pravo pevnosť Spuž, ktorá sa dvíha nad rovinou 
na velmi strmom kopci. Okolo nej po kopcoch sú rozostavené t\Tdze 
a pevnôstky, dnes už rozrúcané. Pod hradom leží mestečko Spuž, 
zakryté stromovím. Na kopcoch a stranách okolo Spuža vidno vinice, 
už dobre zelené. 

Pri pohlade na túto pevnosť, ktorá do poslednej vojny náležala 
Tm-ecku, zapadli sme zas do starých rozpomienok. Roku 187G a 
menovite 77 sa odohralo mnoho krvavých bojov okolo tohoto po- 
šmúmeho hradu. Menovite mesiac jún r. 1877 bol horúci obom 
vojskám. Náš kapetan vo všetkých týchto bitkách mal účasť a 
skončil ich so zdravou kožou. Známo, že tu Ali Saib paša mal 
operovať proti Kucom a Piperom, vyhnať Černohorcov z ich územia, 
spojiť sa so Sulejmanom a Mehemed Ali pasom a tiahnuť odtiaľto 
80 70.(XK) armádou na Cetinie. Celý mesiac sa boril s Božom Petro- 
vicom a Plamencom a na všetkých stranách bol konečne odrazený. 
S troskami svojej armády musel sa konečne utiahnuť do pevnosti, 
pod ktorú prišiel i Sulejman s rozbitou armádou. Kapetan sa zase 
rozohnil starými rozpomienkami a z oka mu neraz šľahol blesk. 
I tu vystupuje vypuklo postava popa Uije, ktorý vedel Turkov kántriť 
i krkolomnjTn hrdinstvom, a kde bolo treba, zase úskočným potme- 
húdstvom. 

No diligencia tu zase skáče, ako čln na vlnách. Niekedy i za- 
stane, čo kone vystavajú. Chudobní Vasojeviči nasýpajú na hradskú 
skálie, inde tlčú kamenie a robia hŕbky. Vidno veru, že im ruže 
nekvitnú. Sú to všetko ľudia vychudnutí, kostnatí, v širokých gatách 
a bielych súkenných halienach, opásaní úzkym pásom. Ked popri 
nich prejde diligencia, alebo ako ju oni zovú ^gospodareva karuca**, 
všetci sa klaňajú. Cestiiri, ktorí nadzerajú robotu, veselí, červení, 
v pekných oblekoch a s revolverom, pozdravujú kapetana a jeho 
druha, ktorého nevolajú, ako kapetana, gospodine, ale len jedno- 
ducho Miloš. Tento Miloš akosi nápadne prezerá cestu a menovite 
mosty, ked sa ktorý trafí; o týchto veciach hovorí ako človek 
kompetentný. 

Onedlho sme došli do Danilovgrada. Toto mesto leží na roz- 
ložitom briežku, veľmi malebne, zastienené stromovím. Dakolko 
domov na hradskej vyniká výstavnosťou akou-takou. Iné domce sú 



208 

ináč malé, murované, pod krovom z tlapkavého kameňa, ako to 
vídame v dedinách daJraatínskych. Pod hradskou ponad Zetu vedie 
dlhý, imposantný kamenný most na oblúkoch, ako vidno, nie dávno 
vystavený. Kapetan ma hned naň upozornil. 

„Vidíš, pane, i tento most tu staval Miloš." 

Vysvetlilo sa tedy, prečo môj spolucestovatel obzerá tolme 
cesty a mosty. On ich z väčšej čiastky staval ; nie div, že sa o ne 
tak zaníma. Staviteľ je on síce nie vyučený, ale len lepší palier, 
ktorý vyvádza cudzie plány dla nákresu. 

V Danilovom gráde čaká diligencia vyše pol hodiny. Tu nám 
pripriahli čerstvé, vypočinuté kone, lebo predošlá trojka cestou len 
teraz vysypanou velmi ustala. Za ten čas sme my prešli mestečkom, 
kde sú domce daleko jeden od druhého v priestranných dvoroch a 
ešte priestrannejších sadoch ovocných. 

Poprezerali sme i Milošovo dielo, most na Zete. Ked sa rieka 
i rozvodní, nemôže mu poškodiť, lebo je vysoký i dlhý. V moste 
sú uložené i trúby vodovodu, ktorými dostáva mestečko zdravú 
pitnú vodu z dalekých \Tchov. I vodovod vyviedol náš majster Miloš. 
Tlak vody je taký značný, že voda padá mocným vodometom do 
nádržky, vystavenej hned pri moste. Vo la je čistá ako kryštál, 
studená, čerstvá. V hane sme nič neužili. Ja som sa častoval vý- 
tečnou vodou. 

Vsadli sme do archy Noemovej a hybaj napred. Na lúke za 
mestečkom vidíme školské deti v radoch. Ako vidno, vykonávajú 
telocvik. Diligenciu pozdravujú so smiechom a čiapočkami nám 
kývajú. Učiteľ v bielych nohaviciach, opánkach a bielej halienke 
s revolverom za pásom tiež nám kýva svojou malou rukou. Bárs. 
postavy >7Sokej, držania vojenského, predsa sa len vidí na útlosti 
ruky a štíhlosti postavy, že strávil svoju mladosť za školskou la- 
vicou a že sa trápil „náukou". 

Ostatne Čemohorec nehromží toľme na školy, ako náš sedliak. 
On pošle vdačne syna do škôl, ba i na remeslo, menovite ked mu 
to gospodar poradí. Gospodar sa má kedy i o takéto veci zanímaí, 
ba on i vydržuje študentov na svoje trovy v školách. Škola zne- 
chutila iba toho Čemohorca, o ktorom som počul rozprávať. 

On neznal čítať ani písať, ale svojmu chlapcovi dával verne 
krajciare a „cvanciky" na písanky a tužky. Ba musel mu nado- 
budnúť i farbičky a kresliaci papier, kde sa kreslia mappy. Raz sa 
opýta chlapca: 

„A čo to ty maľuješ, synko, nože mi povedz!" 

„To sú ti všetky zeme a krajiny, čo sú v Európe." 

J, Á, to sa mi páči. No, ukáž mi raz, ktorá je to tá nešťastná 
Európa." A ked mu chlapec ukáže, poznamená: „Vidíš, taká 
omrvinka, a čo sa nás natrápi, potvora. A ktorá je Russia, synko ?" 

„Toto je Russia, ale je to nie celá. Ešte za toľko jej bude 
v Asii alebo viac, čo sa nemohla popratať do Európy. Tá ti je 
veliká; väčšia, ako celá Európa." 

„Tak im treba, synko. Lebo Russia je naša. A kde je Čierna 
Hora?" 



Sod_ 

Chlapec ukázal otcovi Čieniu Horu. 

„Ach, ty ohaval Pekelný izrode! Či sa ty budeš vysmievať 
Čiernej Hore? A kto ťa to učí?" 

„Učitell" zvolal chlapec v trapiech. 

No starý neveril. Odpásal remeň a vyobšíval chlapca, že sa 
posmieva svojej domovine. Šiel i k učiteľovi a nadal i jemu, že 
učí deti vysmievať sa z Čiernej Hory, a pobúril proti nemu celú 
dedinu. 

Cesta vedie úpätím holého pohoria, ktoré z lava sťa múr 
ohrádza údolie Zety, rovné ako dlaň a priestranné. Na takom 
briežku, lenže pokrytom ovocnými sadmi, stojí Orjaluka. Mestečko 
neveliké, so skromnými domcami. Nad mestečkom dominuje kňazov 
dvorec na najvidnejšom mieste vystavený, obkolesený stromovím, 
patrne ovocným. Je to domec neveliký, ako asi na Rjeke, staro- 
svetsky, s malými, prívetivými oblokmi, ktoré sa temno-zelenou 
farbou tuho odrážajú od bielych stien. Z oblokov týchto otvára sa 
výhľad na krotké polia Bielopavlovičov, na holé vrchy s tamtej 
strany údolia a konečne na dalekú roveň podgorickú, ktorej južná 
hranica tratí sa v ranných parách. 

Diligencia tu čaká len toľko, koľko ti treba, aby si popil šálku 
kávy, dnes, chvalabohu, prvú. Slnce začína dosť dobre pripekať a 
od holých vrchov tiahne dosť dobre \7hriaty vzduch. Od Orjej lúky 
začína sa hradská dvíhať, no dvíha sa temer nepozorovateľne. Ro- 
vina Zety začína sa zužovať a kde-tu sa v nej vyskytne briežok, 
i ostrý kopec. Vrchy s tamtej strany sú čím diaľ tým vyššie, divo- 
kejšie. Za nimi je polovica Čiernej Hory, ktorá sa veľmi vhodne 
nazýva Brda, kdežto polovica s tejto strany je Čierna Hora v užšom 
smysle slova. Kotlina Zetská čím dalej je malebnejšia. Kým to 
bola rovina, videl si dediny dosť riedko, teraz v každom údolí, 
skoro pod každým kopcom nájdeš skupinu domov, alebo dedinu so 
skromným kostolíkom. A to všetko v zelenom rámci poľa, sadov a 
viníc. I na protejšej planine zabelie sa ti kde-tu dedinka, ako lasto- 
vičie hniezdo na bralo prilepená. Celá scenéria je tak malebná, že 
keby si i sám sedel v diligencii, nenudil by si sa. Na každom 
kroku má sa ti oko na čom zastaviť. Sta by boli schválne vj'stavili 
túto cestu najkrajším krajom Čiernej Hory. 

Hany na tejto čiare stoja osamelé, pri hradskej, i dosť husto. 
VeJ sa tu dosť sveta musí premávať, kde sú dediny tak husto 
jedna pri druhej. V každom sa nájde hostí, tu pri rakiji, tu pri 
káve. Len málokto pije víno, bárs sme v kraji vínohradnom. My 
sa častujeme tu kávou, tu zas nikšicským pivom, ktoré padne dobre 
v tejto horúčave. 

V každom hane prijímajú nás s pokrikami radosti, ako ked 
vhupne do izby nečakaný a milý hosť, ked sme práve za stolom. 
Pravda, tieto demonštrácie nevzťahujú sa na mňa, ale na kapetana, 
Miloša a perjanika. Každý ich pozná a vybozkáva sa s nimi, ako by 
to bola všetko jedna rodina. V}'pytujú sa ich na otca, ženu, deti, 
vôbec na všetko, a ked sa to skončilo, tu zase kapetan počne sa 
vypytovať každého zvlášť. Tieto dosť jednotvárne ceremónie berú 



nám dost hodne času, tak že prejde hodná chvila, kým vojdeme 
„do bočnej", aká sa skoro v každom bane nachodf. Naše spoločné 
trovy mali by sme platit spoločne, no kapetan s Miloäom spikli sa 
proti mne, tak že skoro vždy, ked chcem platiť, krčmár zdvihne 
obe ruky dohora a zvolá, že je vyplatené. 

No okolo desiatej zastala diligencia pred hanom, ktorý vyzerá 
najonakvejšie. Nado dvermi nosí i nápis — čo je niečo nového — 
„Svratište k Serbijancu". Tu nás prijal krčmár tak vysoký a tak 
tučný, že takých krčmárskych exemplárov i v Prahe nájdeš málo- 
kedy. 

„Oj, vitaj, braté kapetane, i ty, Milošul Či som ťa dávno ne- 
videl. A kde ideš, pane?" A objíma ho tak vrúcne, že chudorlavý 
kapetan ztratil sa úplne pod jeho tučnými ramenami. 

„A čo nechodí Ránko? Či si počul čo o ňom?" pýta sa konečne 
krčmár. 

„Ja neviem nič," odpovedá kapetan. 

„Čakám ho deň po deň, že pôjde na Ostrog — a nič." 

„Dones ty, Serbijanče, piva," rozkazuje už raz i perjanik. „Ale 
iba tak, ak je dobré." 

„Ako ti nebude dobré, ked je čerstvé. A čerstvé je u mňa vždy. 
Ja ho pijem." A udrel sa po prsiach mäsitou dlaňou. 

Doniesol piva hneď dakolko fliaš a pripojil sa k nám. Jeho 
chudorlavá žena, v čistom kroji, pekne pričesaná s vráskovitou 
tvárou, doniesla v čistých rukách chleba, syra a košeta. Syr i košet 
bol znamenitý a chlieb velmi chutný, žitný. Došiel i postillion, tak 
že flaše sa dosť skoro vyprázdnily. Perjanik že ide platiť, ale 
krčmár sa boží, že neprijme ani krajciara. Kapetan ho znosil ako 
chlapca, ako môže takto zanedbávať svoj kšeft, a Serbijanac prijal 
groše, škrabajúc sa za uchom. O chvíľu sa vrátil do bočnej s da- 
kolko flašami piva. Pozeráme jeden na druhého a on sa oboril 
na nás. 

„Čo, vy myslíte, že som ja taký?" A nalieva do pohárov piva, 
„Nepohnete sa odtialto, kým ho nevypijeme v láske a svornosti." 
A na potvrdenie svojich slov privrel dvere na bočnej. 

Boli sme rozveselení dokonale, ked sme vysadli do diligencie. 
Neostalo totiž len na tom, ale i Miloš natisol nám svoje poho- 
stinstvo. I tvár nášho krčmára, ktorý sa nápadne ponášal na Šma- 
hovho Falstaifa, zapálila sa ako ranná zora. Postillion hodil čiapočku 
na bok a pošibuje kone, bárs dobre zaberajú, čo i do vrchu. 

„Čertovský človek, tento Serbijanac," poznamenal kapetan. 

„On je najlepší hosť v svojej vlastnej krčme," doložil perjanik. 

„A prečo sa volá Serbijanac?" 

«Lebo je zo Šumadije." 

Sumadijou volajú Srbsko. Tedy vysťahovalec zo Srbska. Bol 
by sa pýtal. Čo vyparatil v svojej vlasti, ked sa musel vy sťahovať — 
no zamíkol som, lebo som i na mojich súdruhoch pobádal, že ne- 
radi by hovoriť o tomto predmete. O Srbsku som tu nikdy nikoho 
nepočul hovoriť. Ako by ho ani nebolo... 

Ostatne naskytol sa hneď druhý, zanfmavejSí predmet, než ne- 



šťastná Šumadija. Kapetan ukazuje na planinu s tamtej strany: 
„Vidíš, pane, tamto náš Ostrog." A tu povstal, položí lavú ruku na 
prse a pravou sa prežehnal tri razy za sebou, pokloniac sa každým 
razom do pása- Je vždy čosi dojímavého, ked vidíš taký hlboký 
náboženský cit. No mňa dojalo tým väčšmi, kedf som videl pre- 
niknutého pobožnosťou človeka, ktorý sto ráz hladel medzi oči smrti. 

No Ostroga, čo som sa ako namáhal, nemohol som zazreť. One- 
dlho, ked sme trochu podišli, výhlad bol lepší a Ostrog sa ukázal 
ako biely flak pod šedivým bralom. Chýrny kláštor je totiž na pla- 
nine skoro vo výške tisíc metrov. Pozdejšie sme rozoznali i dolný 
kláštor, čosi niže predošlého, i s budovami naokolo, kde sa pobožní 
pútnici, ktorých dochodia ustavične húfy z Čiernej Hory, ba celého 
Balkána, môžu uchýliť pred zimou a dažďom. 

„I tu bolo horúce," poznamenal perjanik, aby v kapetanovi 
vzbudil zase staré rozpomienky z predošlej vojny. „Ešte horšie, ako 
okolo Spuža." 

„Svätý Vasilije nám pomohol," poznamenal kapetan, pokloniac 
sa zase vo tri vrhy proti monastýru. „Bud mu chvála i sláva!" 

Ako známo, kňaz odstúpil od Nikšica pred Sulejmanom pasom, 
ktorý tiahol s 25.000 chlapov. Najprv zásobil Nikšic, potom sledo- 
val kňaza opatrne, ktorý ustúpil až ku kláštoru. Málo chybelo, že 
Turci nezajali černohorskú armádu, lebo kňaz neobsadíl planinu nad 
kláštorom, ako vojvoda Petar Vukotič bol narádzal. Ked sa ukázalo, 
v akej je vojsko pasci, Zimunic v noci zahnal Turkov a zaujal po- 
síciu. Vojvoda Petar ju tvrdo obsadil, ako i za chrbtom tureckej 
armády vysoký vrch. Kňaz s kanónami prešiel na druhú planinu, 
pod ktorou vedie naša hradská, ktorá planina ide, ako vieme, s pravej 
strany Zetskej doliny až skoro po Danilovgrad. Sulejman, ustavične 
bojujúc, postupoval Zetským údolím. Vukotič robil ustavičné výT)ady, 
tu i tu i handžárom. Kňaz zase z kanónov decimoval nešťastné 
vojsko. Cesta, čo sme na diligencii vj'konali za dve hodiny, Sulej- 
manovi trvala do 25. júna. 

Pri Danilovom gráde úfal sa nájsť Ali Saiba zo Spuža a spojiť 
sa s ním. No našiel kňaza i Božu Petrovica pri moste a na vrchoch 
zas Vukotič sa spojil s Plamencom. Sulejman paša utiekol do 
Spuža, nesúc 9000 ranených, kde našiel Ali Saiba tiež so zničenou 
armádou. Na ceste pozanechával 6000 mŕtvych. 

Pod monastýrom bola hned jedna tuhá bitka, kde Tmxi utekali 
dolu \Tchom, nevyberajúc, kde je lepšie. Od strachu sa hádzali 
dolu medzi rokle a dolu bralami, pod ktorými sa našly hŕby padnu- 
tých, ktorí zahynuli následkom pádu. Zato sa vŕšili i Turci ako 
mohli. Celé údolie spustošili, ba i kus starodáMieho monastýra. 

V takom rozhovore došli sme, kde sa končí Zetské údolie. 
Hradská sa počne skrúcať v serpentínach a celý kraj prijal zas 
obyčajný čemohorský parsún: kameň, vrchy a ostré kopce, holé 
i riedkou horou kryté. Pred chvíľou sme mali pred očima ešte 
vínorodný kraj. Tam v kotline leží dedina Drenovštica, kde, ako 
ma ubezpečuje perjanik, rodí sa najlepšie víno Čiernej Hory : a len 
čo sme urobili dve-tri zákruty, už vidíme dediny, v ktorých okrem 



oväa a zemiakov máločo rastie. V týchto miestach leží v takej 
kotline skrytá dedinka Cerovo. Spomínam ju z vdačnosti, že mi 
pripomenula časy, ked som sa bol potuloval po Honte a Zvolene 
v okolí Krupiny, od ktorej nedaleko leží i naáe Cerovo, v ktorom 
som tiež nebol, ako ani v tomto čemohorskom. 

Všetci sme akosi zamlkli. Ja som sa pohrúžil do pozorovania 
kraja, ktorým vedie hradská, a do rozpomienok, ktoré sú dosť d!aleko 
od Čiernej Hory. . . Kapetan, myslím, zadriemal. Miloš kúri cigarettu 
za cigarettou a obracia v hlave boh vie aké projekty. Perjanik ovesil 
hlavu a zadumal sa. Blíži sa rodisku ; myseľ, možno, predbehla dili- 
genciu a baví sa na drahých miestach, ktoré nemôžu nikdy od srdca 
odpadnúť. A, možno, zas zobudila sa mátoha blížiacej sa smrti a 
zastrela dušu tichým žiaľom. 

Došli sme na vrch. Tu sme našli kočiar, obrátený ojom tiež 
smerom k Nikšiču. Perjanik vykríkol, diligencia zastala, a už sa 
perjanik bozkáva s mladým človekom, ktorý čakal v kočiari. V ňom 
sú zapriahnuté kone ako havrany a netrpelive pohadzujú hlavou a 
hrabú nohami. 

„Po mňa došla príležitosť, presadnite ko mne, budeme prvej 
v Nikšiči," núka nás perjanik. 

No my sme neprijali také pozvanie zo zdvorilosti. Ved sa on 
má o čom shovárať so svojím novým druhom, ktorý z domu prišiel 
mu oproti. Perjanik bol celý vymenený, horel netrpel i vosťou, aby 
už len čím skôr prišiel na to mlieko a kurčatá. Vybozkával sa so 
všetkými nami. A ked sa odo mňa lúčil, zbadal som, že sa mu 
pery uťahujú, ako človeku, ktorý hltá slzy. Boh vie, čo mu prišlo 
zase na um. Možno to, že sa už nikdy, nikdy nevidíme. . . Ostatne^ 
v tom by nebolo nič mimoriadneho, i v páde keby jeho choroba 
vzala obrat, aký by mu každý želal. Ved na Čiernu Horu sa tiež 
nechodí každý rok. 

V dolinu sme sa velmi chytro spustili. Cesta ide pomedzi vrchy, 
ale zarastené dubinou a bučinou. Kraj tento vyzerá omnoho krot- 
kejšie a priaznivejšie, než s tamtej strany horského sedla. Po ostatnej 
zákrute došli sme na „pole" nikšičské. 

Nikšiču dal Boh, ako to ten františkán o riekach bol vynašiel — 
tiež kus roviny, ako dal Podgorici, Cetiniu a Negušu, aby malý 
na čom ležaf. Toto nenie ani zdaleka tak pekne obrobené, ako 
podgorické. Majú tu „rieku" Bistricu, ktorá na tejto rovine nemôže 
byť ani najmenej „bystrá". Zeta ešte, ošte sa usiluje, aspoň má 
brehy aké-také. Preto hradská je podvihnutá na násype, aby ju voda 
nepokryla, ked sa vyleje. Potom je dlhočizný mostisko ponad tú 
rieku, ktorá teraz nesiaha ani žabe po brucho. Netreba dokladať, 
že na rovine nás privítala zas horúčava a oblaky, vlastne skôr mrá- 
kavy prachu. 

Pred poštou, kde zastane diligencia, čakalo nás s tucet chlapov. 
Vykrikujú mená hôUilov práve tak, ako na štácii v Žiline alebo 
Mikuláôi. Nuž lepšie turistovi, ked jemu núkajú hotel, než ked sa 
on musí núkať do hotela. Pre míia toto vykrikovanie už nemalo 
ceny. Dr. Č. na Cetiní mi menoval hotel, v ktorom prebýval a bol 



2J13_ 

Úplne spokojný. Ja som sa zaradoval velmi, že i moji druhovia, 
kapetan a MUoš, majú ísť do toho istého hotela, ktorý nech sa volá X. 

„Ja v ňom vždy bývam," ubezpečuje ma Miloš, „a vždy som 
bol spokojný." 

„Tedy pôjdeme všetci," zaradoval som sa ja. 

Vošli sme do mesta. Pošta je na konci mesta — dom na poly 
porúcaný. Náš hotel je jeden zo starších domov, vystavených za 
časov tureckých. Vtedy musel patriť medzi najkrajšie budovy, no 
dnes vyzerá dosť chudobe- pansky medzi druhými modernými stav- 
bami. Miloš, častý hosť, vstúpil do kuchyne pozdraviť gazdinú. 
Prijali ho velmi milo, hoc i nie s tou obskočnosťou, ako po našich 
mestách prijímajú v hoteli hosťa. My, mysliac, že tade je vchod, 
vstúpili sme za ním. No ja som to obanoval. Do kuchyne v hoteli 
nikdy nechod, lebo obanuješ... 

Nevdojak mi padol pohľad na ohromný železný hrnec, na ktorom 
sa muchy rojily. Vidí sa, že je na ňom prilepená vára od včerajška, 
možno, od predvčerajška. Druhý roj sa laliti okolo hŕby tučnej bara- 
niny — možno, má ísť do toho istého hrnca. Metla v týchto miestach, 
ako vidno, je velmi vzácny hosť. 

Okolo ohniska sa vrtí ženská stredných rokov, vypasená, v kom- 
pletnom národnom kroji. Sukne má tmavé, a serbijanka bez ruká- 
vov, kedysi plavej farby, pokrytá je veľkými fľakami. Slúžka je 
oblečená ako i pani, iba že miesto závoja má na hlave čemohorskú 
čiapku, ako to tu dievky nosievajú. Malá, asi 14-ročná dcéra hostin- 
ského je už oblečená odpoly modeme, iba čiapočku čo ešte nosí. 
Čiapka je u dievčaťa odznak poctivosti, ako u nás parta. Ktorá sa 
proti poctivosti prehreší, má jej právo každý strhnúť čiapku, a to 
i verejne. Zákony sú tu drakónske. 

Išli sme s dievčatkom do dvora, odkiaľ vedú drevené schody 
na poschodie. Drevenou verandou a pitvorom vošli sme do jedálne. 
PodstúpUi sme dosť horúčavy, dobre by padla chladná izba a ešte 
lepšie krčah studenej vody, aby si sa omyl s prachu, ktorý ťa pri- 
sadol a napchal sa ti do nosa a úst. No chládku sme nenašli. Oke- 
nice drevené na oblokoch zabudli zatvoriť, tak že slnce s poludilajšou 
silou bije rovno do jedálne. Za takýto priestupok by v Dalmácii 
gazdinú ukrižovali, kde okenice hned zatvárajú hermeticky, akonáhle 
sa slnce obráti k obloku. 

Jedáleň je vyparádená. Pokrjlá je hrubými kobercami, nesmieme 
pestrými; kročajov si nečuješ. Okolo stien sú kanapky s pestrými 
vankúšmi, na mäkko futrované. Stôl pokrytý je pestrou pokrývkou, 
iba stoličky čo sú celkom obyčajné, drevené. 

Dievčatko mi donieslo lavoár a krčah vody. No prv, než jvočal 
som sa umývať, povyplakoval som lavoár, lebo nebol práve čistý. 
Pravda, túto operáciu som vyviedol potajomky, aby ma dmhovia a 
dievčatko pri nej neprichjtili. Okúňal som sa im dať na javo, 
že čistote v tomto hoteli nedôvemjem. 

Do Nikšica sme sa dostali práve na poludnie. Vyznám, že som 
sa tešil na obed. Čo som videl v kuchyni, to ma neodstrašovalo 
velmi. Civilisovaný človek, ktorý sa roky a roky potĺkal po hostín- 



214 

coch, poje všeličo a chutne. Prečo? Lebo nevie, Čo jie a akým spô- 
sobom sa to pripravuje po kuchyniach. V ceste, ako známo, troví 
dobre, menovite ked ťa diligencia tak povytriasa. A povetrie na 
Čiernej Hore mi tak prialo, že som jedával i päť ráz denne a s chuťou, 
tak že jedenie mi nebolo „nevyhnutným zlom", ale nevyhnutnou 
potrebou. 

Rozložili sme sa po domácky, ako to vyžadovala temperatúra. 
Oči mi žiadostivé zasvietily, ked vošla slúžka so stôsom tanierov 
a košom vidličiek a nožov. 

No slúžka nenie čistá. Menovite ruky. Okolo nechtov turecký 
polmesiac, vyvedený nie farbou, ale tým, čo sa za nechty nabilo. Sňala 
so stola pestré pokrývadlo a hla, pod ním prestretý hned obrus. 
Nuž aspoíi ho netreba prestierat. Iba že takto on stojí možno od 
Velkej noci, na ílom popriliepaná zbytky predošlých obedov a večeri. 
Rozložila i servity, tiež neprané. Ostatne sa ani nedajú praf, lebo 
sú z túla ako záclony na oblokoch. Týmto servítom utrela svedomité 
každý tanier, ako to vyžaduje zákon. 

Nuž bolo veru rozumnejšie hodiť sa na kanapu a zavreť oči 
ako kapetan, alebo čítať hrady na povale, ako Miloš. No vo mne 
sa zobudily mendícke reminiscencie, ked som medziiným i prikrýval 
stôl. I ja som bol dakolko ráz chytil lyžicu do paprčkov za ten 
konec, ktorým sa jie, ako i slúžka: no mňa vyplieskala pani po 
nich, a slúžku tu nemá kto. Tak chytila i nože a vidličky — všetko 
proti predpisu. 

Až som sa potil od trápenia na týchto nesprávnostiach. A keď 
doniesla fľaše s vodou a vínom a rozostavila poháre (do každého 
vpratala aspoň dva prsty), odvrátil som sa k oknu a pozeral na 
ulicu. 

Obed mi už bol celkom ľahostajný. 

A veru bol junácky. Aká škoda, že som dosial nebol dakde 
vonku a nevošiel za dievčatkom, ktoré doredikalo zázrivskú misu 
s polievkou a rezancami. Na polievke je masti, že by šopronská 
alumnia týždeň s ňou vystačila na polievky. Chcel som zatvoriť 
oči a načreť aspoň raz varechou, ked tu kapetan rozostrel svoj 
riedky servít a vyutieral si fúzy, ako to mávajú obyčaj fúzatí ľudia. 

„Eh, páni, ja akosi sa necítim dobre — " začal som vykrúcať. 
„Ani som nie hladný. Po tých hanoch sa toho nasbieralo . . . ** 

„Ale, pane, ako to možno! Ved si spomínal, aký si hladný. 
Nerob ceremónie. Načri! Vidíš, máme toho dosť, chvalabohu! Tak 
a podobne núka ma kapetan: ale ja nič. 

Mäso bolo varené s kelom, ako v Podgorici. Kelu som ne- 
dôveroval. Zato som si zajedol pečienky, ktorú nám doniesli na 
ražni: pol barančaťa odrazu. Bohužiaľ, tam zas bolo viac loja než 
mäsa. Múčne jedlo bolo, akého som nikdy nejedol : štrúdľa, plnená 
špinátom s vaječnicou a mäsom. Moji druhovia vychvaľovali túto 
lahôdku, — ja som sa jej nedotkol. 

Víno bolo pravé, žitný chlieb bol veľmi dobrý. 

Po obede som chcel dla obyčaje zadriemnuť, kým prejde trochu 
tá horúčava vonku. No mäkké kanape sa pod chvíľou tak vyhrialo 



SI 5 

podo in!>**iL že s*>ui musel skrčiť. Mi!'>J nieiizitýiii ixliš^iel po pnici 
a kaptrtana zm< hol taký tuby sen, ze ani nevíti. ako mu robi* muchy 
po ui*>e a TO fúzoch pn«menádu. 

Vyni«H>l >4*m stoli»^kii na verandu, ktorá je 2a>titeuá od slnca 
a diKkal Sítm lam, hladiac do kraja, kým horúčosť iH>pusti. I^adla 
na mňa tá zmalátnelosť, aká sa obyčajne ukazuje na juhu pre<i 
dažďom alebo ^irokkom. A skutoine na južnom obzore začínajú sa 
dMbať biele kominv, ako u nás v kanikulu. 

Ináč i dvor ma zaníuia. Je priestranný, tak že nemá takrečeno 
hraníc. Stajne, humná a druhé staviská sa t ňom ztrácajú. Hnetí 
k nemu pripojujú sa záhrady, najviac kuchyúské. Stromovia nieto 
velmi mnoho. Až tam daleko kdesi urobený je plot a to nie z ka- 
menia — toho tu nieto mnoho, ale z doskových skladov. 

Naía pani hostin>ká. ako \idno, je ženská velmi pracovitá. Sotva 
nám dala obed, už sa vrti v druhej kuchyni, kde odvára syr. Diev- 
čatko som prosil, al»y mi donieslo kúsok syra čerstvého, ale mi 
nechutil, lebo razí lojom prinápadne. Potom i s\t nevyzerá bárs 
lákavo, lebo ho hned solia a soľ je tak čierna, že kde jej jmdne 
zrno, na syre utvorí sa tmaNT íTak. Slúžka pomáha panej. Lenže 
tejto osol>e chybí cit pre čistotu. Vidím, ako umýva hrnce a kotlíky, 
lenže nosí vodu vo vani, ktorá bola v stajui a je celkom nečistôt. 
StudÄu majú vo dvore a to skoro pri samom hnojisku. 

Z verandy dá sa videť jedna malá čiastka mesta: t j. dve-tri 
skupiny domov, na strelenie skupina od skupiny medzí záhradami. 
Domy stoja tesno jedno pri druhom, ako by sa chcely podpierať ; 
obložené drevenými verandami, schodmi a altánmi, čo im dáva 
pitoreskný výzor. Krovy sú napospol na týchto domoch šindlové, na 
hosiKKlárskych stavoch sú strechy slamené. Jedna taká skupina je 
vonkoncom porúcaná. Ako ich porúcaly »n*anáty, tak stoja podnes, 
ako pamätníky poslednej vojny. Na verandách vidno \'j*se<lávať 
ženské, od hlavy do päty v bielom. Pravdepodobne mohamedánske 
dámy. 

Ketf sa slnce dobre snížilo, vošiel som do jedálne po klobúk. 
Zarazil ma ťažký vzduch, ktorý neviem zkadial sa sem dostal. 
Kapetan ešte chrápe. Idem do susedných izieb, všetky sú po- 
otvárané. Truhly, kasne a šuplíky — to všetko je bez Wachu alebo 
zámky. Mohol by si celý dom vykradnúť a povynášať po troške. 
Myslím, že by ťa nikto nepristavil, ani sa nedopytoval, odkial a kam 
to nosíš. Taká hla je bezpečnosť majetku na Čiernej Hore, a to 
v meste, kde pred dvadsať rokmi panovala tunnká bezuzdnosť. 
Objavil som, odkial prichodí ten ťažký vzduch. V prízemí sii maga- 
zíny na syr, ktorý tam kysne a zreje, a poneváč povala záleží len 
z dosák, syrovú vôiiu dostilvame sem hore hned z i)rvej ruky. 

Naučenie: neodsudzuj nikoho pred časom, ako ja pred polud- 
ním, ke<f som našiel obloky pootvárané do korán. Lei)o vždy je 
lepšie iM)tit sa v horúčosti, než plávať v takej syrovej atmostäre. 

Naša lUica, kde stojí hotel, napospol pozostáva z domov, po- 
dobných hotelu. Ani ulica nenie tak velmi široká. Nuž boly vy- 
stavené pod tureckým panstvom a vtedy mohly sa považovať za 



216 

elegantné. Ulica vedie na námestie^ veliké, štvorhranné. Je omnoho 
väčšie než v Bľezue, na ktorom si páni Brezftania tolme zakladajú. 
Nikšič sa vôbec velmi ponáša na Brezno a menovite polohou, iba že 
má ulice nepomerne priestrannejšie. Námestie vysadené stromovím, a 
to vo viacej radoch. Vidíš tu gaštany, platany i akácie zastúpené. Stro- 
omy sú ešte mladé, ako v Podgorici, ale bujné a držané v poriadku. 
Čistota na námestí a v uliciacli je málo čo menšia než sme videli na 
Cetinl. Domy na námestí sú moderné, jeden pri druhom stavané 
v zatvorenom rade. Na prvý pohlad vidíš, že povstaly súčasne, staval 
ich možno jeden a ten istý staviteľ všetky. Kryté sú všetky škrydlou. 
Z námestia vedie asi pol tucta ulíc na všetky strany sveta. V nich 
už domy moderné zamieňajú sa so starosvetskymi barakmi. Dakde 
je rad pretrhnutý rozsiahlym dvorom, alebo nekonečnou záhradou. 
Vidno, že sa tu s priestorom negazduje. A bolo by i zbytok gazdovať, 
veď je nikšičké pole tak rozsiahle a Nikšič pomerne k nemu tak 
malý ! I po uliciach sú vysadené stromorady, a nielen po nich, ale 
sa predlžujú až ta ďaleko za mesto. 

Pustil som sa jednou ulicou na verímboha a došiel som na 
kraj mesta. Tu je rozsiahle priestranstvo, ohradené barrierou, ako 
v našich mestách bývajú, kde sa držia jarmoky na lichvu. I tu sa 
nachodí celý húf koni pod sedlom tureckým, alebo anglickým a 
najviac len pod „samarom". Kone sedlové sú bez výnimky dobre 
držané, mnohé až parádne, že by sa aristokrat nezahanbil za ne. 
Na miestach sú stôsy drva, čo vidiečani „dohnali" na svojich ko- 
níkoch na predaj. Sadol som na barrieru a skoro do večera sa bavil 
pohľadom na tento živý ruch. 

Vidiečani majú tu nielen halienu, ale i nohavice biele. Biedy 
im nevidno, ako úbohým Vasojeviéom. Ktorý sa donesie na koni, 
priletí v galope, a kôó i potom všakovak skáče a ihrá, keď má 
jazdec sostúpií s neho. Slyslel by si, že sú to najbesnejšie kone. 
A ono o chvíľu kráča celkom krotko za gazdom, keď ho ide pri- 
viazať na barrieru. Na sedle má preloženú struku, ktorej strapce 
veľmi malebne sa tu vynímajú. 

Divadlo je ešte zanímavejšie, keď ide vysadnúť na koôa. Pre- 
loží mu na sedlo struku a kôô stojí ticho. No keď vloží nohu do 
strmeňa, počne hneď besný tanec. Vyžaduje sa zručnosť a rýchlosť 
vysadnúť na taký pohyblivý predmet, ako je vtedy kôň. Keď už 
v sedle sedí, kôň sa počne cofkať, prikladajúc hrdo nohu ku nohe. 
Zrazu schúli uši, obíde naokolo raz-dva — až tu zrazu skočí a letí 
ako víchor. Za mestom zrazu stíchne a ide ako jahňa, ak chceš 
krokom, ak chceš vo výcval. 

Tento koňský kult tu musel povstať vply\om mohamedánov. 
Turek si zakladá na svojom koni. Žije skromne, utiahnuté, ale ak 
má koňa, ten musí byť ako panna a ohnivý. Cez dedinu musí harco- 
vať a leteť. Ostatne tento turecký „adet" zašiel až do Zázrivoj. 
Zázrivskou dolinou sme sa vliekli ako slimák, kým bola cesta ob- 
stojná. Keď sme prišli do Zázrivej, furman začal šibať kone, že 
?elebníčkovi, čo bol medzi nami, dušu do polovice z tela vytriaslo. 

Podotýkam, že i ženské sa nosia na koni. Sedia v sedle po 



z » • 



cb'ir-4T. K- je k nias o nič s''v tÍ'^tit- š:, tri k chľiivru No 
:;«.-• CiLT eí:i» 54 íjrl- ;i. A ke*í sa k- 2 j-i-ti s a u cv;i :»u sorl>;- 
JAľ^ki ii --a lea T p*>ve:n sti kry i^x 

U':.yTi^fI^r^o ±u'i z.iaieki n»*n:e tu Uk pesrre, ako t Pv i^v>n:L 
Okivnj T;d:iŕi::i!:ov t bielv.^h ^ukeEĽT.*n h.ildch vixi.š :u i tu ľa u!i:i 
uilí'i!:-:e-'-:u t tíL.av.v'hourToh n-haTiciach a opinkiolu *!ebo ô:i- 
iLAca. ií c hin;e»iáai i tu ni povaluju pred svojimi douuiuiK len íe 
ich je menej, než t Poiirono^i. Liiôid najviic m!adu t nechce a 
bielťj TTSjkej čiapke, Najviac ich Tidiš okoio skliepku iKirbierskeho, 
ktorr n€«sí nápis a to cyriilicou: Abas IVrt-er. Ábas im holí ne- 
uname nielen bradu, aie i tvlo do vvsoka nad samé uši, ako 10 
nosievajú p*?dh.'leQí františkáni. Videl s<»m i jednoho starého moha- 
medána T zelenom kabiitku a širokých nohaviciach bez piašra. Iiiač 
jeho frsioínomia neukazuje nie tureckého. Xa pruhu je\luoho domu 
našiel som ženu mohameiáusku t bielom, skoro priehľadnoiu obleku, 
ako bv sa bda obliekla do p esu. Širokými rukavami s ľahkého 
tula preniká tmavá faiba vytučených ramien. Tucna je i oua, tak 3^e 
pruslek je okolo drieka natiahnutý do puknutia. Nohavice jej sia- 
hajú do élenkov a na bosých nohách ~ trel>a uxuat^ že či*<tyoh — 
nosí striebrom vyšívaué pantotie. Tvár nenosí zastretú — i vydr/ala 
imužile pohlad daura to švábskom obleku, ueiK>hnuc vyfarlHniými 
obnrami. Neutiahla sa do dvora, ale, veiUic dieťa xa ruku, kráča 
predo mnou* prichýlená do predku a príklailajuc nohu ku nohe 
prstami dnu a pátami na vonok. Diefa má červené vlasy, ako deti 
v Podiiorici. Nuž táto dáma bude medzi mohameilánmi chýrna 
krásavica^ lebo i ruky má buciaté, tak že vša^ie je jaiuka, kde sa 
nachodí stavec. Možno, že patri k íntelligencii, ked je takto ne- 
smieme emancipovaná. 

Slnce zapadlo a od juhu sa podvihol dos( nepríjemný vietor. 
Utiahol som sa do jednej kaviarne. Novín som nenašieK iba jediný 
^Glas Cmogorca**, a s ním si dosí skoro hotový. Pri jednom sto- 
líku šedi starec boh vie koľkoročný, ako vidno z kataraktov na očiach. 
Rozpráva kaviarnikovi, ktorý ho počúva roztržité, s velikým ohňom 
episodu z ktorejsi bitky. Rozkladá rukami, hľadiac ako všetci temní 
dohora, do neurčitá. Starec je pekne, čisto oblečený, vidno, že patri 
k prednejším meštanom. Ja som sa priblížil k nemii^ že ho budem 
počúvať. On prižmúril oko, obzi*el si ma a zatíchol. Nebodaj videl 
na mne švábsky oblek, a to mu pretrhlo niť rozprávky. Potahujo 
dym za dymom zo svojho čibuka a hľadí do zeme, zaoberajúc sa 
svojimi myšlienkami, do ktorých nás nič. 

Keď som sa vrátil do hotela, druhov ešte tam nebolo. Diev- 
čatku som rozkázal na večeru vajcia na mäkko. A pred večerou 
som sa prichytil do písania listov, lebo ma nadišla vôľa do tejto 
roboty, ktorá ma tak málokedy nadíde. 

ľri večeri pred mojimi druhami som vyrukoval s divnou ideou, 
ktorá ma bola nadišla pri prechádzke pred večerom. Ze sa vrátim 
do Podgorice na koni a jednou cestou že navštívim starý Ostrog 
a dediny, ktoré ležia v údolí Zety. 

.„Čo si to zas vymyslel!** zhrozil sa kapetau, prežehnajúc sa 

15 



218 

dva-tri razy od úžasu. „Ved ty na ten spôsob nedôjdeš iba pozajtie 
do Podgorice a v Podgorici budeš muset tri dni ležať. V takej 
horúčave!" 

Múdru radu som poslúchol, výlet na Ostrog odložil na lepšie časy. 

Po večeri som ešte písal pri otvorenom obloku. Zahrú/il som 
sa do tej práce tak hlboko, že som ani nezbadal, iba keď bolo dve 
hodiny po polnoci. No nezbadal som ani to, že svetlo privábilo 
otvoreným oblokom všetky komáre nikšicské, ktoré mi celú noc 
obletovaly okolo hlavy, vyspevujúc svoje čudné piesne. 



Kremnické školstvo.*) 

príspevky k dejinám osvety na Slovenska. 
PÍ6e Pavel Križko, 

Frvá a hlavná práca, nasledovavšia hneí po úvode Raksányiho, 
bolo konečné sostavenie učebného poriadku a učebných kníh pre 
latinskú školu. 

Toto dielo bolo síce mestskou radou započaté už dňa 23. júna 
tohože roku, ked sa bola rozhodla zpätuviesť starý spôsob vyučovania 
na miesto Bilringerovej novej didaktiky. V započatom diele po- 
kračovala dalej 7. júla, ustálivšia v ten deň učebný poriadok pre 
latinskú a grécku reč. Lež vtedy ešte nebolo toto dielo úplne za- 
vŕšené, lebo v čäs Btiringerovho prepustenia a Raksányiho volby 
usniesla sa mestská rada, že ustáli knihy pri výučbe len v poroz- 
umení s novým rektorom*'^). Až po úvode Raksányiho bol úplne 
sostavený sozuam učebných hodín, predmetov a kníh a určený kaž- 
dému učiteľovi obor a kruh pre jeho prácu. 

Učebný tento rozvrh vydala potom mestská rada v podobe de- 
krétu čiže uzavretia scholarchom a tí ho vyhlásili 12. októbra 1644 
v latinskej škole**''). 

Od vzniku kremnickej latinskej školy až do čias Tielcschových 
spomína sa v pokladničných knihách a iných listinách vždy iba 
rektor a kantor, a prvým bol Tielesch, ktorý nás poučuje, že v tejže 
škole pôsobil i tretí učiteľ, „audítor, synergos". Tu sa nám pred- 



') Rozprava táto potiaľto vyšla v Dome a Škole^ v ročníkoch 1894 — 
1897. Pre kaltúrne pomery v Uhorsku vôbec toľko nových vecí obsabi^e, 
že Slov. Pohľady, keďže „D. a Šk.*' už nevychodí, podaj í maj á ďalšie 
tlačenie rozpravy. Red. 

«'«) Kur. záp. z r. 1643—1646, str. 218, dňa 7. sept. 1644, 
bod 1.: „..Certomm autorum selectio bis Zor Rektoratsersetzung, eines 
andern subjecti mit welchem hiervon solle gehandelt werden** =: Určenie 
istých autorov (totiž učebných kníh odkladá sa) do zaplnenia rektorátu 
inou osobnos(oo, s ktorou má by f o tomto pojednávané. 

^^^ Kremn. evanjelický cirkevný archív, kniha „Constitutiones scholae 
cremniciensis^, str. 53—59. 



sta\ujt- irítM >k« la M*a štóla ti«.jtriei:L?. čiže, ako ju i\aY\ ešte iu 

bíiLfiD ^tI* iikn XVI. bUrotia. tiiviálĽa. U Tkk^iho\ýoh nástuiHn>v 

zja\uje sa už i koiuektor. aielo dľa \tt\iajj'iťho pomenovania col- 

lahonitor «= >ioiupnico\nik». collena praereptoris <=: s|>okxnik 

rczkazo\ateIťv, na«iiteI<íVK a fn^neváč bol ot^konom, čiže uťitel naj- 

men^ch chlajMov, oihislyni ii»a otl rektora v každom ohlade a pivto 

sa i ne>p4»mina za dlhé ia^y v me>tskvoh knihách a listinách, predsa 

však i ten asíwiú »k1 Tieleschovej doby vždy jestvoval, nuž môžeme 

právom zatvárať, že v tejto škole pracovali už ml <^ias Schvenglero- 

vých piati učitelia a že ona bcda už \1edy školou i)aťtriednou čiže 

na päť skupín rozdelenou. Daktoré mená onodohných, len samým 

rektorom volených, platených a udržiavaných učitefov zostaly nám 

pravda neznámymi až do čias Leonhardiho; v jeho dobe bývalo 

však v kremnickej latinskej škole zavše práve i šesť učiteľov jedným 

razom. Celkom určite vidime túto školu na päť skupín rozdelenú 

v učebnom poriadku z r. 1G44. 

Dla tohoto učebného poriadku *•'*) zahrňovala latinská škola v sebe 
už i terajšiu školu ludovú i celé gymnásium a bola rozdelená na 
päť tried, označených číslami 1 až po ô, počnúc od najvyššej gjm- 
násiálnej triedy až po školu počiatočnú, \tedy i>od názvom piatej 
triedy známu. 

No tieto triedy neboly jednotlivé školské ročníky, ale skupiny, 
z nichžto j)T\Á mala dva ročníky, totiž najvyšší bohoslovecký a 
nižší tilosotický, druhá jeden rétorický, tretia dva, totiž vjšší syn- 
taktický a nižší grammatický, štvrtil dva, totiž donát druhoi*očný a 
prvoročný, a konečne piata čiže škola ludová tiež dva ročníky, a 
táto posledná trieda mala zavše súčasne i dvoch učitelov a síce 
bez pochyby pre značný počet žiakov, ktorých nelxd v stave len 
jeden učitel vyučovať s prospechom. Dla tohoto rozdelenia prešiel 
mladík^ neopätovavší daktorý ročník, za deväť rokov celú latinskú 
školu; obyčajne však zostávali žiaci v najvyšších dvoch triedach 
nielen za povinné tri roky, ale nadto i za viac rokov, počúvajúc 
tu prednášky o týchže predmetoch vše s inej a inej strany. 

Pná, druhá a piata trieda malý každodenne, vynímajúc stredu 
a sobotu, kde vyučovanie trvalo len v raňajších hodinách, po štyri 
hodiny, tretia a štMtá však po päť hodín. V stredu a v sobotu bolo 
odpoludnie prázdninami pre celú školu. 

Pred vyučovaním chodilo žiactvo, vedené svojimi učiteľmi, kíiždé 
ráno o 7. hodine do kostola ku raňajším službám Božím a učebné 
hodiny tnaly potom od ôsmej až do desiatej hodiny predpoludním 
a v prvej, druhej a piatt^j triede od jednej až do tretej hodiny po- 
poludní^ v tretej však a vo štvrtej trieile začínalo sa odpoludňajšie 
vyučovanie o dvanástej hodine na poludnie a trvalo tiež do tretej 
popoludňajšej hodiny. 

IVvú a druhú triedu \7uc0vali spoločne rektor, konrektor a 
kantor, prednášajúc v nej každý svoj osobitný predmet; tu teda 
dialo sa vyučovanie tak, ako to i teraz vidíme v stredných a na 



*•*) Vidz prílohu pod číslom I, záhlavie III. 

15* 



Ž20 

vysokých školách, totiž dla jednotlivých vedeckých odvetví a učitelia 
týchto dvoch najvyšších tried boli v torato sraysle odbornými uCi- 
telmi. Tri nižšie triedy malý každá svojho osobitného, triedneho 
učitela, vyučujúceho v svojej triede všetky predpísané predmety. 
Následkom takéhoto podelenia práce malý dve najvyššie triedy da- 
ktoré hodiny* spoločné (tak menovite všetky hodiny v pondelok a 
v utorok, dve vo štvrtok a tri hodiny v piatok), poneváfc patričný 
predmet prednášal jeden a tenže učitel súčasne obom triedam; 
v iných hodinách však, ked totiž bolo treba prednášať v prvej triede 
bohoslovie, filosofiu alebo rečníctvo, boly triedy jedna od druhej 
oddelené a v každej pracoval iný učitel. 

V prvej triede bolo najhlavnejším učebným predmetom boho- 
slovie, ktoré prednášal sám rektor v stredu a v sobotu predpolud- 
ním, teda týždenne za štyri hodiny. V učebnom poriadku bol ozna- 
čený tento predmet len vo všeobecnosti, i bolo ponechané rektorovi 
na volu, že si mohol vybrať ku prednáškam to odvetvie z boho- 
sloveckej vedy, ktoré sa mu práve páčilo, alebo ktoré uznal byť 
potrebným, a ačpráve z učebného poriadku nevídaf, čomu sa v krem- 
nickej škole vyučovalo z bohoslovia, predsa možno z viac okolností 
zatvárať, že odchovanci najvyššej triedy boli v bohoslovectve vše- 
stranne vzdelaní a tak že sa táto veda prednášala vo velkých roz- 
meroch. Stávalo sa síce, že mnohí z nich odchádzavali potom ešte 
i do cudzozemská na vysoké školy, chtiac obsiahnuť ešte vj'ššiu 
vzdelanosť a popri tomto i hodnosť magisterskú alebo doktorskú, 
no veľká čiastka z nich uspokojila sa i s vedami v kremnickej škole 
nadobudnutými a dokonavšia túto školu, odchádzavala riadne hneď 
na stanice učiteľské, kde potom občahovala obyčajne i stupeň re- 
ktorský a konečne poskladavšia kňazom predpísané zkúšky, zaujímala 
kňazské stanice v rozličných cirkevných sboroch. Udaly sa i také 
pády, že odchovanci kremnickej školy stali sa hned a bezprostredne 
kňazmi a účinkovali zdáme a prospešné na tomto poli. Medzi od- 
vetvia tejto vedy patril i dejepis židovského národa a dejiny cirkve 
kresťanskej a osobitne cirkve evanjelickej. 

Druhým hlavným predmetom v najvjššej triede boly vedy 
filosofické, ktoré prednášal tiež rektor vo štvrtok a v piatok po 
jednej hodine; týmto teda bolo venovane len polovicu toľko času, 
ako bohosloviu. Počiatkom mudroslovia učili sa síce už i žiaci 
druhej triedy, no obšírnejšie len prvotriednici počúvali prednášky 
o rozličných odvetviach tejto vedy. Do tohoto oboru patrily i práv- 
nictvo, prírodopis, fysika a dejepis starých, nežidovských národov, 
hlavne dejepis grécky a rímsky. Či a nakoľko bol prednášaný 
i dejepis novších národov, o tom som sa nemohol dozvedieť zhola 
ničoho; ale že sa prednášal i dejepis uhorského kráľovstva, tomu 
nasvedčujú viaceré okolnosti a menovite daktoré básne, pochodiace od 
žiakov kremnickej latinskej školy. Účelom tilosofických prednášok 
bolo vychovávať súcich mužov pre súdobníctvo a správne úrady, a 
i tu vidíme tie isté zjavy, ktoré i pri bohoslovcoch, že totiž daktorí 
odchovanci kremnickej školy, zamýšľajúci venovať svoje sily mimo- 
cirkevným a mimoškolským službám, odchádzavali ešte i do cudzo- 



221 

zemská k vôli vyššej vzdelanosti a obsiahnutiu luagisterstva, iní 
však že vstupovali zrovna zo školy do svetských úradov a obCiahli 
časom i bez magisterského názvu a bez navštevovania daktorého 
všeučilišťa i ^jsoké a vynikajúce úrady a hodnosti. Z tých, ktorí 
boli i v cudzozemských školách, stávali sa začasto z notárov alebo 
iných v právnickom obore službu svoju započavších úradníkov, 
kňazi. Opačného pádu neznám ani jednoho jediného. 

Poneváč však i kňazom sťa kazateľom i svetským úradníkom, 
obzvlášte sťa právnjiu zástupcom, totiž advokátom a notárom, bolo 
velmi potrebné, aby znali svoje myšlienky živou rečou prednášať 
iným ludora jasno, výmluvne, správne a príjemne, teda bol určený 
pre najvyššiu triedu i tretí riadny predmet, totiž praktická cvičba 
v rečníctve, a tejto cvičbe bola vykázaná týždenne (vo štvrtok po- 
poludní) jedna hodina. Pravidlá o správnom, určitom, jasnom a 
peknom slohu v písme a rečníctve prednášaly sa síce už i v druhej 
triede, ale ich upotrebenie bolo tam iba na písomné práce a cvičby 
obmedzené ; upotrebiť tieže pravidlá náležité v rečiach živým slovom 
prednášaných, to malo a dalo sa docieliť výlučne skutočným reč- 
nením, a to bolo úlohou pre najvyššiu triedu. Cvičby v rečnení 
spravoval konrektor, určujúc sám každému žiakovi predmet, o ktorom 
mal rečniť a dozerajú c potom i na posunky a celé držanie sa reč- 
nikovo i na spôsob a podobu, ktorým vyjadroval svoje myšlienky 
a v ktorej ich prednášal svojim spolužiakom-poslucháčom. Tu už 
potom mal konrektor príležitosť a povinnosť opravovať, čo bolo 
v akomkoľvek ohlade či v posunkoch a či v reči alebo v jej zo- 
vnútomej podobe chybné alebo nedostatočné, a ukazovať budto 
vlastným príkladom, bud pomocou spôsobnejších žiakov, aká má 
byť rečnícka prednáška, aby bola čo možno dokonalá. A ačpráve 
tieto každotýždenné cvičby v rečníctve boly žiakom kremnickej školy 
ku nemalému prospechu a skutočne výbornou školou, predsa mestskej 
rade nezdaly sa byť ešte celkom dostatočnými, preto nariadila 
v tomže učebnom poriadku, že sa majú každého mesiaca v osobit- 
ných hodinách pod predsedníctvom, dozorom a vodcovstvom samého 
rektora vydržiavať i osobitné cvičby v dišputiíciach tilosotických a 
bohosloveckých. Takéto dišputácie neboly však do kremnickej školy 
uvedené iba teraz, ale bývalý tu obyčajnými už v dávnejších časoch, 
ako tomu zrejme nadsvedčujú Sturmove školské zákony, kde ich 
piaty článok spomína celkom zreteľne a určite. 

Ku týmto a takýmto cvičbám dostavil sa nielen rektor a všetci 
do pr\ej triedy patriaci mladíci sťa povinní účastníci, ale i Fcholar- 
chovia a sťa dobrovoľní poslucháči prichádzavali okrem žiakov 
2 druhej triedy a okrem miestnych kňazov začasto ešte i prednejší 
páni a mešťania, ba zavše i panie a ich dcéry. Tým stala sa schôdzka 
a nálada sviatočnou a mimoriadnou a dišputovať sa majúci mladíci 
boli prinútení posbierat všetky svoje spôsobnosti a duševné sily, 
aby neupadli do hanby. 

Rektor, zahájivší shromaždenie primeranou rečou, označil a 
oznámil verejne daktorú ním samým zvolenú sadu (tésu) a ustanovil 
zpomedzi prvotriedni kov jednoho alebo viacerých, ktorí ju majú 



222 



zastupovať a hájií i brániť, a iného alebo iných, ktorí ju majú na- 
pádať a snažiť sa povyvracať dôvody jej obrancov mocnejšími proti- 
dôvodmi. No často sa stávalo, že neoznačil sám ani jednu stranu, 
ale len vyzval, aby sa dobrovoľne hlásili i obhajcovia i napádatelia, 
ako sa komu z prvotriednikov práve samému najlepšie lúbilo a zdalo. 
Ked už boli obhajcovia i napádatelia ustálení, započal sa tuhý du- 
ševný zápas medzi nimi, a i obhajcovia museli posbierať všetky 
svoje sily, aby pravdivosť a všeobecnú platnosť nimi zastavanej 
pravdy a poťažne sady pred úsilnymi nápadmi jej protivníkov obráuili 
a ich protidôvody rad-radom oslabili a povyvracali, i napádatelia 
boli prinútení napnúť všemožne svoju bystrozrakosť a ostroumnosť, 
aby slabé stránky v rečiach obrancov hneď spozorovali a derúc sa 
vopred za tými, aby ich ^k cúfániu prinútili a protivu toho, čo bolo 
bránené, aby dokázali, alebo aspoň vieru v jeho skutočnú pravdivosť 
aby oslabili. Úloha oboch stránok nebola teda lahká a snadná, lež 
bývala tým ťažšou a nesnadnejšou, ak boly obe stránky duševne 
rovno mocné, lebo už dľa všeobecne platného prírodného zákona 
každá vec má i svoju dobrú, mocnú a jasnú i zlú, slabú a tmavú 
stránku, a tie hľadať, odokrývať a tisnúť do popredia snažili sa 
i obhajcovia i napádatelia každý so svojho stanoviska. V takomto zá- 
pase víťazila logika len v tom páde, ak bola podporovaná jasnou 
a povedal bych kvetnatou výmluvnosťou ; chybovala-li jej táto mo- 
hutná podpora, podľahla sofistickým syllogismom, ak totiž protivník 
vládnul a bojoval takou zbrojou. Tieto dišputácie boly teda súčas- 
ným cvičením umu a reči ; boly výbornou duševnou gymnastikou a 
znamenitou prípravou pre zápasy, ktoré očakávaly odchovancov 
kremnickej školy v budúcom ich úradovaní v obecnom živote. Vý- 
tečnejšie a zdarilejšie dišputácie bývalý i spisované a budto mestskej 
rade, bud iným čelnej Si m mužom a dobrodincom mládeže v dar 
dávané, bucfže i tlačx)u uverejňovávané. Ba stávalo sa i to, že sa 
školská mládež zamiešala i do spisovateľských sporov svojich pred- 
stavených a snažila sa v svojich dišputáciach brániť každá svojho 
rektora oproti jeho sokovi a vystupovala tým samým, vydávavšia 
takéto dišputácie tlačou, z úzkeho kruhu svojej školy na široké 
pole verejného pôsobenia a skutočnélio života. Tak stalo sa na príklad 
i ^tedy, ked zúrila tuhá spisovateľská borba medzi kremnickým 
rektorom magistrom Matúšom Raksányim a baňsko- bystrickým 
rektorom magistrom Eliášom Kreuchlom o pôvode ľudskej duše, do 
ktorého sporu zasiahlo činne žiactvo Kreuchlovo vydaním piatich 
spisov a žiaci Raksányiho uverejnením troch obranných diel. ^'^) 



^'^^) Dľa liosenauerovbo udania v dejinách bausko-bystrického evanj. 
a. v. gymnásia v programme tejže školy na rok 1874 — 1875, str. 53, 
malý spisy Kreuchlovými žiakmi vydané tieto názvy : „Elenchas argumen- 
toram, quae ex libro noturae a tradacis hostibus deprorai et solent, ot 
valent, elaboratus, rcspondcnte Andrea Thann, georgiomontauo ; 1656.** — 
„Elenchus argnroentorum. quae contra propagatíonem animae rationalis 
ex scriptura sacra proferri solent, respondente Cleroente Lauf, Bartphensí ; 
1657.** — „Dissertatio praeliminaris de vera formae nataralis et im- 



228 

Dižputácie školské stiily sa semeniskami a teplými hradami, od- 
chovávajúcirai početných spisovateľov, a hlavne im máme čo ďakovať 
obdivuhodnú spisbu, ktorá sa tak velmi bola rozvila a rozkošné 
kvitla i v našej vlasti v XVI. a XVII. storočí, z nichžto oba boly 
vekom vojnami preplneným a následkom toho pokojným prácam 
velmi nepriaznivým. 

Okrem predmetov až posial spomenutých učili sa žiaci z prvej 
triedy v spoločných s druhotriednikmi hodinách predne logike, pred- 
nášanej rektorom v dvoch týždenných hodinách (v pondelok a utorok 
predpoludním), v ktorom čase boli druhotriednici zamestnaní osobit- 
ným cvičením, lebo logika nebola pre nich ešte povinným pred- 
metom, potom učili sa spoločne všetci rečníctvu tiež v dvoch hodi- 
nách (takže v pondelok a utorok predpoludním), etymológii mluv- 
nice Rheniovej. resolvovaniu mluvnice Terentiusovej a mluvničnému 
rečníckemu rozberaniu rečí Ciceronových (v tieže dni v popolud- 
iiajších dvoch hodinách), básnictvu, kde prednášaly sa nielen jeho 
pravidlá, ale súčasne i rozberaly sa diela Virgilove alebo Ovidove 
(vo štvrtok a v piatok predpoludním po jednej hodine), dalej učili 
sa spoločne gréckej reči (v tieže dni po jednej hodine popoludní) 
a konečne počtovede v piatok popoludní, týždenne len v jednej 
hodine. V spoločných týchto hodinách prednášal rektor etymológiu 
Rheniovej mluvnice a rozberal mluvnične i rečnícky mluvuicu Teren- 
tiusovu a mimo toho vyučoval i počtovede ; s ostatnými predmetmi 
obznamoval žiakov konrektor. 

Osobitné predmety pre druhotriednikov boly : náboženstvo, pred- 
nášané na základe diela Dieterikovho (týždenne 2 hodiny, v stredu 
a v sobotu ráno), skladba (syntax) dľa diela Rheniovho (týždenne 
2 hodiny, vo štvrtok a v piatok ráno), Komenského Brána rečí 
spolu s pooprávaním písomných úloh (týždenne 1 hodinu, vo štvrtok 
popoludní) a cvičby vo viazanom a vo volnom slohu (2 hodiny 
v týždni, totiž v stredu a v sobotu predpoludním). Komenského 
Bránu prednášal rektor, náboženstvo a cvičby v slohu konrektor a 
skladbu kantor. 

Dla všetkého toho mali žiaci prvú a druhú triedu navštevujúci 
týždenne po 20 školských hodín, a vezmeme-li do povahy čas jedno- 
tlivým ich učiteľom ku prednáškam vymeraný, uvidíme, že bol po- 
vinný každý týždeň v škole pracovať rektor za 12, konrektor za 
13 hodín a kantor v týchto dvoch triedach za 2 hodiny. 

V tretej, pr^ej kantorom, teraz však už osobitným učiteľom 
vedenej triede vyučovalo sa náboženstvu už na základe obšírnejšieho 



materíalis dífferentia, eductionis formae materialis ex matéria commento, 
Renerationis physicae natara, et quidditate ereationis, proprie síc dictae, 
respondente Joanne Raphanide; 1656." — „Dissertatio, qua ostenditar, 
in QDO sopposíto bumano non tres, sed unam tantam darí animaro, 
respondente Georgio Holvaith; 1657." — „Elenchas argumentoram, 
qote ab hostibus veritatis adversus numericam anitatem aniniae bumanae 
io scénam prodaci solent; 1657." — Názvy Raksányibo žiakmi vyda- 
ných a tiež do tohoto sporá siahaj úricb spisov sú mi neznáme. 



224 

katechetickáho diela Dieterikovho, a síce v latinskej reči, preto 
i patričnú čiastku z neho bol povinný učiteľ obšírnejšie vykladať, 
srozumitelnou urobiť a so svojimi žiakmi i mluvnične porozberať, 
ba bol oprávnený dať z nej svojim žiakom i domáce cvičebné úlohy, 
čím stala sa náboženská kniha súčasne i pomôckou pre vyučovanie 
latinskej reči. Týmto zabývali sa žiaci v stredu v dvoch pred- 
poludňajších hodinách. V sobotu predpoludním bola prvá hodina 
venovaná zase katechismu Dieterikovmu, v druhej vykladalo sa 
latinské evanjelium, ktoré bolo predpísané na najbližšiu nedelu, a 
to isté sa čítalo i v gréckej reči. 

Grécka reč bola prednášaná žiakom vo štvrtok a v piatok po- 
poludní vždy po celej hodine, kdežto s latinskou rečou, totiž s jej 
skladbou, Komenského Bránou rečí, Rheniovou knihou „Compendium" 
zvanou, cvičbami v slohu odpisovaním vhodných vzorov, a výkladom 
i rozberaníra Ciceronových listov zabývali sa týždenne v trinástich 
hodinách, z ktorých pripadly tri na Bránu Komenského, štyri na 
Rheniovo „Compendium", dve na skladbu tohože kompendia, dve 
na cvíčbu v latinskom slohu, jedna na vykladanie a rozberanie 
Ciceronových listov a jedna na prosodiu Rheniovho kompendia. 

Okrem náboženstva, latinskej a gréckej reči prednášala sa 
i v tejto triede počtoveda v piatok popoludní v druhej školskej 
hodine a hudba, ktorú bol povinný kantor vyučovať, v pondelok, 
utorok, štvrtok a piatok vždy od dvanástej poludňajšej až do jednej 
popoludňajšej hodiny a tak týždenne v štyroch hodinách. Táto a 
latinská reč boly teda okrem náboženstva v tejto tretej triede 
hlavnými predmetmi. 

V štvrtej triede upotrebovaná bola v prednáškach i v učení 
vedľa latinskej i domáca v Kremnici reč nemecká a to obzvlášte 
pri vyučovaní náboženstvu. Žiakom zaiste bolo ponechané na vôľu 
učiť sa evanjelia a Lutherov malý katechismus budto v latinskej, 
bud v nemeckej reči, ale i tu boly latinské evanjelia spojené s cvič- 
bami rečovými, lebo iba prvá predpoludňajšia hodina v pondelok 
bola venovaná len jednoduchému odriekaniu nazpamäť naučeného 
evanjelia, v druhej, hned na to nasledovavšej hodine, bolo spojené 
s opätovaním evanjelického textu vyučovanie latinskej reči na základe 
Donatovej latinskej mluvnice. Vyučovanie v katechisme, určené pre 
obe predpoludňajšie hodiny v stredu a v sobotu, nemalo takého 
prívesku a dialo sa v oboch spomenutých rečiach. Pre náboženstvo 
bolo teda určeno týždenne šesť hodín. 

Doplňujúcu čiastku tohoto predmetu tvorila mravoveda, vštepo- 
vaná do mladistvých sŕdc tým spôsobom, že sa žiaci v štvrtej triede 
museli nazpamäť učiť rozličné mravopoučné výpovede a naučené od- 
riekať v škole učiteľovi týždenne v troch hodinách (totiž vždy 
v druhej popoludňajšej hodine v utorok, štvrtok a v piatok). Reč, 
v ktorej sa učili také výpovede, nebola určite predpísaná, ale je 
veľmi pravdepodobné, že i pri tomto predmete boly ešte v úžitku 
obe tie isté reči. ktoré i pri katechisme a evanjeliách, a mravo- 
poučné v)T)ovede že patrily smyslom i obsahom náboženstvu a zo- 
vnútorným tvarom čiže rečou latinskej mluvnici. 



Latiuská reí bola i v t*^jto triede hneJ pv> míhoženstve naj- 
hlavnejšim predmetom. Výlučne ňou zaoberali sa žiat-i lyždeime 
v desiatich hodinách, totiž mimo stredy a solwty každý deô. Polovica 
z toho času bola venovaná uíeniu a cvicMra v skloňovaní a Casív 
vani na základe učebnej knihy ^Vestibulum linguae latinae^* a drahá 
polovica pravidlám na základe Donatovej latinskej mluMiice. O písom- 
ných úlohách niet v učebnom poriadku pre túto triedu žiadnej 
zmienky. 

I počiatkom gréckej reči vyučovalo sa už v Štvrtej triede, a 
síce týždenne vo dvoch hodinách, totiž vo štvrtok a v piatok po- 
poludní vždy v druhej hodine. Učebná kniha pre túto reč nebola 
v žiadnej triede a tak ani v tejto nie určite predpísaná a označená, 
preto ani nemožno utvoriť si jasný pochop, v kolkej miere si štvrto- 
triednici osvojili grécku reč. No velmi je pravdepodobné, že sa 
učili len čítať a písať a pritom snád i skloňovať v gréckej reči. 

Okrem náboženstva a dvoch klassických rečí bola v št\Ttej triede 
povinným predmetom i hudba a pre tú bolj určené týždenne štyri 
hodiny, a síce práve tak, ako v tretej triede, totiž v pondelok, 
v utorok, vo štvrtok a v piatok vždy po jednej, od dvanástej polud- 
ňajšej až do jednej popoludňajšej hodiny. V učebnom iwriaílku je 
tento predmet zaznačený sťa „cvičenie rúk", a to preto, lebo pri 
počiatočníkoch kládlo sa hlavné závažie na to, aby mali pre hudbu, 
ba vlastne pre hudobné nástroje, čo najlepšie vjcvičené a obratné 
ruky i prsty. 

O iných predmetoch mlčí učebný poriadok. Možno sa však 
právom domýšiať, že sa v istej miere tiež prednášaly s vyučovaním 
náboženstvu biblické deje a s vyučovaním latinskej a gréckej reM 
i úryvky z dejín gréckych a rímskych a snád i niečo zo zemepisu. 

Žiaci v tretej a vo štvrtej triede mali týždenne jh) 24 učeb- 
ných hodín. 

Pre najnižšiu, piatu triedu nebol v učebnom poriadku vykázaný 
určitý počet učebných hodín, no bez pochyby ich bolo tiež 2() 
v každom týždni, tak, ako mali prvo- a druhotriedaici a ako tomu 
bolo v počiatočných školách všade až do roku 1848. 

Učebný poriadok pre túto triedu bol kratučký a nakladal predo- 
všetkým, aby sa v7učovanie vždy započínalo modlitbami a pred- 
riekaním i opátovaním nedeluej propovede, totiž krátkeho obsahu 
evanjelia, určeného pre najbližšiu nedeľu alebo sviatok, a potom 
aby boli žiaci cvičení v poznávaní písmen, v tvorení slabík a v čítaní, 
a síce i v nemeckej i v latinskej reči. 

Obzreme-li tento učebný poriadok v celku, nuž vidíme, že jeho 
hlavným určením bolo, aby sa žiaci čo najlepšie vzdelali v nábo- 
ženstve a v latinsktý reči a touto aby úplne vládly v slove i v i)Í8m(». 
Vedia toho zaujímaly význačné miesto vedy íilosotické a hudba. 
Z reálnych predmetov bolo iba počtovede skromné miesto vykiízam^ 
merba, kreslenie, lučba, telocvik a iné podobné predmety nespomínajú 
sa v tomto učebnom poriadku ani slovíčkom, tým sa v kremnickej 
latinskej škole sotva vyučovalo. Učebný tento poriadok pnulstavuje 
sa nám teda sťa jednostranný a tým samým nie dobrý a ci(»ľu pri- 



_226_ 

meraný, kedže obecný život nezáleží len zo samých bohoslovcov, 
právnikov a rečníkov. Avšak tenže obecný život poučuje nás i o tom, 
že z kremnickej školy vyšlí a najrozličnejším stavom a povolaniam 
oddavší sa žiaci neboli len bohoslovcami, právnikmi a rečníkmi, 
ale ovšem že boli z nich i dobrí kupci, remeselníci a hospodári 
a v celku že boli luámi mnohostranne vzdelanými, obratnými a 
spôsobnými. A z toho môžeme právom zatvárať, že v rámci tohože 
učebného poriadku našli spôsobní učitelia dosť miesta i príležitosti 
obznamovať svojich chovancov i s vecmi a predmetmi v tomže 
učebnom poriadku nie výslovne spomenutými, ale vo verejnom živote 
potrebnými a užitočnými i že pôsobili horlivé a blahodarne i v tomto 
smere. Hlavnou snahou kremnickej latinskej školy bolo vychovať 
dobrých kresťanov a vzdelaných občanov, vybrúsiť rozum a zošíachtiť 
srdce a dať svetu vzdelané a mravopočestné pokolenie. 

Nesmieme sa však domnievať, že do 12. októbra 1644 v krem- 
nickej latinskej škole scholarchami vyhlásený učebný poriadok bol 
dielom novým, práve len vtedy utvoreným. Videli sme zaiste už 
vtedy, ked zúril boj o Btiringerovu novú didaktiku, že Kremničania 
úsilne žiadali vrátiť sa ku predošlému spôsobu vo vyučovaní, po- 
učení mnohoročnou zkúsenosťou o jeho dobrote a prajných výsled- 
koch v praktickom živote. Vrátili sa teda ku nemu a obnovili to, 
čo tu už predtým bolo obyčajným. Toto dokazujú nad slnce jasnejšie 
všetky zápisnice mestskej rady, a z toho i nasleduje, že novouvedený 
učebný poriadok bol tvorbou o vela staršou, snátl už tvorbou Tie- 
leschovou. Nenachodíme zaiste až do roku 1644 ani najmenšej 
stopy, kedy by bol býval tenže učebný poriadok do kremnickej 
školy po prvý raz uvedený, ale ked nezatvoríme oči pred tou 
skutočnosťou, že Kremnica sťa hlavné banské mesto až do konca 
XVII. veku vždy kráčala v čele ostatných dolno-uhorských banských 
miest a jej príklad že sa vynasnažovaly všetky ostatné baĎské mestá 
s kroka na krok verne nasledovať, i ked povážime, že do bansko- 
bystrickej školy uviedol už roku 1574 vtedajší tamejší rektor 
Schremmel podobný učebný poriadok*^'**'), nuž môžeme zatvárať 
s velkou pravdepodobnosťou, že kremnická škola takýže učebný po- 
riadok iste už prvej bola mala. Tomuto nasvedčuje nemálo i tá 
okolnosť, že bai^sko-bystrická škola, vyhlásivšia roku 1661 poznovu 
svoj učebný poriadok a zákony, zase nasledovala príklad Kremnice, 
ktorá bola pre svoju školu starodávny učebný poriadok roku 1644 
obnovila a roku 1645' ho školskými spcMui i zákonmi doplnila a 
sťa úplný celok pod názvom školskej ústavy do života uviedla. 
Nového, čo bolo pri sostavovaní učebného poriadku r. 1644 usta- 
noveno, boly učebné knihy a bolo menovite úradné uvedenie Ko- 
menského „Brány rečí" do kremnickej školy. 

V závierke svojho dekrétu, obsahujúceho v sebe tento učebný 
poriadok, naložila mestská rada učiteľskému sboru, aby sa tohože 
učebného poriadku každý učitel verne pridržiaval i aby pracoval a 

^^^) Sdelil ho Rosenauer v spomenatom spise na str. 29 — 30. 



227 

konal svoje povinnosti s úpríninou veruosíou a železnou piJnosíou 
a horlivosťou. 

Uvedením a \yhlásením tohože uí^ebného poriadku bol krem- 
nickej škole po mnohoročných búrkach milý pokoj na dlhší čas 
zase prinavrátený a ku jeho trvácerau zabezpečeniu prispela nemálo 
i svadba Raksányího, odbývaná okolo 2H. januára 1645^^*)- Rak- 
sánjri zaiste vzal si za manželku farárovu Urlsbergerovu dcéru a 
týmto skutkom si získal Urlsbergera, ktorý, ako známe, bol sa hrýzol 
so všetkými kremnickými rektormi, počnúc od Leonhardiho až po 
Biirinpera. Rodinný svázok s Raksányim urobil konec treniciam, ba 
prímal Urlsbergra ku živšej účasti v školských dielach a ku horli- 
vému podporovaniu záujmov a snáh rektorových. 

Celkom vypuklo sa predstavila táto jeho činnosť, ked bolo 
treba zaplniť Ziegelsdorferovým odchodom uprázdnenú konrektorskú 
stanicu. 

Na miesto Ziegelsdorfera mienila mestská rada povolať za kon- 
rektora Jána Jakuba Schmalvogla, ktorý už od dlhších čias študoval 
na mestské nakládky na královeckej universite v Pruskú *^*-) ; avšak 
i farár Urlsberger i rektor Raksányi úsilne odrádzali, aby nebol 
Schmalvogel za konrektora zvolený, udávajúc, že niet zhola žiadnych 
zpráv o jeho učenosti a mravoch i že by také predsavzatie nebolo 
teraz možno uskutočniť pre búrlivé časy a všade zúriacu vojnu ^**^). 

Nimi udané dôvody boly síce pravdivé a preto ich prijala za 
také i mestská rada a upustila na čas od konroktorskej volby; no 
opravdivé príčiny, primavšie farára a rektora brojiť proti Schmal- 
voglovi, boly celkom iného druhu. 

Schmalvogel bol synom jednej z prednejších rodín ^**^), teda 
synom tutejším, pochodiacim z meštianskych rodičov a nad to bol 
rodeným Nemcom, kdežto Raksányi nemal tu okrem Urlsbergra 
žiadnych rodinných sväzkov a nad to bol zemanom a rodeným Slová- 
kom. O vplyve, aký mávaly vždy rodinné pomery na verejné diela 

*^*') Pokl. hl. kniha z r. 1645, dňa 28. januára: „Vcrehning dem 
herrn Magister Mathaeo ^Rackscbany Alsz er Eincnn Ehrzamben Rath 
Zue seiner bochzeitlicbeii Ehrnfreudt elngeladen ist Ihme von Gemainer 
Stadt Verert worden 10 Reichs Taller per 180 d. geraith bringt fl. 18 : — " 
= Dar p. magistrovi Matúšovi Raksányimn, ked povolal ctihodnú radu 
ku svojim svadobným čestným radosfam, obecalo sa mu od mestskej 
obce 10 ríšskych toliarov, po 180 denárov počitojúc, obnáša 18 zlatých. 

♦*»-) Kar. záp. z r. 1643—1646, str. 244, dňa 30. novembra 
1644: „...deme in officio SchoIasticOf Johannes Jacobas Schmalvogl 
Geroeiner Stadt Stipendiat Za Khônigsberg in Preuszen succediren soli, 
damít man deszelben qaaliteten vnd profectns cxploriren kondte ..." 
= ktorému (totiž práve do Lúček za farára vyvolenému Ziegelsdorferovi) 
má v úrade školskom nasledovať Ján Jakub Schmalvogel, tohoto mesta 
itipendiát, aby bolo možno vyskúmaí jeho vlohy a pokroky. 

"') Tamže, str. 287, dóa 22. marca 1645. 

***) Jeho otec. Uavel Jakub Schmalvogel, bol hlavným rytcom v tu- 
najšej mincovni. 



228 

V Kremnici, a o velkej sile takých svázkov mal Uiisberger dosť 
príležitosti presvedčiť sa vo svojich sporoch s nemeckým a jemu 
sťa hlavnému farárovi podriadeným kazateľom Jánom Langom, tiež 
rodeným Krenmičanom, a pritom dobre poznal i nechuť kremnického 
meštianstva oproti zemanom a nenávisť oproti Slovákom a Maďarom, 
preto sa obával, že sa Schmalvogel z tých príčin môže stat jeho 
zaťovi, rektorovi Raksányimu, sťa konrektor sokom nebezpečným 
a preto sa všemožne protivil a spieral proti jeho vyvoleniu a po- 
volaniu. 

Škole bol síce konrektor nemálo potrebný, ale ním mohol 
stať sa dla náhladu Urlsbergerovho iba Nekremničan a, možno-li, 
Nenemec, ktorý by musel tiež zápasiť so všetkými ťažkosťmi, stava- 
júcimi sa v cestu každému nováčkovi. 

HTadal teda takého muža, i podarilo sa mu dôjsť ciela o da- 
kolko mesiacov. 

Začiatkom júla oznámil kroz mestského podnotára Festnera 
mestskej rade, že došiel sem magister Tobiaš Štefani, odchovanec 
královeckej university, a písomne ponuknul svoje služby ; toho teda 
že by bolo vhodno na základe jeho odporúčajúcich listín vy voliť 
za konrektora. 

A mestská rada i volená obec nevzoprely sa Urlsbergerovej 
mienke, ale ju vo svojom najbližšom shromaždení odobrily a vyvolily 
Tobiaáa Štefaniho za konrektora do latinskej školy ^^ 'j, potvrdivšie 
o týždeň pozdejšie poznovu túto svoju volbu *^*^). 

Na základe oboch týchto uzavretí bola Štefanimu 18. tohože 
mesiaca vystavená povolávacia listina ^^'), v ktorej mu bol prisľúbený 
dvojzlatový týždenný plat*^*"), a ked sa Štefani osvedčil, že prijíma 
povolanie, hol 26. júla v prítomnosti mestskej rady, volenej obce 
a kňazov Jána Langa, Pavla Reidnitza, Kašpara Biirgera a Misxela 
Krnmma slávnostným spôsobom do úradu uvedený ^'*^). 

«»^) Tamže, str. 345, dňa 5. júla 1645, bod 2. 

"«) Tamže, str. 353, dňa 12. jála 1645, bod 4.: „De vocando Con- 
rectore beraehet man beyderseits bey vorigcr resolution deszen prof ectos 
vnd qaaliteten sich kunftíg ereignen werdcu.^ = Obradom konrektora, 
ktorý má byť povolaný, zotrváva sa obostranne pri predošlom riešení, 
ktorého pokročilosť (učenosť) a vlastnosti sa budácne preokáža. 

^^^) Jej osnova nacliodí sa v krém. mestskom archíve pod 11, 29, 
1, 74. 

^^^) Ku tomu prispievala, počnác od 14. júla tohože roku, týždenne 
50 denármi mestská a 1 zl. 50 denármi Božia pokladnica. Rektor mal 
v tom čase 3 zl. týždenného piata z mestskej pokladnice a Božia po- 
kladnica ma nedávala ničoho. 

"»j Kar. záp. z r. 1643 — 1646, str. 362, dňa 26. jála 1646, 
bod 1.: „Dieser heatige consessus beederseits, des Innern vnd £a8zern 
Raths, ist vornemblích wegen des vocirten herrn Conrectoris Tobiae 
Stefani introdactiou ex deliberato angestellet worden in beysein derer 
Achtbar EhrwUrdigen herrn Johan Lang, Paal Reidnitz beeder Díacanoram 
alhier (Dominas Pastor enim adfoit in Thermis) Gašpari RhQgnerí vou 



Pri tejto príležitosti odbývaly sa o školských dielach zase ob- 
šírnejšie, za dva dni trvaváie porady a nie tak pre úvod Štefaniho, 
ako vla^ftne a hlavne k vôli tým poradám boli i Rtigner a Krumm 
do Kremnice povolaní *^^°). 

Sám Tobiaš Štefani došiel do Kremnice ešte o tri dni skorej, 
ako mu vystavili povolávaciu listinu, a bol tu od tých čias až do 
dna po spomenutých poradách na mestské trovy vydržiavaný *'*). 

Jeho voľbu možno nazvat štastnou, lebo bol skutečne mužom 
učeným a v mravnom ohlade bezúhonným. Dobrá povest o nom a 
o jeho požehnanom učiteľskom účinkovaní y kremnickej škole roz- 
niesla sa dosC skoro i po okolitých banských mestách a bola príčinou, 
že tohoto muža kremnická škola dost v krátkom čase utratila. Už 



Glaserhey. vnd herm M. Misael Krummy vom berg» da dann bérr Lang 
herm Conrectorera praemissa oratluncula introducivet praesentibus Interio- 
ris et exterioris Senatus Dominis et persouis." = Toto dnešné obapolné 
zasadnutie vnútornej i vonkajšej rady odbývalo sa dľa uzavretia obzvlášte 
k vôli úvodu povolaného pána konrektora Tobiaša Štefaniho v prítomnosti 
ctihodných pána Jána Langa, Pavla Reidnitza, oboch tatejších diakonov 
(pán farár zaiste bol prítomný v Tepliciach), Gašpara RUgnera zo Skle- 
ného a pána magistra Mísaela Krumma z Piargn, pri čom potom pán 
Lang po krátkej predbežnej reči uviedol pána konrektora v prítomnosti 
pánov a osôb vnútomajšieho a vonkajšieho senátu. 

*^**) Pokl. hl. kniha z r. 1645, dňa 29. júla: Mietwoch vnd donners- 
tag Seint Absonderlichen 3 Mabizeitben, Wegen der herrn Geisztlichen 
Alsz von Gloszerhey vnndt Perg, welche Zue des herrn Cnrectori (tak !) 
Einstalliernng vnndt Andere bestellungen bei der Schuelen herein begehrt 
ist Per 3 mahkeiten vnd Eszen Geraíth worden Nemblicben fl. 2: — 
Per 31 halbeu wein 1 per U den fl. 4:34 Pier 8 halben fl. — : 24 
Zusamben fl. 6:58** = V stredu a vo štvrtok boly osobitné tri obedy 
pre pánov duchovných totiž zo Skleného a z Piargu, ktorí boli sem 
požiadaní z príčiny úvodu pána konrektora a pre iné školské záležitosti ; 
za trí obedy účtovalo sa za jedlo 2 zl., za 31 holbí vína jednu po 14 den. 
4 zl. 34 denáre, piva 8 holbí 24 den., súčtom 6 zl. 58 denárov. 

^'') Tamže: „Alsz herr Thobias Stephany Zue £inem Conrector 
Zue Alhieszíger Liteinischen Schuel berufen, ist selbiger von herrn 
Stadtrichter Zue Chrístian Purzpichler den 15 dito Losziert, alda bis 
28 dito in der Cost verblieben, ist Auf Seine Persohn vncosten Auf- 
gangen Alsz Volgt Erstlichcn 23 Mahlzeiten Vor Sich von ieder 15 den. 
geraith U. fl. 3 : 45, Per Wein in denen 23 Mahlzeiten 29 halben 
1 per 14 den. bringt fl. 4 : 06, Vmb Pier fl. — : 28, thuet fl. 7 : 79." 
=iľ Keď bol p. Tobiaš Štefaní za konrektora kn tutejšej latinskej škole 
povolaný, bol tenže kroz p. mestského rychtára u Christiaua Purzpichlera 
15. tohože (mesiaca) ubytovaný, tu zostal v chove až do 28. tohože 
(mesiaca), bolo trovy za jeho osobu, ako nasleduje : Najprv 23 obedy a 
večere pre seba, každé stolovanie po 15 denárov počitujúc, robí 3 zl. 45 
denárov, za víno pri týchže 23 stolovaniach 29 holbí, jednu po 14 den., 
obnáša 4 zl. 6 den., za pivo 28 den., robí (súhrnom) 7 il 79 denárov. 



totiž 13. apríla 1647^^*), opustivší Kremnicu *'*^) prešiel za kon- 
rektora do Banskej Bystrice na miesto Bíiringerovo a v mesiaci júni 
alebo v júli 1648 stal sa Leonhardiho nástupcom v štiavnickom 
rektoráte, kde tiež vynikal železnou pracovitosťou a zdarným spravo- 
vaním tunajšej latinskej školy ^^*). Tu zostal až do februára 1654. 
Potom prešiel za rektora do Levoŕe. Odtial ho povolala Kremnica 
v máji 1660 za farára do Hninoj Štubne v Turci ^**j a tam dokonal 
svoj požehnaný život 8. alebo 9. júna 1664^^^). 

V Kremnici, pamätavšej na neho i dlho po jeho odchode, stal 
sa v krátkom rase spolu s Raksányim mužom obľúbeným a mestská 
rada povolila bez všetkého váhania už v jaseni roku 1645 každému 
z nich po 5 zl. ročného príspevku na palivo, kadenáhle ju boli o to 
poprosili*^*), a 19. marca 1646 obdržal Štefani zpát i velkouočnú 
rekordáciu, ktorú bola Kremnica pred siedmimi rokmi „na vždy" 
zrušila***). Ba ešte i o osem rokov po jeho smrti dala vdačne 
peňažitú podporu jeho synovi, aby mohol pokračovať v započatých 
štúdiách «»*). 

No ešte prvej ako stal sa Štefani konrektorom, bolo treba 
v kremnickej škole daC ku pomoci Adamovi Felixovi, pracujúcemu 
v štvrtej triede, kde bolo toho času priveľa žiakov, ešte i druhého 
učiteľa, a na túto stanicu bol povolaný Jakub Scbopper, rodák 
z Adorfu v Nemecku, ktorý bol prvej kňazom a sta taký vyhnaný 
z Čiech a potom s Nádasdyho statkov v Nitriansku a ktorý, dostavší 
sa na svojej vyhnaneckej púti sem do Kremnice, prosil Urlsbergerovým 
návodom 18. marca 1645 mestskú radu, aby mu dovolila staC sa 
učiteľom v tutejsej nemeckej škole. '**®j 

*^*) Prípis, 8 ktorým vyslala Banská Bystrica svojich poslov pre 
neho 12. apríla 1647, uložený je v kremo. m. archíve pod II, 29. 1, 
74 a. a dľa pokladničnej hlavnej knihy z tohože roku počnstovala Krem- 
nica týchže poslov piatimi holbami vína, z niehžto každá stála po 10 
denárov. I plat dostal ätefani dľa tejže knihy až do 13. apríla tobože 
roku vyplatený. 

^^^) Jeho písomná odobierka od Kremnice a jej školy nacbodí sa 
v krém. m. archíve pod II, 29, 1, 105. 

***) Na toto vzfahujúci sa úryvok z jeho svedectva, ktoré ma vy- 
stavila Štiavnica pri jeho odchode, podáva Brezník v svojom diele. 

*»^) Kar. záp. z r. 1659—1660, str. 108, dĎa 23. apríla, bod 1. 
a str. 113, dňa 10. mája 1660, bod 4. ako i pokl. hl. kniha z r. 1660, 
dňa 15. mája. 

«^«) Kur. záp. z r. 1664, str. 87, dňa 11. júna, bod 1. 

^i**') Kur. záp. z r. 1643 — 1646, str. 403, dňa 30. októbra 1645, bod 4. 

«^'*) Tamže, str. 445. bod 2. 

«*») Pokl. hl. kniha z r. 1672, dňa 18. mája: „Auf bewilligang 
Eines Ehrsamben Raths ist desz herrn Stepbany Gewester Pfarrer Zu 
Newstuben Seinem Sobn verebrt worden fl. 3 : 60.*' = Z povolenia cti- 
hodnej rady obecalo sa synovi pána Štefanibo, bývalého farára v Hornej 
Štábni, 3 zl. 60 denárov. 

:ooj Táto jeho prosba nacbodí sa v kremn. m. archíve pod n, 29, 
1. 79 a 79 a). 



281 

Tento Schopper však dokázal sa byC dosf skoro mužom pre- 
piatym a v iiábožeDskom ohlade rojčivým '^^), preto ho po troj 
týždňovom účinkovaní z áradu odstránili. 

Jeho miesto zaujal v krátkom čase Ján Altwein. pochodiaci 
z Waldeuburgu v Míšni a odchovanec wittenbergskej university. 
Uchádzal sa oň 26. apríla 1645'®^) a o dva dni pozdejšje bol za 
učiteľa pre štvrtá triedu a síce predbežne len na zkúšku prijatý. 
Prvej však musel sa ešte podrobiC osobitnej zkúške, ktorú mal 
s ním previesC rektor v prítomnosti školských dozorcov ^**^). Túto 
zkúšku obstál dobre a účinkoval potom tu vyše roka. Z Kremnice 
odišiel v nasledujúcom roku za učitela do baňsko-bystrickej latin- 
skej školy'***). 

V tretej triede našiel Raksányi sía učitela Daniela Fabiiho, 
byvšieho tu už od r. 1640. 

Tento Fabri bol roku 1642 pre Bíiiingerovu novú didaktitu 
tíež nemálo napadnutý Zachariašom Miillerom '^*), že však bol do- 
brým a S()ôsobnýin učiteľom, zostal i po Biiringerovom odchode 
v kremnickej latinskej škole a pôsobil tu až do konca februára 
164g706) 2 Kremnice odišiel do Kežmarku za učiteľa; no už r. 1649 
vrátil sa zase len sem a zaujal konrektorský úrad po boku Rak- 
sányiho. 

Na jeho miesto bol za učitela pre tretiu trieda povolaný toho- 
ŕasuy učiteľ vo štvrtej triede, Adam Felix alebo Mareis, ktorý bol 



^<*") Kur. záp. z r. 1643—1646, str. 304, dňa 28. apríla 1645, 
bod 1. 

•<>2) Kremn. m. archív: II, 29, 1, 110. 

'<*^j Kur. záp. z r. 1643—1646, str. 304, dňa 28. apríla 1645, 
bod 1.: „Joannes Altwein, Altenburgensist (tak ! On sám podpísal sa vo 
svojej prosbe „waldenburgensis) Misnicus, welcher bey yezigen Kriegs- 
läuffteu seine studia geme hettc woUen contíuuiren, so aber moderní 
temporís iníaria verbindert, auch vnterwegs er ausgeplttndert, vnd ansz- 
gezogen worden, ist supplícando einkommen, dasz weil eine erledigte ^tell 
darcb remotion des vor 3 wochen aufgenoramenen Jacob Scbopperí 
welcher in der Christlichen lehr schwärmerisch vnd nit richtig sich in 
qoarta classe praesentiret, wird ibme selbigc auf vorher beschchendes 
examen darcb herrn Rectorem praesentibus Dominis Scbolarchis ad in- 
terim \'nd Zum versuchen conferiret." =: Ján Altwein, Waldcnburčan 
z Míšne, ktorý v terajších vojenských príbehoch by rád vo svojich 
štúdiách pokračoval, v tom však bol neprajnosťou terajšieho času pre- 
kazený i na ceste (séra) vyplienený a vyzvlečený, zadal prosbu, že pone- 
váč je jedno uprázdnené miesto odstránením pred troma týždúami prija- 
tého Jakaba Schoppera, ktorý sa v kresťanskom učení rojčivým a nie 
pravým byť v štvrtej tiiede preukázal, odovzdáva sa mu tože (miesto) 
dočasne a na zkúšku po prv previesť sa majúcej zkúške kroz rektora 
v prítomnosti pánov scholarchov. 

'***) Rosenauer, spomenuté dielo, str. 53. 

^°*) Kremn. m. archív: II, 29, 1, 43. 

'^^ Kur. záp. z r. 1643—1646. str. 431, bod 2. 



28Ž 

UŽ prvej, totiž od r. 1635 až do príchodu Fabriho tretiu triedu 
vyučoval ^^'). 

I Felix bol dobrým uči telom, nakoľko možno súdiť z tej okol- 
nosti, že sa nikto nežaloval na neho za tých 14 rokov, ktoré strávil 
v kremnickej latinskej škole, že by nebol pilne konal svoje povin- 
nosti, alebo že by jeho žiaci zaostávali vo vedách ; ale bol pritom 
i človekom priprísnym, netrpí livým a až k ukrutnosti náchylným, 
pre čo mal dosC nepríjemností a potyčiek i so samou mestskou 
radou od tých čias, ako ho preložili do tretej triedy. Nadto huckal 
i kónrektora proti rektorovi Raksányimu a tým si pritiahol i hnev 
Urlsbergerov, ktorý ho 21. januára 1647 obžaloval pred mestskou 
radou ^^*). 

Že následkom tejto žaloby Felix neprešiel celkom sucho, to 
si môže každý snadno predstaviC, trebárs mestský notár i nevpísal 
do zápisnice, ako bola táže sCažnosC mestskou radou vybavená. 

Ale Felix neustal v prísnych trestoch a už 27. marca tohože 
roku bola iná, Áronom Goldfuszom, jedným z prednejších kremni- 
ckých mešťanov a členom volenej obce pozdvihnutá žaloba pojedná- 
vaná mestskou radou. Goldfusz sa totiž trpko sťažoval, že Felix ubil 
jeho syna až do krve v jeden deň a v nasledujúci defi že mu zase 
dal velký výprask, i žiadal a hladal proti takým ukrutuosťam od- 
pomoc u vrchnosti '^^). Následkom toho oboslali pred mestskú radu 
a vzali na otázku nielen Felixa, ale i samého rektora Raksányiho. 

Raksányimu bolo toto predvolanie vítaným, lebo sa už i sám 
bol strojil žalovať mestskej rade na Felixa, že ho nepočúva i že si 
nepripúšta k srdcu jeho napomínania, aby nebol v škole takým 
priostrým. Okrem toho vytýkal mu Raksányí pred mestskou radou 

'<*') Tamže, str. 431, dňa 12. marca 1646, bod 2: „Also wegen 
der Schaellbestellnug weil Adam Felix collega quartae classis aaf ab- 
reysen Danielis Fabrí in seine gehabte tertiam classem solle premoviret 
werden, vnd ein anderer in quartam classem ihroe succediren, were 
ZMiscben beeden des Fabri 60 den. so er ans dem Gotteskasten wo- 
chentlich gehabt proportionaliter Zu vertheilen, davon veri&szUcb bey 
negster Zusammenkoníft ^ = Teda ohľadom zaopatrenia školy, poneváč 
má byť Adam Felix, učiteľ v štvrtej triede, po odchode Daniela Fabriho 
preložený do tretej triedy, ktorú už bol mal. a jemu má nasledovať iný 
vo štvrtej triede, malo by sa medzi týchto dvoch pomerne podeliC tých 
60 denárov, ktoré dostával Fabri týždenný z Božej pokladnice o tom 
spoľahlivé (totiž konečne sa má rozhodnúť) v najbližšej schôdzke. 

'°*») Kur. záp. z r. 1646—1648, str. 160, bod 4.: „Quarto klagt 
£r ebenfalls vber den Adamum Felicem ScholcoUegam, dasz er gar fu- 
rorisch ist, vnd tractire die knaben minus decenter, lége ihnen grosze 
klôczer aaf, die Sie tragen mOszen, vnd richte meíterey an Zwischen 
den Beyden herrn Rectore und Conrectore. ** = Po štvrté žalaje (totiž 
Urlsberger) na Adama Felixa, školského spolunčiteľa, že je prizlostný a 
zachodi 8 chlapcami neslušne, nakladá im veľké polená, ktoré musia nosiť, 
a robí rozbroj medzi tými dvoma, pánom rektorom a konrektorom. 

'®»; Tamže. str. 207, bod 11, 



í tú Deslušuost, že Goldfuszovmu synovi vyhadzoval na oči, že 
remeselníci všetko len prepijú a na svoje detí a ich učiteľov nič 
neobetujú. 

Felix nemohol síce tajiC, že dokrvavil mladého Goldfusza, ale 
snažil sa vyhovori( svoj čin tým, že sa to stalo proti jeho vôli, 
keď ho udrel polapeného pri šepkaní po ústach. 

Mestská rada upozornila Felixa, že sa také zaobchádzanie so 
žiakmi nesvedčí učiteľovi a prikázala mu, aby s mládežou jeho 
správe sverenou ľudskejšie nakladal, lebo akby neupustil od ukrut- 
nosti, v tom páde že sa musí ohľadom neho ináče rozhodnúť. 

Felix sľúbil popustiť z prísnosti, ^^°j a poneváč bola mestská 
rada ináče s ním spokojná, povýšila 29. júla 1647 jeho plat týž- 
denne o 15 denárov i povolila mu bytného ročite 3 zlaté. '") Okrem 
toho ustanovila ho za pomocníka ekonómovho a sťa taký mal tiež 
osobitné dôchodky.^") 

(Pokrft£ov«nle.) 



••M»- 



Hviezdoslavovi. 

1 ichým, krátkym tónom len, bez plesku a šumu 
— odpusť! — ruším nádhernú, velkú Tvoju durau; 
skrovno, ale iskrenno, ^hlasom slávy zvonov, 
pozdravujem s úctou Ta, vládca sladkých tónov! 

Polstoročím zšumel Ti nad hlavou čas vratký 
odvtedy, čo v náručie »nanajlepšej matky« 
vložil Ta Boh : vzácny dar, poklad jasný, hravý, 
mnohoslubný zárodok pevca, syna Slávy, 
u kolísky zastala Tvojej Múza milá, 
objala Ta, vrúcne Ta v čelo polúbila . . . 

Polstoročím zšumel Ti nad hlavou čas vratký — 
Ozaj : či to dlhý čas, či asnád len krátky ? 
Akokoľvek — stojí však: minul požehnaný: 
spev Tvoj krásne hlaholil v štyri sveta strany... 

I nech dlho hlaholi ešte! Hlad, svet šíry, 
zatají v dych, načúva zvukom Tvojej lýry. 

2/11. 1899. Martin Sládkovičov, 

•»«• » 



'»«) Tamže, str. 28, bod 14. 
">) Tamže, str. 292, bod 16. 
'»») PokL kniha z r. 1647. 

16 



834 



1. 

Hej, pole, pole, 

zelená rieka, 
len sa ti valí 

a neodteká. 

Iba ten škovrán 
do výšky vzžblnká 

napif sa ešte 
slniečka, slnka. 

Nad horou zory, 

mrak pŕcha s rosou, 
a zvon sa modli 

s dedinou bosou. 

Na stráži hviezdy 
nad čiernym hájom, 

len láska blúdi 
za starým rajom. 

2. 

Hájiček na stráni, 
celý si voňačka, 

volil bych ťa stoknúť 
kraj môjho širáčka. 

»Len si ma ty sober, 
pôjdu i slávičky, 

včera už nôtily 

v sádku u Aničky.« 



Pesničky. 



3. 



Zelenaj sa, javomiček, 
prespevuje šuhajíček, 
zaberá si k nám chodníček. 

Zelenaj sa, javorina, 
moja milá neusína, 
okienečko odomkýna. 



4. 



Sadá slnce horu za vysokú — 
»Pozdravže mi moju čemookú!<( 

Blysla hviezda z vysokého neba: 
^Pozdravuje čemoočka teba!« 



6. 



Hej, kalina u javoria, 
voniaš mi až do poddvoría. 

A ešte mi v ušiach zvoní, 
čo spievalo v tvojej tônL 

Drozdy boly jak noc čierne 
a vily si hniezdo verné. 

Bodaj sa mi to splnilo, 
čo pod tebou srdce snilo. 



6. 

V zelenej bučine 
prespevuje vtáča: 

tí neobanujú, 

čo sa verne ráča. 

V zelenej bučine 
vetrík tichý veje : 

kto raz lásku našiel, 
ten sa svetu smeje. 



O. Ä 



-«M« 



2d6 



„Radúz a Mahulena."0 

„Znaf niečo neznamená ešte milovať to; milovaC to neznamená 
videt v nom len svoju zábavu." Táto veta čínskeho mysliteľa Kod- 
fucia zdá sa mi mat vixiiol, na ktorý dvoma cestami možno vy- 
stúpiC: totiž k milovaniu niečoho môže sa prísf jeho poznávaním 
a nacbodením zábavy v nom. Pravda, cesta sama nie je vrcholom; 
no aspoň po jednej z nich chcem viesť dnes k oceneniu jednoho vý- 
tvoru vznešeného umenia Zeyerovho, a to práve tam, kde našiel 
prvú priadzu tej nádhernej tkaniny. 

Krásy Zeyerovho diela a neobyčajné venovanie, ktorým český 
básnik posvätil svoju prácu poetovi slovenskému a ^tém, kdož 
8 ním tak strastné milují lid slovenský a s ním tak horce trpí a 
tak téžce snášejí,** boly mi tiež pohnútkou k tomuto článku. 

Hovorí sa, že cestovatelia, ked po prvý raz prídu do cudzieho 
mesta, prvej než by si poobzerali jeho podrobnosti, hľadajú po- 
výšené stanovisko, s ktorého možno získat si celkový prehľad. Ak 
možno pozerať obdobne na architektúru práce literárnej, takrečeno 
i na vozduch, ktorým je oviata, uvidíme, že hlavným pôvabom to- 
hoto básnického diela je jednotný kolorit báječnej doby, čo miesta 
sa týka i spôsobu vzývania božstva do najmenšej podrobnosti za- 
chovaný, bez ublíženia volnému vzletu poesie. Len čas — ováem 
pochopiteľne — nie je tu presne určený. 

Ako cele inak počínal si Shakespeare v svojej ináče rozkošnej 
„Pohádke zimného večera"! 

Nielen že hromadil zúmyselne (akože inak?) nesprávnosti zeme- 
pisné, ako: Česko pri mori, deliacom ho od Sicílie, orakulum Apol- 
lona Deifského na ostrove a i., ale i nesrovnalosti náboženské; 
robí v prúde reči zmienku o tom, „ktorý Najlepšieho zradil", a 
dáva rozvíjať sa deju okolo výpovede deifského orakula, Perdita 
v svojej reči uvítacej vzýva Proserpinu, menuje Juno, Phôba atď., 
ačpráve driev hovorilo sa o nej, že mala krstný pláštik, nájdená 
ako pohodené dieťa. Symbolická postava Času vystupuje analogicky 
chóru antických tragédií, osobné mená sa hellenisujú a zvlášle 
zaujímavé je prichodiace meno Giulia Romana, najvýznamnejšieho 
20 žiakov Rafaelových, ktorý veru nenáležal do času povestí, a jeho 
premena z maliara v sochára, ač Shakespeare bez všetkej pochyb- 
nosti poznal jeho obrazy. 

Toto spletenie zúmyselných anachronistických narážok a pre- 
miestovanie pôsobí pravda svojou naivnou bizarrnosCou len ako po- 
vesť roeprávaná^ nepriamo tedy účinkujúca. Vidíme pri tom príliš 
osobnosť rozprávača, živý temperament, ohnivú obraznosť, senten- 
ciami preplnený sloh, širokú, ale schválne meikú známosť veci. 

Slovenská povesť Radiiz a MahuUena dojíma však ako skutoč- 
nosf^ priamo pred očima diváka alebo čitateľa sa rozvíjajúca. Ani 



*) Napísal JuHas Zeyer. „Kvety" 1896. Repertoárna hra Národ- 
niebo divadla v Prahe. 

10- 



slovíčkom neprebleskne o8obD0s( autorova, jeho náboženský mysti- 
cismus a všetko jeho moderné vedenie. Kotvou jeho umenia je : 
pohľúžif sa tak hlboko v látku, aby pri tvorení nedostalo sa rušivé 
ničoho cudzorodého medzi koncepciu a vyvádzanie. 

Básnik zašiel do dávnovekosti pohanstva pod Tatrami po stopách 
roztrieskaných epických spevov bohatierstva slovanského, shýbal sa 
nad úlomky vetchých popolníc bývalej slávy, pokúšal sa čítat ta- 
jomné, veštebné ich značky a z toho všetkého výrazne stlumočil 
niečo v „Radúzovi a Mahulene". 

Povesí rozvrhnutá je na štyri dejstva, z ktorých obe prostredné 
majú premenu. Prolog úchvatnými slovami uvádza nás do nálady 
pradávna, tak prístupnej veľkoleposti dojmov; je ako strážca svä- 
tyne, ktorý ponúka vchádzajúceho, by sňal s bedier bremä svojich 
malicherných záujmov a s nohú obuv, na ktorej Ipí prach vše- 
dnosti . . . 

Radúz, kráľovič magurský, jatý tuhou po neznámom cieli, odišiel 
na lov a, ženúc sa za podivným bielym jelenom, zblúdil až v lesoch 
tatranských. Zviera padlo jeho rukou, a v ľútosti nad tým bol ko- 
nečne nájdený starým sluhom Radovidom, ktorému vyznáva sa 
z toho. Dozvedá sa od Radovida, že je na pôde nepriateľskej, 
v nebezpečenstve a poznáva i koreň nesváru dvúch kmeňov. Pýta 
sa príchodzieho rubača Vratká na cestu a pri odchádzaní ho ob- 
daruje. Ale zahodený meč a peniaz s obrazom jeho otca sú príliš 
prezrádzajúcimi stopami jeho. Družina tatranského krála Stojmíra 
skoro vedie stíhaného Radúza v putách nazpät. Na rozkaz kráľovny 
Runy je vsadený do hlbokej veže pod skalou. V tmu väzenia od- 
náša si pálčivé pomyslenie na zlostný pohľad a reč Runy, ktoré 
zdajú sa mu predpovedal úplnú záhubu, a jediný len lúč mu svieti — 
sľutovanie Mahulieny, najmladšej dcéry Stojmíra a Runy. 

Runina nenávisť stúpa. Dá odvliecť Radúza na štít vysokej 
hory a prikovaí železným kruhom k balvanu. Kľúč, ktorým zavretý 
je kruh, hodí s kliatbou do priepasti. Tam padol k nohám Vratká, 
ktorý náhodou práve v tom okamžení našiel v priehlbni kozľa svojho 
synka. Dobrý rubač vycítil z piesne Radúzovej, ktorú tento ešte 
vo veži spieval, kto asi má ešte účastenstvo na osude úbohého 
väzňa, a preto odnesie kľúč Mahuliene. Tým napraví svoju mimo- 
voľnú veľkú vinu, ktorej dopustil sa v detinnej radosti ukázaním 
magurského peniaza. Runa tuší pomer svojej dcéry k Radúzovi a 
podvodom domáha sa istoty o tom. Ukazujúc náhlu mäkkost, po- 
núka Mahulienu, aby kráľovičovi zaniesla zlatú nádobu s nápojom, 
Jenž léčí každou bolesť a vrací ztraceuý človeku klid." Čistá 
myseľ Mahulieny nevie zprvu, že matka stroji úklady životu Radú- 
zovmu, ale podozrenie zobudí sa v nej neobyčajnou sladkosťou reči 
a ona poznáva, že jedným razom srdcia oboch malý byť otrávené. 
Plná úzkosti uteká do skál, dáva Radúzovi svobodu i svoju lásku. 
V tom pribehne Runa; je síce odzbrojená, ale jej strašné kliatby 
vešajú sa milencom na päty a obťažujú im lásku. 

Ale predsa dostihujú mesta v Magure. Odpočívajú na kraji 
lesa pred ním a počujú smutnú vesf, že kráľ, Radúzov otec, umrel. 



237 

Mabuliena ostane sama so svojím úzkostlivým srdcom a Radúz 
ponáhla sa k matke Nyole, aby v prvej chvíli najťažšieho žialu 
mohla byt posilnená neočakávanou radostou. Prvým bozkom matki* 
ným na pery Radúza začína sa plnit Runina kliatba. Radúz zapo- 
mína na Mahulienu a nespamätá sa, že mu bola drahou, ani vtedy, 
keď ona sama v úzkostlivej predtuche príde k nemu. V nesmier- 
nosti svojho bôlu a v opustenosti od všetkých Mahuliena prestáva 
byt ludskou bytnostou, mení sa v topol, ktorému z človeka ostal 
len žiaľ. 

V stíne toho stromu Radúz najradšej odpočíva, a vo sne ich 
odpútané duše sa shovárajú. Mahuliena vešteckou zvestou zeme po- 
znáva, že preliatím svojej krve sníme kliatbu zapomenutia s čela 
jeho. Kráľovná Nyola, zúfalá nad zjavným začarovaním syna, tne 
sekerou do topoľa — dľa jej domnenia je to sídlo zlého ducha. 
Kliatba padá, dej vyznieva akkordom smierenia, lebo Je láska sil- 
nejší než všechna nenávist a milovaní kletby mocnejší.'' 

Základným vláknom povesti je teda láska ; láska snivá i činná, 
na čas síce čarom jatá v porobe nepamäti, ale predsa konečne 
víCaziaca i nad tou. 

Láska tá má u dvoch hlavných osôb rôzny vznik, a je cha- 
rakteristické, v čom práve sú rozdiely. 

Prvý výrok Mahulieny o Radúzovi neznie príliš priaznivé. Jej 
nadmierne citlivá povaha, so zvláštnou vytrvalosťou v boli, je tak 
naplnená zármutkom pre mŕtveho jeleňa, že nemôže cítit hneď sú- 
strasť so spútanou rukou toho, ktorý zabil jej milované zviera. A 
predsa svojou vetou: „Úbohá nemá tvár. Jsou lidé krútil* vy- 
slovuje tichučko pre seba vlastne len dvojaký druh poľutovania, 
lebo nenávisti vôbec jej srdce nezná. Ale potom, keď počuje pevné 
slová Radúzove, ktorými on priznáva sa k svojmu prenáhleniu, 
ktorými prejavuje smierlivosť, potom úctivú detinskú lásku k ro- 
dičom a dojímavú ľútosť nad starým verným sluhom, potom Mahu- 
liena — ač všetci posmievajú sa jej pre mäkkosť — jediná pozná 
jeho dobré srdce, pozná v ňom strunu, ktorá budí ohlas v jej 
srdci, a od tej chvíle stojí pri ňom. 

Ako jej, keď ho videla, preletela hlavou cudzia, tvrdá mjšlienka, 
tak i jemu podobne sa vedie. Oslovuje ju neharmonickým zvukom. 

„Ty posud, panno, mlčelas' a nerouhala jsi se mému neštéstí. 
Teď vynahradiš, co jsi zmeškala ?** A ona nie slovami odpovedá, 
ale skutkom. Pei-ám, z ktorých zaznel jej ten trpký výzov, a ktoré 
predsa žížnia po sústrastnom porozumení, podáva na priehrštie 
složené svoje mäkké dlane, plné vody, a zároveň i svoje srdce, 
nehou a dobrotou pretekajúce. 

U nej povstáva lá^ska zo súcitu, u neho z vďačnosti. Ona po- 
znáva ju dla slov, on dľa skutku, a dôsledne dľa toho idú ich 
príbehy. Radúz zostáva dosť passívnym i pri svojom veľkom milo- 
vaní Mahulieny; tým viac vystupuje jej povaha, v nejž snivosť zá- 
dumčivá 8 činnosťou sa snúbi, ako vôbec v povahe eminentne slo- 
vanskej. 



Ľúbezná tichá bytnost Mahulieny, dychtiaca neustále po ohlase 
lásky a nehy, nenachodí ho nikde v svojej rodine. Vlastná mat je 
k nej plná krutej zloby, otec netečný, skoro ľahostajný, a sestry, 
márnomyselné osôbky, ani dobré ani zlé, stýkajú sa s ňou chladne. 
Preto tým dojemoejšie účinkuje velebenie jej dobroty z úst rubača 
Vratká, ktorý ako jediný z celej tatranskej oblasti srdečne s ňou 
cíti a oddane jej pomáha — lebo mysel prostá najlepšie pochopí 
také hnutie srdca. 

Zjavná vec, že pri pozadí tak hojne osvetlenom rastie jej láska 
k Radúzovi v najčistejšej žiarivosti do vysokého reliéfu. Ale vý- 
sledky príkreho kontrastu, ostrého rozporu vlastného svetlého srdca 
s tmou okolia, totiž veľká úzkost, bázeň pred možnou neláskon 
Radúzovou ju neopúšCajú, sú preletávajúcimi stínmi jej milovania. 
Vidíme, že boly jej stálymi sprievodcami už z prvého jej prehovorenia, 
z nehož vyznieva stesk nad zabehlým jeleíiom ,,To zvíŕe bylo roz- 
umné a prítulné — a pŕec mé opustilo. Je vidét, že mé rado ne- 
mélo.*' To vraví so slzami v očiach. A táto nesmierna dotklivost 
citu, ktorá vzrastá s poznávaním Radúza, dáva jej láske zvláétny 
lesk ; prirovnávam ju k ligotaniu hviezd, ktoré sa javí nášmu smrtet- 
nému zraku v neustálom hasnutí a zapaľovaní, a predsa horí ne- 
spáliteľné — večne — tíško Svetielkuje tá jej citlivosť i tam, 

keď Kaduza osvobodzuje na štíte hory, keď vyznanie vyslovia obi- 
dvaja, I pozdejšie, keď Huna v nadprirodzenej svojej nenávisti vy- 
stupuje s hrúzou kliatby, ale najzrejmejsie ukazuje sa pri rozluke 
pod duboiii neďaleko mesta magurského. 

V srdci Mahulieny láskou prekvitnutoro vlní zmietanie usta- 
vičné a intensívnejšie od chvíľky prekliatia; jemné, sotva znateľné 
a predsa neprestávajúce zápasenie milých myšlienok o bytnosti naj- 
drahšej s prívalom žiaľnych pomyslov vlastnej opustenosti dochádza 
najtklivejšieho výrazu v rozhovore lúčenia. 

„Když odejdeš, tu zapomeneš mé!?** 
n . . . oči tvoje jsou teď temnejší, to 
láska tvá pŕec snad že shasíná?^ 

Najväčšou sa ukazuje jej láska v snažnej tuhe obetovat sa za 
Radúza, sňat s neho prekliatie. 

Záverečná veta prológu povesti je: ,,Je chatka mého lidu prostá, 
veru — však zlatý vénec tam leží pod prahem: čar je to jeho 
vroucí básnivosti.** A práca Zeyerova, tkanivo závojové, je v pravde 
zlatom týmto pretkaná. 

Mená názvu nie sú fantastické, ale vzaté z variantov povesti 
o Svetskej kráse ^): totiž v jednom z nich vyskytuje sa Janko a 
Mahulieuka, v druhom Radúz a Ľudmila. Básnik, prirodzene, volil 
mená vzácnejšie, i tým nastínuje svoj úmysel pred sta vit dobu vzdia- 
lenú. Z prvého variantu pochádza tiež motív matky Mahulieninej, 
čarodejnice. Lenže v Zeyerovej knihe je podaná vysvetlivka, aspoň 
čiastočne odôvodňujúca zlú jej bytnost. 



') Slovenské povesti. Pavol Dobšinský. SoSit 8. Tarčiansky Sv. 
Martin. 1883. 



239 

Proti obom milencom stojí totiž neprekonateloá zášC Ruov, 
majúca sYoje korene v dávno minolej žiarlivosti ich otcov. Táto 
čisté osobná pohnútka rastie pohádkovým ovzdaším do široká a 
práve tak roztvára priepasC nepriateľstva nielen medzi oboma krá- 
ľovskými rodmi, ale i medzi ich poddanými. Tým dáva sa tuäiC, 
že i vo veka mýtov slovanské kmeny vzdialovaly sa vzájomnou 
nevraävosCoo. 

Najhroznejšie zvrátené je tým srdce Runy, lebo príčina dotkla 
sa ho najbližšie a najboľastnejšie. Čierne vlákno jej neblahého pô- 
sobenia prepletá sa osnovou deja, tajomne ju zauzlujúc príšerným 
prekliatím. 

Mahuliena mení sa v strom. Premena ľudí v rastlinstvo za- 
stúpená je v mytológii všetkých národov, pravda, s rôznymi od- 
stíny. Dostačí pripomenúť si Ovidove Metamorfosy: premenenie 
Filemona a Baucidy v stromy, Narkissa a Aianta v kvetiny, ale boly 
to rmeny na vždy a zmeny úplné, bez zbytku čohosi ľudského. 
Kdežto v slovanskom bájosloví sú premeny tieto dočasné a so za- 
chytenou akousi ľudskou vlastnosfou. Ľalia, vykvitnutá na hrobe 
dievčatá, dostáva s východom mesiaca podobu umretej a s východom 
slnca vracia sa v kvetinový tvar. V bietllade Vŕba ^) vracia sa duša 
panej v noci do stromu, a keď je vŕba podťatá, pani umiera, strom 
vzdychne ako dokonávajúci. V moravskej národnej piesni Zakletá 
dcéra bolo dievča svojou materou začarované v javor. Pri rúbaní 
drevo osinelo, zaplakalo, ešte i prehovorilo. 

Premenenie Mahulieny v topoľ je volené nielen preto, že strom 
ten je často menovaný v slovenských piesäach, lež i preto, že 
symbolicky vzrastom naznačuje jej nehrdú, skromnú vyvýšenosť, 
dohora vzpínajúcimi sa konármi jej nekonečnú tuhu po Radúzovi 
a je vôbec typom opustenosti, osamotenia. 

A ešte niekoľko priamych citových úderov srdca slovenského. 

Je to dôverné rozprávanie Vratkovo o rozdelení zárobku — 
parafrása povesti O troch grošoch ^) a jemné vložky popevkov a hry 
na labute a pávy. Tam, kde v tkani deja mení sa farbistý pel nálad, 
sú ony sponami vzácneho pôvabu, kamejami v zlate zasadenými. 
Dojímajú, ako skutočné zlomky dávnych rapsódií ľudu 

Pekné sú citové passáže knihy. Vo vzývaní slnca i v modlitbách 
k zemi chveje sa slabo tušená idea milosrdenstva. Priameho vy- 
slovenia dochádza výrokom Vratkovým k Mahuliene: 

„Jsou zase jiná srdce, jak to Tvoje, 
a v tom je spása všech." 

Mnoho jasných myšlienok zavesilo sa vo zvučné pásmo strún 
Zeyerovej poetickej práce. Medzi nimi je i myšlienka smierlivosti. 
Verme o nej, že stelesní sa u kmeňov slovanských a že vzájomné 
pochopenie i odpustenie krívd dôjde uskutočnenia. Veď ^v širším 
svété tolik nenávisti zeje kolem nás!^ 
Zdena Berkovd. 

^) Spracoval K. J. Erben. 

*) Slovenské povesti Pavol Dobšinský. Sošit 2. T. Sv. Martin. 

•#♦• 



škoda Hany I 

črta od nás. 

rih zúfalý výkrik trínásfroČDého díevŕata: „Bože môj, mat 
moja!** pribehli ladia z okolia: suseda, čo ja Šurou prezývali, vy- 
soká, mohutná žena ; z prednej izby Katrena s dvaročoým dieCatom 
na rukách, ktorú Oravkou volali, lebo mala muža z Oravy, náden- 
Díkova žena, a dievča z majera. V strednom veku žena držala kŕčo- 
vite v pravej ruke nôž, v lavej zemiak, ktoi*ý na obed ^ratola, 
a bola prevesená, na ruke dcérinej. Smrtelná bladost pokrývala 
peknú okrúhlu tvár, telo tuhlo, roeravelo. Dievča z majera už vi- 
delo ju zaradletú, hneď tedy trelo sluchy octom, prosilo ženy, že by 
omdletú položily na postel, šaty uvoluily a proti srdcu trely. To 
všetko urobily, ale darmo : bolo vidno, ako sa tvár menf, nos kon- 
čitie a život ubieha. 

Bázeň pred srorfou všetkých sa zmocnila; Šura inštinktívne 
prežohnala mŕtvolu, dcéra Mariena hlasno nariekala a bežala pre 
lekán ; Katka z prednej izby začala horekovat: ^Ach, veď už dávno 
bola ako tona. Len sa vláčila, kým mohla; ale to bolo vidno, že 
dlho nevydrží! Tak bolo aj s mojím nebožkým. Kríatal sa, kým 
mohol, & potom len tak zaspal.^ Slzy jej padaly z očú, a diéta na 
rukách sa tiež rozplakalo. Šura akosi nemohla uverit, že by to bolo 
možno tak rýchla umret. Probovala tedy svojím mocným hlasom 
volat, ako na lúkách volávala: „Ha — na— á! Ha— na — á!** ale tá 
už len raz pohla očami a ležala nepohnute. 

Lekár prišiel ka Hane, roztvoril oči i ústa a vyslovil, že je . 
celkom mŕtva; prišla porážka na plúca. 

Suseda pojala Marienu, aby nekričala („lebo že keď zaplače 
umierajúceho, že sa ešte za dvadsaťštyri hodiny trápi**), mŕtvolu 
umyli, pričesali, obliekli, pomodlili sa a spievali nábožné piesne. 
Katrena vypravila svojho chlapca po Haninho muža, ktorý statok 
pásol 8 Kubom a Janom. 

Matej si rád vypil, neraz ho žena domov z krčmy viedla, ale 
vedel ocenit jej dobrotu ; najmä ako videl, že mu nemôže pomáhaC, 
že jej sily ubýva; aj si poplakal. Aj teraz, keď chlapec preň pri- 
šiel, mal hneď trápno tušenie, vliekol sa len pomaly domov, či by 
ozaj žena. . . ? Nedomyslel. 

„Veď som jej aj doktora volal, ^ tešil sám seba. „Dobre jej 
bolo, mala, čo jej bolo treba; aj Marienu som zo služby domov 
doviedol na pomoc, čo ju ako pustit nechceli.*^ 

Zastal na prahu — taká tarcha prišla na neho, čo sa s miesta 
pohuút nemohol. Ako čo by mal nohy olovené. 

Marka nahlas vykríkla, ako otca videla : „Mama moja, mama!** 
To ho prebralo. Prešiel ku posteli, pohladil ju, pritom mu tiekly 
slzy prúdom, nepovedal len dve slová: „Škoda Hany I" a sadol 
pod pec. 

Šura chvíľku sa prizerala, no nemohla sa zdržat povedať, čo 



241 

myslela. „Už nebadeš mat koho bif. Dobre sa jej stalo. Nech spí, 
chuderka, v pokoji!'* 

„LeD plač, Matejko, takej viac nebudeš maf pod slncom.^ A 
už sa poberala, ale to dverách ešte zavolala: „Nezabudni íst 
k matrikárovi. Pôjdem i ja s tebou, lebo som bola pri smrti. Tu 
aj tak nemáš rodiny, musíš všetko sám zariadít.'* 

Matejovi poschodilo na um všetko, čo dobrého mal od ženy. 
Cítil, že ju neraz vybuchnátoval po chrbte a kde zachytil, ale ona 
mu to odpustila. „Veď sa to stalo y opilosti, a teraz by už radšej 
nepil viac, keby to len Hana videla. Ako mne tá vždy hotovala, 
čo som rád jedával. Keď som si viac vypil a nevládal, ona obliekla 
kožuch, vzala lampáš, šla namiesto mna „na vartu". Keď statok 
šiel na pole, ona obháňala, aby nešiel „do škody", a mňa nechala 
spat, a ani nepošomrala ! Keby ma nebola rada mala. nebola by to 
urobila. Keby Jen bola povedala niečo. Ešte včera bola vo mlyne 
.vymeraf zbožie", a aká pekná: líca červené, bola ako panička." 
Znovu sa zamyslel. Bolo mu pusto a prázdno v dome. Z domu ísC 
ešte horšie, ale teraz žiadajú, aby človek mal cit otupený. Predtým 
to sused zariadil pohrab, teraz musí sám rozpovedal matrikárovi 
ešte i o starých rodičoch! 

Predsa jeden z úradských mu vyšiel v ústrety so slovami: 

„No, Matej, škoda Hany! To bola dobrá žena. Ale keď sa už 
tak stalo, slúžiš obci, dosiek si pošli vziaf na truhlu." 

V deu pohrabu rodina sa pomaly schodila. Opytovali sa na 
podrobností a Matej bol rád, že si polahčí: všetko rozprával. Ako 
sa mu zdalo, že slabne, a ako potom dcéru zo služby doviedol. 
„Hla, teraz by som si príčinu dával, že nemala opatery! Dal som 
ju aj ospovedaf; bolo jej ľahšie. Ale ani neležala dlho; len po 
hodinách, keď nevládala, sa Oprela a zase vstala, keď už kus zmoc- 
nela. Netrápila nás veru; a boli by sme ju vďačne obslúžili." 

Predo dvermi ludia už schodili sa na pohrab, a Šura potichu 
rozprávala ženám: „Matej plače. Ale aký bol k žene! Má ju ua 
svedomí. Hana bola krásue dievča, veľmi sa jej páčil jeden mlá- 
denec. Ale ten sa neobzrel o íiu, nechcela tedy ani počuC o výdaji. 
Rodičia sa trápili, že im jediné dieCa tak zostane. Mali domček 
pod brehom, kus poľa, pred domčekom rástly lipy, smreky a vŕby, 
i bolo im Cažko, keď si pomysleli, že to do cudzích rúk príde. Tak 
doviedol raz otec Mateja do domu, tomu sa dievča zapáčilo, a 
Hana, naučená rodičom k vôli robiC, vydala sa zaň a bola z nej 
dobrá žena. Doviedol do domu aj slepú matku a zakrpateného 
brata, no ten chytro umrel. Matej bol vyrástol ako drevo v hore, 
bez otca, tak privykol piC moc pálenky, a potom v dome klial a 
krfkal. Rodičia skoro od žialu pomreli. Obanovali tí, ie dcéru na- 
hovorili ku takému zlému človeku ! Teraz je kus lepší, lebo Hana 
všemožne hľadela, aby ho v dobrom udržala; ale vždy nemohla; 
často sme počuli, keď ho z krčmy domov viedla, spievat: „Plače 
dievča na doline." Vtedy už bol doťahaný. A tak sa zhrýzla z tohto 
sveta. Veď ten bude banovat!" Ženy prikyvovaly hlavami, a Oravka 
doložila: „Volí umreC pat dievčat, ako jedna mat detom.,," 



242 

Bolo po pohrabe. Trínástročná Mariena vedela už všeličo urobif, 
ale si nevedela prácu podelif ; uvarif jednoduché jedlá ja maC na- 
učila, ale premyslet: kedy čo varif, čo by bolo lacnejéie a chut- 
nejšie, to naučí len čas a bieda. V službe keď bola, mali všetkého 
dos(, ona tam nepotrebovala sa o nič starať. Tak nemohla otcovi 
nič po vôli spraviť. A on bol rozželený, neti-pelivý, nadal jej: že 
zbíja dom, že mať s polovicou vyšla, že mu nezávidela tej trocha 
pálenky a nahradila, čo on minul. A pri každom výstupe končil: 
„Škoda Hany! Tá to už rozumela! Teba sa musí ešte bieda nabif, 
kým zmúdrieš.' 

Mariena aj tak veľmi želela za materou, všade jej chybovala; 
šla tedy zas do služby. No Matejovi bolo ešte horšie: ani oprať, 
ani uvariť nemal kto. Ani sa mu žiť nesladilo. Deti sa utúlily do 
kútika za pec, a on, keď mohol, sa napil. Po čase začal rozmýšiat 
Kubo je šestnásťročný, Jano má osem, Števo šesť rokov — čo 
robiť? „Musím sa oženiC. Škoda Hany! Takej už nenájdem!^ roz- 
mýšlal. Každá nebola preň súca; on vedel, že je prudký. „Nejakú 
opustenú, tichú, to bude najlepšie : bude dobrá k defom a naučí sa 
mne po vôli robit" 

U susedov bola práve jedna služobná s malým dieťaťom — tá 
sa nemá kde podief. Mať jej odkázala, že ju nechce ani živú ani 
mŕtvu videť, ak sa nevydá; otec jej mal o rozum prísť od žialu, 
dva dni a dve noci chodil hore-dolu dvorom, horekujúc: „Bože, 
Bože, čože si takú hanbu na mňa dopustil! Či som sa ja preto 
s deťmi deň i noc trápil? Moje ruky sú tvrdé ako železo od ro- 
benia šindlov a od hôrnej práce. Prečo radšej neumrela!^ Pomaly 
sa utíšil, ale videt ju nechcel. Chudobná žena slutovala sa nad 
nou a prijala ju na pár týždňov, a nešťastná Zuzana, všetka strápeuá, 
sedávala predo dvermi. 

Matej, keď si rozmyslel, hneď aj prihovoril sa jej : gZnzka, 
akože je na svete ?^ 

Ona sa strhla a bojazlivo pozrela na Mateja, či sa posmieva, 
či čo? 

„No, no, veď sa neboj. Len reku, či si moju Marienu ísť ne- 
videla?" 

„Videla som ju, keď šla k tetke; aj šaty s sebou niesla." 

„Vidíš, Zuzka, to je ešte nesúce dievča riadiť dom, tej treba 
matka." 

Zuzka sa začervenala; pochopila, kde cieli. 

„No, veď je nič," vraví Matej. „Len ak by si vôIu mala." 

Zuzka predstavila si v duchu svojho milého, čo preň tak velmi 
trpela: ten mal pohľad taký jasný, ale peniaze, tie nešťastné pe- 
niaze, sviedly jeho rodičov, že ju opovrhol. „Naft sa nemôžem 
hnevať. A tento tak pošroúme hladí, že to až mrazí. Ale aspoň 
rodičov poteším, čo kolko budem trpeť. Hádam sa mu prislúbim." 
Ale ešte rozmýšľala. 

Matej šiel pomáhať kamarátovi kopať hrob, lebo ten za neho 
vykopal, kým žena mŕtva ležala, — aj pre ženu druhý hrob. Tvrdá, 
skalnatá pôda a k tomu zmrznutá ťažko sa kopala. Oba boli ustatí. 



24S 

* 

A pri tomto hrobe obidvaja sa poplakali, bo aj Gašpar pred rokom 
pochoval ženu. 

„Ožeô sa, Gašpar. Poslúchni, ako ti vravím... To je inšie 
pánom — tých v ápitáli opatria; majú peniaze, behajú k nim ig 
traja doktoría. Teba nebude ma{ kto opatríf. Rozmysli si, či ta za 
mladi niektorá nemala rada, ked si ešte máje sadil dievčatom/ 

Gašpar slúbil, že bude rozmýšľaC. V tom sa pribral urovnávat 
jeden hrob. „Či vieš, kto tu leží? Tá krásna sedemnásťročná Želka, 
čo moja Tinka ich aj matku Želkinu obsluhovala. Rozpoviem ti 
všetko. Bola vdova, mala dost malé dôchodky, ale Želku chránila 
a opatrovala ako oko v hlave. Prišiel do tohto kraja mladý úradník, 
ktorého prijala do domu ; mal u nich celé zaopatrenie. Mladá Želka 
zahĺbila sa, jemu ona sa tiež popáčila, a matka, šťastná, že jej 
jediné diéta bude zaopatrené, sama nástojila, aby sa zodávali. Aby 
len trocha počkal, kým bude staršia. Stravu mu akú najlepšiu dá- 
vala, a nechcela prijaf od nebo nič, len aby si čím viac peňazí 
zvýšil a odložil. Ale ten vera nič nezvýšil. Svadbu spravila matka- 
vdova, a po sobáši, keď sa Želka spýtala, z čoho má varíC? odvetil, že 
by si šla zborgovat do sklepu. Sklamaná mladá žena vädla tak 
rýchle, ako ked kvet skosí v lete. Matka vytrovená šla do služby, a 
dcéra v chorobe bola prinútená od cudzích prijímat podporu. My 
to, keď je bieda, hladujeme spolu, kým zas Pán Boh nepožehná.* 

9 Páni sa to voľáko divnej múdrosti naučia,^ odvetil Matej. 
,A Zuzka moja už poslala pre rodný list.'' 

a 

^«» 

Slovenský jazyk, živá starina. 



Súdy nad strigami r. 1675 a v nasled. 

Zo tápisnej knihy mesta Krupiny. 
Podáva Fr, Šujanský, 

Pohledávánj Tretj. 

Roku 1695. d. 8. Červená v radujm Dome na slussné požádánj 
Slávneho Magistráta z ohledu čarodegnictvj následugicý pohledávánj 
se ďalo: 

„Predevssjm sedmnácté svédkô pod prjsahu proti domnelé čaro- 
defrnicy Kohautičky predsevzaté a pŕeslyssano bylo, z nichžto prvnj 
svédek pravil, že predgmenovaná osoba vj co se o nj po strane 
rozprávej — , a že geden vesstéc nemecky mluvil: „gestíi Kohoutka 
sa neponechá toho, černý kfth gi kopne — . Druhý, že se na nj 
sausede skrze mléka hnévagi — ; Tretj, že do takovó iiemocy skrze 
nj upadl, v kteró za osra rokô stonal — . Čtvrtý, že když vinnice 
zmrzly, nadréčené do práva potažené domnelé čarodégnicy gen geden 
krč zmrzl; a že mléko geho krave skrze nj skapalo, ale skrze čy- 
tánj gine prínavráceno bylo; k tomu že když kravu kaupila po 



2ii 

4 - 

cyzých podkragech (chotárjch) zeliny 8 sebau chodila. Pátý, že když 
se pravotila, gistau zámku y zeliny s sebau nosyla, tu pak zámku 
a vegce doma pod prach * zakopala, kterau zámku ku právu po- 
trebovala — . Sedmy, že když gegí kravu v žito zagal, hned na 
tretj den v zelený čtvrtek gakovásy mačka prlssla ku krave a vssecky 
cecky gj obhrjzla, pretože kddyž na vinnicy aby se pásla gi za- 
hnaly — na to mysto na nemž zagata byla po brjchu se vleklá, 
a potom tam zdochla, že pak tomu Kohautka prjčinou byla na temeg 
(temeni) gi prisahati mflže — . Osmy, že vazala své krave na chvost 
metlu, a témto podobné vecy y ginj svedčilL Prjsaha Ondrege Dévi- 
čanského zdegssjbo méssfana též y manželky geho z téchto slov 
záležela : 

„®á D. D. prisahám Bohu Otcy y Synu y Duchu S. gedine a 
nerozdjlué Trogicy Sväté že skrze této ženy ' Katrnssi Kohatäky 
čarodegstvi mne moga krava vykapala, a talc že zadného hnevu 
ani z nymy Nenj mého to néči(n)jm, ale že na nj težké srdce mám, 
že nenj žádná gina osoba než Katrussa Kohautka zahynutj mé kravy 
prijčína, a že ona to dokázala né giny. Y na to prisahám, že v čas 
ráno na geg vinicy v ten den když vinice pozábly gi sem videl — .* 
Podobné y Samuel Bohák v tento smysl prisahal: 
„@)á Samuel prisahám, že skrze této ženy Katrussy Kohautky 
čarodegstvj gá sem do této nemocy upadl, a to za gedno osm rokft 
z prvú tresenj na mem tele cýtjv, a až do dnessejho dne velikau 
bolest trpeti musým, na co mogj dussi kladem, a mogj prysahu 
prvnegssj potvrzugem — . 

Odsauzenj neb Ortel. 

Ačpráve zákony Božimi y lidskymi ve gméno Boha čary a kauzly 
provozovati a zlostnému ďáblu sebe podmaniti, prjsňe zapovedeno 
gest ; nie mene vssak predce niktery vnuknutjm ďábla se zatracenjm 
večným dussj svých, do toho se oddali. Tito pak slugi neprátelmi 
sstéstj hdskébo, když vjny kresťanské sebe odrékli smluvu s dá- 
blem učinivsse, obchodom pak a skutky zakázanými, lidem y ho- 
vadúm sskodj, kdykoli divy zbránénými kunssty provozugice. 2e 
pak Obcy na tom neyvjce záležj, aby podlé zákonA Božjch y lid- 
skýcb vsseliké čarodegstvj, njmžto se sstéstj lídskému prét(k)ažj, 
trestanjm na prjklad giným odvrácela: proto prístogjcy Katarína 
Kohautka v podobném kauzedinjctvj postižená, kunsstem strigáckým 
lidské tél|b^užovati a hovad&m sskoditi, k tomu y gine čarodeg- 
njcké skcRKy páchati se opovážívssi, tu pokutu na sebe pritáhla, 
aby dle vyznanj sveho, a prjsahy na hlave gegj dvau prst& drzj- 
cých svédkú, za takovau obavnosf neyprvé k vyznanj giných gesste 
výstupku mučená, a potom na hranicy spálená byla, usauzeno gest. 

Otázky^ které $e strigy pred anebo pod mukámi prédkládaly gsau 

následugjcy : 

1. Striga gsy — ? 2. Chodila sy s tovarysskámi stridžiti — ? 
3. Které gsau tvé tovarišský — ? 4. Méli gstePána— ? 5. Vgako- 
vých ssatách — ? 6. Gaké mu bolo Gméno — ? 7. Dával vám pe- 
njze — ? 8. í)ostil vás — ? 9. Kolko tomu roku gako gsy striga — ? 



10. Kolko rázy sfe se scházely do roku — ? 11. Kdy gste se schá- 
zaly — ? 12. Mazaly g8te se s masty — ? 13. Vykonávaly gste roz- 
kaz ďáblúw — ? 14. Když gste nevykonaly co vám činil — ? 15. 
SUjetor gsťe paasCely z černébo vreca — ? 16. V jakových ssatách 
a osobe se vám Pán vás ukázal — ? 18. Dával ti vjno — ? Atď. 

Pohledávánj Čtvrté. 

Roku 1697. dne 11. Červená na žadosC a prednessenau žalobu 
sslechetné osoby Katarjny Kolomainjk patnácté svedkú v radnjm 
dome z ohledu strigy Dčkayky pohledáváno a skaussováno pod 
pijsabu bylo, z nicbžto ginj svedčili, že onáno Katarjna Dčkayky 
mezy pastyrfi v povetrj prissia; ginj že y zpftsobe aneb tvárnosti 
kozy bečjcy po borách chodila. 

Pohledávánj Páté. 

Roku 1699. dne 12. Máge v radnjm dome Inquisicye vykoná- 
vaná byla, kdežto z obledu čarodegnjckých skutku pri prjtomnosti 
radnýcb Panfi devadesáte svedkú pod prísahu vyznávati musyli, 
zdáby znali, videli neb slysseli buď proti Rodičum, sausedúm, 
Prátel&m, buďto pak proti komukolvek néco takového, čoby se 
čarodegnictvj dotykalo? A tu nekterý z njch svedčil, že videl Ko- 
zyarku néčo v hmcy do zemi zakopávati; Néklery, že brussky od 
staré Očkayky Kaupené na Kolpachách do druhého dne v konské 
s. b. legna se zmeuily; Giny^ že Očkaykyna Juda z putni múky 
v svatvečer deset chlebu upékla, za try velké misy plžikä, a za 
vahan trhancu ktomu gessté navarila, z toho pak chleba samotretj 
za čtyri tydné se chovala, a predce gi múky gessCe zbudlo — ; &iny 
dosvedčovali, že videli v nocy ve vrbine pri potoku dve ženy v ze- 
lených kabáCech neco kopagjcý a mluvjcý: „no už ge ta!*' kleré 
okradmo podstupovaly, v tom pak, že veliký huk slyssán byl; ®iný 
vyznával, že Očkaykynrs Juda pri ssedssi domu v nocy z vojaka 
perinu tahala, zatym že tjte vyznávagjcýho rozdrapiti chtéla, ale 
skrze tehož vojaka mečem odhnaná byla; ®iný na preddotčenou 
svedčil, že lidj dáviti chodila — ; ©iná pravila, ze saukenjčkyna 
Judka když vyzná vagjcý mléka gi dáti nechCela, rékla; „Y tebe y 
mléko Čert musy v0gcUiŕ v tom že ona v skutku onemocnela y 
krava tež s teletem na tretj den ochuravela; &ináj že kdyby pred 
S. @ii7m (Ďurem) černy pes do másstaly prisšel, slyssela, aby se 
ho Gazdiná nebála — . 

Takovéto a témto podobné, hle vecy pri Inquisic^l svedkové 
zde vyznávali. 

Vdova MésBároska na mučedlnjcký nástrog dana vyznávala, že 
ge striga a navedla gi na to, prý, pred rokem Vozárka^ a že Vo- 
zárka mrazyla. Pečet, že gi železnau na lopatku uderil v (u) Ne- 
pitagmasa geden v svetlých uherských ssatách mladý Pán. Tento 
pak dábel v kuchyni Nepitagmasové g(m kázal, aby uirazyli, ze gim 
dobrý bude a t d. 

Judyta Massárka na múky vložená byvssi pred mučeajm te- 
mito slovj se pronesla: „TrikraC sme chodily pred S. Durem vinnice 
mrazyti, ale nám Pán Buh nedal; ze žita sme žjr zbjraly a na 



246 

Filipa Jakuba rosu, gako to Slama, ktery na Staréhoŕe a na Tvoli 
vinnice mrazyl, yedéti bude. 

Pavel, Slama^ mučený vyznával, že ge strigáč a že má baltu 
Žofia Pastyrkay Kancea Miklóska^ Eatrussa Kohautka, Boisyna 
Kúgyarka, Rebeka Svjaiková^ Mészároska a giná Masárka pred njm, 
že strigy byly a po chotári Krupinském y Babinském rosu zbyra- 
valy. Pravý dále on: „Ijetali sme na čjemem koni a sypali sme 
prach gako pussný, aby nebylo ovocya. Tomu gjst 10rok&; a mám 
na viunícy v hrucy pod strjebornym kŕčom správu hlboko zakopanau 
v hornom ssjali (stáli). 

Predotéené vssak éarodegnice na rukogme, poručnjkftv pro 
pusstený byli, když za Zofíi Pastýrku Jan Szúcs, za Kozyarku Jan 
Plachý, za Rebeku Ondrej Franciscj^ a za Petrjčku Michal Fáhry 
Poručnjky se stali. 

Roku 1716., prvny saudce Pán Štepán Palásti proti Vomrce 
pred Vrchnosti sstjžnost podlé Urádu svého prednést(l), že pred- 
gmenovaná zlým duchem zvedená byvssi bázni Božj a zákony po- 
hrdla, a se svýmí tovarysskyňemi čarodegnjctvj se oddala, skrze 
které mnohým lidem y mnohau a a ukrutnau hrozbau se strogila, 
y zlých učinkú také se dopustila : proto tedy y podlé 2. kn. Mog- 
éjssavé Stap 22. a 3, kn. Äop. 20. takové zlostné osoby usmrcené, 
y podlé Äraginského zákona (Tiz 3. Partis) *??. O. D. Tripary) na 
hranicy neb klétce spálené byti magj. Tauto pry védl tehdegssj 
Krupinský Fiškál Pan Danyel Caháni. 

Pohledávanj Ssesté, 

ProCež r. t. 1716. dne 5. Červená z usauzenj slávneho Ma- 
gistrátu a privolenj celé Vyvolené Obcy v celem meste skrze De- 
sátky Inquisicye se konala tjm cýlem, aby domôelé toho času strigy 
neb čarodegnice na gevo se svými nesslechetnými skutky pri- 
vedený byly. 

Pred ^m giž 18. svédkú, kterj preddotčeným cýlem k saudu 
povoláni byli, rozličné slyssané reči na strigy takové veregne pred- 
nésli, a pod pijsahú vyznali. Geden \7znaval: povadil som sa 
8 Bozynu pred dvauma roky, skrze sena, a gako sa mi pohrozyla, 
tak hnedky na druhý den ráno počal som zle byti na oči; a že 
Kozyarka povedala: trébas sy gá len na kamén sadnem prédce 
gesti pití budem mati, a ginssj irehas sy hrdlo odtrhne ňič nebude 
mati — . 

Druhá vypravovala, že geg Kozyarka^ když pred dvauma roky 
prjčinau plátna se povadila, tak porobila, že ústa na zadek gy vy- 
vrátilo. Ale podlé rady žen v teplicoch, aby od té ženy na kterau 
myslj kus chleba dostala, takový užjarila a kijžen na ústa kládla, 
že geg lepssje bude. To když učinila a chleba od Kozyarky do- 
stala, hnedk)* gi lépe počalo býti— . 

Tretj : když sem sa s Kazyarku skrze sena povadila, pesfou 
na mne klepala, a této reči hovorila: „ani oči nemáš !^ Za tjm 
sem za pol tretjho mesyaca na oči nevidela. I Fábry, že ge striga 
a čepcem kravy bige, na oči geg metal. Čtvrtá vyznávala, že onano 
Kozyarka djtky doma v nocy zanechavssi — sama po nocy chodila, 



247 

a ňepríssla domú, gen když kohauti zpjvali na úsvite 1 Pdtá, že 
Kojsyar Martyn mléko kravám odberal a z cmaru maslo mautil. 
Sesta svedčila, že gi v nocy dávilo, a ponevádž v sváru s Kozyar 
Martynem byla, proto že on to byl, a po ťele znaky zubň mela 
od neho, dohrizena byvssi. Sedntá vyznala, že u Kozyarky nenadále 
v džbané neb krčahu hledagjcý c verný, na papjr natrefila, v kterém- 
žto kosti z djtete na spúsob palce hrubého, magjcý nohy, ruky a 
hlavu nalezla. Čo když otcy svému svedkyné ukázala rekl gi: 
„nahag to djeta moge, lebo ge to buožik!" 

Osmy, že slyssel z ust Kozyarových když se chválil, že on bez 
prácy hognosť vsseho mjti múze, že když zem na které strelcy 
stogj trikrát obrátj, nič nebudau mocy zabyti, a že on vssecko 
zná CO lidé o nem rozprávegj. Takovéto a temto podobné vecy na 
čarodegnjky tehdejssjho času pri prjtomnosti Inquisitorô Jana Rota- 
ridesa a Pôhonyika dosvedčovali: proto celé Desátky^) zdegssjch 
Obyvatelu slávny Magistrát na svedectvý zakázal, ktery svedkové 
sprísahanj co a gako vyznávali, z de nékterých na plač dovesti, od 
vecy nebude. 



BESEDA. 



Ako počítali Česi v XIY. a XY. století nový rok. 

(List Fr. Palackého Danielovi Lichardovi.) Daniel Lichard, ked do 
3. ročníka Časnika (na rok 1858) hotovil článok o dejepise nového 
roku, pýtal sa listovne Palackého o tom, ako počítali v stredoveku 
nový rok Česi? Palacký odpovedal Lichardovi, vtedy redaktorovi 
Slovenských Novín vo Viedni, nasledujúcim listom: „WPraze, 6 dubna 
1857. Wzácný pane a milý pHtelil Již od nékolika nedél pohŕížen 
jsa celau myslí do štúdium panovaní krále Jiŕího Podébrada, ne- 
zapomínám sLce na powinnosti swé ku prátelúm sauwékým, ale den 
ode dne odkladám je plniti, ažbycb se k nim lépe uprázdniti mohl, — 
an zatím čas uplýwá a wábaní mé dáti môže príčinu ke stížnostem 
sprawedliwým. Daufám wšak, že odpowéd má na žádost Waši we 
psaní dne 23 bŕezna pudanau nepHjde tak pozde, aby nebyla ku 
potrebe. 

„Jest wéc jistá, že Cechové XIV^ a XV^ století w obecnéra 
žiwoté počítali nowý rok wždy od wánoc ; a ponéwadž počátek dne 
počítán tehdáž ne od pftlnoci, ale od západu slunce, slawení tak 
ŕečeného štedrého wečera býwalo pokaždé také slawení prechodu 
z roku starého do nowého. Dalekoli obyčej takový zasahoval do 
století starších, totiž XIII*»°, XlPi' atd. toho wyméŕiti neize na 
rychlost, pro nedostatek a ŕídkost zpráw potrebných. W XVF?? sto- 
letí zdá 86 že užíwaní tišténých kalendáŕuw, ježto počínaly wždy 
1 Január, zapudilo pomalú starý obyčej a uwedlo nowý, trwající 
podnes. Auŕední o tom nejaké naHzení ze starowékosti české není 
mi známo 



') Desátek (desiatok) 1. decaría, desiatnik — decurio. 



248 



„O tom, CO u jiných národňw slowanRkých býwalo w té wéci 
za obyéej, učení páni Wídenští zprawí Wás lépe, nežlibych já uéi- 
níti stačil. Prosím jen, že ráčite opozdení tohoto psaníčka pro- 
minauti, a i u sebe mítí i u p. Kuzmániho mne laskawé učiniti 
poručená. Pŕijda, dali bňh, i letos do Wídné ku posezením akademi- 
ck]^m na nékolik dní, a neopominu poptati se na Waše zdrawí, 
zústáwaje se zwláštní äetrností Wáš úprimný pŕftel a ctitel Frant. 
Palacký ?. r. 

^Dokladám ješté pro wétsí zŕetelnost a jistotu, že o počínaní 
roku o zwéstowání p. Márie aneb o welikonoci aneb o jiuém kterém- 
koli svatku nenacházím we stai*ých českých prameňoch ani stopy; 
a že již na konci XV^£. století uacházeli se Iidé, kteŕí počítali rok 
teprw od 1 ledua, kdežto jint zachowáwali starý obyčej dosti hluboko 
do XVI století, tak že i listiny rozdílné wydáwané wedau ke zmat- 
kúm, neníli pri užíwaní jich pozoru a kritiky.^ (Srovn. Čašník 1858, 
str. 72.) 

Literatúra. 

Obzor literárni a umelecký. Vydáva Jaroslav Vlček. 
Praha, 30. bŕezen 1899. Ročník L Číslo 1. Majitelé a nakladatelé 
Bursík a Kohout, kníhkupci c. k. české university a České akadémie. 

V pri hlase k obecenstvu čítame: „V hojném dneSním časo- 
pisectvu nasem, zejména v pražském, není posud listu, který by 
soustavné si všímal co možná veškeré nynéjší české produkce ve- 
decké i umelecké a obecenstvo o ní poučoval odbornými posudky. 
Činíme tudíž pokus s časopisom takovým. „Obzor literárni a ume- 
lecký" pŕináéeti bude essaye, úvahy a referáty o všem, co dnes je 
hodno pozoru v soudobé naši literatúre a našem umení: tedy o väech 
nových knihách českých, o časových otázkach vedeckých a umele- 
ckých, o nových zjevech umení výtvarného a hudebuího, o pi*odukci 
divadelní atd. Vedie toho pak pŕihlížeti bude ke všemu, co buď 
z naši vlastní minulosti literárni a umelecké živé souvisí s dusev- 
ním ruchem nyuéjšim, auebo co z cizibo svetového proudénl moder- 
ního iakkoliv se dotyká české slovesnosti a českého umení.** 

Obsah 1. čísla: 

Články: Boj o starou Prahu (O. Hostinský). K jubileu Fr. L. 
Čelakovského (F. Táborský). — Úvahy a referáty: F. Palackého 
Korrespondence a zápisky; Básne F. Palackého (L. Čech). J. Ôa- 
fránek. Za českou osvetou (Dr. F. Drtina). J. J. Toužimský, Na 
úsvite nové doby (Dr. Z. Tobolka). J. V. Vykoukal, O snech a 
výkladoch snú (Ďr. F. Krejčí). Fr. S. Procházka, Písničky (Július 
Červený). Bratŕí Goncourtové, Germinie Lacerteusova (Dr. Jar. Bo- 
recký). Ch. Dickens, Klub Pickwickúw; Cvrček u krbu (JindHch 
Vodák). — Rozhledy umelecké. — Hovorná. 

^Obzoľ literárni a umelecký" bude vychádzať každý treti týž- 
deň, najmenej na 16 stranách v 4^. Predplatné na celý rok 4 zl., 
na pol roka 2 zl. 



Bok 1899. Soiit 5. 

Slovenské Pohlady. 



^ ^ -i ^ y^ 



oT^JC^^- 



Cestopisné črty. 

Pífie Martin Kukučin, 

V. 

ired piatou ráoo už som bol oa nohách. Mám za to ďakovaf 
komáľom, ako i za tie uzle, ktorými tvár mi posialy. Okolo ôsmej 
som sa vybral dooiest listy na poštu a kúpiC si kartu na diligenciu. 

Potrvalo skoro hodinu, kým som potrafil na poštu. Dva i tri 
razy bol som prešiel popred nu, nepovšímnuv si štíta. Neníe umiest- 
nená práve luxuriosne, ako ani cetiňská — táto pritom leží na vy- 
hnanci. Zato sú úradníci ležérni. Ešte (a ponúknu i cigarettou, 
ak práve nemajú náhlu robotu, alebo ak ti tvár nerazí nápadne 
reisenderom. Roboty, ako vidno, vela nemajú. Ačpráve listy boly 
adressované do Uhorska a ja pravdepodobne Úhor a nasledovne 
nie veľký obdivovateľ ich národa: predsa oni zachovali oproti mne 
zákony zdvorilosti. Vyzdvihujem to preto, že v daktorých štátoch 
úradníci sú menej šetrní, a to nielen k cudzincovi, ale i k domá- 
cemu. Menovite ak sú adressy napísané rečou, ktorá nenie štátna. 

Na námestí, keíf som sa ta vrátil, našiel som kŕdeľ ženičiek. 
Sedia jednoducho učupené na zemi pri svojich batohoch, kde je 
ich tovar: syr, zelenina, vajcia, drva. Sú akoby ztratené na tomto 
nesmieiDom priestranstve. Kupcov okolo nich nevidno. Veď ani ne- 
viem, kto by to išiel kupovat, keď sám Nikšič sa až dusí v tomto 
požehnaní. Pod chvíľou vidím chlapov so žŕďami na pleciach. Na 
žŕdkach visia odreté jahňatá, po šesf, po osem. Mäsiari roznášajú 
svoj tovar po kupcoch. Kde sa to len minie toľká sila mäsa! 

Ked som ho videl toľko a pomyslel si, že kilo stojí 16—18 
krajciarov, prišiel mi na um náš Jožko Kohút Keby sa on tu tak 
našiel v Nikšiči, kúpili by sme baranca a odišli s ním za mesto. 
Viem, že by sa celý Nikšic prebudil z driemot na nóbl vôňu guláša 
a zbojníckej pečienky. Takto bolo iba s resignáciou čakat, čo sa vo 
famosnej kuchyni nášho hotela upečie. K obedu som nerozkázal 
nič iné ako kus jahňačiny pečenej na ražní á la Robinson Crusoe. 

No i tu mi poslúžilo šfastie. Nestretol som síce na nikšičskom 
rynku Jožka Kohúta — no stretol som môjho udatného kapetana. 
Pýtam sa, či má dáku robotíi, on odpovedá — hádam z úslužnosti — 
že do poludnia je slobodný. 

17 



Ž60 

„Povodím ťa po Nikšici, aby si všetko videl, ako svedčí. Kcil 
prídeš pod Tatry, budeš aspoň môcť rozprávať. Tuším Tatrou voláte 
ten váš Lovčen." 

„Nuž v Tatrách jesto dakolko podarených Lovčenov, I nás mal 
Pán Boh na pamäti, keď rozsieval vrchy po svete, skoro ako vás. 
Páni a Židia ohoiia ich pomaličky, ako tieto vaše, a potom už i my 
budeme Čierna Hora." 

„Čo by si najradšej videl z Nikšiča?" pýta sa kapetan. 

„Najsamprv Nikšič. Staré mesto totiž." 

„To je lahko — pod za mnou." 

Vyšli sme z mesta a pred nami stojí na nevysokom ale strmom 
kopci nikšičský zámok. Za starodávna volali ho Onogošť. Bol by 
ako Oravský, keby pod ním tiekla Orava, a keby mal hornú baštu 
takú vysokú ako tá, na ktorú my Oravci sme takí pyšní. Potom 
tento nikšičský, ako i Spuž, má múr, ktorý sa ako tmavá stuha 
v cikcakoch spúšťa v dolinu. Na múre sú veže s otvorami, z kto- 
rých pušky i kanóny strielaly od radosti, ked nadišiel dáky ne- 
čakaný hosť. 

Kto chce vojsť do hradu, musí mat dovolenie gouverneura ni- 
kšičského. Ja som nemal kedy vykonať si túto maličkosť. Ostatne 
pevnosti ma nezanímajú; spokojil som sa touto prehliadkou na di- 
štanciu. Jedna čiastka je dobre narútená. To vyviedly gule z ka- 
nónov černohorských. Vlastne Rusko bolo darovalo kňazovi dakofko 
ťažkých diel, ked si so svojimi okolo Nikšiča nevedel poradiť. Hrad 
vela storočí bol svedkom kultúrnej práce tureckej v tomto kraji. 
V septembri 1877 sa konečne vzdal knie/.aťu Nikolovi a dnes on 
i Spuž prisúdený je Čiernej Hore. Týmito hradmi je Čierna Hora 
zaokrúhlená, lebo predtým Brda a Čierna Hora súvisely len krátkym 
údolím Zety a od juhu a severa boly medzi ne zabité dva kliny — 
Nikšič a Spuž. 

Akú má Nikšič strategickú cenu, na to nech odpovedajú vojaci. 
Kule a tvŕdze, rozsiate po okolitých vrchoch, rozrúcaly zväčšej čiastky 
černohorské kanóny. Okyptený Nikšič stojí tu ako svedok starých 
dobrých časov, ked sa India natkýriali na koly, ako dnes baranci 
a kozlíčatá. Pod hradom je väčšia skupina domov, shluknutých do- 
vedna ako kŕdel splašených oviec, okolo mošeje s vysokým mina- 
retom. Vyznám, že som ani ta nešiel pozreť. Konečne mohamedánov 
v Nikšiči ostalo cele málo. Presťahovali sa do Podgorice, ktorí sa 
mohli sťahovať. 

Za nami na brehu sú staré šiance, trávou zarastené. Z nich 
Cernohorci posielali svoje pozdravy tamtým v zámku. 

Blfzo námestia mi ukázal kapetan školskú budovu. Mohla by 
stáť v ktoromkoľvek našom meste, bárs i v Bystrici Palác kniežaťa 
ani zďaleka nenie tak skvelý, ako Kruševac v Podgorici. Leží v roz- 
siahlom parku so starým stromovím. Za mestom je stará budova, 
rozsiahla. Ako dáky starosvetsky pivovar. No nápis nado dvermi : 
„Vojenni stan" označuje jasno, k čomu teraz budova tá slúži. Kasáreň 
je tu, ale vojsko teraz sadí, seje, okopáva dohán a kukuricu. V ja- 
šení po prácach nastane i v kasárni veselý život. 



251 

Odišli sme oa stavenisko nového chrámu. Na kopci, ako vidím, 
nasyfianom ludskou rukou, lebo je so všetkých stráu podmurovaný 
kvádrami, stavia sa monumentáluy kostol z kameňa. Kameň do- 
vážajú až hen z Korčule, v Dalmácii. Náklad bude obnášat 400.000 
zlatých a či práve rublov, lebo Rusko dalo čosi groši na túto stavbu, 
ktorá bude stáť temer na samej hranici Hercegoviny. 

Na kopec môžeš vyjsC pešo i na koči. Z pravá i lava V3rstupujú 
mohutným oblúkom dva podvozy, ktoré ťa dovedú na roveň k tej 
čiastke chrámu, kde bude oltár. Ak si nie dýchavičný, môžeš na 
roveň vystúpiť schodami, ktoré sú do prvej terrassy párne a od 
nej dohora slejú sa v jedno široké rameno, ktoré fa dovedie ku 
fronte chrámu. Okolo kostola je dostatok volného priestora, kde 
teraz šumí živý ruch staviteľský a o rok o dva budú zavznievat 
vrúcne spevy nábožného ludu v dlhej processii. Monumentálne 
chrámy malý by sa vždy stavať na takýchto podstavcoch. Už teraz, 
bárs je chrám ani nie do krovu dovedený, dominnje nad celým 
mestom, ba nad celým pofom nikšičským. Výhlad na mesto je 
velkolepý, ono vyzerá odtiaľto dosť imposantne. Starý hrad podáva 
obrazu interessantnú štafáž, uliehajúc už teraz pred novým chrámom, 
8 ktorého onedlho zaskveje sa — znakom víťazstva — zlatý kríž. 

Murári sú rozdelení po lešeniach; robotníci — najviac mužskí — 
donášajú maltu. Yyfahovadlá dvíhajú mohutné kvádre do výšavy. 
Kamenári z Korčule klopkajú mlatčekmi na dláto, vyrábajúc z ne- 
otesaného kameňa hladké kvádre. Kameň mušej ú dovážať surový, 
lebo vyrobená práca by sa lahko otJkla dlhou cestou od mora na 
Nikšic. Boduľský hovor týchto ostrovanov, zamenený tu i tu vene- 
ciánskou taliančinou, divne sa vjrníma tu v Nikšiči, kde znie srbština 
práve tak krásne, ako v celej tejto krajine. 

Popri štósoch surového kameňa a vytesaných kvádrov, vidíš 
tu hŕby ľahučkého, porósneho tufu. Tu kdesi v okolí objavili baňu 
na tuf a neviem pochopiť, prečo ho neupotrebovali na stavbu moder- 
ných domov v Nikšiči. I na Cetiní by neškodilo stavať z neho domy, 
aspoň by ľudia nemuseli chorieť od vlahy po domoch, menovite 
v zime. 

Na stavenisko prišiel pozreť i gouverneur Nikšiča. S ním je 
náš Miloš v tuhom rozhovore pohrúžený. Iba čo nám kývol hlavou 
na pozdi*av a už sa shovára dalej so starým pánom. No onedlho 
sa gouverneur pobi*al do mesta a Miloš pribehol k nám s ochotou 
domáceho pána. 

On totiž vedie túto veľkolepú stavbu. Architekt dochodí len 
z času na čas obzerať, ako tečie práca. Pohľad s lešenia je ešte 
imposantnejší. Mesto je nesmierne rozsiahle, vezmúc do ohľadu 
obyvateľstvo, ktorého pomerne k mestu a jeho rozsiahlosti je málo. 
V Dalmácii na toľkom priestore, čo tu zaujal Nikšic, vystavili by 
druhú Viedeň, pravda poukladanú odhora nadol, ako v kupeckom 
kráme. 

S Milošom sme sa rozlúčili, ja nadobre. Pri obede sa už ne- 
sídeme. Diligencia sa hýbe na poludnie, musím tedy obedovať 



Ž62 

včaššie. Nechcel by veru za nikšicský obed premeškať diligonciu a 
čumieč tu do zajtra do poludnia. 

Vietor utíchol, ale horúčosC bola veliká, keď som prišiel pred 
nikšičskú poštu. Diligenčia zapríahnutá, postillion (včerajší) sedí 
na svojom tróue, hotujúc sa zatrúbiť po druhý raz. 

„A koľko nás bude?" 

„Štyria, alebo piati. Sám neviem," odpovedá mi. 

„A nemožno sa pojednat?" 

^Nemožno." 

„Ďakujem pekne. To bude krásna cesta! A táto horúčava! To 
si vysadnem hneď k tebe." 

^Mna by tešilo, ale ti bude horúce na slnci, pane." 

„Nedbám, aspoŕi ma bude vetrík previevaf. Oh, ja blázon: 
prečo som sa dal odhovoriC! Mohol som pekne na koni na O^trog 
a tej noci mohol som byť v Podgorici." 

„Bez toho by si takú cestu nevydržal," poznamenal postillion. 

„Čo — ja? Kolko ráz som sa ja vyspal na koni a čo mi bolo?" 

Postillion pozrel na mňa so strany ako neveriaci Tomáš. 

Ostal som pri predných kolesách, hotový vyredikat sa dohora. 
O chvílu už vsadli dvaja do diligencie. Jeden v čižmách, na čiapke 
akýsi orlíček, ako v Austrii majú exekútori. Druhý pri kompletnom 
kroji nosí moderné topánky „na cúgy". 

„No, kedy sa už pohneš? Čo čakáš ešte!" zahrmí tam jeden 
zdnu, až cvendžia obloky na arche Noeinovej. To bude ten v čiž- 
mách, naučený rozkazovať. 

„Nemôžeme sa hýbať, pane. Nemám rozkazu," odpovedá postil- 
lion vo vedomí svojej hodnosti. „Ešte i pasažieri chybujú." 

„A k^Iko nás to má byť!" zvolal v úžase ten dnu. 

Postillion pohol plecom a kreslí arabesky bičiskom po ladviech 
prostredného. Ja som sa vyštveral k nemu. Nad Nikšičom nevyniká 
už len chrám, ale i ja. 

Prišiel i šéf nikšičskej pošty a za ním hŕba sveta. Postillion 
zatrúbil tretí raz a s takým oduševnením, ako fanfáry v Národnom 
divalde, keď vystúpil na javisko pohostinne král Oidip. Na ten 
tué zaľahlo mi v pravom uchu a ten dnu dudre, že sme sa opozdili. 
Postillion pohne plecom a šomre: „Malá starosť! Dôjdeme"... 

Okolo archy nastalo lúčenie. Bozkávanie, objímanie, stonanie, 
výkriky, slzy, plač a nárek. 

„Uvidíš ho ešte, uvidíš, pasja (psia) paro! Vráti sa ti, ak Boh 
dá!" bodrí ich ten zvnútra hromovým hlasom. „Kýho čerta sa soplíš 
nič po nič. Vari ti ide do Kalifornie, alebo do Kotora!" 

Tí okolo archy plačú ešte väčšmi. Jedna skupina sa pustila 
ešte do akéhosi rozhovoru na rozlúčku. Postillion zatiahol na pro* 
stred hradskej. Znovu plač, výkriky objímanie... 

Konečne, „kerf Boh chcel", vylúčilo sa dvoje osôb. Šuhaj asi 
dvadsaťročný, štíhly ako jedla, elegantne vyobliekaný. Dolama je 
kávovej farby, vycifrovaná šnúrami ani párnická haliena. Pás okolo 
nej ohnivo-žltý, s revolverom a zlatou reťazou od hodiniek. Dolamu 
obliekol do rukávov, bárs sú pod pazuchou otvory, ktorými by mohol 



ruky z nich vytiahnuť A v tejto horúčave by to i bolo na mieste. 
Na nohách má lahké a priliehavé topánky lakované. 

Druhá osoba je dievčina vysoká, štíhla, velmi bladá. Iba oči 
čo má červené, i to od plaču. Dosial utiera slzy. Ruky má útle, 
kožu neoho«"enú, vlasy svetlé. Serbijanka plavá je nová, sukne šu- 
chocú holvábom. Na ko.<eli okolo hrdla a na hrudi skveje sa vkusné 
zlaté vyšívanie. Dolu chrbtom visia hrubé vrkoče. 

„Tedy pätoro!** vravím postillionovi. „Čiže som rád, že som tu I" 
„Ešte neviem," odpovedá on s potuteíným úsmevom. 

Skoro v ten istý čas pristúpi jeden tučný mešťan. Prosí ma, 
aby dievčaťu prepustil toto sedisko. Dnu by vraj nevydržala. 

Kočiš sa významne usmial. Ja som sostúpil veľmi ochotne. 
Človek vydressovaný civilisáciou naučí sa prinášať takéto obete 
bez hundrania. 

Sadol som na predné sedisko k elegantnému šuhajovi. Proti 
mne sedí ten v čižmách; pri nom, trochu potisnutý do kúta, druhý, 
čierny ako cigáň, v topánkach. 

„No, či sa už raz pohneme, pre Pána Boha!" kričí môj vis-á-vis 
svojím hromovým hlasom. 

Kone trhly, diligeucia sa pohla. Elegantný človek vymieňa po- 
zdravy jedným i druhým oblokom. Najprv ma privalil celou ťarchou 
tela^ potom ma pritisol do kúta ako pagáč a na dôvažok stupil mi 
na nohu. 

„No, chvalabohu!" vzdychol si môj vis-ä-vis s oblahčením. A 
vzdychlo sa mu dva razy, ako ludom veľmi rozčúleným. No rýchlym 
pohybom siahol za pás, vydobyl z neho massívnu striebornú škatuľu 
a trhauými pohybami šúľa cigarettu. Pár pohybov — cigaretta je 
sformovaná, odhryzne polovic papierka, zalepí a už je škatuľa kdesi 
za pásom. Teraz sa obzerá, u koho vidí ohňa. Ten, čo sedí pri ňom, 
ani sa nehol, hoc má horiacu cigarettu medzi prstami. No on mu 
ju vytrhol a rečie: „Daj ohňa!" A ked pripálil, vracia mu ju zas 
tak rýchlo, doložiac: „Vdaka!" 

Nuž vidno, duch nespokojný. Možno, hlboký mysliteľ. My, keď 
si zapálime, oddávame sa orientálnej lenivosti. No on uprel na 
mňa svoje sivé oči tak ostro, ako by ma išiel zaklať. Cítil som sa 
nevoľne, čakajúc examen. No a ten nebude tak ľahký pred človekom 
takého hádavého ducha. Jeho široká tvár, kde dolná sánka domi- 
nuje solíduou architektúrou a nos rovný nad neveľkými fúzami, 
8 takým očakávaním obrátila sa ko mne, ako by sa na tom vý- 
sluchu mal rozhodnúť osud Európy. 

Konečne vybúšila z neho zvedavosť. Prihovoril sa mi francúzsky. 

Ja som ani neodpovedal. Ako by sa to mňa ani zďaleka ne- 
týkalo. 

Prihovoril sa mi taliansky: kam putujem. 

Odpovedal som tiež taliansky, že na Cetiiiie. No doložil som, 
že ak on rozumie i srbsky, že mu budem srbsky odpovedať. On 
medzitým môže i ďalej hovoriť taliansky. 

On sa pustil do smiechu a to tak fidélnoho, že predošlý prísny 



S64 

výraz celkom sa stroskotal. Začal srbsky a to tak, že sa vyhováral, 
že nevedel, že ja viem ich rec. 

„A čo ste vy?" 

„Lekár.** 

„A zkade, prosím?" 

„Z Dalmácie.** 

„A De vieš taliansky!** pTasol rukami v úžase, ani nezbadajúc, 
že 3 „vy** preskočil na „ty**. 

Nuž tento výkrik mi bol len novým svedectvom, že my Slo- 
vania, či východní, či západní, sme predsa len inferiorná rassa. Tá 
inferiornost sa tolme vkorenila do nás, že svoje už za nič nemáme 
a ktorúkolvek cudziu handričku držíme za „kment a šarlát**. Teraz 
sa mne trochu srdce rozbúchalo a odpovedal som: „Taliansky viem, 
kolko mi treba, aby sa dohovoril s každým Talianom. No ráč od- 
pustiť, že sa nebudem namáhať s talianskymi frásami k vôli tebe, 
ktorý rozumieš srbsky. Ostatne i na Cetinl mohlo by byt menej 
tej francúzštiny. Za kozami a ovcami vyníma sa ona dost smiešne. 
Bez nej ste sa mohli obísť ešte pekných pár rôčkov. To je moja 
mienka v tejto veci** . . . 

Nazdal som sa, že sa povadíme. No on sa rozosmial od srdca 
a bez (ažkania na mňa. Ten pri ňom sa uškrnul škodaradostne, 
vtisol sa mu za chrbát, do samého kúta diligencie a ztadial na mňa 
mihá jasavo. Ako vidno, nebanuje, že som ja hovoril bez kommentárov. 

„My sme naučení stretávať sa s cudzincami,** vysvetluje mi 
môj vis-ä-vis. „Nie div, že som považoval i teba za takého." 

Nuž nerobil som ďalšie rekriminácie. Bárs mohol som mu na- 
mietnuť, že ma nepohlo to, že sa mi prihovoril taliansky, ale to, 
že mi uložil za povinnosť akúsi, aby ja vedel taliansky. Nechcel 
som vec rozoberať do podrobností, lebo táto práca je otupná. 

Vypytoval sa ma, z ktorého kraja som, a tu ma prekvapilo, 
ako zná Dalmáciu podrobne. Ja som zatváral z toho, že mám do 
f'inenia s kupcom, ktorý sa často túla po svete. 

Ked sme sa už štverali hore serpentínami, diligencia zastala. 

„No, čo stojíš zase, pasja noho!" \7krik0l môj vis-ä-vis. 

Ten, čo sedí pri ôom, vystrčil hlavu oblokom a oznamuje: 
„Sišla tá, čo sedí hore. Nebodaj jej škodí diligencia." 

„Kýho čerta ide na diligenciu! Mohla pešky, lebo na koni." 

A skutočne videl som dievčinu, že sa vlečie pešky popri dili- 
gencii dohora. Ľudom, čo sa málo vozia — ako je to v týchto 
krajoch, voz škodí práve tak, ako nám kontinentálcom more. 

Elegantný šuhaj pri nme sa najprv bol poprihováral každému. 
Vykúril naponáhle jedno päť cigariet. Kto prešiel popri diligencii, 
privolal každému čo to. Kecf sa mne prihovoril, ovial ma pach vína, 
piva a nadovšetko rakije. Nuž videli sme hneď všetci traja, čo to 
za patrón. Ani sme mnoho neodpovedali na jeho všetečné reči. Ked 
sme prechodili zetským mostonj, už začal od nudy dudať pesničku, 
ktorá je hrozne monotónna a má 77 veršov. Nejnišiel ani k sied- 
memu, už mu hlava začala celembať. Konečne našla akú-takú pod- 



poľu na mojom pleci. A bola ťažká ! Nohy vstrčil jednoducho ponad 
kolená chudorlavého do protivného kúta diligencie. 

Môj vis-á-vis meria ho ustavične nenávidným okom. „Eh, Bože 
Hospodine, pomáhaj !" vzdychá si nahlas a v sebe dodáva neomylne: 
^znášať takúto spoločnosť." Keď raz tak vzdychol môj vis-á-vis, 
môj sused ho dopočul. Usmial sa detinský a rečie: 

„A čo vzdycháš, komandíreV Hodina prvej alebo neskoršie — 
neboj sa, dôjdeš. Ja ti ručím ..." 

„Ah, čerta mňa do toho. Ale tu je tesno!" 

„Je trochu, je. Ale hlavná vec urobiť si miesto. Ak chceš, 
polož nohy sem." Ukázal mu svoje vlastné kolená. 

„Ach, id! Ty sa hniezdiš, vytískaš ludí, A čertovský kočiš 
zastáva pre každé nič " 

„Dôjdeš, môj pane, dôjdeš. Máme stihu, chvalabohu." 

Tak som aspoň vyrozumel, že môj vis-a-vis je komandír. Ko- 
mandír je komandant bataillona, čo by zodpovedalo asi nášmu ma- 
jorovi. Iba že černohorský bataillon je práve tak samostatné telo, 
ako náš re^ment, ktorých v Čiernej Hore nemajú. Brigády skladajú 
rovno z bataillonov. Teraz som si lepšie povšimol orlíka na jeho 
čiapke. Na preložených šabliach pod čemohorským címerom stojí 
nápis: „Komandír. Bataillon X", i mesto, kde je sídlo bataillona. 
Teraz sa už nedivím, že vystupuje tak kategoricky, ozaj koman- 
dírskj'. Hlas má zvučný, ocelový. Postava nenie vysoká, ale mocná, 
menovite v kostiach. Celý zjav prezradzuje zdravie zrovna železné. 
Tvár nenie ani pekná, ale ťahy sú energické, ako by ich len tak 
zhruba tešlicou vykresal. Koža je oborená do olivová; ligoce sa, 
menovite na šiji a na brade, s ktorej britva práve dnes skosila 
strnisko. Šedivého vhisa nevidno medzi gaštanovými vlasmi, bárs 
človek musel už prekročiť päťdesiatku. 

Ten pri ňom je omnoho vyšší, ale nie takých mohutných kostí. 
Vlasy má ako žúžol, a tak mocné, že bys' centy mohol na ne vešať. 
Tiež sa oholil a pristrihol i fúzy na šírku i dialku, tak že \7zera 
omnoho mladší. 

Ked sme sa spúšťali divokým krajom dolu serpentínami, môj 
elegantný sused začal chrápať. Privalil ma vonkoncom, ako lavína. 
Jeho súkenná dolama hriala nielen jeho, ale i mňa. Na čele sa mu 
perlí pot od chutného spánku, a mne tiež. 

„8ho(Ižc ho, psiu dušu!" odporúča mi komandír. „Ohava, takto 
sa doriadiť." 

„Dajme mu pokoj. Vidiš, ako sladko spí. A potom mne ako 
tak, ale pozri tamto ich." 

A. komandír sa zhrozil, ked videl, ako je jeho sused dokopaný. 
Modré nohavice, nové, pokryté sú pnichom z jeho lakovaných 
topánok. 

„A prosím ťa, kto je tento patrón?" pýtam sa maltretovaného 
suseda komandírovho. 

„Pisár; bol doma na dakolko dní a teraz vodí se.stru." 

„Úbohé dievča! Upadne do krásnej spoločnosti. Môžem povivlať," 
vzdvchol si komandír. 



„Hía, Ostrog!" zvolal som ja. 

„Aha!" odpovedá komandír celkom ľahostajne. Ako vidno, 
chybuje mu ten vzlet, ktorý som tolme obdivoval pri kapetanovi. 

„A či 8i ty tiež tam bol; pane komandíre?" pýtam sa ho ja. 

„Nie. Ja som bol pri južnej armáde pod pánom Božom. Dostal 
som tam kríž, to je pravda. Ale i ôablou nemóresnú do rebier. Dvadsať 
dní som bol vo špitáli." 

„Pustiť krvi neškodí," posmieva sa mu chudorlavý. „Beztoho 
si priprudký. Zato som ja bol tu a čo sa divím — nič som ne- 
ujal. Vidíš tú stráň pod monastýrom? Celá sa černela od vojska. 
Vojsko prikrylo roveň i bralá. Nuž kobylky ..." 

Óas sa nám chytro minul. Onedlho sme zastali pred „svratišťom 
k Serbijancu". Ja som sa Istive vytiahol zpod elegantného suseda, 
tak že mu hlava buchla o diligenciu. To ho i prebudilo. Díva sa 
hlúpo na všetky strany, ako človek, ktorý nevie kde a načo je na 
svete. No ked zazrel koketnú krčmu Serbijancovu, na podiv chytro 
zrepetil sa na zem. 

Serbijanac čakal nás vo dverách a vybozkával sa už i so mnou. 
„No, ako sa ti páčil Nikšič?" pýta sa, vložiac mi svoju širokú dlaň 
na plece. 

„Dobre. Len nám daj piva a nech donesú chleba a všetkého, 
čo máš." 

„A vari si vyhladol I" 

„Jedol som práve toľko, koľko som musel." 

„Vari nedávali dostatok." 

„Bolo by lepšie, keby dávali po menej, a — a..." 

„Čistejšie, čo? A ty si bol u X — čo?" 

Neodpovedal som. On pokýval hlavou, a smeje sa pre seba, 
idúc po pivo. 

Vstúpil i chudorľavý sused komandírov. 

„A kde je komandír?" pýtam sa ho ja. 

Ten sa usmial potutelne a odpovedá: „Komandír ostal v dili- 
gencii." 

„Ktorý komandír, prosím ťa?" spytuje sa Serbijanac so troma 
flašami na rukách. 

Chudorľavý spomenul mu priezvisko. 

„A ten!" zvolal s nekonečným opovržením. „Ten by vošiel 1 
Čo si len počne ten človek s tými dukátmi!" 

„Nech ich naloží do sudov miesto kapusty," smeje sa chudorľavý. 

Serbijancova žena, čistá ako včera, doniesla chleba, čei-stvého 
syra, košeta, šunky — vôbec čo sa našlo. Ba i dakoľko vajec na 
mäkko. Ja som sa s veľkou chuťou naobedoval. Pečienky v NikSici 
som sa iba dotkol, rátajúc na krčmu Serbijancovu. Pivo sa míňalo, 
ako sa len u Serbijanca môže míňať. Prišiel nám na pomoc i postil- 
lion. F^legantný šuhaj ostal v prednej. Sedia tam dedinčania a da- 
koľko ženičiek, meilzi nimi nevysoká starenka so synom, štihlým 
šuhajom v bielej doláme i bielych nohaviciach a opánkach. Je to 
učiteľ v jednej z blízkych dedín. Môj sused prisadol ku starenke, 



objíma ju a nasilu by ju chcel \7b0zkavat Chcel by ju napájať 
vinom, a rakijou^ ale stará ukazuje na pohár s limonádou. 

Úbohá (Uevčina sa medzitým prechádza po hradskej hore-dolu. 
Brat na ňu, ako vidno, vonkoncom zabudol. No ona sa kouet^ne 
osmelila a vstúpila za nim do hana. Vraví mu Čosi ticho. 

„A čo ti je nahlo? Dobrých ludí neopúšťaj. Dôjdeme, duSa, 
neboj sa. Tu máš, napi sa. Kto nepije, bude baíiovat; lenže pozde 
banovat A čo sa mraštíš, srdce moje V" 

Nešťastné dievča vyšlo zase len pred han. 

Za mojím prišlo pivo, čo rozkázal chudorlavý. Je to, ako som 
vyrozumel, kupec z Nikšiča a cestuje do Podgorice. Človek, ako 
vidno, dosť scestovaný, skromný, stiiedmy a proti cudzincovi úslužný 
bez hranie. Konečne sme museli prijať i od Falst^ffa. Je pravtla, 
že on odpil svoju porciu svedomité, nuž ale predsa takýto kšeft 
nedonesie ho nikdy na zelenú ratolesť. 

Ale s druhej strany musí sa mu dať, že je za krčmára naozaj 
ako stvorený. Hostí miluje. Tak i teraz vzdor veselosti tu v bočnej, 
vyšiel do prednej a obrátiac sa k elegantnému šuhajovi: „Hybaj/ 
rečie — „medzi ludí, ty bibas. Čo sa lížeš tu s babami a to ešte 
starými, až Boh uchovaj. Na, vypi a — mirna Bosna." (Tichá 
Bosna == bašta). Podal mu plný pohár piva. 

Ten ho vytrúsil na dúšok. 

^No tak. Nechže bude tam i piva, ked je už tam i čert i diabol 
i jeho stará mať," doložil v smiechu Serbijanac. „Kej piť, nuž piť. 
Králevič Marko vypil odrazu vedro vína, ale — ale — " a položil 
prst na čelo, kde taká poetická myšlienka zkrsla — „ale sa nikdy 
neopil" . . . 

„A ja som vari opilý!" urazil sa mladý človek. 

„A kto ti čo hovorí." 

„Ja som nie ani najmenej. Stavme sa, že si ty väčšmi." 

„Aha — aha!" rozosmial sa Falstaff. „Ja pijem, kolko miesiem. 
A to je, syuku, málo čo menej od králevica Marka. Môžeš mi vt^riť." 

Medzitým i komandír počal sa prechádzať hore-dolu po hľadsk(»j. 
Zunovalo sa mu čakať v diligencii, ktorá sa nehýbe. 

Kupec mi ho ukázal a žmurkajúc rečie: „O, nevojde on, ne- 
vojde". . . 

„Možno sa mu nechce," na to ja. 

„Ah, ťažko mu do vrecka siahnuť. Ja ho poznám. A čo j(» 
tamto tej V" Priblížil sa k posteli, kde leží dosť mladá ženská, po- 
prikrý^vaná kobercami, ale sa nevyzvliekla. Vidno, že má hoľúckn. 

„A čo ťa bolí V" spytuje sa jej kupec. 

„Nič. Trochu hlava." 

„Tu je doktor. Mohol by ti prepísať" . . . 

„Ah, mne prejde. Netreba!" zvolala v strachu, a schúlila sa 
ešte lepšie pod kobercami. Snád, aby sme ju neuriekli. 

Konečne sme sa vyhrnuli od Serbijanca. Ni^treba spomiiiať, že 
nás zase \7b0zkaval ako svedčí. VsadJi sme do diligencie nemálo 
railostnl, že nieto už tu môjho elegantného suseda. Spriatelil sa 



s tými v prednej a že s nimi pôjde pešky, myslím na Orjuluku a 
či kde. 

„Šťastná mu cesta," odobruje komandír, „Dosial bolo s ním 
ťažko a čo by bolo teraz ! Aspoň čo sme tu, sme všetko ludia" . . . 

A skutočne bolo nám omnoho pohodlnejšie, menovite mne, čo 
som sedel sám na prednom sedisku. Horúčava nepopúšťa. Čím sa 
diligencia spúšťa nižej, tým je i horúčava väčšia. 

Kupec a ja sme v Orjej Luke vypili čiernu kávu. Komandír 
sa poprechádzal za ten čas po mestečku. V Danilovom Gráde odišiel 
sa napiť vody na fontánu a my s kupcom odišli sme do mestečka, 
l)ez neho. Vystúpiac z hana, nikde sme nemohli zazreť komandíra, 
ktorý, nedá sa tajiť, vyhýba sa hanom ako ktosi svätenej vode. 
Kupec sa velmi zabáva na komandírovej skúposti. Vlečie ma do 
každého hana, len aby on musel vyčkávať v diligencii. I pretvaruje 
sa pred ním ako by bol boh vie aký márnotratník. Komandír na to ne- 
hovorí nič, len vraská čelo. Ináče mne sa komandír zdá byť človek 
dobrého srdca až na ten mešec, ktorý vie stískať tvrdo. Myslím, 
že ho stojí dosť trápenia, ked vidí, ako my rozhadzujeme groše nič 
po nič. Mne to odpúšťa, ale vidím, ako kupcom pohŕda pre toto 
nekupecké mrhanie. Ostatne celé mrhanie záleží v tom, že dve 
šálky kávy stoja najviac šesť krajciarov. 

Ked sme vsadúvali v Danilovom Gráde do diligencie, rečiem 
postillionovi: „Či ty vieš, kde býva vojvoda MihajloV" 

„Ako by nevedel?" 

„Tedy zastaň, ked k nemu prídeme. Ja musím vystúpiť." 

„Dobre." 

,,M(»je veci pošli na hotel Európa, ked prídeš do Podgorice." 

Postillion privolil. 

„A čo máš za robotu u vojvodu?" spýta sa komandír udivený. 
„Vari ho znáš!" 

„Nemám to šťí\stie. Ale mám ísť ztadial na Duklje." 

„Ah, Duklje!" odvetil s výrazom zľahčovania. „A čo tam máš 
na Duklju? Bol si tam kedy?" 

„Nikdy. Práve preto by chcel videť." 

„Ved sa i vyplatí!" zvolal v smiechu. Staré múry — i to 
v zemi. Dakolko rozlámaných stĺpov. Dakoľko roztrieskaných plôch 
s literami. To je Duklje. Čo máš na tom videť?" 

„Aby to videl. Musí to predsa mať dáku cenu." 

„Cenu — cenu! Ako komu. Prichodia Francúzi, Angličania, 
Amerikáni — to sa dá pochopiť. Ale ty! Človek zdravého rozumu, 
nenatresnutý ! A či ho chceš fotografovať ?** 

Rozosmial som sa. On sa rozpaloval ešte väčšmi. 

„A nebol si ty na Solíne?" spytuje sa ma. 

„Akoby nie." 

„Tam to máš i väč^íie, i krajšie. Kárs i tam škoda bolo jire- 
kopávať krásne vinice k vôli starým haraburdám. Nuž ale uech 
majú, ked to radi hltajú. Ale Duklje! Do čertovej matere. A keíly 
sa to chceš vrátiť do I*odgorice?" 

„Dnes večer, to sa rozumie." 



Ž59 

„Dnes večer!" rozosmial sa chutne, ako by bol počul najväčšiu 
naivnosť. j,Ah, prosím ťa!" 

Ja som sa prestxašil. „Čo — ak ma etfendi naschvál vábi na 
Duklje, aby ja bol prinútený ostať zajtra tu. Kto vie, co on má za 
úmysly"... lYišiel mi na um „dopust", skoro v\*pršaný. Pozajtre 
zas „Graf Wurmbrandt", spoločnosti Lloyda zakotvený v Kotore. Čo, 
ak ho zmeškám? A potom dnes som utrmácaný. Nechce sa mi do 
polnoci prevThať sa po kameni. I podgorickú večeru nemožno pre- 
pustiť po nikšicskom pôste. Ale i slovo treba držať. A ja som ho 
dal predvčerom večer effendimu. On ma bude čakať, taký tučný 
ako je — a ja ho tam nechám, nech čaká? Čo by si myslel o mne, 
ktorého tak srdečne privítal v svojom dome" . . . 

Vyznám, že som si nevedel rady ani sem ani t^ro. Keí okolo 
piatej zastahí diligencia, ja som bol rozhodnutý, že vystúpim a 
nech bude čo chce. 

Skočil som tedy chytro na cestu a odberám sa od mojich druhov. 

„A či si zblaznel!?" kričí komandír v ustrnutí. „Nechod, ak 
máš Boha pri sebe. Kylio čerta tam nájdeš!" 

„Musím. Effendi by ma čakal. Nebolo by svedčné, aby hó mal 
za l)]ázna. To i ty uznáš." 

„A čo effendi!" pohodil prudko rukou. „On je blázon. Také 
idey ! Prosím ťa" . . . 

„Nemožno." 

Žmurkol som na postilliona, on pošibal, diligencia sa pohla. 
Komandirova hlava zjavila sa v obloku. Kričí na kočiša, ako na ratu. 

„Čakaj, pasja noho! Čo náhliš! Čakaj ho, ak si Srbin**... 

No kočiš šibe kone bezohľadne a obzerajúc sa na míia, smeje 
sa na komandírovom strachu. Diligencia sa oddialila, no ešte sa 
ozýva komandírov hlas. 

Zamyslel som sa, prečo sa ten človek tak bojí o mŕia. Ved to 
vyzerá, ako by sa ja vyberal do najtemnejšej .\friky. Najskôr ešte 
si vysvetliť toto excentrickou povahou a nervósnym rozčúlením tohto 
človeka. Vidno, ako mu svaly tváre kedy-tedy zaihrajú, i prsty sa 
zatrasú, ked je medzi nimi cigaretta. Nedá sa upref, priveľa kúri 
tento človek. 

Nuž čo ako, budem sa mať na pozore. Ak je Duklje daleko, 
ani naň nepôjdem, ale jednoducho vrátim sa zaraz s effondim do 
Podgorice. 

Prešiel som mostom za Zetu. Na brehu stojí nedaleko stará, 
čierna kula, dobre zachovalá. V nej musí bývať vojvoda Mihajlo. 
Tu bližšie je novšia budova na poschodie. Krčma možno a možno 
škola. Dom je čisto obielený, lahko, že to bude škola. Potom hrá 
sa okolo nej asi tucet detí, preháňajúc sa po brehu rieky. Pred 
domom je hrubá klada, na n(*j sedí starec v doláme kávovej farby 
a kúri tuho z čibuka. Se^lívé fúzy ožlkly mu od dymu a nikotína. 

„Prosím vás, starý," prihovoril som sa mu, kvd som ho prv 
pozdravil a mimovoľne mu zaťal vykať, - „či je toto dom vojvodu 
Mihajla?" 



Ž6Ô 

„Áno, synko. A čo mu nesieš?" A povstal s klady a pristúpil 
ko mne. 

„Vojvodovi nenesiem nič. Ale mal ma tu čakať X effendi z Pod- 
gorice. Hádam ho i poznáte." 

„Velmi dobre. Ale dnes som ho tu nevidel." 

„To možno poslal sem svojho zaťa, Y., ak ho poznáte." 

„Ako by nie. Dobehuje často na tom svojom kolovrátku, čo ho 
volajú bicykle. Ale ani on tu nebol." 

Hm — zamyslel som sa trochu. A čo teraz? 

„A čo myslite, starý — kolko treba odtiaľto na Duklje a nazad?" 

„Ani pol hodiny." 

„Skutočne." 

„Čestné slovo." 

Vidno, že komandír nikdy nebol na Dukljí, ani nemá pochopu^ 
kde to Duklje leží, bárs možno sto ráz prešiel popri ňom. Ostatne 
v tom niet nič zvláštneho. Ja som Choč vídal každú chvílu osem- 
násť rokov. Prichádzali naň všakovf turisti každé leto, dakedy až 
z Varšavy: a ja, čo som sa pod ním narodil a pod ním býval, do 
dvadsiateho roku som mu nevystúpil na končiar. Zato som vytrvale 
sníval o Pamasse. 

„A či by potraíil sám?" 

„To je lahko. Čuješ, ty malý — he!" 

lYibehol chlapec asi dvanásťročný, ktorý sa naháňal s deťmi 
po brehu. Nosí široké gate a vykasanú košeľu ani dáky „bašík" 
z V. Revúci. 

„Zavedieš tohto pána na Duklje. Poukazuješ, vysvetlíš im všetko 
ako svedčí." A obrátiac sa ko mne: „Odviedol by ťa ja, ale vidíš, 
ja som starý." Zasmial sa melancholicky; zpoza žltých fúzov za- 
čemely sa mu dva zuby ako eben. 

Pustili sme sa chodníkom pomedzi polia. O chvíľu sme prišli 
k múru, prisypanému zemou, kde rastie tmie a tráva. Múr starej 
Diocloeje. Preskočili sme ho a našli sa v ktorejsi „ulici", možno 
na námestí. Lenže domov nevidíš, iba ak kde-tu trčí pozostatok 
solídneho múra zpod zeme. Rozbité plochy s kusami nápisov sú 
poopierané sem a tam. Zub času tu už dokončil svoju robotu. 
Z diela Diokleciánovho o dakoľko rokov nezostane ani pamiatky. 
Chlapec ti ukáže ešte kus mosaiky, ktorou bola vyliata podlaha kto- 
rejsi dvorany. No i tá nebude dlho trvať : dažde, slnce a nadovšetko 
holomráz rozdrobí ju na piesok. 

Srucanín sa vidí málo, ešte sú pod zemou. Chudobní Vasojevici 
každý rok prekopajú jeden kus. Platia ich kukuricou. No vykopávanie 
pokračuje pomaly. Štát má konečne potreby omnoho naliehavejšie, 
menovite štát taký chudobný. Preto i rozsiahlosť srucanín dnes sa 
nemôže určiť. Na každý pád nebudú tak rozsiahle, ako solínske, 
kde leží v rumoch hlavné mesto starého lUiricuma, sídlo kráľov i 
côsarov rímskych. 

Chlapec by chcel nasilu vzbudiť vo mne obdiv nad Diocloeou. 
„Toto je nič. Počkaj, ked ti ukážem kostol!" A tento kostol mi 
spomína celou cestou po mŕtvom meste. Nechal si ho na ostatok. 



261 

A skutoíne ten je najväčšmi zachovaný. Múr dosahuje niekde i výšku 
2 — 3 nietry. 

„Vidíš, toto ti je kostol," zvolal víťazoslávne. „Pravdepodobné 
je" — upotrebil naozaj výraz „pravdepodobné", ktorý výraz som 
ešte nikdy nepočul z list dieťaťa sedliackeho. „Pravdepodobné je, 
že to bol kostol pravoslávny." 

„Ešteže čo!" zadivil som sa ja. Na takú vec by ja nikdy nebol 
pomyslel. „A z čoho ty zatváraš, že je to kostol pravoslávny?" 

„Obrátený bol oltárom k východu. A každý chrám pravoslávny 
musí bj-ť obrátený k východu." 

„To ti je nie dôkaz. Bársktorý kostol môže mať oltár náhodou 
k východu." 

Chlapec sa sklamal vo mne, ktorý som mu odporoval viac len 
zo zábavy, aby ho podráždil a prinútil dalej dôvodiť. No chlapec 
už o kostole nehovorí. 

Pýta sa ma: „A ty si nie pravoslávny?" Vidíme, kde on hladá 
príčinu môjho odporovania. 

„Veru nie, syn môj." 

„A hovoríš srbsky!" 

„Touto rečou hovoria mnohí, čo sú nie ani pravoslávni, ani 
Srbi." 



„Ano, latini. Jesto ich i v Podgorici. A ty, odkiaľ si ty?" 

„Ja som ti z Dalmácie predbežne." 

„I to srbská zem!" zvolal chlapec. 

„O tom sa ešte i múdri ľudia hádajú," odpovedám ja. „A medzi 
múdrych zamiešalo sa dosť i poSetilých ..." 

No on sa nedá presvedčiť. Spomína mi, ktoré sú ešte „srbské 
zeme". Rozvinul mi programm politický, nesmieme expanslvny. Nuž 
hotový Garibaldi v zárodku. Takéto smelé idey môžu prechovávať 
len deti, ktorým život neokmásal na krýdlach perie, alebo tí zried- 
kaví, šťastní ľudia, ktorých oduševnenie pomlarfuje, tak že vlastne 
nikdy neostarejú. My, bohužiaľ, rodili sme sa a odrástli v epochu, 
ked sa človek rodí, ako barón Bačkore vič, t. j. hneí tridsaťročný. 

„A či ty chodíš, synku, do školy?" 

„Už som vychodil osnovnú školu." 

„A vieš písať?" 

„Viem srbsky i latinsky." 

„A načo ti je latinsky?" 

„Ak by chcel byť kupec. Ale mne netreba. My máme pole." 

„Môžeš bj'ť i vojvoda," zažartoval som ja. 

„Vojvoda musí byť junák." 

„A či poznáš vojvodu Mihajla." 

„Či poznám! I ty si ho videl." 

„A ktorý to?" 

„Úo mÄa s tebou poslal." 

^Tedy to bol vojvoda Mihajlo!" zvolal som nie veľmi potešený. 

Bolo mi ľúto, že som si (lovolil so stíirým hodnosUiľom taký 
familiárny tón. Umienil som si, že budúciie si dám pozor na orlíky 
lui čiapke, keď sa s kým sídem, a na prusleky. 



262 

Hneí na snícauiuách stretol som pána vyslanca B. s akýmsi 
nozuíimym pánom v civili. Za nimi dakolko krokov hrnie dr. Č. 
s fotografickým apparátom. Všetci traja majú na hlave černohorské 
čiapočky. To znamená tu tolko, ako keby si prijal óernohorskt^ ob- 
čianstvo . . . 

Páni idú zajtra ráno na Danilovgrad. Ztadial údolím Zety na 
Ostrof?, to sa rozumie koňmo. Bárs som utrmácaný, závidel som 
im tento vvlet. 

» 

Dali sme si síce „na shledanou v Podgorici," dnes večer totiž — 
no pánov som nevidel už ani dnes večer, ani na Čiernej Hore vôbec. 

Pred domom na klade našiel som môjho starého. Kúri v>'trvale, 
že ho pokrývajú oblaky dymu. 

„Pane vojvoda, odpusťte, že som vás prvej nepoznal. Ináč by 
si nebol dovolil daktoré výrazy." 

On pohodil rukou a usmial sa. 

„Či sa ti nepáči na kávu?" 

Túžil som čím skôr dostať sa do Podgorice. Zaďakoval som mu 
a pobral sa dolu Moračou, peknou cestou, per pedes apostolorum. 

Na moste Vezirovom stretol som paniu a slečnu eífendiho so 
snúbencom. Vybrali sa proti mne, ked sa opozdili na Duklje. Príduc 
k ich domu, musel som zase vojsť na poháf piva a na cigarettu. 
No onedlho sme odišli k hotelu. Tu som našiel effendiho v práci 
8 pánmi od magistrátu. Nechali sme ich tak a my odišli zas sa 
túlať po starom meste. 

Ked sme sa vrátili pod jahodu — slnce zapadlo, muezzin vy- 
spevoval na minarete -- našli sme tu velmi interessautnú spoločnosť. 
Okrem pánov, s ktorými som predošlé večeral, boli tu páni od magi- 
stnítu, jeden kapetan, traja brigadíri a ešte jeden cudzinec, ktorý 
tvorí centrum celej spoločnosti. 

Predstavili ma panstvu, ale zpomedzi tých vela „ — ičov" za- 
pamätal som si iba meno brigadíra M., šéfa černohorskej artillerie. 
Pozdejšie som čítal to isté meno medzi delegátmi, ktorí pri pohra- 
ničnej vzbure v Berani so strany Čiernej Hory mali uviesť poriadok. 
Je to človek nevysoký, čierny ; oko má veliké, výrazné. Môžeš s ním 
hovoriť i nemecky, rozpráva plynné, ani ktorýkoľvek náš kadet. 
Bárs \7zera mladý, už v poslednej vojne vyznačil sa ako výtečný 
officier aitillerie, uviedol do poriadku túto branžu a dnes je jej 
šéfom. Druhí brigadíri sú India starší, vysokí, imposantní. Oblekom 
sa nedelia od ktoréhokolvek druhého občana. Iba čo nosia čižmy, 
na prusleku zlaU'* vyšívanie asi na dlaň šíre a na čiapočkách orla 
s nápisom „Brigadir" a brigáda tá a tá. Brigád jesto tuším deväť, 
daktorá má len štyri, druhá 7 i H bataillonov o 6(H) chlapoch. Podla 
toho, na ktorom území leží dotyčná brigáda. Vojsko tu je podelené 
dľa krajov a to tak, že plenjä slúži vždy spolu a nikdy ho netrhajú 
ani nemiešajú s druhým plemenom. A je to i lepšie, lebo vojak má 
vždy viac odvahy, ked bojuje medzi svojimi. A potom ked padne, 
alebo j(» ranený, má ho aspoň kto odniesť von z ohí^a. Armáda čemo- 
borská nemá ani dnes ešte sanitu, tak že vojsko samo musí odnášať 



263 

svojich ranených. Vozotajstva tiež nemá — potravu a muníciu do- 
nášiijú za vojskom ženy. 

lYi týchto generáloch nezbadáš ani mak dákej pýchy, alebo 
tej blahosklonnosti, ako sa to vída pri vysokých officieroch. Držia 
sa priatelsky, íidelne, a bez ceremónie nie len ko mne, cudzincovi, 
ale i k môjmu sprievodcovi, ktorý v nedelu, ked bude cvičba, za- 
ujme svoju šaržu kaprálsku. I*ráve tak kollegiálne zachádzajú i s ka- 
petanom. 

No moju pozornosť nepripútali títo hodnostári, ale ten cudzinec, 
okolo ktorého sa shrkla celá spoločnosť. Nosí krpce, ako naši Oravci, 
s remencami. Má úzke čierne nohavice z domáceho súkna i akúsi 
kurtku prehodenú cez plece, lebo mu je horúce a \7zliekol ju z ru- 
kávov. Braaa je oholená, fúz pristrihnutý, tak že nepresahuje kútik)' 
úst. Celý zjav vôbec tuho mi pripomína vyšno-kubínskeho zemana, 
iba že by medzi nimi ťažko našiel človeka takýchto požehnaných 
rozmerov. Nenie vysoký, ale tučný, takže málokedy vidí on špicu 
svojich krpčekov. Iba košela z bieleho sifónu, skvele vyžehlená, 
svedčí, že máme do činenia s človekom, zvyknutým západníckemu 
luxusu. Tento cudzinec, ktorý už tiež nosí čiapočku s nápisom N. 
L, je Ránko Tajšič zo Srbska, coiupatriot tučného Falstaffa, ktorý 
nás tak po šumadinskj' traktoval. 

Karriéra tohto srbského sedliaka je všeobeciie známa. Člen 
skupštiny, pozdejšie predseda skupštiny, pod radikálnou vládou. Ako 
taký demajíog bol nepohodlný vláde napredniackej, bol \Taj i za- 
pletený do protidynastických spiknutí — dosť na tom, musel uskočiť 
zo Šumadije. Ako vidíme, Čierna Hora prijala ho pohostinský, čo 
Šumadija tak lahko nezabudne. Nuž vidíte, taký je pomer medzi 
oboma „sesterskými" zemami. Tesný im je Balkán, tesný... 

Ináč vidno na pánu Rankovi, že je z krajiny konštitucionálnej. 
(Jn veru nenie vo výTokoch tak zdržanlivý, ako Čemohorci, čo sú 
okolo neho. Čo na srdci, to na jazyku. Škoda, že ja nemôžem ho 
nijako rozumef, tohto shovorčivého politikára. Hovorí krátko, úsečné 
a obsažné. Reč sa mu hemží porekadlami a prostonárodnými vý- 
razmi, ktorých sa už v dnešnej knihe nikde nedočíUíš. Srbská a 
a menovite horvatská kniha tiež dosť daleko zakärovala od ľudo- 
vého výrazu a, ako všetky druhé — zmodemisovala sa. Neviem, či 
na svoj prospech. No pán Ránko je politikár, nie kniha. On hovorí 
tak národne, že ho ja nerozumiem. Iba ke(f vybúši smiech, domýšľam 
sa, že povedal čosi ,, šťavnatého*". Nuž vidno, že je to osobnosť, 
ktorá je v stave pútať: nie div, že sa vyšvihol tak \7soko, ako 
málokto zo súčasných sedliakov. Demagóg! 

Hovorí na pr., že sa najradšej túla po vidieku. „Priestolníc 
mám iK)tiaIto" — ukáže hrdlo. A nič sa nebojí, že by dakto mohol 
vzťahovať výrok i na priestolnicu čeniohorskú. Chodí najviac pešo. 
Ciest sa nedrží. Zabrúsi i do poIa a pustí sa do reči so sedliakmi, 
.\ko nefalšovaný Šumadijec zakäruje hned do politiky. Sumadijec 
by bez nej umrel. Každý, kto sa rodí v ti»j šťastnej krajine, rodí 
sa v presvedčení, že nosí v ruke ministerskú torbii. I'olitika sa na- 
háňa váade. V skupštine i v kafé šautaim i na morálnejšom ešte mieste, 



264 



Na ringu i v kostole, v ministerstve i oa krátení, pri okresnom i 
najvyššom súde. A najtuhšie v školách. Otravujúc ňou ako gebulou 
deti „osnovnej" školy i mládencov na „velikej" škole v Belehrade. 
Politisuje professor i kočiš, policajt i generál. Nie div, že Ránko 
Tajšič v takej krajine stal sa chýrnym politikárom. Teraz nosí ná- 
sledky. No nech sa nebojí. Vláda sa premení, k veslu prídu radi- 
káli a pán Ilanko vtiahne s triumfom do skupštiny ako niartyr. 
Známe, že ani jeden kabinet nevydrží u nich päť rokov. Ústava 
musí byť každých desať rokov nová. „Premeniť ústavu" im je tak 
potrebná vec, ako nám na pr. premeniť košelu. Iba že sa pritom — 
bohužiaľ — rozum nikdy nepremení. 

K vôli hosťovi prišla na stôl rakija, tuším slivovica. Piť pred 
večerou rakiju na našich stranách v Dalmácii \7hlasili by za ho- 
tový barbarismus. Tam sa pije rakija po večeri. V Orave a Haliči 
nedotkli by sa kaliska po večeri za celý svet. Nuž hla, nesvornosť 
ešte i pri „sklenke!" A Čech vôbec nemyslí na kalištek, kým nemá 
svojich pätnásť štrichov pod svojím pollitrovým „potešením". 

Pán Ránko neostal s nami na večeru. Pani generálša s paňou 
mešťanostovou prešla raz-dva popred hotel. Nikto ich nepozdravil, ani 
neoslovil. No musela na brigadíra mihnúť, alebo už dáko ináč mu 
zakomandovať. On zvolal odrazu : „Zaraz, dušo, v tú chvílu." Asku- 
točne o krátky čas odvádza pána Ranka i druhých hostí k sebe na 
večeru. 

Večerali sme zase znamenite, menovite ja po dvojdňovom pôste. 
Prišla na stôl — čo som veru v Podgorici neočakával — ryba a 
to rozmerov obrovských. Chytili ju v Morači. Nebol by myslel, že 
v nej tolká rjba môže odrásť. Volajú túto rybu pastrva, ale s naším 
pstruhom nemá nič spoločného, iba dobrú chuť. Pre mňa bola pravou 
delikatessou, privyknutého na morské ryby. Bola len jednoducho 
varená, ako i daktoré d^'uhy morských rýb najchutnejšie sú čo naj- 
jednoduchejšie uvarené ; ešte teplá. Jedli sme ju s olejom olivovým 
a octom, ako vôbec varené ryby. Za stolom nás bolo nešťastné číslo : 
trinásť, i kupec z Nikšiča. Každý si ubral svoj kus día vôle a ešte 
ostalo i kuchárkam. Pozdejšie som sa dozvedel, že takýchto pastŕv 
sa loví hodne v Morači. Na „sultánovo" — deň nastúpenia sultána 
Abdul-Hamida na trón — ked cetiňské vyslanectvo turecké drží za 
tri dni traktu, na ktorú môže pristúpiť každý, kto chce: nesmie 
tiež chybovať pastrva z Morači pre gala stôl. Je obyčajne tak ve- 
liká, že musia vypožič>ať kotlík z kasárne, ked ju idú variť a majú 
na ňu i extra misu mimoriadnych rozmerov. 

Po večeri ma čakala velnii tuhá šarvátka s celou spoločnosťou. 
Zajtra je Spasovo — ^ Vstúpenie — zdržiavajú ma v Podgorici. Na- 
vrhujú mi výlet na Zabijak, zámok nedaleko Skadarského jazera. 
Ked som nechcel pristať, zať effendiho ma začal verbovať do Skadra ; 
ke(F som sa vyhováral, že môj pas nenie vidovaný pre Skadar, slu- 
bujú mi, že sa to dá ľahko zariadiť. Ale čo robiť — musel som 
stáť na svojom. „Dopust" je na vypršaní. Nezbývalo iné, ako roz- 
lúčiť sa definitívne s milou spoločnosťou a zadakovať im, ako sa to 
u nás robí, „z kamarátstva." 



26& 

Ked som vošiel do hotela v prízemnej miestnosti, našiel som 
komamlíra. Ustarostený ako obyčajne. Nevečeral s nami; kupec 
nikšičský nevedel mi povedať, kde sa komandír podel, ked Nystúpil 
z diligencie. 

Musel čosi dopočuť, ako ma tam pod jahodou vábili do Skadra 
a na Zabijak. 

^A vari ideš naozaj do Skadra ?*" 

Nadišla ma vola, že ho potrápim. „A čo robiť, ked ťa takrečeno 
prisilia," odpovedám ja. 

„To sú idey. Bože Hospodinel Ved ty nemáš pochopu, čo 
je Skadar!" 

„Preto by ho chcel i videť." 

„Pre Pána Boha! Ved ty ponesieš hlavu v torbe!" (Nosiť hlavu 
v torbe = hrať o život). 

„Oh, to sa nebojím. Budú so mnou druhí. Bude ma mat kto 
pomstiť." 

„To sú reči! Tj* si zblaznel.^ 

„lYosim ťa — tmista! Čo môžeš očakávať od turistu?" 

„A potom máš kartu na diligenciu." 

„VjTuenia mi ju na pošte na pozdejšie." 

„Braté" — narazil druhým, pokojnejším tónom. „Ty otváraš 
vetrilá na každý vietor. Ľudia od charakteru to nerobievajú. A tak 
by pekne bolo zajtra na Cetinie ! Boli by sme sami. Aké pohodlie ! 
Urob mi k vôli ..." 

Ked som mu oznámil, že zo Skadra je nič, ale že pôjdeme 
spoločne na Cetinie, zaradoval sa, ako by bol našiel mešec duiátov. 
Uelý uveličený vyšiel so mnou na poschodie a „aby ťa diabli nepo- 
kúšali," vošiel za mnou až do izby. Potom sa odobral, vošiel do 
susednej a zatvoril dvere velmi pečlive za sebou. 

Ľahol som, sen ma začal ustatého obletovať — v susednej 
izbe komandír patroluje neúnavne Nymeraným krokom hore dolu . . . 
Čo je tomu človeku? Vari ho dačo tlačí na duši, či na svedomí? 
Konečne kroky zatíchly a zvrzgotala postel pod ťarchou mohutných 
kostí. Ohlášajú sa jeden za druhým hlboké, ťažké vzdychy... 

Bolo mi ho lúto. Už či je to jeho súženie ozajstné, či namy- 
slené, vš(»tko jedno. On je bez otitzky človek nešťastný. 

I vo sne sa mi zdalo, že čujem zo susedstva ťažké vzdychy . . . 






p 



iS 



^6é 



V centrálnych Tatrách. 

Napísal Kornel Stodola, *) 
I. 

Výlet ku Piatim polským jazerám (stavom). 

olnce opieralo sa už na samý Choč, keď nái voz v oblaku 
prachu veselo uháual medzi úhľadnými domčekami homo-líptovskej 
obce Kokavy. Zanedlho príbytky zanechali sme za sebou. Pred 
nami rozprestierajú sa, po samé brdo Tatier, vysoko ležiace, trávou 
zarastené roviny, pasienky. Sú akoby posiate velikými a maličkými 
krtiskami. Tu i tu nachodia sa malé svrčinky, pozostatky velkých 
lesov, ktoré šíre priestory tieto niekdy pokrývaly. 

Náš voz pustil sa krížom rovinou; tie kopčeky počaly nás 
kolísat sta nejaký koráb. Rýchle sme sa my len vrátili na našu 
starú, čo aj kamenistú cestu. 

Brdo Tatier, rod gigantov s nahnutým Kriváňom na čele, bez- 
prostredne vynoruje sa z roviny. Ale my vidíme len spodky vrchov, 
akoby piedestale mohutných stĺpov, na ktorých spočíva svod ne- 
beský. Končiare sú v (ažkých chmárach zahalené. 

V lavo pod nami, v korytovatej doline, divým rykom Bela 
hučí. Jej skalnaté riečište belie sa medzi tmavo-belasým pásom 
hory. Nad celým krajom, sťa nejaký pel, pláva hmlistý závoj pary. 

Nastal súmrak. Už nebolo penistej Belej videC, len šum jej 
splýval v harmonický akkord so zvoncami neďalekého košiara. Čím 
diaľ tým viac borových kríkov a osamote stojacích svrčiu sa zjavo- 
valo a tvorilo prirodzený priechod s pasienok do hôr. 

Sblížili sme sa ku košiaru. Pred nízkou kolibou stál hodný 
valach. Širokú gracu jeho klobúka zpola pokrývaly rady drobných 
mušieľ. Sú to škrupiny slimáčika (Cypraea moneta), ktoré pod 
menom „kauri" ešte i v našich dňoch v mnohých štátoch Afriky 
upotrebujú miesto drobných peňazí. Žijú v južnom oceáne. Divný 
osud ich vrhol do našich krajov. 

V blízkosti sedliacke dievča spievajúc umývalo riad. Ďaleké 
echo ako refrain opakovalo ostatné sloky žaloby v piesni vyjadrenej. 
Podľa mienky juho-slovanského hudobníka Kucháča naše národné 
piesne vefmi upomínajú na melódie Haydnove. Majú tú istú „jedno- 
duchost vo forme, ten istý humor vo výraze". 

„Haimburg, kde Haydn svoje mladé časy prežil, hraničí so 
slovenským jazykovým územím. Tam Haydn mohol načúvaf sloven- 
ským piesňam, a pri včasnom prebudení svojho muzikálneho génia 
tieto dojmy aj trvácne zachovaC. Ľudovým melódiám Haydn vždy 
veľkú pozomosC venoval, a vo svojich omšiach, symfóniách a kvar- 
tettoch často upotrebúval slovanských motívov. Poznajúc cenu piesní. 



^) Pri tomto opise použito diel E. StraRsfurthera. Partscha, Neu- 
niayra, Hellanda a í. Pói\ 



poklady tieto odokryl a dal im aj dokonalú formu, umeleckú ob- 
rubu. Haydnom upotrebené motívy i dalej zostaly na svoje rodisko 
viazané, keďže si medzitým výtvory umelecké jeho génia letkom 
podmanily svet. f 

Mohlo byf už okolo desiatej. Vietor hnal oblaky na východ. 
Nad nimi svietil úzky srp mesiaca a kmitavým fantastickým 
svetlom zaobalil zemské predmety. Prišli sme na kraj lesa do vy- 
rúbaniska. Olúpené pne lesklý sa v mraku sta nahé tvory. Tajomne 
a temne vyzerá hora v takomto čase. Nevdojak tratí človek zem 
pod nohami a vmyslí sa' do abstraktného, alebo ako Goethe ho- 
vorieval, do dämonického stavu vecí. V tieni starých stromov cesta 
zmizla, tu treba sa sveriC na inštinkt našich ustatých koníkov. 
Tma — len tu i tu pocítiť na otrasení vozduchu rýchly let noč- 
ného vtáka. Nepokojne lietajú sem-tam, ako duše nevolníkov, ktoré 
hladajú východ ku svetlu z temnosti. 

Až naposledy daleké svetielce, cele ako v tých povestiach, 
dodalo nám ducha a zvestovalo, že blížime sa nášmu dnešnému 
cieľu, horárni „pod Banskô" zvanej. 

Krátke chvíle, prežité v priatelskom kruhu ďaleko prostred 
tatranských hôr, zostanú mi nezapomenutelné. S detinskou radosťou 
zakúsili sme idylličný život týchto príbytkov od sveta odlúčených. 
Zvonku bolo čuť víchor. Okienkom nám čierna noc nazerala. Veru 
by nebol bhcel ani jeden z nás o tejto hodine sám v hore byť. 

Rozhovor nevdojak prišiel, primerane miestu, na poľovačky, 
na dobrodružstvá, z tých potom na minulé časy, kde neraz do ta- 
kýchto horárni horskí chlapci zavítali. 

„Pôda pod Tatrami," ako bonnský botanik a velký milovník 
Tatier E. Strassfurther rozpráva, „bola vždy macochou. Usilovná 
práca hospodárska bola len skrovuým ovocím odmenená. Obyvatelia 
biednych dedín v horách len poľovačkou zadovážili si tu i tu ako 
lakotu — mäso do domu. Nie div, že pytláctvo veľmi sa rozšírilo. 
Často vtedy pridalo sa zápasiť s vlkom alebo ostrovidom, merať sa 
s medveďom, kamzíka po neprístupných končiaroch sledovať. I stali 
sa tym chlapi smelými a obratnými, cvičili svoju silu, svoju lesť, 
zbystrili svoje sraysly. Ale i navykli sa na nečinné žitie, ponechali 
všetku prácu ženám. Doma ich bieda tlačila. Núdza decimovala 
generácie. Len najmocnejší zostali pri živote. Boje s divými zvermi, 
so živlami, dojmy prírody naladily ich dobrodružsky a do ich duše 
vštepily celú bytnosť opanovavšiu črtu romantiky." Každý bol vtedy 
večne ku hrude prikovaný, a tak ani silnejšie a samostatnejšie in- 
divídua nemohly po ľahký zmeniť svoj osud a na druhej postati 
hľadať šťastia, ako to v našich dňoch vidíme. 

Pomaly utvoril sa u nich zbojnícky ideál. „Tento ideálny zbojník 
nebol vrahom, skôr hrdinom, až bohatierom, šľachetným a dobrým, 
smelým a odhodlaným. Nezhrozil sa síce násilia, ale vždy zostal 
spravedlivým a štedrým. Niekedy len preto zbíjal bohatých, aby 
mohol chudobným dávať. Taký bol zbojník legendy, ako ho ná- 
rodná pieseň ospevuje." 

Ešte roku 1795, keď ľvovský professor Hacquet cestoval po 

is* 



Tatrách, bolo „zbojníkov" plno. Temer denne očakával, že ho vy- 
rabujú. Naposledy — predpokladajúc, že nju iíbojuJci nechajú aspoň 
najpotrebnejšie kusy odeve, miesto gombíkov na šatách dukáty 
plátnom dal si obtiahnuC 

Začiatkom tohto stoletia prísnym používaním zákonov vykore- 
nilo sa zbojníctvo. Strašné boly vtedajšie popravy. Tie zbojníkom 
len ešte väčší nimbus dodávaly. Vo Sv. Mikuláši zavesili odsúdenca 
za rebro, a tak musel v hrozných mukách na háku dokonat V sto- 
ličnom archíve nachádzajú sa všetky na process Jánošíka pofahu- 
júce sa protokoUy. 

Neskoro bolo, ked sme si „dobrú noc" povedali. Nezvyklé 
lúžko, mnohé dojmy a i excess predošlého večera nedaly mi po- 
kojne 8pa(. 

Ráuo nás už čakal prikrytý stôl. Po krátkych, ale podstatných 
raňajkách rozlúčili sme sa a hostiteľmi našimi, Gabzanovci. Ale 
o vrchoch ani slýcbu. Závoj oblakov sa spustil, sta nejaká obrovská 
opana, na celý kraj. 

Cesta nás viedla popri penistej rieke Eoprovej, k ústiu doliny 
tiež Koprovou meuovanej. V hmle, pravda, nebolo rozoznaC nič. 
Dolina Koprová je len zo začiatku hustým lesom zarastená, v zadnej 
čiastke, po holiach, pasienky sa rozprestierajú. Ärár dal celú dolinu 
uhorským magnátom, ktorí tu na kamzíky poíujú, do prenájmu. 
Je to jedna z najpustejších v celých Tatrách. Cesta bola trávou 
zarastená. TichosC kraja len šum rieky prerušoval. 

Pomaly predsa počal sa hmlistý závoj dvíhať. Vždy nové a 
nové fantastickej formy skaly, žľaby a vrchy vynorovaly sa z ne- 
piiezračného šera. Tu i tu už prezerala ponad nami, trhlinami 
oblakov, desne kolmá stena. V nahnutom štíte samého Kriváňa 
končila sa ona. Popri samej nej sme šli, popri samom takrečeno 
fundamente vrchu. 

Do nekonečnej výšky, ešte ďaleko nad oblaky, až po samé 
nebesá strmel končiar Kriváňa. Lúče vychádzajúceho slnka oblialy 
ho tekutým zlatom. S tuhou hladeli sme my pútnici z hlbín temnej 
priepasti na ten vzdušný, skoro nadprirodzený zjav. 

Posial celý vrch akoby jeden kus tvoril. Prvý hlbší žlab, ktorý 
ho rozpoltil, bola divo-romantičná dolina Nefierky. Hlboko pod jej 
ústím dral sa tu už hore strmou skalnatou cestou Cažko náš voz 
vopred. Za chvílu zastal, ďalej nebolo viac možno na kolesách ísC. 
Pri tejto prvej etappe proviant rozdelil sa, zbytočné šaty nechaly 
sa na voze, — a teraz už pružne hore dolinou! 

Nad nami sa belie šiator vojenský. Len neskôr sme sa do- 
zvedeli, že tam pracuje kartografičné oddelenie spoločnej armády. 
Tí zažili tomuto divému miestu cele primeranú episodu. Narazili 
totiž na medveďa. Interessantné téte-á-téte skončilo sa bez všetkých 
následkov. 

Medzitým slnko zahnalo hmly. Ale tepla jeho lúčov ešte nebolo 
cítiC. Ešte nás kryla tôňa Kriváňa, jeho končitú silhouettu mohli 
sme sledovať na úbočí vrchu Krížneho. Na ďalekej Tomanovej 
každý krík, každú skalu bolo rozoznaC. Jasný priezračný vozduch 



Ž69 

septembrový sblížil klamlivé všetky predmety. Chladný vietor nám 
ovieval sluchy. 

Kráčali sme po vlhkom mäkkom pokrovci bujného mochu. 
Zpod šlapají našich vyvieraly krupaje vody. Mochy, v protive ku 
vyšším rastlinám, ssajú vlhčinu do seba nie jedine korenami, ale 
celým svojím povrchom. Jemné vlásenka, ktorými v pôde väzia, 
slúžia hlavne k upevneniu rastlinky. Po daždi mochy môžu sa 
porovnaf s velkou, vodou nabratou špongiou. Jeden hektár mochu 
môže do seba vssaf 45 kubičných metrov vlhčíny a tak regulovat 
prirýchly stek vody z úboč. 

Nemožno teda dost zatracovať bezsmyselné kynoženie našich 
lesov. Časté povodne v najnovších časoch najlepšie dokazujú, ako 
môže sa pomstit narušenie rovnováhy v prírode. Ale v lesnatých 
krajoch i voda z pôdy omnoho pomalšie sa vyparuje, nežli tam, 
kde niet vegetácie. Potoky a rieky sú rovnejšie zásobené. A ne- 
jedna vyschnutá studnica počala po zalesnení okolia svojho znovu 
prúdiť. 

Bodrým krokom premerali sme ľahkým môstkom šumiacu 
Koprovú. Už sa nachádzame v pásme kosodrevia. Za nami zaostáva 
červenkastá hora jasenných smrekov. 

Koľko ,ráz pozastavil som sa už na brehoch horských potokov. 
Ako hru vín na morskom nábreží, tak človek nikdy nezunuje po- 
zorovať rýchly tok zelenkastej bystriny. Podobné reflexie naplnia 
dušu človeka. Hučanie tatranských potokov a šumenie svrčiu — 
tieto dva mohutné zvuky našich hôr na môjho ducha vždy hlboký 
dojem mávaly. Ony mne i ďaleko v cudzine, čo i pod skvostným, 
farebným rúchom tropičnej vegetácie, pri mysli na domov vždy 
novou silou zunet počaly. Ale i maliar by mohol v tých vodou 
okrúzených, zelenkastých mochnatých skalách nájsť nepočetné vzorky 
na najkrajšie obrazy. 

Na pravo pokračovanie massifu Krivána tvoril mohutný grúň 
„Hrubo**. Zrazu volá jeden z našich spoločníkov : „Pozerajte, kozy!* 
Ja som zprvu darmo meral okom od vrchu do spodku skaliská 
grúóa. Tu i tu bolo videí malé špľahy červenkastej jasennej trávy, 
ale o kozách ani slýchu. Len ďalekohľadom ozbrojený mohol som 
zbadať v závratnej výške so štyri červenkasté pohyblivé body. Farba 
ich, ako to všade vidíme v prírode, bola cele prispôsobnená okršleku, 
v ktorom prebývajú. 

Zjavenie kamzíkov zavdalo podnet k rozhovoru o živote a zvy- 
koch týchto zvierat. Dokiaľ v Tatrách kozy bezohladne bývalý pre- 
nasledované, zdržíavaly sa len v ťažko prístupných výšinách, medzi 
úskalím. V novšom čase poľovačka na kozy je zákonami veľmi ob- 
ťažená, a následkom toho tento druh lesnej antiloppy i potešiteľne 
sa rozmnožil. Vôbec v posledných rokoch veľkí majitelia tatran- 
ských horných pozemkov, hlavne knieža Hohenlohe, veľmi sa za- 
ujali za rozmnožovanie diviny v Tatrách. Hohenlohe kúpil r. 1898 
od známeho kupca divých zverov, Hagcnbecka z Hamburgu, desať 
capov z Altaiu a päť byvolov (bison) z Kanady. Capov v horách 
altaiských do siete museli lapat Tieto zveri pustil v svojom obra- 



270 

denom velikánskom revíri v Javorinej na slobodu. Tento pokus 
akklimatisovania stál bo okolo stotisíc zlatých. 

Kozy sa pasú vo dne najradšej na zeliue kamzičníku (Doro- 
nicum). V zime sídu do bor, tam poskytujú im pokrm vyscbnuté 
zeliny a trávy, a ked je mnobo sóabu, mochy a lišajníky, ba vo 
velkej núdzi í kôra mladýcb stromov. V každej čriede býva vždy 
len jeden cap. Nadvládou mocnejšieho, obratnejšieho a smelšieho 
stupňujú sa dobré vlastnosti rassy. 

Polovačka na kozy neodolatelne vábi, a mnohí polovníci už 
pochodili tak, ako pred 400 rokmi cisár Maximilian na Martinskej 
stene. Jednomu z našich vodičov srútila sa pri takej polovačke 
skala zpod nôh do priepasti. Zra/.u zostal viseC nad priepastou. 
V hroznom laku pozdal sa mu svet celý červeným. Žatým samé 
farbisté kruhy videl pred očima. Dávno už bol na pevnej pôde, a 
ešte triasly sa mu údy. 1 tu v Tatrách, ako aj v Alpách, vedia 
rozprával o tej zvláštnosti, že padajúci kameň človeka s sebou láka. 
Závrat chytá človeka, tak sa mu zdá, ako čo by musel kameíi na- 
sledovat Tu je potom jediná pomoc obrátit rýchle tvár ku stene 
skaly. 

Podivné veci nám rozprávali o kozách. Ako s hroznej výšky 
dolu skáču, i sedemmetrové žiaby preskakujú; ako sa spúšťajú skoro 
kolmými stenami. Pritom si hlavu nazad nahnú, vzoprú sa do skaly, 
Cažište tela dajú na zadné nohy, a tak sa dolu svezú. Kamzíky sú 
náchylné ku hre a žartu. Mnoho ráz spúšCajú sa čisto zo zábavy 
dolu sňahovými pólami. Jeden ide za druhým, a keď sa spustia, 
zase vyjdú hore opakovat hru. 

Z domácich zverov v lete na polanách v najväčšom počte na- 
chádzame ovce. Na tomto tvore najlepšie vidno, kam vedie usta- 
vičné, dlhotrvanlivé otroctvo. „Ovce sú tiež pokrevné kozám. Spo- 
ločná ich vlast je v asiatských vrchoch. Tam i teraz žijú divé 
druhy oviec, ktoré v ostrovtipnosti, srdnatosti a bojacbtivosti úplne 
vyrovnajú sa kamzíkom. V týchto divých zveroch by sme fažko 
poznali predkov našich sprostých, zbabelých a nevšímavých oviec. 
Svoju bezcharaktemosC jedine kultúre môžu pripisovaC. Stály sa 
však i pokojnými, nevinnými a dobrodušuými." 

Otvorením jednej jaskyne v doline Javorina prišli na stopu 
faune, panovavšej v ladovej dobe v Tatrách. Z týchto zverov pra- 
dávnych dôb zachovalo sa už len niekoľko druhov. Professor Nehring 
z Braunschweigu medzi týmito fossiliami našiel 25 arktičných a 
alpínskych druhov. Medziiným i soba. Taktiež jedenásC hlodavcov, 
teraz alebo v Alpách alebo v arktičných krajoch žijúcich, ako sú 
hermelin, snažná kui*a (Schneehuhn). Arktičné druhy týchto zvierat 
v Tatrách už vymrely. Z alpínskych kamzík, svist a snažná myš 
(Schneemaus) až posial sa udržaly. Sob bolo hôrne zviera, ktoré 
sa v Alpách a v Tatrách vo velkých stádach pásavalo a, ako i 
kamzík, v nižšie ležiacich dolinách zimúvalo. 

Ze v našich končinách žily i mammut a nosorožec, to mnohé 
fossilné nálezy dokazujú. V Liptove na pr. Majláth našiel zub 
z mammuta. V stredoveku pokladali obrovské kosti týchto zverov 



271 

za pozostatky biblických obrov, Goga a Magoga. A mnohé fossílie 
boly v chrámoch ako sväté relikvie chránené. Prírodoveda neskôr 
predsa tak pokročila, že v nich rozoznali kosti obrovského slona. 
Lež i na to sa našlo vysvetlenie. Pripisovali ich slonom Hannibalo- 
vým, ktoré pri priechode z Hispánie do Itálie podlahly trampotám 
priechodu cez Alpy. 

Ložiská mammutových kostí nachádzajú sa v takých massách, 
že tretina slonovej kosti v kupectve pochádza z fossilných pozo- 
statkov diluviálneho mammuta sibírskeho: 

Pri zákrute za úskalím Hrubého vrchu medzi kosodrevím roz- 
prestieral sa prales. Boly to už vlastne len zbytky pralesa. Hustá 
poduška mochnatá a bujná kapradina zarástla močaristú pôdu. Na 
zemi v priepadiskách ležaly do poly ponorené obrovské pne. Noha 
po koleno viazla do zhnitého dreva. Z niektorých už len tvrdé 
hluze a hrče ostaly. Vyzeraly v tom močiari ako chrbtová kosť, 
kostra netvora predpotopného. Pri každom kroku človek dostáva 
dojem bujnej sily. V hojnosti z mŕtvych pňov pučí svieži život 
Niektoré z týchto prastarých stromov ešte stály, polovyschnuté, 
zarastené lišajníkom rozprestieraly ratolesti nad svojím mladým 
podrostom. Ale i tie zlomí vetchost a staroba; víchor na zem po- 
valí. Mladé pokolenie za svetlo a vozduch zápasiace len potom ob- 
siahne vytúžený priestor. Takto jedna generácia na druhej rastie 
a dedo svojím telom budúcemu pokoleniu pokrm poskytuje. 

Tadeto nebolo možno ďalej, museli sme sa obrátit v ľavo hore 
úbočím. Tu znova videli sme večný obeh prírodných síl. Spusta 
zhnitých látok poskytuje potravu obrovským lopúchom. Menšej po- 
stavy priate! nás zmizol medzi nimi, ako niekedy Stanley v tej 
„najtemnejšej", a len dla vlnenia vrcholcov bolo možno sledovat 
jeho postup. 

Ešte jedno brdo nás delilo od Piatich polských stavov čili 
jazier. Bol to strmý, holý, Swinnicu s Grubym vrchom spájajúci 
hrebeň. V rovnej čiare nebolo možno hore vyjsC. Museli sme naj- 
prv križovať v lavo otvárajúcu sa dolinku. Tu je malé, takzvané 
Kolbenheyerovo jazierko. Na brehu bola porada o našom ďalšom 
postupe. Naše mienky sa však nesrovnávaly. Jedni pošli hore do- 
linkou: chceli tak najstrmšie mestá obísf. To bola ďalšia, ale 
istejšia cesta. My ostatní, veriac v klamlivú blízkost vrchu, pustili 
sme sa rovnou čiarou hore. Pár krokov nahor vyviedlo nás z pásma 
kosodrevia. Žatým len dlhá lesklá tráva pokrývala tu i tu vyčnieva- 
júce skaly. Zprvu to len šlo, ale cesta čím dial tým kolmejšou sa 
stávala. Na pravo zrak vniká do doliny temných svrčiu. Vidno, ako 
sa oua na pravo krúti a pod Štrbským štítom končí. Velké zelené 
Spfahy poukazovaly na miesta lopúchov. 

Jeden z našich spoločníkov nemôže ďalej, dostáva závrat. A na 
tejto klzkej šikmej pažiti jedno jediné potočenie znamená záhubu. 
So závisťou hľadíme, ako naši spoločníci v lavo hore dolinkou po- 
stupujú. Falošný stud nám však nedovolí s kratšej ešte cesty vrátiť 
sa ku nim. 

Za ďalekým závorom skalnatým onedlho ukázala sa nám belasá 



hladina nižného Smrecinského jazera. Dolu záverom hučí penistý 
odtok plesa, rieka Koprová, 

Po namáhavom, vyše hodinovom škrabaní, s búrlivé bijúcou 
tepnou, konečne stojíme na vrchu brala, na hranici Uhorska a 
Polska, vo výške asi ?000 metrovej. Bože! ten výhlad! 

Zrak ľudský nemôže ovládaf celok ohromného, pred nami otvára- 
júceho sa obraza. Ďaleko v hmlistých dolinách Folskej zamieĎajú 
sa zeme, role, háje, mestá. Tu cele iné city ovládajú človeka ako 
tých dole. Vyzerá to odtialto jednotvárne, ako iste i život tamdolu. 
Rovno oproti nám vznáša sa s divými drapami a skaliskami Swin- 
nica a Kozí vrch. A keď zrak odvráti sa od polskej ku slovenskej 
strane, tu nebotyčný Kriváň zastáva horizont a vyvodí svojimi 
ohromnými massami. Na východ pokračovanie Krivána tvorí več- 
ným sňahom obrúbený rad končiarov. Hlavnejšie sú: Triumetal, 
Čubrina a Štrbský. Grandiósny a cele nový pohlad je so severa 
na divé pásmo týchto štítov, ktoré my len od juhu obdivuvávame. 
Ako obrovské kulisne vrch za vrchom nasleduje. Rad velikánov 
žulových zaviera v neistei modrastej dialke tratiaci sa Gerlach. 
Každá šplaha snahu je striebrnastou vodovou stužkou spojená 
s hlavnou arteríou týchto dolín, s riekou Koprovou. 

U našich nôh hrozná priepast otvára svoju tlamu. V jej údolí 
obloha zračí sa v Piatich tmavo-belasých poľských jazerách čili 
stavoch. Údolie jazier vyzerá chladno a mŕtvo, bez všetkej vege- 
tácie. Dolu skalinami idúce steky vody sú sfa nejaké obrovské 
hady. 

Sadli sme si na kraj priepasti, ponad samé prostredné pleso. 
Ako niekdy na brehu vody, tak sme tu do priezračného vozduchu 
hádzali drobné kamienky. V polokrúhlej čiare v nekonečnom prie- 
store zmizly očiam našim. 

Aj velké skaliská rútili sme do priepasti. Po pustom kraji 
doliny rozliehal sa rachot. Úderami kameňa o žulu zapríčinený 
prísmudlý tuch zaplnil vozducb. Dolu padajúci kameň sobral so 
sebou celú hromadu drobnejších skál. V oblaku prachu vždy z ďalej 
a z ďalej čuf hrmenie skalnej lavíny, až zas nastalo ticho — len 
po dlhšej chvíli vietor doniesol nám úšustom skál zapríčinenú 
ozvenu temného šumu rozbúrených vín plesa. 

Zvláštny pocit na výšinách Strassfurther nasledovne opisuje: 
„Človek sa v tejto vzdušnej výške tak cíti, ako čoby mu bolo všetko 
časné už uniklo, ako čoby bol nekonečný priestor ovládal. Každý 
dych osvieži krv. Váhu, ktorá vetché telo ku hrude viaže, zmenší. 
Netúžime za dolinou, ešte vyššie štíty nás prifahujú. V dolinách 
sledujeme mäandrický tok riek. Vozduch je tak čistý, že pohľad 
mieni ovládat nekonečnosť. Zdá sa, ako co by oko ponad všetky 
zeme dosiahnuC muselo ďaleké more. To more, za ktorým túžia 
všetky tieto z vlhkých skál a stien vrchov do hĺbky ustavične pa- 
dajúce kvapky vody"... „Človek neverí, že sa ešte na tej istej 
planéte nachádza. Tak veľká je protiva medzi veselým životom 
tamdolu a mŕtvym svetom tuhore.** 

Oko naše nemohlo sa dosC nakochaf na preiitešených a/uro- 



273 

výcb plesách. Žiaľbohu, hľadeli sine sfa do tej zasľúbenej zeme, 
lebo sísC dolu, na to už nebolo času. Slnce prešlo už svoj zenit. 
Tieó Kriváňa počala sa dvíhat zas hore úbočou. 

V žiadnej druhej re'azi vrchov, v tej výške, nevidíme tak mnoho 
jazier, ako v Tatrách. I duša nášho ľudu sa mnoho s nimi zaoberala. 
Myslí, že plesá v bezprostrednom spojení stoja s morom. Že vraj 
v ich hlbinách objavujú sa pozostatky v mori utonulých lodí. Faktum 
je, že pod panovaním poľského kráľa Stanislava Augusta v jednom 
plese v Tatrách nájdený drevený trám, ktorý pokladali za pozo- 
statok takej lode, do kráľovského zámku do Varšavy zasiaty a tam 
aj vystavený bol. 

Najpoetičnejšia z poviestok, ktoré sa na tatranské plesá viažu, 
je vari tá o drahokameni karbuukule. Zneje nasledovne. 

V starých časiech, ďaleko prostred Tatier medzi pustými doli- 
nami, nad hlbokým morským okom temnými priepasfami obkľúčená 
skala — veža karbnnkula strmela do nebies. V tmavých nociach 
na jej samom vrchu karbunkul sa jagal. Dievča len tak chcelo íst 
za svojho milého, jestli jej on ten karbunkul prinesie. Milenec so- 
strelil drahokameň, ale ten skotúľal sa do morského oka. Šuhaj 
v zúfaní hodil sa za ním do temnej hlbiny... 

Oblaky nízko nad nami plávajú, vždy nové a nové miznú a 
tratia sa v priezračnom äteri. Tuhý severný vietor duje tu hore a 
lomcuje vypuklými túrftami, výklenkami štítov. Nezvratné stoja 
však balvany žulové — a predsa boly časy, ked i tieto nedvižné 
skaliská klátily sa sta vlny mora. Bolo to v dobe tých kataklysmov, 
ked trasúca sa zem neodolateľnou silou tisla široké chrbty Alp a 
Tatier dohora. 

Hypotésa o povstaní vrchov, že zmenšením objemu horúceho 
jadra zemegule tvrdá kôra zeme dostala záhyby, je všeobecne známa. 
Z toho by boly naše terajšie vrchy. Už i to vypočítali, že pri zdvi- 
hnutí Alp objem zeme o '/j procenta sa zmenšil. Tuhým tisnutím 
8 bokov záhyby stávaly sa vždy končitejšími, až sa prelomily. Jedna 
polovica snížila sa do hĺbky, druhá ostala štát a utvorila takzvané 
jednostranné brdá vrchov, ako sú Alpy a Karpaty. Snížená polovica 
v Alpách tvorí rovinu Po. 

V sústave geologičuej Karpaty veľmi sa podobajú Alpám. Obi- 
dvoje pášem hôr súčasne vzniklý. V tom čase celá stredná Európa 
bola otrasená. Najväčšie záhyby povstaly v kraji terajšieho bvaj- 
ciarska. Záhyby Alp tvrdo tlačily na vrchy Češka — tieto sú staršie 
než Alpy — odrazené pokračovaly v smere polmesačnom na východ 
a utvorily reíaz Karpát Južné pokračovanie Alp vidíme v balkán- 
skych a gréckych horách. 

Ako z mora, ktoré v dobe trefohornej čili tertiárnej, pred zdvi- 
hnutím Alp a Karpát krylo končiny naše, vynorovaly sa tieto reťaze 
vrchov vždy viac a viac, v tej miere tratilo ono na rozsiahlosti a 
konečne rozdelilo sa na jednotlivé veliké jazerá. Ssutiny, piesok, 
náplava bahna zaplnily tieto jednotlivé oddelenia. Vody z nich ste- 
kaly hlbokými žľabami. A tak medzi inými i dolnozemské podunajské 
nížiny pomaly sa objavily. 



274 

Kraj Dáš vtedajší však cele iuáč vyzeral. Karpaty vzuásaly sa 
do nekonečných výšin, Boly okrúhle, ako ich zrodilo ostatné zdvi- 
hnutie pôdy. Len pomaly dostaly útvar svoj terajší. Istá vec je, 
že už od tých čias, ako sa človek zjavil, polovica Alp a Tatier 
posla do doliny a riekami do mora. „Mohutný účinok ladových 
dôb, nepretržené dielo zvetrenia boly tie sily, ktoré týmto vrchom 
tvar daly. Žulu odhalily, rozborily, vyryly do nej ostré sedlá, prie- 
pasti a žiaby. Ssutiny výšin sniesly sa do doliny. Romantická 
krása týchto vrchov je dielo ničenia, borenia — Tatry, ako i Alpy 
sú už len grandiósne ruiny." Niekdajšiu výšku vrchov najlepšie 
možno stopovať dľa vrstvy. Ako totiž záhyby vlnistou čiarou sa 
šírily, tak i kamenie sa podalo a povstaly dakedy vodorovné, da- 
kedy naklonené vlnisté línie vrství. Kde záhyby boly veími strmé, 
tam vidíme vrstvy až kolmo štát. Taktiež z vrství Alp a Tatier 
môžeme súdit, že z nich už len spodná časC existuje. Sústava Gott- 
harda na pr. ukazuje, že bol niekdy raz tak vysoký, ako je teraz» 
mal tedy vyše 6000 metrov, Montblanc vyše 9000 metrov. Kriváň 
bol by býval dla toho vyšší, než je dnešný Montblanc. 

I budú i na ďalej mráz, voda a zvetrenie nepretržené hrýzt 
na našich Tatrách. Ustavične sa zväčšujú ostré žľaby v úskalí. 
Dolu týmito, sfa v nejakých obrovských hodinách pieskových, sypú 
sa drobné čiastky žuly. Aj mohutným Tatrám odbije hodina. „Po- 
maly sa nížia končiare, a o praveky na tomto mieste zase bude 
sa rozprestierať velká, kameňami posiata plocha — šíry cintorín 
Tatier..." 

Už sme zas v prístreší horárne pod Banskô. Na stole sa parí 
hojná zákuska. Nebolo nás veru treba núkať, a nie darmo je ku- 
chyňa pani Gabzanovej chýrna! Každý z nás jedol, ani ten Rabe- 
laisov Gargantua. Ešte pár okamihov dobrej vôle a všetko sa sberá 
k odchodu. Nastilo lúčenie. Traja sme, čo už aj pod večer bolo, 
chceli ešte v ten deň na Štrbské pleso doraziť. Náš východniansky 
vodič pravda Ivú čiastku pozostalého proviantu vzal s sebou. 

Chodník viedol nás na úpätí Tatier, čez polany, kde niekedy 
koliby .sa nachádzaly. Žatým hory, poľany, rúbaniská striedavo na- 
sledovaly. V dobrej nálade sme uberali ďalej, ani nezbadajúc, že 
za naším chrbtom čierne mračná zastrely nebo. Ďaleký hrmot 
hromu upozornil nás na blížiacu sa búrku. Ale ani prináhlenie 
krokov našich neosožilo. Víchor nás dohonil, a zanedlho hrom sto- 
rakou ozvenou rachotil v týchto pustých výšinách. Hustý dážď, 
ako šedý závoj smrti, spustil sa na nebotyčné Tatry. Na horách 
proti dažďu nepomáha vo víchre dáždnik. Vietor obrátil mi ho pár 
ráz čím hore tým dolu, naposledy nahnevaný hodil som toto tu 
nepotrebné náradie civilisácic voľakde medzi kríky. Hádam sa už 
dávno čvíkoty v ňom nosia. Ťahali sme tou klzkou cestou ani tí 

„Traja grenadiera" Heineho. Najprv, ako najpružnejší, priateľ Š 

vopred, potom s jedno 20 krokov ja, a žatým po bodnej vzdiale- 
nosti pri proviante, akožto pri ťažišti výpravy, priateľ Gu... 

O pár minút sme nemali suchej niti na sebe. Studený vietor 
prejal nás až do kosti. S klobúkov nám ustavične kvapkalo, ako 



276 

tým odsúdencom v kasemattách Špíelberga, nie síce na holú hlava, 
ale za — golier. 

Búrka ako rýchle prišla, tak i prestala. Zapadajúce slnce ne- 
chalo nás na veľkej poľane, kde sme sa darmo namáhali z mokrých 
ratolestí složít ohňa. Ani len priateľom Hybanom, ktorí predsa 
v tomto umení môžu sa vyrovnat obyvateľom Fidjijských ostrovov, 
nepodarilo sa nebeskú iskru z vody stvorit. Zima nás tým tuhšie 
drvila. I spomneli sme si, že nebohý Gladstone zohrieval sa rúba- 
ním dreva. Netrvalo dlho a pekný pavúz padol v obet nášmu zúri- 
vému sekaniu valaškami. Nech my tak dlhšie pracujeme, nuž by 
sme vari boli na siahy dreva narúbali a tým uhorskému äráru veľkú 
škodu urobili. 

Teraz už rýchlym tempom ďalej. Ale len voľáko po plesi ani 
stopy ! Nastal večer, tma — tu i tu sme chodník ztratili, a zas sme 
ho namáčali. Naše položenie počalo byt už nepríjemným, a potom 
i sklenice boly dávno vycedené. Ďaleko pod nami bolo vidno sve- 
tielka dediny Važca; už sme váhali, či sa rovným smerom ku nim 
nepustíme. 

V tom sa nám vysoko nad zákrutou svetlo zjaví. Ako by jeden 
radostný výkrik vydral sa z pŕs našich. To svetielce bolo našou 
hviezdou v týchto pustých horách. Nepozerali sme viac na chodník ; 
krížom čez húštavu drali sme sa vopred, a o pár chvíľ až s rado- 
sťou načúvame pri horúcom čaji lomcovaniu víchra v teplej jedálni 
Štrbského plesa. 

(Bokobčenie.) 



•M* 



Kremnické školstvo. 

I*rí«pevky k dejinám osvety na Slovensku. 
Píše Pavel Krxzko. 

(Pokračovanie.) 

Ale naše porekadlo hovorí, že čím hrnec navre, tým i črep 
páchnut bude. I Felix bol už raz náchylný k ukrutnosti a od 
toho nešváru nemohol celkom odvyknúf, ked sa i zdržal od neho 
za dlhší čas. 

V jaseni nasledujúceho roku zase začaly dochodit na neho 
žaloby, že ťaháva žiakov nemilosrdne za uši, a mestská rada, 
predvolavšia ho dna 16. novembra 1(348 a vyhodivšia mu na oči, 
že nezadržal svoj sľub, uspokojila sa ešte teraz, keď sa rychtá- 
rovi po/novu zaviazal, že upustí od takých výstreduostí a budúcne 
bude mierne trestá vat svojich žiakov; no súčasne mu i oznámila, 
že ho istotne prepustí z úradu, ak ešte raz zruší svoje slovo, a 
uzavrela hneď postaraC sa o iného muža na jeho miesto, akby sa 
nechcel polepšií *'*), i snaživsia sa dodaC svojmu uzavretiu väčšej 

•>«) Kar. záp. z r. 1646—1648, str. 604, bod 9. 



276 

váhy, ustanovila málo za tým náhodou do Kremnice prišlého štu- 
denta Krištofa Saxonia za výpomocuého učitela (Neben-Collega), 
zaplativšia najprv jeho trovu, ktorú mal po svojom príchode do Krem- 
nice ^*^) a ustálivšia mu potom plat týždenných 25 denárov, ktorý 
potom dostával, až kým bol tu, totiž až do 31. januám 1649''*). 

Po tomto výsluchu však Felix už nemal v Kremnici dlhého 
pomeškania, lebo mu vyplatila mestská pokladnica týždennú mzdu 
ostatný raz 27. februára 1649''*); za tým sa viacej tu nespomína. 

Y piatej triede xastihnul Baksányi, nastúpivší rektorát, Kazi- 
míra Eisera, vice-ekonoma, údnkovat sfa ucitela**^), a v tomto 
postavení zotrval tenže Eiser až do konca roku 1647 ''^), byvši 
24. mája tohože roku mestskou radou zvolený i za zvonára ku tu- 
tejsiemu nemeckému kostolu^***). 

Jeho hmotne položenie bolo biedne, kým bol učitelom, to so- 
znala i sama mestská rada, keď prosil o slobodný byt; no tejto 
jeho prosbe predsa nevyhovela, odvolávajúc sa na to, že to posial 
nebolo vo zvyku a slobodný byt mohli by požadovať i jeho nástup- 
covia, i dala mu len sfa príspevok na byt 3 zl. ^*^), a i potom, 
ked v nasledujúcom roku prosil o polepšenie svojho platu "^, slu- 

'*') Pokl, hl. kniha z r. 1648, dňa 12. decembra: „Aioem Stu- 
denten welcher auf Herm Pfarrers Promotion bei der Schuellen Zuge- 
brauchen aufgehalten, deme ist sein Zehrang so er in etlicben tagen 
Verzert, wieder Verert worden íl. 1 : — " = Jednoma študentovi, ktorý 
bol ua odporúčanie p. farárovo k opotrebeniu v škole zadržaný, tomu 
sa jeho trova, čo v dakofkých dúoch strovil, zase obecala, 1 zlatý. 

^^*) Pokladničné hlavné knihy z rokov 1648 a 1649. 

''*) Pokl. hl. kniha z r. 1649. 

^*«) Kur. záp. z r. 1643—1645, str. 11, dňa 9. marca 1643, bod 6.: 
„Dem Casimiro Euscr ultimae classis bey der Schnelen albier Praeceptorí, 
bat man noch 15 den. Zu seioem wochcnlohn addiret so die Stadt. geben 
thuct." := Kazimírovi Eisertovi, poslednej triedy v tutejšej škole učite- 
ľovi, dodalo sa ku jeho týždennému platu ešte 15 denárov, ktoré dáva 
mesto — Týchto dodaných 15 den. platila mu potom Božia pokladnica. 

''^) Pokl. hl. kniha z r. 1647. 

'»«) Kur. záp. z r. 1646—1648, str. 257, bod 6. 

'*'*) Tamže. 9. novembra 1646, str. 98, bod 2.: „Casimirus ein 
Schulcollega supplicirt, Ihme von der Stadt freye wohnung Zu erogirn. 
Deliberatum. Ob Zwar vor diesem nit brauchlich, auch vmb die conse- 
quenz Zu thun, in anschung aber seioer armutb, werden ihm in sub- 
sidium des verdingten Zimmers 3 fl. verwilliget." =i Kazimír, jeden spolu- 
nčíteľ, prosí, aby sa mu dala od mesta slobodná hospoda. Uzavretie: 
Ačpráve to pred týmto nebolo zvyčajné a ide i o následky, predsa 
sa mu povolily ohľadom na jeho chudobu 3 zlaté podpory na najatú izbu. 

'^^) V pokladničnej hlavnej knihe z r. 1647 je tento plat pod zá- 
hlavím „Auszgab AaťT Kirchen vndt Schuell diener** nasledovne zazna- 
čený: „Also auch dem Kasomir (tak !) Eiser A^juncten Bey der Lattei- 
nischen Schulen, die verwillipten 15 den. Besoldung Per 52 wochen 
Vullig Entricht thuet II. 7 : 80." :c Tak i Kazimírovi Eiserovi, pomoc- 



bojúc, že sa za to bude pilne modlievať so starými ženami v opa- 
trovni. nevyhovela mestská rada jeho žiadosti, ale sa chcela najprv 
opýtíiC rektora, či bude môcf Eiser pre školské práce odchádzať do 
opatrovne, a len po rektorovej odpovedi mienila sa konečne roz- 
hodniít "«^). 

S Eiserovou prácou v škole musela by( mestská i*ada patrne 
spokojná, lebo keby nebol riadne a pilne konal svoje povinnosti, 
nuž by to iste nebola zamlčala, keď mala prácu s jeho prosbami 
o bytné a o lepší plat I to svedčí o jej spokojnosti s Eiserora sťa 
učiteľom, že ho preložila na výnosnejšiu stanicu a týmto spôsobom 
konečne vyhovela jeho snažnej prosbe. 

Okrem prvej spomenutého Kazimíra Eisera bol pomocným eko- 
nómom v tutejšej latinskej škole i Ján Salitius, s nímžto sa sfa 
takým stretáme už od r. 1634 až do 27. apríla 1641 v pokladnič- 
ných knihách, dla nichžto dostával týždenne po 50 denárov platu 
z mestskej pokladnice. Od začiatku mája 1641 až do 12. mája 1646 
niet o ňom zmienky, a síce bez pochyby preto, že mu cez tento 
čas vyplácali celý plat len z Božej pokladnice, jejžto účty z tej doby 
chybujú. Avšak r. 1646 prichodí jeho meno zase v mestských po- 
kladničných knihách s týždenným platom po 60 denárov bez toho, 
že by bolo v kuriálnej zápisnici dákej zmienky o tom, ako by ho 
boli ku kremnickej škole po druhý raz povolali. I jeho úrad bol 
r. 1646 práve taký, ako pred rokom 1641. Či však tohoto muža 
upotrebili v prvých rokoch jeho úradovania i pri výučbe, o tom 
niet určitých zpráv. Od r. 1646 bol učiteľom v štvrtej triede d ľa 
pokladničných kníh, no až roku 1649, keď 10. decembra poznovu 
zadal prosbu o bytné '-^J, pod ktorým názvom bol už r. 1648 ob- 
držal 3-zlatový obnos "-^), až vtedy sa menuje v kuriálnej zápisnici 
zreteľne „pro tempere quarti Ordinis Collega in Gymnasio Cremni- 
ciensi" = (toho času štvrtého radu, totiž štvrtej triedy učiteľ v gym- 
násiurae kremnickom). Veľmi je však pravde podobným, že bol už 
i prv nielen ekonómovým pomocníkom, ale i učiteľom, a síce prvotne 
učiteľom v piatej triede v tejže latinskej škole, lebo na to poukazuje 
výška jeho platu, z ktorého bolo len 15 denárov platom pre eko- 
nómovho pomocníka určeným. Spomenuté bytné čiže hospodný plat 
nepatril medzi jeho riadne príslušnosti, ale bol len dobrovoľným 
príspevkom, ktorý mu mestská rada bola r. 164^ povolila, lebo 
r. 1649 nedostal nič, a keď 23. mája 1650 podobnú jeho prosbu 
pojednávala, odbavila ju tým dôvodom, že sa až do tých čias žiadne 



níkovi v latinskej škole, povolených 15 denárov platu za 52 týždne 
úplne vyplateno, robí 7 zl. 80 den. — SCa zvonár čiže kostolník do- 
stával, počnúc od 1. júna 1647 po 35 denárov, teda viac ako raz tofko 
týždenného platu. 

•'0 Kar. záp. z r. 1046—1648, str. 212, 11. apríla 1647, bod 2. 

•^2) Kur. záp. z r. 1648-1651, str. 187, bod 12., a listina pod II, 
29. 1, 101. 

*^*) Kur. záp. Ĺ r. 1646—1648, str. 610, 25. novembra 1648, a 
pokl. hl. kniha z r. 1648. 



bytné nedávalo učiteloví, vyučujúcemu štvrtú triedu, a tak nedá sa 
ani jemu, ba zakazuje sa mu budúcne i pýtať niečo takého, aby 
z toho nepovstala stála ťarcha pre mestskú pokladnicu ; povolili mu 
vtedy a síce výslovne sťa posledný raz 2-zlatový príspevok na byt '*^). 
Učiteľstvo v štvrtej triede prejal Salitius r. 1646 po odchode Alth- 
veinovom do Banskej Bystrice. 

Sta učitel bol Salitius dobrou silou, preto ho preložili po- 
čiatkom októbra 1653 po Henrikovi Praetoriusovi za uéitela do 
tretej triedy, v ktorom postavení dokonal v novembri 1655 svoju 
pozemskú púf. Len jeden jediný raz bol Salitius spolu s Jánom 
Kuserom, učitelom piatej triedy, a Bohumírom Ferberom, ekonómom, 
pre ukrutné zachádzanie so školskou mládežou pokarhaný *^*); iných 
žalôb nebolo na neho cez celý ten čas, kým účinkoval v tutejšej 
latinskej škole. 

Konečne našiel Raksányi v kremnickej latinskej škole, zapo- 
čavší tu sťa rektor úradovať, ešte i starého kantora Jura Markwarta, 
slúživšieho až dotial pod rektormi Leouhardim, Mondvim, Raabom 
a Buringerom a preživšieho ešte i samého Raksányiho, a mimo toho 
i ekonóma Bohumíra Ferbera. zvoleného mestskou radou na toto 
miesto 10. mája 1643 ^^^), o ôomžto bude pozdejšie reč na inom 
mieste. 

S týmto a takýmto, teda v celku spôsobným osobníctvom začal 
Raksányi svoju prácu a pokračoval v nej v kremnickej latinskej škole. 

Toho času bola účasť a zaujatosť o tento ústav veľmi živou 

i v samom obecenstve, nielen u vrchnosti a v scholarchate, a ona 
zjavila sa celkom zreteľne a vypuklo obzvlášte v Karaskinom po- 
ručenstve. Táto pani pamätala totiž na školskú mládež ešte i vtedy, 
ked sa blížil jej život ku sklonku, a poručila jej 19. mája 16H4 
25 uhorských zlatých čiže sedem dukátov zo svojho majetku •-•). 



•2^) Kar. záp. z r. 1649 — 1651, str. 311, bod 6.: „Dem Joanni 
Salitio kan kein Ziramcríreldt verwilligt werdcn, weil es vor diesem keinem 
Collega quartae classis ist gegeben worden, iedoch werden 2 ihrae fl. per 
diszmal verehrt, mit der gestalt, dasz er deszwegen nicht raehr einkhommen 
soli, damit es in keine consequenz gezogen werde.** = Jánovi Salitiovi 
nemôže by f žiaden „chyžný peniaz" povolený, lebo pred týmto nebol 
žiadnemu kollegovi štvrtej triedy dávaný, lež na tento raz obeeajú sa 
mu 2 zlaté s tou podmienkou, aby sa o to viac neuchádzal, aby neboly 
z toho žiadne následky odvodzované. — Tieto 2 zl. boly mu dľa pokí. 
hl. knihy skutočne i vyplatené. 

''^) Tamže, str. 122, 28. novembra 1650, bod 2. 

'^«) Kur. záp. z r. 1643—1645, str. 29 a 36, body 2. a 6. 

"^ Kur. záp. z rokov 1631 — 1636, strany 378 a 458: „...Drit- 
tcns vorschaífe ich. . . Zur hiesigen Schucl, Zu crkbauffung nothwediger 
Httťher fUr arme Studenten funfvundzwanzig Gulden hungrisch . . . ** =r 
Po tretie porúčam tunajšej škole na zakúpenie potrebných kníh pre 
chudobných žiakov dvadsať i pᣠuborských zlatých. — A Karaska ne- 
bola prvou, ktorá pamätala i na školskú mládež. Podobnými dobroditef- 



Ján Karas, radný pán, po viac ráz mestský rychtár a za istý ča8 
i scholarcha, složil tieto peniaze hneď po jej smrti do rúk rektoro- 
vých Raabových, ktorý však ich použil sta pôžičku ku svojmu pro- 
spechu a len po jeho smrti dostaly sa do rúk mestskej vrchnosti 
a boly upotrebené až roku 1645 ku tomu cielu, ku ktorému ich 
bola určila Regina Karasova. 

V tomto roku prišla otázka o Karaskinom poručenstve v mest- 
skej rade na pretras, i bolo určené, aby sa dala za tie peniaze 
natlačiť v Levoči Rheniova učebná kniha „Donat** i aby sa potom 
rozdala chudobným žiakom. Cena jednoho takého a síce neviaza- 
ného výtisku bola 10 denárov •-**), a poneváč až do tejto doby 
vzrástlo poručenstvo ažiom na 29 zl. 50 denárov, bolo by sa mohlo 
za tieto peniaze dať vytlačiť 295 výtiskov spomenutej učebnej knihy. 
Avšak Karas, osobne prítomný, keď sa o tejto veci rokovalo v mest- 
skej rade, žiadal, aby sa dalo vytlačiť 500 výtiskov i zaviazal sa 
doložiť zo svojho majetku väčšie výdavky, nevystávajúce z jeho 
manželkinho poručenstva, a mestská rada prijala s povďačnosfou 
také nabídnutie a v odmenu za jeho velkodusnosť ustanovila vydať 
Karasovi všetkých 500 výtiskov, aby ich ou podelil medzi žiakov 
dľa vlastného dobrozdania '^^j. 



kami boly i Agnesa Scbmidtka, Žoíia Rybárička a Barbara Ottmarka. 
Ich porukomia sú vpísané do kremnickej mestskej osnovuej knihy z r. 
1581 — 1593, kde čítame na str. 12. 23. okt, 1581 toto: „Zum achten, 
sol mein Tochter Katbarina in die Schuel, den armen Scbuelern Zu 
gaet, drey gulden \T)erantworten." z=z Po ôsme má moja dcéra Katarína 
odovzdať do školy v prospech chudobných žiakov tri zlaté ; — ďalej na 
str. 45. a 46. dňa 24. nov. 1581: „Zum neundten, Vermacbe Ich in 
die Schuel den Armen Schuelern Zu guetten funflfzebn gulden Hungrisch." 
z=z Po deviate porúčam do školy v prospech chudobných žiakov pätnásť 
Klatých; — a konečne na str. 59. 1. dec. 1581: „Item in die Schnel 
den Armen Schuelern Zu guetten Verlasse Ich Vier gulden in Muntz." 
zzz Podobne zanechávam do školy v prospech chudobných žiakov štyri 
zlaté v peniazoch. — Takých poručenství nasbieralo sa časom hodne 
mnoho. 

^2«) Kur. záp. z r. 1643—1646, str. 318, 12. júna 1645, bod 4.: 
„Pro uno exemplári des Rheny Zur Leutsch gedrukhten rohen donats 
soli man 10 Denär geben." = Za jeden výtisk Rheniovho v Levoči tlače- 
ného surového (= neviazaného) donatu má sa dať 10 denárov. 

'-*) Tamže, str. 321, dňa 16. júna 1645, bod 3.: „Herr Johann 
Karesz hat vber sein in Gott ruehendcn Ehefrauen Reginac legát der 
25 fl. weJche aber wegen der Speciesz aaf 29 fl. 50 den. gewachsen 
vnd solches legatum emolumentum in usura Scholasticae juventutis Crem- 
niciensís soli angewendet werden, seindt destwcgen 500 Exernplaria M. 
Joannis Rheny donati Zur Leutsch nachgedrukht worden, weil die vn- 
costen das legatum superiren, die vbermasz gancz vnd gar vber sich 
genommen, daher íhme auch alle Ľxemplaria Zu scin berrn Johannis 
Karesz disposition eingeliílndigt worden." =: Pán Ján Karas prevzal cel- 
kom na seba (zaplatiť) zvyšné výdavky nad poručenst\'0 svojej v Pánu 



Odhliadnuc od toho, že obDos Karaskou a jej manželom veno- 
vaný školskej mládeži bol značný '^% je tento šľachetný skutok 
spolu i krásnym a výrečným svedectvom, že sa v tých časiech na- 
chodili v lone kremnického meštianstva ľudia, ktorým dobrá vý- 
chova mládeže ležala na srdci a jej k vôli boli i hotoví vďačne 
prinášaC okrem obyŕajných i mimoriadne, väčšie a výdatnejšie obete. 
Karasovci podali svojím činom istotne príklad skvelý a v plnej 
miere nasledovania hodný, i napomohli nim nemálo záujmy krem- 
nickej latinskej školy, zápasivšej už od čias Leonhardiho s rozlič- 
nými biedami, a preto klesajúcej. 

V tvch časiech, kým trval boj proti Bftringeroví, bola obrátená 
všeobecná pozornosť hlavne na spôsob vyučovania, a o školskú 
kázeň sa tak veľmi nestarali. Následkom toho cítilo sa byť žiactvo 
slobodným a začalo viesť život neviazaný a pohoršlivý. 

Raksányi zdedil toto zlo po Buringerovi a nevyvinul tiež do- 
statočnú prísnosť, aby ho vykorenil hned z počiatku svojho úrado- 
vania. Obzvlášte odrastlí žiaci a medzi nimi v prvom rade alum- 
nisti, bývajúci v školskom stavisku a tak teda pod bezprostredným 
dozorstvom rektorovým, ktorý tiež mal byt v škole, nespravovali 
sa tak, ako by sa im bolo svedčilo, lež ked mali peniaze, chodie- 
vali zavše i do verejných hostincov a tam sa bavievali pijatikou až 
do pozdnej noci. 

Kým pokračovali v takých nepekných a žiakom nesvedčných 
pohulankách pri tichosti, za ten čas sa im to so všetkých strán 
prehliadlo a trpelo. Avšak konečne dos^aly sa i tieto zábavy pred 
mestskú radu, keď sa alumnisti, ktorí boli u Maškovej pozde do 
noci pili, s komorskými pisármi, bavivšími sa tiež pijatikou v piv- 
nici Rôschovej, jiohašterili a pobili. Na ulici* povstavší spor, do 
nehožto sa zamiešala i mestská stráž, nebol tu vybavený. Alumnisti 
sa utiahli do školy; avšak vínom rozohriati a mečmi ozbrojení 
pisári šli za nimi a oborivší sa na školu, vylámali silou dvere a 
ubili daktoiých alumnistov v ich vlastnej hospode. Toto primalo' 
Kaksányiho predtiiest 28. augusta 1646 mestskej rade kroz radného 
pána Kourádu Lorbera žalobu na komorských pisárov a tá naložiia 
Maschkovej i Rôschke, aby zatváraly svoje pivnice už o deviatej 
hodine večer, a požiadala komorského účtovníka Hermana Rotha, 
aby zakázal svojim ľuďom robiť budúcne v meste také výčiny *''). 

O rok pozdejšie, totiž 18. augusta 1647, udala sa večer na ve- 
rejnej ulici zase taká pračka, v nejžto alumnisti i mestského sluhu, 
zamiešavšieho sa medzi nich, poranili. Ale tento raz zakročila vrch- 



odpočívajúcej manželky, (obnášajúce) 25 zl., ktoré však preto, že boly 
dukáty v zlate složené, vzrástlo na 29 zl. 50 dcn. a také poničenstvo 
má byť v prospech kremnickej školskej mládeže vynaložené, prečo bolo 
i 500 výtiskov donato mag. Jána Rhenia v Levoči vytlačeno; poneváč 
náklttdky poručenstvo prevyšiyú, preto boly i všetky výtisky jemu, p. 
.lanoví Karasovi, k rukám a ku voľnému upotrebeniu odovzdané. 

'^^) Dnes by tomu zodpovedalo asi 200 — 300 zlatých. 

*'•} Kur. záp. z r. 1646—1648, str. 44 a 46, body 3 a 8. 



281 



DOsC proti samopašníkom a dala odvíesC v bitke zúčastnivších sa 
alumnistov do mestského väzenia i naložila rektorovi pridŕžať v škole 
bývajúcich žiakov ku tomu, aby sa večer a v noci zdržovali vo svojej 
hospode i aby nerobili v meste také výčiny ''*). 

Okrem týchto dvoch hromadných bitiek, v nichžto zúčastnili 
sa alumni v škole bývajúci, zaznačené sú v časiech R^iksányiho 
ešte iné dva pády, kde boli žiaci z jeho školy žalárom trestaní. 

Jeden z nich udal sa r. 1653 a o tomto čítame '^^) toto : „Istý 
školský alumnus, príšlý sem pred štyrmi týždňami z Nemeckého 
Právna k vôli študovaniu, daný je do žalára na žiadost istého sväto- 
jurského meštana, Christiana Reicharda, ktorý obvinil tohože alumna, 
Lukáša Rivolu, že dal pred pol rokom jeho manželke vypíC prášok 
a ťfm jej porobil tak velmi, že nemôže žiadnym spôsobom zabudnúc 
tohože Rivolu; kým jej teda neprinavráti jej predošlý pokoj, prosí 
tohože alumna podržaC v žalári. Konečne odstúpil spomenutý Reichard 
od obžaloby, keďže by sotva mohol podopreC svoju pravotu dostatoč- 
nými dôkazmi. Za tým bol predmenovaný alumnus vrchnostou slovmi 
pokarhaný a prinútený inam sa odstahovat ^^^) 

Druhý pád spomína sa o dva roky pozdejšie a síce vtedy, ked 
na žiadosf komorského účtovníka prosili Michal Kaltenegger a Jur 
Lemoni mestskú radu, aby prepustila z väzenia istého študenta, 
bývajúceho u Jeremiaša Messerschmieda, ktorý bol nožom nebez- 
pečne dopichal Michala Hinterskirchera. '*^) 

Za tým niet viacej spomienky o podobných žiackych nezbed- 
nosfach, kým bol Raksányi tu rektorom. 

Raksányimu bol dozor nad alumnistmi v tomto čase nemálo 
obfažený tým, že on sám už nebýval viac v školskom stavisku, 
poneváč mu bol pritesným tamojší byt, záležajúci len z dvoch izieb ^'^), 
a práve jeho neprítomnosf uvolnila alumnistom a urobila im po- 
znovu možnými nočné potulky. No trest ten, ktorý im bola uložila 
mestská vrchnost za ich výstupky, totiž väzenie, priviedol ich ko- 
nečne k rozumu a od tej doby zamlkly takéto žaloby. 

'*«) Tamže, str. 309, bod 15. 

'*^ Kur. záp. z r. 1651 — 1655, str. 277, dňa 21. mája 1653, 
bod 2. 

'**) Kremnickí páni verili teda v porobeniny. 

'") Kar. záp. z r. 1655—1656, str. 17, dňa 1. jána 1655, bod 1. 

'3«^) Kor. záp. z r. 1646—1648, str. 224, dňa 6. míja 1647, bod 
12.: nHerr Rector helt abermal an vmbs Zimmer, weiln die Zimmer auŕ 
der Schnel Zo eng seyen vnd die Fraw Rectorin hobes leibes ist. Dasz 
Freiszeisische Hans ist nit läer, welches er vermeint in Bstandt Za- 
nehmen. Im fall er aber bey berm Israel Lasitio die Zimmer acceptiren 
wolle, konte ihme hierinnen gratificirt werden." z= Pán rektor žiada po- 
znoTU o chyža, poneváč sú izby v škole pritesné a pani rektorka je 
v požehnanom stave. Freyseysenovský dom (teraz pod číslom 29) je 
nie prázdny, ktorý on mieni vzíaC do prenájmu. Akby však chcel prijať 
izby n p. Izraela Lasicia (teraz dom pod číslom 36), bolo by možno 
^ mu v tomto zavďačiC. 

19 



>82 

y tomto čase bola kremnická latinská škola žiactvom už zase 
preplnená; neublížil jej velmi ani mor, zúrivší tu v lete r. 1645 ^^') 
pre ktorý musela by( tunajšia slovenská škola oa čas celkom roz- 
pustená '^•), Dobrý chýr o latinskej škole a jej učiteíoch, ako i tá 
okolnost, že Kremnica bola mestom opevneným a nie v tolkej miere 
vystaveným tureckej svereposti a nápadom, ako iné susedné mestá, 
teda i mestom väčšiu bezpečnost poskytujúcim, tiahly sem mládež 
z bližších i z ďalších krajov. Raksányi mal v tomto ohlade nemalé 
šťastie, trebárs si ho sotva vedel náležité vážiC a ocenU^^^). Len 
jedno nebolo tejto škole ku prospechu, a to síce, že sa častejšie 
zamieňaly jej učebné sily, a tu v prvom rade konrektori. V tomto 
ohľade nebadať, že by sa bol Raksányi usiloval udržať svojich po- 
mocníkov za dlhší čas po svojej strane a stvoriť podmienky, ktoré 
by toto boly možným urobily ; ba zdá sa, že k vôli hmotnému zisku 
on sám nesúril, aby bola obsadená konrektorská stanica, keď Štefani 
opustil Kremnicu, trebárs velký počet školskej mládeže vyžadoval, 
aby bola každá trieda učiteľskými silami dostatočne opatrená. 

Štefani odišiel z Kremnice, ako bolo vyššie spomenuté, už dňa 
13. apríla 1647 a len v júli tohože roku začali hľadať iného muža 
na jeho miesto. 

Kým nebolo konrektora, zastupoval ho sám Raksányi, ale i žia- 
dal, aby mu za túto prácu dávali i celý konrektorský plat^^^). No 
8 touto svojou požiadavkou vystúpil len vtedy, keď videl, že už 
sama vrchnosť začína hľadať konrektora, bojac sa, že vyjde na 
prázdno, ak sa bude hlásiť o plat až vtedy, keď už bude nový 
rektor vyvolený. Jeho žiadosť a túžba sa splnila. 

Nového konrektora nájsť nebolo však ľahkou vecou. 

Mestská rada obrátila v tomto ohľade svoje zraky najprv na 
Jána Melcera, učiteľa v Trenčíne, a vyslala ku nemu podnotára 
Samuela Štefaniho^*^- Melcer bol práve vtedy chorý a sľúbil, že 

'^^ Kur. záp. z r. 1643—1646, str. 377, dňa 8. septembra 1645. — 
Ohľadom toho, či má školská mládež i počas tejto nákazlivej choroby od- 
prevádzať mŕtvych na ich poslednej púti, mali sa dohovoriť scholarchovia 
8 farárom, a zo zdravotných ohľadov určila mestská rada, aby bola každá 
rakev hneď, ako vložia do nej mŕtveho, klincami pevne zahlobená. 

•^•) Tamže, str. 381, bod 4. 

'^') Už dňa 21. januára 1647 chcel opustiť rektorát a stať sa kňazom, 
lebo v tento deň oznámil mestský rychtár shromaždenej rade, že chce 
farár Urlsberger dať na kňažstvo vysvätiť svojho zaťa Raksányiho svo- 
jimi nakládkami a žiada, aby mu bol potom sťa pomocník s právom 
nástupníckym ku boku pridaný. Kur. záp. z r. 1646 — 1648, str. 159, 
bod 2. 

'*«) Tamže, str. 292, dňa 29. júla 1647, bod 5.: „Herrn Rectori 
wcrden auf sein anhalten die IV3 ti* des CoDréctoris ad interím bisz 
wider ein Gonrector fdrgestelt wird passirt.** = Pánu rektorovi sa na 
jeho žiadosť povoľuje konrektorovbo 1 V3 zlatého dočasne, kým bade 
zase konrektor predstavený. 

'*0 Fokl, hl. kniha z r. 1647, dňa 13. júla: „Hem Samuel Ste- 



283 

vďačue prijme tunajší konrektorát a prijde do Kremnice, kadenáhle 
vyzdravie *^-) ; ale neprišiel. 

Fo nečase súril i sám Raksányi, podporovaný farárom Urls- 
bergerom, aby obsadili konrektorát, ked sa mu poldruha-zlatový 
konrektorský plat roálil a mesto ho podvýšič nechcelo, a oba títo 
odporúčali Daniela Fabriho, bývalého učiteľa v tunajšej tretej triede 
a na ten čas učiteľa kežmarského, za konrektora; avšak mestská 
rada ich návrh neprijala ^^^). Eonrektorská stanica zostala teda ešte 
i vtedy neobsadenou. 

Až dna 19. augusta 1647 rozhodla sa mestská rada, že povolá 
za konrektora Andreja Schemmeckera, vrátivšieho sa z královeckej 
university v Pruskú a na ten čas meškajúceho v Kremnici ^**). A 
ten prijal ponúknuté miesto ^'^'^) a už v málo dňoch bola povolá- 
vacia listina pre neho vystavená ^*®j a mestskej rade ku odobreniu 
predložená, pri ktorej príležitosti povolila mestská rada Schem- 
meckerovi i veľkonočnú rekordáciu v nádeji, že bude pilným vo 
svojom povolaní'*'). 



pbany Vnterschreiber, Welcher Von Gemainer Stadt ausz nach Trentschin 
abgeortnet, Alda sich wegen eines Conrectori Zu erkbundigen, ist ihme 
aof Zehrung geben fl. 4 : 80.** = Pánu Samuelovi Štefanimu, podnotá- 
rovi, ktorý bol mestom vyslaný do Trenčína dozvedaC sa tam o kon- 
rektorovi, dalo sa na trovu 4 zl. 80 den." 

'*«) Kur. záp. z r. 1646—1648, str. 275. dňa 8. júla 1647, bod 6. 

'-»») Tamže, str. 300, dňa 9. augusta 1647, bod 2. 

'**) Tamže, str. 308, bod 13.: „Herr Andreas Schemmecker, welcher 
von Khônigsberg ausz Preuszen ankommen, sol durch die deputirte Herm 
des Raths ad Conrectoratum invitirt werden." := Pán Andrej Schem- 
mecker, ktorý došiel z Kráľovca v Pruskú, má byt kroz vyslaných rad- 
ných pánov povolaný ku konrektorátu. — Kým sa bavil v Kremnici, 
zaplatila mestská pokladnica jeho trovy. O tom hovorí pokl. hl. kniha 
z r. 1647 dňa 24. augusta: „Alsz herr Andreasz Schemeckher Neuer 
Conrector anhero komen Vmdt Zu Christian Purzpichler Losziert, ist 
in 3 tagen Per dasz Eszen geraith Nemblichen ti. — : 80 Item Per 
14 Halben Wein 1 Per 12 den. aufgangen tt H. 1 : 68, bringt fl. 2 : 48." 
= Ked p. Andrej Schemmecker, nový konrektor, sem prišiel a bol ku 
Christianovi Purzpichlerovi ubytovaný, porátalo sa mu tri dni za jedlo, 
totiž 80 den. Podobne za 14 bolbi vína, 1 po 12 den., robí 1 zl. 68 
den., obnáša 2 zl. 48 denárov. 

'*^) Tamže, str. 310, dňa 20. au^usU 1647, bod 2.: „Herr An- 
dreas Schemmecker hat gestriges tages denen vom Gerícbt ausz Zue 
ihme abgeordneten herm versprocben den Conrectoratum alhier Zue 
acceptirn . die vocation sol ihme ehist Zuegescbickt werden." = P. Andrej 
Schemmecker sľúbil včera ku nemu zo súdu vyslaným pánom prijať tu- 
najší kourektorát. Povolanie sa mu má čo najskorej doposlaf. 

^*^) Obnovná kniha z r. 1646—1650, dňa 28. augusta 1647, číslo 
1 40/74. 

'*^) Tamže, str. 314, dúa 23. augusta 1647, bod 7.: „Herm An- 
dreas Schemmecker sol die aafgesezte vocation Zuegescbickt, auch die 



Schemmecker, majúci stály byt v Štiavnici '*% dostavil sa dna 
13. septembra, sprevádzaný Samuelom Štefanim '*^) do Kremnice'**^) 
a bol 16. tohože mesiaca do školy a svojho úradu uvedený ^^>). 

Od svojho príchodu až do tohoto dna žil na mestské nakládky 
v hostinci ^^^), po jeho úvode však bola usporiadaná tiež na mestské 
nakládky poriadna hostina ^^'). 

recordation im fall er specimen snae diligentíae an der Jugend prae- 
stirn wird, híemit inserírt werden." = Pánu Andrejovi Schemmeckerovi 
má byC vystavená povolávacia hstina doposlaná, i rekordácia, ak podá 
dôkaz svojej pilnosti pri mládeži, má by( do nej vpísaná. 

'*^) Dľa listiny v kremn. m. archíve pod II, 29, 1, 73 a) písal 
odtiaf, že prijíma s povďačnosCon kremnický konrektorát, a v tomto liste 
podpísal sa „S. S. Theologiae Stodíosos^. 

^^'*) Pokl. hl. kn. 1647, 14. sept.: „Also anch herm Samuel Stephany 
Ynterscbreiber, welcher nach Schembnicz Vmb den Neoen Conrector berrn 
Andreasz Scheneckher dcnselben abznhollen abgeortnetistauf Zehrnnggeben 
worden fl. 7 : — ■ = Tak i p. Samnelovi Štéfanimo, podnotárovi, ktorý bol 
vyslaný do Štiavnice pre nového konrektora, tohože sem dovies(, dalo sa ma 
na útrovu 7 zlatých. — Schemmeckerove knihy boly už prv, ostatné veci 
však len pozdejšie do Kremnice dopravené. O tom čítame v pokl. hl. 
knihe dňa 7. septembra: „Dem Cammer Fuhrman Welcher den herm 
Conrector von Schembnicz BUecher herauf gefQhrt Zuuertrincken geben 
36 den.^ = Komorskému voziarovi, ktorý doviezol hore p. konrektorovi 
knihy zo Štiavnice, dalo sa sprepitného 36 denárov. — A 12. októbra: 
,,Alsz Abermahlen herm Andreas schemecker Conrector sachen in Zweyer 
Rayszen Von Schembnicz herauf durch den Silber fuhrman bracht Zu- 
uertrincken geben fl. — : 60." := Ked boly poznovu p. konrektora An- 
dreja Schemmeckera veci vo dvoch cestách zo Štiavnice kroz voziara 
striebra hore dovezené, dalo sa sprepitného 60 denárov. 

'^^) Kremn. m. archív, listina pod II, 29, 1, 73 b) 

'*') Kur. záp. z r. 1646 — 1648, str. 334, bod 1.: „Diese cession 
ist faraemblich deszwegen aufgestelt, dasz herr Andreas Schemmecker 
heuUges tages sol in die Schuel eingestelt vDd Zae dem Conrectorat 
bekräftigt werden " = Toto zasadnutie určilo sa obzvlášte preto, aby 
bol p. Andrej Schemmecker dnešného dňa do školy postavený a v kon- 
rektoráte potvrdený. 

^^^) Pokl. hl. kniha z r. 1647, dňa 28. septembra: „Ist der Vn- 
costen oder Zehrung Herm Schenecker Conrector ehe derselbe eínstal- 
liert worden, Christian Purzpichler Zalt fl. 3 : 55.** zz Nakládok alebo 
trova p. Schemmeckera, konrektora, prvej ako bol do úradu uvedený, za- 
platila sa Cbristianovi Purzpichlerovi, 3 zl. 55 denárov. 

^*^) Tamže, dňa 25. septembra: „Alsz der Neue Herr Conrector 
Andreas Schennecker eínstallirt hernacher eine Malzeith wie Breichig 
gehalten ist Per Speisz vnodt Tranckh in AJlem AufgaDgen fl. 5 : 46." 
= Keď bol nový p. konrektor Andrej Schemmecker do úradu uvedený, 
potom bola, ako je vo zvyku, vydržiavaná hostina; strovilo sa za jedlo 
a nápoj v celku 5 zl. 46 denárov, — a dfa pokl. knihy z r. 1648, dňa 
26. decembra: „Dann als nocb im Verschiennen 1647 Jahr Herr An* 



^Ŕ5 

Konrektorskú volbu previedla tento raz mestská rada sama á 
i Scbemmeckera povolala bez tobo, aby bola o tom upovedomila 
í volenú obec; len náčelníkom volenej obce sdelila svoj úmysel. 
No cítila, že konala nemiestne a bezprávne a neopovážila sa uviest 
nového konrektora tiež tým spôsobom, ale prv, ako by bola pri- 
kročila k úvodu, svolala i volenú obec a požiadala ju, aby schválila 
protizákonne prevedenú volbu '^*). A volená obec, nie že by sa 
bola ohradila proti takému pokračovaniu, ale sa ešte i poďakovala 
mestskej rade za starosf, že zaopatrila školu ^^^), 

I nemeckých kazateľov sa opýtala mestská rada o ich mienku 
len vtedy, kedT už bolo treba uviesf Scbemmeckera do školy, a i 
Lang i Reiduitzov nástupca, Marek Ziegelsdorfer, nemohúc inak 
urobif, vyslovili svoj súhlas s prevedenou voľbou '^*). 

Pri svojom úvode sľúbil Schemmecker slávnostne, že bude 
mládež pilne vyučovať a ctiC školských dozorcov'*') a svoj sľub 
i čestne držal ; preto si v krátkom čase získal úctu a priazeii u mest- 
skej rady. 

Túto svoju priazeň dokázala mu mestská rada nielen slovom, 
ale i skutkom, odpustivšia mu bez toho, aby ju bol o to prosil, 
pätnásí-zlatovú pôžičku, ktorú bol chudobný Schemmecker dostal 

dreas Schemeckber Zae ainem Conrector bei der Latteiníscheu Schullen 
aafgenomben, ist Bei Herrn Stadtríchter 18'/^ Halben Wein 1 per 12 
den. genomben bis dalo ausstendig gewesen, mit abraittnng Herrn Stadt- 
ricbter Zalt fl. 2 : 22.'' = Potom keď eš(e v pominutom 1647. roka 
bol p. Andrej Schemmecker za konrektora ku latinskej škole prijatý, 
vzalo sa u p. mestského rychtára 18 V^ holbí vína, 1 po 12 den., čo 
zostalo až podnes závislým, zaplatilo sa p. mestskému rychtárovi s od- 
rátaním 2 zl. 22 denárov. 

'**) Kur. záp. z r. 1646—1648, str. 335, dňa 16. septembra 1647, 
bod 3.: „Der Erwôhlten Gemein wird proponirt des Conrectoris balber, 
dasz man den herrn YormUndem communicirt, dasz derselbe môchte 
vocirt werden, sie auch damit Znefrieden gewesen, anheute aber sol ín- 
trodncirt werden." = Volenej obcí sa predkladá ohľadom konrektora, 
že sa pánom poručnikom sdelilo, že by bolo dobre tohože povolaf, oni 
boli 8 tým tiež spokojní, dnes však má by( uvedený. 

'^*) Tamže, str. 336, bod 4.: „Electa Communitas respondet vnd 
bedancket sich fQr die getragene sorg der schuelbestellung'' . . . = Vo- 
lená obec odpovedá a poďakúva sa za prenesenú starosC o zaopatrenie 
školy. 

^^*) Tamže, str. 338, bod 9.: »Herr Lang vnd herr Marcos Dia- 
coni geben ihren consens Zae dem vocirten herrn Schemmecker Zae 
dem Conrectorate vud grataliren ihme erwUoschdte prosperitet** = Pán 
Lang a pán Marek diakoní súhlasia s povolaním p. Scbemmeckera ka 
konrektoráta a želajú mu žiadáceho zdaro. 

^*^) Tamže: „Herr Andreas Schemmecker promittirt suam indu- 
striaro in informanda juvcntate, honorem Domlnís luspectoríbus mana se 
exbibítarnm pollicens.'' = Pán Andrej Schemmecker sľabi^'e daním ruky 
dokázal svoju pilnost vo vyučovaní mládeže a úcta pánom dozorcom. 



2S6 

2s mestskej pokladnice hneď, ako bol sem prišiel, aby si mohol za- 
opatriť potrebné šaty '**). 

O Schemmeckerovej pilnosti a učiteľskej spôsobnosti rozniesol 
sa dosť skoro prajný chýr i mimo Kremnice a to bolo príčinou, 
že ho pomerne v krátkom čase utratila tunajšia škola. 

Už totiž po poldruharočnom úradovaní v Kremnici povolala ho 
Modra za rektora do svojej školy a on prijavši toto povolanie, za- 
dakoval 1. marca 1649 z tunajšieho konrektorátu a prosil o sve- 
dectvo i o priepustný list^^*). Dostal oboje. 

Málo predtým sa bol oženil a obdržal od mesta 6 toliarov sta 
svadobný dar***^. 

Z tej okolnosti, že fahal plat z mestskej pokladnice až do 
konca marca, ba že jemu bola vyplatená ešte i veľkonočná rekor- 
dácia^*'*), možno právom zatvárať, že Schemmecker poprial času 
mestskej rade, aby mohla vyhľadať jeho nástupcu, a neopustil hneď 
po zaďakovaní tunajšiu školu. 

A mestská rada veru neotáľala, lež, dobre vediac, že za uprázd- 
nenú konrektorskú stanicu bude zase Raksányi požadovať plat pre 
seba a tak že mestská a Božia pokladnica nebudú mať z toho žiadnej 
výhody i že sa školskej mládeži o veľa lepšie poslúži skutočným 
zaplnením a nie náhraduíctvom uprázdneného miesta, svolala hneď 
2. marca tohože roku volenú obec a oznámivšia jej, že Schemmecker 
zaďakoval. vyzvala ju, aby vyvolila nového konrektora. Súčasne 
sdelila volenej obci, že sa síce nachodí temz i medzi tunajšími 
učiteľmi muž, ktorý by bol súci za konrektora, no ten nemá vôle 
zostať na dlhší čas v Kremnici, že však rektor Raksányi a farár 
Urlsberger odporúčajú Daniela Fabriho, terajšieho kežmarského 
učiteľa, a mestská rada že by bola tiež spokojná s jeho voľbou. 

Volená obec osvojila si podobne mienku rektorovu i farárovu 
a tak bol ešte v tom istom shromaždení jednosvorne zvolený za 



'*") Tamže, str. 483, dňa 16. marca 1648, bod 2.: „Herrn Con- 
rectorí werden díe Zue seinem Kieidt ihme vorgeliehenen 15 H. ultro 
verehrt." = Pánu konrektorovi dáva sa sťa čestný dar celých tých 
15 zlatých, ktoré mu boly požičané na žatý. 

'*') Kur. záp. z r. 1648—1651, str. 48, bod 3.: „Herr Andreae 
(tak!) Schemmeckher Conrector bey dieser Schuel alhier valedicirt an 
ietzo mfludlich vnd ist nach Modor ad Rectoratnm vocirt worden, bittet 
vmb ein testimoniom vnd abschiedsbrief. Conceditur." := P. Andrej 
Schemmecker, konrektor v tunajšej škole, zaďakúva teraz ústne a je 
do Modry ku rektorátu povolaný ; prosí o svedectvo a o priepastný list. 
Povoľuje sa. 

'*^®) Tamže, str. 47, dňa 14. februára 1649, bod 3.: „Herm An- 
dreae Schemmeckher Conrectori werden 6 reicbstaler Zue seiner hoch- 
zeit verehrt,** := P. Andrejovi Schemmeckerovi, konrektorovi, dáva sa 
v dar ku jeho svadbe 6 rímskych toliarov. — Dľa pokl. hl. knihy bol 
ma vyplatený dňa 20. februára obnos 10 zl. 80 denárov. 

•6>) Pokl. hl. kniha z r. 1649. 



Ž8? 

Schemmeckerovho nástupcu Daniel Fabri, bývalý tunajší učitel 
v tretej triede '^^). 

S povolávacou listinou vyslali už 12. raarca Jána Puskailera, 
jednoho z prednejších kremnických mešíanov, do Spiša ku Fa- 
brimu '^% Chceli mať nového konrektora čím najskorej v Kremnici ; 
no tá cesta trvala za úplných 13 dní ^**) a len koncom marca do- 
stavil sa Fabri cez Liptov a Turec do Kremnice '^^). 



^«*) Kur. záp. z r. 1648—1651, str. 51: „Der Erwôhlten Gemein 
wird intímirt, dasz gestríges tages herr Andreas Schemmecker vor dem 
Rathstisch valedicirt, vnd Zoe Moder das Rectorat acceptírt hat, dahero 
seine stelle ebist Za ersetzen vomnôthen, vnd obschon ein snbjectam an 
ietzo bey der Schuel verhanden, welches diesem offício suffícient sein 
môchte, weiln aber deszen bleibens alhier nit ist, dahero herr Pfarrer 
vnd herr Rector den Daniel Fabri, der Khayszmarckher Schaelmeister 
vorgeschlagen. Elnem £hrsamen Rath dieser ftirschlag auch beliebig, 
dahero an ietzo nur auch der Erwôhlten Gemein guttachten desiderirt 
wird. Consentit et Electa Communitas." = Volenej obci sa sdeľoje, že 
včerajšieho dňa p. Andrej Schemmecker pred radným stolom zaďakoval 
a prijal v Modre rektorát, preto je potrebné jeho miesto čím nsgskorej 
obsadií, a ačpráve by sa teraz nachodila v škole osobnosC, ktorá by 
mohla byť tomuto úradu dostatočnou, poneváč však jej tunajší pobyt je 
neistý, preto navrhnul p. farár a p. rektor Daniela Fabriho, kežmark- 
ského školského majstra; ctihodnej rade je tento návrh tiež milý, preto sa 
teraz len i od volenej obce požaduje jej dobrozdanie. Sáhlasí i volená obec. 

7<i^ Pokl. hl. kniha z r. 1649, dňa 12. marca: „Dem hannsen 
Pueszkheiller. Fleischhackher allhier, welcher von ainem Ehrsamen Rath 
mit der Vocation in Zips nach dera Daniel Fabri Jeczigen Conrector 
allhier herausz Zue bringen abgeordnet, ist Ime auf die hinein Rais 
herm Conrectors wegen Zehrung geben worden íl. 6 : — Item auf die 
fuhr herm Conrectors berausz Raisz Zahlt íl. 10 : — " =: Jánovi Pus- 
kailerovi, tunajšiemu mäsiarovi, ktorý bol ctihodnou radou s povolávacou 
listinou do Spiša za Danielom Fabrim, terajším tunajším konrektorom, 
tohože von doviesť vyslaný, jemu sa dalo na p. konrektorovu cestu dnu 
(totiž do Kremnice) na trovu 5 zl. Podobne na vozbu pre p. konrekto- 
rovu cestu zaplatilo sa 10 zlatých. — Toto však nebolo dosť, lebo dňa 
27. marca doplatilo sa ešte raz toľko dľa zápisu: „Hannsen Puszkheiller 
Fleischhackher allhier, ist wegen herrn Conrectors herausz Raisz Yber 
Yorentrichte Vncosten Fuhr der 15 íl. noch auf die herausz vnnd Raisz 
vncosten Zalt fi. 15: — " = Jánovi Pnskailerovi, tunsgšíemu mäsiarovi, 
zaplatilo sa z príčiny p. konrektorovej semksgšej cesty okrem prv da- 
ných povozných trov 15 zl. ešte na cestu sem i tam 15 zlatých. 

'^^) Tamže, dňa 18. decembra: „Also ist auch Gčorgen Legath 
wegen seines dargeliebenen Ros so Hannsz Pueszkheiller nach Eaaz- 
markh als man herrn Conrector Daniel Fabri abgeholt gebraucht 13 tag 
ieden 25 den. den 18 December Zalt íl. 3 : 25." ^ Tak sa i Jungovi 
Legátovi za jeho požičaného koňa, ktorého potreboval Ján Puskailer do 
Kežmarku, keď bol p. konrektor Daniel Fabry dovedený, za 13 dni po 
25 denárov dňa 18. decembra zaplatilo 3 zl. 25 denárov. 

7«^) Očakávali ho, že príde kratšou cestou cez Zvolenskú stolicu, 



286 

Obvyklá úvodná hostina tento raz vystala a Kremnica zavďačila 
sa len troma holbami vína sem vrátivšiemu sa Fabrimu '^^% ktorý 
zapo&al prácu hneď po svojom príchode a pracoval potom pilne a 
úspešne v škole až do 29. novembra 1653. 

Raksányi dostal v tomto konrektorovi dobrého pomocníka, oprav- 
dovú pravú ruku. A bolo mu toho veru i treba, lebo badať patrne, 
že on sám nevyvinoval v škole dostatočnú prísnosť a učitelia zavše 
robili, čo len sami chceli a síce i na ujmu školskej výučby. 

Tak sa boli pomaličky navykli dávať žiakom častejšie mimo- 
riadne prázdniny, čo pravda tým nebolo k osohu, Raksányimu také 
veci iste neboly tajnými, veď už i on sám tak robieval, no neza- 
kročil proti tomu, až kým ho mestská rada sama nevyzvala '^^). 

Urobila to 14. septembra 1648 šetrným spôsobom, zaslavšia 
rektorovi prípis, v ktorom zakázala mimoriadne prázdniny a na- 
ložila súčasne, aby patričných žiakov vyučoval iný učitel, keď by 
ich riadny učitel nemohol konať svoju povinnosť, alebo keby bol 
od nej na istý čas oslobodený kroz svojho predstaveného'^*). 

lebo pokladničná kniha hovorí dňa 20. marca: „AiDem Trabanten ins 
Neusohl dem Neaen Conrector entgegen geschickht das Potten lohn Zalt 
20 den." — Jednomu do Banskej Bystrice oproti novému p. konrekto- 
rovi vyslanému drábovi vyplatilo sa posolného platu 20 denárov, — a 
dňa 4. decembra: „Alsz Michael Schmidt noch im Monath Julio (tak!) 
mit den Spiettaller Roszen dem Neuen Conrector bies ins Neusohl ent- 
gegen, in manung er werde seín herausz Rais dabin nemben, ist er aber 
durch das Turcz lendl herein hkomen, dem Michl Trabantn an Zebrung 
wegen der Rosz gemanglt hat herr Marty ihme geliehen 51 den. die 
seint herm Marty den 4 December Zalt worden.'' = Keď Michal Scbroidt 
ešte v mesiaci jáli (chybne miesto marca) so špitálskymi koňmi šiel 
oproti novému p. konrektorovi až do Banskej Bystrice v domnení, že 
tade narazí svoju semkajšiu cestu, on však prišiel sem cez turčiansku 
krajinku, (vtedy) chybovala Michalovi drábovi trova na kone, požičal mu 
p. Marty 51 denárov, tie boly p. Martymu dňa 4. decembra vyplatené. 

'**) Tamže, dňa 27. marca: „Uerrn Daniel Fabri Neuen Conrector. 
Zue seiner ankhuníft 3 Halben Wein Verert fl. — : 30. den." = Pánu 
Danielovi Fabrimu, novému konrektorovi, obecaly sa ku jeho príchodu 
3 bolby vina za 30 denárov. 

^«^) Kur. záp. z r. 1646 — 1648, str. 566, dňa 11. septembra 1648, 
bod 4.: „Der hieigen Schuel sol ein Decret Zuegestellt werden, dasz 
die Jugend durch die crebras feríationes nit versaumbt werde. ^ = Tu- 
najšej škole má byť doručený rozkaz, aby mládež nebola zanedbávaná 
častými prázdninami. 

^^^) Tento prípis je v celom obsahu vpísaný do Kur. zápisnice 
z r. 1646 — 1648, na str. 572 a 573 sťa bod 9. a zneje v slovensky 
reči nasledovne: „Šfacbetný, pevný, dobre učený p. rektor, ako i cti- 
pevní, dobre učení školskí kollegovia! Počúvame, že od daktorého času 
našej milej školskej mládeži nielen od starodávna obyčajné, v týždni 
dva razy od poludnia dovolené (a krém toho) ešte i mnohé neobyčigné 
prázdniny sa povoľujú, ale že daktorí učiteUa i častejšie zo zlých, áno 



ŽB9 

Toto vyzvanie pôsobilo patrne nemilo na Raksányiho, a po- 
neváč s jednej strany boly v tom čase Sturraove zákony už úplne 
neznámymi a škola nemaía iných predpisov okrem učebného po- 
riadku^ ustáleného ešte roku 1644, a s druhej strany chcel i sám 
Raksányi dokázať, že stojí o poriadok a o prísnu kázeň v škole jeho 
správe sverenej, teda sa prichytil i sám Íra práci a sostavil školské 
zákony i predložil ich 16. novembra 1648 ku potvrdeniu mestskej 
rade ^"). 

Dielo Raksányiho zdalo sa byť na prvý pohľad priobšímym, preto 
naručila mestská rada podnotárovi Samuelovi Štefanimu, aby po- 
vyberal z neho, čo sa mu bude zdať najlepším i aby to potom pred- 
lozil mestskej rade. 

Raksányi čakal za dakolko dní pokojne, potom však ztratil 
trpelivosť a súril mestského rychtára o vybavenie tejto záležitosti, 
následkom čoho mestská rada 27. tohože mesiaca chcela najprv 
sama prezreť a potom upraviť školské zákony cielom preskúmania 
ku farárovi Urlsbergerovi sťa školskému spoludozorcovi^**^). Zane- 
prázdnená súc však i ona sama i s predbežným preskúmaním týchže 
zákonov poverený podnotár inými neodbytnými prácami, nemohla 
sa pustiť do takého diela a preto zmenila ešte v tom istom zasad- 
nutí svoje uzavretie v ten smysel, že školské zákony prezre len 
budúcne, ^ked bude mať ku tomu príhodný čas a potom že ich spolu 

ničomných príčin, i s obídením tých, ktorým patrí sa to oznámif, vy- 
stavajú a im vyznačený školský čas kn škode žiakom zanedbávajú. Keďže 
sme však sťa hlavní školskí dozorcovia na to dozerať povinní, teda sa 
p. rektor, p. konrektor a iní patriční školskí kollegovia týmto priatefsky 
napomíujgú a vrchnostensky vyzývtgú, bodúcne všetky nezvyčajné, škodné 
prázdniny celkom zastaviť, oproti tomu im svereným povinnosťam dobre 
zodpovedsgúcno sa venovaf; keby sa však (okrem nemoce) jednoma alebo 
drubémo náhodilý právne, dôležité príčiny, môže sa síce dfa potreby 
dačo prehľadeť, avšak vždy so zachovaním dobrého poríadka, tak, aby 
sa to stalo s povolením jeho predstaveného a s potrebným dočasným 
zaopatrením ním spravovanej triedy i aby jeden drahého ohľadom za- 
stupovania priateľsky požiadal a ten ka toma svolil. Uzavreté v Kremnici 
dňa 14. septembra roku 1648. Rychtár a rada tamže. 

^^') Tamže, str. 603, bod 3.: „Interim wirdt gemeldt, dasz herr 
Rector Scbolae etliche Leges anfgesezt, die approbirong derselben be- 
gebrend. Deliberatom. Herr Vice Notaríus sol das beste ausz den Legibos 
excerpim, vnnd einem Ehrsamen Rath Zor correctur geben.*^ := Medzi- 
tým sa oznamnje, že p. rektor sostavil daktoré zákony, žiadajúc o ich 
odobrenie. Uzavretie : p. podnotár má vytiahna( z tých zákonov čo naj- 
lepšieho a dať ctihodnej rade na poopravenie. 

•'®) Kur, záp. z r. 1648 — 1661, str. 3, bod 1.: „Weihi der herr 
Rector vnaufhórlich herrn Stadtríchter der formirenden Schuel Legum 
vberlanfen thnet, alsz werden selbige aofgesezte vbersehen, vnd dem 
herrn Pfarrer alsz mit Inspectori Scholae vberschickef := Poneváč 
p. rektor behá bezprestajne ka p. mestskému rychtárovi ohľadom astálit 



290 

S volenou obcou uvedie v platnosť; predbežne vydala ich nepre- 
skúmané na posúdenie Urlsbergerovi '^'). 

Tým sa vec značne odtiahla. No nezaspala úplne, ale dospela 
konečne následkom toho, že Raksányi poznovu súril '*-), tak daleko, 
že boly tieže zákony už 23. marca 1649 ustálené a vyhlásené'^'). 

Pri tejto príležitosti určila mestská rada, že má byť budúcne 
o prespolných, na podporu so strany mesta Kremnice odkázaných 
židoch riadna zápisnica, matrika, vedená, a tomu k vôli dala vy- 
hotoviť osobitnú knihu '^*), a do tej knihy dala predovšetkým vpísať 
celú školskú ústavu ^'^), dokončivšia a potvrdivšia toto obšírnejšie 
dielo až 18. októbra tohože 1649. roku. 



sa majúcich školských zákonov, teda majú tieže spísané byť prezreté a 
p. farárovi sťa spolodozorcovi nad školou doposlané. 

'•') Tamže, str. 4, bod 3.: „Die Schuel Leges k6nnen Zwar ob 
injuriam temporis sufticienter nit revidirt anietzo werden, vnter deszen 
aber sollen sie gleichwol ein weg alsz den andem herrn Pastori Zuge- 
schickt, vnnd heroachmals mit Zacziehung der Ľrwôhlten Gemein ins 
werck gesezt werden.** = Školské zákony nemôžu byť síce teraz do- 
statočne prehliadnaté pre neprajnosť času, medzitým však migú byť na 
každý pád doposlané p. farárovi a potom s pritiahnutím volenej obce 
v skutok uvedené. 

*'*) Tamže, str. 56, dňa 8. marca 1649, bod 3.: „Herr Rector 
hält an, die Leges Scholasticas vor ankunfft des vocirteu herrn Con- 
rectoris Zue eíFectulrn.*' := Pán rektor žiada vybaviť školské zákony 
pred príchodom povolať sa majúceho p. konrektora. 

^^^) Tak to udáva prvé a piate záhlavie školskej ústavy. 

*"^) Táto svojím časom skvostne urobená, 30 centimetrov dlhá, 
19V2 centimetra široká, 3 centimetre hrubá a z 270 strán rozličného 
papiera, ktorý však pochádza všetok z onej doby, ako to vídať z jeho 
vodných znakov, záležajúca kniha viazaná je do bieleho pergamenu, na 
jehožto prednej strane je zlatými písmenami vytlačené: „Constitutiones 
Scholae Cremniciensis", pod tým kvetná nádoba (váza) s kvitnúcim kve« 
tom, podobajúcim sa klinčekom, a pod týmto: „1649^ a na zadnej 
strane tiež taký kvetník i kvet v ňom, a bola zlatorezom opatrená. 
Viazal ju tunajší knihár Jakub Rosch, založivší o tomto čase i prvú 
papiereň v Kremnici (Kur. záp. z r. 1649 — 1651, str. 309, bod 14.) a 
dostal za nu 1 zl. 16 denárov. O tomto hovorí Pokl. hl. kniha z r. 1649 
dňa 17. júla: „Herrn Jakob Rosch Buechbinder, Seint vmb nachfolgende 
BUecher arbeith so in die Latteínische SchuUen gemacht Zalt wordeu . . . 
Itcm die Schuell Leges in Weis Pergament Verguldt eingebunden 80 den. 
darzue 2 Buech Schreib Papier geben 36 den. tt. H. 1 : 16." = P. 
Jakubovi Rôschovi knihárovi vyplatilo sa za nasledigúcu, do školy vy- 
hotovenú knihársku prácu, totiž podobne zaviazal školské zákony do 

bieleho pergamenu so zlatorezom 80 den., ku tomu dal 2 knihy písa- 
cieho papiera (za) 36 den., robí 1 zl. 16 denárov. — Teraz je táže 
kniha, ktorá je ešte vždy v dobrom stave, uložená pod číslom 610 v kniž- 
nici evanjeUckej cirkve v Kremnici. Ostatný učitef, ktorý do nej po- 
vpisoval svojich žiakov, bol nebohý Viliam Pauliny-Tóth. 

^^^) Vpísal ju krasopisne vtedajší mestský pisár Žigo Ferdin. 



291 

V tejto školskej ústave, rozdelenej na páC hlavných čiastok •"^)» 
umiestené sú Raksányiho zákony až v piatom záhlaví. 

Prvé záhlavie, nasledujúce hnedt po predbežnom roztriedení ce- 
lého diela, je všeobecným úvodom, rozprávajúcim o potrebe istého 
a určitého poriadku pre školu a nakladá rektorovi, ako už bolo 
spomenuté, žiadať od žiakov chudobných, vnove prichodivších, totiž 
od alumnistov riadne vystavené svedectvá prv, ako by boli do tejto 
školy prijatí a vpisovať ich mená do tejto matriky •*'). 

Druhé záhlavie záleží zo školských piesní, spísaných i nótami, 
a zo školských modlitieb. Piesne ^a modlitby pre naj\7ššiu prvú 
triedu určené sú voskrz latinské. Žiakom všetkých iných tried bol 
ekonóm povinný predriekať modlitby v nemeckej reči každé ráno 
pred vjTičovaním. l^v však, ako by sa boli modlili, spieval spolu 
s nimi Luterovu pieseň „Hrad prepevný je Pán Boh náš". Po vy- 
učovaní zase sa modlil so žiakmi nemeckú modlitbu a po nej „Otče 
náš" atd. i dokončil pobožnosť odspievaním jednoho verša z da- 
ktorej Luterovej piesne. Pred odpoludňajším vyučovaním, počínavším 
sa v pravé poludnie, žiaci boli povinní pomodliť sa nemeckú mo- 
dlitbu hned, kadenáhle počuli zvoniť, po ktorej modlitbe spieval 
ekonóm sám v latinskej reči ,,Veni Sancte Spiritus" (=: príd, ó Svätý 
Duchu atd.) a potom sa modlil so žiactvom nemeckú modlitbu. 
Konečne po odpoludňajšom vyučovaní modlilo sa žiactvo najprv ne- 
meckú a potom latinskú modlitbu i odspievalo konečne jeden verš 
z daktorej Luterovej piesne. Takto to predpisovalo druhé záhlavie 
školskej ústavy. 

Tretie záhlavie tvorila jedna jediná dlhá latinská modlitba za 
krajinské rády a sta\7 a za iné veci, ktorú celé žiactvo bolo po- 
vinné odriekať každého štvrť roka raz pri školských slávnosťach a 
pred zkúškou. 

V štvrtom záhla>i umiestili učebný poriadok tak, ako ho boli 
12. októbra IG44 scholarchovia v škole vyhlásili, nevjneťhavši ani len 
jeho závierku. 

Konečne dostaly sa do piateho záhlavia Raksányiho školské 
zákony, ktoré boly rozdelené na tri čiastky, totiž na zákony pre 
rektora, na zákony pre učiteľov a na zákony pre žiakov. 

(Pokrmčo vanie.) 



• « i 



'^ Vidz prílohu pod I. 

') Raksányi to začal robiť len od r. 1655 a robil z počiatku 
riadne, pozdejšie len povrchne až do r. 1664. Na roky 1649—1654 
vynechal si šesť prázdnych strán» ktoré iste chcel pozdejšie popísať, ale 
nepopísal. Na tieto strany napísal r. 1743 Ján Sextius, farár a školský 
dozorca, a r. 1845 Mikuláš Bnrray, tiež tunajší bývalý ev. farár a škol- 
ský dozorca, novšie školské zákony. Šiestu stranu popísal tenže Burray 
rozličnými dejepisnými poznámkami. 



•*€• - 



292 



Domoví 

Zo Života sibírskych presfahovalcov. 
Rozprávka N. Telešova. 

I. 

Bola jasná letná noc. Luna svietila ticho a veselo; zalievala 
svojím striebrom polia a cesty, prenikala lúčami lesy, zlátila rieky. . . 
V tú samú noc z dvier jednoho baraka, kradnúc sa, vyšiel Síomka, 
kučeravý, bladý chlapec, asi jedenásťročný, obzrel sa, prežehnal a 
razom rozbehol sa celou silou smerom k poIu, odkial začínala sa 
„ruská cesta **. Bojac sa prenasledovania, často sa obzeral, ale nikto 
za ním nebežal, šfastlive dostihol konec poIa a potom aj hradskú 
cestu; tu postál a potom pomaly poáiel dolu cestou. 

Bol to jeden z tých „božích detí^, ktoré ostávajú sirotami po 
vystahovalcoch. Rodičia jeho umreli na ceste, a Siomka ostal sám 
medzi cudzími luďmi v cudzom kraji, ďaleko od domova, ktorý 
pamätal len po bielom kamennom chi*áme, vetrnom mlyne, rieke 
Uziupke, kde kúpaval sa s kamarátmi, a po dedine, ktorá volala 
sa Bielou. No kde je ten kraj, tá dedina a rieka Uziupka, to bolo 
jemu takou tajnosťou, ako i to miesto, kde sa teraz nachádzal. Pa- 
mätal len to, že oni sem prišli po tej istej ceste, prv ale prechodili 
akúsi širokú rieku, ešte predtým dlho išli na parolodi a železnici, 
zase potom na lodi a zase na železnici, a jemu sa zdalo, že treba 
len prejst túto hradskú, tam bude už rieka, potom železnica a tam 
už i rieka Uziupka, i dedina Biela a rodný dom, ku ktorému tak 
zvykol, kde zná po mene všetkých dedinských staríkov a chlapcov. 
Pamätal ešte, keď umreli otec a matka, že ich položili do truhly 
a odniesli kdesi za lesík na neznámy cintorín. Pamätal Siomka 
ešte i to, ako plakal a prosil sa domov, ale prinútili ho žiC tu 
v barákU; chovali chlebom a kyslými polievkami a vždy hovorili: 
„nie je rad na tebe'. Aj ich pán, Alexander Jakovlevič, ktorý 
všetkým rozkazoval, zakričal na neho a kázal mu tam byt, a jestli 
nebude poslúchať slúbil mu, že ho vykváče za vlasy. A Siomka 
ostal a smútil. S ním t)ývali v baraku ešte tri dievčence a jedeu 
chlapec, ktorých zabudli tu rodičia a ušli do sveta, no tie deti boly 
ešte primalé, tak že nemohol sa s nimi hrat a zabávať. 

Prešly dni a týždne, a Siomka ešte vždy žil v nenávidenom 
baraku, nesmejúc ani na krok odísť. Nakonec sa mu to zunovalo. 
Veď je to tá samá ce^ta, po ktorej prišli z Ruska ! . . . Nepustia po- 
dobrotky, ujde sám I Či ho držia?... A zase uvidí rieku Uziupku, 
rodisko Bielu, zase uvidí Malaška, Vasiutka a Miťka, svojich srdeč- 
ných priateľov, pôjde k pani Afrosine Jegorovnej, k popovým chlap- 
com, u ktorých rodí sa mnoho višieň a jabĺk... 

Ačpráve strach, že ho chytia, dlho zdržoval Siomku, predsa 
tuha uvidet svoju rieku, svojich kamarátov a dedinu — bola tak 
veFká a svodná, že Siomka, zatajac v duši svoj zamilovaný sen, 
vybral príhodný čas, vykradol sa z baraka a bol úplne šťastlivý, 



293 

Že sa vracia domov. Zdalo sa mu« že nenie nikde tak pekne, ako 
v Bielej a nikde niet na svete takej peknej riečky, ako je Uziupka. 
Mesiac sa už blížil západu, už sa rozvidnievalo, a Sionika ešte 
vždy kráčal po ceste, vdychujúc svieži ranný vzduch a radujúc sa, 
že kaMým krokom približuje sa viac k domovu. 

II. 

Tak sa zdá, všetko, čo len môže vymysief človek, všetko to 
videla a zkúsila široká Sibír, a ničím ju neprekvapíš, nijakou no- 
vinkou! Pochodili po nej tisíce verst väzni, zvoniac fa^kými oko- 
vami, kopali a ryli v temných baniach jej vnútorností, morili sa 
v jej väzeniach; po cestách veselo rozliehaly sa zvonce ohnivých 
trojek, po tajgách skrývajú sa ubehli káranci, bojujúc so zvermi tu 
podpaľujú osady, tu živia sa almužnou v Kristovom mene prosenou ; 
tlupy vysťahovalcov tiahnú z Ruska temer v nepretržených radoch, 
nocujú pod taligami, hrejú sa pri vatrách, a oproti nim nazad idú 
druhé tlupy schudobnelých a chorých, a mnoho ich umiera cestou — 
a to všetko nie je nikomu nová vec. Tak mnoho cudzieho žiaFu 
videla Sibír, že nezadiví sa už ničomu. Nedivil sa nikto ani Siom- 
kovi, keď prechodil dediny a sa opytoval: 

— Ktorá cesta vedie do Ruska? 

— Všetky cesty do Ruska vedú, — odpovedali a ukazovali 
rukami dolu. 

A Siomka šiel bez oddychu, bez bázne; tešila ho svoboda, 
tesily ho polia s pestrými kvetami a zvuk zvonkov mimo precho- 
diacej poštovej trojky ; niekedy Fahol si na trávu a tuho zaspal pod 
šípovým kríkom alebo zašiel do lesa, keď slnko začínalo pripekat 
Dobrosrdečné sibírske ženy nakŕmily ho chlebom a mliekom, prajní 
mužíci previezli ho na svojich taligách. 

— Strýko, odvezte ma kúštik, odvezte I — prosil Siomka, keď 
ho niekto doháňal na koňoch. 

— Gazdinka^ dajte mi chlebíka! — obracal sa v dedinách 
k ženám. 

Každý ho lutoval, a Siomku nachovali. 

Na tretí deň zablyš(ala sa pred Siomkom rieka. 

— Tu je! Tu je ona! 

Pamätal, ako nedávno prechádzali s otcom túto rieku; Jenže 
ich bolo vtedy velmi mnoho, prevážali ich po čiastkach, nie razom. 
Rozpomenul sa, že na kompe, na ktorej ich prevážali, chodily okolo 
sdpa dva kone so zaviazanými očami a (ahaly akýsi povraz, a pri 
koňoch behal starík s bičom v ruke, v širokom klobúku, za- 
chrípnutým hlasom pokrikoval : ,N— no! obludy! N — no! no! moje!" 
A kone zbystrily vždy krok, a povrnz tiež bystrejšie krútil sa okolo 
stĺpa, a kompa vždy bližšie a bližšie bola k druhému brehu... 

Kde je ale teruz tá kompa? 

Široko sa rozlievala pred Siomkom rieka. Slnce už zapadalo 
a zore živo odrážaly sa vo vode. Bolo pekne a ticho, ale všade 
tak puslo, že sa Siomka zarazil. Ďaleko, na druhej strane rieky, 



294 

vidno bolo akúsi dedinu, na pravo a na ľavo tiahly sa lesy. Prí- 
kľočíac k samej lieke, díval sa Siomka raz na jednu, raz na druhú 
stranu, ale bolo všetko pusté a nemé, len čo voda srdito plieskala 
okolo jeho nôh, a vo vzduchu dlhým radom letely akési vtáky. 

Zarazený pošiel dolu po brehu, no nikde nebolo ani duše, ani 
jediného zvuku nebolo počuf. Zatial začaly zore pomaly zhasínaC, 
nebo bľadlo a na polia padala rosa. 

Siomka sa zamyslel. 

Potom si sadol na piesok, a len vtedy pocítil, ako ustal a že 
ísf ďalej nevládze. A kde aj pôjdeš, keď je pred tebou voda?... 
Zprvu bladel na tú vodu, pozoroval, ako sa ponáhľa kamsi napred 
a plieska o breh; potom hladel na nebo, na ztrácajúce sa v hmlách 
priestranstvo za riekou, na les, na polia, — i čosi smutného za- 
liehalo na jeho detské srdce. Či to bola bázeň, alebo poznanie 
úplnej siroby, alebo ľútosť, alebo možno rozpomienka na domov, 
no Siomkovi len chcelo sa zaplakaf, žiadalo sa mu jest a zohriaf 
sa, žiadalo sa mu videt pri sebe otca a matku, a on, zahryznúc 
palec, nehybne sedel nad riekou, zanoriac zrak kdesi v diaľku, ale 
nič nevidel pred sebou. 

Zrazu prostred tej tisiny bolo počut zvuky, nehlasné a nejasné. 
Siomka sa strhol. Niekto akoby nechtiac spieval <ažkomyseInú 
pieseií, len tak cez zuby, skoro ako zo sna... 

Á naozaj, zpoza kríka, kde rieka robila záhyb, zjavil sa člnok ; 
plával, neponáhľajúc sa, pri samom brehu. 

— Strýko ! . . . prevezte ma ! zakričal Siomka, keď sa rybár 
k nemu blížil — Strýko!... strýčko! 

Ten obrátil hlavu, a Siomka uvidel jeho opálenú, nie ruskú 
tvár, so strapatou čiernou bradou a zdvihnutou vrchnou gambou, 
zpod ktorej belely sa ostré zuby. Sedel v takom malom člnku, vy- 
rúbanom z pňa, že voda skoro rovnala sa s jeho okrajmi; pritom 
vlny rieky silne ho nadhadzovaly a často pozdávalo sa, že sa pre- 
vľhne a utonie. Rybár spokojne spustil veslo (druhého nemal) a 
podíval sa na chlapca. 

— Strýčko. . . — zopakoval nesmelo Siomka, — pre Boha, pre- 
vezte . . . 

— Peniaze máš? — odsekol rybár, a vidno bolo, že Žiadosť 
chlapcova nie mu je po vôli. 

Potom nachmúril čelo a smŕštil nos, pričom zdaly sa jeho zuby 
ešte dlhšími. Bol v bielej košeli s rozviazanou tkanicou na golieri, 
v rázporku černela sa mu hruď, tak oborená ako i tvár. 

Hrubá odpoveď, zlý výraz tváre rybára a nastupujúca noc 
prostied púštiny celkom pomýlily Siomku. Cez tie tri dni videl 
on moc ľudí, no všetci sa k nemu chovali vľúdne a srdečne, len 
práve teraz, keď mu je pomoc najpotrebnejšia, príde na surového 
človeka, a hneď vycítil svojou detskou dušou — cudzieho... Bol 
to naozaj „cudzí" človek, ktorí^mu je celkom ľahostajná vec, či žije 
Siomka a je sýty, alebo nie. A Siomka hľadel naôho so strachom, 
temer nepriateľsky. Tak mu bolo íažko a smutno, tak žalel za otcom 
a matkou, že by sa bol najradšej do vody hodil a umrel. I nevediac 



(M t.-..\iL «:Lr::; >d za vlasv, STäiil sa ca /t-ni a lai-l.k.U Ma>n«^: 

• • • » 

ž** Tan i'wa lä 'iniLH stiant- rirkv. 

P*'»ki'';i<' r>'-;\mL Zvikri^^aL aby sa Sí»'U:ka o'-^rvl ua u*b». 

— H^'j, h^j!I... — rt't.'in ukazai na iliio činka, kdo Ujah 
ij ryby, a hrui'O p*tv»/tlal: — badni si I 

m. 

Pr^-šlv dva tv/ílne, 

Wlký kus c»*>ty a m*^' dtniín pn>ioI Siomka, No ueustavaK 
Mt*l ih'iuÁUiac sa, It-n ôi sa op\ioval: 

— i^aJ^r-ko JH e>te d** Ruska? 

— Dii Ruska? íKÍp*tvedali mu. — Rh voru nie Muko. V /iiuo 
asi dôjd»^š, a m*»žno eŇtt* vŕaS>io. 

— A skoro Imde zima? 

— Nie, ešte jaseň nebola. 

Ked videl Siomka v diaíke bielu zvonicu so zlatým krí/ouK 
zaliaty mu slzy oči a Ik>1o mu ra»b»tue a teplo na du>i. ^úal čiapku. 
hodil sa na kolená a plačúc volal: 

— Bože. p«>sli skon*j zimu I — 

Inoketly Siomka videl pri ceste osí\melv dn^veny kri/: v blíz- 
kosti nebolo ani bydliska ani strážnej bťulky. len les s jtHlnt\i a 
stťp s druhej strany, — tu zamysb^l sa Siomka nad tým kn/om, 
a vždy mu prichodiíi na um otec a matka a s^iator pn>stred poIa, 
kde oni umreli. Hned zabudol na ustalosf, zrýchlil kroky, í^t^pUijúť 
svoje večné : , Domov ! . . . domov I** . . . 

Konečne je tu i mesto. 

B*ila práve nedeía, Siomka už zdaleka počul zvony hlavného 
chrámu. Tieto pravidelné zvuky pripomenuly mu zase rodisko. Žlt- 
núca tráva dovôkola, zvädlé listie pri ceste a daleké volajúce zu- 
nenie tak ovievaly dušu čímsi dobrým, donití^nym, a Siomkovi pri^ly 
na um červené jablká, ktoré iste teraz rozdáva v chráiut* Imťu^ka 
pop, a starý diaček, priatel Siomkov, vjiiahol by ten\z / hlbokého 
svojho vrecka dve jabĺčka a povedal by svojím bassom : 

— Xa, Simeon, v mene Spasiteía. Zajedz si, hlúpy. 

S akým vytrž(»m'm hodil by sa teraz Siomka na zvonicn, 
schrúmal by tie jablká a zvtmil bez ustania, kým by ho m^lníli 
odohnali ! . . . 

Za mestskou bránou, prvé čo videl Siomka, boly na prav(\j a 
na lavej strane dn*vené j^edé domčeky, so zelenými, červenými a 
Šedými strechami, potom dabj biele kamenné domy; na uliciach 
ÍM^haly kury, krochkaly prasce; potími sa tiahly dvory a záhrady, 
pri poSte stííl verstový stjp, za ňou rozprt^stieral sa rýnok s vyso- 
kým chrámom za železnou ohra(h)U, oproti trčala úzka, popolavá, 
dn»vená strážnica, kde na samom vrchu okolo zábradlia chodil vojak, 
a potom sa zase tiahly biele a .Vdé domy a na konci múry brány. 

Nezastaviac sa, Siomka preí;iel mestom a vyAiel na hradskú, 
kde mu bolo prítulnejäie a veselšie. 



S96 



IV. 



Čím ďalej šiel, tým viac poznával Siomka, že nastáva jaseň. 
„Chvalabohu! zima sa blížil" — myslel si, a rodný kraj zdal sa 
mu vždy bližšie. Na poli nelietaly už pestré motýle, neskákaly 
kobylky: stromy opadávaly, tráva vädla, nebo sa často zakalievalo 
popolavými priezračnými oblakmi, noci boly chladné. No Siomka 
myslel: „Sláva Bohu, teraz už skoro!" 

Idúc po hradskej, Siomka od rána ešte nič nejedol, a teraz 
cítil hlad. Uvidiac za kríkom človeka, ktorý sedel s preloženými 
pod sebou nohami a niečo žuval^ Siomka sa zastavil a závisUivo 
hladel na neho, ako olúpil vajce, zahryzol, zajedajúc chlebom. 

— Čo chceš? — opýtal sa človek, neprestanúc žuť. 
Siomka mlčal. 

Ten človek nebol už mladý, mal šedivú krátku bradu, tvár 
opálenú a úzke vpadnuté oči. Na nohách mal obuté srstené kapce, 
na pleci vybladlý kaftan a v zátylku posunutú čiapku. 

— Čo chceš? — opakoval, pohliadnuc na Siomku. 

— Strýčko ... — odpovedal nesmelo Siomka, — dajte kúštik 
chleba . . . 

— Sám som to vyžobral. No ale na... Rozdelím sa! 
Podal mu korku a zase sa opýtal: 

— Čí si? Kde si sa tu vzal? 

— Domov idem ... do Ruska. 

— Do Ruska ? . . . Ja tiež do Ruska ... A prečo ty ideš ? 
Siomka začal rozprávať o svojom dosavádnom živote. Hovoril, 

ako mu bolo smutno v baraku, že ho to konečne zunovalo, až raz 
utiekol v noci, a neznámy len počúval, pokyvujúc hlavou a vše ho 
pochváliac. 

— Poriadny si chlapec, braček! — prehovoril starec, potľap- 
kajúc ho po pleci. — Vidno, moc dobrého si nezažil ! . . . Vari na 
moje chodníčky vyjdeš: ani doma neobstojíš, ani v svete miesta 
nenájdeš . . . 

— A vy, strýčko, kto ste? — so záujmom opýtal sa Siomka, 
sadnúc si oproti staríkovi. 

— Kto som ja?... Nikto... Tak... jedným slovom — „ne- 
známy". 

Starík si vzdychol, dlaňou si prejdúc po tvári. 

— Veru, braček . . . Teba malého rodisko tiahlo domov . . . 
Vždy je to tak, alebo matku uvideť. . . Nemáš nikde strpenia. Prídeš 
domov, uvidíš matku, a je dobre! 

— Strýčko, dôjdem do zimy do Ruska? 

— Nie, nedôjdeš. Prídu mrazy, a ty nemáš nič teplejšieho 
obliecť... Viem, ako je to... Nie, nedôjdeš, hovorím. Zamrzneš. 

Siomkovi sa zakrútilo pred očima. Zamyslel sa i starík. Skloniac 
hlavy, oba mlčali. 

Zdalo sa Siomkovi, ako bude zamŕzať, a bolo mu lúto, že nikto 
to nebude v Bielej vedieť. 



^1 



— Tak, kde ideš? — opýtal sa zrazu neznámy, vstávajúc 
s trávy. 

— Ja, domov . . . 

— Ja tiež domov. Nuž podme spolu. 

Vyšli na cestu a kráčali, nenáhliac sa, napred. 

V. 

Zvečerievalo sa. . . Premoknutí od popoludňajšieho lejaka až 
do nitky išli Sioraka a Neznámy. 

— Pod skorej, pod, — obodrieval starík. — Ponáhľaj sa ! Jaseň 
sa už končí a my sme ešte do hôr nedošli. Čo potom? Čo si po- 
čneme? 

— Idem, stiýko. 

— 1 tak sme sa zapozdili . . . Bojím sa, aby nás hlad nepri- 
kváčil . . . Potom už beda ! 

Siomka, i ustatý, cítil sa velmi dobre. Stretnutie so spolu- 
cestovatelom ho tešilo a obodrilo. Nebál sa, že sijde s cesty, tešil 
sa, že ho stiýko dovedie kde treba. Aj prehovorit bolo dobre : Ne- 
známy mu rozprával o domove, o Sibíri, kde kopú zlato, hovoril 
o väzeniach, o svobode, o zlej sibírskej zime a o jarnej zelenej 
trávičke, ktorá tak vábi človeka domov, že nemá pokoja dňom ani 
nocou. 

— A čo, strýko, sme už moc prešli? — opytoval sa Siomka. 

— Vidíš, už je viac hladu: značí, blížime sa do Ruska. Ked 
prejdeme hory, bude tam ešte horšie; potom sa už naozaj po- 
náhľajme. V Rusku majú radi peniaze, no a my veru nemáme nič. 
Potom už spi kde chceš a jedz čo máš. Sibír je, braček, dobrá, 
lenže nám jej dobro nechutí! Ponáhľaj sa, chlapče, ponáhľaj. 

Na Btraue od cesty stály vozy. Bolo temuo a chladno, plameň 
ohňov vábil pútnikov. Vypriahnuté kone pásly sa na zvädnutej ja- 
sennej tráve; vozy stály so zdvihnutými dohora ojami, a mužíci, 
rozložiac ohňa, hriali sa pri ňom a varili večeru. 

— Pán Boh pomáhaj! — pristúpiac k ohňu, pozdravil Ne- 
známy. — Dovoľte zohriať sa troška, priatelia!... 

— Sadnite si, — odpovedaly ľahostajné hlasy. 

Starík si sadol a natiahol ruky nad oheň. Siomka sa tiež pri- 
blížil. Premoknuté šaty sa mu skoro zohrialy a po celom tele roz- 
lial sa mu príjemný pocit 

— Odkiaľ vás Boh nesie? — opýtal sa jeleň z mužíkov. 

— Z ďaleká ideme. Domov sa ponáhľame. 

— Chlapec je váš, vlastný? 

— Nie, cudzí. Sirota po vysťahovalcoch. 

— Vidíš, premokol si, chudák! 

Všetci obrátili zrak na Siomku. On sedel pri samom ohni a 
hľadel, ako horí a práska ráždie, ako dym stúpa dohora, ako vrie 
a sipí v kotlíku varívo. 

— Teda sirota? — opýtali sa mužíci a znove podívali sa na 
Siomku. 

20 



Potom hovorili o zboží a robote; a ked bola večera uvarená, 
začali jesf. 

— Pod tiež, chlapče, jedz, — hostili Siomku. — Ved si všetok 
skrahnutý. 

Síomka sa najedol a tahol si oddýchnuť. Po teplom jedle dobre 
mu padlo povystierat sa pri ohni. Ráždie veselo prašťalo, páchlo 
dymom a čerstvou kôrou, — všetko tak ako bývalo v Bielej! Iba 
keby to bolo doma, nakopal by zemiakov a hodil by ich do ohňa 
upiecf. Myslel Síomka na taký páliaci uhlistý zemiak, ktorý vonia, 
ruky páli a v ústach chrumká. 

Nad hlavou svietily mu nesčíselné hviezdy, také jasné, ako 
v Bielej — i namyslel si, že Biela je už voľakde tu blízko. . . Nohy 
ho pálily od ustalosti, zem chladila bok a ohník tak pekne hrial 
tvár, hruď a kolienka. 

Mužíci ešte o čomsi hovorili a Neznámy s nimi. Síamka počul 
jeho hlas : „Ťažko, priatelia, ťažko** ... A mužíci hovorili tiež, že 
„ťažko". Potom hlasy ich tíchly, až nakonec len ako by včely bzu- 
éaly... Najprv plávaly pred Siamkom červené kruhy, potom sa 
rozliala pred ním široká, chladná rieka a za riekou bola Biela... 
Siomka sa chcel hodiť do rieky a preplávať ju, no Neznámy ho 
chytil za nohu a povedal: „Ťažko! ťažko!" Zase sa mu zavitely 
červené a zelené kruhy, — a všetko sa pomiešalo... 

Siomka spal ako zabitý. 

VI. 

Bolo včasné, šedé ráno, keď otvoril oči. Po nebi tiahly sa oblaky, 
chladný vietor v prestávkach rozfukoval vyhasnutý oheň a, schvátiac 
kúdeľ popola, so sipotom roznosil ho po poli. Mužíci boli už preč, 
len Neznámy, skrútený do hŕby, ležal na zemi. 

Slamka pozdvihol sa a sadol. 

— Strýčko! — zavolal na staríka, no ten neozval sa. — „Ba, 
kde sú mužíci?" — spomenul si hneď, a strašne mu bolo, čo je 
s Neznámym. . . 

Vietor hvízda), rozfukujúc popol ; na čiernych hlavniach šušťaly 
opálené vetve, a celé pole zdalo sa, že stena . . Bolo clivo. 

— Strýčko ! — zvolal ešte raz Siomka, no hlas jeho odniesol 
vietor na dmhú stranu. 

Oči sa mu proti vôli zatváraly, hlava ťažela, padajúc na plecia. 
Siamka si zase ľahol a dovôkola od všadiaľ mu do uší bzučalo: 
z-z-z-z!... I marilo sa mu, že Neznámeho zabili zbojníci, marilo 
sa mu zase, že je blízko Biela, ale nedá mu voľakto dôjsť, ťahá ho 
nazad, ťahá ho sem na toto ohromné pole, kde stojí šedý barak. 
— „Ty chceš domov ísť? I" — hovorí akýsi srditý hlas. Potom do- 
nesú horúcu polievku a lejú ju Siomkovi priamo do hrdla, na hlavu, 
lejú vždy viac a viac, až sa mu zdá, že je hlava celá v nej, a po- 
lievku ešte vždy lejú, vždy lejú... Hlava mu ide puknúť, vnútri 
horí oheň. Siomka sa zadychčí — a otvorí oči. 

Nad ním sedí Neznámy a smutne kýva hlavou. 



— Xaž čo, braček?. . . — opytaje 8a ho, dotknúc sa mu tváre 
rukou. 

A Sionika vidí nad sebou nebo, slnce, šedivú bradu, vpad- 
nuté oči . . . 

— Čo, braček?... Tu to máme, acb, je to život! 

— Strýčko, — ledva vypovedal Siomka. 
-- No, čo, braček; vstaň, posaď sa! 

Starík ho podvihol, posadil na kolená a položil jeho hlavu na 
svoju hruď. 

— Čo, braček? 

— Nič, — zase ledva vyslovil Siomka. 

— Počkáme trošíčka, ale potom treba nejako ísf . . . Neumreme 
tu. Boh je milostivý. 

Za hodinu už išli, držiac, sa pomaly po hradskej. Neznámy 
kráčal odmerane, mierne, a Siomka. často potkýnal a mýlil sa v kroku. 

— Mesto Je ešte ďaleko, — žaloval sa starík. Do nemocnice 
by ta bolo daC . . . Ty môžeš, ja nie . . . Mne ani len nakuknúť do 
mesta nemožno. Ech, život, život ! . . . 

O chvíľu Siomka zastal, nohy sa mu podlomily. 

— Strýčko... nohy nechcú íst Počkaj, posedíme trošku. 

— Zajdime do lesa, tam je teplejšie. Tak, drž sa ma. Dobre ! 
No, poďme. 

V lese si oba sadli. Neznámy kázal Siomkovi lahnút si, sám 
nalámal konárov a urobil z nich nosítka. 

— Ľahni si, braček, lahni ! . . . 

— Strýčko, — bráoil sa Siomka, — nenechávaj ma samého! 
Pre Boha ťa prosím, strýčko! 

Trpko znplakal a neprehovoril už viac ani slova. Zase sa mu 
zdalo, že okolo neho všetko bzučí a sipí, zase že ho voľakto ťahá 
za hlavu a všetko pred ním že sa krúti a horí. . . „Domov ! domov !** — 
čažko hovorí po chvíli Siomka a nasilu otvorí oči, no nič nevidí. . . 
Zase ukazujú sa mu akísi cudzí ľudia, neznámy, nový barak, zase 
vidí matku, tu zase rieku Uziupku, tu zase neznámych ludí, zase 
strýčka Neznámeho; noc a deň sa striedajú a konečne Siamka 
otvoril oči. 

Leží v izbe na mäkkej posteli, vidí nad sebou povál, vidí, ako 
sa za oknom kláti triesočka; v strachu si myslí: ,Zase barak?" a 
chce vyskočiť a be/at, no telo sa nehýbe, a hlava ako by primrzla 
k vankúšu. 

„Kde je strýčko ?** pomyslel si Siomka, hľadajúc očima známu 
tvár. No nebolo tu aui staríka, ani lesa, ani hradskej cesty, a Siom- 
kovi bolo rak žalostne, že ho Neznámy zanechal, tak že slzy hojne 
skropily jeho vychudnuté bľadé líca... 

VIL 

Bľadý a slabý od prestatej choroby stál Siomka pri obloku a 
zadumeno hľadel na pustú ulicu, kde vietor hnal cez kaluže jasenné 
listie. Za Siomkora stál Demidyč, sluha v nemocnici. Vyrozprával 

20* 



800 

bol už Siômkovi, ako ho sem chorého, bez povedomia, doniesol 
jeden starík. „A náhodou bol tu práve isprávnik ^) . . . Obzrel ho a 
povedal: ,Za8e sa túlaš ?^.. No, a hneď ho aj vzali... Tretí raz 
starík ubehol z vyhnanstva sibírskeho. Tretí raz ho lapajú." 

Všetko mu už sluha vyrozprával a Síomka každý deň, keď sa 
modlil, nezabudol doložif : ^Bože, pomoc strýkovi Neznámemu !**. .. 

— Teraz ich povedú, — hovoril sluha. — Pozri, už pôjdu. 

Hneď potom počul Siomka temné zvuky a o chvítu prechodili 
vojaci s puškami na pleciach, za nimi šla, zvoniac okovami, tlupa 
v popolav^ch kabátoch a okrúhlych čiapkach ; po bokoch a na zadku 
tiež vojaci; všetci premrznutí od zimy. 

So zamierajúcim srdcom pritisol sa Siomka ku sklu a htadel 
na tú tlupu, hladajúc očima známeho. Razom skríkol a začal bú- 
chat pastou na oblok. 

— Strýčko ! strýčko ! ! . . . strýčko 1 ! 

Medzi väzňami zazrel Neznámeho, prechodiaceho blízko pri 
obloku. 

— Strýčko ! ! strýko ! ! kričal Siomka, celý bez seba od radosti 
a udivenia. 

Počujúc buchot, mnohí sa obrátili, medzi nimi aj Neznámy. 
Síomka videl, ako sa podíval na neho, videl, ako vzdychol a smutne 
mu zakýval hlavou. 

Slzy zalialy Siomku, srdce sa mu div nerozpuklo v hrudi, — 
a zatial partia a sprievod už prešly, zahnúc za roh domu. Siomka 
ešte vždy búchal a kričal: „Strýčko!!''... a strážnik ľahostajne 
hovoril : 

— Čo reveš? nemáš prečo; teba vrátia skoro domov, lebo si 
diefa a tu nemáš kde byt. Vrátia, a dost, — neplač! 

Ale Siomka len nariekal a chcel prezret voľakde skrz, za uhol, 
kade niesol svoje putá jeho starf verný druh — Neznámy. 

Preložila Viera Dulová. 



Spolu. 

J ako verná družka k svojmu súdruhovi, 
mohyla sa družne vinie k mohyle . . . 
Tuším snijú tam sen lásky večne nový, 
dumajú si dumky tklivo-spanilé. 

Jednu z mohýl dávno vida zrak môj smutný, 
neraz-nedva už ju vesna skrášbla, 
šumí nad ňou lipka, sťaby vzdychy lutny, 
obelisk však hlása, čia to mohyla. 



') Isprávnik = toľko, ako n nás slúžny. 



301 



Druhá mohyla, ach, svieža ešte cele, 
jak ten v duši mojej bôrny záder môj, 
nad mohylou počuť hlasy vánkom zchvelé: 
tuto láska a péč lahla na pokoj . . . 

Kľakám zavše k obom, žehnajúc im vrelo, 
spočinok im sladký želám zas a zas, 
vierou vzňatý k nebu zdvíham zrak i čelo: 
Do videnia! Milosf večná osláv vás! 

Rozsyp skvosty svoje, vesna, prosiac pýtam, 
skrášli nimi obe vzácne mohyly! 
Zavdačiš sa iste tým, čo snijú si tam, 
poteši sa oko, duch môj unylý. 

20/IV. 1899. Martin Sládkatnéov. 



Jarné popevky. 

L 

Nadstavže mi, studienka, 

svoje zrkadličko: 
chcem sa rúče prizdobiť 

na dostaveničko. 

Na dostaveničko, hej, 
s pannou prečudesnou, 

plnou kúzla, jasotu: 
s čarokrásnou Vesnou. . 

Nadstav, prosím, ale že 

ukáž verne, čisto, 
lebo — pozri: kamenček — 

uderím fa isto. 

Hľadím v čistú hladinu, 
v blízku vonia kviefa, — 

na vĺčkach mi zvlhnutých 
slzné krôpky svieťa. . . 

Sotieram ich, poprávam 
vlasy, širák s flórom — 

Lež či Vesna zahojí 

ranu v srdci chorom? . . . 

n. 

Požičaj mi, škovránok, 

hrdielca a nôty: 
chcel by som si, užtover', 

zaspievaC ako ty. 



804 

Odkial si berie, nevieme, 

Len jako ovce blúdime. 
Tak sem ja dopočul ten hlas, 

Že se oženil ta u vás. 
Že si bere vaša dcéra 

Za svá manželka úprimnú. 
Jestli je to pravda istá, 

Prosím, dajteže nám místa. 
Ak ste nám dáki priatelia, 

Prosím, dajte nám kvartiela, 
Nach nslyšim od vás ten hlas, 

Že vy všetkých prijmete nás. 

Družba ponúka „skleničkou" a zdravkajú navzájom. 

Mladý zať pritom nehovorí nič. 

Večer, ked hostia začnú sa schodiť do domu mladého zaťa, 
družba má na každého starosť; nik nepríde do chyže, kým ho 
družba nepripovie, čo stáva sa asi nasledovne: 

Tak šťastlivé, maj milý pán starej ši, 

Sem vykročil z doma tohoto, 

Že mi Pán Bah požehnal takého tovariše. 

Že v čemkoli bade moci 

Že nám bade na pomoci. 
A tak prosím, aby ste jeho prichod vdečne prijatí ráčili. 

Starejší odpovie, že ak sa bude poriadne správať, prijme ho a dá 
mu sadnúť. 

Talc sa hostia poschádzajú a ide sa večerať. 

Ale večera nesmie sa započať, kým sú nie všetci pozvaní spolu. 
Starejší zavolá družbu, že či sú mu všetci tu, a ked družba pri- 
svedčí, starejší dovolí kuchárke, že môže dávať večeru. 

Misky donáša družba a pripovie každú patričným vinšom. Prvú 
ked starejší prežehná, započne sa večera. Muzika, rozumie sa, ne- 
chybí. 

* 

Podobne u mladuchy začína sa svadba v nedeľu večer. A síc-e 
započína sa takzvanou „kašou". K tomu cielu mladucha pošle 
dve dievky v partách po dedine s „lokšami"", to jest na sladko, 
bez kysnutia pripravenými tenkými lepníkami, dávajúc každému 
v dome po kúsku: „Kázali vás pozdraviť, že by ste prišli na kašu." 

Poznamenať treba, že v novšom čase party zauikly, a „na kašu" 
idú mladé ženy a dievky, rovesnice mladuchy, obyčajne bez volania. 
Sídu sa na mraku pod oblokami mladuchy a spievajú piesne, kto- 
rých jedine pri tej príležitosti sa používa. Také sú na príklad: 

£j, kukalienka zakakala, 
Ej, mamka dievka zapletala; 

Kj, nc7apletaj, mamka, toho, 
£j, nebudem ti doma dlho. 



Alebo : 



S05 

£^, kdeže pôjdeš, dievka moja? 
£j, sama neviem, mamka moja. 

£j, ta ja pôjdem šírjm svetom, 
£lj, za ružovým bielym kvetom. 

Tú Maríšku, tú, na troje ju pýtajú — 

Stoj da javor, 
Stoj da javor, neláme sa. 

Na prvô ju pýtajú na Závadu do mesta, 

Stoj da javor. 
Stoj da javor, neláme sa. 

Po druh6 ju pýtajú na Lentvoru do mesta, 

Stoj da javor, 
Stoj da javor, neláme sa. 

Po tretie ju pýtigú na Luboreč do mesta. 

Stoj da javor. 
Stoj da javor, neláme sa. 

Na Závadu poslala ten ručničok červený, 

Stoj da javor, 
Stoj da javor, neláme sa. 

Na Lentvoru poslala ten prstenčok strieborný, 

Stoj da javor, 
Stoj da javor, neláme sa. 

Na Luboreč poslala ten vienočok zelený, 

Stoj da javor, 
Stoj da javor, neláme sa. 

Kde vienočok poslala, tam aj sama zostala, 

Stoj da javor, 
Stoj da javor, neláme sa. 

Ešte sa ja mojej mamke spýtaC mám, 
£j, s kýmže ja, mamka moja, bývaC mám? 
Ej, nie so mnou, dievka moja, nie so mnou: 
Koho si si vyvolila, ten s tebou. 

Takto vyspytuje sa celej rodiny, otca, brata, sestry, a dostane 
všade tú istú odpoved: „Koho si si vyvolila, ten s tebou.^ Na- 
pokon uspokojí sa, hovoriac: 

Ej, ver' som si vyvolila z ruže kvet, 
Lepší je ten môj najmilší, bárs ten svet. 

Potom nasleduje: 

Hora zelená, cesta kamenná, 
S kým sa ja tešif mám? 



Taktiež : 



Taktiež : 



366 

Tešila bj sa s mojou mamičkou, 
Ale ju nimam (nemám). 

Moja je matka rajská záhradka 
Pri mori stojacia: 

More sa zdvihlo, mamku mi vzalo, 

Jaj, Bože, Bože môj! 

Uora zelená, cesta kamenná, 

S kým sa ja tešif mám? 
Tešila by sa s mojím apíčkom. 

Ale ho ja nímam: 
A môj je otec pri mori kopec. 

Pri mori stojací : 
More sa zdvihlo, otca mi vzalo. 

Jaj, Bože, Bože môj! 

Hora zelená, cesta kamenná, 

S kým sa ja tešiC mám? 
Tešila by sa s mojou sestričkou. 

Ale ju ja nímam: 
Moja je sestra pri mori bresfa. 

Pri mori stojacia: 
More sa zdvihlo, sestru mi vzalo. 

Jaj, Bože, Bože môj! 

Hora zelená, cesta kamenná, 

S kým sa ja tešif mám? 
Tešila by sa s mojím bračokom. 

Ale ho ja nímam: 
A môj je hráčok pri mori hrabčok, 

Pri mori stojací: 
More sa zdvihlo, brata mi vzalo. 

Jaj, Bože, Bože môj! 

Ta dala mamka, ta dala dcéru 

Do cudzej krajiny; 
Prikázala jej, zakázala jej. 

By nechodila k nej 
Za sedem rokov, za sedem týžnov, 

Aj za sedem hodín. 



Na to dcéra hovorí: 



Alebo : 



A ja sa spravím vtáčkom jarabým, 
A ja k vám priletím. 

Svoja mať budí, po hlávke hladí: 
Vstávaj « dievka moja! 
Cudzia mať budí« po hlave cnzdí: 
VstaĎ, suka lenivá! 



807 

Ked takto pod oblokami sa naspievaly, idú do izby, kde spie- 
vajú z Tranosciusa: „Pŕispéj, Pane, v mém saužení, Ach, kdože mé 
hlavé vody dáti môže, Bňh večný a nebeský Pán." Z každej aspoň 
pár veršov. A „o stavu manželském" jeden celý. Medzitým domáci 
prikrývajú stôl uhostiť „kašiarky". Dávajú opekance makové, koláče 
a naposledy kašu s medom, víno a hriato. Na konci skladajú jej 
peniaze na prestretý ručník, alebo do klobúka. Po vzájomnom daro- 
vaní rozídu sa, lebo hned za nimi schodia sa svadobníci, uvádzaní 
tým istým spôsobom, ako u mladého zata. 

Ráno na rázsvit prídu zas kašiarky pred obloky spievať: „Ráno 
vstávajíce, Pána Boha chválim" ; alebo : „ Již pŕišel čas vandrovaní" — 
žatým zase svetské: 

Vstávaj, Zuzka, hore, už sa biele zore, 
Ak hore nevstaneš, bez Janka ostaneš. 



Zuzka cbyžu vymetá, všetko ružou posýpa — 

Ruža červená, 
Ruža červená, moja milá. 

Anka (Zuzka) posteľ popráva, všetko ružou posýpa — 
Ruža červená atď. 

Zuzka stoly zakrýva, všetko ružou posýpa — 
Ruža červená — — 

A zas sú pohostení praženicou, klbásou, opekanci, medovým 
páleným. 

(Pokračoraoie.) 



Povery z Horných Bziniec 

(Nitrianska stolica.) 

119. Jestli na Nový rok (dla iných na Štedrý den) prijde do 
domu žena, v maštali pribudne telička — ak chlap, býčko. To 
isté značí v ten den i kýchnutie ženy alebo chlapa. 

120. Alebo: jestli v tie dni najprv prijde žena, celý rok „putne 
sa opúčajú" = obruče s putien padajú. Jestli chlap v kožuchu, 
ovce dochnú. Ak Cigán — šťastie znamená. 

121. Ak rozprávaš niečo a niekomu sa kýchne, to dosvedčuje, 
že si pravdu vravel. 

122. Chlieb (koláče) nesmie čítaf sa cez oheň — kým je v peci, 
lebo by nebolo sporiny. 

123. Ak náhodou obliekol si kus odevu naopak, budeš šfastný 
v ňom. 

124. Čez dieía nesmie sa prekročiť, lebo nenarastie. Kto pre- 
kročí psa^ tiež väčší nenarastie. 

125. Ak chystáš sa na cestu, nedopusť, aby prvej než vykročíš 
z domu, zametali v dome. Nevykroč čez prah luvou, ale pravou 



SOS 

nohou, aby si mal šťastie. Ak v ceste postretne fa žena, menovite 
s prázdnou nádobou, nebudeš mat šfastia. Jestli stretneš kňaza, 
radšej sa vráť. Zvlášte ak ideš do súdu, iste prehráš. Tiež jestli 
prebehne ti čez cestu zajac, alebo preletí straka. Cigáňa stretnút 
prináša štastie. 

126. Jestli neďaleko domu straka rapoce, prijdú hostia alebo 
bude v tom dome s vada. Ak straka príliš „dopaluje", ba ked pri- 
letí až do domu, istotne potká ta velké neétastie. Zvestuje na pr. 
smrC blízkeho ti človeka. 

127. Keď sa zametá, nikdy nestab si tak, aby smeti od teba 
mietli: nebudú sa (a peniaze držat. 

128. Ktoré dievča metlou udreli, nikdy sa nevydá. — I zvieratá 
nemajú sa metlou udierať, bo vyschnú ako metla. 

129. Keď stromy dva razy zakvitnú, bude mnoho nemanžel- 
ských dietok. 

130. Jestli ide mládenec na odvod (assentírku) a matka nechce, 
aby bol vojakom, nech doma všetko náradie čím hore tým dolu 
poobracia — nevezmú ho. 

131. „Kútnica^ (šestinedietka) do týždňa nesmie periny dat 
presušit, a kým nebola na úvode, nesmie vyjst zpod strechy. Ďalej 
ani na chvíľku nech nenie bez čepca — „zlé" by ju vyviedlo von 
a vodilo dotial, až by sa celkom zmorila. Mnohé ženy vedia roz- 
právať, ako ich to „zlé*" v noci pekne po mene volalo, a vraj ta- 
kým tklivým hlasom, že ťažko odolaĹ Prihodilo sa už, že „ne- 
opatrené", menovite čepcom nechránené ženy zaviedlo i do tretieho 
chotára. Preto babka „opatrí" každú svoju pacientku: pod hlavnicu 
položí jej nôž, smidku chleba a 3 kúsky cesnaku. — Šestinedielka 
do týždňa nesmie sa česať. 

132. Ak matka odlúčiť chce svoje dieťa, urobí to prvej než 
strom zakvitne. Ktoré „zakvitnucjé zacecá", skoro ošedivie. — Aby 
dieťa skoro zabudlo matku, nech posledný raz napojí si ho na ná- 
toni. Z tej istej príčiny uväzujú dieťaťu do košieľky „groš" (pe- 
niaze). 

133. V piatok nenie dobre česať sa — to zapríčiňuje bolenie 
hlavy. 

134. Keď na jar prvý raz hrmí, nech gazdinka potrasie plot, 
bude mať hojnosť kôpru. — Hrmenie v marci predzvestuje úrodný 
rok. — Ak zahrmí na fialky, ztratia vôňu. 

135. Nôž nesvobodno do mlieka alebo do bársakého jedla 
vložiť: kto by z neho jedol, dostane klanie do boku. 

136 Perie nemá sa dať s mrtvým do hrobu, lebo kým ono 
nezhnije, zatial neprší. Zkúsená vec, že po takom páde nastane 
dlhotrvajúca šuchotá. 

137. Ak umierajúci človek má pod hlavou perie z kačky alebo 
sliepky, nemôže umret. — Aby lahko umrel, Uadú umierajúceho 
pod „rošt" (= priečna hrada povaly). 

138. Pri vynášaní truhly s mŕtvym udrú ju tri razy o pitvomý 
prah. Aby unirelý nechodil „po smrci" (mátať), má sa hodiť čez 
truhlu tri razy soli. 



309 

139. Ak mŕtvy na postlaní má oči otvorené, ešte niekto z tej 
rodiny urare. 

140. V izbe, kde je mŕtvy, má sa zrkadlo zastreC, aby sa 
mrtvé telo „nezhlállo** (= neshliadlo). 

14L Po vyne&ení mŕtveho z domu okná, dvere na celom dome, 
ba i všetky zámky majú byt pootvárané, aby duša labko vyšla. 
Statku a bydine treba dat žrat vtedy, keď je pohrab. Menovite ak 
zomrel gazda, gazdiuá. 

142. Pozostalí domáci, vrátiac sa z pohrabu, idú pod komín 
a pozrú po tri razy don. Ľahko zabudnú a nesnije sa im o ne- 
bohom. Pri tom tiež (po tri razy) spytujú sa : „Tatíčko (mamičko), 
doma ste?" — Kto bojí sa mátohy, nech ide, ked dakto zomre, 
do toho domu a dotkne sa nôh zomrelého, nebude sa báf. Alebo 
nech soškriabe s noža chlieb, čo sa naň nalepil, a zje. Ale opakovať 
to musí po tri razy. 

143. Po pohrabe týždeň alebo aspoň — v čas súrnych prác — 
jeden deň nič nepracujú. 

144. „Žalost*^ (pokora) má sa prísne zadržať. Kto ^^nežcljé**. 
ako patrí, zomre mu dakto velmi blízky. Pod tým rozumie sa nosenie 
smútočného odevu dla istých pravidiel. ^Ghto neváži si malú žalost, 
dá mu Pámbo váččú — * hovoria si. 

14Ô. Ak chceš byť istý pred strašillámi (mátohami), nos pri 
sebe 3 strúčky cesnaku. Na dvore porob si kríže cesnakom, mátoha 
nepristúpi. I čert bojí sa cesnaku. Raz jeden pastier nocoval v poli 
a pri ohníku piekol si chlebík, ked tu pripáli k nemu čert. Pekne 
má sa okolo pastiera a spytuje sa: „Pečéš si topeničku?" „Pečém," 
hovorí pastier. „A čím hu budeš mascit?"* „Cesnekomľ' odvetil 
ten. ,Ach, že cesnekom! Ach, že cesnekoml" divil sa čert a zpiat- 
kujúc ztratil sa ako gáfor. To bolo pastierovo šťastie, že smyslel 
si na cesnak — ináče zle by bol obišiel. 

146. Vajcia pod hus klásť je najlepšie večer, aby všetky boly 
dobré a aby z nich vyliahly sa sivé husi. Pri „podsýpaní" treba 
vajcia najprv pi)klásí do klobúka a z neho brat ich nepárne (jedno 
— tri — nie dve a dve a naraz). — Kým hus sedí, nesmie sa 
hrnec, pokrievka alebo čo iné položiť hore dnom, lebo by sa hú- 
satká podusily. Podsýpat najlepšie je na „planjétu'' barana, aby 
husi boly velké, ťažké. Na ščupavca a ščúra podsypané nevydaria 
sa. Na strelca sú bláznivé, na vonnára (vodnára) umáchané, ne- 
pekné. 



BESEDA. 



Povest o založení mesta Kremnice. 

Majúc viac času cez veľkonočné sviatky, vybral som sa i so 
svojím bratom Klementom do F. navštíviť rodinu, netušiac ani zda- 



leka, žebych tam počul nejakú, dosial mne neznámu povesC o mojom 
rodnom meste Kremnici. A predsa sa tak stalo. Počul som ju od 
staršieho muža, ktorý za mladí v Kremnici bol sa remeslu učil a 
mne nielen samú povest rozprával, ale i to, ako sa ju dozvedel. 
Hovoril mi toto: 

Bolo to, neviem už kolko je rokov, v nedelu večer, keď som 
sa v meste u jednobo svojho priatela dlhšie zabavil, a poneváč 
som na Najštifte býval, aby som si cestu skrátil, šiel som bližšou 
cestou, popri zámku. Bolo asi pol jednej, keď som prišiel pod vežu. 
Ledva urobím niekolko krokov, tu sa predo ranou biela postava 
zjaví. Ja, nie súc poverčivý, postál som, ačpráve by som ju bol 
moho! obísf. Čakal som tam za dobrú pol hodinu, až naraz o jednej 
hodine zmizla. Dosiaí som strachu nepocítil. Prijdúc pred dom, 
v ktorom môj majster býval, nemohol som sa nijak dnu dostat, 
poneváč už všetci domáci spali. Vošiel som na povalu a odtiaľ som 
sa spustil do dvora, a bez prekážky prišiel som až pred spoločnú 
izbu, kde sme všetci tovarišia a učnia spávali. Zabúcham na dvere, 
ale zo spiacich tamdnu nikto sa nezobudil, že by ma vpustil. Až te- 
raz ma strach prešiel. Na mnohé búchanie vyšiel majster a na 
všetky jeho otázky som nemohol odpovedať, vždy leu to jedno slovo 
majúc na jazyku : strach. Majster, nemohúc nič so mnou vykonat, 
pustil ma dnu a odišiel. 

Poneváč bol na druhý deh takzvaný modrý pondelok, započí- 
nala sa robota neskoršie, ako po iné dni. Hneď, ako som vstal, 
spytoval sa ma majster, čo to včera so mnou bolo, a ja som mu 
to i vyrozprával. Počula to tiež i jedna v tom dome bývajúca stará 
žena a hneď mi začala rozprávať o tom povesť, dla ktorej tá biela 
postava má byť duch jednoho katolíckeho kňaza, ktorého pri od- 
dávaní kostola chrám oddávajúci evanjelický kňaz kostolnými klú- 
éami zabil, za čo ho potom vraj živého zamurovali. Vyrozprávajúc 
mi túto povest, povedala mi, že ona vie ešte viac povestí o Krem- 
nici, medzi inými i jednu o založení Kremnice. 

Dla jej vypravovania bol raz jeden pán, ktorému vraj celý 
vidiek prináležal a ktorý mal svoj kaštiel asi tam, kde teraz de- 
dinka Veterník stojí. Tento pán mal jednu dcéru, ktorá každý deň 
s jednou čiernou mačkou chodievala na prechádzku. Raz tiež tak, 
ako inokedy, vybrala sa na prechádzku, a tu naraz zbadala, že jej 
mačka za ňou zaostala. Ubzrela sa a videla ju neďaleko, ako niečo 
jagavého zo zeme vyhrabúva. Príde bližšie k nej a vidí v jednej 
skale blyštiaci sa zlatý pásik. Vezmúc ho domov, ukázala ho svojmu 
otcovi, ktorý v tom hneď zlato poznal. Jej otec potom najal ludí, 
ktorí tú zlatonosnú rudu ďalej kopali a do Viedne zasielali, ná- 
sledkom čoho velmi zbohatol. Títo robotníci si potom zprvu búdky, 
neskoršie domy počali stavať a tak pov.stala Kremnica. 

Kto si bol obzreť kremnický zámocký kostol a vežu, iste mu 
napadla na juho-západnom uhle veže pod vežovou chodbou z čiernej 
skaly vytesaná mačka a na severo-západnej strane tiež z takej skaly 
jedna panna. To dali vraj Kremničania la postaviť na pamiatku 



311 

toho, že tá mačka to zlato našla a následkom toho Kiemnica za- 
ložená bola. 

I ten pán postavil si vraj tu dom a býval v ňom so svojou 
dcérou. Po nečase vypukol vraj tu velký hlad Lud sa k tejto panne 
utiekal o chlieb, lež tú urobilo jej bohatstvo natoľko tvrdosrdcou, 
že chlieb, ktorý by hladujúcim bola mala daf, radšej pred svine 
hodila. Onedlho potom umrela a po smrti chodievala medzi svine 
jedávat až do tých čias, kým jej hlavu neodfali ; na pamiatku toho 
dal jej otec na tom dome, kde bývala, vytesať človečiu hlavu so 
sviňskými ušami. 

Túto hlavu ešte posial vidno na dome pod číslom 36. Dom 
tento je úplne zachovaný, ačpráve má už asi 600 rokov a je naj- 
starším domom v Kremnici. Je v gotickom slohu stavaný a v staviteľ- 
skom ohľade vzácny. Aurel Lehotský. 

•^^ — 

Literatúra. 

H. HoBHqi. Ct^yaCUIt IIOJIEÍÍ. CóopHHrB cthxotbophuxi 
nepeBO,TOB'L. C.-nexepGyprb. (B. MopcKaa, 17), 1897. Iltua 40 Kon. 
(N. Novic: S cudzích polí. Sborník básnických prekladov. Petro- 
hrad.) Str. m. 16^ 96. 

V antológii tejto, medzi inými, zastúpení sú: Róbert Burns, 
Verlaine, H. Konradi, Vrchlický, Goethe, Edgar Poe, Pelôfi, Július 
Stowacki, Svätopluk Čech, P. B. Shelley a zo slovenských básnikov 
Svetozár Hurban Vajanský. 

N. Novic vie uhoditMi čo je pri preklade básne vážna vec, 
tón pôvodiny. Na pr. Vajanského „Nevinné veršíky" (Verše 1890, 
str. 16) 

Kukulíenka kaká, že sa hora puká, 

sama som, sama som, poď, šuhcgko, dnaká. 

Škovránok švitorí, čože nám hovorí? 
Že tá naša ľúbosť obidvoch umorí! 

Červená kalina nad vodon sa kní^e, 
slovenská mamička smutný lístok píše. 

Smutný lístok píše. slzami ho rosí, 
že slovenský synček ťažké jarmo nosí. 

Smutný lístok píše, krvou ho pečatí, 
že poznala zradcu vo vlastnom dieťati . . . 

Ľahšie veľblúdovi cez ihelné uško, 

než jej zostať verným, keif je v teple bruško — 

v preklade N. Novica znejú takto: 

*) Miesto trafiť, potratiť v Novohrade hovoria: uhodiť. 



L, 



Jltci facufiiJih, KysymcH cäuwewb spHirb yHHJiuB... 
fl OAHa, OAHa 3AtcB, iiOAofiAH ze, mhjiuA! 

Ob nl^cHeio Ha^x HaMH zaBopoHon BBercn... 
Owb noeTi: ua rope HaMi jdoCobb A&ercfl! 

HaA'B BOAOfi KajiHHY B'bTeporb EOjmmerB; 
caedHoe nocjiaHLe MaxL-cďOBa^Ka iramerB. 

nHinen naTB-cjiOBa^Eai cjiesu npoJiHBaerB: 

nOA'b ApMOlTb TflXeJIUMl CUH'B 6^ cTpaAaeTi. 

Ha nHCBHš TOiTB KpoBBio MaTB Eiia^erB neMaTn: 

BEipOCJa H31ftua — BI COÔCTBeaHOBTB AHTtfTH... 

MaxepH Chtb b^phhmx! Hucjihmo .ih dTO, 
ecjiH Cpioxo CHTO H Ten.io O^tTO? 

z básne Pusté časy (Verše, str. 13) prepisujeme druhú polovicu: 

3Bt3AU9 CJOBHO cjiesu, iia^aicrB cb jiaaypH, 
HJie^Hiifl nyTB ^jtb bhacitb, rpycruo BoiO'n> 6ypH. 

3anycrÉHBe BCia^y: bi poiniaxi ueBecejiHX'B, 
rOdiBirB, cjOBuo unnufi, bi ropo^axi h ccjaxi. 

HaroHfleTB CKysy zaBopousa ntHBe, 
cjiobuo oiTB yxpaTHjrB npezHee yntuBe. 

%o xe 8T0, Boxe? ILih nipi cxapi^eTB, 

H BecHa BI uewb CojiBme c^acTBeMi* ne noBi^erB? 

HtTB! Bce noJiHO xh3hh, Bce KpyroM'B cinerB, 
T0.1BC0 HaiťB-TO BH^^TB AUMsa €.1631 Bľl^maerB! 

Vajanský má v sborníčku ešte i tretiu báseň, Pax detestata. 

Národných piesní Novic dáva pat: jednu slovenskú, tri malo- 

ľuské a jednu červeno-ruskú. Slovenská je: Nebanovála bych... 

SI 6h hc rpycTHjia, 
jierqe 6^ cepAi^y 6hjio, 
ec2H 6h TeÔa 2, 
MHJiHfi, no3a6HJia... 

fl vbjíb ne xaJľfiiDi 
TOO TBoefi He ôyAy: 
xajB un% mo ne CKopo 
x xeOa 3a6yAy! 

Sborník ,,0b qyxHXi nojiefi^' možno dostaf u Jozefa Gašparíka 
v Turčianskom Sv. Martine. 



Bok 1899. Soiit e. 

Slovenské Pohľady. 

Cestopisné črty. 

Píše Martin Kukučín, 
VI. 

Ktosi mi zabúcha na dvere, a to zrovna päsťou. Strhnem sa, a 
z remesla privyknutý na takéto budenie, zakričím zachrípnutým 
hlasom: »Evo mel" A pomýšľam v duchu: „Ký to blázon zas išiel 
ochoret na lačné srdce?" No spamätám sa, že som v podgorickom 
„Hotel Európa", kam nesiaha dlhá ruka pacientov, a načúvam, čo 
to bol za buchot IJo učujem iba odmeraný krok dolu schodmi a 
potom ako odznieva kdesi vo dvore. 

„Á — komandír!" svitlo mi v rozospatej hlave. „Ten človek 
musel zas večerat bláznivé huby, ináč by nerobil takéto žarty." 

Na hodinkách ešte nebolo ani štyri hodiny. Staré mesto je pri- 
kryté ružovým tulom svitania. Nuž, k vôli tomuto prírodnému zjavu, 
ktorý sa opakuje každý deň, nebol by sa veru pripravil o hodinu 
najkrajšieho odpočinku. Menovite, ked (a miesto odpočinku čaká 
celá hodina nudného vyčkávania na diligenciu. Také vyčkávanie 
môže rozčúliť i človeka, ako som ja, ktorý totiž v ceste spávam 
hlboWm, zdravým snom na akejkolvek posteli. 

Obliekol som sa nechutne a sišiel dolu. Idúcky nazrem do 
kuchyne. Nad ohniskom zíva rozospatá kuchárka. 

Pfasla rukami, ked ma zazrela vo dverách. „Vari i vás zobudili** 

„Komandír — čo?" pýtam sa ja. 

„Akože! Zburcoval celý dom. Teraz bude dakde v meste." 

„Veru, zvláštna obyčají" 

V prízemnej miestnosti našiel som hoteliera. Ani sa nedo- 
obliekal. Je beztak teplo, bárs slnce ani nevyšlo. Hotelier tiež spustil 
dlhú litániu na nešťastného komandíra. „Vstal o tretej, museli mu 
hneď variť kávu, a teraz sa túla kdesi po meste. Mávať takýchto 
hostí častejšie, služba by sa mi rozbehla na všetky strany." 

Vyšiel som na ulicu. Mirkova Varoš je celkom tichá, na ulici 
nevidíš človiečka. Ani jatky nie sú otvorené. Vrátil som sa do 
hotela, kde ma čakala káva, no nie čierna. Nehladel som na to, 
že je hodina neobyčajná. Môj žalúdok sa dosial drží zdravej štu- 
dentskej axiomy: „Jedz vtedy, keď máš čo." I tak som sa „založil" 
svedomité čerstvým chlebom a maslom, ktoré je skoro tak dobré, 

21 



814 

ako Da Hornej Boci, a ktoré tu ku dobrej káve dávajú. Veď ono 
konečne nezaškodí potúžiC sa, keď ta čaká skoro äesthodinová cesta 
v drgotavej diligencii. Pri tej príležitosti vyplatil som účet, pri 
ktorom stalo sa i nedorozumenie. Keď mi ho predložili, ja som 
myslel, že je to úéet len za včerajšiu večeru a noclah — a pre- 
došlú útrovu že zabudli prirátaC, ktorú, odchodiac do Nikšiča, nebol 
som vyplatil. No keď mi hotelier dokázal, že sú v tom obe útrovy, 
ja som pristal, poznamenajúc, že prídem bývaC do Podgorice, ak sa 
mi niekedy podarí urobit šikovný bankrott: totiž ozajstný, nie 
moderný. 

Vstúpil i komandír. Ja som mu ďakoval, pravda ironicky — 
že ma prebndil. 

,A psia noha, postillion dríchmel^ zvolal rozhorčený. 

„Vždy lepšie, keď sa vydrichme teraz," odpovedám ja, „než 
aby mu mala cestou ceiembaf hlava. Nemáš horšie na svete, ako 
keď ti kočiš drieme na kozlíku. A druhá výhoda je istota, že nás 
diligencia neodbehne.** 

gČerti vzali takú robotu!'' vykríkol. No hneď doložil o jednu 
škálu nižšie: „A ty si vypil kávu?"* 

» Vypil, a to, ako vidíš, bielu. I chleba s maslom kaval, ako 
ovčí pysk." 

„Ako si mohol, kresfanine Boží!" zvolal v udivení. „Dones 
i mne," obrátil sa k hotelierovi. „Ale čiernu, rozumieš?'' 

„Brr!" striasol som sa. „Veď je to otrava!" 

„To je už druhá." A podíduc k dverám, volá do kuchyne: „A 
nech bude horúca. Chladnú nemôžem. Vyzerá to ako pomyje." A 
mocnými prstami šúla cigarettu. 

„A ako si spal?" pýtam sa ho. 

„Mizerne, braté. Snívalo sa mi, že ma diligencia odbehla. Pre- 
budím sa : jedna s polnoci — a už nezažmúríl som oka. Ach, Bože, 
Hospodine!" 

„To poďakuj tvojej káve," odpovedám ja. „Načo jej piješ tolko? 
I tie cigaretty hlúpe!" 

„A čo máš na tomto svete, ak nemáš tej kávy a cigaretty? 
Všetko márnost a trápenie ducha. A cigaretta ti aspoň očistí my- 
šlienky ; a káva im je ako kolomaž kolesu. Zastaly by bez nej, alebo 
by vyspevovaly v čertovskej disharmónii." Medzitým vysrkal horúcu 
kávu pomaličky, potom sa sobral akosi hurtovne a rečie mi tónom 
energickým: „Hybajme sa prejst." 

Kto ho videl hovorit a sledoval jeho prudké, trhavé pohyby, 
slobodne sa mohol nazdávat, že ma zavlečie na dáke opustené miesto 
a zadávi ma ako šteňa svojimi oceľovými prstami. 

No keď sme vystúpili na opustenú ulicu, začal už celkom ticho : 
„Ty si tedy doktor — však veť?" 

„Áno, tak čosi." 

„Hovorme vážne," napomenul ma s takým smutným prízvukom, 
že mi úsmev odletel s tváre a ona sa celkom doktorský predĺžila 
a čelo sa stislo do fercov. 

„Ja počúvam tedy". • . 



315 

„Poredz mi, či vy máte lieka, keď dakoho zachváti žalost, 
alebo — ako by sa vyjadril jasnejšie? — starosti. Slovom, keí ti 
je fažoba, ako by sa planina váľala na teba... Čosi ŕa drží ne- 
prestajne, strach, nepokoj — a čo ja viem. . . A srdce ako by bolo 
v kliešfach... Pokoja ani vo dne, ani v noci. Jedným slovom — 
súženie"* . . . Sklonil hlavu a trocha sa odvrátil. Nebodaj, aby uhol 
môjmu skúmavému oku. 

„A to je tebe?" pýtam sa ja, nie bez účasti. 

„Mne." 

„A či smiem vedief, či tento stav má dáku príčinu?'' 

„Bohužiaľ, má. Starosti — všeličo**... 

„Nedala by sa tá príčina odstrániC?"* 

„Keby sa dala odstrániť, bol by pokoj, mier v duši, a ja by 
nehľadal tvojej pomoci." A okolo úst preletel mu trpký úsmev, pred 
ktorým som sa zahanbil i ja, i moja veda. 

„A či si proboval na tú vec nemysleC?" útočím ja. 

„Proboval — a koľko ráz! Ale kto zdolie zvládat myšlienky?" 

„Hm, hm!" 

Na tento spôsob prijal som na podgorlckej ulici jeho spoveď, 
či, ako to my voláme, „anamnesu". Bola neúplná, nakoľko mi ue- 
sdelil svoje „prečo?" Ja som neurobil ani najmenší pokus, aby po- 
odhalil závoj, ktorým zakryl svoje tajomstvo. Ale aby sa vyplnilo 
písmo, vrátil som sa s ním do hotela a vyšetril veľmi pečlive toto 
silné telo, na ktoré som z počiatku hľadel ako na allegoríu zdravia. 
A skutočne neobjavil som v nom nič chorobného 

No veda — na šCasiie — ani pri takom „negatívnom náleze" 
nepríde do rozpakov, ponechávajúc si vždy posledné slovo. A v tom 
má mocného pomocníka, tak nesmierne populárneho v dnešných roz- 
čúlených časoch; pomocníka, ktorý unesie všetko, čo len chceš. 
Nervy! I ja som sa utiekol k nemu. 

„Takúto mi hudiete všetci. Ani sprisahaní!** zvolal nevrlo. 

„To ti môže byt na útechu. Aspoň vidíš, že choroba nemá hlbších 
koreňov." 

„Pekná útecha! Ked nosíš červa, ktorý f a hryzie, mučí... 
Studená voda, Kneipp! To viem i ja. No či môže voda vymyť, čo 
ti je dnuká?" 

„Premena vzduchu, hory, nové tváre, nové pomery, nevinné 
zábavy — no a voda tiež: to sú naše prostriedky. Ovšem nedo- 
konalé, ako všetko, čo pochodí od človeka. Pomáhajú, čo hneď len 
čiastočne, ale pomáhajú predsa." 

„A čo s človekom, ktorému sú také prostriedky neprístupné? VeJ 
to \7žaduje i nakládky!" 

„No, vodu môže si zadováži t každý. Konečne máme i lieky, 
ktoré uspokojujú rozčúlené nervy." 

„A — jesto tedy i takých!" zvolal s oživenou nádejou. 

Ako každá, tak i táto visita skončila sa tým, že prijal odo mňa 
Bp. a vložil ho do notesa. Má ich tam hodnú bŕbku : priložil ho ku 
druhým . . . 

2r 



316 

„A kto vie, či je to uie dáky sberatel doktorských podpisov!" 
začal som ho upodozrievať. „Jesto dosf a všakových čudákov na 
svete." A prišiel mi na um jeden taký čudák, ktorý nielen že uscho- 
váva doktorské recepty, ale si ich dá v apatéke expedovať a liek 
nadobudnutý postaví do armarie medzi ostatné medicíny, a jemu sa 
hneď zdá, že mu odTahlo, keď do armarie pribudla nová flaäka. 

Môj komandír sa tiež rozveselil. Asi ako človek, ktorý chcel 
urobiť útok na tvoj mešec a úmysel sa mu nad očakávanie vydaril. 
Zatrúbil i postillion. On skočil, ako by bol vypálil kanón z pod- 
gorickej citadelly. Sbehol na ulicu — no čím bystrejšie sbehol, tým 
dlhšie musí čakať. Ja som totiž naschvál išiel za ním s nohy na 
nohu. No upokojil sa i on, keď sa presvedčil na vlastné oči, ako 
diligencia stojí nepohnute na prostred ceste pred poštou, a ak by 
jej prišlo na um i utekať, musela by utekať rovno proti nám, kam 
má obrátené oje. Prechodili sme sa tedy volným krokom. 

Ako prvú podmienku zdarného liečenia ešte som mu raz po- 
ložil na srdce, aby sa prí káve a cigarettách ohraničil na minimum. 

,A čo bude potom už zo mňa?" zvolal s ustrnutí m. 

„Človek, ktorý jie, pije vodu, mlieko a žinčicu, spí ako dudy, 
dobre zažíva a trávi. Človek, ktorý sa nikdy nehnevá, netrápi sa 
o zajtrajší deň, ani o blízke a ďalšie potomstvo. Človek, ktorý ne- 
myslí na politiku, na obec, ani na štát — vôbec na nič na tomto 
svete. Budeš jedným slovom človek normálny, ako by sme mali 
byť všetci do nohy. A čo je hlavné, šťastný" . . . 

„Ďakujem!" zvolal už v smiechu. ;Takého šťastiami netreba.'' 

Boli by sme Lombrosovu teóriu i ďalej roztriasali, lebo ko- 
mandíra, ako vidno, rozveseľovala, tak že pomaly zabudol na svojho 
moriaka — no medzitým ožila i ulica. Zjavil sa na nej jeden brígadír, 
druhý, tretí . . . 

„No, tolko generálov som ešte nevidel. Varí ideme na Turčínal*' 
zvolal som udivený. 

O malú chvíľu prihrmel koč a z ktorejsi brány vystúpila i 
okrúhla postava pána Ranka. Kráča akoby pošepky v svojich krp- 
čekoch po boku šéfa artilleríe. Do voza vstúpil pán Ránko bez 
všetkých okolkov, brigadíri za ním. Rozlúčili sme sa s nimi, lebo 
oni tiahnú na Ôpuž a my máme cestu na Cetínie. 

Okolo diligencie naproti tomu utvorila sa skupina civilov, muž- 
ských i ženských. Po objímaní a bozkávaní vylúčilo sa ich konečne 
dvoje, chlap a žena. Chlap (alebo ako ho tu volajú: „človek") vtiahol 
sa k nám a sadol si na predné sedisko. Odfukuje dosť zhlboka, 
lebo nosí pred sebou nemalý výsypok a nad golierom v tyle skáče 
mu koža, podfutrovaná sadlom v dvoch mohutných faldoch. Chcel 
som mu prepustiť moje miesto, no komandír ma chytil od chrbta 
za kabát a strhol na predošlé miesto. 

„Tu budeš sedeť, pasja paro!" zakríkol ma hnevivo. 

„Tá tam je tvoja?** pýta saňového druha zaraz. Rozumie tým 
ženskú, ktorá sa vyredikala k Lukovi, v márnej nádeji, že jej tam 
nebude diligencia „škodiť". 



31? 

„Nie, to je — ička. Ide na Cetinie. Škodí jej, chcela nasilu 
pešky." 

„A čo ju nepustili? Do čerta! Zas opletacky!" 

Nový druh pohol plecom. „Nech si to sama odjajčí," riekol 
chladnokrvne. „Ja ver' za nu nebudem." 

„Keby tak mohol každý!" zvolal komandír závistlivé. 

„Môže každý, kto chce. A čo sa mám starať o dinihého, ked 
mám svojich starostí desatoro a jedenásta v ceste." 

„A akých, ak smiem vedieť?" zvolal som ja. 

^Každé dieťa jedna starosť. A čo je najhoršie : ako rastie dieťa, 
tak rastie starosť. A dakedy vyrastú z jednej dve i tri. A hlava 
praští ..." 

„No, tvoja môže vydržať," zasmial som sa. „Dobrý má fundament" 

„To že som tučný! Zachovaj si, čo ti poviem..." 

„Nuž!" 

„Malú kopu sena málo oviec žerie. Velkú kopu sena vela oviec 
žerie. A zožraté budú i jedna i druhá. . . Ale načo spomínať hara- 
burdy. Zapáhne si!" 

Sialiol za pás stenajúc, kým vylovil škatuľu, nabitú podgorickým. 

„Na — vidíš!" Udrel sa komandír dlaňou v čelo. „Moja škatula 
v čertoch! Zabudol som ju v Podgorici." 

„A predsa si vstal dosť zavčasu. Mal si ju kedy vziať." A dodal 
som 8 úsmevom: „A potom ustavične ti je v ruke." 

„Yeä to! Len ako!" hryzie sa komandír. „A — na billiarde 
ostala. Nepochybne!" 

„Nech leží!" ozval sa tučný. „Pošlú ti ju, telegrafiy. A do 
tých čias, tuto ti moja. Slúž sa." 

Náš tučný druh je svetlých vlasov a fúzov. Oblečený sviatočne 
a v topánkach. Veje od neho zámožnosťou a občianskou odmäklosťou 
a i>ohodlnosťou. Tureckých hláv mnoho sotvy on porúbal, ani ich 
už neporúbe. Myslím, neodsekol by on hlavy ani moriakovi, čo je 
už robota, ako sa nazdávam, ľahšia. Prorokujem mu, že umre ticho, 
bez hluku v perinách, ako každý solídny mešťan a nie na „bojnom 
poli", kde by mu zvonily kanóny a k\ilily nad ním víchre. Alebo, 
čo je pravdepodobnejšie, umre na kanap(^ po dobrom obede. 

Kým som si ja lámal hlavu o „posledných veciach", on sa za- 
boril 8 komandírom do interessantného rozhovoru. Najprv : začo vy- 
árendoval ktosi rybolov na Morači a o rybolove vôbec. Potom o ku- 
pectve ovcami, lichvou, o rakiji a víne i o oleji olivovom. Spomína 
Triest, Bari i MarsiHju, ako taký svetobežný kupčík. Dozvedel som 
sa, že pára dobrých oviec stojí v Nikšiči 7 zl., i koľko centov rýb 
ulovili tohoto pôstu v Morači. 

Komandír povie len kedy-tedy slovo. No ono je vždy na svojom 
mieste. Vidno, že i on zapytlačí tu i tu do kupectva. A je i omnoho 
reservovanejSí, než jeho tučný sused. 

Po rovni sa cesta chytro minula. Pri prvom kopci už zastala 
diligencia. Žena sostúpila na hradskú. 

„Tu máš! Ilned som si myslel! Čerti vzali takú robotu!" šomre 
komandír. 



818 

Ženička chudorlavá, v rokoch, v krásnej serbijanke, čiernom 
barSúnovom kabátku a zlatým vyšívaním na košeli, potáca sa da- 
kolko krokov do vrchu, až sa zastaví pri garáde . . . Tedy choroba 
je tu, riekli by sme morská, keby podbehol úslužný sklepník so 
svetochýrnou „šálkou". Takto nám nepozostáva iba illúsia, že sme 
nie na podgorickom poli, ale dakde „sulľ Oceano". 

Keď jej trochu odlahlo, vyštverala sa zas dohora. No nesedela 
dlho. Prišly serpentíny, ona sa pobrala pešo do vrchu. Komandír 
sosadol tiež. Zdá sa mu, že príde prvej, ked sa počne i on namáhať. 
I mne padne dobre povystierať hnáty. V diligencii ostal kupčík 
samotný: vyzerá tam sťa medved v prievoznej menažerii. 

„Či by si ty nevedel," začal komandír z nezrady, — „ako by 
sa dalo najkratšou cestou do Ziiricha?" 

„Do Ziiricha? Tam som ešte nebol. Ale môžeme pozreť con- 
ducteura: budú ho maí v cetiňskom Grand hoteli." 

„Pôjdem do Ziiricha. Možno zajtra. Ved je zajtra parník 
z Kotora?" 

„Áno, Graf Wurmbrandt. Pozajtre v noci si s ním v Trieste." 

„Ach, Bože Hospodinel A či sa dá bez passu?" 

„O, do Švajčiarska áno." 

Zachmúril sa. Ako vidno, zas mu to čosi chytilo srdce, ako do 
klieští. Hlavu naklonil hlboko a tak sa ubiera dohora. 

Ked sme prišli na Kjeku, slnce už dobre pripekalo. Spara zase 
nemalá. Ja som si umienil, že pôjdem na pohár piva do hostinca. 
No komandír sa ma drží tuho a prosí ma, aby šiel s ním ku ko- 
musi, myslím jeho švagrovi. Ja som sa spieral, on nalieha — až 
sa strhla medzi nami formálna hádka. 

Sveta na ulici mnoho. Lud pekný, urastený, čisto, ba nádherne 
vyobliekaný. Všetko to hrnie do kostola. Stretli sme akéhosi mladého 
človeka. Ten sa počne naraz bozkávať s komandírom. Vyšlo na javo, 
že je to švagrov syn, patrne kupec. On urobil mojim protestom 
konec: zaprosil ma, aby navštívil jeho „malú", s ktorou sa práve 
popoludní chcel vybrať na Cetinie k lekárom. 

Vošli sme do jednoho z tých poschodových domčekov, ktoré 
vyzerajú ako hračka, oblepené povlačmi, vcrendami, pekne vj'strúha- 
nými z dreva Z priestranného pitvora, čistého, tiež drevom filtro- 
vaného, voviedol nás do salónika. Ovialo nás v óom chladom a ne- 
smieiTiou čistotou. Náradie je moderné, pohodlné a prezradziye zá- 
možnosť majitela. Za nami vstúpila obstamá pani v zamatovom ka- 
bátku a košeli zlatom vyšívanej, hodvábnej. I kabátik je na prsiach 
a na chrbáte bohato vyšívaný. 

Komandírovi bozkala ruku a on ju bozkal v čelo. Nasledovalo 
dlhé vypyto vanie: „Kako Petar? Kako Risto?" slovom o každom 
zvlášť. Potom predstavili mňa a posadali sme. Matrona stojí, bárs 
ju komandír tuho núka, aby sadla. Takto stojačky začne mi zaraz 
rozprávať o chorobe dieťaťa. Ja som na druhé zabudol a začal sa 
cítiť ako v mojej obci. 1 zaraz na počiatku jej rozprávania po- 
núknem ju kšeftovným tónom, ako to mám obyčaj : „Uáí'Te si sadnúť I" 
A hla, dakedy je dobre mať takéto vkorenené obyčaje. Pani sa 



819 

uklonila a hneá sadla. Keby ju ja nebol ponúkol, bola by ostala 
stojačky a ja by bol tu zanechal chýr človeka neuhladeného. V domoch 
starosvetskych ženská nesmie si sadnúť, kým ju neponúknu mužskí. 

Dieťaťu som našiel zimnicu a predpíšuc medecínu, vrátil sa do 
salóna. Matka dieťaťa sa mi neukázala; no, myslím, kým som ja 
bol pri chorej, ona tiež nezaháľala. Našiel som stôl pokrytý, na ňom 
pivo a všakové zákusky: syr, šunka a koláče, doma pečené. 

Dal som sa do nich, najprv zo zvedavosti, pozdejšie — lebo 
mi chutily. Boly to jemné zaliepance, plnené mäsom, druhé špinátom 
smiešaným s čímsi, a i tvarožníky. Nuž veci, aké i na Slovensku 
priprávajú ženičky k sviatkom. Pritom nerazia lojom ako nikšičské 
a pochodia z čistých rúk. Komandfr iba čo vypil šáločku kávy a 
zahryzol kúsok surovej šunky. Pozerá na mňa, otvára oči, ako to 
ja pustoším medzi koláčmi. Domáca pani, ako vidím, patrí medzi 
tie, ktorým lahodí, ked vidia hosťa pochutnávať si na ich kuchyn- 
ských výrobkoch. Usmieva sa, núka ma a sľubuje, že ešte donesie. 

Práve som otieral mastné ústa, ked nám oznámili, že postillion 
trúbi. Hja, tak sa vyvŕšil, ked nebol s nami. 

Vrátili sme sa na diligenciu. 

Nad Rjekou sme zas vystúpili. Cesta vedie horou v serpentí- 
nach. My sme sa dali rovno dohora chodníkom. Hora je dubová, 
miesty cerová, ani dakde pri Senohrade — chládok z nej veje oživu- 
júci po spare na Rjeke. 

Hora je nielen na bokoch, ale i hore na priestrannej stráni. 
V nej sú roztratené domy, učupené v stromoví. Pri ceste je osa- 
melý han. Za ním z húšti sa dvíha oblak dymu. Komandír vstúpil 
do krčmy, ja som zas išiel pozreť, čo to tam horí. 

Na jedno sto krokov našiel som vápenicu. 

Okolo nej dvaja chlapi, len tak v gatiach a košeliach, zafúľaní 
ako cigáni. Nenásytný oheň kŕmia tenkým ráždim a zelenou chvo- 
jinou, ktorej sú tu celé hŕby nasnášané. Horí to tam a blčí, ako 
v horúcom pekle. Polien, pňov a hrč, ako vidno, ani neupotrebujú, 
ako ani v Dalmácii. Zárobok je toto zaslúžený, „krvopotne", v pravom 
slova smysle. I vápenica je vystavená v dalmatínskom štýle. Také 
asi mohly byť vápenice i okolo veže babylonskej. Vystavená je totiž 
z vápenca, ktorý ked sa vypáli, nezostane z vápenice nič, iba jama, 
na ktorej stála. Pri tomto ohni to potrvá asi 20 dní. O peci, cúgoch 
a druhých pomôckach na stupňovanie žiaru, tu tiež ani slychu. 

Pritom dostačí neveliký dážd, aby vápenica vyhasla, alebo, ak 
sa začala vypaľovať, rozsypala sa ako múka. Z lenivosti a či špeku- 
lácie nedali si vápeničiari — práve ako i dalmatínski — ani toľko 
práce, aby aspoň z väčšieho vápenicu pokryli. Ak sa čo podozrivého 
ukáže na nebi, nahádžu na ňu naponáhle chvojiny, ktorá len za 
krátky čas môže zadržať vodu. 

Chlapi sa zadivili nemálo tejto návšteve. No dosť skoro sa roz- 
hovorili. Vypytujú sa najprv, odkiaľ som. Ked som im pomenoval 
moje rodisko, pokrútili hlavou, že nevedia, v ktorú stranu píulne 
„Jasenovac", a Orava nevedia, či je to rieka, alebo hora. lia ani 



O Dalmácii nemajú bárs jasných pochopov. Pastieri — málo sa 
hýbu zo svojich hôr. 

Za to sú chlapi skladní, urastení, súci poza bučky. 

Jeden ma chytil za ruku, vystrel mi dlaň, pohladil ma po nej 
a dal sa do smiechu. „Aká maličká a mäkká! A pozri mojal^ Nuž 
jeho je i väčšia i tvrdá. „A čo si ty počneš s takou rukou? A či 
u vás India nemajú mozoľov ?** 

„Oj, majú ich i tam dost. Možno viac, ako u vás. Najdú sa 
kde-tu i šuhaji, čo by s tebou mohli kedykoľvek za pasy: i ne- 
viem, ako by si prešiel v ich rukách. No to sú tam, kde bývajú 
v horách, ako vy, pasú ovce a odvárajú syr." 

„Tak i u vás pasú." 

„Akože.** 

„Ale ty! Tebe musí byt dobre." Chytil ma za rameno a ohma- 
táva mi svaly celkom odborníčky. „Všetko mäkké! Čudnovato! 
Alebo si možno vojvodov syn.** 

„Ah, z mojich predkov nebol ani jeden vojvodom. To viem iste." 

„Tak čím sa zapodievaš, prosím (a!" 

„Náukou, môj sokole." 

„Aha — hlavička. I to je, braté, ťažko." 

„I ako! Vidíš, ako náuka suší. A tvoja robota posilňuje, ozdra- 
vuje na tele i na duši; rozháňa kadeaké myšlienky; donáša zdravý, 
tvrdý spánok. Vaša robota je život, naša temnica a trápenie ducha. 
Nuž tak. Váž si ty svoje mozole, ďakuj Pánu Bohu za ne. Hodný 
sú viac, než všetky náuky tohoto sveta." 

„A boga ti, možno si ty pop!" 

„Ani to nie " 

„Hm," pokrútil hlavou a zamyslel sa. „Nikto sa nechváli. Ani 
synovia vojvodskí!" 

„Doktore, hybaj už; vychladne ti káva. A načo ti je, ked je 
studená?" kričí komandír od hana. 

, A ty si doktor! Preto ty máš ruky fajnové." Ale zato vy- 
utieral ruku o zafúlané nohavice; tú, ktorou mi hladil dlaň. 

Zahrmotala i diligencia kdesi na hradskej, približujúc sa ktorousi 
zákrutou k hanu. Odobral som sa od vápeničiarov. Bol som už 
dost ďaleko a oni ešte stoja zahrúžení v rozhovore. Moja návšteva 
im podá látky ku múdro vaniu o behu sveta, kýmkolvek nebude 
vápenica vypálená. 

„To je idea — chodiť po vápeničiaroch!" šomre komandír. „Čo 
máš na nich, prosím ťa?" a vzdychá sa mu bôlne, patrne nie preto, 
že som ja bol pri vápeničiaroch. „Daj cigarettu a vypi kávu. Bez 
toho si ju sfušoval." 

Vstúpili do hanu kupec i ženička. Komandír hneď rozkazuje 
krčmárke: „Nalej ešte jednu šálku." 

Zadivil som sa, čo ho to nadišlo. Prvý raz, čo rozkazuje v hane. 
Kupec z Nikšiča by vlastným očiam neuveril. „A ty — obrátil sa 
k ženičke v záchvate veľkodušnosti — „daj si limonádu, alebo čo 
takého. I rakija je dobrá, ked sa žalúdok búri. Mne robí dobre" . . . 

gAh, mne by zmiatlo hlavu," vyhovára sa ženička. 



321 

„A ío ti j II má miasC* zvolal jedovaté. „Tá nebola už vtedy na 
mieste, ked si šla vysadnúť. Taká hlava nie je súca na diligencie." 

„Á ked naši nechceli!*' 

t, Vidno — múdre hlavy." 

Vošiel i postillion. Komandír zvolal: „Nalej mu tej kávy, alebo 
už čo volí. " A siahol do bočného vrecka, z ktorého vytiahol ručník 
v klbku. Rozložil ho, na rožteku je uzlík s drobnými. Vyňal „šesticu** 
a položil na lavicu. A vidno, ked vyplatil rováš, že mu odlahlo. 

„Či máš rakije?" pýta sa ten tučný krčmárky. 

„Mám — rozkážeš?" 

„Nie. Ale ak bys' reku nemala. Mám ju chýrnu. Môžem ti 
pustit súdok''... 

9 Pre Pána Boha — súdok! Kde by ja súdok! Ede slza, kde 
slza: do roka sa jej neminie súdok. Horké súdky! Varí ja pre- 
dávam I Tolko, že sa čas minie. A súdok ešte" . . . 

„No dobre, dobre — čo meleš! Ked ti bude treba, vieš, kde 
bývam. Daj znaC." 

Bárs sme v horách, predsa len tu i tu je horúčava. Moji 
diiihovia rozopäli prusleky, popustili pásy a ešte vždy fučia, meno- 
vite kupčík, z ktorého sa znoj leje cícerkom. Postillion poháŕia 
dobre. Boli sme sa čosi omeškali pre ženičku. Čaká nás už iba 
jeden jediný han. 

Pred ním sme našli lahučký kočiarik s párom koni, nie práve 
parádnych. V kočiariku sedí ktosi zababušený v šatkách a ručníkoch, 
obložený vankúšami. Ked sme sa priblížili, videli sme dievča asi 
pätnásťročné, biele, pleti skoro priezračnej, s jemným nádychom 
krásneho rumenca. Z tejto peknej tváričky vyzerajú melancholicky 
oči modré, veliké, s dlhými riasami. Bolo mi lúto, že majiteľka ta- 
kejto tváre je tak fažko chorá, že ju musia prevážaC v perinách. 

V krčme sedí človek obstarný, ale statný. Na tvári mu vidno 
zamyslenosť, alebo skôr zronenosť. 

„Eh, daj rakije!" volá komandír ešte vo dverách. Ako vidno, 
podsadla ho dnes mánia platenia. ^V horúčave najlepšia rakija. 
A máš čerstvej vody? Dones!" A jeho panovité, pátravé oko už sa 
zabodlo do smutného človeka. „Tamtá je tvoja?" pýta sa, pohodiac 
hlavou smerom ku kočiariku. 

„Ved moja — moja!" pokyvuje smutne hlavou. „Na Cetinie!" 

„Vidím. Do špitála?" 

„Doňho. Eh, mal som hneď v jaseni, ale" rozhodil ruky — 

a£alo sa, odkladalo, že bude lepšie... A ono čím dial horšie. Eh, 
ťažko!" 

„A čo jej je, boga ti. Ved vyzerá dosť dobre. A odkedyže je 
chorá?" 

„Koleno, môj sokole, koleno. Doktor mi povedal: „A vezmi 
ju domov, nech sa popraví, v jaseni ju doved. A ono v jaseni umrel 
on I Aký človek — a umre, na moje nešfastie" . . . 

„Ulúposti! Ako by nebolo druhých, iba ten jeden. Máš ich í 
teraz dvoch, troch. A koleno vravíš?" zvolal vefmi živo. „A čo — 
ktorá choroba?" 



„Povedali čosi — nie kto si zachová! Keby vedel, kde mi je 
hlava. Véetko sa v nej spremiešalo" . . . 

„Caries, nie?" 

„Tak akosi. A kto vie, čo je dnu? Opuchel, nevolá"... 

„Prosím fa, pozri, čo je to/ prosí komandír. A to tak zaujaté, 
že si nemôžem vysvetliť, čo ho môže neznáma osoba takto zaníroat 
Pripisoval som to dákemu novému vrtochu, ua ktoré je jeho ne- 
pokojná povaha toľme plodná. 

A ja som nebol práve náchylný vyplnit jeho vrtoch. Nemajúc 
pri ruke potrebných nástrojov, nemôžem ani vyšetriť dokonale cho- 
robné miesto. A z povrchného vyšetrenia nedá sa podat vývod, 
o ktorý ma bude prosit nešťastný otec. Vyhováral som sa, že v ce- 
tiňskej nemocnici bez toho ju vyšetria, tak že nemá ani smysla, 
aby to robil ja. 

No to neosožilo. Otec dievčaťa rozradoval sa, oživnul, že 
o jednoho doktora vidí ju viac. V tej okolnosti vidí prst Boží, zá- 
ruku ozdravenia. Výhovorky moje neosožily. Musel som ísť k vozíku 
a obzret choré koleno. 

Už z povrchného vyšetrenia vysvitlo, že je kĺb napadnutý a 
pravdepodobne i kosti processom tuberkulósiiym. No pred smutným 
starým vyslovil som sa roservovane a hmlisto, tak že myslím — 
aspoň som to vyčítal z rozpakov na jeho tvárí, ke z mojich rečí 
vybral si málo čo viac, ako predošlého roku na Cetiní. 

Prečo som tak pokračoval? Preto, lebo vyšetrenie nebolo dô- 
kladné a s druhej strany chcel som i seba ušetriť otupnej povin- 
nosti, raniť ešte horšie srdce nešťastného otca. „Nech si to vybavia 
tam tí hore," pomyslel som si egoistický. Aby vyhol spuste otázok, 
ktorvmi, ako vidím, ide ma starý napadnúť, vyhovorU som sa, že 
ma bolí hlava a že odídem kus pešky. 

A pustil som sa hradskou pomaly dohora. No o chvíľku za- 
čujem za sebou kroky. Dohonil ma komandír. Na jeho tvári sa 
zračí veliký nepokoj. 

„Je to caries? Čo myslíš?" 

„Je. 

„A čo sa s óou stane!" zvolal s takým výrazom, že som 
zastal v ustrnutí. 

„To závisí od okolností, čo s ňou urobia..." 

„Okolnosti 1" preriekol ticho, ale hlas sa mu predsa zachvel. 
„Ak choroba neprešla na plúce: to sú tie okolnosti?" 

Zastal som znovu. Touto rečou ma komandír zmiatol. „Vari 
učedlník Aesculapov incognito!" myslím ja. „A či i na Čiernu Horu 
pritrela sa zvláštna obyčaj, že ľudia radi študi\jú medicínu ex pri- 
vata diligentia." Obyčaj v Dalmácii dosť rozšírená, pestovaná me- 
novite kňazmi a daktorými frátrami, ktorá miestami obľahčuje pô- 
sobenie lekárov, neraz zase robí ho ťažším a dakedy neznesiteľným. 
Menovite ke(f takí dobrovoľní študenti čerpajú svoje známosti z ba- 
chantov z minulého stoletia, ktoré imponujú rozmerami, solídnym 
papierom a väzbou ; ale zato na choroby hľadia so stanoviska, ktoré 
je už dávno prekonané velikým pokrokom vedy v tomto století. 



S23 

Musel som vyzerať dosť smiešne, lebo ani rozčúlený komandír 
nemohol sa premôcť, aby sa neusmial. No jeho oko sa hneď zaostrilo 
a skúmavo sa obrátilo na moju tvár. 

„V prípade, že ju budú opetovať: či bude môcť chodiť na nohu?" 

„Ak sa operácia vydarí," doložil som ja. „No i v najlepšom 
páde pohyb v kolene bude nemožný." 

„Úbohá!" vzdychol šepkom, že ledva som ho počul. „To je 
hrozné nešťastie!" 

Neodpovedal som. 

„A ak sa nevydarí operácia?" 

„To sú všetko otázky akademické, ktoré sa dajú zodpovedať 
len vo všeobecnosti, ** odpovedám už trochu netri>elivo nad takýmto 
výsluchom. „O tomto prípade ja nemôžem dať mienky, to som si 
hned vyhradil. Konečne závisí mnoho i od samého chirurga, či pri- 
náleží škole radikálnej a či konservatívnej. Ked si už tolko toho 
prečítal, musíš vedieť, že ostatné remedium je amputácia ..." 

Zlakol som sa. Tvár mu ostala až popolavá, vytreštil oči na 
mňa v nesmiernej hrúze a konečne riekol: „Ach, nehovor mi, smiluj 
sa — ak Boha znáš!" 

„Odpusť! Nechcel som ťa uraziť, ani neviem, čím..." A tak 
napred som bľabotal všeličo, sám nevediac čo. Celý som bol zaujatý 
zjavom zriedkavým: ako sa premáha človek železnej vôle, aby ne- 
podľahol plaču . . . Prse mu zťažka oddychujú, ako by na nich boly 
zavalené centy. Zuby má stisnuté, iba čo sa brada potrháva, ne- 
chcejúc sa podrobiť vôli. Kráča napred prudko a hladí sa odvrátiť 
odo mňa, aby zakrji, aká borba sa odohráva v jeho tvári. 

Moja situácia bola nesmieme trápna, videť človeka zo železa, 
ked sa borí zúfale so slzami . . . 

Nevediac už, čo urobiť, kráčal som mlčky popri ňom. Zastal 
a, ako vidno, je o mnoho pokojnejší. 

„Ty nepochopuješ, prirodzene... Povedal som, že mám ísť do 
Zťirichu. Už nepôjdem; nie, ani za svet." Zamíkol a či skôr hrdlo 
sa stislo a nemôže prepustiť hlasu. „Nepreniesol by to!" vybúšilo 
z neho prudko, ako ked sa preborí jaz. 

„A čo to, prosím ťa?" pýtam sa v ustrnutí. „Alebo ak ti je 
ťažko, radšej nevrav." 

„Mám tam kohosi. Mladý človek. Má caries, tiež na nohe. Čaká 
sa operácia... Mal som ísť — ale nemožno..." 

A dolu tvárou skotúlaly sa mu slzy jedna za druhou a hruď 
počala vydychovať slobodnejšie, i tvár, kŕčovite stiahnutá, sa uvolnila. 

„Pomysli si, že by spomenuli amputáciu!" A oboma rukama 
sa uchvátil za hlavu. 

„Netreba zabúdať, že je to v najhoršom páde," začal som ja. 
„Známe, chvalabohu, i velké číslo ozdravených." 

„A či bude on medzi nimi!" 

„Treba čakať a nesúdiť pred časom." 

„Ved čakám, čakám. Vidíš sám, ako ma to zjedá..." 

Ked nás diligencia dostihla, bol už pokojnejší. No na rozhovore 
sa už neúčastnil. Ten som musel prejať ja s kupčíkom, ktorý Ixd 



824 

tým živší, čim sme 8a viac blížili k Cetiiiiu. Eomandír hladí usta- 
vične do kúta diligencie a rozväzuje . . . 

Pri Belvedéri zastala diligencia, vstúpila do nej ženička. Ne- 
chcela cez mesto sedeť pri postilUonovi. 

Ten zatrúbil, dostavník zastal pred poštou. S kupčíkom a že- 
ničkou rozlúčil som sa zbežne, ako sa dá v takej trme-vrme. Ko- 
mandír, ked sme vystúpili, neokúňal sa ma objať a bozkať vo tri vrhy. 

„Ešte sa snáď vidíme. S Bohom 1 Možno, ma čaká list z Zii- 
richu. Preň som tak náhlil ..." 

„Aha — rozumiem teraz už, rozumiem." A hanbil som sa, že 
som sa mu cestou vysmieval, čo hned len v duchu, pre netrpeli vosť. 
„Ak budú zprávy dobré, nezabudni mi ich sdelif. Ja budem v Grand 
hoteli." 

Prikývol hlavou a ešte mi raz stisol ruku. 

A už sa ztratil i on v hŕbe ludí, ktorí obstúpili dostavníky. 

„Nech prídete pol hodiny včaššie, boli by ste videli vojenskú 
parádu," vraví mi môj protektor. Čakal i on na dostavník a až 
teraz mohol sa mi priblížiť. „Vidím, že ste mali dobrú spoločnosť. 
Zkadial cestuje komandír X.?" 

„Z Nikšiéa. Poznáte ho vy bližšie?" 

„Akoby nie. Schopný človek v každom ohlade." 

„Prosím vás, je on ženatý?" 

„To sa rozumie." 

„Má deti?" 

„Viem, že má synov dvoch, alebo troch. Jeden plané študuje 
kdesi vo Švajčiarsku." 

Tušil som i dosial, kto je to ten „ktosi" komandírov. No ne- 
sdelil som môjmu protektorovi ani slova z výjavu, ktorého som bol 
svedkom. On ešte doložil: „Divím sa, že vám o ňom nerozprával. 
Zakladá si na ňom nesmieme ..." 

„Nemal možno kedy," odpovedám zamyslene. 

Môj protektor, ako sa mi zdá, tuší, že za týmito otázkami 
mojimi skrýva sa čosi tajomného. Možno, i moje držanie prichodí 
mu podozrivým. Aspoň dla skúmavého pohľadu, ktorý upiera na 
mňa, zatváram, že pobádal na mne akúsi premenu. No ako človek 
dobre odchovaný a vydressovaný školou života, ktorá má prvý učebný 
predmet — pretvárku : ani jednou otázkou neprezradil, že sa v ňom 
prebudila zvedavosť, alebo dáke podozrenie. 

Ja som bol mnoho ráz svedkom výjavov všakových, neraz po- 
hnutých, i tragických — no vyznám, ich dojem hľadel som čím skôr 
striasť so seba, ako hus vodu. Nenie konečne radosť žiadna byť 
katakombou, v ktorej sú pochované cudzie žiale a bôle. Ak sa ti 
páči, máš bez toho svojich vlastných dostatok na sklade. Táto me- 
tóda „striasania" veľa ráz sa osvedčila, no neraz ostalo čosi i pri- 
lepené vzdor striasaniu. Tak sa mi zdá, že i dojem dnešného výjavu 
nestrasiem tak chytro so seba... 

„Tedy vojenská paráda I" zvolal som s prízvukom, nakoľko sa 
dalo nepredpojatým a veselým. „Škoda! Ale vzdor tomu úfam, že 
budem mať čo videť." 



325 

A skutočne hlavná ulica je preplnená svetom sviatočne, ba 
slávnostne vyobliekaným. Už tento vonkajší obraz malej „priestol- 
nice** dosvedčuje, že sa dnes dialo čosi neobyčajného. 

„Dnes bol dvor v katedráli," poučuje ma môj protektor. „Mi- 
nistri i vyslanectva, officiersky sbor a vôbec hodnostári. Po službách 
Božích bola smotra; na nej bol celý dvor i všetci hodnostári. Po 
smotri, ako obyčajne býva, vojsko defilovalo pred kniežaťom." 

„Kňaz sa teda medzitým, čo som ja bol na vidieku, vrátil. 
Čo taJí neočakávane? A či sa mu cesta do Londýna nevydarila?" 

,To sa ma mnoho pýtate," usmial sa protektor. ,Yo vás čumí 
utajený reportér. Ostatne," dodal už vážne, „moje styky s dvorom 
nie sú tak intímne, aby to ja vedel. Suáct starý Plamenac — i to 
neviem. Musíte vedier, že dôležité akty štátne a diplomatické kňaz 
vybavuje sám a sám: menovite, ke(f mu záleží, aby dačo nepre- 
siaklo na verejnost. Tak ani dnes nik nevie, či sa mu cesta vy- 
darila alebo nie. A kto vie" . . . 

,Ten nepovie," doložil som zas ja so smiechom. 

„A potom vravíte, že neočakávane," pokračuje môj protektor, 
ako vidno, metodicky. „To je jeho obyčaj. Neurčil napred, kolko 
sa zabaví — istotne to ponechal na okolnosti. Potom sme ho čia- 
stočne i čakali; dnes je Spasovo, výročná pamiatka bitky na Gra- 
hove. A to 40-ročná ! Na Grahove bol vlastne založený cernohoi-ský 
štát: kňaz na takej slávností vystaC nemôže bez najdôležitejších 
príčin. No, a teraz do videnia! Idem k šéfovi!"... 

„I dnes služba!" zvolal som zadivený. .Taká slávnost, ako ste 
prvej rozprávali, a vy v službe!" 

,No dnes záleží z toho, že doprevadím šéfa k bulharskému 
agentovi. On sa volá Spasko, má dnes, ako vy to voláte, „mena". 
Najlepšie: stojte pred hotelom. Uvidíte ministrov, cudzích vyslancov, 
vôbec hodnostárov, ked pôjdu ua gratuláciu. Daktorí možno už i 
boli. Možno, pobádate istú maličkost Ak áno — sdelíte mi ju. Ce- 
tiňská špecialita." 

„Uvidíme tedy." 

Môj neoceniteľný protektor, ako vždy, postíroval ma i teraz vý- 
tečne. Pri hoteli stojí poschodový domec bulharského agenta, neve- 
liký, ale chutný. Na ňom vytiahnutá zástava veje v horúcom jasnom 
vzduchu. Stojac ua svojom poste, vidím hodnostárov, ako vchá- 
dzajú a vychádzajú onedlho. Ide to akýmsi poriadkom, a sotva bez 
vyratovania. Možno majú dáky ceremoniál, sfercovaný k takýmto 
foromlitám. Medzi skvelé kroje národné^ na ktorých sa skvejú dosC 
husto zlaté kríže a hviezdy, vidíš sa tu i tu prímiešat chudobný 
frak a lesklý klak. Táto jednotvárna čerň na cudzích vyslancoch 
najlepšie illustrujo vliv civilisácie, ktorá sotiera všetko nápadné, 
originálne s nás, a robí nás práve tak suchopárnymi, ako je ten 
klaíc a frak so šosami. 

A predsa, vzdor fraku originalita! Kto ho nosí, žiada sa, aby 
mal i rukavice — no, a tých som nevidel ani u nášho vyslanca, 
vyobliekaného ináč bezvadné. Prišiel i turecký paša, pod fesom, 



82g 

8 nim vyslanecký radca a sekretár. Ich frak nenie ako náš; golier 
uá stojatý. Ale rukavíc neiuajú ani oni. 

Pozdejšie, keď sa vrátil môj protektor od šéfa, sdelil som mu 
výsledok pozorovania. 

„To je tá maličkost, o ktorej som vám prvej hovoril. Rukavice 
sa nenosia, ani keď sa ide k dvoru, ba ani na dvorný ples." 

„To musí byC príjemné dámam/ poznamenal som ja, „ktoré 
majú krásne ruky. A skutočne, tunajšie dámy majú ich zväčša 
krásne." 

Môj protektor sa zadivil, že som mal kedy pozorovať i túto 
vec. Nuž ale v tom niet nič divného. Pekne formovaná ruka pri- 
tiahne zaraz pozomosf. 

„Zato vám čosi poviem o rukaviciach/ pokračoval som ja. „Bárs 
sa tu na Cetiní nenosia, ja som videl mladého Černohorca v Du* 
brovoíku — iste švihák akýsi — ako drobí „bábovku" do kávy, a 
to v rukaviciach." 

„Chcel to dávaf nóbl," poznamenal môj protektor. 

„Alebo to bude verejný protest proti dvorným predpisom a 
opposícia proti kňazovi," doložil som ja. 

Môj protektor mi neodpovedal. Takej uzavrenosti tiež lahko 
nenájdeš na svete, čo tu. Zvedavý reportér by tu umrel od zveda- 
vosti a nik by mu ju neukojil. Ja som Čul všeličo, zvonif o skrytej 
opposícii, o nespokojnosti proti kňazovi, menovite medzi mladším 
pokolením vraj rozšírenej. Keď som bol na Čiernej Hore, všakovak 
som proboval vykutaf, čo je na tom pravdy — no vždy bez vý- 
sledku. Možno, som nemal štastia, že som nenatrafil na sdielnebo 
človeka. V tom ohľade i môj protektor drží sa ku mne ako ku 
človeku celkom neznámemu. 

Medzitým pristúpil i Tomica so svojím: „Na stolu je". 

V salóne som našiel zas oboch pánov pod zrkadlom. Drevený 
konsul anglický zo Skadra vykladá čosi dvornému učitelovi a to 
nápadne živo na človeka, ktorému v žilách miesto krvi prúdi „van 
Uouten cacao". Pri mojom stole nesedí živej duše okrem mňa. Misa 
80 silou jediel, ktoré mi predkladá Tomica s tolkou ceremóniou, zdá 
sa mi byt iróniou i na môj černohorský appetít. 

Horúčava je cetiňská, dnes ráno ma prebudili prívčas: všetko 
okolnosti, súce, aby sa „utiahol do svojej izby" — výraz populárny 
u popoludňajších spáčov. Až okolo štvrtej som sa prebudil. Šfastie, 
že som neodospal celú cetiňskú parádu, i môjho protektora, ktorý 
mi bol prisľúbil, že okolo štvrtej ma vyhľadá. A skutočne: len čo 
som sišiel do brány, už ho vidím, ako sa blíži prázdnou ulicou, 
pod slnečníkom. 

Pri káve sme sa zabavili hodinku. Ja som mu oddal pozdravy 
od effendiho a jeho rodiny a sdeľoval dojmy z vidieka. Pritom sme 
mali interessantnú spoločnosť pri susednom stole — dvoch pánov 
a jednu dámu. Páni v bielych šatách páskovaných a bielych klo- 
búkoch. Pekní, bielej pleti a svetlých vlasov. Na jednom — dľa 
držania — vidno, že nie je priučený na civil. Starší, telnatejší, 
drží sa nenútene a veľmi sa zaoberá dámou, peknou blondínou 



<27 

V elegantných šatách. Iste novomanželia, a officier bude brat dámy, 
lebo sa na ňu nápadne ponáša Neviem veru. prečo im prekáža 
svojou pn'tomnostou. Hovoria medzi sebou nemecky. 

„Kto sú, zkade sú ?*" na také otázky na Cetiní odpoveď lahká. 
Neumrela by ani tetka Trápelka od neukojenej zvedavosti. Dali 
sme si jednoducho doniesf hostovskú knihu a v nej sa dočítali, že 
čo vidíme pred sebou, jeden je pán „X Ritter von und zu Y" (meno 
velmi poetické a menovite prädikát, akého sa môže dostal takému 
rytierovi iba v Rakúsku, keď oplešivel a vycivel, škrabajúc sa hore 
rebríkom birokratickým) „mit Gemahlin", a druhý „Barón Z., k. u. k. 
Oberlieutenant", všetci z jednoho väčšieho mesta Hercegoviny. Za- 
divili sme sa nemálo, keď sme čuli, ako oba páni i dáma so sklep- 
nikom a hotelierom shovárajú sa velmi správne srbsky a či naški, 
vlastne — aby sme boli cele korrektní — „bosanski". Treba uznaf, 
že pod správou p. Kállaya domáca reč (ačpráve jej nevieme mena) 
drží sa vo vážnosti v škole a úrade. Hla, i taký Nemec od koreňa, 
Beamter a vojak, musel si ju osvojil: a môže sa príhodiC, že o sto 
rokov medzi „bosauskou'' šTachtou nenájdeme už len pgrófa Kapeta- 
noviča" alebo „baróna Bašagiča**, ale i „gospodina X, viteza od 
i do Y". I títo elegantní hostia chodili najprv v rukavičkách, no 
pred večerou som ich už videl bez nich. Zbadali, že na Cetiní to 
nenie „chic**. 

Tá istá kniha nám prezradila, že na Cetiní sa nachodí na tento 
čas i starý Sundečič, chýrny básnik, bývalý sekretár a agent kňaza 
Nikolu, alebo ako ho tu všeobecue zovú: „pop Jovo". 

Ulica medzitým ožila a začala sa plnil bielymi postavami chlapov. 
Obdivoval som i teraz tú chôdzu klátivú, so strany na stranu, ktorá 
sa trochu ponáša na chôdzu starých námorníkov. Vidíme ju u tých, 
čo nosia čižmy, ktoré, čo i lakované a lahké, nepristanú černohorskej 
nohe. Preto som i chôdzu nazval „štátnickou*', poneváč len hodno- 
stári nosia čižmy. Chlapi v opánkach a officierí, vydressovaní už 
v čižmách, majú chôdzu lahkú, čemohorskú. 

K piatej hodine tiahnú i cetiňské dámy na gratuláciu k bulhar- 
skému vyslancovi. Čo sú v europejských šatách, nosia sa dla naj- 
novšej parížskej módy. No dámy domáce, všetky bez výnimky, sú 
v kroji. Pristane im krásne sukňa do modra, serbijanka plavá, 
kabátik čierny zamatový, zlatom a striebrom vyšívaný a otvorený 
na prsiach, kde sa vidí biela košela, vkusne vyšívaná. Panie majú 
závoj, ktorý od vrchhlavy padá dolu chrbtom. Dievčatá nosia čiapočku, 
zpod ktorej visia dva vrkoče. Tento kroj vyniká lahodnou harmóniou 
farieb; darmo je: najkrajší kroj na svete je kroj národní, lebo za 
storočia ho tvoril a zdokonaloval zdravý vkus národa a nie vrtoch 
kdeakej potrhlej mašamodky, čo hneď z Paríža. 

V parku sa už schodí muzika. Hostia z hotela prešli do zá- 
hradky, susediacej s parkom, popíjajú pivo alebo čiernu kávu. 

V parku je i dnes dosC prázdno. My sme nesadli do záhradky, ale 
sa opovážili na slnce pred dvorec následníka Zo záhrady a to z od- 
dielu, kde je lawn-tennis, ozývajú sa hlasy. Dosl velká spoločnosl 
dám a pánov prizerá sa hre. Dvorný učiteľ, šampión lawn-tennisu 



828 

na Cetioí, hrá sa s ktorousi dcérou anglického ministra. Na celej 
hre nieto nič povznášajúceho. Revúcka „longa" je omnoho interes- 
santnejéia. Potom sa i vyhľadáva zvláštna passia skákat sem a ta 
za lobdou s tým lopárom a to na tomto slnci v malej čiapočke, 
bárs si vyzvlečený do košele, ako pán učitel. 

Keď sme sa vrátili pred dvorec, zazreli sme i kňahynu s dár 
mami. Medzi nimi princessa Xeuia vyniká svojou krásou i vkus- 
ným popolavým úborom. Dámy sa prechádzajú na priestranstve 
pieskom vysypanom, pod slnečníkmi. 

Pred vchodom do dvorca, kde je trochu tône, sedí na stoličke 
imposantný človek, skoro celý biely. Modrejú sa na ňom len široké 
nohavice a černejú lakované čižmy. Hlava i brada belejú sa práve 
tak» ako i dolama. Ruky složil do lona, hladí kamsi do dialky, iste 
ztratený v myšlienkach pod vplyvom hudby. Kapelník Vimr iba čo 
nám kývol hlavou od svojho pulta. Stojí ako struna, čiapočka na 
stranu, a rozháňa sa svojím prútikom. Nuž vidno, ako si dá zá- 
ležat, keď koncertuje pred svojím gospodarom. Na prsiach pnisleka 
ligoce sa mu asi pol tucta krížov a hviezd. To všetko nadobudol, 
máchajúc takto týmto ľahučkým prútikom. 

Pred dvorcom nastal pohyb. Sluhovia, perjanici a officieri pre- 
behujú sem a tam. Onedlho zatiahol kočiar a zaraz vysadli doň 
kňahyňa a knieža. Len čo sa umiestili, už sa začali ticho shováraf. 
Ros^hovor pretrhli iba na chvíTku, keď bolo treba odpovedať na 
pozdravy biblické i menej biblické. Koč ide ticho, pomaly ulicou, 
vlastne radom ľudí, ktorí sa postavili s oboch strán a pozdravujú 
svojho gospodara. 

V druhom koči sa vyviezla princessa Xénia s bielou Angli- 
čiankou. I ju čakajú pozdravy na všetky strany, ktorá ich prijíma 
s dievčenskou gráciou. 

Následník je už zas kdesi na vidieku. Len čo skončila sa pa- 
ráda a dvorný obed, už zanechal „priestolnicu". Nie div, že rád 
robí také výlety. Na všetkých stranách kniežatstva čakajú ho chutné, 
prívetivé dvorce. 

Vyšli sme i my na hlavnú ulicu. Tam sa sosústredňuje všetek 
ruch mesta. Zdá sa, že ľudia ešte nenavykli parku, ktorý je bez- 
tak trochu v ústraní. Tu môžeš videt i suchú, vysokú postavu „popa 
Uije", vojenského ministra Plamenca, ktorý dal Turčínu toľko ráz 
čudnovaté rozhrešenie. V oku mu dosiaľ ilirá staré potmehúdstvo. 
Kto ho vidí, ako pružno kráča, hlavu tríma dohora, nikda by ne- 
uveril, že to starec, ktorý už dávno nosí ôsmy kríž na bedrách. 
Druhí ministri sú všetko proti nemu mladí a Francúzi bez úhony. 
On hovorí iba naáki, bárs na vizitkarte zmodernisoval sa i starý 
pop, píšuc sa Plamenatz. Práve tak i srbský vyslanec a plukovník 
Mašín — iste potomok dákeho prisťahovalca z Čiech — píše sa 
už „alla franca" Machine. Čo urobil so svojím menom náš pán 
Kužinsky a či, pardon: Kuzsinszky, neviem. Jeho karty som ne- 
videl. Videli sme i vyslanca gréckeho, v bielej čiapke, aké nosia 
kapitáni od Lloyda; i tureckého pašu, ktorý len zriedka vychádza 



829 

ZO svojho paláca^ hoc je to človek ešre celkom mladý a velrai 
driečny. 

Pred domom bulharského vyslanca stojí mladý šuhaj, asi dvadsať 
ročný. Nie vysoký, ale pekný, súmernej postavy. Oblečený je ako 
officier, bez dolamy. Prázdne rukávy kabátka koketné mu lengajú 
dolu chrbtom. Na prsiach sa skveje bohaté zlaté vyšívanie, sfa dá- 
kemu brigadírovi. Čiapočku vsotil navrch hlavy, ako to nosieva 
cetiňská Jeunesse dorée"*, zpod nej brčkavé vlasy spúšťajú sa na 
čelo. Tvár je vysmiata, počerná, vľúdna a — pekná. Fúziky len čo 
počínajú sibat. Sedí na nej radost zo života a všetkého, čo ju ob- 
kolesuje. Oči hladia dôverčivé a veselo, ako obyčajne u šuhaja 
v jeho rokoch, ktorého nepotkalo v živote sklamanie a všakové 
trampoty. Shovára sa s dámami vyslanca, ktoré sú obe v čiernom 
pre akýsi smútok. Vyslanec stojí pri nich bez klobúka, tak ako bol 
vyšiel vyprevadit mladého hosta. Slnce sa nápadne odráža od jeho 
plešinky, ktorú pod chvílou prikrýva dlaňou. Hotový genrový 
obrázok, pod ktorý by si mohol napísat: „Y nedeľu odpoludnia na 
dedine". 

„To je kňaz Mirko," upozorňuje ma môj protektor. 

„Ja som to uhádol i bez neho. V pohyboch, vystupovaní už 
zďaleka môžeš súdiC, že je to človek, ktoiý odrástol v hodvábe. 
Pritom attituda vyslanca a jeho dám tiež by nebola na mieste pred 
synom daktorého obyčajného meštana. A konečne pletou a pohy- 
baroi veľmi sa ponáša na následníka a ešte väčšmi na sestru, prin- 
cessu Xéniu. 

On požíva omnoho väčšiu osobnú slobodu, než následník; i 
vidno, ako ju upotrebuje. On vie i zarečniC na rynku, vítajúc bratov 
z Hercegoviny výrazmi, aké by sa nesmelý ohlásiC z úst následm'ka 
tróna. Jeho postavenie je vôbiec ľahšie, než následníkovo, ktorý je 
sputnaný etikettou na rukách a nohách. Ľtiketta po poslednej vojne 
začala sa čím diaľ tým väčšmi pestovat a dnes, ako sa hovorí, je 
skoro tak prísna, ako pri starých dvoroch. Iba v obcovaní s ná- 
rodom tej etiketty ešte nepozorovať, aspoň u starého kňaza. Kňaz 
Mirko, ako sa zdá, tiež sa vie zpod nej emancipoval. On si vyjde 
peší na prechádzku po meste, i poshovára sa na ulici ako kto- 
koľvek. Býva vo vlastnom domku, iba čo na obed dochodí k ro- 
dičom. Ked sa mu zažiada zábavy, alebo rozhovoru, svolá k sebe 
mladých ľudí a zabaví sa s nimi nenútene. V spoločnosti vyznačuje 
sa vraj veselosCou a duchaplnosťou. Ked sme ho pozdravili, uklonil 
sa zľahka s vľúdnym úsmevom. Úsmev patril iste môjmu protekto- 
rovi, ktorý s mladým kňazom Mirkom má dosť časté styky. 

Prišlo do reči, že som študoval v Prahe, a môj protektor sa 
ma pýta, či znám architekta X, ktorý je teraz na Cetiní. 

„Ved je to Slovák!" zvolal som prekvapený. „Môj intímny 
priateľ. I bývali sme dosť dlho v jednej izbe. A. čo tu robí?" 

„Zamestnaný je pri sUtvbe na rakúskom vyslanectve." 

„Hádam zavádza kanalisáciu!" zvolal som ja, „lebo sa pamätám, 
že obor môjho priateľa je takzvané „vodné staviteľstvo". 

,Ach, nie. Teraz vedie celú stavbu vôbec." 

2S 



830 

„Zvlástno. Človek tak metodický a tak solídna hlava ako mohol 
presediac nič po nič s jednoho oboru na druhý ?^ 

Nuž ale nedivme sa ničomu. Svet je pritesný: človek musí 
probovať i tam i tu šťastie. Znám kollegu, ktorý bol vlani okulista, 
potom chirurg a toho roku už presedlal na gynäkologiu, ak dnes 
už „nehoní^ ortopädiu. A môj príatel možno si zadovážil pri vod- 
nom staviteľstve lámavicu a teraz ju lieči suchým staviteľstvom. 
Odobrali sme sa tedy k palácu vyslanectva. 

Bolo treba prejst celým mestom, a to hlavnou ulicou. Na 
každom kroku stretneš toho a toho ministra, brigadíra, vojvodu 
alebo už velikého sudcu. Daktorý i s paňou vyšiel na chládok, 
ktorý sa začína upúštat na mesto. 

Nádejný náš palác stojí na vyšnom konci, od Neguša. Nie je 
na hlavnej ulici, ale vsotený do úzadia. Dom, bočné stavby, zá- 
hrady, park — to všetko zaujme veliký priestor. Palác je na po- 
schodie, má strmý vysokú strechu, snád aby neuľahol pod (archou 
snahu. Vo fronte má priestranný balkón a z pravá i lava krýdlo 
popri ňom vysotené do predku. Štýlu jednotného nemá, ale robí 
dojem velmi milý. Vyzerá ako lepšia villa v kúpeloch. Ked sa 
palác dohotoví, náš minister bude jediný, ktorý bude mat svoj dom, 
a to najkrajší v celom meste. 

V drevenom baraku našli sme môjho priatela — iba že to 
nebol on, ale osoba mne celkom neznáma. Sedí nad vfkresami a 
plánmi, utopený v čísliciach. Nuž, môj príatel nepresedlal, ale sa 
dosial pliačka kdesi po vode, ako bocian. Čo robiť, posedeli sme 
chvílku v baraku, potom prehliadli stavisko i stavenisko a vrátili 
sa do mesta. 

„Poďme touto ulicou" — ukázal mi na paralleluú s hlavnou 
ulicou — tu nebudeme stretávat notáblov a drat klobúk. ** 

I táto je priestranná a čistá. V nej je i rýnok, kde môžeš 
kúpiC denné potreby kuchynské. Teraz tu niet predavačov; pod 
arkádami, ktoré sa velmi ponášajú na bývalý velko-veský „ratúž*' 
(iba že sa ti tu nepredáva „rozoliš*", ako pod ratúžom nášho „mesta'' 
o jarmokoch, menovite na Michala) — pod arkádami tohto tržišCa 
vysedávajú susedia a susedky v rozhovore, ako po našich dedinách 
v nedeľu a vo sviatok. 

Priečnou ulicou, ktorá vedie na Belvedér, prebehlo zas dakoľko 
kočov. Tu zas jazdia oba bratanci Petrovicovci na koňoch : tiež na 
Belvedér a možno i ďalej. Na návrší, s tej strany, kde je Belvedér, 
pohybujú sa hradskou obe dvorské ekipáže voľným tempom. Biela 
postava kňaza i ztadiaľto sa mohutne odráža od zeleného úzadia 
hory, popri ktorej vedie cesta. 

Sotva sme urobili dakoľko krokov, idúcky smerom k parku, 
stretli sme okipážu kňaza Mirka. Tu už niet hodnostárov na ulici; 
iba ženičky čo pozdravujú mladého princa, dvíhajúc sa ochotne a 
akosi veselo. Nieto tu dákej silenosti, ani etíketty. On im ďaki^e 
srdečne a usmieva sa. Na dmhú stranu obrátený, nezbadal, že sme 
zastali a pozdravili. No keď spozoroval, čo sa stalo, obi*átil sa 
celým telom k nám na sedisku, salutujúc a ľahko sa ukloniac. 



831 

pČo pôjdeme do parku, ked všetko ide k Belvedéru!" pro- 
testujem ja. A môj protektor privolil ochotne. 

Viem síce, že zas sa musíme klaňaf, nuž ale zaslúži priniest 
i väčšiu obet, ked môžeš zato videt kuaza i kôabynu zblízka. Sotva 
sme boli za mestom a už zahrmely proti nám dvorné ekípáže. Vý- 
razné oko kňazovo, ktoré toTko ráz zaplanulo obňom nadšenia, ked 
zablysly v povetrí handžáre jeho bohatierov, toto oko, pevné a pre- 
nikavé, spočinulo chvílku na nás skúmavým výrazom. Na náš po- 
zdrav ďakuje vážne a dôstojne. Na tvári kňahyne hrá i teraz vlúdny 
úsmev. Vyzerá s ním pri svojom mužovi ešte mladšia, než skutočne 
je. Jej plná, okrúhla tvár je naozaj pekná a bez vráskov. Iba že 
je trochu bladá. 

Teraz už i my sme sa obrátili k mestu, vlastne parku, ktorý 
je tichý a osamelý. Iba jediný človek sa tu prechod! : vysoký s na-* 
chýlenou troška hlavou, zriédkavost to na Čiernej Hore. Bárs 
v čižmách, chôdze štátnickej sa nedrží. Ztratil sa v myšlienkach a 
snáď výpočtoch ako Archimed nad svojimi cirkulami. Je to minister 
černohorských financií, čo značí zároveň: najnešfastnejší financ- 
minister na celom svete. Veď aký je to financminister, ked nemá 
jediného financa, ani rešpicienta, ani jednej železnice, ani jednoho 
monupola, ani prirážky, ani odrazky, ani srážky, ani dane od hlavy, 
ani od kotla. Či má štemple, neviem — ale ak ich má, malý bude 
mat z nich osoh, keď nieto jazyčných doktorov a všetky processy 
vybavujú sa ústne. A čo najhlavnejšie: štajramtu som tu nikde 
nevidel. Boh vie, kam ho tak naponáhle zastrčili. 

Zato má oko ostré, prenikavé, s(a pi*avý financ, a prehliadol si 
ma šmahom, sta by tušil u miía najsf kontraband. On pozdravil 
prvý môjho protektora. 

Pri hoteli sme natrafili i na pána Vimra. Kríže a hviezdy po- 
sosnímal pri západe slnca. Snáď by im večerná vlaha neškodila. 
Takto traja sme sa prechádzali popred dvorec následníka, v ktorom 
je práve tak ticho ako i v parku a celom okolí. Netrvalo pol ho- 
diny — ohlásil sa konský dupot za nami. Pri padajúcom súmraku 
vynorila sa driečna postava kúaza Mirka na koni. 

„Ozajstné živé striebro tento mladý človek," poznamenal som ja. 

„O pol hodiny sa bude vracať vyšným koncom do mesta, pre- 
behnúc celé pole cetinské," odpovedá môj protektor. „Ak chcete 
žart, choďte k palácu rakúskeho vyslanectva." 

Kto vie, či by sme neboli i tento žart vykonali, keby ma ne- 
boli z hotela shladávali na večeru, vlastne na obed. Rozlúčil som 
sa s mojím protektorom, zavinšuj úc mu „laku noc" a s pánom 
Vimrom: „Na shledanou" pred hotelom dnes večer. 

Pri večeri som už nezastihol pánov pod zrkadlom. Je pol ôsmej 
a akurátny Angličan nedopustí sa chyby, aby sa opozdil s večerou 
čo len pol hodiny. To už radšej nech sa sborí Indické cisárstvo 
Jej graciósneho majestátu. Zato mám za stolom novú spoločnosf: 
mladého Albánca. 

Je to t;uhaj driečny, s tvárou trochu židovskou, s ohnutým nosom 
a trochu vysadnutými gambami. Má tesný kabátik, ani nie do pása, 



832 

vysoký opasok, sktroako dáky Hrochoíau, vy futro vaný pravdepodobne, 
ako sa svedčí, napoleonami. Košeľa sa skveje vyžehlená moderne ako 
vo Viedni. Na prsiach hrajú diamanty v gombíkoch. Iba retiazka 
hodinková svojou massou a (archou zlata razí za starosvetskym 
vkusom. Prsty sú tiež rad-radom okkupované prsteňmi a briliian- 
tami. Pravý Oťientál, ktorý v márnivosti nosí celý zlatnícky krám 
na sebe. Tú nemôže z nich vybiC ani jemná, konsekvetná výchova 
00. jezuitov. Ich kolej v Skadri je navštevovaný mládežou albán- 
skou, pravda, najviac katolíckou a bohatou. 

Poklonili sme sa jeden druhému, ako sa môže pokloniC človek 
zpod Choča človeku od Skadarského jazera. Čo nás môže pútat 
jednoho k druhému? A predsa čosi: výtečná večera v cedňskom 
Orand hoteli. S Tomicom hovoríme oba: ja srbsky, on francúzsky, 
•pravda, cum grano salis. Tomica sa tiež nesmie da( zavliecf ďaleko 
od Conversationsbuchu do francúzskej konversácie. Ztratil by v nej 
čižmy, a nohy neviem, či by vytiahol. No v svojom „djelokrugu** 
je obstojný, ba výtečný Francúz. Len von z neho zostal by on málo 
čo lepší Francúz odo mna. 

Pánu Vimrovi som dal „na shledanou^, t. j. že sadneme si 
zase pred hôtel, budeme načúvat spevu dievčeniec z pensionátu, 
alebo si krátiC čas dobrými černohorskými anekdotami a jednou 
cestou vyprázdnime dakolko iliaš dobrého plzenského. No ešte za 
večere donesú mi lístok a to — čo ma opravdu zarazilo — od 
môjho protektora, s ktorým som sa — nieto pol hodiny od tých 
čias — bol definitívne rozlúčil, totiž za dnešok. Lístok je písaný, 
čo ma ešte väčšmi prekvapilo, taliansky. Aby vraj po večeri pri- 
šiel do hotela Rajnvajn, že tam nájdem známych... 

„Čo to môžu byC za známi!*' lámem si ja hlavu. No prestal 
som ju skoro lámať, lebo načo ju lámať, ked z nej nič nevylámeš. 
Vybral som sa na udané miesto na verímboha, alebo ako sa to tu 
povie: što Bog da i sreča junácka. A s týmto heslom Jelačiča bána 
na ústach zahol som do ulice, kde sa medzi druhé domce učupil 
i hotelík pána Rajnvajna. A „sreča junácka^ mi poslúžila. Pán 
Kajnvajn sám čakal ma pred svojím hotelom „z osobnej sympatie''. 
Nebyt tej sympatie, nebol by do jeho hotela potrafil do zajtra rána, 
alebo by bol musel do každého domu ís( na próbu. Cetinie ešte 
nemá ulice osvetlené a tak tabulu na hoteli nemožno prečítať. 

„Známych som našiel v malom reštaurantíku : pána staviteľa 
z vyslanectva a môjho protektora. Nuž písmo neklamalo ani naj- 
menej. 

„Vedeli sme, že budete sami, a my sme tu tiež sami. Rajn- 
vajn utopil dakolko plzeňských vo vode: složme vašu samotu a 
našu dovedna, nech vidíme, čo to vykvitne. ** 

Tento večer strávil som ozaj príjemne. Pivo nám rozviazalo 
po troške jazyky a ja sa nebadal, iba ked ma nadišla stará nálada: 
keď som sedával s kamarátmi pod istým stjpom za istým stolom 
a na čele stola známa íigúra „starého Prostá*', ktorý čím sa väčšmi 
blíži polnoci, tým častejšie a mocnejšie zahrmí svoje historické: 
.Silentiumľ* 



Hovorilo sa nemecky, srbsky, česky, taliansky — hovoril každý 
dla toho, ako mu narástol zobák. A keď som ja začal s pánom 
staviteľom slovensky, pán Rajnvajn sa začal božif, že on ma roz- 
umie, lebo že videl dost Wasserpoliakov. A prečo taký Babylon na 
Cetiní? Pán inženier nevie ešte srbsky. S Rajnvajnom hovorí tedy 
nemecky, i s mojím protektorom, ktorý nemecky rozumie, ale od- 
povedá srbsky. Ja s pánom inžeuierom slovensky a on so mnou 
česky a môj pretektor nás rozumie. Konečne ja s mojím pr( tektorom 
srbsky, ktorý zabehne neraz, dľa starého zvyku, i do taliančiny, 
menovite ked mi má sdelií niečo interessantného. Do tejto babylon- 
skej miešaniny zamiešal sa ešte jeden prvok: 

„Monsieur de X?" ozval sa veími príjemný hlas odo dverí. 

Obzreli sme sa, no nezazreli nikoho. Kto protektora zazval, 
čaká iste na korridori. Môj protektor vyskočil a zuiizol tiež v tme 
korridora. 

„Ohol V túto hodinu na Cetiní!" zvolal som ja. „To razí ná- 
padne čímsi ako rendezvous."* 

Architekt sa usmial potutelne a zažraurkal, ako vie len Mošna 
zažmurkať. Aké spôsobnosti nevyvolá v človeku takéto dobre chladené 
plzeňské ! 

I^otektor sa vrátil velmi skoro. Ked som mu sdelil naše podo- 
zrenie, odpovedal: „Áno. Je emancipovaná, veľmi vzdelaná i — 
slávna." 

„Kto je to tedy, ak smiem vedieť V" 

„Prečo nie V Madame Adam." 

„Či je i ona tu?" 

„Od dakoľko dní." 

„A nevidno jej nikde." 

„Ako pravá Parížanka, večerom ožije. No a tu večerom idú 
spať." 

O polnoci sme vyzdvihli „sedenie". Pán Rajnvajn vzdor pro- 
testom doprevadil ma sám do (irand hotela, opakujúc mi nepre- 
stajne, akú má osobnú sympatiu ko mne. V hoteli i kaviarni panuje 
už hlboká tichosť. Všetko sa odobralo na odpočinok. 

Ráno nebolo ešte sedem hodín, ked som sišiel na priestranstvo 
pred hotelom. Sotva som vypil kávu, už som videl kňaza Nikolu 
v kočiari. Ubiera sa možno na vojenské cvičište, alebo na rannú 
vychádzku po poli cetiňskom. Zas je celý biely, biely je i slnečník, 
čo drží nad hlavou. Slnce už v túto hodinu sa cíti dokonale. Ulica 
je živšia, než bola v pondelok ráno o tomto čase. Celý rad mešťanov 
už stál pred poštou, ked tadiaľ sa previezol kňaz. Ináč i dnes sa 
čujú od kasárne salvy a z kameňolomu mocné detonácie. 

K deviatej prišiel môj protektor. Odišli sme po meste a na 
trh cetiňský. Sveta je tu hodne. Najviac ženské sedia pri svojich 
batohoch a košoch. Môžeš kúpiť všakovej zeleniny, i hrášok a fazuľu 
v strukoch, špargu i šalát. Inde zas voňajú čerstvé jaliody. Tamto 
zas skupina žien s košmi, v ktorých sú sušené ryby vône veľmi 
intensívnej. Tu zas celý rad s pagáčmi syra čerstvého i údeného, 



334 

ktorý nadaleko zaráža lojom. Niektoré dohnaly na koníkoch bremeno 
suchého dreva. 

Prechádzajú sa tu slúžky s košíkmi na rukách a robia „pro- 
Yísiu" na dnešok. Dámy cetiňské, ako to v Prahe vidíš, darmo by 
si tu hladal. Skrjrté sú po domoch za bielymi záclonami. Pre ne 
až popoludní nastúpi „deô", keí sa ide na posiedky a na kávičku. 

Pred jedenástou mi dal Tomica zas dokonalý „zajutrak". Dili- 
gencie stoja pred poštou. Odobral som sa od pána hoteliera, od 
Tomicu a pri diligencii od môjho dobrého protektora, ktorý musel 
pospiechať do úradu. Jeho ochota mi pobyt v čemohorskej prie- 
stolnici nemálo spríjemnila. Priestolnica títo, ktorá neposkytuje vo 
dne ani večer žiadnej zvláštnej zábavy, aké sme naučení hľadať po 
sídelných mestách, zunuje sa velmi skoro menovite človeku, ktorý 
nemá práce a nevie sa zabaviť sám so sebou, alebo ktorého národný 
byt nezaníma. Preto počujete veľmi často žaloby na dlhú chvíľu, 
ktorou trpeli tu ľudia. 

A tak vidím okolo seba zase len cudzie tváre. A predsa nie! 
Tu, hľa, môj malý Luka, hľadí so strany, „či by, alebo či by nie" . . . 
Konečne sa musel rozhodnúť, „že by" — hádam mi i s tváre vy- 
čítal, že by to ani mne nebolo proti vôli. Pristúpil k diligencii a 
podal mi „z hlbokosti" ruku s noblessou, akej je len on schopný, 
a zavinšoval: „Sreéan put!" Bárs je oholený — ešte od ponilelka — 
šuchol som mu do dlane dve cvanciky. Salutuje mi dôstojne, ani 
„veliký súdac" dáky. Zaujatý Lukom ani som nespozoroval, že sa 
blíži komandír. Vystúpil som z diligencie proti nemu. 

Podal mi ruku a pozrúc na mňa významne, rečie mi: „Ja 
predsa len pôjdem. Píše mi, že nebude operácia." 

Vidno na úbohom človeku, že dýcha voľnejšie. I tvár je uroviia- 
nejšia. 

Vyslovil som mu svoje potešenie a radosť. 

Postillion zatrúbil, ja sa odobral od komandíra a vstúpil dnu. 

Diligencia sa pohla a ja zpomedzi všetkých pánov v skvelých 
krojoch a lakírkach vidím len spokojnú tvár malého Luku, ktorý 
sa rozkročil na prostred ulice a kýva mi rukou, a tvár komandírovu. 
Kývol mi ešte raz a zmizol za uhlom priečnej ulice . . . 

Až teraz vidím, že som nie sám dnu. Sedí pri mne Albánec, 
ten istý, s ktorým som večeral včera. 

„Mnohosľubná spoločnosť!" pomyslel som si. „Keby to bol 
aspoň anglický kousul zo Skadra! Ten by vysedel bez slova i do 
Turíc. Ale toto krv nespokojná — oprobuje zaraz hovoriť." 

Ani som nedomyslel, už sa mi oproboval prihovoriť francúzsky. 

Urobil som posunok á la „Nemá z Portici", ktorý i po fran- 
cúzsky znamená: „Excellenz, nix dajč!" 

Rozosmiali sme sa obidvaja a tým bola zahájená táto mnoho- 
sľubná konversácia. 

No on proboval sondovať s druhej strany — a nie bez osohu. 
Začal taliansky s peknou výrečnosťou veneciánskou, ako sa hovorí 
na našich ostrovoch, a tým otvoril mi ranu, ktorá od Podgorice 
ešte nezarástla. Pýtal sa, či hovorím taliansky. 



335 

„Ši šiÄór!" odpovedám ja. „Asi od štyroch dní hovorím dosí 
obstojne." 

„Molto bene!" pokyvuje on. A hned sa pýta, ako na zkúšku, 
kde je nový palác rakúskeho vyslanectva. 

„Vidíte ho tuto s pravej strany." A ukázal som mu hrdo na 
koketnú budovu, ktoró bola práve vyskočila zpoza druhých domov. 

A už to šlo ako po masle. Treba i uznať, že takýto svetobežný 
Albánec je omnoho intelligentnejší — čo sa tyče reči — než na pr. 
Angličan alebo Nemec. On sa usiluje uhádnuť napred smysel tvo- 
jich slov. Nečaká nikdy, kým sa sám vyhrabeš zpod srúcanín ne- 
sriadeného rečového materiálu. Pomália ti, a keď sa ti vyšmykne 
chyba, nezasmeje sa, ale mlčí, alebo ťa nepozorovane opraví. A 
vôbec ti dokazuje svojou ochotou akúsi vdačnosť, že sa k vôli nemu 
namáhaš, aby si sa mu stal ako-tak srozumitelným. 

Nie tak nadutý Nemec, ktorý vyžadiye od každého „vzdela- 
ného", aby hovoril nie nemecky, ale ten dialekt, v ktorom sa zrodil 
on sám. Mne sa v Štýrskom Hradci prihodilo toto: oslovil som 
doktora na istej klinike nemecky, pravda len literárnou nemčinou — 
on otvoril ústa od divu a díva sa na míia, ako tela na nové vráta. 

Ked sa dozvedel, že som doktor, hodil mi cele bezohladne do 
tváre: „Ved vy neviete nemecky I" A to v svojom štýrskom dialekte. 

„Ja uznávam, že nehovorím práve plynné nemecky," odpovedal 
som ja. „Probujme tedy niektorú druhú reč. Možno, hovoríte česky. 

„Ah — to už nie," odvetil opovržlivé. 

„Horvatsky." 

Pokrútil hlavou. 

„Tedy madarsky." 

Otvoril ešte väčšmi oči. 

„ Slovensky ! " 

Usmial sa. 

„Bohužiaľ, viac vám už nemôže ponúknuť ani Slovák, z kto- 
rých je skoro každý hotový slovník." A tu som ho zaskočil ináč. 
„Ponúknite vy teraz mne dáku reč." 

„Ja hovorím nemecky," odpovedá mi — „a čítam fi'ancúzsky 
a čosi anglicky." 

„I ja čítam anglicky, preto som ani nespomenul, ako ani talian- 
činu. iVle odpusťte, ja vás musím pripraviť o jednu illúsiu." 

„Ktorú?" 

„Že vy nehovoríte nemecky, ale len štýrsky, ako ktorýkoľvek 
človek, ktorý školy nevidel. Keby ste vedeli dokonale svoju mate- 
rinskú reč, literárnjTn jazykom by ste aspoň rozumeli, ked už sa 
nemôžete naučiť hovoriť." 

„Oho!" 

„Veru tak!" A zdvorilému pánovi obrátil som chrbát a obrátil 
sa k sestre-opatrovnici, ktorá nui predsa len rozumela. 

Nuž môj Albánec je gontleniau od hlavy do päty. Natíska mi 
svoje cigaretty, ktorých má velikú zásobu ešte z Podgorice. C'estuje 
zo Skadra predbežne do Kotora a ztadial do Bari v kupeckých zá- 
ležitostiach. Dal mi i kaitu. Meno mu je Philippo. 



33é 

Ked som mu povedal, že som bol i v Podgorici, \7hreSil ma, 
prečo som neprišiel do Skadra. 

„Nemal som kedy," odpovedám ja. 

„Len povedzte radšej pravdu. Báli ste sa." 

„Ubezpečujem vás, že som sa nebál." 

„Počuli ste všeličo o Albáncoch a naľakali sa." 

„Ja Albáncov poznám trochu z vlastnej zkúsenosti. Vídam ich 
po dalmatínskych prístavoch. Ba daktorí boli i mojimi pacientmi. 
A všetko to boli ludia honetní." A skutočne Albánec v cudzom svete 
drží sa bezúhonné ; nie ako na pr. Talian, alebo, vyznajme — i náš 
Slovák, ktorý len do tých čias dá niečo na seba, kým ho vidia — 
totiž ludia z jeho dediny. 

Môj súdruh mi rozpráva o Skadre, o Albánii, z ktorej, ako 
vidím, pozná len najbližšie okolie Skadra a kraj prímorský. Čo 
ako, ale predsa len íažko i jemu odhodlať sa tadnu — tam je osie 
hniezdo. Omnoho dôkladnejšie, než svoju vlasť, pozná na pr. Itáliu, 
ktorú scestoval, ako i kraje ležiace na Adrii. On, človek bohatý, 
neodvislý, dobrý je „patriota". Ale snahy za samostatnosťou Albánie 
považige za púhu utópiu. 

„Malé statiky na Balkáne nedajú sa udržať," dôvodí on. „Ne- 
majú dostatočných podmienok k existencii. Vidíme Srbsko - one- 
dlho uvidíme i Čiernu Horu ... A potom nám by to nebolo ani na 
osoh. My sa musíme primknúť k velikej dŕžave, ktorá nám doma 
zavedie poriadok a otvorí tržiská našim produktom. A taká dŕžava 
môže byť len jedna" — dodal, ukloniac sa mi, ako by oddával klúče 
Albánie do daru. 

„Tedy naše mocnárstvol" zvolal som ja. 

„Áno. Vaša dŕžava má budúcnosť na Balkáne. I dokázala dosial, 
čo vie a čo môže. Pozrite okkupované krajiny!" 

„Dosial som v nich nebol," odpovedám ja. „Lebo ako vidíte, 
na Čiernu Horu som mohol i bez passa, a do okkupovaných krajín 
vyžadiye sa pass, a to extra. Prečo — ja neviem." 

„Bude taký poriadok," doložil on. ^A to nerobí nič. Len nech 
je poriadok a každému jednaká pravda." 

„Ameú!" ja na to. „Ale ešte jedno. Nebojíte sa vy invásie 
cudzích elementov, aké zaplavily i okkupované zeme? Menovite vy, 
kupci?" 

„A čo nám to môže škodiť?" zvolal rozjarený. „Priemysel a 
kupectvo nech je v rukách neviem akých, ostáva v zemi a dvíha 
jej hodnotu." 

„To je pravda!" 

„No a nám sa tej invásie netreba tolme báť. Naši kupci i teraz 
vychádzajú v Trieste, Bari i kdekoľvek, lebo sú dobrí kupci. Nie 
sme my tak passívni, ako Vlasi v okkupovaných zemiach. Lebo 
keby neboli fatalisti: vláda im postavila školy v ich vlastnom ja- 
zyku. Nech sa učia a cudzinec im neuškodí." 

„I to je pravda," prisvedčil som. „Ked ti raz kultúra vtrhla 
do zeme, podmaA si ju, nech ti ona slúži. Ináč ťa odnesie, ako 
povodeň odnáša stromy v lese." 



337 

Toto je smýšranie pána Philippa, ktoré, ak je všeobecné, naša 
monarchia môže byí spokojná. Konečne taká veliká (bŕžava musí 
mať kolónie, kde proletariát sa môže i)ri(hytiť, ináč by nespokoj- 
nosť vyvolala krísu. Všetky veľmoci majú ich, iba naša nie. Zato 
kupectvo a priemysel upadly pomerne k iným zemiam. 

Konec tohto rozhovoru bol, že som mu slúbil prísť do Skadra, 
ak ešte kedy budem v Podgorici. Nech mu navrhnem, aby sme sa 
hneíf ta vrátili, neviem, či by nebol pristal. 

V Neguši nám premenili kone. Miesto ustatých pripriahli čer- 
stvé, mocné. Ved ich i treba, ked sa diligencia bude vracať hore 
Lovčenom. Tu sme ostatní raz pili nikšicské a užili po kúsku syra. 
Že sme blízko hranice, poznáš i po cenách. Tu ti syra a chleba 
nepridávajú darmo k nikšicskému, ale musíš zaň platiť. 

Tu som zapálil dve cij^aretty odrazu. Môj druh sa smial a 
opracoval svoje hrozitánske pulidery, prachom prisadnuté, k velikej 
radosti detvákov negušských. Nie sú to vlastne nič iného než sukňa, 
sfercovaná nad členkami. No sú to predsa len puliderj- hodvábne, 
a stoja viac, než náš celý oblek. 

Ked som zazrel zas velkolepé more, prestierajúce sa do ne- 
konečna, a čarokrásnu scenériu Boky, srdce mi zabúchalo radosťou. 
Radosťou, že som mohol vyplniť svoju <lávnu túžbu, a druhou ra- 
dosťou, že sa vraciam k domovu, povinnostiam. Človek musí mať 
i povinnosti k harmonickému bytiu. 

Prišlo mi na um, že mám hĺbku cij^aret, daktoré medzi nimi 
až z Podgorice. Nechal som tolko, kolko sa ich dá vykúriť jx) 
Kotor. Ostatok som sa hotovil vyhodiť oblokom. 

,,0o to robíte?" chytil ma sused za ruku. 

„Financi ma chytia." 

Ale nebojte sa. Vidíte, i ja nosím cigaretty i dohán." A ukázal 
mi ho naozaj dosť veíký pak. „A ja to všetko pekne prepjušujem." 

„Vám je lahko. Do vašich puliderov môže sa zmestiť celá 
dalmatínska réžia doháňa a finančná direkcia k tomu." 

„To je predsudok. A na ten predsudok trpia i tinanci. Zato 
prechmatíívajú takrečeno iba puliderj' a druhého si m^všímajú. A 
ja viem iný spôsob." 

A po Kotor nerobil nič iného, iba čo roz<lelil veľký pak na 
malé paklíky a tie postrkal do vnútorných \Teciek svojho tesného 
kabátka. A je tam vreciek na všetky strany celý systém. Tam našly 
útulok i moje cigaretty. ťo povyťahovaJ zo svojich vreciek — i 
objemný pugilár — popchal všetko do vreciek môjho kabáta. 

Táto dôvera k neznámemu ma väčSmi zadivila, než ostrovtip 
jeho. 

„Financi sú predpojatí. Myslia si, že Albánec môže pašovať 
len v nohaviciach. A ono má i kabátik." 

„No odstáva vám priveľmi." 

„I tomu je spôsob." A vtisol sa do kúta dili^'encie a s ílruhej 
strany oprel som sa ja oň. Po tomto presovaní vnuká už neod- 
stávaly tak bezočivo. 



„Teraz už nepozostáva, iba aby vám nechal váš dohán a ja 
s vaším pugilárom odvirgal do Ameriky,** zažartoval som. 

„V Itálii i také niečo mohlo by sa stať. Ale tu, to je ne- 
možná vec" . . . 

Tak sa stalo, že až domov doniesol som za hrsť cigaret. Po- 
dotýkam, že nás v Kotore neprezerali, ani vôbec nikde. Tedy márny 
strach. 

Dakedy sa mi vidí, že som cestu nevykonal v skutočnosti, ale 
iba vo sne. V taký čas zapálim cigarettu a pri jej dyme uverím 
samému sebe. 



V centrálnych Tatrách. 

Napísal Karnd Stodola. 

(Ookoii£«iiie.) 

n. 

Výlet na Bysy. (Štít morského oka.) 

imavá noc kryla ešte svojím plástom čarokrásne Štrbské pleso, 
keď sme sa pohýnali cestou ku Popradskému jazeru. Zanedlho boli 
sme v tajomnej jedľovej hore. Tu panovala posvätná tichosť. Nie- 
ktorý peň bol lišajníkom zarastený, belel sa ako starec medzi mla- 
dými spoločníkmi. Bujná kapradina upomínala na formy dávno za- 
šlých dôb. 

Blížime sa kraju Mengusovskej doliny. Už počuť hučanie rieky 
Popradu. Neraz sme rozmanité huby nohou pošliapali. Nepočetné 
druhy týchto žijú v úšerí veľkých hôr tatranských, od pestrej mucho- 
trávky počnúc až po zelenkastý lišaj samých končiarov. 

Svitalo, slabá žiara poukazovala na blízky výchoil slnca. Hora 
pomaličky počína rednút, kosodrevie vždy bujnejšie ju nahrádza. 
Ale i vidno na pŕioch osamelé sa vypínajúcich svrčín, aký tuhý boj 
vedú 80 živlami. Mnohé vrcholce sú zlomené, a nižšie ratolesti na 
náhradu pnú sa dohora. Niektoré pne nosia celé závoje šedého 
lišajníka. Po pol druha hodinovej púti octneme sa na brehoch tmavo- 
belasého jazera Popradského. Skaliská Ostervy zastávajú horizont 
a zračia sa v trblietavej čistej vode Morského oka. Slnce je ešte 
za vrchami, osvetluje zlatou žiarou rozorvané skaliská Soliska. 
I bolo veru chladno. 

Len tu, sediacim na verande, ukázala sa nám veľká podobnost 
geologického útvaru Štrbského a tohoto plesa. Ľadovej dobe pri- 
pisuje sa vzniknutie obidvoch. Geologi nepodvratnými dôvodami 
dokázali, že za časov tejto doby ľadovej rovno s Alpami i svahy na- 
šich Tatier pokryté boly ľadom. Čo zapríčinilo také ochladnutie 
našej zeme, predbežne môžeme si vysvetlit jedine hypotésami. Jedni 
tvrdia, že prúdy mora sa zmenily; mnohí zakladajú svoju mienku 
na rozdiele slnečných škvŕn. Astronóm Arhenius ukazuje, ako na 



339 

príčiuu tejto doby, na zmenu obsahu uhličitej kyseliny v atmosfáre. 
Iní zas pripisujú jej príčinu rozličnej temperatúre vo vesmíre, od- 
chýľke dráhy našej zeme a jej behu okolo sinca. 

Mohli by sme sa spýtať, äm dokázali učenci jestvovanie tatran- 
ských ľadovcov? Stalo sa to jedine analógiou, porovnaním s teraj- 
šími alpskými. Vo vysokých vrchoch zmení sa totiž v istej výške 
srazenie atraosfaričné — teda dážrf na snáh, tento pod účinkom 
teplých lúčov slnečných topením, štrukturálne, v krupovatý lad, 
ktorý svojou váhou hnaný ťahá sa v podobe zamrznutej rieky ako 
ladovec (Gletscher) hlboko pod čiaru večného siíahu dolu dolinou. 
Grindelwaldský gletscher na pr. končí sa v 983 metroch prostred 
bujnej vegetácie. Spodná časť ladovca topí sa ustavične, a tým hatí 
sa postup jeho. Potom mráz, ako známo, vysoko pri končiaroch 
mnoho skalísk odlúštieva. Ladovec toto kamenie na povrchu svojom 
snesie až do doliny, a tam pri svojom zakončení tvorí celé prie- 
lohy, opravdové hate, takzvané morány. Hate tieto i v Tatrách nie- 
kedy pásom objaly celé doliny, zahataly bystré potoky a utvorily 
medzi mnohými druhými plesami i Štrbské a Popradské. 

Ladovec necháva znaky svojho pochodu na skalách a kameňoch 
v podobe križlikovaných línií. Čiary tieto ryje piesok, nachádzajúci 
sa pod ľadovcom. Ale i morány sú velmi vážne dôkazy ľadovcov. 

V Alpách vidíme ohromné massy rumov týchto — v podobe vlni- 
stých, nízkych predhorí. Ved i lijítovské a spišské háje a pahorky 
povstaly v dobe diluviálnej. Tatry malý v ľadovej dobe južnému 
Švédsku podobné klima. Čiara večného snahu nachádzala sa vtedy 
u nás vo výške 1500-metrovej, kdežto teraz poskočila do 2200 — 
2300 metrov. 

Divná vec je, že 2600 metrov presahujúce Tatry ľadovcov ne- 
majú. Príčina okolnosti tejto je ich geologický útvar, ktorý nerobí 
snadným tvorenie sa ľadovcov. Veľké massy snahu — vlastné pra- 
mene ľadovcov — nahromadia sa totiž vo vysoko ležiacich koryto- 
vatých dolinách. V Tatrách vo výške 2200— 2300-metrovej takýchto 
korýt viac niet. Tu vypínajú sa už len kolmé steny, štihlé končiare, 
niet tu miesta pre väčšie nánosy snahu. Pridruží sa ešte sem i tá 
okolnosť, že sú práve centi*álne Tatiy južným vetrom veľmi vystavené. 

V dobe ľadovej boly Tatry omnoho vyššie; potom ked čiara veči- 
tého snahu skleslá na 1500 — 1700 metrov, nuž v týchto studených 
regiach nachádzaly sa veľké plochy, celé doliny. 

Souclar už r. 1857 ukázal na skaliská v okolí Smokovca, pod 
menom Lúpežnícke kamene známe, že ich mohol ta transportoval 
jedine mohutný, dolinu Studenej vody (Kohlbach) vyplňujúci ľadovec. 
Erratičné skaly tieto nachádzajú sa v 150-metrovej výške nad hla- 
dinou doliny. Môžme z toho súdiť o mohutnosti ľadovej rieky. 

Partsch dľa istých znakov, ktoré utvoril v skalách postup ľadu, 
tvrdí, že ľadovec tejto Mengusovskej doliny, v ktorej sa nachádzame, 
v hrúbke 70-metrovej íahal sa až po 1060-metrovú nízku. Nepo- 
merne menší ľadovec nachád/al sa v doline Mlynice. Počal sa medzi 
vrchami Solisko, Bašta a po behu 4-kilometrovom končil sa v moräne 



340 

teraz Štrbské pleso tvoiiacej. Vefké ladovce nacbádzaly sa í na 
severnej časti Tatier. 

Ale my srae sa rýchle vrátili z krásnej ríše ľadových hypotés 
do skutočnosti, keďže nám nejaká obsluhujúca víla morského oka 
Popradského nastolila horúci caj. 

S chutou a s oduševnením ďalej. Lúče vychádzajúceho slnka 
nám objavily strašné skaliská a bralá kolmého brda „Satana"*. Breh 
pokryl kyprý pokrov kosodreviny bujnou, až luxuriósnou farbou. 
Každá ratolesC ohýba sa oproti svetlu. Kosodrevie ešte pred pár 
desaťročiami poskytovalo luďom čiastočnú výživu. Na jar obsahujú 
tyčinky tohto kra mnoho žltkavého práška. Prášek tento obyvatelia 
Spiša po celej krajine rozvážali lekárnikom. 

Čerstvý vieíor dul so skál priesmykov ponad plesá — vzduch, 
ktorý dýchať tak dobre padne. Strmým, skalnatým vrchom sme vždy 
vyššie a vyššie šli. Od Kriváňa, zpoza chrbta vrchu Satana, zjavily 
sa ľahké hmlisté pásy. Hustejšie a hustejšie tvorily nad nami „závoj, 
ktorý nám obličaj vrchov zaclouil". Vietor západný šľahal hmly. 
So všetkých strán sa valily, vrelý a mútily sa sťa v nejakom krá- 
teri. Raz sa dovedna sbily, zas sa potrhaly. Čez rozdriapané ich 
otvory nazrel tu i tu lúč slnečný, osvetlil nám na okamih priepasti 
Satana a zas zmizol. Satan I Tým jedným slovom bola charakteriso- 
vaná celá hrúza drapov tohoto vrchu. Ešte chvíľka, a i my sme 
pohrúžení v hmlách. Prenikavý pocit chladu prejal človeka až do 
kostí. „Tu je to hmla, tamdolu v nížinách oblak, a tak sa v týchto 
stärach človek sblíži týra nebeským zjavom, ktoré z dolín len zďa- 
leka pozorujeme.** 

Krásu vysokých vrchov by mal každý človek precítiť. Cit tento 
je všeobecné imanie človečenstva. Náš smysel pre krásu túto je 
od mladi v školách a čítavaním rozvíjaný, a predsa je práve tento 
pocit dosť moderný. V starom veku nepoznali romantiky v prírode. 
Prevládajúca veľkoleposť a divokosť Alp ich odstrašila. Smysel pre 
prírodu nachádzali v antičnom svete pri pohľade na jasný, milý a 
úrodný južný kraj. Cit pre prírodu vyvinulo obživenie vedy koncom 
stredoveku. Príroda sama stala sa čím diaľ tým viac predmetom 
skúmania a štúdia. Tak vzbudil sa smysel pre jej krásy. Koncom 
minulého storočia hlavne Jean Jacqnes Rousseau svojím opisom 
Ženvského jazera obrátil pozornosť sveta na Švajčiarsko, ako na 
zem neobyčajných prírodných krás. Ale vo Švajčiarsku už i predtým 
žili významní ľudia, nachádzajúci záľubu v kráse nebotyčných vrchov. 
Tak na pr. zurišský historik Gessner roku 1549, alebo Jacob 
Scheuchzer 1702, a iní. Konečne ženevský geológ Horace de Saus- 
sure vykonal roku 1787 svoj povestný výlet na Montblanc. Keď 
i vedecké ciele mal pred očima, predsa jeho dušu naplňovala ne- 
konečná láska k prírode. Už roku 1779 bolo v „móde" Alpy riadne 
navštevovať. Hlavne Angličania prichádzali. 

I v našich krajoch už predtým našlo sa niekoľko učencov, ktorí 
vo svojich spisoch zmieňujú sa o Tatrách. Roku 1615 Dávid Frôh- 
lich zo Spiša prvý vyšiel na I^omnický štít. V tie časy mnohí, my- 
sliac si, že v Tatrách nachádzajú sa neslýchané drahokamy, zlato, 



341 

Striebro, blúdili po horách a hladali tieto poklady. Tak hlavoe 
údovia rodiny Buchholtz v Kežmarku. Jur Buchholŕz v druhej polo- 
vici 17. storočia o Tatrách i dielo vydal. Asi v ten istý čas piati 
vo Spiši študujúci mladíci vybrali sa na tri dni do vrchov. Cestu 
túto jeden z nich opísal v diele „Simplicissimus Hungarius seu 
Dacianus," Levoča, roku 1683. 

Podivné veci píše o Tatrách jezuit, páter Štefan Esiba v svojom 
diele ^Dissertatio historico physica de montibus Hungariae" r. 1700. 
Medziiným, že „tam i bieli modvedi i biele zajace sa nachádzajú/ 
a síce z príčiny, poneváč vždy biely sftah pred očíma majú." I An- 
gličan Róbert Townson precestoval Tatry roku 1793 a svoje prí- 
hody podal v spise „Trawels in Hungary" (Cesty po Uhorsku), 
London, 1797. Jacob Buchholtz z Kežmarku stal sa vo vyššom veku 
svojom velkým sberatelom prírodných zriedkavostí, a taký známy 
bol v tomto obore, že roku 1754 osobne vo Viedni cisárovi Franzovi 
vysvetloval svoju sbierku naturálií. 

V tie časy mala byt z Viedne, nevediet čou iniciatívou, vy- 
slaná prírodovedecká expedícia do Tatier. Za vodiča tejto výpravy 
košické vojenské kommando odporučilo Buchholtza. Roku 1751, dňa 
29. júla dvorní matematici Nagel, Baillon, istý košický professor, 
jeden správca hút, jeden katolícky kňaz s potrebnými nosičmi yy- 
brali sa z Kežmarku do hôr. Čez dolinu Bialky chceli vystúpič na 
Tatiy. Zanedlho však narazili na veľkú prekážku — na horu víchrom 
vyvrátenú. Párstoročné pne ležaly chaosom s koreňami zo zeme vy- 
vrátenými, s popletenými ratolesfmi na veľkom priestranstve ; zdalo 
sa im, že nemožno ďalej. Horko-fažko napredovali ponad priepasti, 
ponad šumiace potoky, a čez spustu dreva sekerami rúbali si cestu. 
Len po veľkých námahách dosiahli kosodrevia a onedlho holé skaly. 
Vzdor rečiam Buchholtza, ktorý im kovy, drahokamy chcel ukázať, 
nenašli iba mramor, achát a marcasit. Dlho putovali čez kolmé 
steny, temné doliny, a nenajdúc pokladov, zadovážili si krásnu 
sbierku rastlín a nerastov. Kvety a korene boly Buchholtzovi tiež 
známe, ačpráve nevedel ich vedeckým menom pomenovať. Rozoznal 
ich a chválil ich čudné vlastnosti. Hlavne na kozí koreň (Doro- 
nicum) obracal pozornosť svojich sprievodníkov ; dľa jeho mienky 
má rastlina táto tú divnú vlastnosť, že tak človekovi ako i divej 
koze dodáva sily na skaly sa škriabať. Cestovatelia mnoho nečasu 
a súženia zažili, ale všetko im nahradila veľkolepá ich obklučujúca 
príroda. I neztratilí bodrého ducha. Sbierka v mnohých bednách 
do dvorného musea zasiata, ale touto náhodou i viera ľudu v ta- 
transké poklady len upevnená bola. 

I ďalej sa len hľadaly báječné bohatstvá vo vrchoch. Spome- 
nutý Towuson neraz stretol sa s týmito pomätenci. Ako smelý a 
odhodlaný tourísta, nebál sa čo akého strmého štíta. I na Lomnický 
chcel vyjsť. Pri príležitosti tejto nocoval raz hore pri Piatich ja- 
zerách. Spríevodčí jeho skládli z kosodrevia ohňa a Townson si 
porovnával nerasty, ktoré čez deň nasbieral. Zrazu zbadá, že z noč- 
ného šera tri postavy blížia sa k ohňu. Boli to v handrách oble- 
čení, očividorae v najväčšej biede nachádzajúci sa putujúci. Pýtali 



34Ž 

Townsona, aby im dovolil stráviC noc pri ohni. V ich vpadnutých 
tvárach zračí I y sa hlad a núdza. 

Udivene načúval ich rečiam. Niekdajší kežmarksí maistri reme- 
selnícki už dvanásC rokov darmo sliedili v Tatrách po pokladoch. 
Miesto odstrašenia a uspokojenia zožierala ich vždy väčšia a väčšia 
dychtivosť za zlatom. Darmo usiloval sa Townson vy\ rátiC ich mienky. 
Zakaždým nm len tým odpovedali, že vraj tie velikánske vrchy ne- 
môžu byC bez ciefa stvorené, že v nich musia sa nachádzať draho- 
cenné poklady. 

Na druhé ráno Townson, opatrený barometrom, vybral sa hore. 
Tmavé oblaky zahalily spodok vrchov, a jeho sprievodčí chceli sa 
vrátit s pol cesty. Jedine svojej odhodlanosti mohol pripísaf, že 
dostal Ba, ale nie bez nebezpečia života, štastlive na samý končiar. 
Tu svojím barometrom prvý ustanovil výšku Lomnického štlta. 
Medzitým hmly postúpily hore, lahký dáždik znebezpečil ešte viac 
zpiatočnú cestu. V pol vrchu zbadal tých troch v hlbokom žľabe 
pri ich daromnej práci. Šli potom za ním s prázdnym žalúdkom a 
vreckom, ale v pevnej nádeji, že budúci deň donesie im snívané 
poklady. 

V Tatrách len v tomto storočí vznikla moderná touristika. 
Friedrich August, kráľ saský, roku 1840 urobil výlet na Kriváň; 
a aký chýr ešte i vtedy požíval náš kittj len v blízkom pruskom 
Sliezsku, vidno z opisu cesty sliezskeho ev. farára Friedricha do 
Uhorska, v tridsiatych rokoch tohto storočia konanej, kedže o Slo- 
vensku píše iba ako o „wilde Slowakey**. Naše Tatry sú aj velmi 
pusté, najmä liptovské. Sú doliny, kam týždne a týždne noha živej 
duše nevkročí. Okrem niektorých kúpeľov, na úpätí Tatier nena- 
chádzame v dolinách našich iba primitívne prístrešia. Ak ale veľké 
luxuriósue švajčiarske karavanseraie chybujú u nás gourmandovi, 
iste ich vdačne postráda milovník prírody, lebo veď nekazia svojím 
vreskom poesiu našich krásnych pustých slovenských dolín. Pravda, 
návšteva cudzincov sa s roka na rok zväčšuje a v tej miere i roz- 
ličné hostince rapídne sa množia. Žiaľbohu, že z prinesených sem 
peňazí podujímateľmi exploatovaný ľud menej osohu má, ako by sa 
zdalo. 

Medzitým sme sa vždy viac a viac blížili k závoru balvanov 
žulových, tvoriacich Žabie plesá. Bolo vidno, že pohybujeme sa na 
ohromnej moräne. Skalnatý humus vyplňoval medzery a poskytoval 
výživu mnohým rastlinným druhom. 

Fossilné stopy dokazujú, že naša zem vždy menila svoj vegeta- 
bilný šat. V dávnej dobe primárnej v našich končinách v močaiústej 
rovine rozprestierala sa hustá hora, v nej nebolo však vidno okrasy 
kvetov. Farby nebolo druhej, iba zelenej, a ačpráve naše tatranské 
kvety v nepočetných nuancách sa menia, predsa len v dobe terti- 
árnej, ked sa zjavily medzi hmyzom i motýle a tým krížne spojenie 
medzi rastlinstvom, ukázal sa skvost kvetových farieb. „Vieme, že 
postup vývoja ide vždy napred a že i tá rastlinná ríša, ktorá nás 
obklopuje, tvorí len jeden moment vo vývine vegetabiluého života 
pašej zeme.** 



343 

Farby kvetov sú tu, vo výške ITOO-metrovej, omnoho živšie 
nežli dolu v nížinách. Ale nielen nádhernost farieb padne do oka, 
i vzrast kvetov je rozličný. Alpínske, pod ktorým názvom vždy 
rozumieme i tatranské kvety, rastú pritúlené cele ku pôde. Sám 
kvet je, vzhľadom na rozmer celej rastliny, nepomeme veliký. Naj- 
jasnejšie vidíme to pri belaso jasajúcich sa gencianach. Skúmanie po 
príčinách intensívnejšícb farieb flóry alpínskej konalo sa vedecky. 
Tie isté semená sialy sa i vo vrchoch i v rovinách, a vždy boly 
alpínske kvety živšie farbené. Vzduch je na výšinách omnoho redší, 
i suchší než na rovinách; atmosfára absorbuje následkom toho menej 
svetla a rastie sila lúčov slnečných. Intensívne svetlo a sucho majú 
velký účinok na alpínsku flóru. Vo vrchoch sa totiž sňah len v máji 
stopí ; rastliny pod cele inými podmienkami vstupujú tu do vývinu, 
nežli v rovine. Den je vtedy už dlhý; svetla, ktorého rastlina po- 
trebuje k svojej výžive, má v hojnej miere. Z atmosfary uhličnatú 
kyselinu, z pôdy soli môže si rýchlejšie vylučoval. Sucho pod- 
mieňuje malé listy, velké mohly by pri rýchlejšom výpare lahko 
zvádnúí. Obranu proti výparu a tak vädnutiu poskytujú kvietkom 
alpfnskym i vlásenka, ktoré na pr. pri proteži (Leoutopodium alpí- 
num, Edelweiss) tak hodvábne sa skvejú; 

Alpínske kvety sú však bohatšie i na cukrovú stavu. Vo vý- 
chodných Pyreneách, vo výške 300-metrovej, dáva jeden klát včiel 
3 kgr. medu; v Alpách v 1500-metrôvej výške 9 kgr. medu. Ale 
i aróma a vôňa rastlín stúpa s výškou. Seno s polian má tuhší 
zápach nežli s rovín. Kto by neznal tuhú vôňu materinej dúšky? 
Aróma sena zapríčiĎuje istá látka, takzvaný kumarin, ktorú teraz 
možno i umele dorábaC zo Salicyl adelhydu. Ale ani prhfava ne- 
chybuje. Jak divné, že túto rastlinu, ako to kronikár Hildegard 
v XII. storočí píše, jedávali miesto zeleniny; varením vydá totiž 
zo seba svoju ostrú jedovatú šfavu. Korene belasých gencián 
obsahujú horkú látku, táto ich chráni oproti hlodavcom. Lud upo- 
trebúva týchto koreňov oproti žalúdkovým chorobám; v Hoffmaun- 
skom elixíri sú tiež obsažené. 

Už dávno upozornili sa prírodozpytci na podobnost arktičnej 
a alpínskej flóry. Tie isté rastliny, ktoré skvejú sa na našich poľa- 
nách, obživujú čez krátke leto hyperboreálno pusté brehy Grôn- 
landu. Spitzberg a severnej Sibíri. V krátke leto v arktičných kra- 
joch je ustavičný deň. Totožný účinok má stále severné svetlo 
s insoláciou slnca v suchom vzduchu alpínskom. Ako alpínske, tak 
i arktičné kvety majú živšie farby, tuhšie aróma. Jedným slovom 
kvety, žijúce i tu i tam pod tými istými podmienkami, majú tú istú 
formu, tie isté charakterističné vlastnosti. Či táto flóra, rastúca na 
končiaroch Alp a Tatier, akoby na ostrovoch arkričného kraja, zo 
severných krajov pochádza? Otázku túto geologí môžu rozlúštiC len 
čiastočne, í to len hypotetične, na základe rastlinných fossilných 
pozostatkov. Predovšetkým treba nám povážit, že v dobe tertiámej, 
dľa mienky dnešnej vedy, dialo sa stahovanie rastlín. Podmienky 
žitia boly cele iné, prajnejšie; klíma bolo nepomerne teplejšie, 
organísmy bujnejšie. Čez Grônlaud, Island, Faróerské ostrovy, če55 



kontinenty, po ktorých už ^ni zniku niet, nastala z Ameriky pú( 
rastlinstva do Európy. 

Žatým prišly geologické prevraty, pevniny zmizly, more sa 
ináč delilo. I prestal prítok amerikánskych rastlín. Na miesto toho 
však Asia, ani v dobe sCahovania národov, počala vysielaí celé roje 
svojej flóry. Tieto dva kontinenty určily charakter nášho europej- 
ského rastlinstva. Z amerikánskych druhov udržaly sa hlavne bujné 
kapradiny. 

Nastalo schladnutie — ladová doba. Od severnej točný na našej 
hemisfare počaly sa éíriť ľady na juh. Pred sebou hnaly celú vege- 
táciu arktičnych krajov, a naposledy na spôsob dnešného grônland- 
ského ladovca zaplavily celú Angliu so severnými krajmi Francie, 
Nemecka a Ruska. Ale i zväčšené ľadovce Alp a Tatier tisly pred 
sebou rastliny, tak že tieto na relatívne dosť malom territoriume 
v stredo-europejských končinách sišly a smiešaly sa s arktičnou flórou. 
Po prestatí ľadovej doby, za ustupujúcimi ľadovcami, ako to i dnes 
možno pozorovať vo Švajčiarsku, z tohto spoločného hniezda začala 
sa šírif i vegetácia. — 

Popri našej ^ ceste v ľavo vo veselých kaskádach hrkotal po- 
tôčik — odtek Žabích jazier. Voda čistá, ^ preutešenej zelenkastej 
farby. Už stojíme raz i na žulovom závore Žabích jaz'er. Pred nami 
rozprestiera sa kráteru podobná dolina. Prestala flóra, oko darmo 
hľadá zeleň v skalnatej púšti. So všetkých strán pnú sa do nebies 
kolmé skaliská a bralá. Od juhu ozrutné veže Veľkej Vysokej a ďalej 
v oblakoch celý rad fantastických končiarov večnou tienou kryjú 
veliké polia snahu, uhniezdeného v kútoch. S kolmých stien mrazom, 
zvetrením a vodou poodtŕhaná spusta skalísk obkľučuje mŕtvou ob- 
rubou Žabie plesá. Tu i tu vidno v skalách, v stenách úzke žľaby, 
takzvané komíny. Celé lavíny drobných skál šústajú sa dolu nimi. 
Neúnavne pracuje vo výšinách nivellujúci zub času. 

I zastali sme v obdive velikolepej pustyne ! Aké sily pracovaly 
tu, kým do tvrdej žuly vydlabaly koryto hrozné tejto doliny. Že 
formu terajších vrchov pripisovať môžeme hlavne vodným silám, 
zvetreniu a mrazu, je všeobecne známo. Voda utvorila i v našich 
Tatrách všetky doliny, mráz ich v kameni rozšíril. Postup tento 
deje sa i dnes. 

Helland poukázal, že jazerá v žule sťa vydlabané mohly vzniknúť 
hlavne príčinou mrazu. Voda zprvu nehlboká až do dna zamŕzala 
a do žuly vždy hlbšie a hlbšie sa vrývala. Mrazom odtrhnuté ka- 
menie zo spodku ľadovec ďalej transportoval. V koi^tových dolinách 
nachádzajú sa všade neodškriepiteľné stopy ľadu. Veď to boly vlastne 
tie snahové reservoare. Prichodia zväčša vo výške asi 1600-metrovej. 
V Tatrách ich je veľmi mnoho. A tak, kde uiekdy nachádzaly sa 
ložiská oslňujúceho snahu, kolíšu sa dnes vlny morských ok. 

Súvislosť takýchto dolín s ľadovcami je jasná. Pripomli sme si, 
že i pod Ďumbierom s liptovskej strany, vo výške tiež asi ItíOO- 
metrovej, nachádza sa menšia korytovatá dolina, z čoho mohlo by sa 
súdiť, že i v nižných Tatrách boly ľadovce. 

„Vo tme nám je ešte," dla slov prírodozpytca Partscha, ,po- 



345 



hrúžený spôsob účinkovania mohutných tatranských ľadovcov. Ale 
čo ony hore na rumy obrátily, to urvaly pustote skalnej, sniesly 
hlboko do doliny a pretvorily skaliny na blahodarný humus v níži- 
nách.*' 

Na brehu jazier sme si dlhšie posedeli a občerstvili sme sa 
prineseným proviantom. Ustatého spoločníka nášho N... sme ne- 
chali tu, nevládal ďalej. 

Popri, ponad strmé steny viedla ďalšia cesta hore, čea tiene 
pustého žľabu. Veľké špľahy večného, skrupovateného snahu po- 
krývaly chaos skála — a to koncom septembra! 

Už sedíme zadychčaní na úskaliach priehyby Hunfalvyho 
Pred nami sa otvára priepasC Zamrzlého stavu. Pri pohľade dolu 
závrat schytí človeka. Hrúza pomysleC na skĺznutie. 

Zvláštny pocit bol stáť tu na rozhraní dvoch vrchov. Oko meria 
nebotyčné rume, končiare, kolmé steny, tajomné priepasti, rozryté 
žľaby centrálnych Tatier. Voľne sliedi po nekonečných belasých ni- 
vách Poľskej. Skalný lišajník ako ľahký dych pokrýva žulu a dáva 
jej jemný, zelenkastej farby tón. V hlbočinách sa žiari obloha v azú- 
rových jazerách. Romantičný duch vhĺbi sa s tajomnou tuhou do 
tohto veľkolepého, zakliatemu kraju poviestok a legend podobného 
obraza. 

Ja, i tak nie tuhý chodák, už cítil som, že sú moje sily u konca. 
Môj čuvný systém pracoval celou silou ; každý úder srdca cítil som 
v tyle; dych krátky, studený pot na čele. I ľahol som si na snáh 
a ochladil horúce sluchy. Ako som sa dostal na končiar, to už ne- 
viem. Šiel som mašinálne, automatične, jedine pevnou vôľou hnaný. 
Celú moju bytnost opanovala akoby suggestívne tá jediná my- 
šlienka — hore! 

Až napokon stojím na končiari jednoho z najvyšších vrchov 
Tatier. Predo mnou otvára sa grandiósny amfiteáter, smysly človeka 
ďaleko presahujúci. Zrak môj je oslepený svetlom. Ustatý, zmorený 
hodím sa na tvrdú žulu Štíta morského oka. 



•w* 



Alexander S. Puškin. 

— Na storočnú pamiatku jeho narodenia. — 

I. 

Baský romantism. O 

Komautism na ruskej pôde nebol samorostlým; jednako nielen 
zaátepíl sa do stromu ruskej literatúry, ale urodil na íiom veľmi 
originálne ovocie. 

Ešte od časov Bielinského ustálila sa, ako kolujúca pravda, 
taká predstava o ruskej literatúre, že až do počiatku dvadsiatych 

*» K. TojiOBHirii: PyccKÍU poMain* h pyccKoe oÓmecTBO. C.-IIeTepôypn*. 1897. 

23 



S46 

rokov bola celkom tepličnou rastlinou, dovezenou zpoza hľanice, a 
že národnou stala sa iba od Puškina. Hoc táto tésa je už locus 
communis, predsa potrebuje objasnenia. Nielen literatúra — celý 
život tej časti ruskej spoločnosti, ktorú možno bolo pokladat za 
kultúrnu, bol až do vojny roku 1812 kópiou cudzozemských vzorov. 
Nie div, že obsah í forma ruskej poesie požičaly sa z cudzozemská 
v také časy, keď odtial objednávalo sa všetko, od šiat a voňaviek 
po obyčaje a pochopy. Umenie len vtedy môže sa staC národným 
v prísnom smysle, keď ono v živote spoločnosti nachodí rodný, 
národný materiál na spracovanie. Do panovania Alexandra, alebo, 
správnejšie, do roku 1812 všetok spoločenský život ruský sústredňoval 
sa okolo dvora v úzkom kruhu velmožnej znati. Nielen prostý lud, 
ale i privilegovaná trieda, provinciálne zemianstvo, mala účast v ži- 
vote krajiny takrečeno len vo výniméčných pádoch, v okamženiach 
vojny a núdze. Celý ostatný čas zostávala nepohnutou a nezbadanou, 
žijúc zamknuté v svojich dedinách. Ale jestli je tak, jestli všetok 
život krajiny sústredňoval sa v znati, nuž mravy a vkusy tej znati 
nemožno nepokladat za ruské, národné, hoc by ony boly priviate 
zpoza hranice. A v tom obrate, aký stil sa v ruskej literatúre, 
vďaka Puškinovmu geniu, hlavným činitefom bol predsa nie tento 
genij, ale tá nová, širšia spoločnosť, ktorá vystúpila na javište s ro- 
kom 1812. Jednako, hoc spoločnosť táto i bola nepomerne menej na- 
kazená mániou napodobňovania, nežii veľmoži za časov Kataríny, 
jej tiež dotkly sa inostranné vlivy. 

Rok 1812 bol momentom prebudenia druhej kultúrnej vrstvy 
ruskej, stredného zemianstva, a dvaročná zahraničná vojna priviedla 
túto vrstvu do bezprostredného styku so Západom, no už nie so 
Západom pudra a krinolíny, ale s obnoveným Západom romantiky. 
Nie ako umelecky spravené dielo rozkoše prišla do Ruska táto 
nová vlna, ale ako osvecujúci vánok svobody. Neti*eba vysvetlovat, 
prečo ruské provinciálne zemianstvo vystúpilo na javište histórie 
nie ako privilegovaná trieda, obranca starého stavu, ale ako trieda 
opposicionálna. Okolnost táto medzitým mala rozhodujúci vliv na 
osudy romantismu v Rusku. Y Rusku nebolo pôdy pre to znovu- 
zrodenie stredoveku, pre tú idealisáciu starodávneho, od ktorej 
začal sa romantism na Západe. Rusi neprešli čez krvavú revolúciu, 
ako Francúzsko, Rusov nedlapčily cudzie vojská, ako Nemecko. 
LutovaC Rusom nebolo čo. Národnej neodvislosti oni nepotrebovali 
si nanovo vydobýjat Národný cit mohol byť úplne uspokojený: 
mali svoju rodnú epopeju — epopeju požiara Moskvy a zaujatia 
Paríža. Ale oni vrátili sa domov nie ako výbojcovia, lež boli sami 
podmanení duchovne, zahanbení pre svoju zaostalosť, i začali na- 
podobňovať nie len samé módy. Nie div, že oni priviezli do Ruska 
necelý romantism, ale len jednu stranu jeho dvojakej nátury, jeho 
takrečený opposicionálny prúd, a že zo všetkých jeho predstaviteľov 
najväčšmi pútal ich predstavu Byron. 

Obľúbeným predmetom romantismu bol kontrast medzi silnou 
osobnosťou, medzi výnimečným charakterom a obyčajným množ- 
stvom. Téma toto menilo sa podľa toho, aké sympatie mal romantik 



S47 

a V ČO veril. Fantásia romantikov maľovala si tu gigantické skutky 
stredovekého bohatiera, tu odvážlivosť syna východnej púšti, tu 
hrdinovia zanechávali nenávidenú spoločnosť, vyhľadávali si útulok 
v cigánskom tábore, u zbojníckej bandy, alebo konečne kontrast 
bol privedený ešte do grandiósnejších rozmerov a hrdinovia títo, 
v osobe Kaina, Manfreda alebo saniého Ducha tmy, vyvolávali na 
boj večné nebeské sily. Tak všetko sa mestilo do širokých rámov 
tohto tematu — od oslavovania ďalekej minulosti stredovekej do 
svetobôľa rozľútených odštiepencov prítomnosti. Všetky tieto struny 
zahraly i v ruskej literatúre, ale hraly nepomeme trezvejšie alebo, 
jestli možno tak sa vysloviť, reálnejšie, než na Západe. Rytierstvo 
a všetka poetická dekorácia stredoveká boly také cudzie ruskému 
životu, že nemohly zaujať fantásiu básnikov. V prvé roky svojho 
tvorenia Puškin zahral na tej strune, no zahral neisto, temer ne- 
úprimne, a potom už nevrátil sa k tomu tematu. Lermontov, ktorý 
nachodil sa omnoho viac než Puškin pod obajaním romantismu, 
hľadal látku v ruskej minulosti i našiel v nej zprvu bľadú figúru 
bojarina Oršu, potom mocný a úplne reálny obraz kupca Kalašni- 
ková. Ale minulosť ruská bola príliš málo bohatá farbami, nemohla 
dlho pútať ruskú poesiu. Omnoho silnejšie a hlasnejšie opakovalo 
sa v ruskej literatúre klaňanie Východu, preto, že mali svoj pô- 
vodný Východ na Kavkaze, bohatom príkladmi ozajstného, a nie 
len vymysleného hrdinstva. Puškinova musa oddala tomuto Východu 
dab v Kavkazskom zajatcovi *) a v Bachčisarajskej fontáne, a Ler- 
montov do konca svojho života nevyšiel zpod obajania kavkazskej 
prírody a kavkazských obyčají. 

Zo všetkých rozmanitých temat romantickej poesie najviac 
miesta dostalo sa v ruskej literatúre tematu najreálnejšiemu a sú- 
časnému — protestu proti spoločnosti, borbe, dejúcej sa v samej 
tej spoločnosti, pred očami našimi. Tak í tam, kde ruskí romanti- 
kovia šli do diaľky minulosti alebo zaoberali sa obrazmi polodivých 
horských obyvateľov, ich tvorenie bolo nepomeme bližšie k skutoč- 
nosti, bolo konkrétnejšie a reálnejšie od tvorenia západných roman- 
tikov. Mysticism im nešiel k srdcu, v ich predstavách mihaly sa nie 
fantastickí, ľubovolní hrdinovia, ako bolí východní odvážlivci Byrona, 
zbojníci Viktora Huga, ale ozajstní, pôvodní ľudia z hôr, alebo 
ozajstní moskovskí smelí mužovia zo XVI. stoletia. I forma tu úplne 
bola primeraná obsahu. Ruský romantism — a v tom je jeho veliká 
prednosť pred západným — nikdy nemal takých chudobných a ľubo- 
voľných farieb v opisoch prírody a života, aké, vyjmúc jediného 
Byrona, nachodíme u všetkých spisovateľov prvej epochy západného 
romantismu. Ešte i taká fantastická poéma, ako Dämon (Lermon- 
tova), vyznamenáva sa prekvapujúcim bohatstvom koloritu a ne- 
napodobiU^ným majstrovstvom v rysovaní krajiny. O druhých dvoch 
východných poémach LfOrmontova, o Mnjri a Izmail-bejovi, ani ne- 
hovoriť. Tu nielen príroda, ale celý život kavkazský stojí pred nami 

*) Po slovensky od Sama Bodlckébo, v Slovenských Pohľadoch 1898, 
str. 43 a nasl. 

23» 



848 

S neobyčajnou reliefnosťou. Ruská romantika velnii skoro zavrhla 
všetko daleké, všetko exotické, všetko nadprirodzené, aby sa mohla 
zaoberať blízk)'m, siičasným životom a sem preniesť konflinkt silnej 
osobnosti 80 spoločnosťou. Také sú dve najväčšie diela ruského 
romantismu, Eugen Onegin ') (Puškina) a Hrdina našej doby ^) (Ler- 
montova). 

Byronovský svetobôl, preložený Puškinom na ruský lad, pre- 
šiel v jeho poesii čez tri postupné fásy. Prísne berúc vec, Puškina 
nemožno, aspoň celkom, pripočítat k romantickej škole. Prerástol 
ju o celú hlavu. Romantism je predovšetkým subjektívny: to je 
jeho hlavná, panujúca črta. A IHiškin, podobne íiôthovi, ešte dosť 
mladý — veď nedožil ani 38 rokov — povzniesol sa k tej jasnej, 
pokojnej, plastičnej objektívnosti, akej dosiahli len nemnohí umelci. 
Pravda, snaha prejsť od subjektívneho cítenia k objektívnemu tvo- 
reniu je vecou veku, ale niektorí poeti, na pr. Viktor Hugo, ne- 
mohli ani v svojej starobe zbaviť sa subjektívnosti. U velkej väčšiny 
spisovateľov a umelcov táto snaha alebo ostala márnou, alebo pri- 
viedla ich ku chladnému, ľahostajnému reprodukovaniu života, t. j. 
v podstate k úpadku talenta. Že s Puškinom nestalo sa nič po- 
dobného, o tom svedčia diela jeho zrelej periódy, Boris Godunov, 
Miednyj Vsadnik, Skupoj Rycar a Egipeiskija noci, stojacie na 
jednej úrovni s poesiou Shakespeara a Gotheho, t. j, ná tej výške, 
kde už niet literárnych škôl a kde je len absolútna krása, ktorej 
klaĎajú sa všetky školy. Všetky tieto diela Puškinove stoja už mimo 
romantismu. 

Rečeno, že byronovský typ ukázal sa u Puškina v troch for- 
mách, a ani v jednej z nich nenaSly si miesta dve z najmilších figúr 
Byrona — divoká svevofa, zosobnená v Korsárovi, a dämonická sila, 
zobrazená v Manfŕedovi a Kainovi. Pokojnú, optimistickú musu 
Puškinovu nemohly pútať také obrazy. Zádumčivý žiaľ, ťažký cit 
opustenosti je jedinou formou protestu u Kavkazského zajatca a 
krymského chána Gireja (Bachčisarajská fontána). 

V nasledujúcom, druhom štadiume svojho rozvitia Puškin ako 
by bol urobil krok dalej na ceste protestu. Hrdina Cigáíwv Aleko 
už neobmedzuje sa na gentlemanský žiaľ, on skutočne odíde z „dus- 
ných miest" do cigánskeho tábora, kde môže svobodne žiť, v svo- 
bodnej láske s dcérou južných stepí. No k tomuto typu l*uškin 
zachoval sa kriticky a ukázal jeho vnútornú nemožnosť, jeho ne- 
vyliečiteľný egoism. V Cigánoch zase vyšiel na javo zdravý realism 
Puškina, na základe ktorého on v romantických tematoch užíval 
kritiky svojho triezveho ruského umu. 

Tento realism u Puškina ešte silnejšie a reliefnejšie vyrazil sa 
v tretej a poslednej fáse jeho byronismu, ku ktorej nech je dovolene 
počítať PoltavH ^) a Eugena Onegina, V historickej epopejí (Poltave) 

') Jednotlivé časti Eugena Onegina po slovensky v Slovenských 
Pobľadocb 1895 a 1896, od Sama Bodick<^ho. 
*) V Slovenských Pohí. 1892. 
•) Po slovensky v Slovenských Pohľadoch 1897, od Sama Bodického. 



hrdina je preinožený velkou národnou ideou, zosobnením ktorej je 
Peter, a v epopejí bytovej (Eugenovi Oneginovi) hrdina je ponížený 
v mene ešte vilčšej idei, idei mravnej povinnosti. Starý Mazepa je 
svehlavý a dravý, neuznávajúci nijakých povinností ani oproti cárovi, 
ani oproti otčine, hotový „prelievať krv, ako vodu", — toto je po- 
sledné slovo hrdinovo v byronovskom duchu, hrdinovo, s ktorého 
strhnutá je maska poetickélio obajania. A jestli ozajstný národný 
hrdina, Peter, zjaví sa len v poslednej piesni, aby zatemnil Mazepov 
obraz, v tom vyráža sa základná myšlienka poémy — poníženie 
buričskej svevole pred ideou národnej jednoty. Tu nemožno ne\1deť 
nového kroka u Puškina na ceste realismu, nového dôkazu jeho 
svobodného, negatívneho pomeru k byronovskému ideálu. Ešte roz- 
hodnejší krok na tej ceste vidíme v Oneginovi. Tu už niet reči 
o rozpadnutí so spoločnosťou, o úteku z nej na svobodu divých 
krajov, o vzbúrení proti spoločenskému poriadku. Dej románu snuje 
sa v blízkom, každodennom živoU*, a kontrast medzi hrdinom a jelio 
okolím nevyzýva medzi nimi borby a končí sa mravným víťazstvom 
dcéry tohoto kruhu, prosU^j dedinskej devušky, nad hrdým a skve- 
lým Oneginom. Kritika namáha sa vyvýšiť Onegina, ako ideálneho 
hrdinu, s ktorým Puškin úplne súcitil, a, čítajúc iste medzi riad- 
kami, chcela videf v ňom praotca tých protestujúcich hrdinov, na 
ktorých potom takou bohatou stala sa ruská HUnatúra. Taká bola 
i mienka Bielinského. Chcejúc mať Onegina skvejúceho sa v libe- 
rálnom svetle, Bielinský odpustil mu ešti* i vysoký rod, vkusy salóno- 
vého panáka, ľahostajnosť k akejkoľvek veci. To všetko kládlo sa 
kritikou za vinu spoločnosti. Že Onegin nudil sa na dedine, i v petro- 
hradských salónoch, to vykladalo sa tým, že nemožno nájsť zaujatia 
vo vtedajších spoločenských pomeroch. Že chladno zavrhol naivnú 
lásku Tatiany, že je vysokomyselný a pyšný oproti tým, s ktorými 
príde do potyku, že nestriasla sa mu ruka, ked strieľal Lenského, — 
všetko to pripisovalo sa silnej náture, búriacej sa proti každej lži 
a vymeranosti, spravedlivo odvracajúcej sa od každej sentimentál- 
nosti. Že p]ugen nebol človekom bez srdca, vidno už z jeho sym- 
patisovania s vrelými slovami mladého Lenského a najmä z toho, 
že humánne zachodil s mužíkom a málo bral od neho. Koľko bolo 
vľúdneho pohŕdania v jeho rozhovoroch s Lenským, ked posmieval 
sa jeho láske k Oľge Larinej a zívajúc hľadel na tú „hlúpu lunu 
na tom hlúpom nebosklone'*, koľko bolo lieni u bohatého mladého 
človeka v tom, že nežiadal si zaoberať sa hospodárstvom, — to 
zbadať nepokladali za potrebné. Ale ako mohli nezbadať aspoĎ to, 
že Tatiana, navštíviac majetok Onegina po jeho odchode a čítajúc 
niektoré z jeho kníh, bola zarazená nejednou nedbalé urobenou po- 
známkou na stranách, ako zjavným svedectvom pustoty ňou milova- 
ného človeka? Ved Puškin nedarme a nie náhodou dal pozdejšie 
svojmu lírdinovi triasť sa tŕpnucou láskou pred tou istou ženou, 
ktorú bol zavrhol, ked bola skromnou devuškou, nedarme dal mu 
IK)čuť ťažkú pre jeho samoľúbosť odpoveil tejto ženy, priznávajúcej 
sa mu zároveĎ, že ona neprestala jeho milovať. Slilovať ho, po- 
vedzme, neprestala, ale to bolo už nie to oduševnené klaňanie modle, 



^0 

lež zarmútená láska, ku ktorej pripojilo sa nemálo sklamania. A 
sklamanie to zakúsil sám Puškin, vyslovujúc ústami Tatiany od- 
súdenie Onegina. Onegin je skvelý a okuzliyúci, o tom niet po- 
chybnosti, je vyôší o celú hlavu od množstva, no jeho prevaha je 
neplodná, preto že nedostáva sa mu jednoho, hlavného, — nemá 
lásky a spôsobnosti k práci. A neplodná sila, ako fíkový strom 
v evanjeliume, nosí na sebe osudné prekliatie, a prostá málo vzde- 
laná devuSka, zachránivšia i v skvelých', veľkomestských pomeroch 
povedomie mravnej povinnosti a spôsobnosť obetovaí sa, stojí ne- 
pomeme vyššie takej sily, omnoho bližšia je ozajstnému ideálu 
životnej pravdy. To chcel povedať svojím Oneginom Puškin, tak 
nemilosrdne ponížil on byronovský subjektívny ideál hrdej domýšľa- 
vosti, ukážuc všetku jeho vnútornú neudržateľnosť (HecocTOHxejib- 
HOCTh). Tak ruský duch, zosobnený v Puškinovi, poddajúc sa kúzlu 
západného romantismu, predsa vedel zvíťaziť, v mene morálnej 
pravdy, nad skvelou cudzou modlou. 

Ale ešte treba dotknúť sa jednej črty Eugena Onegina, črty, 
po ktorej zostala stopa v celej pozdejšej literatúre ruskej. Roz- 
umieme kontrast medzi Oneginom a Lenským. Od Onegina a Len- 
ského pochodia dva typy, udomácnené v ruskej literatúre od Puš- 
kina až podnes. V prvom zosobňuje sa literatúra, pyšná na svoju 
umovú prevahu a preto pohŕdajúca ludmi, prijímajúc od nich úctu 
a lásku, ako povinnú daú. Onegin a jeho následníci považujú sa 
celkom osvobodenými od všetkých povinností naproti ľudom a chva- 
stajú sa, že ich srdce nedá sa pohnúť, že nezná obyčajných slabostí 
obyčajných ľudí. K takým slabostiam oni počítajú medziiným i útrp- 
nosť s bôľom iného. Ešte viac, títo ľudia povyšujú svoju chlachiosť 
v princíp, vidia v nej znak vlastnej sily ducha, i neraz kritika ruská 
uznávala túto vlastnosť ich nátury, ako zákonnú prevahu silného 
človeka nad slabým. „Od Puškina až do najnovších čias ruská litera- 
túra sháäala sa za silným človekom, hotová ľubovať si v jeho ne- 
milosrdnom egoisme, akiste preto, že v ruskej spoločnosti nevidela 
silnej vôle a pevnoty ducha. Vlastnosť túto povýšila v ideál, pri- 
nášajúc mu v obeť všetko slabé a bezcharakterné, ako prinášaly sa 
kedysi ľudské obete bohom pohanským. DáMio ustálila sa mienka, 
že ruská literatúra vyznamenáva sa útrpnosťou k slabým a opuste- 
ným ľudom. V pravde však v jednom rade s kázaním útn)nosti 
k poníženým a m*azeným ide u nás kázanie úcty k sile alebo, jedno- 
ducho, k egoismu, ovšem pod tou podmienkou, aby tá sila pred- 
nášala protest proti spoločenskej nízkosti a nepravde." 

V Lenskom naproti tomu zosobňuje sa nátura, obdarená celým 
radom sympatičných vlastností, vnímavou nežnosťou, citeľnosťou 
k prírode i ľudom, slovom bohatstvom srdca i fantilsie, no pri osud- 
nom nedostatku vôle. To je nátura slovanská, hoc i okrášlená ne- 
meckou sentimentálnosťou. A lienským, ktorých ruská literatúra má 
nemálo, je súdeno ustupovať a tratiť sa pred Oneginovci. Taký je 
osud dlhého radu turgenevských „nepotrebných ľudí** (.inmnHXi 
JiiOAeft), i posledného z nich, Neždanova (v románe „Nov"). Tak 



a5i 

bolo až do Lva Tolstého, ktorý prvý, v osobe Pierra Bezuchova a 
Konštantína Levina, sklonil sa pred vnútornou prevahou slabej, ale 
mäkkej nátury nad silnou a hrdou. 



Z Puškina. 

Prorok. 

1 úžbami loviac slávy stin, 
som, skleslý, blúdil pustinami, 
a šiestikrýdly serafm 
na krížnej ceste zjavil sa mi. 
Jak sen sa ko mne nachýlil, 
prst zlahka k očiam priložil: 
i prezrely mi zrenice, 
jak postrašenej orlice. 
I uši mojich tknul sa on, 
a zšumelo v nich sťaby zvon: 
som spatríl nebies otrasenie, 
anjelov božích a ich let, 
rastenie vetve i jej vzkvet 
a morských hadov sa plazenie. 
Tu k ústam sa mi sklonil doľ 
a hriešny jazyk vytrhol, 
nepravdonúuvný, lživý ísťou, 
a múdrej zmije žihadlo 
— tu žasom srdce uvädlo — 
ta vložil rukou krvavou. 
Hrúd mi meč jeho rozťal, skvúci, 
a srdce zžaslé vylúpil 
a uhof, plamom sálajúci, 
v hrúd otvorenú položil. 
Jak mŕtvola som v púšti diel, 
až Boha hlas ma rozochvel: 

» Vstaň, prorok, pozoruj a vid: 
aj, splní s* vôľa v tebe nová — 
vstaň mora, zeme obchodiť, 
pál srdcia ludské ohňom slova U 

Ľudmila Pú<^javorin$ká. 

Básnikovi. 

i3ásnik, nehladaj, by priazňou obsypal ťa ľud! 
Nadšenej pochvaly prejde šum v mihnutí. 
Počuješ smiech tlupy studenej a hlupcov súd; 
Ty však ostaň pevný, pokojný, nehnutý. 



im 



Krá! si: samotný ži. Kade vedie voľná púť, 
Tade kráčaj umom svobodným t rhnutý , t^^^^/n^u 
Zdokonaľuj plody milých dúm v nadchnutí, / 

Nechtiac za šľachetný cit náhrady obsiahnuť. 

Ona v tebe je. Súd v sebe najvyšší máš ; 
Prísnejšie nad všetkých trudy ceniť si znáš. 
Spokojný si s nimi, umelec môj milený? 
Spokojný? Tak nechže tlupa haní, srší 
A na oltár pľuje, kde tvoj oheň bicí, 
A trojnohu tvoju kníše v detskom rozchvení. 

Samo Bodický 



Pomník. 

Exegi monumcntum . . 

oom pomník postavil si — nie rukou tvorený; 
ku nemu cesta, viem, nezarastie trávou ; 
nad Alexandrínsky až stĺp je on vztýčený, 
ba presahuje ho slávou! 

Nie! celý neumreml Duša v závetnej lýre 
môj popol prežije, i nemá nikdy stlieť; 
a budem slávený, kým v tomto všehomíre 
žiť bude hoc jeden poet. 

Zvesť o mne po celej sa Rossii rozleje, 
a čo v nej jazykov, v každom budem živý: 
o mne vnuk Slavianov, i Finn, Kalmyk zapejc, 
i Tunguz — dosial ešte divý. 

A dlho budem tým zvlášť milý ja národu, 
že lýrou dobrý cit som budil srdciam mdlým 
a v dobe surovej že slávil som svobodu, 
vzbudzoval sústrasť ku padlým. 

Urážky neboj sa, ó Musa, no daň vzletu 
veleniu Božiemu beznáročne splácaj: 
rovnako prijímaj pochvalu či klebetu, 
súd hlupca však nepodvracaj ! 

ľjudmila Podjavorinská, 



••«• 



853 



Báj noci májovej. 

Romanetto, od Ferka Urbánka, 

Je máj — ten čarokrásny máj, doba už triumfujúcej prírody! 

Celá horí novým životom, tajným ruchom poesie. Jaro je roz- 
košná, dojímavá báseĎ, taká veľkolepá, že s ôou nemôže závodií 
žiaden lyrik. 

Ak je májový deň dobou sviežich radovánok, dobou rozkoše, 
tak je krásny večer májový pravou dobou lásky. 

Láska! A čo je to tá láska? Sladká báj, o ktorej blúzni roz- 
túžený slávik v súmraku noci májovej, o nej präluduje kvetistý háj 
i voňavý les tichým šumom svojím, o nej šepce hravý potôčik, po 
nej túži mladosí, o nej sníva staroba, ju cítime všetci, ale — vy- 
sloviť ju nie sme v stave. 

Láska pohýna svet, ona previeva celou prírodou, ona oživila 
i v duši mojej obraz tento: Báj noci májovej. 

L 

Posvätná tichosť zaviala celým okolím jelšovským v predvečer 
svätých Turíc. 

Všetko spí, iba na verande kaštieľa jelšovského počuť vážny 
rozhovor, rušiaci tajomné ticho večierka májového. 

Rozhovor vedú dve dámy. 

Jedna z nich je úplná starena, s uvádlou tvárou, mdlým okom, 
strieborným vlasom — matka pána Jelšovského; druhá, jej vnučka, 
je mladá deva, krásna sťa svieži jará kvietok. Z jej žiarneho oka, 
z jej jahodových úst usmieva sa snivé jaro, to prvé jaro rozkošnej 
mladosti, ktoré ešte nezná žeravého palu slnka, nad ktorým ešte 
neprešla ani jedna hrmavica. 

Stará pani Jelšovská sedí nenúteno na mäkkej hodvábnej po- 
hovke, starostlivo pozerajúc na svojho jediného miláčka, svoju vnučku, 
ktorá sa usadila blízo nej na lavičke. Zamyslená otrháva rozmarné 
drobné lístočky voňavej ruže, odovzdávajúc ich voľnej hre vetierka. 

Starenka pátravé skúma výraz tváre mladej krásavice, sťaby 
v ňom roj jej myšlienok razom vyčítať chcela. 

Ktože môže pochopiť -myšlienky mladistvej duše? 

No pani Jelšovská žila vo vnučke svojej, cítila s ňou každú 
radosť a každý bôľ, a preto i teraz ľahko uhádne, že dumy jej sú 
nič iné, ako ohnivé blúznenie lásky. 

„Slavuška!^ 

„Čo rozkážete, stará mama?** ozve sa z dúm vyrušená deva. 

„Slavuška moja, už som veru dávno čakala na vhodnú príle- 
žitosť, kde by som ti mohla povedať, čo vlastne trápi dušu moju, 
kedykoľvek sa zahľadím do hĺbky očú tvojich. Už-už som sa obá- 
vala, že príležitosť čakaná pozde bude, avšak, hľa, prišla bez tušenia. 
Samy sme doma, nik nás nebude vjTušovať. ľočuj teda, aiyel môj 
zlatý, čo tvojej starej matke na srdci leží a čo ti povedať musím^ 



SB4 

aby som zamedzila záhubu šťastia tvojho, aby som ochránila mladý 
život tvoj pred predčasným uvädnutím. Zachovaj si dobre slová 
moje. Sú ony srdečným napomenutím tvojej starej matky, ženy 
zkúsenej. Ty presvedčíš sa časom o svätej pravde slov týchto a 
žehnať budeš hodine, v ktorej si ich počula a si zachovala." 

Devuška už dávno čakala tento prológ, ona tušila, čo bude na- 
sledovať, a predsa reč starej matky natoľko ju prekvapila, že srdce 
začalo silným, trhaným tempom biť, dych sa jej tajil a tvár zafar- 
bila sa sviežim rumencom. No premohla sa a po malej chvíľke 
povie lichotivé : „Hovorte len, hovorte, stará mama moja, ved slová 
vaše sú také milé, ani strieborné zvuky večerného zvona, zovúceho 
ku modlitbe. Ja milerada vyslyším zlaté slová vaše, a nemusíte sa 
obávať, že padnú na pôdu neúrodnú — nie; ale ako drahý poklad 
uzavrem si ich do tajnej komôrky srdca svojho." Sadla si na konec 
vyšívanej podnôžky k nohám dobrej starej matky a belostnými ru- 
kami objímuc jej kolená, krásne snivé oči tázave uprela na ôu. 

Stará pani, ľavou rukou zachytiac okrúhlu hriadku svojho mi- 
láčka a pravou hladkajúc zlatý, vlnitý vlas jeho, hovorí s nežnou 
láskavosťou : 

„Počujže, dievka moja, ja už dávno badám, že v jasnom oku 
tvojom zrkadlí sa nový, predtým u teba nepozorovaný výraz citu, 
ktorý sa vlúdil vo svätyňu tvojho anjelského srdca, aby omámil 
nevinnú dušu tvoju, aby v obeť priviedol tvojho žitia kvet. Cit ten 
je láska, devulka moja," riekla dôrazne starenka. 

Deva cíti sa byť dolapenou, nehovorí nič, ba ani sa nehne, 
iba čo krásne oči sklopila k zemi. 

Stará pani pokračuje: 

„Áno, je to láska, ale, bohužiaľ, láska márnivá. Ó, chráó sa 
jej, dieťa moje, chráň a utekaj pred ňou, sta pred najväčším no- 
l^riateľom, lebo ona zradne číha na ctnosť nevinnej duše tvojej ; pri- 
chádza lahoJivo, ako opojná vôňa, taká sladká a predsa nebezpečná, 
ománmjúca ani jed. Ona prenikne litroby duše tvojej, pozbaví ťa 
citu pre všetko to, čo ti predtým sväté bolo — nežiješ pre nič 
iné, len pre ňu. V nej blúznit budeš po cieľoch nedostižiteľných, 
prečkáš roky, mladosť tvoja odkvitne a na staré dni neostane ti nič 
iné, iba trpká spomienka na nešťastnú lásku — žiaľ a bôľ.** 

Slová tieto vzbudily roj myšlienok v hlave peknej devy. Za- 
myslí sa, zrazu úsmev nedôvery na belostnej tvári prezradí úsudok 
jej pobúreného srdca a ona nesmelo nadhodí: „A jestli milujem 
šťastne?" 

„Tj- hovoríš, že miluješ šťastne?!" riekla stará mať. „Bohužiaľ, 
klameS sama seba. Znám ho, ale nemôžem byť spokojná s voľbou 
srdca tvojho, naskrze nie. On nie je muž, ktorému by som mohla 
bezstarostne sveriť miláčka svojho. Celá jeho povaha, jeho skutky 
a reči neprezradzujú vážnosť a pevnosť charakteru, bo je v tom 
všetkom mnoho pretvárky a málo otvorenosti. On mi prichodí ako 
vycibrený spoločník, ako výtečný komediant na prknách etiketty, 
ako naštudovaný obchodník romantiky, jedným slovom uko sveták, 
pokrytec a — bedár." 



355 

„Stará mama!" zvolala bôlne deva, ale stará pani, ako by ne- 
bola počula, pokračuje: 

„Chráň sa ho, dieťa moje, aby si neupadla celkom do moci 
jeho. Pretri si oči, rozmýšiaj pokojne, zdravým rozumom o celej 
veci, a porovnávaj ho s pánom Lipom, ktorý tiež uchádza sa o ruku 
tvoju a ktorému ja i rodičia dávame prednosť. Je všestranne známy 
ako muž statočný, muž pevného, šľachetného rázu. Nevie sa on síce 
pretvárať, nevie lichotiť, nie je v poklonách svojich dotieravým, ale 
zato každé jeho slovo je pravdivé, jeho chovanie vznešené, jeho 
konanie vážne, poctivé. A čo týka sa tvojho materiálneho zaopa- 
trenia, myslím, že by ti bolo sto ráz lepšie u pána Lipu, v tichých 
Lipanoch, ako u toho na jeho iste hodne zadĺženom panstve. Že 
pán Lipa má majetok v cene 30 — 4() tisíc, je istá vec, ale či bá- 
ječné panstvá toho druhého vôbec kde existujú, je nadmier po- 
chybné. Veď mnoho ráz, ked ich opisoval, tak nemilosrdne sa po- 
tkol a zamotal, že len prev^ibalou rafinériou mohol zakryť rozpaky 
svoje. Či by snád moja zlatovlasá Slavuška bola taká márnomyselná, 
že by ju lákal titul V" pýta sa nežno stará mať, hladkajúc hlavu 
švárnej devy. 

Táto neodpovedala, meravo sa zahladela do neurčitá, tak že 
vyzerala ani socha; len búrlivé vlnenie mladých ftadier dávalo 
znak žitia. 

„Nezazlievam ti, dieťa moje. Ved mladosť je túžba živá po sláve; 
ale ver, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Oveľa lepšie pre teba, 
ak budeš šťastnou ženou, nežli nešťastnou veľkou dámou. Najlepší 
príklad predstavím ti z mladého veku svojho, jestli ťa ešte sen 
uepremáha a chceš ma počuť." 

„Rozprávaj, rozprávaj, babenka moja, ved slová tvoje sú zlaté 
zrná." 

„I ja som bola mladá — začala stará pani — i mňa lichotivý 
svet kráskou nazýval, a mladí gavalieri dvorili kráse i bohatému 
venu jedinej dcéry. Ja vyslyšala som pána Weeringa, bohatého 
fabrikanta, a napriek tomu, že rodičia nechceli dovoliť, rodina, známi 
bránili, rozhodla som sa ísť za neho. Hlavou mojou mihaly krásne, 
utešené sny, všemožná elegancia v dome, na ulici, prepych v toa- 
lette, zábava nad zábavu, ekipáža s lokajom, v opere prvá lóža, 
cestovanie do krajín citrónov a paliem a tak dalej. Všetko, čo svet 
slávou nazýva, predstavovala som si u boku jeho, nepochopiac mojich 
drahých rodičov a príbuzných, ktorí dávali prednosť Jelšovskému. 
Ja myslela som to ináč: u Weeringa otvorený svet, u Jelšovského 
štyri múry osamelého kaštieľa; tam prepych a zábava, tu utia- 
hnutosť a nuda. Preto som neústupné stála na svojom, vpolajúc 
neústupnosťou svojou v dome nejednu trápnu scénu. 1 zvíťazila som, 
rodičia konečne povolili, zasnúbenie sa odbavilo, deň svadby určený. 
Pripravené bolo všetko, ked razom doletí od otcovho priateľa list, 
v ktorom upozorňuje otca na bezcharakternosť Weeringovu a napo- 
mína k veľkej obozretnosti ohľadom jeho materiálnych pomerov. 
List vyvolal v dome našom búrlivý výstup a veľkú zmenu. Otec 
pátral dôkladnejšie vec a dopátral sa vskutku hroznej pravdy. Za- 



a56 

kázal Weeringovi prístup do domu a každý ďalší styk so mnou. 
Zasnúbenie sa odvolalo, a míia odoslali k tetke, kam Jelšovský, 
ako dávny priateľ domu, denne dochádzal. Tu som ho bližšie po- 
znala, naučila sa ho ctiť a blúznivá lúbosť k Weeringovi ustúpila 
čistej, opravdovej láske k Jelšovskému. 

Určený deň svadby mojej zostal ten samý, len mladoženích bol 
zmenený, a keď som sa stala šťastnou ženou Jelšovskélio, bol Wee- 
ring už na mieste bezpečnom'; lebo pre falšovanie obchodných kníh 
a zmeniek dostal sa do vyšetrujúcej väzby a konečne do kriminálu. 
Príbeh tento nech ti je príkladom. V ňom mnoho príbuznosti s tvo- 
jím románom. Teraz už vieš všetko. Dobrú noc, anjel môj zlatý! 
Spi sladko. Dobrú noc!" 

Pri týchto slovách vstala neočakávane rezko, pritúlila miláčka 
svojho k srdcu, urobila jej, dfa každodennej obyčaje, krížik na be- 
lostnom čele, bozkala svieže pery a odišla do svojej spalne. 

Mladá deva stála celá zmeravená prostred verandy. Ústa jej 
onemely, tak že ani len „dobrú noc!" nebola v stave opätovať pre- 
drahej babke svojej, oči sa zahladely v neurčitý bod, vyzerala v ma- 
gickom svetle mesiačka ako socha. 

Čo sa dialo v nej, nedá sa opísať, krutý závrat ju pochytil tak 
silno, že by bola iste bezvládna padla na mramor dlažby, keďby 
ju od chrbta nebola zachytila, ako anjel strážca, jej dobrá priatelka 
tetka Luiza. 

Tetka Luiza, najmladšia sestra nebohej matky Slavuškinej, je 
stará panna, ako sa ona sama nazýva. Príjemná brunetka okrúhlej, 
vždy usmiatej tváre, nízkej zavalitej postavy. Má veselú povahu, 
dobrácke srdce, zvlášte je vzdelaná. Pre Jelšovských je ona pravým 
pokladom. Jej rady, jej pomoci každý sa dovoláva, a pri čom nie 
je teta Luiza, to iste zle dopadá. Slavuške je ona jedinou priateľ- 
kou, dobrou sestrou, radcom a náhradnou matkou. Ony si najlepšie 
rozumejú, hoc počet rokov Slavuškiných tetka Luiza už dva razy 
prežila. 

„Slavenka, anjel môj, spamätaj sa!" hovorila teta Luiza, berúc 
ju do náručia, 

„To si ty, teta?!" zvolala Slavuša slabým, ale radostným hlasom. 

„Ja, anjel môj, ja, len sa upokoj !" 

„Ach, kebys' vedela, čo mi stará mama — " 

„Viem všetko," povie teta. „Ukrytá v hustej zeleni viniča vy- 
počula som celý rozhovor." 

„No, čo ty povieš na to?" 

„Nespytuj sa ma, anjel môj, prosím ta, nespytuj, bo musela 
by som ti odpoveď zostať dlžná." 

„Prečo? Tieto tvoje slová práve urobily ma zvedavou, a preto 
ťa prosím, povedz mi, čo ty o tom súdiš?" 

„Čo záleží ti práve na mojom úsudku?* 

„Veľmi veľa — najviac. Len hovor." 

„Nemôžem — " 

„Musíš, teta Luiza, musíš! Ty si to povinná mojej úprimnej 
dôvere, môjmu priateľstvu, mojej láske --" 



357 

„Slavuška moja drahá, nehnevaj sa teda, ked ti poviem zcela 
úprimne, že stará mamička má pravdu. O uom počuť veľmi zlá chýry.'* 

„Aké?" vyrazí zo seba zadivená deva. „AkéV Hovor!" 

„Teraz nie, duša, teraz nie. Už si veľmi pobúrená. Neskôr 
dozvieš sa všetko. Teraz ti treba pokoj. Pod, odprevadím ťa do 
spalne; ja ešte musím kuknúť do čeľadníka. Tebe treba pokoj." 

„Pokoj v spálni?" opakovala akoby ironicky snivá deva. „Hoj, 
niet pokoja v pokoji! Čo tam? Spať nemožno. Môj ty Bože, moje 
krásne sny, moje nádeje!" zvolala bôľne a ruky sopnúc sťa ku 
mo(ílitbe, jasné oči, zvlhla perlou sĺz, obrátila k nebu a hlboký 
vzdych vykradol sa z raneného srdca. Vyzerala v tomto okamžení 
ako medliaci sa cherub. 

Nastala trápna prestávka. 

„Možno, že je to len klam, máme upodozrievanie, vrodená 
antipatia oproti nemu, oživená u starej mamy spomienkou na 
podlého Weeringa!" tíši sa úbohá deva, a myšlienkami týmito budí 
sa nanovo nádej. 

„Upokoj sa, anjel môj drahý," prihovára sa láskavé teta. 

„Už som dosť pokojná, už môžem vypočuť tie ,chýry^ Pozri, 
teta drahá, ako krásne, ticho je v húštine parku — podme sa prejsť, 
a ty vyrozprávaš mi všetko úprimne, čo vieš o ňom. Ja ťa ubezpe- 
čujem, že s úplnou resignáciou som v stave vypočuť i to najhoršie, 
čo sa jeho týka." 

Teta Luiza prekvapene pozrela na mladú devu, a vidiac zdan- 
livé uspokojenú jej tvár, riekla: „Dobre, teda urobím ti po vôli, 
ale za chvíľu dočkaj, sbehnem ešte do čeľadníka vydať potrebné 
rozkazy na ráno a donesiem ti teplejší plášť, bo chlad noci mohol 
by ti uškodiť," Posledné slová hovorila teta Luiza už v odchode. 

Slavuška ostala sama, a samota táto pôsobila na ňu hrozne 
trápno. Ešte nikdy necítila tak ztraty svojej matky ako práve teraz, 
v tomto rozhodnom okamihu. Keby jej nebránila príšernosť noci, 
bežala by na jej hrob a tam, tam by sa vyplakala, vyžalovala. 

Tetka Luiza sa skoro M^tila, zahalená v teplý šál, nesúc svojej 
dôvemici plášť. 

Netrvalo dlho, obe dámy kráCaly ľahkým krokom hadovitými 
cestami lipového parku v dôvernom rozhovore. Pritúlené majúc 
hlavy k sebe, hovorily šepmo, ako by ani tomu nôtiacemu slávi- 
kovi nedôverovaly v svojom tajomstve. 

Išly vždy diaľ a dial a rozhovor ich stával sa s kroka na krok 
živším — čím viac sa domnievaly, že sú od príbytku a tak od 
ucha ľudského vzdialenejšie. 

Prišly až na kraj parku, pod vysoké bralo, na ktorom stál 
veľký drevený kríž, ako spasná výstraha hlbokého srázu kolo idú- 
cim cestou, vedúcou úvrším brala do blízkeho mesta. Pod bralom 
bol malý rjbník s dvoma lodkami — miestečko športu. 

Kútik tento bol taký krásny, taký milý, že i dámy naše za- 
stavily kroky a sadly si na malú lavičku, pod konáre rozkvitnu- 
tého bazu. 

Oddaly sa tichým dumám. Teta Luiza starostlivé pozerala na 



858 

mladú devu, ktorej zrak blúdil lesklou hladinou jazera, v ktorom 
sa kúpala obrovská tôfta dreveného kríža. 

Z tichých myšlienok vyrušil ich hlasný rozhovor, prichodiaci 
z úvršia brala. 

V nočnom tichu bolo dobre rozumeť každé slovo. Dámy hneí 
zvedely, že to prudká svada ženy s mužom, ktorá tým viac upútala 
ich pozornosť, poneváč hlas mužský bol im nápadne známy. 

„To tie sluby, ktorými si ma lákal, to tvoja prísaha, ktorou 
si ma nešťastnou urobil. Podliak naničhodný! Nuž či to už svet 
slýchal, má ženu, má diéta a zalieča sa iným ako z remesla, aby 
i tie úbohé duše otrávil, zahubil," bedákala žena. ' 

„Hahaha, to sa mýlite, moja vzácna pani. Ja vás neznám, ja 
nemám ženy, som svobodný." 

„Čože? A ja čo som, a komu patrí toto dieťa? Klamár falošný. 
Nuž či nestáli sme spolu pred oltárom, nesprisahal nás páter Silvius 
pred dvoma svedkami?" 

„Hahaha! rozchichotal sa muž diabolským smiechom. A ty veríš 
tomu? Nepoznala si, že to bola len komédia — číra komédia na 
obveselenie. Kaplna bola spravená naoko, svedkovia boli falošné 
figuríny, a ten, čo nás sprisahal, páter Silvius, bol za pátra pre- 
strojený môj priateľ, dobrý priate! z veselej kompánie. Hahaha!" 

„A ja vaša obeť? Obeť lotrovskej hávede?! Môj Bože, či môžeš 
hladeť na takúto podlosť a nechať diabla bez trestu chodiť svetom ?" 
— volala zúfale žena. — „Ale nazdávaš sa, že minieš trestu? Zaj- 
trajším dňom ťa oddám súdu. Nepomôže ti ani náličnica mena tvojho. 
Odhalím verejne svetu, že pán barón Pataky nie je nik iný, ako 
podvodný Potocký — „luftinspektor," klamár." 

„To ti nepomôže. Zlá špekulácia. Jaknáhle vystúpiš verejne 
proti mne, dám ťa zavreť ako blázna a poviem, že máš fixnú ideu 
mňa za svojho muža držať. Hahaha!" Slová tieto predniesol v svo- 
jom rozhorlení tak hlasno, že bolo celkom dobre poznať jeho hlas. 

Dámami v bazovom útulku to trhlo. „To on — on — pre 
Boha — Pataky !** šepce trhano slečna tete Luize. Táto privinula 
tt^snejšie k sebe trasúcu sa devu, šepmo hovoriac: „Boh sám nás 
sem priviedol. Aspoň si sa osobne presvedčila o tých zlých chýroch. 
Čuj len, čo bude ďalej?" 

„Nie, nie, teta, prosím ťa, podme preč ! Počula som dosť." 

I)ámy sa vzdialily, rýchlym krokom spiechajúc do kaštiela. 
V spálni ešte dlho rokovaly o tom, čo počuly. 

Čo dialo sa dfalej na brale u kríža, ponecháme tajomstvu noci 
májovej. 



Sviatočný deň Svätého ducha svitol v celej kráse a velebe. 
Pestré máje v Jelšovom čnely párom pred dvormi každého domu, 
v ktorom malý dospelé dievča. I pred čeľadníkom kaštiela ja^aly 
sa dva páry májov a veselé služobné s radosťou pozeraly na okrá- 
šlené stromy, dol)re vediac, kto to ktorej postavil. 

I sama slečna Kvetoslava bola nadmier radostne prekvapená. 



859 

nie síce májom, ale utešenou kytkou sviežich konvalinôk, nezábudok 
a ruží. Pri kytke ležala ružová karta s pekným nápisom: „Vola- 
ctenej slečne Kvetoslave Jelšovskej na znak hlbokej úcty venuje 
úprimný zbožnovatel Jaroslav Lipa." Na druhej strane stálo: „Ráčte, 
prosím, láskavé prerainúť moju smelosť, že posielam Vám túto jedno- 
duchú kytku. Posmelila ma k tomu naša prostonárodná obyčaj: 
stavanie májov. Je ona znakom, že v srdci mojom postavený pre 
Vás, ctená slečna, máj nad všetky máje — máj lásky. * Prijatím 
láskavým tejto maličkosti zkvitne máj ten nádejou. Vám s hlbokou 
úctou a vrelou láskou oddaný ctiteľ J. L." 

Slečna Kvetoslava s úlubou pozerala raz na kartu a zase na 
kytku, mysliac pri tom : „Babička má pravdu. On nevie tak lichotiť, 
ale je priamy, srdečný, otvorený." 

Sotva že bola hotová s toalettou, ktorej dnes zvláštnu pozor- 
nosť venovala, sadla k písaciemu stolíku, a to, čo písala, ostane 
iste večným tajomstvom pána Lipu. 

Potom vzala kytku i kaitu a išla do jedálne k raňajkám, kde 
ju babička s tetou Luizou už netrpeli ve očakávaly .Obávaly sa, že 
bude celá sronená, zúfalá po nočnom rozčúlení. 

Čím väčšia ich obava, tým milšie prekvapenie, keí zazrely 
svojho miláčka vo dverách s usmiatou, veselou tvárou. Sotva že 
zavrela za sebou dvere, hodila sa babičke okolo krku, jasajúc: 
„Babička moja dobrá, slová vaše boly rýdze zlato. Ja som uznala 
Ich pravdivosť, poslúchla som radu vašu a som ako znovuzrodená." 

Stará pani vrelo objímala devu, teta Luiza prisviedčala jej rečiam 
a ked prišiel i otec, pán Jelšovský, celá rodina rokovala vážne o 
priebehu veci a šťastnej zmene. 

Zahovorili sa a ani nezbadali, ako čas pokročil. Na dvere zľahka 
niekto zaklope a na dovolenie vkročil Lipa. 

Je v úplnom salónnom obleku, uhádneme cieľ jeho návštevy 

A nezmýlili sme sa, ani Lipa sa nezmýlil, bo dostal ruku zbo- 
žňovanej devy s jej úplným svolením, k radosti dol)rej babičky. 

Nasledovalo nové prekvapenie. Pán Jelšovský predviedol tetu 
Luizu ako svoju snúbenicu, s tým poznamenaním, že nebude snád 
od veci vjbaviť obe svadby naraz. 

Slavuška objímala raz otca, raz tetu Luizu, hovoriac jej : „Pravda, 
že mi budeš dobrou macochou?" 

Šťastiu dvoch zasnúbených párov s tvárou blahú spokojnosť 
prezradzujúcou žehnala babička. 



V rybníku pod bralom našli mitvolu čierno odenoj ženy, ktorá 
kŕčovite svierala v náručí svoje osinalé dioťa. Lekári konštatovali, 
že nešťastná bola vražebnou rukou násilne s vrchu do rybníka 
shodenl 



360 

Máj. 

Vitaj, prijemný, utešený máj, 
vitaj, mesiacu krásy rozmilý! 

V tebe sa kochá duch môj unylý, 
v tichu požíva tvoj malebný raj, 
svet blaha, snenia, pukov spanilý, 
čo kúzlom kŕmi